Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
460/392911.644008.pdf
PDF · 128.94 KB
No categories available
5Cdo/315/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 315/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. V., bývajúcej v B.,
zastúpenej Mgr. Igorom Schweighoferom, advokátom v Bratislave, Holíčska 28, proti
žalovaným 1/ A. F., bývajúcej v B., 2/ P. F., bývajúcemu v B., 3/ T. G., bývajúcej v B., všetci
zastúpení v dovolacom konaní JUDr. Jurajom Kuráňom CSc., advokátom v Bratislave,
Kresánkova 8, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp.zn. 9 C 125/2000, o dovolaní žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. januára 2010 sp.zn. 15 Co 512/2008 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2010 sp.zn. 15 Co 512/2008
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaní 1/ až 3/ sú povinní zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania
v sume 778,97 € k rukám JUDr. Igora Schweighofera, advokáta v Bratislave, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. júla 2008 č.k. 9 C 125/2000-276 zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ (pôvodne žalovaný 1/ Ing. M. F. zomrel dňa 10. februára 2014, t.j.
v priebehu dovolacieho konania a na základe dedičského konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. D 154/2014, dedičmi po ňom, ako právni
nástupcovia, sú žalovaní 1/ až 3/, keď pôvodne žalovaná 2/ vstúpila do konania ako žalovaná
1/), na zaplatenie sumy 5 245 520 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 12. januára 1997
do zaplatenia. Žalobkyni priznal i náhradu trov konania vo výške 629 011,75 Sk, ktorú
zaviazal zaplatiť žalovaných k rukám právneho zástupcu žalobkyne. V odôvodnení uviedol,
po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že žalobkyňa sa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že bola výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., zapísaných
na LV č. X. ako parc. č. Z - ostatná plocha o výmere 924 m2 parc. č. Y - ostatná plocha o
výmere 5755 m2, parc. č. X - ostatná plocha o výmere 8053 m2, parc. č. V – ostatná plocha
o výmere 2622 m2. Tieto nehnuteľnosti boli odpredané spoločnosti RENOME, s.r.o. so
sídlom v Bratislave – Záhorskej Bystrici, za kúpnu cenu 18.869.400,- Sk, a to
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 9. januára 1997. Žalobkyňa splnomocnila k odpredaju
vyššie uvedených nehnuteľností pôvodne žalovaného 1/ za dohodnutú odmenu, ktorá mala
predstavovať 10 % z ceny predaných nehnuteľností. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že
v zmysle čl. 3 predmetnej kúpnej zmluvy bola kúpna cena vyplatená jej uložením na vkladné
knižky, a to na vkladnú knižku s heslom M.M. v sume 3.400.000,- Sk, na vkladnú knižku
s heslom M.M. v sume 3.400.000,- Sk, na vkladnú knižku s heslom M.M. v sume 3.400.000,-
Sk a na vkladnú knižku s heslom M.M. v sume 8.669.000,- Sk. Zo strany kupujúceho bola
táto povinnosť splnená. Pôvodne žalovaný 1/ však odovzdal žalobkyni len
3 vkladné knižky s heslami M.M., M.M. a M.M.. Neskôr uhradil daň z prevodu nehnuteľnosti
vo výške 1.536.940,- Sk. Súd mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa až v marci v roku 2000
žiadala o vydanie predmetnej kúpnej zmluvy, avšak pôvodne žalovaný 1/ jej tvrdil, že zmluvu
zlikvidoval ako nepotrebnú. Žalobkyňa neskôr navštívila bývalého štatutárneho zástupcu
spoločnosti kupujúceho Ing. J. K., ktorý si na vec dobre pamätal a informoval ju o skutočnej
kúpnej cene predmetnej nehnuteľnosti. Až v apríli v roku 2000 získala fotokópiu kúpnej
zmluvy a daňového výmeru a dozvedela sa, že nehnuteľnosť bola predaná za vyššiu cenu, a že
bola kúpna cena uložená ešte na vkladnej knižke M.M. v sume 8.669,400,- Sk a po odpočítaní
dane vo výške 1.536.940,- Sk, 10 % provízie odporcu vo výške 1.886.940,- Sk, jej teda
pôvodne žalovaný 1/ mal zaplatiť ešte žalovanú sumu 5.245.520,- Sk. Súd prvého stupňa
ďalej uviedol, že nebolo možné prihliadnuť k vznesenej námietke premlčania zo strany
pôvodne žalovaného 1/, pretože mal za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pôvodne žalovaný 1/ vydal žalobkyni
len tri vkladné knižky dňa 9. januára 1997. Ďalej skonštatoval, že navrhovateľka sa o tom, že
kúpna cena za odpredaj jej pozemkov bola podstatne vyššia, ako jej odporca odovzdal,
dozvedela v mesiaci apríl 1998. Konštatoval, že vtedy začala plynúť 10-ročná premlčacia
doba, ktorá uplynula v apríli 2008. Návrh na začatie konania bol na súde podaný až dňa 29.
septembra 2000, preto návrh žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
premlčaný. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že keďže finančný obnos 8.669.400,- Sk bol
vnesený do spoločného majetku pôvodne žalovaného 1/ a jeho manželky
(pôvodne žalovanej 2/), stal sa predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva, a preto boli
obaja žalovaní povinní sumu 8.669.00,- Sk, o ktorú sa bezdôvodne obohatili, žalobkyni
vydať, keďže išlo o prípad majetkového prospechu získaného z nepoctivých zdrojov. Ďalej
uviedol, že po odpočítaní dane z prevodu nehnuteľností vo výške 1.536.940, Sk, ktorú
pôvodne žalovaný 1/ zaplatil a dojednanej 10 % provízie vo výške 1.886.940,- Sk, boli
žalovaní povinní vydať navrhovateľke žalovanú sumu 5.245.520,- Sk. Súd priznal žalobkyni
i úroky z omeškania za obdobie od 12. januára 1997 vo výške 17,6 %, pretože v uvedenom
období bola diskontná sadzba NBS vo výške 8,8 %. Pokiaľ išlo o obranu pôvodne žalovaného
1/, že žalobkyňa mu ešte dlží nejaké peniaze, konštatoval, že pôvodne žalovaný 1/ žiadnym
relevantným dôkazom nepreukázal, že má vôbec právo na nejaké plnenie od žalobkyne,
nepreukázal žiadnu právnu povinnosť žalobkyne a pôvodne žalovaný 1/ neurobil započítací
prejav ako obranu proti žalobe, ktorou žalobkyňa uplatnila svoju pohľadávku proti nemu, keď
neboli splnené zákonné predpoklady pre započítanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. januára 2010 sp.zn. 15 Co 512/2008 spolu
s opravným uznesením z 10. marca 2010 sp.zn. 15 Co 512/2008 rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že zaviazal pôvodne žalovaného 1/ na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
174 119,36 € so 17,6% úrokom z omeškania od 12. januára 1997 až do zaplatenia, v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Voči pôvodne žalovanej 2/ žalobu zamietol. Pôvodne
žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania 20 879,36 Sk
a náhradu trov odvolacieho konania 1 557,94 Sk rukám právneho zástupcu žalobkyne
do troch dní, žalobkyňu zaviazal zaplatiť pôvodne žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho
konania 2 776,02 € k rukám jej právneho zástupcu, náhradu trov prvostupňového konania
žalovanej 2/ nepriznal. Odvolací súd uviedol, že pôvodne žalovaný 1/ získal majetkový
prospech z nepoctivých zdrojov, t.j. konal v rozpore s dobrými mravmi a s úmyslom ukrátiť
navrhovateľku, keď jej neodovzdal celú kúpnu cenu predanej nehnuteľnosti, preto aj
neakceptoval námietky žalovaných vznesené v podanom odvolaní, že uplatnený nárok je
premlčaný. Akceptoval však ich námietky, pokiaľ išlo o podanie žaloby voči pôvodne
žalovanej 2/. Odvolací súd sa stotožnil s ich právnym názorom, že pôvodne žalovaná 2/
v danom prípade nebola v predmetnej veci pasívne legitimovaná, keďže nebola v právnom
vzťahu so žalobkyňou. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, t.j. žalovaných účastníkov,
bolo právoplatne zrušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. mája 1996
č.k. 18 C 46/1996-9, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. júla 1996 a v čase, keď došlo
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, a k vyplateniu kúpnej ceny,
už medzi žalovanými bezpodielové spoluvlastníctvo manželov neexistovalo. Vzhľadom
k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd zmenil s poukazom na § 220 O.s.p. rozsudok
súdu prvého stupňa tak, že žalobu voči pôvodne žalovanej 2/ zamietol a zaviazal pôvodne
žalovaného 1/ na vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania, ktorý si
žalobkyňa uplatnila oprávnene s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
išlo o ďalšie námietky, že podanie, ktoré urobili žalovaní pod názvom výpočet odmeny
za práce od roku 1993 do roku 1999 (založené na č.l. 265 v spise) je podľa § 97 ods. 2 O.s.p.
vzájomným návrhom, alebo podľa § 98 O.s.p. návrhom na započítanie, odvolací súd mal
za to, že ani táto námietka nebola dôvodná, pretože zo žiadneho prejavu žalovaných
nevyplývalo, že by tento výpočet odmeny uplatnili pred súdom prvého stupňa ako návrh
na započítanie, alebo ako vzájomný návrh. Predmetným výpočtom iba dokumentovali nejaké
pohľadávky vo vzťahu k žalobkyni, avšak nikdy takýto prejav zo strany žalovaných pred
súdom prvého stupňa urobený nebol a neboli ani predložené listinné dôkazy o existencii
týchto pohľadávok.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie pôvodne žalovaný 1/, ktorý
namietal, že vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo konanie, ktoré je postihnuté vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súčasne, že rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V odôvodnení svojho mimoriadneho
opravného prostriedku uviedol, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti
vykonané dôkazy v konaní a na základe týchto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pri dôslednom a objektívnom porovnaní
výpovedí účastníkov a svedkov nebolo možné nepostrehnúť zjavné rozpory v ich
výpovediach, ako aj indície, ktoré nasvedčovali účelovému postupu žalobkyne proti
žalovanému. Dovolateľ ďalej poukázal na neprávny právny záver odvolacieho súdu, ktorý
zaujal ohľadom nepremlčania nároku, mal za to, že úmysel, ktorý by smeroval
k bezdôvodnému obohateniu, nebol zo strany žalovaného preukázaný, a preto mal súd
vychádzať z dvojročnej subjektívnej lehoty premlčania na vydanie údajného bezdôvodného
obohatenia, ktorá uplynula 9. januára 1999, t.j. viac ako rok a pol pred podaním žaloby
na súd. Potom, ako vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku zopakoval podrobne celý
skutkový stav vo veci, žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho i prvostupňového súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žiada dovolanie zamietnuť
z dôvodu, že v konaní neexistujú žiadne vady, pre ktoré by bolo možné právoplatné
rozhodnutie súdu zrušiť, poukázala na svoje vyjadrenia k opakovane vzneseným námietkam
zo strany žalovaného. Súčasne si uplatnila i náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
v predmetnej veci konal s právnymi nástupcami pôvodného dovolateľa, skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu , sú uvedené v ustanovení § 238 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia platí,
že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je dovolanie
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie naopak nie je prípustné
vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O.s.p.) ani vo veciach,
v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy (§ 238 ods. 5 O.s.p.).
V predmetnej veci odvolací súd síce vo výroku rozhodnutia uviedol, že „mení“
rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na celý žalobou uplatnený nárok zaviazal pôvodne
žalovaného 1/ (ďalej len dovolateľa), keď výrok rozsudku súdu prvého stupňa na celý
uplatnený nárok zaväzoval dovolateľa a pôvodne žalovanú 2/. Prípustnosť dovolania proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity, t.j. na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide
vtedy, ak boli okolnosti, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci, oboma súdmi posúdené
rozdielne a práva a povinnosti stanovené účastníkom konaniu sú podľa záverov týchto
rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych
vzťahov účastníkov konania. Za rozdielnosť sa nepovažuje odlišné právne posúdenie veci
súdmi, ak nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov konania. Pri posudzovaní
prípustnosti dovolania nie je podstatné, či odvolací súd rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo či
postupoval podľa ustanovenia § 220 O.s.p. a nie je významným ani formulácia výroku
rozsudku odvolacím súdom. Rozhodujúcim hľadiskom je vždy obsahový vzťah rozsudkov
súdov oboch stupňov v tom, ako posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov
konania a teda či právny vzťah bol rozsudkom odvolacieho súdu upravený odlišne ako
v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak ide o zhodné rozsudky súdov oboch stupňov, pokiaľ ide
o vymedzenie práv a povinnosti účastníkov, i keď rozsudok odvolacieho súdu je označený
ako zmeňujúci, prípustnosť dovolania sa neposudzuje podľa § 238 ods. 1 O.s.p. ale podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p., upravujúceho prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu.
Vzhľadom k uvedenému dovolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k dovolateľovi
nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale o rozsudok, ktorým bol rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdený a keďže nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených
v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka,
nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno
začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným).
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až f /O.s.p. nenamietal
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
vyvodiť nemožno.
Ak dovolateľ namietal vadu konania, ktorá mala mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a v tomto smere spochybnil správnosť skutkových zistení súdov a z nich
vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti
v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.
Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť
k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
Dovolateľ odôvodňuje dovolanie aj tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní žalobkyňa bola úspešná a vzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd jej priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcej v odmene
za jeden úkon právnej pomoci, a to podanie písomného vyjadrenia k dovolaniu v sume
778,97 €, ktorú zaviazal zaplatiť žalovaných 1/ až3/ k rukám jej právneho zástupcu do troch
dní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. februára 2015
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová