Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 702/2013
PDF · 208.41 KB
No categories available
I. ÚS 702/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,
Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta
v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00, takto
rozhodol:
Sťažnosti J. S. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 702/2013-13 z 20. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že exekútor nevykonáva exekúciu
dostatočne efektívne a účinne, nevyužíva všetky svoje oprávnenia a vo veci „koná od
stola“ bez „práce exekútora v teréne“. Namieta, že exekúcia pod vedením exekútora
neviedla k včasnému vymoženiu pohľadávky sťažovateľa a že exekútor len čakal na to, kým
povinný dovŕši dôchodkový vek, aby mu mohol zrážať peňažnú sumu z dôchodku. Podľa
názoru sťažovateľa povinný naďalej podniká a je konateľom obchodnej spoločnosti.
Exekútor je teda pasívny a povinnému iba formálne zráža z dôchodku „nepatrnú sumičku“,
čím exekúciu vedie „do stratena“.
3. Sťažovateľ sa na prieťahy v napadnutých konaniach sťažoval predsedovi
okresného súdu svojimi sťažnosťami zo 6. augusta 2012 a 8. januára 2013. Predseda
okresného súdu postúpil sťažnosť sťažovateľa z 8. januára 2013 Slovenskej komore
exekútorov. Slovenská komora exekútorov ju listom č. 55-8336/13 z 8. apríla 2013
vyhodnotila ako neopodstatnenú. Sťažovateľ následne požiadal o prešetrenie vybavenia jeho
sťažnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“). Ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru že Slovenská komora
exekútorov vybavila sťažnosť sťažovateľa po vecnej stránke správne, preto ministerstvo
spravodlivosti žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti vyhodnotilo ako
neopodstatnenú (list č. 34819/2013/52 z 9. augusta 2013). Sťažovateľ namieta, že Slovenská
komora exekútorov ani ministerstvo spravodlivosti sa nevyrovnali s tým, že dĺžka
exekučného konania nesplnila požiadavky podľa čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uviedol, že k prieťahom a neefektívnemu
konaniu exekútora neprispel a zároveň že vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom
na jeho pokročilý vek a zdravotný stav.
5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať
vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 13 000 €
a náhradu trov konania.
6. K sťažnosti sa vyjadril aj predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 61/2014
z 28. januára 2014, v ktorom uviedol, že okresný súd konal vo veci priebežne a že sa
s vyjadreniami sťažovateľa nestotožňuje. Predseda poukázal na vybavenie sťažnosti
Slovenskou komorou exekútorov a ministerstvom spravodlivosti a sťažnosť sťažovateľa
podľa čl. 127 ústavy označil za nedôvodnú.
7. Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných
procesných úkonov priebehu napadnutého konania:
„17.10.2000 - tunajšiemu súdu bola doručená žiadosť o vydanie poverenia, konanie
bolo vedené pod sp. zn. Er/2793/2000
13.11.2000 - tunajším súdom bolo vydané poverenie súdneho exekútora
12.02.2013 - tunajšiemu súdu bol doručený návrh na zastavenie exekúcie - námietka
premlčania povinného, konanie bolo zapísané pod sp. zn. 8Er/247/2013
18.02.2013 - vyšším súdnym úradníkom bol daný pokyn pre tajomníčku na pripojenie
spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9Cb/485/1993 a tunajšiemu súdu bol doručený exekútorom
návrh povinného na zastavenie exekúcie
06.03.2013 - asistentkou bola vyhotovená žiadanka o vydanie spisu
sp. zn. 9Cb/485/1993 zo spisovne
17.04.2013 - tunajšiemu súdu bolo mailom oprávneným doručené oznámenie adresy
na doručovanie písomností
19.04.2013 - vyšším súdnym úradníkom bolo vydané uznesenie o zamietnutí návrhu
povinného na zastavenie exekúcie a bol daný pokyn pre asistentku na doručenie uznesenia
účastníkom konania
16.05.2013 - asistentkou bola realizovaná úprava vyššieho súdneho úradníka
zo dňa 19.04.2013
25.06.2013 - uznesenie zo dňa 19.04.2013 nadobudlo právoplatnosť
27.08.201 - tunajšiemu súdu bola exekútorom doručená žiadosť o vylúčenie súdneho
exekútora
07.10.2013 - vyššou súdnou úradníčkou bol daný pokyn pre asistentku na zaslanie
žiadosti exekútora o vylúčenie zo súdneho konania oprávnenému
03.12.2013 - asistentkou bola realizovaná úprava vyššej súdnej úradníčky
zo dňa 07.10.2013
30.12.2013 - tunajšiemu súdu bolo doručené vyjadrenie oprávneného k návrhu
exekútora. Spis sa toho času nachádza u vyššej súdnej úradníčky na ďalšie konanie.“
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť
súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo
(II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05 a iné).
11. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04),
keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania
z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby
vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“
na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať
za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03
a III. ÚS 125/07).
12. Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté exekučné konanie trvá už 13 rokov, čím malo
dôjsť k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie jeho veci v primeranej lehote. Sťažovateľ namieta, že exekúcia nie je
vykonávaná efektívne a je vedená „do stratena“.
13. Ústavný súd na úvod pripomína, že konajúci súd znáša zodpovednosť nielen
za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom
postavení. Vzhľadom na to je potrebné postup exekučného súdu a postup súdneho
exekútora, ktorému bolo zo strany exekučného súdu udelené poverenie na vykonanie
exekúcie, vnímať ako jeden celok.
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04, III. ÚS 125/07) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
15. Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku
na rýchly a efektívny postup pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného
výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte
dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03
a III. ÚS 125/07). Nedôsledným a prieťahmi sa vyznačujúcim postupom v tomto type
konania je priamo ohrozovaná vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva
oprávneného.
16. V danom prípade ústavný súd zistil, že posudzované exekučné konanie, ktoré
začalo 9. októbra 2000 spísaním a podaním návrhu na vykonanie exekúcie, trvá už viac ako
13 rokov a dosiaľ neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom.
17. Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať
za konanie po právnej stránke, ako aj po faktickej (skutkovej) stránke za pomerne
jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne
rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.
Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia
oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania
je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne
nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule (I. ÚS 78/02).
Ústavný súd po preštudovaní zaslaného spisu dospel k záveru, že dĺžka exekučného
konania nie je ovplyvnená skutkovou zložitosťou veci.
18. V rámci druhého kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím konaním
nezapríčinil doterajšiu dĺžku konania, čo nenamietal ani okresný súd. Zároveň však ústavný
súd uvádza, že podstatnú časť doterajšieho konania sa vec nachádzala u súdneho exekútora.
Prieťahy v konaní namietal sťažovateľ až po takmer 12 rokoch sťažnosťou adresovanou
predsedovi okresného súdu (sťažnosť zo 6. augusta 2012 a sťažnosť z 8. januára 2013).
19. V tejto súvislosti je z pohľadu ústavného súdu dôležité uviesť, že sťažnosťou
na postup exekútora v napadnutom konaní sa zaoberala Slovenská komora exekútorov
i ministerstvo spravodlivosti. Oba orgány preskúmali postup exekútora a dospeli k záveru,
že sťažovateľove sťažnosti sú neopodstatnené.
Slovenská komora exekútorov vo svojom stanovisku k sťažnosti z 8. apríla 2013
uviedla:
„Súdny exekútor nebol vo veci predmetných exekučných konaní nečinný, nakoľko
riadne vykonával úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky. V konaní boli preverované
celkové majetkové pomery povinného, pričom povinný nevlastní žiaden vhodný majetok
na uspokojenie pohľadávky v krátkom čase.
Medzi ďalšie úkony súdneho exekútora patrili výzvy na súčinnosť adresované
Sociálnej poisťovni, katastru nehnuteľnosti, dopravnému inšpektorátu, Obvodnému úradu
Galanta...
Krajský súd v Bratislave v konkurznej veci úpadcu - povinného zrušil konkurz
z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Aj
konaním Krajského súdu v Bratislave v inej veci (Uzn. č. k. 8K 200/98-255 zo dňa
31.05.2007) proti rovnakému povinnému bola hodnoverne potvrdená nemajetnosť
povinného. Z predložených listín je zrejmé, že exekúcia nemohla byť úspešná z objektívnych
dôvodov.
Povinnému boli od roku 2001 vykonávané zrážky zo mzdy; Súdny exekútor viac ráz
žiadal zamestnávateľa povinného o súčinnosť. Od roku 2010 vykonáva Sociálna poisťovňa
zrážky z dôchodku povinného.“
Slovenská komora exekútorov preto vyhodnotila sťažnosť sťažovateľa ako
neopodstatnenú.
Ministerstvo spravodlivosti vo svojom oznámení o výsledku prešetrenia vybavenia
sťažnosti z 9. augusta 2013 uviedlo:
«Z vyššie opísaného priebehu výkonu oboch exekúcií je zrejmé, že exekútor
po doručení návrhov na vykonanie exekúcie a osobitne po udelení poverenia súdu na ich
vykonanie, bezodkladne pristúpil k šetreniu majetkových pomerov povinného, v rámci
výsledkov ktorého bolo možné reálne vykonať predmetné exekúcie iba „postihnutím“ mzdy
povinného zrážkami v zákonom stanovenom rozsahu (od 2001) a neskôr po ukončení
pracovného pomeru povinného (od 2010) z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok
zrážkami z tzv. iných príjmov, ktorých vykonávanie exekútor zabezpečil svojimi exekučnými
úkonmi fakticky ihneď od priznania nároku povinného na ich výplatu voči Sociálnej
poisťovni. Napriek opakovaným lustráciám exekútor nezistil žiadny iný, speňažiteľný
majetok povinného podliehajúci exekúcii. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj tú
skutočnosť, že v období od vyhlásenia konkurzu na majetok povinného ako úpadcu (2002)
až do jeho skončenia (2007) by v zmysle vyššie citovaných ustanovení ZKV exekútor
nemohol viesť exekúciu na majetok povinného patriace do konkurznej podstaty
(za hypotetického predpokladu, že by taký majetok vôbec bol zistený). Navyše, dôvodom
zrušenia predmetného konkurzu bol nedostatok majetku povinného, z čoho je zrejmé, že
nezávisle od šetrení pomerov povinného exekútorom, rovnako ani správca konkurznej
podstaty v rámci obdobia cca 5 rokov trvania konkurzného konania nezistil majetok
povinného patriaci do podstaty aspoň v takom rozsahu, ktorý by postačoval na úhradu
nákladov konkurzu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže od začatia predmetných
exekučných konaní napriek opakovaným šetreniam exekútor nezistil majetok povinného,
z ktorého by mohli byť uspokojené vymáhané pohľadávky vzhľadom na ich výšku
„efektívnejšie“, pričom však zabezpečil kontinuálny výkon predmetných exekúcií zrážkami
zo mzdy a iných príjmov povinného, ministerstvo dospelo k záveru, že postup exekútora
nemožno hodnotiť ako „neefektívny a zdĺhavý“. Pri posúdení zákonnosti postupu exekútora
pri výkone exekučnej činnosti nemožno vychádzať len z celkovej dĺžky trvania exekučného
konania, ale je potrebné prihliadať na konkrétne (vyššie uvedené) okolnosti výkonu
exekúcie, v predmetnom prípade najmä exekútorom vykonané opakované šetrenia
majetkových pomerov povinného s negatívnym výsledkom, konkurzné konanie na majetok
povinného v období 2002 až 2007, zabezpečenie kontinuálneho výkonu predmetných
exekúcií zrážkami zo mzdy a neskôr z iných príjmov povinného a ich maximálny prípustný
rozsah (bez ohľadu na výšku vymáhanej pohľadávky), určený zákonom v spojení
s príslušným vykonávacím predpisom, t. j. na existenciu objektívnych podmienok
umožňujúcich ďalší postup exekútora smerujúci k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky
pokiaľ možno v celom rozsahu a v primeranom čase.»
Ministerstvo spravodlivosti preto taktiež vyhodnotilo sťažnosť sťažovateľa ako
neopodstatnenú v celom rozsahu.
20. Z uvedeného vyplýva, že postup exekútora v napadnutom konaní bol predmetom
posúdenia Slovenskou komorou exekútorov a následne aj ministerstva spravodlivosti. Oba
orgány vyhodnotili sťažnosť sťažovateľa ako neopodstatnenú, keďže po preskúmaní veci
dospeli k záveru, že exekútor bol v napadnutom konaní aktívny a že exekúcia nebola dodnes
ukončená z objektívnych dôvodov ̶finančnej situácie povinného.
21. Ústavný súd zároveň uvádza, že Slovenská komora exekútorov i ministerstvo
spravodlivosti vybavili sťažnosti sťažovateľa v primeranej lehote a že v konaní okresného
súdu nie je možné zistiť také prieťahy, ktoré by z ústavnoprávne hľadiska predstavovali
porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že exekučné konanie naďalej trvá a že doterajšie
nevymoženie dlhu prostredníctvom exekúcie z dôvodu nedostatočného majetku povinného
nemôže byť pripisované na ťarchu súdu. Ako to vyplýva z preskúmania Slovenskou
komorou exekútorov a ministerstvom spravodlivosti, exekútor bol v konaní aktívny a dlh
nebol vymožený z dôvodu finančnej situácie povinného. Povedané inak, postup v exekúcii
je podmienený existenciou postihnuteľného majetku povinného, ktorý by umožňoval
realizovať niektorý (ďalší) zo zákonom vymedzených spôsobov exekúcie.
23. Za týchto okolností nie je z pohľadu ústavného súdu možné dospieť k záveru, že
by postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu sťažovateľových práv
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prerokovanie jeho veci v primeranej
lehote. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014