Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)III. ÚS 451/2017
PDF · 241.39 KB
No categories available
III. ÚS 451/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,
, , a , , zastúpených
advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 108/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 108/2003 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 108/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 eur,
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 eur a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 750 eur, ktoré j e Okresný súd
Trnava p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť ,
a trovy konania v sume 495,06 eur (slovom
štyristodeväťdesiatpäť eur a šesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Romana
Cibulku, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 451/2017 zo 4. júla 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), a , (ďalej aj „sťažovateľ
v 3. rade“; spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 108/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou
podanou na okresnom súde 9. októbra 2003 domáhali voči žalovanému – Železnice
Slovenskej republiky, Bratislava, v skrátenej forme “ŽSR“ (ďalej len „žalovaný“),
prikázania veci za náhradu. Ako sami vo svojej sťažnosti uvádzajú, sťažovateľ v 1. rade je
účastníkom, resp. stranou sporu „od októbra 2003“, sťažovateľka v 2. rade „od marca
2012“ a sťažovateľ v 3. rade „od roku 2010“. Súdne konanie je okresným súdom vedené
pod sp. zn. 14 C 108/2003, nie je však dosiaľ, t. j. ani po takmer 14 rokoch od podania
žaloby, právoplatne skončené. Sťažovatelia uvádzajú, že „pokiaľ i súd... uskutočnil
jednotlivé procesné úkony, nebola jeho činnosť dostatočne sústredená a efektívna...“.
Vo vzťahu k hodnoteniu troch základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníkov
a postup súdu, pozn.) uvádzajú, že po právnej stránke nepovažujú predmetnú vec za zložitú,
po stránke skutkovej je však vec komplikovanejšia, a to najmä z dôvodu zmeny účastníctva
v dôsledku úmrtia dvoch žalobcov v priebehu konania. Zároveň uznávajú, že i oni sami,
resp. ich pôvodný právny zástupca mal svoj podiel na dĺžke súdneho konania. Ani tieto
skutočnosti však podľa ich názoru nezbavujú okresný súd zodpovednosti za neúmernú dĺžku
konania.
3. Z odôvodnenia sťažnosti taktiež vyplynulo, že sťažovatelia využili pred podaním
ústavnej sťažnosti možnosť namietať prieťahy v namietanom konaní sťažnosťou podanou
predsedovi okresného súdu. Okresný súd listom z 19. apríla 2017 opodstatnenosť podanej
sťažnosti neuznal, a preto sa ochrany svojich práv domáhajú prostredníctvom ústavnej
sťažnosti.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené ich základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
požadujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov,
priznal im finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
5. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprV/487/2017 z 31. júla 2017 doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2017,
v rámci ktorého uviedol: „Sťažnosť žalobcov považujem za úplne neopodstatnenú, keď
dĺžka konania bola spôsobená hlavne z ich strany, a to z dôvodu nedostatku žaloby, úmrtia
žalobcov a ich právneho zástupcu, potreby zisťovania právnych nástupcov, zisťovania
pobytu právnej nástupkyne žalobcu, ktorá sa nachádzala na neznámom mieste, opakovanej
nespolupráce advokáta žalobcov. Tiež je potrebné uviesť, že súčasný advokát žalobcov
zmenil žalobu - súd túto zmenu pripustil, a t.č. sa koná o obsahovo úplne inej žalobe, kde
doposiaľ neboli produkované žiadne dôkazy zo strany žalobcov. Dĺžka doterajšieho konania
je tiež spôsobená objektívnou skutočnosťou, keď Okresný súd Trnava bol dlhodobo
personálne poddimenzovaný...“ Súčasne uviedol prehľad procesných úkonov vo veci
vedenej pod sp. zn. 14 C 108/2003 a skonštatoval, že „V danom prípade sa jedná
o skutkovo zložitejšiu vec, pričom v čase po jej pridelení sudkyni JUDr. Dagmar Valockej
súd vykonával a vykonáva procesné úkony priebežne a v primeraných lehotách. Od roku
2003 do 11.3.2016 sa konalo na základe iného obsahu žaloby, počas konania zomreli dvaja
žalobcovia, bolo potrebné vyčkať na výsledok dedičského konania, pričom jedna dedička
bola na neznámom mieste, a až v roku 2015 oznámila že nevstupuje do konania.
Poukazujem tiež na skutočnosť, že pôvodný advokát žalobcov opakovane nereagoval na
výzvy súdu, následne nový advokát síce zmenil žalobu, ale nepripojil geometrický plán na
základe ktorého by súd mohol rozhodnúť, na pojednávaní bol nepripravený, nevedel
odpovedať na otázky súdu ohľadne právneho stavu vedľajších parciel, kde je žalobcami
tvrdený skutkový stav totožný s parcelami, ktoré sú predmetom sporu - pojednávanie muselo
byť odročené z dôvodu potreby výsluchu žalobcov. Na ostatnom pojednávaní žalovaný
navrhol vykonanie vlastných šetrení, a vyhotovenie geometrického plánu (bez ktorého vo
veci nie je možné rozhodnúť), a ktorý žalobcovia nepripojili k žalobe a ani k zmene žaloby -
súd vyšiel žalobcom v ústrety, aby nemusel byť vypracovaný geometrický plán na ich
náklady (žalovaný súhlasil že geometrický plán dá vyhotoviť na vlastné náklady); je
pravdepodobné že dôjde k mimosúdnemu vyriešeniu sporu.“. V závere predseda okresného
súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie.
6. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov
s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Zároveň ho požiadal
o oznámenie, či sťažovatelia trvajú na konaní verejného ústneho pojednávania. Právny
zástupca sťažovateľov doručil ústavnému súdu stanovisko 24. augusta 2017, v rámci
ktorého oznámil, že sťažovatelia netrvajú na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne
pojednávanie a nepovažujú za potrebné vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu.
7. Z obsahu ústavnej sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu
vyžiadaného súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu doručený spolu s vyjadrením
okresného súdu, ústavný súd zistil tieto pre posúdenie veci podstatné skutočnosti:
- 9. októbra 2003 bola okresnému súdu doručená žaloba,
- 23. júla 2004 právny zástupca žalobcov požiadal okresný súd o oznámenie, ako sa
vo veci postupuje, keďže okresný súd nekoná,
- 31. marca 2005 okresný súd oznámil žalobcom na ich dopyt, že predpokladaný
termín pojednávania bude v 4. štvrťroku 2005,
- 13. decembra 2007 okresný súd uznesením vyzval žalobcov, aby doplnili svoj
žalobný návrh,
- 14. apríla 2008 právny zástupca žalobcov podal návrh na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania o neplatnosť kúpnej zmluvy,
- 27. marca 2009 – 12. júla 2010 okresný súd vykonával úkony na účel zistenia
okruhu účastníkov a ich pobytu,
- 13. mája 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie,
- 15. júla 2011 právny zástupca žalobcov upravil petit žaloby,
- 20. júla 2011 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie,
- 1. marca 2012 okresný súd uznesením pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane
žalobcov ( ) do konania a zároveň pripustil zmenu petitu žaloby,
- 19. decembra 2012 právny zástupca žalobcov požiadal o nariadenie termínu
pojednávania,
- 11. januára 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 20. február 2013,
- 20. februára 2013 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito na účel pribratia znalca, zároveň bola stranám sporu uložená
povinnosť oznámiť otázky pre znalca v lehote 15 dní,
- 31. mája 2013 a následne 21. augusta 2013 okresný súd urgoval strany sporu, aby
oznámili otázky pre znalca,
- 5. decembra 2013 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu otázky pre
znalca,
- 28. januára 2014 okresný súd urgoval žalovaného, aby doručil otázky pre znalca,
- 15. októbra 2014 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2014,
- 27. októbra 2014 sa právny zástupca žalobcov ospravedlnil z pojednávania, nový
termín bol nariadený na 27. november 2014,
- 29. októbra 2014 sa právny zástupca žalobcov ospravedlnil z pojednávania,
- 8. januára 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. február 2015,
- 12. februára 2015 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa
nezúčastnili právni zástupcovia strán sporu, a preto bolo odročené na 5. marec 2015,
- 5. marca 2015 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 7. máj 2015, pretože jednému z účastníkov na strane žalobcov nebolo osobne doručené
predvolanie na pojednávanie,
- 7. mája 2015 doručil právny zástupca žalobcov ospravedlnenie svojej neúčasti na
pojednávaní, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalobcom bola uložená
povinnosť upraviť žalobný návrh,
- 9. novembra 2015 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby doručil
zmenu žaloby,
- 15. januára 2016 okresný súd urgoval právneho zástupcu žalobcov, aby doručil
zmenu žaloby,
- 22. februára 2016 reagoval na výzvu okresného súdu nový právny zástupca
žalobcov, pričom požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie, pretože predchádzajúci právny
zástupca zomrel,
- 11. marca 2016 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu upravený
žalobný návrh,
- 18. októbra 2016 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,
- 24. januára 2017 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie,
- 2. marca 2017 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito s tým, že žalovaný mal vykonať šetrenie na mieste samom,
- 11. apríla 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,
- 14. júna 2017 bolo okresnému súdu doručené stanovisko právneho zástupcu
žalobcov k vyjadreniu žalovaného,
- 20. júla 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom účastníkov konania, ako aj
s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáhali vyslovenia porušenia svojho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označených práv
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), najmä
z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
16. Pokiaľ ide o posúdenie podľa kritéria právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný
súd uvádza, že posudzované konanie je konaním o návrhu na prikázanie veci za náhradu,
t. j. podľa jeho názoru ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a nemožno ju hodnotiť ako osobitne právne zložitú. Čo sa týka
skutkovej stránky, ústavný súd konštatuje, že k faktickej zložitosti veci a tým aj
k predĺženiu konania prispela neustálenosť okruhu účastníkov. V priebehu konania totiž
došlo k viacerým procesným nástupníctvam z dôvodu smrti niektorých účastníkov konania
na strane žalobcov. Uvedené skutočnosti si zo strany okresného súdu vyžiadali potrebu
zisťovať okruh dedičov, ich pobyt, resp. adresu, na ktorej sa zdržiavajú, ich záujem na
vedení sporu a v nadväznosti na to i potrebu rozhodovať o čiastočnom zastavení konania.
Ani týmito skutočnosťami však nemožno ospravedlniť doterajší neprimerane dlhý čas
konania okresného súdu trvajúci už takmer 14 rokov bez toho, aby vo veci vydal meritórne
rozhodnutie.
17. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sa sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že aj sami sťažovatelia prispeli svojím
správaním k doterajšej dĺžke napadnutého konania. Na ťarchu sťažovateľov z pohľadu
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní možno pripísať podávanie neúplných návrhov,
v dôsledku čoho boli súdom vyzývaní na opravu, resp. doplnenie podaní (a to aj
opakovane), ďalej oneskorené reakcie na výzvy okresného súdu, keď otázky pre znalca
doručili okresnému súdu po viac ako 9 mesiacoch, napriek tomu, že lehota na splnenie tejto
povinnosti bola súdom stanovená na 15 dní. K prieťahom v konaní nesporne prispeli aj
ospravedlnenia právneho zástupcu sťažovateľov neúčasti na pojednávaniach
(28. októbra 2014, 27. novembra 2014 a 7. mája 2015), resp. jeho neprítomnosť
na pojednávaní bez predchádzajúceho ospravedlnenia (12. februára 2015). Uvedené
správanie sťažovateľov malo nepochybne za následok spomalenie priebehu napadnutého
konania, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
18. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní a vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné
prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
19. Najdlhšie obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu bolo zistené od podania
žaloby sťažovateľov 9. októbra 2003 do 31. marca 2005, keď okresný súd oznámil
sťažovateľom na ich dopyt, že termín pojednávania bude nariadený pravdepodobne
v 4. štvrťroku 2005. Okresný súd následne urobil ďalší úkon vo veci až 13. decembra 2007,
keď uznesením vyzval žalobcov na doplnenie žalobného návrhu. Celková doba absolútnej
a ničím neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, v ktorej nevykonal žiaden úkon
smerujúci k rozhodnutiu vo veci, tak predstavuje viac ako 4 roky. Z ďalších období
krátkodobej nečinnosti možno uviesť obdobie medzi vyhotovením žiadosti okresného súdu
o zistenie a oznámenie bydliska p. , jednej z dedičiek po zomrelom
(pôvodnom) žalobcovi v 1. rade (7. októbra 2010) a nariadením
termínu pojednávania dňa (28. apríla 2011), t. j. 6 mesiacov, ďalej obdobie medzi
oznámením o zrušení termínu pojednávania (22. septembra 2011) a vydaním uznesenia
okresného súdu o pripustení ďalšieho účastníka do konania a zmeny petitu žaloby
(1. marca 2012), t. j. 6 mesiacov. V nadväznosti na to išlo obdobie medzi vydaním tohto
uznesenia a nariadením termínu pojednávania (11. januára 2013), t. j. 10 mesiacov, ďalej
obdobie medzi doručením vyjadrenia žalovaného (19. februára 2014) a vypracovaním
predvolania na informatívny výsluch (15. októbra 2014), t. j. 8 mesiacov, obdobie medzi
vydaním rozhodnutia okresného súdu o zrušení uznesenia, ktorým ustanovil opatrovníka
(30. júna 2015) a vypracovaním výzvy právnemu zástupcovi žalobcov, aby doručil zmenu
žaloby (9. novembra 2015), t. j. 5 mesiacov. Vymedzené obdobia nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti okresného súdu tak predstavujú spolu ďalšie 3 roky. Okrem toho,
v priebehu rokov 2009 a 2010 sa okresný súd obmedzil iba na úkony spočívajúce
v zisťovaní pobytu p. . Po pridelení veci sudkyni JUDr. Dagmar
Valockej (1. októbra 2014) síce okresný súd priebežne konal, tak ako to vo svojom
vyjadrení uviedol i predseda okresného súdu, avšak ani charakter jeho nasledujúcich úkonov
nesmeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty strán sporu v primeranom čase.
20. Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu nie je
ospravedlniteľná, pretože súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzali,
čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.
I. ÚS 41/02). Napokon, ústavný súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že trvanie napadnutého
konania v dĺžke dosahujúcej takmer 14 rokov na súde prvej inštancie bez akéhokoľvek
meritórneho rozhodnutia je už samo osebe neprimerané a signalizuje porušenie základného
práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov.
21. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu
poznamenaného neefektívnym postupom, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu
napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru, že v postupe okresného súdu došlo
k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné
právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
III.
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
23. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 108/2003 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
26. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia
dôvodiac, že iba konštatovanie porušenia ich v záhlaví uvedených práv by nebolo možné
považovať za dostatočnú satisfakciu. Dlhodobý stav faktickej a právnej neistoty, v ktorom
sa nachádzajú už dlhú dobu, je pre nich stresujúci, a preto sťažovateľ v 1. rade žiada
finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, sťažovateľka v 2. rade vo výške 1 000 €
a sťažovateľ v 3. rade vo výške 1 500 €. Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je
peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, však podľa názoru ústavného súdu
v sťažovateľmi požadovanej výške v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože
sťažovatelia zásadným spôsobom prispeli k predĺženiu priebehu napadnutého konania, na
čo ústavný súd poukázal pri vyhodnotení veci podľa druhého kritéria, a preto ústavný súd
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie
v polovici nimi požadovaných súm (bod 3 výroku tohto nálezu), a to najmä s ohľadom na
to, že súdne konanie na okresnom súde trvá neprimerane dlho.
27. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania
sumou 607 € za dva úkony právnej služby.
28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá
bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2017 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) znížená o 50 % tarifnej odmeny (§ 13 ods. 2 vyhlášky) pri
zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov predstavuje sumu 73,67 €. Takto
stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 82,51 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2017. Odmena advokáta za poskytnuté
služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje celkovú sumu 165,02 € za jedného
sťažovateľa, t. j. za troch sťažovateľov 495,06 €.
29. Náhradu trov konania (bod 4 výroku nálezu) je okresný súd povinný zaplatiť na
účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2017