Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 702/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta

v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00, takto

rozhodol:

Sťažnosti J. S. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 20. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00 (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že exekútor nevykonáva exekúciu

dostatočne efektívne a účinne, nevyužíva všetky svoje oprávnenia a vo veci „koná od

stola“ bez „práce exekútora v teréne“. Namieta, že exekúcia pod vedením exekútora

neviedla k včasnému vymoženiu pohľadávky sťažovateľa a že exekútor len čakal na to, kým

povinný dovŕši dôchodkový vek, aby mu mohol zrážať peňažnú sumu z dôchodku. Podľa

názoru sťažovateľa povinný naďalej podniká a je konateľom obchodnej spoločnosti.

Exekútor je teda pasívny a povinnému iba formálne zráža z dôchodku „nepatrnú sumičku“,

čím exekúciu vedie „do stratena“.

3. Sťažovateľ sa na prieťahy v napadnutých konaniach sťažoval predsedovi

okresného súdu svojimi sťažnosťami zo 6. augusta 2012 a 8. januára 2013. Predseda

okresného súdu postúpil sťažnosť sťažovateľa z 8. januára 2013 Slovenskej komore

exekútorov. Slovenská komora exekútorov ju listom č. 55-8336/13 z 8. apríla 2013

vyhodnotila ako neopodstatnenú. Sťažovateľ následne požiadal o prešetrenie vybavenia jeho

sťažnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“). Ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru že Slovenská komora

exekútorov vybavila sťažnosť sťažovateľa po vecnej stránke správne, preto ministerstvo

spravodlivosti žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti vyhodnotilo ako

neopodstatnenú (list č. 34819/2013/52 z 9. augusta 2013). Sťažovateľ namieta, že Slovenská

komora exekútorov ani ministerstvo spravodlivosti sa nevyrovnali s tým, že dĺžka

exekučného konania nesplnila požiadavky podľa a dohovoru.

4. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uviedol, že k prieťahom a neefektívnemu

konaniu exekútora neprispel a zároveň že vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom

na jeho pokročilý vek a zdravotný stav.

5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných

práv podľa a dohovoru, prikázal okresnému súdu konať

vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 13 000 €

a náhradu trov konania.

6. K sťažnosti sa vyjadril aj predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 61/2014

z 28. januára 2014, v ktorom uviedol, že okresný súd konal vo veci priebežne a že sa

s vyjadreniami sťažovateľa nestotožňuje. Predseda poukázal na vybavenie sťažnosti

Slovenskou komorou exekútorov a ministerstvom spravodlivosti a sťažnosť sťažovateľa

podľa označil za nedôvodnú.

7. Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných

procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„17.10.2000 - tunajšiemu súdu bola doručená žiadosť o vydanie poverenia, konanie

bolo vedené pod sp. zn.

13.11.2000 - tunajším súdom bolo vydané poverenie súdneho exekútora

12.02.2013 - tunajšiemu súdu bol doručený návrh na zastavenie exekúcie - námietka

premlčania povinného, konanie bolo zapísané pod sp. zn.

18.02.2013 - vyšším súdnym úradníkom bol daný pokyn pre tajomníčku na pripojenie

spisu tunajšieho súdu sp. zn. a tunajšiemu súdu bol doručený exekútorom

návrh povinného na zastavenie exekúcie

06.03.2013 - asistentkou bola vyhotovená žiadanka o vydanie spisu

sp. zn. zo spisovne

17.04.2013 - tunajšiemu súdu bolo mailom oprávneným doručené oznámenie adresy

na doručovanie písomností

19.04.2013 - vyšším súdnym úradníkom bolo vydané uznesenie o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie a bol daný pokyn pre asistentku na doručenie uznesenia

účastníkom konania

16.05.2013 - asistentkou bola realizovaná úprava vyššieho súdneho úradníka

zo dňa 19.04.2013

25.06.2013 - uznesenie zo dňa 19.04.2013 nadobudlo právoplatnosť

27.08.201 - tunajšiemu súdu bola exekútorom doručená žiadosť o vylúčenie súdneho

exekútora

07.10.2013 - vyššou súdnou úradníčkou bol daný pokyn pre asistentku na zaslanie

žiadosti exekútora o vylúčenie zo súdneho konania oprávnenému

03.12.2013 - asistentkou bola realizovaná úprava vyššej súdnej úradníčky

zo dňa 07.10.2013

30.12.2013 - tunajšiemu súdu bolo doručené vyjadrenie oprávneného k návrhu

exekútora. Spis sa toho času nachádza u vyššej súdnej úradníčky na ďalšie konanie.“

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej

neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť

súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo

(, a iné).

11. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. , ),

keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(, , ), pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať

za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne

a ).

12. Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté exekučné konanie trvá už 13 rokov, čím malo

dôjsť k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva

na prejednanie jeho veci v primeranej lehote. Sťažovateľ namieta, že exekúcia nie je

vykonávaná efektívne a je vedená „do stratena“.

13. Ústavný súd na úvod pripomína, že konajúci súd znáša zodpovednosť nielen

za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom

postavení. Vzhľadom na to je potrebné postup exekučného súdu a postup súdneho

exekútora, ktorému bolo zo strany exekučného súdu udelené poverenie na vykonanie

exekúcie, vnímať ako jeden celok.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS74/02, ,

, ) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho

konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje

aj povahu prerokúvanej veci.

15. Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku

na rýchly a efektívny postup pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného

výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte

dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr.

a ). Nedôsledným a prieťahmi sa vyznačujúcim postupom v tomto type

konania je priamo ohrozovaná vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva

oprávneného.

16. V danom prípade ústavný súd zistil, že posudzované exekučné konanie, ktoré

začalo 9. októbra 2000 spísaním a podaním návrhu na vykonanie exekúcie, trvá už viac ako

13 rokov a dosiaľ neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom.

17. Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať

za konanie po právnej stránke, ako aj po faktickej (skutkovej) stránke za pomerne

jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne

rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.

Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia

oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania

je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne

nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule ().

Ústavný súd po preštudovaní zaslaného spisu dospel k záveru, že dĺžka exekučného

konania nie je ovplyvnená skutkovou zložitosťou veci.

18. V rámci druhého kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím konaním

nezapríčinil doterajšiu dĺžku konania, čo nenamietal ani okresný súd. Zároveň však ústavný

súd uvádza, že podstatnú časť doterajšieho konania sa vec nachádzala u súdneho exekútora.

Prieťahy v konaní namietal sťažovateľ až po takmer 12 rokoch sťažnosťou adresovanou

predsedovi okresného súdu (sťažnosť zo 6. augusta 2012 a sťažnosť z 8. januára 2013).

19. V tejto súvislosti je z pohľadu ústavného súdu dôležité uviesť, že sťažnosťou

na postup exekútora v napadnutom konaní sa zaoberala Slovenská komora exekútorov

i ministerstvo spravodlivosti. Oba orgány preskúmali postup exekútora a dospeli k záveru,

že sťažovateľove sťažnosti sú neopodstatnené.

Slovenská komora exekútorov vo svojom stanovisku k sťažnosti z 8. apríla 2013

uviedla:

„Súdny exekútor nebol vo veci predmetných exekučných konaní nečinný, nakoľko

riadne vykonával úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky. V konaní boli preverované

celkové majetkové pomery povinného, pričom povinný nevlastní žiaden vhodný majetok

na uspokojenie pohľadávky v krátkom čase.

Medzi ďalšie úkony súdneho exekútora patrili výzvy na súčinnosť adresované

Sociálnej poisťovni, katastru nehnuteľnosti, dopravnému inšpektorátu, Obvodnému úradu

Galanta...

Krajský súd v Bratislave v konkurznej veci úpadcu - povinného zrušil konkurz

z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Aj

konaním Krajského súdu v Bratislave v inej veci (Uzn. č. k. -255 zo dňa

31.05.2007) proti rovnakému povinnému bola hodnoverne potvrdená nemajetnosť

povinného. Z predložených listín je zrejmé, že exekúcia nemohla byť úspešná z objektívnych

dôvodov.

Povinnému boli od roku 2001 vykonávané zrážky zo mzdy; Súdny exekútor viac ráz

žiadal zamestnávateľa povinného o súčinnosť. Od roku 2010 vykonáva Sociálna poisťovňa

zrážky z dôchodku povinného.“

Slovenská komora exekútorov preto vyhodnotila sťažnosť sťažovateľa ako

neopodstatnenú.

Ministerstvo spravodlivosti vo svojom oznámení o výsledku prešetrenia vybavenia

sťažnosti z 9. augusta 2013 uviedlo:

«Z vyššie opísaného priebehu výkonu oboch exekúcií je zrejmé, že exekútor

po doručení návrhov na vykonanie exekúcie a osobitne po udelení poverenia súdu na ich

vykonanie, bezodkladne pristúpil k šetreniu majetkových pomerov povinného, v rámci

výsledkov ktorého bolo možné reálne vykonať predmetné exekúcie iba „postihnutím“ mzdy

povinného zrážkami v zákonom stanovenom rozsahu (od 2001) a neskôr po ukončení

pracovného pomeru povinného (od 2010) z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok

zrážkami z tzv. iných príjmov, ktorých vykonávanie exekútor zabezpečil svojimi exekučnými

úkonmi fakticky ihneď od priznania nároku povinného na ich výplatu voči Sociálnej

poisťovni. Napriek opakovaným lustráciám exekútor nezistil žiadny iný, speňažiteľný

majetok povinného podliehajúci exekúcii. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj tú

skutočnosť, že v období od vyhlásenia konkurzu na majetok povinného ako úpadcu (2002)

až do jeho skončenia (2007) by v zmysle vyššie citovaných ustanovení ZKV exekútor

nemohol viesť exekúciu na majetok povinného patriace do konkurznej podstaty

(za hypotetického predpokladu, že by taký majetok vôbec bol zistený). Navyše, dôvodom

zrušenia predmetného konkurzu bol nedostatok majetku povinného, z čoho je zrejmé, že

nezávisle od šetrení pomerov povinného exekútorom, rovnako ani správca konkurznej

podstaty v rámci obdobia cca 5 rokov trvania konkurzného konania nezistil majetok

povinného patriaci do podstaty aspoň v takom rozsahu, ktorý by postačoval na úhradu

nákladov konkurzu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže od začatia predmetných

exekučných konaní napriek opakovaným šetreniam exekútor nezistil majetok povinného,

z ktorého by mohli byť uspokojené vymáhané pohľadávky vzhľadom na ich výšku

„efektívnejšie“, pričom však zabezpečil kontinuálny výkon predmetných exekúcií zrážkami

zo mzdy a iných príjmov povinného, ministerstvo dospelo k záveru, že postup exekútora

nemožno hodnotiť ako „neefektívny a zdĺhavý“. Pri posúdení zákonnosti postupu exekútora

pri výkone exekučnej činnosti nemožno vychádzať len z celkovej dĺžky trvania exekučného

konania, ale je potrebné prihliadať na konkrétne (vyššie uvedené) okolnosti výkonu

exekúcie, v predmetnom prípade najmä exekútorom vykonané opakované šetrenia

majetkových pomerov povinného s negatívnym výsledkom, konkurzné konanie na majetok

povinného v období 2002 až 2007, zabezpečenie kontinuálneho výkonu predmetných

exekúcií zrážkami zo mzdy a neskôr z iných príjmov povinného a ich maximálny prípustný

rozsah (bez ohľadu na výšku vymáhanej pohľadávky), určený zákonom v spojení

s príslušným vykonávacím predpisom, t. j. na existenciu objektívnych podmienok

umožňujúcich ďalší postup exekútora smerujúci k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky

pokiaľ možno v celom rozsahu a v primeranom čase.»

Ministerstvo spravodlivosti preto taktiež vyhodnotilo sťažnosť sťažovateľa ako

neopodstatnenú v celom rozsahu.

20. Z uvedeného vyplýva, že postup exekútora v napadnutom konaní bol predmetom

posúdenia Slovenskou komorou exekútorov a následne aj ministerstva spravodlivosti. Oba

orgány vyhodnotili sťažnosť sťažovateľa ako neopodstatnenú, keďže po preskúmaní veci

dospeli k záveru, že exekútor bol v napadnutom konaní aktívny a že exekúcia nebola dodnes

ukončená z objektívnych dôvodov ̶finančnej situácie povinného.

21. Ústavný súd zároveň uvádza, že Slovenská komora exekútorov i ministerstvo

spravodlivosti vybavili sťažnosti sťažovateľa v primeranej lehote a že v konaní okresného

súdu nie je možné zistiť také prieťahy, ktoré by z ústavnoprávne hľadiska predstavovali

porušenie práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

22. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že exekučné konanie naďalej trvá a že doterajšie

nevymoženie dlhu prostredníctvom exekúcie z dôvodu nedostatočného majetku povinného

nemôže byť pripisované na ťarchu súdu. Ako to vyplýva z preskúmania Slovenskou

komorou exekútorov a ministerstvom spravodlivosti, exekútor bol v konaní aktívny a dlh

nebol vymožený z dôvodu finančnej situácie povinného. Povedané inak, postup v exekúcii

je podmienený existenciou postihnuteľného majetku povinného, ktorý by umožňoval

realizovať niektorý (ďalší) zo zákonom vymedzených spôsobov exekúcie.

23. Za týchto okolností nie je z pohľadu ústavného súdu možné dospieť k záveru, že

by postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu sťažovateľových práv

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prerokovanie jeho veci v primeranej

lehote. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014