Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených Advokátskou kanceláriou KURÁŇ &

MARKOVÁ advokátska kancelária, s. r. o., Kresánkova 8, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Juraj Kuráň, CSc., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a , základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015

osobne a 20. mája 2015 poštou doručená sťažnosť ,

a (ďalej len „sťažovateľka č. 1“, „sťažovateľ“, „sťažovateľka č. 2“,

spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

- svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. februára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka č. 1 bola spolu so svojím nebohým manželom

účastníčkou konania vo veci žalobkyne (ďalej

len „navrhovateľka“) proti žalovanému v 1. rade a žalovanej

v 2. rade − sťažovateľke č. 1 o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej Okresným súdom

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -276 zo 17. júla 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vydať

navrhovateľke bezdôvodné obohatenie v sume 5 245 520 SK spolu so 17,6 % p. a. úrokom

z omeškania od 12. januára 1997 až do zaplatenia a trovy konania v sume 629 011,75 €.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka č. 1 a jej manžel

odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-323 z 13. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že:

„1. zaviazal žalovaného v 1 . rade zaplatiť žalobkyni sumu 174.119,36 € so 17,6 %

p. a. úrokom z omeškania odo dňa 12. 01. 1997 až do zaplatenia;

2. návrh voči žalovanej v 2. rade (Sťažovateľke č. 1) zamietol.“ Rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť 24. februára 2010.

Proti rozsudku krajského súdu podal 25. mája 2010 žalovaný v 1. rade dovolanie,

v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia oboch vo veci konajúcich súdov, najmä na to,

že okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré

nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec nesprávne právne posúdili.

Sťažovateľka č. 1 uvádza, že počas piatich rokov trvajúceho dovolacieho konania

žalovaný v 1. rade 10. februára 2014 zomrel a účastníkmi konania sa stali jeho dedičia, teda

sťažovateľ a sťažovateľka č. 2.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým uznesením tak,

že po preskúmaní formálnych náležitostí dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti

rozhodnutiu, ktoré nemožno dovolaním napadnúť. Sťažovateľka č. 1 uvádza, že obsahom

a dôvodmi dovolania sa preto najvyšší súd vôbec nezaoberal.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa

a listiny z dôvodu, že sa odmietol zaoberať podaným

dovolaním. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, že «v predmetnej veci

odvolací súd síce vo výroku uviedol, že „mení“ rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na celý

žalobou uplatnený nárok zaviazal pôvodne žalovaného 1/ (dovolateľa), keď výrok rozsudku

súdu prvého stupňa na celý uplatnený nárok zaväzoval dovolateľa a pôvodne žalovanú 2/

(pozn.: Sťažovateľka č. 1). Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu je založená na zásade diformity, t. j. na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu

s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré

sú významné pre rozhodnutie vo veci, oboma súdmi posúdené rozdielne a práva

a povinnosti stanovené účastníkom konania sú podľa záverov týchto rozsudkom odlišné,

teda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych vzťahoch

účastníkov konania.».

Podľa ich názoru už uvedený názor najvyššieho súdu nemá oporu v platnej

legislatíve, pričom najvyšší súd týmto svojím neprimerane reštriktívnym výkladom mení

vôľu zákonodarcu a prekračuje svoju právomoc. Podľa sťažovateľov «zmena súdneho

rozhodnutia v odvolacom konaní nie je termínom, ktorý pripúšťa súdny výklad, nakoľko ide

o legislatívne upravený spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý je súd povinný

aplikovať v prípade naplnenia hypotézy upravenej v ust. Odvolací súd je tak

povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť vtedy, ak nie sú splnené podmienky na jeho

potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

Tento negatívny výklad slovného spojenia „zmena súdneho rozhodnutia“ znamená,

že za zmeňujúci rozsudok je pre účely potrebné považovať

také rozhodnutie, pri ktorom odvolací súd nemohol rozhodnúť spôsobom upraveným

v ust. a 221

Najvyšším súdom Slovenskej republiky ad hoc kreovaná „zásada diformity“ nie je

zásadou, ktorá by vyplývala z platných právnych predpisov, a nepatrí ani medzi

tzv. všeobecné procesné zásady a zásady civilného procesu, ktoré sú akceptované širokou

odbornou verejnosťou.».

Podľa sťažovateľov ak už mal najvyšší súd «vytvorením „zásady diformity“ úmysel

prelomiť inak úplne zrozumiteľné a diskutabilné ust. , a to so zámerom

predísť situácii, kedy by preskúmaval v poradí ako súd „tretej“ inštancie také rozhodnutia,

v ktorých boli kľúčové otázky zhodne posúdené prvostupňovým aj odvolacím súdom»,

aplikoval zásadu diformity na uvedený prípad nesprávne.

Sťažovatelia poukazujú na to, že v predmetnej veci sa okresný súd aj krajský

súd zaoberali námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v 1. rade. Napriek tomu,

že tieto vo veci konajúce súdy dospeli k zhodnému, aj keď podľa sťažovateľov

nesprávnemu záveru, že nárok žalobkyne premlčaný nie je, vychádzali z odlišných

predpokladov, a teda posudzovali okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci odlišne.

Uvedené podľa sťažovateľov jednoznačne vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

na s. 6, kde má byť uvedené, že „pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, odvolací súd

má za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný, avšak nie z dôvodov, ktoré uviedol súd

prvého stupňa“.

Podľa sťažovateľov žalovaný v 1. rade v dovolaní poukázal na to, že odvolací súd

nesprávne právne posúdil vec práve v časti týkajúcej sa najmä vznesenej námietky

premlčania a že túto otázku posúdil odlišne od súdu prvého stupňa. V ďalšej časti sťažnosti

poukazujú na podľa nich rozporné tvrdenia vo veci konajúcich súdov, k odstráneniu ktorých

nedošlo, pretože najvyšší súd sa vecou nezaoberal, keďže dovolanie odmietol ako

neprípustné.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú aj porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní, ktoré odôvodňujú tým, že žalovaný v 1. rade podal dovolanie ešte 25. mája 2010, no

najvyšší súd o ňom rozhodol až 4. februára 2015.

Podľa sťažovateľov konanie o dovolaní „od počiatku sprevádzal útlm v činnosti

súdov, ale aj procesné chyby, ktoré viedli k zdanlivému zastaveniu dovolacieho konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku“. Žalovaný v 1. rade najskôr žiadal oslobodenie od súdnych

poplatkov, pretože jeho osobné a majetkové pomery mu neumožňovali súdny poplatok

vo výške 20 894 € zaplatiť. Okresný súd však jeho žiadosti nevyhovel, pričom jeho

rozhodnutie potvrdil aj krajský súd uznesením č. k. -438 z 30. septembra

2011.

Následne okresný súd uznesením č. k. -443 zo 14. decembra 2011

konanie o dovolaní zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovatelia uvádzajú,

že toto uznesenie okresný súd «nedoručoval právnemu zástupcovi dovolateľa na adresu

jeho registrovaného sídla, a preto sa zásielka vrátila súdu nedoručená. Právny zástupca

dovolateľa sa o zastavení dovolacieho konania dozvedel iba na základe skutočnosti, že toto

uznesenie súd doručil manželke - Sťažovateľke č. 1.

Z dôvodu, že súdne oddelenie Okresného súdu Bratislava IV „9 C“ si stálo za

názorom, že dovolacie konanie bolo právoplatne zastavené, dovolateľ sa listom zo dňa

02.02.2012 obrátil na súd a upozornil ho na vadu v doručení predmetného uznesenia

a súčasne žiadal, aby súd doručovanie vykonal v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom.».

Dňa 17. februára 2012 bolo uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho

konania doručené právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade a 29. februára 2012 nakoniec

súdny poplatok za žalovaného v 1. rade zaplatila sťažovateľka č. 1 z vlastných prostriedkov.

Podľa sťažovateľov z už uvedeného vyplýva, že o žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov vo veci konajúce súdy rozhodovali viac ako rok a pol a dovolanie bolo so spisom

odstúpené na najvyšší súd až v roku 2012.

Odhliadnuc od prieťahov v konaní o oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné

podľa sťažovateľov konštatovať, že najvyšší súd bol vo veci úplne nečinný takmer celé tri

roky, „pričom ako sám v Uznesení konštatuje, vecou sa meritórne vôbec nezaoberal

a dovolanie zamietol z formálnych dôvodov bez toho, aby napadnuté rozhodnutie skúmal

z vecnej stránky.

Je pritom zrejmé, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o neprípustnosti

dovolania z dôvodu uvedených v Uznesení nevychádza z oboznámenia sa so všetkými

súdnymi spismi, ale z formálneho oboznámenia sa s rozsudkami súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu, t. j. zo štúdia listín o rozsahu 17 strán, ktoré Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa všetkého študoval tri roky.

Počas tohto obdobia Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nerozhodol o návrhu

dovolateľa na odklad vykonateľnosti dovolaním dotknutých rozsudkov, a preto boli

na úhradu údajného dlhu z dôchodku dovolateľa vykonávané zrážky, a to až do jeho smrti

dňa 10. 02. 2014.“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že úmrtie žalovaného v 1. rade najvyššiemu súdu

oznámili podaním zo 7. apríla 2014. Najvyšší súd sa následne na základe dedičského

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 154/2014 ustálil na procesných

nástupcoch pôvodného žalovaného v 1. rade a konal ďalej so sťažovateľmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľov č. 1 až 3 domáhať sa na nestrannom a nezávislom

súde svojho práva podľa SR ( Listiny základných práv

a slobôd) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

04. 02. 2015 porušené bolo.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn.: porušil právo

Sťažovateľov č. 1 až 3, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v a právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

04. 02. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľom č. 1 až 3 priznáva primerané finančné zadosťučinenie v celkovej

výške 5.000,- € (slovom: päťtisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľom č. 1 až 3 trovy

konania v sume 563,83 € (slovom päťstošesťdesiattri eur a 83 centov) na účet jej právneho

zástupcu KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o.,

, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľmi namietané porušenie ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Prostredníctvom (obdobne aj listiny, pozn.) sa môže

každý domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ).

Súčasťou obsahu základného práva podľa je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Úlohou ústavného súdu teda nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné zase uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

ako neprípustné. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľov dôjsť z dôvodu,

že najvyšší súd sa odmietol zaoberať podaným dovolaním. Závery najvyššieho súdu,

na ktorých založil svoje rozhodnutie, podľa sťažovateľov nemajú oporu v platnej legislatíve,

najvyšší súd týmto svojím neprimerane reštriktívnym výkladom prekračuje svoju právomoc.

Zásada diformity, ktorú najvyšší súd aplikoval v predmetnej veci, nie je zásadou, ktorá

by vyplývala z platných právnych predpisov, a nepatrí ani medzi tzv. všeobecné procesné

zásady a zásady civilného procesu, ktoré sú akceptované širokou odbornou verejnosťou.

Sťažovatelia na rozdiel od najvyššieho súdu považujú rozsudok krajského súdu napadnutý

dovolaním za zmeňujúci, a nie potvrdzujúci rozhodnutie súdu prvého stupňa. K takémuto

názoru dospeli predovšetkým z dôvodu rozdielneho právneho posúdenia uplatnenej

námietky premlčania krajským súdom a okresným súdom. Preto bolo podľa sťažovateľov

dovolanie proti rozsudku krajského súdu prípustné a najvyšší súd sa ním mal riadne

zaoberať.

Okresný súd rozsudkom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vydať

navrhovateľke bezdôvodné obohatenie v sume 5 245 520 Sk spolu so 17,6 % p. a. úrokom

z omeškania od 12. januára 1997 až do zaplatenia a trovy konania v sume 629 011,75 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal toho času nebohý žalovaný v 1. rade

a sťažovateľka č. 1 odvolanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „1.

zaviazal žalovaného v 1 . rade zaplatiť žalobkyni sumu 174.119,36 € so 17,6 % p.a. úrokom

z omeškania odo dňa 12. 01. 1997 až do zaplatenia;

2. návrh voči žalovanej v 2. rade (Sťažovateľke č. 1) zamietol“. Rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť 24. februára 2010.

Proti rozsudku krajského súdu podal v súčasnosti už nebohý žalovaný v 1. rade

dovolanie, v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia oboch vo veci konajúcich súdov,

najmä na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnym skutkovým

zisteniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec nesprávne právne posúdili.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie

o neprípustnosti podaného dovolania odôvodnil takto: «Dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

Pokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, sú uvedené v ustanovení ..

V predmetnej veci odvolací súd síce vo výroku rozhodnutia uviedol, že „mení“

rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na celý žalobou uplatnený nárok zaviazal pôvodne

žalovaného 1/ (ďalej len dovolateľa), keď výrok rozsudku súdu prvého stupňa na celý

uplatnený nárok zaväzoval dovolateľa a pôvodne žalovanú 2/. Prípustnosť dovolania proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity, t. j.

na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť

rozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci, oboma

súdmi posúdené rozdielne a práva a povinnosti stanovené účastníkom konaniu sú podľa

záverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva

a povinnosti v právnych vzťahov účastníkov konania. Za rozdielnosť sa nepovažuje odlišné

právne posúdenie veci súdmi, ak nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov

konania. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je podstatné, či odvolací súd rozhodol

podľa alebo či postupoval podľa ustanovenia

a nie je významným ani formulácia výroku rozsudku odvolacím súdom. Rozhodujúcim

hľadiskom je vždy obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch stupňov v tom, ako posúdili

práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania a teda či právny vzťah bol

rozsudkom odvolacieho súdu upravený odlišne ako v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak ide o

zhodné rozsudky súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie práv a povinnosti

účastníkov, i keď rozsudok odvolacieho súdu je označený ako zmeňujúci, prípustnosť

dovolania sa neposudzuje podľa ale podľa ,

upravujúceho prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.

Vzhľadom k uvedenému dovolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k dovolateľovi

nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale o rozsudok, ktorým bol rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdený a keďže nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených

v až 3 , prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.»

Najvyšší súd nezostal len pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania proti

rozsudku, ale s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu v tom čase planého a účinného

(ďalej len „OSP“) ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť

prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to účastník

namieta, alebo nie) sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237

. Najvyšší súd k tomu uviedol: „Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia...

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v až f / nenamietal

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

vyvodiť nemožno.

Ak dovolateľ namietal vadu konania, ktorá mala mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a v tomto smere spochybnil správnosť skutkových zistení súdov a z nich

vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,

R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Ak k tejto

nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú

v Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže

prípadne viesť k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť

iba v procesné prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná

vada prípustnosť dovolania nezakladá.“

K námietke dovolateľa týkajúcej sa toho, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ], najvyšší súd

uviedol: „Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

O. s p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by

ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závety, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo).“

Vzhľadom na uvedené možno podľa najvyššieho súdu „zhrnúť, že v danom prípade

prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania

v zmysle neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie v súlade s v spojení s O. s.

p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“.

Ústavný súd pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) totiž vyplýva, ako už bolo

uvedené, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (, , ).

Najvyšší súd pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského

súdu vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom

najvyššieho súdu, že v preskúmavanej právnej veci rozsudkom krajského súdu skutočne

išlo z obsahového hľadiska o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, a preto ak najvyšší

súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol

povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty dovolateľa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a s prihliadnutím na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia v tom čase

platného a účinného podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v (, ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, ).

Pretože ústavný súd v predmetnej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ktoré je garantované v , osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (,

). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k vytvoreniu stavu právnej

istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu

(, , ), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

, ).

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na to, že podľa jeho stabilizovanej

judikatúry (napr. , , , , ,

, ) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva

podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

(v tomto prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov (žalovaný v 1. rade,

pozn.) 25. mája 2010 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd

o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. zo 4. februára 2015.

Predmetné uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. marca 2015.

Sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu doručili najskôr osobne 19. mája 2015 a následne

20. mája 2015 bola ich sťažnosť doručená ústavnému súdu aj poštou.

Ako z už uvedeného vyplýva, sťažovatelia namietajú porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v čase, keď najvyšší súd už

vo veci právoplatne rozhodol, a teda nemohol byť porušovateľom označených práv.

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie

o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu,

neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať

ako porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v , resp.

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími ich požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017