Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 93 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (98)I. ÚS 118/02
PDF · 174.62 KB
No categories available
I. ÚS 118/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 118/02-25
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003
prerokoval prijatú sťažnosť J. J., bytom K. R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,
Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 p o r u š i l
právo J. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98
p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. J. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom
päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2002 doručená sťažnosť J. J., bytom K. R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len
„okresný súd“) v konaní o zaplatenie 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy
vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98.
V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 962/98 o zaplatenie 149 000 Sk bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98
konal bez zbytočných prieťahov.
J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom
jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 118/02-9 z 30. októbra 2002 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 3901/02
zo 6. decembra 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom
doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2002.
Okresný súd vo vyjadrení odôvodňoval zdĺhavý priebeh konania vysokým počtom
vybavovaných vecí a nedostatočným personálnym obsadením súdu. Podstata problému
podľa názoru okresného súdu spočíva v rozvrátenom systéme súdnictva.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
konštatoval, že „Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie. Zodpovednosť štátu sa spája s nesprávnym
postupom, ako aj nečinnosťou. Pre počítanie dĺžky konania právne významnou je aj otázka,
nečinnosť ktorých orgánov sa má vziať do úvahy pri hodnotení primeranosti času
spotrebovaného na konanie. Sudca je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie
konania“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ podal 19. júna 1998 na okresnom súde žalobu proti „Autobazáru S.-L., J.
P., Ž.“ (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy
(predaj automobilu neschopného prevádzky).
Po upresnení petitu žaloby 17. augusta 1998 vyzval okresný súd žalovaného
27. januára 1999 o vyjadrenie sa k žalobe, ktoré mu bolo doručené 22. februára 1999.
Sťažovateľ 22. marca 1999 urgoval vytýčenie pojednávania a 14. apríla 1999 podal
sťažnosť predsedovi okresného súdu na zdĺhavý priebeh konania.
Prvé pojednávanie stanovené na 12. máj 1999 bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť
sťažovateľa a jeho právneho zástupcu odročené na 14. jún 1999.
Po previerke súdneho spisu 14. mája 1999 podpredseda okresného súdu upozornil
zákonného sudcu, aby vo veci priebežne konal.
Pojednávanie konané 14. júna 1999 za prítomnosti účastníkov konania a ich
právnych zástupcov bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého
dokazovania.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 962/98-42 z 3. septembra 1999 nariadil znalecké
dokazovanie, ustanovil znalca a uložil povinnosť žalovanému zložiť preddavok na znalecké
dokazovanie. Uznesenie nadobudlo (okrem časti o zložení preddavku) právoplatnosť
27. septembra 1999.
Právny zástupca sťažovateľa 6. septembra 1999 urgoval pokračovanie konania.
Dňa 27. septembra 1999 podal žalovaný odvolanie voči povinnosti zložiť preddavok
na znalecké dokazovanie.
Dňa 6. októbra 1999 doručil okresný súd odvolanie žalovaného sťažovateľovi na
vyjadrenie.
Dňa 7. októbra 1999 bol doručený súdny spis s odvolaním na Krajský súd v Žiline,
ktorý uznesením č. k. 23 Co 2441/99-52 z 29. októbra 1999 zrušil uznesenie okresného súdu
v jeho napadnutej časti. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené účastníkom konania
a znalcovi v dňoch od 22. do 26. januára 2000.
Dňa 27. decembra 1999 podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v konaní.
Okresný súd vyzval žalovaného 19. januára 2000 na predloženie potvrdenia o jeho
majetkových pomeroch.
Dňa 27. januára 2000 vykonal podpredseda okresného súdu previerku súdneho spisu.
Žalovaný podaním z 23. februára 2000 oznámil okresnému súdu, že jeho majetkové
pomery mu dovoľujú uhradiť preddavok v pomernej výške.
Dňa 2. mája 2000 sťažovateľ urgoval pokračovanie v konaní.
Okresný súd 29. mája 2000 opätovne vyzval žalovaného na predloženie dokladu
o majetkových pomeroch (opis daňového priznania).
Dňa 1. júna 2000 bola predmetná vec pridelená na ďalšie konanie do iného senátu
okresného súdu.
Okresný súd 1. augusta 2000 vyzval žalovaného pod hrozbou uloženia poriadkovej
pokuty na predloženie požadovaných dokladov.
Žalovaný predložil 25. augusta 2000 okresnému súdu svoje daňové priznanie za rok
1999 s prílohami.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 962/98-74 z 18. novembra 2002 uložil žalovanému
povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (uznesenie bolo expedované
22. novembra 2002).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
práva v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, uložil okresnému súdu povinnosť pokračovať v konaní
bez zbytočných prieťahov a napokon aby mu ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.
Okresný súd v zásade nepoprel prieťahy v predmetnom konaní, odôvodňoval ich
však vysokým nápadom, ďalej tým, že predmetnú vec prevezme už v poradí tretí zákonný
sudca, ako aj tým, že podstata problému je v zlom funkčnom systéme celého súdnictva.
Sťažovateľ namietal irelevantnosť obrany okresného súdu, ktorej odôvodnenie ho
nezbavuje zodpovednosti za vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní.
Aj napriek viacerým žiadostiam (a sťažnostiam) sťažovateľa o urýchlenie konania
k náprave nedošlo.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 70/98).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do
úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 962/98 je
rozhodovanie o zaplatení sumy 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Rozhodovanie o predmetnej veci môže byť za určitých okolností súvisiacich so
znaleckým dokazovaním fakticky, ale nie právne náročným. Berúc do úvahy doterajší
priebeh konania v predmetnej veci (nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd nemôže
pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej a ani právnej náročnosti prerokovávanej
veci bez zreteľa na zdĺhavý postup (resp. konanie) okresného súdu.
Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých
výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali
existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú
závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,
z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd
konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobné okresným súdom, ktorý nevykonal žiadne
úkony v období od 25. augusta 2000, keď mu žalovaný predložil daňové priznanie, do
18. novembra 2002 (vyše 27 mesiacov), keď uznesením uložil žalovanému zložiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že
v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 19. júna 1998 a je stále
na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz viac ako štyri roky.
Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet nemôže
byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje
k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.
K zbytočným prieťahov v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa
obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby
štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony
(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99,
Obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na vysoký nápad vecí, ako aj
nefunkčný súdny systém ako na dôvody, ktoré by mali byť objektívnou príčinou
spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie
alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu
byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že
v predmetnom konaní bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci
bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „konal bez zbytočných prieťahov“.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po
uplynutí štyroch rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval
ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu, že „Podľa lekárskej správy
nie je schopný cestovať dopravnými prostriedkami hromadnej dopravy a na dopravu
nevyhnutne potrebuje vlastné motorové vozidlo. Za tým účelom a s prihliadnutím na jeho
finančné možnosti si (...) zakúpil osobné motorové vozidlo v autobazári u odporcu v spore
(...). Vzhľadom k tomu, že auto nie je spôsobilé prevádzky (...) ostal bez jediného možného
spôsobu prepravy a taktiež bez finančných prostriedkov na jeho zakúpenie. Tento stav,
vzhľadom na spôsob vedenia konania Okresným súdom v Žiline, trvá od podania návrhu
dňa 10. 6. 1998 (...). Sťažovateľ súčasne nekonanie súdov pociťuje ako psychickú ujmu.
Sťažovateľ ako osoba zdravotne ťažko postihnutá sa nekonaním súdu dostala do
neriešiteľnej situácie, ktorá jej znemožňuje aktívny život, možnosť nájsť si zamestnanie,
ako aj možnosť zabezpečenia potrebnej zdravotnej starostlivosti“. Z uvedených dôvodov
sťažovateľ žiadal ústavný súd o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
100 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu. V danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že nestačí len vysloviť
porušenie namietaného základného práva, resp. uložiť povinnosť vo veci konať, ale je
potrebné priznať aj primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu namietaného práva, a podľa zásad spravodlivosti považoval ústavný súd
za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003