Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)I. ÚS 241/2019
PDF · 354.9 KB
No categories available
I. ÚS 241/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , Bratislava-Dúbravka,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s. r. o.
Liptovská 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Rudolf Adamčík, advokát, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a čl. 19
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava V, obvodného oddelenia Bratislava-Rusovce ČVS: ORP-
1321/RU-BV-2018 z 20. novembra 2018 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V
sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, Bratislava-Dúbravka (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, obvodného oddelenia Bratislava-
Rusovce (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 z 20. novembra
2018 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“)
sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako oznamovateľka podala
7. augusta 2018 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) trestné oznámenie pre trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona,
prípadne naplnenia inej skutkovej podstaty trestného činu, ktoré doplnila podaniami
zo 7. septembra 2018 a z 10. septembra 2018.
Trestné oznámenie a jeho doplnenia boli generálnou prokuratúrou odstúpené
na vybavenie Krajskej prokuratúre v Bratislave, následne okresnej prokuratúre a okresnému
riaditeľstvu. Z predložených listín vyplýva, že okresná prokuratúra v odstúpení veci
okresnému riaditeľstvu z 28. augusta 2018 konštatovala, že „je potrebné dopočuť
oznamovateľku na ňou uvedené skutočnosti v trestnom oznámení, ktoré nedávajú žiaden
zmysel a pokiaľ nepríde k zjavnému objasneniu ňou uvedených skutočností, bude zrejme na
mieste postup v zmysle § 197 Trestného poriadku“.
Ako vyplýva z uznesenia okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1249/RU-BV-2018
z 26. októbra 2018, uznesením ČVS: ORP 1118/RU-BV-2018 z 3. októbra 2018 bolo
trestné oznámenie odmietnuté.
3. Sťažovateľka podala 5. októbra 2018 ďalšie doplnenie trestného oznámenia,
o ktorom rozhodlo okresné riaditeľstvo uznesením ČVS: ORP-1249/RU-BV-2018
z 26. októbra 2018 tak, že trestné oznámenie odmietlo. Na základe sťažnosti sťažovateľky
okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 818/18/1105 z 20. novembra 2018 rozhodla tak,
že sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva ako nedôvodnú zamietla.
4. O ďalšom trestnom oznámení, resp. doplnení oznámenia z 12. novembra 2018
rozhodlo okresné riaditeľstvo uznesením ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 z 20. novembra
2018 tak, že nejasné a nezrozumiteľné trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania
prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona odmietlo.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného riaditeľstva sťažnosť, o ktorej
rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára 2019, ktorým
sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv uvedeným uznesením
okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 z 20. novembra 2018 v spojení
s uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára 2019.
5. Sťažovateľka uvádza: „Trestné oznámenie podané dňa 7.8.2018 na GP SR a jeho
doplnenia zo dňa 7.9.2018 a 10.9.2018 bolo nutné prejednať komplexne aby nedošlo
k vytrhnutiu z kontextu, čo OČTK neurobili a tak došlo podľa Dozorujúceho prokurátora
k nezrozumiteľnému podaniu, ktorý usmernil Okresné riaditeľstvo Policajného zboru
v Bratislave V, Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce o potrebe dopočuť sťažovateľku
na skutočnosti ňou uvedené. OČTK podľa pokynu Dozorujúceho prokurátora č. 1 Pn
654/18/1105-2 zo dňa 28.8.2018 tak nepostupovali ani v konaní ČVS: ORP- 1118/RU-BV-
2018 ani v konaní ČVS: ORP-1249/RU-BV-2018, v rozpore s § 196 ods. 2 Tr. por.
nedoplnili výsluchom sťažovateľky skutočnosti uvedené v trestnom oznámení a jeho
doplneniach, napriek súhlasu oznamovateľky nevyžiadali si písomné podklady
zo Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice ul. Mickiewiczova, Bratislava - Staré mesto
aby zistili, či , MPH, MHA uviedol pravdivé alebo nepravdivé
údaje o sťažovateľke, že bola u nich na Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice
ul. Mickiewiczova, Bratislava - Staré mesto niekoľkokrát hospitalizovaná, viackrát v období
rokov 2016 až 2017. Počas hospitalizácie bola v dobrom stave, avšak vždy po opustení
nemocnice si vysádzala lieky, čo viedlo k následnej hospitalizácii, (strana 3 predposledný
odsek Uznesenia), odmietol trestné oznámenie sťažovateľky zo dňa 12.11.2018 Uznesením
ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 zo dňa 20.11.2018 ako nejasné a nezrozumiteľné. Sme toho
názoru, že Trestné oznámenie sťažovateľky zo dňa 12.11.2018 podané na Okresnom
riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave V, Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce
je zrozumiteľné a dostatočné určite.
Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce sa v Uznesení ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018,
zo dňa 20.11.2018, odvolalo na zaoberanie sa povereným príslušníkom Obvodného
oddelenia Bratislava Rusovce npor. v trestnom oznámení
vedenom na Obvodnom oddelení Bratislava Rusovce ČVS: ORP-1249/RU-BV-2018,
ktorého predmetom bolo skutočnosť, že , MPH, MHA
nevypracoval znalecký posudok, že sťažovateľka trpí duševnou poruchou z dôvodu absencie
sexu. Považoval nepravdivé údaje o sťažovateľke, že bola u nich na Psychiatrickej klinike
Fakultnej nemocnice ul. Mickiewiczova, Bratislava - Staré mesto niekoľkokrát
hospitalizovaná, viackrát v období rokov 2016 až 2017, počas hospitalizácie bola v dobrom
stave, avšak vždy po opustení nemocnice si vysádzala lieky, čo viedlo k následnej
hospitalizácii za údaje, ktoré by nemali byť spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť
oznamovateľky u spoluobčanov a narušiť rodinné vzťahy a spôsobiť značnou mierou inú
vážnu ujmu.
Konanie Obvodného oddelenia Bratislava Rusovce malo pre sťažovateľku
za následok:
1. také správanie sa viacerých policajtov Obvodného oddelenia Bratislava - Rusovce
k sťažovateľke, čoho výsledkom bolo vyhodnotenie Dozorujúcim prokurátorom Okresnej
prokuratúry Bratislava V pod č.k. 1 Pn 849/18/1105-3 zo dňa 21.11.2018 ako trestné
oznámenie podané na viacerých policajtov Obvodné oddelenie PZ Bratislava - Rusovce pre
podozrenie zo zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. a odovzdal vec v zmysle § 198 ods. 1 Tr. por. Inšpekčnej službe - západ Sekcie
kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR,
2. podanie Podnetu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľke
Okresnou prokuratúrou Bratislava V na Okresný súd Bratislava V, ktoré sa vedie pod
Sp. zn. 20Ps/9/2018, vec nie je rozhodnutá.
...
Trestné oznámenie vedené pod ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 zo dňa 20.11.2018
bolo od stola, bez akýchkoľvek zisťovaní, v rozpore s § 196 ods. 2, § 1, § 2 ods. 5, 6
Tr. poriadku dňa 20.11.2018 odmietnuté, napriek tomu, že podľa ustanovení § 1, § 2 ods. 5,
6 Tr. por. OČTK musia postupovať tak, aby páchatelia trestných činov boli podľa zákona
spravodlivo potrestaní, pritom sú povinní stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedeli
a konajú z úradnej povinnosti. Uznesenie porušiteľa 1. nadobudlo právoplatnosť v spojení
s Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava 5, č.k. 1 Pn 788/18-6 zo dňa 15.1.2019, dňa
15.1. 2019. Ide o nespravodlivé a účelové konanie, kde , vydávajúci
sa za rodinného advokáta, bez splnomocnenia sťažovateľky, jej dcéry či syna vyrábal
dôkazy za účelom zvrátenia dcérou vyrobených problémov (vraj mám mať srdce, som na
dôchodku, dcéra má kariéru pred sebou) s uvedením do telefónu, že má kontakty až v NAKA
(Národná kriminálna agentúra). Bude predmetom dokazovania v konaní o sťažovateľkinom
obmedzení spôsobilosti na právne úkony a to zabezpečenie zvukového záznamu
z odpočúvania, nakoľko telefonicky rozhovor sťažovateľky s bol
predmetom odpočúvania štátnymi orgánmi.
Predmetom sťažovateľkou podaného trestného oznámenia dňa 12.11.2018 pre
trestný čin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zákona nebolo žiadne policajtom uvedené
v odmietavom Uznesení ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 zo dňa 20.11.2018, nebezpečné
vyhrážanie. Zápisnica a ďalšie písomnosti boli sťažovateľkou nájdené v izbe dcéry
a po oznámení sťažovateľkou Generálnej prokuratúre SR,
na výzvu Generálnej prokuratúry SR predložené dňa 7.9.2018 Generálnej prokuratúry SR,
kde v Zápisnici v inej trestnej veci s týmto konaním nesúvisiacim na 1. mieste bol uvedený
, a ďalší, medzi ostatnými možno aj obv. ,
Sťažovateľka si prečítala len prvých dvoch. Teda nešlo o podanie trestného oznámenia
sťažovateľkou v súvislosti s obv. , tak ako dôvodí v Uznesení Obvodné
oddelenie Bratislava Rusovce, ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018, zo dňa 20.11.2018.
Sťažovateľka podala voči Uzneseniu Obvodného oddelenia PZ Bratislava Rusovce,
ČVS: ORP- 1321/RU-BV-2018 zo dňa 20.11.2018 Sťažnosť zo dňa 26.11.2018, doručenú
28.11.2018 Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave V, Obvodné oddelenie
Bratislava Rusovce, ktorú Okresná prokuratúra Bratislava V, pod č.k. 1 Pn 788/18-6 zo dňa
15.1.2019 zamietla s účelovým odôvodnením nevzťahujúcim sa na skutky uvedené
sťažovateľkou v trestnom oznámení pod č. ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 podaného dňa
12.11.2018, že uviedol poverenému príslušníkovi PZ počas telefonického
rozhovoru informáciu o tom, že sťažovateľka bola liečená v minulosti na psychiatrii,
nepovažuje za údaj, ktorý by bol spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť oznamovateľky
u spoluobčanov a spôsobiť inú vážnu ujmu. Uvedené účelové zdôvodnenie Uznesenia
„že sťažovateľka bola liečená v minulosti na psychiatrii“ neboli predmetom trestného
oznámenia podaného sťažovateľkou pod č. ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 podané dňa
12.11.2018, ale predmetom trestného oznámenia bolo telefonického vyjadrenia
príslušníkovi PZ v trestnom konaní Obvodného oddelenia Bratislava
Rusovce ČVS: ORP-1249/RU-BV-2018 a to nepravdivá informácia, že sťažovateľka bola
na Psychiatrii v nemocnici na Mickiewiczovei ulici v Bratislave - Starom Meste,
niekoľkokrát hospitalizovaná, viackrát v období rokov 2016 až 2017. Počas hospitalizácie
bola v dobrom stave, avšak vždy po opustení nemocnice si vysádzala lieky, čo viedlo
k následnej hospitalizácii čo bolo zaznamenané aj formou Zápisu v spise. Informácie
uvedené v trestnom konaní sú nepravdivé. Sťažovateľka nikdy nebola
hospitalizovaná na Psychiatrii v nemocnici na Mickiewiczovei ulici v Bratislave - Starom
Meste. Od roku 1992 nemala žiaden psychicky problém.
Porušovatelia 1., 2. podľa nášho názoru tým, že nepostupovali podľa § 196 ods. 2
Trestného poriadku, nedoplnili výsluchom sťažovateľky skutočnosti uvedené v trestnom
oznámení a jeho doplneniach, napriek súhlasu oznamovateľky nevyžiadali si písomné
podklady zo Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice ul. Mickiewiczova, Bratislava -
Staré mesto aby zistil, či , MPH, MHA uviedol pravdivé alebo
nepravdivé údaje o sťažovateľke a to aj napriek pokynu Dozorujúceho prokurátora
Okresnej prokuratúry Bratislava V o potrebe dopočuť sťažovateľku na skutočnosti ňou
uvedené v trestnom oznámení, č. 1 Pn 654/18/1105-2 zo dňa 28.8.2018, prejednali
a zdôvodnili skutok, ktorý nebol predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, trestné
oznámenie bez postupu podľa § 196 ods. 2 Tr. por. odmietli, porušili základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj porušili základné ľudské
práva sťažovateľky upravené v Čl. 2 ods. 2, 3, Čl. 12 ods. 1, 4, Čl. 13 ods. 1a), Čl. 16 ods. 1,
Čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, Čl. 6 ods. 1, Čl. 8 ods. 1, 2, Čl. 13 Dohovoru.
...
Orgány činné v trestnom konaní, napriek v Prílohe A1 k trestnému oznámeniu zo dňa
7.8.2018 a jeho doplneniach, sťažovateľkou zdôraznená potreba prejednať vec komplexne
aby sa naplnil účel a zmysel zákona tak nepostupovali, porozdeľovaním trestného
oznámenia zo dňa 7.8.2018 a jeho doplnenia na jednotlivé dielčie konania vytrhli
skutočnosti uvedené v oznámení z kontextu a tým im doplnenia trestného oznámenia
nedávali zmysel a podali podnet Okresnému súdu Bratislava V na obmedzenie spôsobilosti
na právne úkony sťažovateľke a zasiahli tak vážnym spôsobom do ľudskej dôstojnosti
sťažovateľky.“
6. Sťažovateľka vo viacerých častiach ústavnej sťažnosti poukazuje na zníženie
svojho spoločenského postavenia, na svoje postavenie v právnickej obci, svoje rodinné
a spoločenské zázemie a poukazuje na to, že v dôsledku daných okolností sa musela
presťahovať. Zdôrazňuje ujmu, ktorá jej mala byť spôsobená informáciami o jej zdravotnom
stave, ktoré mal poskytnúť (vo vzťahu k verejnosti aj v súvislosti
s vyšetrovaním na základe ňou podaného trestného oznámenia), a taktiež v súvislosti
s návrhom okresnej prokuratúry na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky upravené v Čl. 12
ods. 1, 2, 4 a základné ľudské právo upravené v Čl. 16 ods. 1, Čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR
a upravené v Čl. 8 ods. 1, 2, Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
právoplatným Uznesením Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave V, Obvodné
oddelenie Bratislava Rusovce, Vývojová ul. č, 585, 852 42 Bratislava - Rusovce ČVS: ORP-
1321/RU- BV-2018, zo dňa 20.11.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.1.2019 v spojení
s Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V, č.k. 1 Pn 788/18-6 zo dňa 15.1.2019
porušené bolo.
2. Zrušuje sa Uznesenie Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave V,
Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce, Vývojová ul. č, 585, 852 42 Bratislava - Rusovce
ČVS: ORP-1321 /RU-BV-2018, zo dňa 20.11.2018.
3. Zrušuje sa Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava V, č.k. 1 Pn 788/18-6
zo dňa 15.1.2019 a vec sa vracia Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave V,
Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce, Vývojová ul. č, 585, 852 42 Bratislava - Rusovce
na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 200 000,- eur, slovom dvestotisíc eur, ktoré je Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Bratislave V, Obvodné oddelenie Bratislava Rusovce, Vývojová ul. č, 585, 852 42
Bratislava - Rusovce povinné vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu na účet sťažovateľky vedený v Slovenskej sporiteľni a.s. IBAN:
.
5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 200 000,- eur, slovom dvestotisíc eur, ktoré je Okresná prokuratúra Bratislava V,
Prokofievova 4, 851 01 Bratislava, povinná vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu na účet sťažovateľky vedený v Slovenskej sporiteľni a.s. IBAN:
. 6. Sťažovateľke
sa priznáva plná náhrada trov konania o ústavnej sťažnosti.
6. Sťažovateľke sa priznáva plná náhrada trov
konania o ústavnej sťažnosti.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
12. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
14. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
III.
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietanými
uzneseniami okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry bolo porušené jej základné právo
na rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa
čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa čl. 19
ústavy, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval podstatné argumenty
sťažovateľky:
- okresné riaditeľstvo a okresná prokuratúra v rozpore s pokynom prokurátora
neuskutočnili výsluch sťažovateľky,
- nevyžiadali si písomné podklady z psychiatrickej kliniky, aby zistili, či
uviedol pravdivé alebo nepravdivé údaje o sťažovateľke,
- prejednali skutok, ktorý nebol predmetom trestného oznámenia sťažovateľky,
- neprejednali celé trestné oznámenie zo 7. augusta 2018 spolu s doplneniami ako
celok, ale rozdelením vytrhli skutočnosti z kontextu, a preto doplnenia trestného oznámenia
neboli zrozumiteľné.
Sťažovateľka porušenie svojich základných práv dáva do súvisu aj so zmenou jej
spoločenského postavenia a taktiež s návrhom okresnej prokuratúry, ktorým iniciovala na
okresnom súde konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľke.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1,
2, 4, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru
uznesením okresného riaditeľstva ČVS: ORP 1321/RU-BV-2018 z 20. novembra 2018
17. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07,
18. Ako z ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ČVS: ORP 1321/RU-BV-2018 z 20. novembra 2018
podala sťažnosť, o ktorej následne rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn.
1 Pn 788/18 z 15. januára 2019. Preto právomoc okresnej prokuratúry na preskúmanie
postupu a napadnutého uznesenia okresného riaditeľstva v tejto časti vylučuje právomoc
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti ústavným súdom.
19. Vychádzajúc z uvedeného bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1,
2, 4, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, 2 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru
uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára 2019
20. Namietaným uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 788/18 z 15. januára
2019 bola sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného riaditeľstva vo veci podozrenia
zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona
zamietnutá ako nedôvodná. Z odôvodnenia uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva,
že sťažovateľka sa domáhala preskúmania uznesenia okresného riaditeľstva, tvrdiac,
že trestné oznámenie z 12. novembra 2018 sa netýkalo zápisnice z výsluchu v uznesení
spomínaného ani nešlo o doplnenie skoršieho trestného oznámenia
na , ale bolo novým trestným oznámením na pre
podozrenie z trestného činu ohovárania.
Okresná prokuratúra ďalej v namietanom uznesení uvádza:
„Poverený príslušník PZ rozhodol vo veci na základe podaného trestného oznámenia
dňa 07.09.2018 a 10.09.2018, podaného na Generálnej
prokuratúre SR a doplneného na Obvodnom oddelení PZ Bratislava Rusovce dňa
12.11.2018, vrátane príloh k trestnému oznámeniu, úradných záznamov a ostatných
listinných dôkazov.
Z obsahu samotného trestného oznámenia, ale aj zo zabezpečených listinných
dôkazov sa nepodarilo preukázať, že by konaním popísaným oznamovateľkou došlo
neznámym páchateľom k trestnému činu nebezpečného vyhrážania. Preverením všetkých
dostupných údajov na základe informácií poskytnutých samotnou oznamovateľkou, ako aj
podporne listinných dôkazov súvisiacich s predmetnou vecou sa nepotvrdilo žiadne
podozrenie konkrétnej osoby zo spáchania uvedeného trestného činu, ani iných trestných
činov upravených v osobitnej časti Trestného zákona.
Z obsahu povereným príslušníkom predloženého spisového materiálu predovšetkým
vyplýva, že oznamovateľka podala trestné oznámenie na generálnej prokuratúre SR.
Jednalo sa o nejasné podanie. Jeho podrobným naštudovaním, spolu aj s preskúmaním
predložených príloh v počte 100ks nebolo možné špecifikovať konkrétne protiprávne
konanie konkrétnej osoby. Jednalo sa predovšetkým o fotokópie o výsluchoch z iných konaní
a staršieho dátumu, ktoré s osobou oznamovateľky nemali najpravdepodobnejšie žiadny
súvis. V uvedených konania vyhľadaných podľa označených čísel spisov už bolo v minulosti
konané, resp. rozhodnuté. V danom oznámení zo dňa 07.09.2018 oznamovateľka
neuvádzala v žiadnych súvislostiach osobu . Osobu
v širších súvislostiach uviedla až pri doplnení svojho trestného oznámenia, a to dňa
12.11.2018. O podozrení z prečinu ohovárania už ale bolo právoplatne rozhodnuté, a to
jednak uznesením povereného príslušníka PZ OO PZ Rusovce dňa 03.10.2018 (vtedy bolo
podané oznámenie na neznámeho páchateľa), a takisto dňa 26.10.2018, kedy bolo
povereným príslušníkom PZ toho istého obvodného oddelenia takisto rozhodnuté vo veci
prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, a to odmietnutím veci podľa §
197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku (vo vzťahu k ).
Oznamovateľka svoje ostatné trestné oznámenie zo dňa 07.09.2018 a 10.09.2018 dňa
12.11.2018 doplnila, ale len v zmysle podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania
podľa § 373 Trestného zákona, a to na , ktorý mal uviesť nepravdivé
údaje v súvislosti s jej zdravotným stavom a hospitalizáciou na psychiatrii.
Ohľadom týchto tvrdení je však potrebné uviesť, že uviedol
poverenému príslušníkovi PZ počas telefonického rozhovoru informáciu o tom, že
bola v minulosti liečená na psychiatrii. Daný údaj však nemožno
považovať za údaj takého charakteru, ktorý by bol spôsobilý značnou mierou ohroziť
vážnosť oznamovateľky u spoluobčanov, narušiť jej rodinné vzťahy a spôsobiť vážnu ujmu.
Touto informáciou navyše disponoval len poverený príslušník PZ, ktorý informáciu
podporne spracoval pri spísaní úradného záznamu, ktorého text využil pri odôvodňovaní
trestného oznámenia, ktorým sa ako orgán činný v trestnom konaní zaoberal.
Vyhodnotením zabezpečených dôkazov je potrebné konštatovať, že neboli teda zistené
také skutočnosti, z ktorých by vyplývalo dôvodné podozrenie konkrétnej osoby zo spáchania
prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, a taktiež ani iného
trestného činu uvedeného v Trestnom zákone.
Vzhľadom k uvedenému je potrebné konštatovať, že rozhodnutie povereného
príslušníka PZ o odmietnutí veci podozrenia z nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
Trestného zákona je zákonné a odôvodnené.
Takisto je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti rozhodnutie o odmietnutí veci nie je
rozhodnutím urobeným v rámci trestného stíhania, ale pred jeho začatím, tzn. že existencia
takéhoto rozhodnutia v prípade zistenia relevantných skutočností, ktoré môžu slúžiť ako
podklad pre začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe nebude tvoriť prekážku
právoplatne rozhodnutej veci.“
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že ak orgány činné
v trestnom konaní po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku,
ktorý bol predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, nemohli porušiť jej zákonom ani
ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok
na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov
činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom
stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať
v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo.
Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho,
aby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok
na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09).
Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že má byť použité len ako
najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských
vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných
právnych odvetví, nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne
nevhodné.
23. Ústavný súd v naznačenom kontexte poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru
(napr. IV. ÚS 55/09 alebo IV. ÚS 180/09), podľa ktorej vymedzenie trestného činu, stíhanie
páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.
Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom,
či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie
tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie
bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa
trestného činu.
24. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)
sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má
právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom Trestným poriadkom a orgány
činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich,
avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu (§ 8
Trestného zákona), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť ako
jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce
zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány
zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia
zodpovedal jeho predstave (III. ÚS 173/2018).
25. Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažovateľkiných námietok sa týka
vyšetrovacích úkonov a tvrdených procesných nedostatkov uznesenia. Sťažovateľka napriek
obsahu ústavnej sťažnosti, ktorý smeruje proti porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie tohto práva v petite sťažnosti
nenamieta. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle § 45 zákona
o ústavnom súde je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého
sa sťažovatelia domáhajú.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, 2
a 4 ústavy, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu
ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa čl. 19 ústavy, právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru v ústavnej sťažnosti sťažovateľky (napriek tomu, že je zastúpená
právnym zástupcom) absentuje také relevantné odôvodnenie tvrdeného porušenia, ktoré
by malo ústavnoprávny rozmer.
26. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy ústavný súd uvádza, že ich
aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka
na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému
právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96,
II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, IV. ÚS 281/2012).
27. K sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že účelom
práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom
verejnej moci a obdobne ústava nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred
akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré
je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické
a právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života vtedy, ak ich zasahovanie
možno hodnotiť ako oprávnené (I. ÚS 13/2000, III. ÚS 375/2018).
28. K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd v minulosti v rámci
svojej rozhodovacej činnosti vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne
rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej
trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity
jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri
napr. III. ÚS 194/06, III. ÚS 759/2017).
29. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života, pod ,,neoprávneným zasahovaním“ treba
rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ,
nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je
nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (podobne
II. ÚS 55/98, I. ÚS 13/2000, III. ÚS 153/2016).
30. Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní niektorých trestných činov môže výnimočne viesť
k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.
Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa vzťahuje len na veľmi závažné zásahy
do samotnej podstaty práva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými
sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady
domáceho násilia, sexuálneho násilia či fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim
špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti (podobne II. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018).
31. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu práva
sťažovateľky na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru jej ústavná
sťažnosť neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby
a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať
na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného
dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu
z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých
sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).
32. Pokiaľ sťažovateľka namieta procesný postup vyšetrovateľa (nedopočutie
sťažovateľky, nevyžiadanie podkladov z psychiatrickej kliniky, údajné prejednanie iného
skutku, ako bol predmetom trestného oznámenia, neprejednanie trestného oznámenia ako
celku s doplneniami, komunikáciu vyšetrovateľa s o zdravotnom stave
sťažovateľky) ústavný súd uvádza, že preskúmal namietané rozhodnutie okresnej
prokuratúry v spojení s uznesením okresného riaditeľstva aj z toho hľadiska, či nemohlo
dôjsť k zásahu do tzv. procedurálneho aspektu niektorého z označených základných práv.
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia namietaných uznesení je zrejmé, že
podaným trestným oznámením, ako aj jeho početnými doplneniami sa orgány činné
v trestnom konaní riadne zaoberali.
Okresná prokuratúra pri rozhodovaní zohľadnila jednotlivé trestné oznámenia
sťažovateľky spolu s ich doplneniami, vychádzala z informácií poskytnutých samotnou
sťažovateľkou, z početných príloh k trestnému oznámeniu, úradných záznamov a ďalších
listinných dôkazov.
Vykonanie, resp. nevykonanie jednotlivých procesných úkonov zo strany
vyšetrovateľa a jeho postup pri procesných úkonoch pre účely preverenia skutočností
tvrdených samotnou sťažovateľkou v ňou podanom trestnom oznámení preskúmala okresná
prokuratúra. Ústavný súd poukazuje na početnosť trestných oznámení, resp. doplnení
trestného oznámenia, ktorými sa okresná prokuratúra zaoberala, a sťažovateľka teda využila
možnosť opakovane sa vyjadrovať k skutočnostiam, ktoré tvorili obsah ňou podaného
trestného oznámenia. Okresná prokuratúra sa v namietanom uznesení výslovne vyjadrila
aj k sťažovateľkinej námietke telefonátu vyšetrovateľa s ktorý sa mal týkať
jej zdravotného stavu. Informácia poskytnutá pri tejto telefonickej komunikácii bola využitá
pre účely preverenia údajov v trestnom oznámení, ktoré iniciovala samotná sťažovateľka,
pričom vyšetrovateľ len preveroval dostupné údaje na základe informácií poskytnutých
samotnou sťažovateľkou.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia okresnej prokuratúry je zrejmé, že tvrdenie
sťažovateľky, že by podané trestné oznámenie a jeho doplnenia riešila okresná prokuratúra
izolovane bez zohľadnenia predchádzajúcich sťažovateľkiných podaní, sa nezakladá
na pravde.
Pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku uvedeného ako nebezpečné vyhrážanie, z uznesenia
okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1321/RU-BV-2018 z 20. novembra 2011 vyplýva, že
vyšetrovateľ tak skutok označil vzhľadom na nejasný obsah trestného oznámenia, keďže
dospel k záveru, že úmyslom sťažovateľky bolo podať trestné oznámenie pre
(najpravdepodobnejšie) nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona.
Po preverení veci dospel vyšetrovateľ k záveru, že neboli zistené skutočnosti, z ktorých
by vyplývalo dôvodné podozrenie konkrétnej osoby zo spáchania prečinu nebezpečného
vyhrážania a taktiež ani iného trestného činu. Ústavný súd na tomto mieste považuje
za potrebné zdôrazniť, že z listín predložených sťažovateľkou je zrejmé, že jednotlivé jej
podania vrátane trestných oznámení, resp. doplnení trestného oznámenia skutočne
vykazovali značný stupeň nejasnosti a rovnako aj viaceré dokumenty predkladané
ústavnému súdu ako príloha k ústavnej sťažnosti nemajú zjavný súvis s prejednávanou
vecou.
Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia okresnej
prokuratúry neidentifikoval žiadne také skutočnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie
označených základných práv sťažovateľky.
33. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti
sťažovateľky a jej príloh konštatuje, že okresná prokuratúra sa v primeranom rozsahu
zaoberala sťažnosťou sťažovateľky a o tejto riadne rozhodla, postupujúc pritom v súlade
s na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi. Právny názor, na ktorom je založené jej
rozhodnutie (v spojení s uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, pozn.), je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný. Vo vzťahu k sťažovateľke ako
oznamovateľke trestného činu bol riadne splnený jej zákonný nárok na to, aby sa jej
podaniami kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili.
Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením okresnej prokuratúry
a sťažovateľkou tvrdeným porušením základného práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4
ústavy, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu
ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol
ústavný súd reálne dospieť k záveru o ich porušení.
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) pre zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019