Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. H., T., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., T., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých

podmienok podľa v spojení s a práva

podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri určovaní voľného

miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín a nepredložením návrhu Súdnej rade Slovenskej

republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu na Okresnom súde Trenčín

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca

2011 doručené podanie JUDr. L. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

Mgr. P. N., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej

funkcii sudcu za rovnakých podmienok podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) nečinnosťou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) pri určovaní

voľného miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) a nepredložením

návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na jej pridelenie na výkon funkcie sudcu na

okresný súd.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľka je justičná čakateľka v stálej štátnej službe, so vznikom

štátnozamestnaneckého pomeru dňa 1. 1. 2009, po úspešnom absolvovaní výberového

konania, pričom jej služobným úradom je Krajský súd v Trenčíne s pridelením na výkon

štátnej služby na Okresný súd Trenčín. Vo veku 30 rokov a po absolvovaní povinnej

trojročnej prípravnej praxe dňa 13. 10. 2010 úspešne vykonala odbornú justičnú skúšku.

Uvedenými skutočnosťami dňa 13. 10. 2010 splnila všetky zákonné predpoklady na

vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa

SR a o sudcoch a prísediacich v platnom a účinnom znení (ďalej

len „zákon o sudcoch“).

Dňa 15. 10. 2010 požiadala predsedníčka Okresného súdu Trenčín o určenie

voľného miesta sudcu, nakoľko sa ku dňu 30. 9. 2010 vzdal funkcie sudcu JUDr. D. J.,

sudca Okresného súdu Trenčín, a zároveň sťažovateľka už v tom čase spĺňala predpoklady

na vymenovanie za sudcu.

Ku dňu 31. 12. 2010 sa vzdal funkcie sudcu ďalší sudca Okresného súdu Trenčín

Mgr. B. M.

Prečo neprišlo k určeniu voľných miest aspoň za sudcov, ktorí sa vzdali funkcie, bolo

ústne zo strany ministerstva povedané, že uvedená situácia sa bude riešiť začiatkom roka

2011 na základe štatistických údajov, ktoré ministerstvo v tom čase spracovávalo.

Napriek uvedeným skutočnostiam k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd

Trenčín zo strany ministerstva doposiaľ neprišlo.

Dňa 21. 1. 2011 sa sťažovateľka dozvedela z rozhovoru s ministerkou v médiách -

Diskusná relácia Na rovinu, zo dňa 21. 1. 2011, 13:00 hod., dostupné na http://tv.sme.sk/

v /19020/ sudy-by-nemali-byt-len-pre-harabinove-deti.html, konkrétne z jej vyjadrenia,

citujem: „Budeme v budúcnosti vyberať sudcov transparentným výberovým konaním alebo

automaticky, trošku to zvulgarizujem a zjednoduším, alebo tam nastúpia automaticky

„Harabinove deti“, ktoré boli prijaté za justičných čakateľov v posledných 2 alebo 3

rokoch? Potrebujeme novú krv do justície, čiže pre mňa tie zmeny sú kľúčové. Môžeme

otvoriť možno desiatky nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či

na nich nastúpia noví ľudia, alebo či na nich nastúpia, hovorím v úvodzovkách,

„Harabinove deti“, že nečinnosť zo strany ministerstva pri určovaní voľných sudcovských

miest na okresných súdoch nie je náhodná a opodstatnená, ale účelová a svojvoľná, pričom

sťažovateľke doposiaľ hrubo zasahuje do jej ústavných práv.

Účelovou nečinnosťou zo strany ministerstva v určení voľného miesta sudcu

Okresnému súdu Trenčín a nepredložením návrhu ministerky Súdnej rade SR na pridelenie

sťažovateľky na výkon funkcie sudcu na uvedené voľné miesto podľa právneho názoru

sťažovateľky dochádza k diskriminácii voči jej osobe a k porušovaniu jej práv podľa čl. 30

ods. 4 SR v spojení s SR a ) v spojení s

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Z SR možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak uchádzač

splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii.

Diskrimináciu a znemožnenie prístupu k verejnej funkcii za rovnakých podmienok

pociťuje sťažovateľka najmä voči piatim justičným čakateľom, ktorí splnili všetky

predpoklady na vymenovanie za sudcov už v apríli 2010, a ktorým bol zo strany

ministerstva a vtedajšej ministerky JUDr. V. P. umožnený zákonným spôsobom prístup

k verejnej funkcii sudcu, keď hneď nasledujúci kalendárny mesiac, t. j. v máji 2010 mali

možnosť predstúpiť pred Súdnu radu SR a dňa 29. júna 2010 boli prezidentom SR

vymenovaní do funkcie sudcov. Okrem uvedeného nikdy v histórii Slovenskej republiky

žiadny justičný čakateľ nebol z dôvodu svojho statusu a zo svojho právneho postavenia

pripravený o možnosť prístupu k funkcii sudcu ani nikdy nedošlo k retroaktívnej

protiústavnej zmene postavenia justičných čakateľov, a to ani

súčinnosťou od 1. 11. 2003, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o sudcoch, keď

prostredníctvom prechodného ustanovenia tohto zákona (§ 151b) zostala zaručená ústavná

a zákonná možnosť prístupu justičných čakateľov prijatých do štátnej služby pred 1. 11.

2003 k funkcii sudcu.

Ústavný súd SR k napadnutým článkom v niekoľkých rozhodnutiach vyslovil

názor, že „význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi predpismi akejkoľvek

právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré

skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám“

(, , , , , ).

Sťažovateľkine tvrdenie o úmyselnom porušovaní jej práv zo strany ministerstva

a ministerky je podporené aj navrhnutou novelou zákona o sudcoch, ktorá bola schválená

NR SR dňa 1. 2. 2011 s účinnosťou od 1. 5. 2011 s absenciou prechodných ustanovení

týkajúcich sa justičných čakateľov, ktorí nastúpili do štátnej služby do 1. 5. 2011, a to

napriek pripomienkam prezidenta SR o neústavnosti ustanovení o justičných čakateľoch,

ktorých status sa zároveň uvedenou novelou zákona retroaktívne ruší a degraduje, čo je

v príkrom rozpore s ústavnými princípmi nášho štátu. Taktiež v kontexte s vyjadrením

ministerky v TV SME zo dňa 21. 1. 2011 je evidentné prečo ministerstvo od nástupu

ministerky do funkcie dňa 9. 7. 2010 až dodnes neurčilo žiadne voľné miesto sudcu na

okresné súdy.

Dňa 15. 3. 2011 po porade ministerky s predsedami krajských a okresných súdov

táto bezodkladne určila počty miest sudcov na krajské súdy. Okresným súdom, ktoré sú

najviac zaťažené počtom nápadu neurčila žiadne voľné miesto. Všetky kroky ministerky od

jej nástupu do funkcie nasvedčujú tomu, že až do účinnosti protiústavnej novely zákona

o sudcoch (do 1. 5. 2011) neumožní žiadnemu justičnému čakateľovi prístup k funkcii sudcu

za rovnakých podmienok.

Na Okresnom súde Trenčín pôsobí 25 aktívnych sudcov. V roku 2010 sa vzdali

výkonu funkcie sudcu 2 sudcovia. Okresný súd Trenčín ako jeden z ôsmich súdov

v Slovenskej republike v sídle krajského súdu má v porovnaní s inými okresnými súdmi

v rámci kraja rozšírený register vecí, pričom ako jediný v Slovenskej republike má

vo svojom obvode až 3 na výkon trestu odňatia slobody vrátane nemocnice pre

obvinených a odsúdených a 1 väzobný ústav. V porovnaní s inými súdmi v sídle krajského

súdu napríklad s Okresným súdom Žilina (33 aktívnych sudcov) je personálne obsadenie

Okresného súdu Trenčín s 25 aktívnymi sudcami hlboko poddimenzované.»

Ďalej vo svojej sťažnosti uviedla:

«Ustanovenie zákona „ministerstvo určí voľné miesta sudcov“ podľa právneho

názoru sťažovateľky nemožno vykladať a uplatňovať tak, že ministerstvo (minister) je tým

oprávnené rozhodovať o tom, kto má alebo nemá byť sudcom, ani o tom, či si zo zákona

oprávnená osoba, ktorou sa uvedené miesto má obsadiť (§ 28 ods. 1 zákona o sudcoch

uvádza, že prioritne justičným čakateľom, ktorý spĺňa všetky predpoklady na vymenovanie

za sudcu podľa tohto zákona) zaslúži alebo nezaslúži byť sudcom, pretože na takéto

rozhodovanie (na vlastnú úvahu) nemá v citovanom ustanovení ani v ústave ponechaný

žiadny priestor.

Dôvod, pre ktorý ministerstvo (ministerka) takto koná sa sťažovateľke javí ako

„sankcia“ uložená za jej príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu - k statusu

justičného čakateľa, resp. expresívne ministerkou prezentovanému tiež ako „Harabinove

deti“. Ministerke však neprislúcha vykonávať úlohu sudcu a je nepochybné, že týmto

nemožno obhajovať jej nečinnosť vo vykonávaní svojej kompetencie pri určovaní voľných

miest sudcov.

Okrem toho právo na prístup k verejnej funkcii zaručené , ktoré

v spojení s ďalšími ustanoveniami ustanovuje charakteristický princíp skutočne

demokratického politického režimu, by bolo len iluzórne, ak by v akomkoľvek okamihu

mohol byť jednotlivec pozbavený tohto práva. Preto princíp účinnosti práv vyžaduje, aby

rozhodnutie, v tomto konkrétnom prípade postup ministerstva, zodpovedalo určitým

kritériám, ktoré umožňujú vylúčiť svojvôľu resp. zneužitie právomoci zo strany príslušného

orgánu (-56). Podľa názoru sťažovateľky sa uvedený postup ministerstva

takýmito kritériami nevyznačuje, a preto neumožňuje vylúčiť svojvôľu ministerstva

(ministerky) pri nečinnosti v určení voľného miesta sudcu v prípade sťažovateľky.

Podľa právneho názoru sťažovateľky riadny a zákonný výkon kompetencie

ministerstva v personálnej oblasti podľa 1. o sudcoch

v znení neskorších právnych predpisov spočíva v tom, že určí počty justičných čakateľov na

jednotlivých súdoch tak, aby títo po splnení zákonných predpokladov mohli plynulo nastúpiť

na miesta sudcov. Z uvedeného dôvodu je i časovo ohraničená prípravná prax justičného

čakateľa na obdobie 3 roky. Legislatívny zámer v tomto smere určite nebol koncipovaný

tak, aby čakateľ umelo „nadsluhoval“ a aby sa mu bezdôvodne predlžovala prípravná prax

po jej zákonom určenej dobe, najmä na súdoch, kde je akútna potreba ďalšieho sudcu

(Okresný súd Trenčín). V opačnom prípade nemalo ministerstvo v rokoch 2008 vypísať

výberové konania na justičných čakateľov. Ministerstvo zabezpečuje personálne vybavenie

súdov, má preto sledovať plynulý prechod justičných čakateľov spĺňajúcich všetky zákonné

predpoklady na vymenovanie za sudcov tak, aby nebolo ohrozené ich právo prístupu

k funkcii za rovnakých podmienok a zároveň, ale najmä, aby nebol ohrozený výkon

súdnictva z titulu nedostatku sudcov.

S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľka stotožňuje s názorom Krajského súdu

v Bratislave k predmetnej kompetencii ministerstva, vyjadreným v odôvodnení rozsudku

zo dňa 9. 3. 2005 sp. zn. a Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 1. 12. 2003,

sp. zn. .»

Sťažovateľka svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu v sťažnosti sformulovala

takto:

„... navrhuje, aby Ústavný súd SR, ak prijme sťažnosť na ďalšie konanie, ju

prerokoval prednostne a neriadil sa poradím, v akom mu bola predložená, nakoľko vec,

ktorej sa sťažnosť týka je naliehavá z dôvodu sťažovateľkinej faktickej straty možnosti

uplatnenia toho času porušovaných základných práv počnúc nadobudnutím účinnosti novej

právnej úpravy dňom 1. 5. 2011 - o sudcoch a prísediacich v znení

Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:

I. Základné právo JUDr. L. H. na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých

podmienok podľa v spojení s

Slovenskej republiky a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky pri určovaní voľného miesta sudcu Okresnému súdu Trenčín a nepredložením

návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu

na Okresný súd Trenčín bolo porušené.

II. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje bezodkladne určiť

voľné miesto sudcu Okresnému súdu Trenčín.

III. Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje po určení voľného

miesta sudcu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bezodkladne predložiť

Súdnej rade Slovenskej republiky návrh na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu

na Okresný súd Trenčín.

IV. JUDr. L. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné jej

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť

trovy právneho zastúpenia JUDr. L. H. , v sume 261,82 € (slovom dvestošesdesiatjeden eur

a osemdesiatdva centov za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál) do rúk advokátovi

Mgr. P. N., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (napr. , , , ).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa v spojení s „účelovou nečinnosťou

ministerstva spravodlivosti.“.

Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých

podmienok podľa , patrí aj funkcia sudcu. Obsahom základného práva

podľa je prístup k takej funkcii a možnosť nediskriminačného

uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 nezaručuje právo stať sa sudcom,

právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa

o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači.

Rovnako čl. 25 písm. c) paktu obsahuje právo a možnosť každého občana bez

akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok

do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26

paktu.

Prístup k verejnej funkcii sa môže realizovať po etapách, formou výberového

konania, ktorého výsledok sa dosiahne postupným rozhodovaním, postupným vylučovaním

jednotlivých uchádzačov o verejnú funkciu, resp. podľa právnej úpravy obsiahnutej

v o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) a účinnej do 30. apríla

2011 úspešným absolvovaním výberového konania, „ak tento zákon neustanovuje inak“ [§ 5

ods. 1 písm. g)].

Podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom do 30. apríla 2011 sa voľné

miesto na okresnom súde obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom

vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax

justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto

zákona.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vychádzala z toho, že na Okresnom súde

Trenčín sa „uvoľnili“, resp. vytvorili voľné miesta, ktoré podľa nej ministerstvo malo určiť

ako voľné miesta. , ktorým sa mení a dopĺňa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“),

ustanovil, že prvý bod o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) (v znení

platnom a účinnom od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011) znie:

„(Ministerstvo)... určuje počty sudcov, justičných čakateľov a ostatných

zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov; počty sudcov určuje po dohode so súdnou

radou.“

Novelou bola súčasne zrušená

(k 31. decembru 2008) vyhláška ministerstva č. o pravidlách určovania miest

sudcov a voľných miest sudcov na súdoch, ako aj splnomocňovacie ustanovenie pre vydanie

predmetnej právnej úpravy [§ 92 ods. 2 písm. d) zákona o súdoch]. Táto právna úprava

znamenala zrušenie objektívne ustanovených kritérií pre posudzovanie vyťaženosti súdov,

ale aj zrušenie definície voľného miesta, resp. kritérií (pravidiel) určovania voľných miest

sudcov.

Esenciálnym predpokladom uplatnenia základného práva podľa

na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok [čo platí aj o práve podľa čl. 25

písm. c) paktu] je vznik možnosti obsadiť túto verejnú funkciu, t. j. v danom prípade

existencia voľného miesta funkcie sudcu v spojení s vyhlásením výberového konania na

miesto sudcu (ak príslušný zákon neustanovuje inak). Až proces prihlasovania sa do takého

konania a uchádzania sa o také miesto možno považovať za relevantný z hľadiska

uplatňovania základného práva uchádzača o také miesto na prístup k verejnej funkcii za

rovnakých podmienok. Až od tohto okamihu možno uvažovať aj o možnosti porušenia tohto

práva rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci. Ústavný súd

nemôže ochraňovať základné právo, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej funkcii ešte reálne

nemohlo vzniknúť, resp. nevstúpilo do svojej realizačnej fázy. Sťažnosť slúži na

namietnutie porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v čase podania

sťažnosti reálne došlo (). Vo vzťahu k obsadzovaniu voľných miest na

okresných súdoch zákon o sudcoch v platnom a účinnom znení do 30. apríla 2011

nepredpokladal výberové konanie.

Určenie voľného miesta patrí do právomoci ministerstva v oblasti personálnej agendy

súdov. V rámci úvahy založenej na posudzovaní splnenia objektívnych kritérií môže teda

rozhodnúť o existencii voľného miesta, o tom, či voľné miesto existuje, a teda, či voľné

miesto určí. Táto úvaha pripúšťa aj možnosť, že voľné miesto v konkrétnom prípade

neexistuje, a teda voľné miesto ministerstvo neurčí. Súvisí to s počtami sudcov

a s hodnotením zaťaženosti súdov. Neurčenie voľného miesta sudcu neznamená nečinnosť

pri jeho určovaní; môže znamenať, že voľné miesto v reálnom čase neexistuje, resp. že

dochádza k ustanovovaniu objektívnych kritérií na ich určovanie (t. j. voľných miest), ktoré

sa týkajú voľných miest sudcov vo všeobecnosti, práve v záujme zachovania rovnakého

prístupu k funkcii sudcu v zmysle . Voľné miesto sudcu na príslušnom

súde teda nevzniká automaticky, napr. vzdaním sa funkcie iného sudcu tohto súdu. Hoci

podľa definície vyplývajúcej z vyhlášky, ktorá v období, ktoré sťažovateľka považuje za

diskrimináciu z hľadiska jej prístupu k funkcii sudcu, nebola účinná (bola zrušená novelou

zákona o súdoch od 1. januára 2009, a to ), jedným z voľných

miest je aj miesto sudcu, ktorému zanikol výkon funkcie podľa osobitného predpisu (podľa

§ 17 zákona o sudcoch) aj vzdaním sa funkcie – s čím sťažovateľka spája svoj nárok na

určenie voľného miesto sudkyne – táto skutočnosť nie je a nemusí byť jediným kritériom na

určenie voľného miesta sudcu pre príslušný súd.

Obdobie po 13. októbri 2010 (dátum zloženia justičnej skúšky sťažovateľky) až do

podania sťažnosti 23. marca 2011 sťažovateľka hodnotí ako „účelovú nečinnosť“

ministerstva vo vzťahu k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd Trenčín, o ktoré by

sa mohla uchádzať, a považuje ju za porušenie svojho základného práva na prístup k funkcii

sudcu za rovnakých podmienok podľa .

S týmto právnym názorom sťažovateľky sa ústavný súd nestotožňuje. V tomto

období totiž neplatili kritériá na určovanie voľných miest sudcov podrobne upravené

vyhláškou ministerstva č. , pretože táto vyhláška bola zrušená v rámci

novelizácie zákona o súdoch k 31. decembru 2008 vykonanej

a rovnako touto novelizáciou bolo zrušené aj splnomocňovacie ustanovenie [§ 92 ods. 2

písm. d) zákona o súdoch], ktorého obsahom bolo splnomocnenie ministerstva vydávať pre

túto oblasť všeobecne záväzný právny predpis. Tým vznikol po 1. januári 2009 stav, keď

voľné miesta sudcov mohlo ministerstvo určiť bez existencie transparentných kritérií, resp.

na základe svojho uváženia. Ministerstvo v rámci svojej právomoci a kompetencie (činnosti

a nie namietanej „nečinnosti“) riešilo nielen otázku určenia voľných miest pre konkrétny

okresný súd, ale aj absentujúcu otázku spôsobu určenia voľných miest pre okresné súdy

vo všeobecnosti hľadaním a presadením normatívneho riešenia problému. Výsledkom je

vyhláška ministerstva č. o pravidlách určovania počtu miest sudcov,

zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy

vydaná podľa

s účinnosťou od 1. júna 2011, t. j. na základe „nového“ splnomocňovacieho ustanovenia na

jej vydanie, ktoré umožnilo takmer po dva a pol roku zaviesť tieto pravidlá opäť všeobecne

záväzným predpisom.

Pre úplnosť treba dodať, že zákony platné a účinné v roku 2010 okrem toho, že

vychádzajú z voľného uváženia kompetentného orgánu (ministerstva) pri rozhodovaní, resp.

určovaní voľného miesta sudcu, neobsahujú ustanovenia, ktoré by určovali termín (resp.

lehotu) pre úkony súvisiace s určením voľného miesta sudcu. Možno zopakovať, že skôr,

kým ministerstvo neurčí voľné miesto sudcu na príslušnom okresnom súde a kým

sťažovateľka nepreukáže, že sa o toto miesto uchádza, a tiež to, že sa jej diskriminačným

spôsobom zabraňuje v prístupe k nemu, nemožno vôbec uvažovať o porušení základného

práva sťažovateľky na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30

ods. 4 v spojení s a podľa ) v spojení s paktu.

Pokiaľ sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru ústavného súdu v rovnakých

(podobných) prípadoch, ústavný súd konštatuje, že uznesenie sp. zn.

z 25. augusta 2005 (konanie o sťažnosti bolo sčasti zastavené a sčasti odmietnuté ako

podané oneskorene) sa týka sťažovateľky, ktorej nebolo umožnené absolvovať justičnú

skúšku v reálne určenom termíne. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-176 z 9. marca 2005 takisto nie je rozhodnutím, ktoré sa týka rovnakej situácie;

rieši aplikáciu sudcovských zákonov v období rokov 2000 a 2001. Zákony platné a účinné

v roku 2010 neobsahujú ustanovenia, ktoré by ustanovovali termín (resp. lehotu) pre úkony

súvisiace s určením voľného miesta, a vychádzajú z úvahy pri rozhodovaní, resp. určovaní

voľného miesta sudcu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade namietanej „účelovej nečinnosti“

ministerstva pri určovaní voľného miesta spojenej s nepredložením návrhu sťažovateľky na

pridelenie na výkon funkcie sudcu na konkrétny okresný súd nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých podmienok, ktoré

označila sťažovateľka, namietaným postupom orgánu verejnej moci, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pri

jej predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom

prerokovaní, ďalšími jej návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011