Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v spojení

s a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011

doručená sťažnosť J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody Ž. (ďalej len „ústav Ž.“), pre namietané porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom súdneho exekútora

v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného

konania na strane povinného.

V úvode sťažnosti sťažovateľ predostrel tvrdenie o nečinnosti označených

„porušovateľov“ jeho základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovorom, a to už od počiatku exekučného konania. Sťažovateľ sa zároveň vyjadril, že sa

„žiadnym úmyselným konaním nepričinil o pasivitu porušovateľov či predlžovanie

konania“.

Sťažovateľ argumentoval, že táto nečinnosť sa premietla do obmedzenia jeho

dispozičných vlastníckych oprávnení, keď mu súdny exekútor s odkazom na ustanovenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zakázal

disponovať „s majetkovými právami a vecnými právami“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že je veriteľom viacerých pohľadávok („má svojich

dlžníkov“), avšak súdny exekútor prikázanie pohľadávky ako spôsob vykonania exekúcie

„ignoruje“.

Námietku porušenia princípu rovnosti účastníkov konania garantovaného čl. 47

ods. 3 odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že mu nie je v porovnaní s inými účastníkmi

analogických konaní poskytnutá právna ochrana v rovnakom rozsahu.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v spojení

s a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 48/2003,

prikázal okresnému súdu a súdnemu exekútorovi konať bez zbytočných prieťahov a priznal

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

V závere sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom, čo odôvodnil svojimi majetkovými a zárobkovými pomermi, vo vzťahu

ku ktorým uviedol, že nemá žiaden príjem, pretože je „dlhodobo od roku 2007 v ÚVTOS

pracovne nezaradený“, a že nie je „vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, či motorového

vozidla“, čoho dôkazom je podľa jeho vyjadrenia „samotná exekúcia (a nielen táto

namietaná)“.

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel námietku porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v spojení

s princípom rovnosti zaručeného a takisto námietku porušenia práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pričom túto odôvodnil nečinnosťou subjektov realizujúcich exekučné konanie, okresného

súdu a súdneho exekútora.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ námietku zbytočných prieťahov a porušenia princípu rovnosti formuloval

osobitne vo vzťahu k okresnému súdu a osobitne vo vzťahu k poverenému súdnemu

exekútorovi. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej konajúci súd znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za

ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Vzhľadom na uvedené

treba postup exekučného súdu a postup súdneho exekútora, ktorému bolo zo strany

exekučného súdu udelené poverenie na vykonanie exekúcie, vnímať ako jeden celok.

V zmysle judikatúry ústavného súdu ak dospeje ústavný súd k záveru, že postup

všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (ako aj podľa

ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr.

, , ) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú (napr. , , , , ,

, , , ).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (, ),

keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(, ), pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať

za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (, ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru skúma ústavný súd

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci,

podľa správania účastníka konania a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr.

, ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný

súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti:

Dňa 28. februára 2003 požiadal súdny exekútor okresný súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – platobného rozkazu okresného súdu

sp. zn. vykonateľného 25. októbra 2002, ukladajúceho sťažovateľovi zaplatiť

oprávnenému istinu s príslušenstvom.

Okresný súd vydal 10. marca 2003 poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn.

a súdnemu exekútorovi ho doručil 4. apríla 2003.

Súdny exekútor vydal 28. mája 2003 upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.

Ex 48/03, ktoré sa mu po viacerých opakovaných pokusoch nepodarilo sťažovateľovi

doručiť a bolo mu vrátené s oznámením „v odbernej lehote nevyzdvihnuté“.

V súvislosti s danou skutočnosťou na základe sťažnosti na postup súdneho exekútora

podanej sťažovateľom predložila sťažovateľovi 2. mája 2011 svoje vyjadrenie Slovenská

komora exekútorov, v ktorom formulovala toto stanovisko: „Upovedomenie o začatí

exekúcie, ktoré bolo oprávnenému doručené 09.06.2003. Vám ako povinnému bola zaslaná

celkom tri krát táto písomnosť, avšak všetky zásielky sa vrátili ako nevyzdvihnuté v odbernej

lehote. Osobne bol vykonaná návšteva v mieste bydliska, ale zastihnutá bola Vaša matka,

ktorá uviedla, že údajne študujete v B., kde aj bývate u priateľky. Presnú adresu nevedela

uviesť, ale sľúbila, že sa s Vami spojí za účelom odovzdania odkazu ohľadom kontaktovania

sa so súdnym exekútorom. Dosiaľ ste sa však s exekútorom nekontaktovali. Z tohto dôvodu

sa Vám podarilo doručiť Upovedomenie o začatí exekúcie až 09.12.2008 a to v H., v mieste

jeho výkonu trestu.“

Upovedomenie o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 12. decembra 2008

na adresu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „ústav H.“). Sťažovateľ

podal 17. decembra 2008 námietky proti exekúcii a súdny exekútor ich predložil okresnému

súdu 16. januára 2009.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. mája 2009 námietky sťažovateľa

proti exekúcii zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené po predchádzajúcom

neúspešnom pokuse (na adresu ústavu H.) 9. júla 2009 na adresu Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody D. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2009.

Uznesením z 28. októbra 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie

súdneho poplatku za podané námietky. Na základe splnomocnenia zásielku prevzala

na oficiálnej adrese trvalého pobytu sťažovateľa 3. decembra 2009 jeho príbuzná, pričom sa

vyjadrila, že aktuálne miesto pobytu sťažovateľa jej nie je známe. Zásielka bola

sťažovateľovi doručená 5. februára 2010 na adresu ústavu Ž. Proti uzneseniu podal

sťažovateľ 11. februára 2010 odvolanie a požiadal aj o oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov.

Okresný súd 10. marca 2010 vyzval sťažovateľa na predloženie potvrdenia

o potenciálnom príjme vo výkone trestu odňatia slobody, pričom mu predmetnú výzvu

zaslal na adresu ústavu Ž. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 28. apríla 2010 ako

nedoručená s označením „adresát je neznámy“, okresný súd však 14. mája 2010 zistil, že

sťažovateľ sa v danom ústave nachádza. Výzvu preto zaslal opätovne na adresu tohto

ústavu. Sťažovateľ prevzal výzvu 19. mája 2010, no nereagoval na ňu. Okresný súd preto

13. októbra 2010 požiadal o poskytnutie súčinnosti v uvedenom smere samotný ústav Ž.,

ktorý na výzvu reagoval 8. novembra 2010.

Sťažovateľ 11. októbra 2010 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) „sťažnosť na nečinnosť“, ku ktorej pripojil aj vyplnené tlačivo slúžiace

na preukazovanie osobných, majetkových a zárobkových pomerov pre účely rozhodovania

o oslobodení od poplatkovej povinnosti. V tlačive ako aktuálne miesto svojho pobytu

uviedol ústav Ž. Podanie bolo najvyšším súdom postúpené 10. novembra 2010 okresnému

súdu.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zo 16. novembra 2010 posúdil

sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní ako dôvodnú, a preto vo veci sťažovateľa

„nariadil dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy o stave konania“.

Dňa 16. decembra 2010 zákonná sudkyňa rozhodla, že odvolaniu sťažovateľa

z 11. februára 2010 nevyhovie, a preto je potrebné predložiť opravný prostriedok spolu

so spisovým materiálom nadriadenému súdu.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie

spravidla treba považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej

(skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného

konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je

podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto

nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči

oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže

povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom

exekučnom titule. Ústavný súd je teda toho názoru, že namietané konanie nemožno

hodnotiť z právneho hľadiska ako zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci,

po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu dospel ústavný súd k záveru, že ani

z faktického hľadiska nemožno vec sťažovateľa považovať za zložitú.

Ústavný súd sa nestotožnil so stanoviskom predsedu okresného súdu

zo 16. novembra 2010 a postup okresného súdu a príslušného súdneho exekútora

v posudzovanom exekučnom konaní hodnotí v zásade ako plynulý, s výnimkou dvoch

období krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Ide o obdobie od 16. januára 2009, keď boli

okresnému súdu predložené námietky sťažovateľa proti exekúcii, do 19. mája 2009, keď

okresný súd prijal uznesenie o ich zamietnutí (nečinnosť v trvaní 3 mesiacov). Nečinnosťou

v trvaní približne 3 mesiace je poznačený aj úsek konania v období od 25. júla 2009, keď

nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu, ktorým boli zamietnuté námietky

sťažovateľa proti exekúcii, do 28. októbra 2009, keď okresný súd vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry,

podľa ktorej „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (),

označenú nečinnosť okresného súdu v oboch prípadoch s prihliadnutím na celkový priebeh

exekučného konania kvalifikuje ako krátkodobý ojedinelý prieťah, ktorý nedosahuje

intenzitu spôsobilú porušiť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené .

Ústavný súd sa na tomto mieste vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej

predostrel tvrdenie o úmyselnej pasivite súdneho exekútora v súvislosti s možnosťou

realizácie exekúcie formou prikázania pohľadávok, ktorými má sťažovateľ podľa svojho

vyjadrenia disponovať. Ústavný súd je toho názoru, že v prípade pohľadávok, u ktorých

vedomosť o ich existencii nie je oficiálne dostupná (§ 34 Exekučného poriadku – súčinnosť

tretích osôb), je aktivita súdneho exekútora priamo závislá od poskytnutia súčinnosti či už

zo strany oprávneného alebo povinného majúcich záujem na uspokojení nárokov, ktoré sú

predmetom exekúcie (§ 54 Exekučného poriadku – súčinnosť oprávneného a povinného).

V dotknutom exekučnom konaní súdny exekútor dostupnými prostriedkami sám nezistil

existenciu prípadných pohľadávok sťažovateľa. Podľa vyjadrenia príslušného súdneho

exekútora mu v uvedenom smere sťažovateľ 17. januára 2011 doručil „Zmenkový platobný

rozkaz č. -13, vydaný Okresným súdom Žilina dňa 15.11.2010, a zmenku

na 2000 € z 01.01.2008, ktorej fotokópia je priložená v prílohe. Zmenka je nepoužiteľná,

nakoľko ako zmenečník aj vystaviteľ je uvádzaná tá istá osoba, R. P., a podpis povinného

na nej úplne chýba. Na zmenkovom platobnom rozkaze nie je vyznačená právoplatnosť

a vykonateľnosť.“

Napokon, pokiaľ sťažovateľ ako povinný má záujem o uspokojenie exekučnej

pohľadávky oprávneného prostredníctvom prikázania pohľadávok, ktorými ako veriteľ

podľa svojho vyjadrenia disponuje, nie je závislý od aktivity súdneho exekútora a môže tak

učiniť sám tým, že sa obráti na svojho, resp. svojich dlžníkov s výzvou takéhoto charakteru.

V tejto súvislosti chce ústavný súd nad rámec poznamenať, že jeho pozornosti

neunikla rozpornosť tvrdenia sťažovateľa o disponovaní pohľadávkami postihnuteľnými

v exekúcii s ohľadom na skutočnosť, že v potvrdení predloženom ústavnému súdu

pre účely rozhodnutia o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu túto okolnosť

relevantnú pre rozhodovanie vôbec neuviedol.

V závere k postupu subjektov realizujúcich exekučné konanie treba na jednej strane

povedať, že z pohľadu otázky odstránenia právnej neistoty ako účelu základného práva

zaručeného je exekučné konanie konaním sui generis, a tak ako sa

vyjadrila Slovenská komora exekútorov vo svojom stanovisku z 2. mája 2011, je ďalší

postup v exekúcii podmienený existenciou postihnuteľného majetku povinného, teda

sťažovateľa, umožňujúceho realizovať niektorý zo zákonom vymedzených spôsobov

exekúcie. V opačnom prípade nie sú vytvorené objektívne podmienky umožňujúce ďalší

postup súdneho exekútora smerujúci k uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v exekučnom

konaní. Na druhej strane, tak ako to už bolo naznačené v súvislosti s konkrétnym spôsobom

realizácie exekúcie tzv. prikázaním pohľadávky, treba konštatovať, že vo všeobecnosti

v prípade existencie postihnuteľného majetku povinného je možnosť uspokojenia

exekvovanej pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva aj v plnej dispozícii dlžníka, teda

povinného a za takýchto okolností sa potom argumentácia povinného (ako účastníka

exekučného konania) o nečinnosti povereného súdneho exekútora javí ako zjavne účelová.

Po posúdení kritéria, ktorým je správanie sťažovateľa ako účastníka exekučného

konania v pozícii povinného, dospel ústavný súd k záveru, že tento svojou pasivitou

miestami signalizujúcou úmyselné obštrukcie sťažujúce postup exekučného konania

podstatne prispel k zbytočnému predĺženiu konania.

V prvom rade ide o etapu konania, v rámci ktorej súdny exekútor doručoval

sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie. Sťažovateľ si nevyzdvihol opakované

zásielky, ktoré mu súdny exekútor doručoval na oficiálnu adresu jeho trvalého pobytu.

Súdny exekútor bez úspechu vyčerpal dostupné prostriedky na zistenie jeho aktuálneho

pobytu (osobná návšteva v mieste trvalého pobytu sťažovateľa a snaha o získanie kontaktu

prostredníctvom príbuzného sťažovateľa), čo vylučuje jeho zodpovednosť za zbytočné

predĺženie konania spôsobené ťažkosťami pri doručovaní písomností. Naopak, túto

okolnosť treba pripísať na vrub sťažovateľovi, ktorý sa buď na oficiálnej, a teda dostupnej

adrese trvalého pobytu nezdržiaval, čím sa vystavil riziku neúspešného doručenia

relevantných písomností, alebo doručované zásielky úmyselne nepreberal. Exekútorovi sa

podarilo zistiť adresu jeho pobytu až na základe oficiálne dostupnej informácie o pobyte

sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o ďalšie obdobie, ktoré bolo poznačené neúspešným doručovaním

písomností adresovaných sťažovateľovi (uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti

z 28. októbra 2009), je jeho zodpovednosť za zbytočné predĺženie konania jednoznačná,

pretože preukázateľne mal vedomosť o vedenom exekučnom konaní a vo vlastnom záujme

o zabezpečenie plynulosti konania neoznámil zmenu svojej aktuálnej adresy či už súdnemu

exekútorovi, alebo okresnému súdu.

Napokon, ako zjavnú obštrukciu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania

kvalifikuje ústavný súd postup sťažovateľa, keď bol po podaní žiadosti o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov okresným súdom vyzvaný na predloženie potvrdenia

o potenciálnom príjme vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ na doručenú výzvu

nereagoval a namiesto toho adresoval súdu vecne nepríslušnému „sťažnosť na nečinnosť“,

ku ktorej pripojil aj vyplnené tlačivo „Potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových

pomeroch na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu

v právnej veci“. Ústavný súd chce na tomto mieste zdôrazniť, že skutočnosť obmedzenia

osobnej slobody sťažovateľa výkonom trestu odňatia slobody ho nezbavovala povinnosti

aktívne reagovať na pokyny konajúceho súdu.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že správanie sťažovateľa ako účastníka konania

výraznou mierou ovplyvnilo spomalenie doterajšieho postupu exekučného konania.

Vychádzajúc z uvedených zistení kvalifikuje ústavný súd námietku porušenia

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v dotknutom exekučnom konaní ako zjavne

neopodstatnenú. Tento záver zároveň vylučuje možnosť sekundárneho zásahu do princípu

rovnosti garantovaného sťažovateľovi , ktorého porušenie v dotknutom

exekučnom konaní sťažovateľ podložil tvrdením o nečinnosti subjektov realizujúcich

exekučné konanie.

V zmysle bola teda sťažnosť po jej predbežnom

prerokovaní odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších návrhoch v nej

uplatnených nerozhodoval.

Pre úplnosť ústavný súd v závere dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi

opätovne sa obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom

exekučnom konaní reálne dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011