Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 394/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G., K., zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -93

zo 17. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2009 faxom a 21. októbra 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľ“)

a Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -93 zo 17. júla 2009, ktorým boli

zamietnuté ich odvolania proti rozhodnutiam Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v postavení odporcov. Dňa 19. decembra 2008

podali odpor proti platobnému rozkazu vydanému v tomto konaní. Okresný súd uznesením

z 9. januára 2009 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľov 13. januára 2009 uložil

sťažovateľom spoločne a nerozdielne uhradiť súdny poplatok v sume 2 536 €. Sťažovatelia

podali každý samostatne proti tomuto uzneseniu 23. januára 2009 odvolanie a samostatnými

žiadosťami požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Prípisom zo 17. februára 2009

okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie údajov k ich žiadostiam a zaslal im tlačivo

potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Okresný súd uznesením

č. k. -78 z 24. marca 2009 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov a rovnako rozhodol uznesením č. k. -80 z 24. marca 2009 aj

o žiadosti sťažovateľky. Sťažovatelia sa proti týmto rozhodnutiam odvolali. Krajský súd

sťažnosťou napadnutým uznesením potvrdil obidve rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovatelia sú toho názoru, že vo svojich odvolaniach podali vysvetlenie ku

všetkým skutočnostiam, ktorými prvostupňový súd odôvodnil nepriznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov. Podľa ich názoru sa krajský súd týmito skutočnosťami nezaoberal

a svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovatelia sú toho názoru, že preukázali existenciu takých majetkových pomerov, ktoré

odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uznesenie krajského súdu

považujú za arbitrárne, pretože krajský súd aplikoval ustanovenie § 138 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a tiež nie je podľa

nich dostatočne odôvodnené, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe čoho dospel

krajský súd k záveru, že sťažovatelia nespĺňajú podmienky na priznanie oslobodenia. Podľa

sťažovateľov „Krajský súd obmedzil sťažovateľom základné právo na súdnu ochranu

v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď na základe skutkového stavu odôvodňujúceho

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, rozhodol o jeho nepriznaní, ktoré práve

so zreteľom na vykonané dokazovanie neodôvodnil.“.

Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením č. k.

-93 zo 17. júla 2009 porušil ich základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadajú tiež zakázať krajskému súdu pokračovať

v porušovaní ich práv a priznať im náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na prístup k súdu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -93 zo 17. júla

2009 s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu z hľadiska záruk, ktoré pre sťažovateľov

z označených práv vyplývajú.

Podstatou sťažnosti je namietaná ústavne nekonformná aplikácia ustanovenia § 138

ods. 1 krajským súdom pri posudzovaní existencie dôvodov na priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov sťažovateľom.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

(napr. rozsudok Kreuz c. Poľsko z 19. júna 2001, § 60) uviedol, že povinnosť zaplatiť súdny

poplatok v občianskoprávnych veciach nemožno považovať za také obmedzenie práva na

prístup k súdu, ktoré by samo osebe malo za následok porušenie , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, aby uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin v.

Francúzsko, 1998).

Prostriedkom na zabezpečenie proporcionality medzi legitímnym obmedzením

prístupu k súdnej ochrane vo forme súdnych poplatkov a zabezpečením efektívneho práva

na prístup k súdu, ktorý rozhodne o občianskych právach a záväzkoch účastníka konania, je

zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov ( ), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať, či sú splnené zákonom ustanovené

podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov; táto úloha patrí do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd po sumarizácii dôvodov rozhodnutí okresného súdu o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov a odvolacích námietok sťažovateľov v napadnutom

uznesení uviedol:

„Z doteraz zistených skutočností je zrejmé, že navrhovateľ uplatňuje voči odporcom

vrátenie plnenia poskytnutého namiesto odporcov bankovej spoločnosti. Jeho plnenie

považujú za bezdôvodné obohatenie sa bankovej spoločnosti a vyvracajú dôvodnosť plnenia

namiesto nich.

V súlade s ust. odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako

vecne správne majúc za preukázané, že odporcovia skutočne v nedostatočnej miere

preukázali dôvodnosť priznania im oslobodenia od súdnych poplatkov, keď uvádzajú

v spoločnej domácnosti žijúcu dcéru, ktorej hradia lieky, ale voči ktorej vraj nemajú

vyživovaciu povinnosť, ktorá študuje na vysokej škole, ale nepreukázali, či táto do spoločnej

domácnosti prispieva, či má vlastný príjem a či je teda dôvod neprihliadať aj na tento

príjem. Navyše nepredložili daňové priznanie na preukázanie svojich príjmov.

Nepreukázali ani skutočnosť, že majú dlhy, či majú úspory, a pokiaľ odporkyňa

namieta svoj podiel lesných pozemkov ide o 9752 m2 kde taktiež nepreukázala príjem z ich

využitia, preto prvostupňový súd rozhodol vecne správne, pokiaľ oslobodenie od súdnych

poplatkov nepriznal.

Za predpokladu, že odporcovia budú v konaní úspešní, podľa ustanovení

majú právo na náhradu trov konania včítane zaplateného

súdneho poplatku.“

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že preskúmal napadnuté

rozhodnutia okresného súdu v rozsahu odvolacích námietok, stotožnil sa však so záverom

okresného súdu, že hoci boli sťažovatelia vyzvaní, aby pravdivo opísali svoje majetkové

a zárobkové pomery, neposkytli úplné údaje o svojich majetkových pomeroch (sťažovatelia

vôbec neuviedli, že sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti, a teda ani aké príjmy majú

z tejto podnikateľskej činnosti, sťažovateľka neuviedla všetok svoj nehnuteľný majetok),

a preto krajský súd dospel k záveru, že neosvedčili, že sa nachádzajú v takej finančnej

situácii, ktorá by odôvodňovala priznať im oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani

vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno

považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na

súdnu ochranu podľa označeného článku (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie uznesenia krajského súdu dostatočne

zrozumiteľné, nevyplýva z neho taká aplikácia ustanovenia , ktorá by bola

popretím jeho podstaty a zmyslu, a preto nemožno posúdiť namietané rozhodnutie ako

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 17. júla 2009 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri podobne

, , ).

Sťažnosť bola odmietnutá podľa , a preto sa

ústavný súd už nezaoberal ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľov, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009