Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 299/2011
PDF · 215.04 KB
No categories available
IV. ÚS 299/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. H., T., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., T., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri určovaní voľného
miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín a nepredložením návrhu Súdnej rade Slovenskej
republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu na Okresnom súde Trenčín
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. L. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca
2011 doručené podanie JUDr. L. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
Mgr. P. N., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej
funkcii sudcu za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) nečinnosťou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) pri určovaní
voľného miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) a nepredložením
návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na jej pridelenie na výkon funkcie sudcu na
okresný súd.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sťažovateľka je justičná čakateľka v stálej štátnej službe, so vznikom
štátnozamestnaneckého pomeru dňa 1. 1. 2009, po úspešnom absolvovaní výberového
konania, pričom jej služobným úradom je Krajský súd v Trenčíne s pridelením na výkon
štátnej služby na Okresný súd Trenčín. Vo veku 30 rokov a po absolvovaní povinnej
trojročnej prípravnej praxe dňa 13. 10. 2010 úspešne vykonala odbornú justičnú skúšku.
Uvedenými skutočnosťami dňa 13. 10. 2010 splnila všetky zákonné predpoklady na
vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 145 ods. 2 Ústavy
SR a § 5 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom a účinnom znení (ďalej
len „zákon o sudcoch“).
Dňa 15. 10. 2010 požiadala predsedníčka Okresného súdu Trenčín o určenie
voľného miesta sudcu, nakoľko sa ku dňu 30. 9. 2010 vzdal funkcie sudcu JUDr. D. J.,
sudca Okresného súdu Trenčín, a zároveň sťažovateľka už v tom čase spĺňala predpoklady
na vymenovanie za sudcu.
Ku dňu 31. 12. 2010 sa vzdal funkcie sudcu ďalší sudca Okresného súdu Trenčín
Mgr. B. M.
Prečo neprišlo k určeniu voľných miest aspoň za sudcov, ktorí sa vzdali funkcie, bolo
ústne zo strany ministerstva povedané, že uvedená situácia sa bude riešiť začiatkom roka
2011 na základe štatistických údajov, ktoré ministerstvo v tom čase spracovávalo.
Napriek uvedeným skutočnostiam k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd
Trenčín zo strany ministerstva doposiaľ neprišlo.
Dňa 21. 1. 2011 sa sťažovateľka dozvedela z rozhovoru s ministerkou v médiách -
Diskusná relácia Na rovinu, zo dňa 21. 1. 2011, 13:00 hod., dostupné na http://tv.sme.sk/
v /19020/ sudy-by-nemali-byt-len-pre-harabinove-deti.html, konkrétne z jej vyjadrenia,
citujem: „Budeme v budúcnosti vyberať sudcov transparentným výberovým konaním alebo
automaticky, trošku to zvulgarizujem a zjednoduším, alebo tam nastúpia automaticky
„Harabinove deti“, ktoré boli prijaté za justičných čakateľov v posledných 2 alebo 3
rokoch? Potrebujeme novú krv do justície, čiže pre mňa tie zmeny sú kľúčové. Môžeme
otvoriť možno desiatky nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či
na nich nastúpia noví ľudia, alebo či na nich nastúpia, hovorím v úvodzovkách,
„Harabinove deti“, že nečinnosť zo strany ministerstva pri určovaní voľných sudcovských
miest na okresných súdoch nie je náhodná a opodstatnená, ale účelová a svojvoľná, pričom
sťažovateľke doposiaľ hrubo zasahuje do jej ústavných práv.
Účelovou nečinnosťou zo strany ministerstva v určení voľného miesta sudcu
Okresnému súdu Trenčín a nepredložením návrhu ministerky Súdnej rade SR na pridelenie
sťažovateľky na výkon funkcie sudcu na uvedené voľné miesto podľa právneho názoru
sťažovateľky dochádza k diskriminácii voči jej osobe a k porušovaniu jej práv podľa čl. 30
ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
Z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak uchádzač
splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii.
Diskrimináciu a znemožnenie prístupu k verejnej funkcii za rovnakých podmienok
pociťuje sťažovateľka najmä voči piatim justičným čakateľom, ktorí splnili všetky
predpoklady na vymenovanie za sudcov už v apríli 2010, a ktorým bol zo strany
ministerstva a vtedajšej ministerky JUDr. V. P. umožnený zákonným spôsobom prístup
k verejnej funkcii sudcu, keď hneď nasledujúci kalendárny mesiac, t. j. v máji 2010 mali
možnosť predstúpiť pred Súdnu radu SR a dňa 29. júna 2010 boli prezidentom SR
vymenovaní do funkcie sudcov. Okrem uvedeného nikdy v histórii Slovenskej republiky
žiadny justičný čakateľ nebol z dôvodu svojho statusu a zo svojho právneho postavenia
pripravený o možnosť prístupu k funkcii sudcu ani nikdy nedošlo k retroaktívnej
protiústavnej zmene postavenia justičných čakateľov, a to ani zákonom č. 426/2003 Z. z.
súčinnosťou od 1. 11. 2003, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o sudcoch, keď
prostredníctvom prechodného ustanovenia tohto zákona (§ 151b) zostala zaručená ústavná
a zákonná možnosť prístupu justičných čakateľov prijatých do štátnej služby pred 1. 11.
2003 k funkcii sudcu.
Ústavný súd SR k napadnutým článkom ústavy v niekoľkých rozhodnutiach vyslovil
názor, že „význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi predpismi akejkoľvek
právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré
skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám“
(II. ÚS 48/97, I. ÚS 161/03, I. ÚS 83/06, PL. ÚS 35/03, III. ÚS 79/04, III. ÚS 75/01).
Sťažovateľkine tvrdenie o úmyselnom porušovaní jej práv zo strany ministerstva
a ministerky je podporené aj navrhnutou novelou zákona o sudcoch, ktorá bola schválená
NR SR dňa 1. 2. 2011 s účinnosťou od 1. 5. 2011 s absenciou prechodných ustanovení
týkajúcich sa justičných čakateľov, ktorí nastúpili do štátnej služby do 1. 5. 2011, a to
napriek pripomienkam prezidenta SR o neústavnosti ustanovení o justičných čakateľoch,
ktorých status sa zároveň uvedenou novelou zákona retroaktívne ruší a degraduje, čo je
v príkrom rozpore s ústavnými princípmi nášho štátu. Taktiež v kontexte s vyjadrením
ministerky v TV SME zo dňa 21. 1. 2011 je evidentné prečo ministerstvo od nástupu
ministerky do funkcie dňa 9. 7. 2010 až dodnes neurčilo žiadne voľné miesto sudcu na
okresné súdy.
Dňa 15. 3. 2011 po porade ministerky s predsedami krajských a okresných súdov
táto bezodkladne určila počty miest sudcov na krajské súdy. Okresným súdom, ktoré sú
najviac zaťažené počtom nápadu neurčila žiadne voľné miesto. Všetky kroky ministerky od
jej nástupu do funkcie nasvedčujú tomu, že až do účinnosti protiústavnej novely zákona
o sudcoch (do 1. 5. 2011) neumožní žiadnemu justičnému čakateľovi prístup k funkcii sudcu
za rovnakých podmienok.
Na Okresnom súde Trenčín pôsobí 25 aktívnych sudcov. V roku 2010 sa vzdali
výkonu funkcie sudcu 2 sudcovia. Okresný súd Trenčín ako jeden z ôsmich súdov
v Slovenskej republike v sídle krajského súdu má v porovnaní s inými okresnými súdmi
v rámci kraja rozšírený register vecí, pričom ako jediný v Slovenskej republike má
vo svojom obvode až 3 ústavy na výkon trestu odňatia slobody vrátane nemocnice pre
obvinených a odsúdených a 1 väzobný ústav. V porovnaní s inými súdmi v sídle krajského
súdu napríklad s Okresným súdom Žilina (33 aktívnych sudcov) je personálne obsadenie
Okresného súdu Trenčín s 25 aktívnymi sudcami hlboko poddimenzované.»
Ďalej vo svojej sťažnosti uviedla:
«Ustanovenie zákona „ministerstvo určí voľné miesta sudcov“ podľa právneho
názoru sťažovateľky nemožno vykladať a uplatňovať tak, že ministerstvo (minister) je tým
oprávnené rozhodovať o tom, kto má alebo nemá byť sudcom, ani o tom, či si zo zákona
oprávnená osoba, ktorou sa uvedené miesto má obsadiť (§ 28 ods. 1 zákona o sudcoch
uvádza, že prioritne justičným čakateľom, ktorý spĺňa všetky predpoklady na vymenovanie
za sudcu podľa tohto zákona) zaslúži alebo nezaslúži byť sudcom, pretože na takéto
rozhodovanie (na vlastnú úvahu) nemá v citovanom ustanovení ani v ústave ponechaný
žiadny priestor.
Dôvod, pre ktorý ministerstvo (ministerka) takto koná sa sťažovateľke javí ako
„sankcia“ uložená za jej príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu - k statusu
justičného čakateľa, resp. expresívne ministerkou prezentovanému tiež ako „Harabinove
deti“. Ministerke však neprislúcha vykonávať úlohu sudcu a je nepochybné, že týmto
nemožno obhajovať jej nečinnosť vo vykonávaní svojej kompetencie pri určovaní voľných
miest sudcov.
Okrem toho právo na prístup k verejnej funkcii zaručené čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré
v spojení s ďalšími ustanoveniami ústavy ustanovuje charakteristický princíp skutočne
demokratického politického režimu, by bolo len iluzórne, ak by v akomkoľvek okamihu
mohol byť jednotlivec pozbavený tohto práva. Preto princíp účinnosti práv vyžaduje, aby
rozhodnutie, v tomto konkrétnom prípade postup ministerstva, zodpovedalo určitým
kritériám, ktoré umožňujú vylúčiť svojvôľu resp. zneužitie právomoci zo strany príslušného
orgánu (I. ÚS 13/02-56). Podľa názoru sťažovateľky sa uvedený postup ministerstva
takýmito kritériami nevyznačuje, a preto neumožňuje vylúčiť svojvôľu ministerstva
(ministerky) pri nečinnosti v určení voľného miesta sudcu v prípade sťažovateľky.
Podľa právneho názoru sťažovateľky riadny a zákonný výkon kompetencie
ministerstva v personálnej oblasti podľa § 71 písm. a) 1. zák. č. 757/2004 Z. z. o sudcoch
v znení neskorších právnych predpisov spočíva v tom, že určí počty justičných čakateľov na
jednotlivých súdoch tak, aby títo po splnení zákonných predpokladov mohli plynulo nastúpiť
na miesta sudcov. Z uvedeného dôvodu je i časovo ohraničená prípravná prax justičného
čakateľa na obdobie 3 roky. Legislatívny zámer v tomto smere určite nebol koncipovaný
tak, aby čakateľ umelo „nadsluhoval“ a aby sa mu bezdôvodne predlžovala prípravná prax
po jej zákonom určenej dobe, najmä na súdoch, kde je akútna potreba ďalšieho sudcu
(Okresný súd Trenčín). V opačnom prípade nemalo ministerstvo v rokoch 2008 vypísať
výberové konania na justičných čakateľov. Ministerstvo zabezpečuje personálne vybavenie
súdov, má preto sledovať plynulý prechod justičných čakateľov spĺňajúcich všetky zákonné
predpoklady na vymenovanie za sudcov tak, aby nebolo ohrozené ich právo prístupu
k funkcii za rovnakých podmienok a zároveň, ale najmä, aby nebol ohrozený výkon
súdnictva z titulu nedostatku sudcov.
S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľka stotožňuje s názorom Krajského súdu
v Bratislave k predmetnej kompetencii ministerstva, vyjadreným v odôvodnení rozsudku
zo dňa 9. 3. 2005 sp. zn. 4Co/45/04 a Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 1. 12. 2003,
sp. zn. 22C/160/2000.»
Sťažovateľka svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu v sťažnosti sformulovala
takto:
„... navrhuje, aby Ústavný súd SR, ak prijme sťažnosť na ďalšie konanie, ju
prerokoval prednostne a neriadil sa poradím, v akom mu bola predložená, nakoľko vec,
ktorej sa sťažnosť týka je naliehavá z dôvodu sťažovateľkinej faktickej straty možnosti
uplatnenia toho času porušovaných základných práv počnúc nadobudnutím účinnosti novej
právnej úpravy dňom 1. 5. 2011 - Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení
Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal tento nález:
I. Základné právo JUDr. L. H. na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky pri určovaní voľného miesta sudcu Okresnému súdu Trenčín a nepredložením
návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu
na Okresný súd Trenčín bolo porušené.
II. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje bezodkladne určiť
voľné miesto sudcu Okresnému súdu Trenčín.
III. Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje po určení voľného
miesta sudcu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bezodkladne predložiť
Súdnej rade Slovenskej republiky návrh na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu
na Okresný súd Trenčín.
IV. JUDr. L. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné jej
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť
trovy právneho zastúpenia JUDr. L. H. , v sume 261,82 € (slovom dvestošesdesiatjeden eur
a osemdesiatdva centov za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál) do rúk advokátovi
Mgr. P. N., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy „účelovou nečinnosťou
ministerstva spravodlivosti.“.
Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, patrí aj funkcia sudcu. Obsahom základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je prístup k takej funkcii a možnosť nediskriminačného
uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje právo stať sa sudcom,
právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa
o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači.
Rovnako čl. 25 písm. c) paktu obsahuje právo a možnosť každého občana bez
akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok
do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26
paktu.
Prístup k verejnej funkcii sa môže realizovať po etapách, formou výberového
konania, ktorého výsledok sa dosiahne postupným rozhodovaním, postupným vylučovaním
jednotlivých uchádzačov o verejnú funkciu, resp. podľa právnej úpravy obsiahnutej
v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) a účinnej do 30. apríla
2011 úspešným absolvovaním výberového konania, „ak tento zákon neustanovuje inak“ [§ 5
ods. 1 písm. g)].
Podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom do 30. apríla 2011 sa voľné
miesto na okresnom súde obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom
vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax
justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto
zákona.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vychádzala z toho, že na Okresnom súde
Trenčín sa „uvoľnili“, resp. vytvorili voľné miesta, ktoré podľa nej ministerstvo malo určiť
ako voľné miesta. Zákon č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“),
ustanovil, že § 71 písm. a) prvý bod zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) (v znení
platnom a účinnom od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011) znie:
„(Ministerstvo)... určuje počty sudcov, justičných čakateľov a ostatných
zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov; počty sudcov určuje po dohode so súdnou
radou.“
Novelou zákona o súdoch zákonom č. 517/2008 Z. z. bola súčasne zrušená
(k 31. decembru 2008) vyhláška ministerstva č. 413/2006 Z. z. o pravidlách určovania miest
sudcov a voľných miest sudcov na súdoch, ako aj splnomocňovacie ustanovenie pre vydanie
predmetnej právnej úpravy [§ 92 ods. 2 písm. d) zákona o súdoch]. Táto právna úprava
znamenala zrušenie objektívne ustanovených kritérií pre posudzovanie vyťaženosti súdov,
ale aj zrušenie definície voľného miesta, resp. kritérií (pravidiel) určovania voľných miest
sudcov.
Esenciálnym predpokladom uplatnenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy
na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok [čo platí aj o práve podľa čl. 25
písm. c) paktu] je vznik možnosti obsadiť túto verejnú funkciu, t. j. v danom prípade
existencia voľného miesta funkcie sudcu v spojení s vyhlásením výberového konania na
miesto sudcu (ak príslušný zákon neustanovuje inak). Až proces prihlasovania sa do takého
konania a uchádzania sa o také miesto možno považovať za relevantný z hľadiska
uplatňovania základného práva uchádzača o také miesto na prístup k verejnej funkcii za
rovnakých podmienok. Až od tohto okamihu možno uvažovať aj o možnosti porušenia tohto
práva rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci. Ústavný súd
nemôže ochraňovať základné právo, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej funkcii ešte reálne
nemohlo vzniknúť, resp. nevstúpilo do svojej realizačnej fázy. Sťažnosť slúži na
namietnutie porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v čase podania
sťažnosti reálne došlo (II. ÚS 260/03). Vo vzťahu k obsadzovaniu voľných miest na
okresných súdoch zákon o sudcoch v platnom a účinnom znení do 30. apríla 2011
nepredpokladal výberové konanie.
Určenie voľného miesta patrí do právomoci ministerstva v oblasti personálnej agendy
súdov. V rámci úvahy založenej na posudzovaní splnenia objektívnych kritérií môže teda
rozhodnúť o existencii voľného miesta, o tom, či voľné miesto existuje, a teda, či voľné
miesto určí. Táto úvaha pripúšťa aj možnosť, že voľné miesto v konkrétnom prípade
neexistuje, a teda voľné miesto ministerstvo neurčí. Súvisí to s počtami sudcov
a s hodnotením zaťaženosti súdov. Neurčenie voľného miesta sudcu neznamená nečinnosť
pri jeho určovaní; môže znamenať, že voľné miesto v reálnom čase neexistuje, resp. že
dochádza k ustanovovaniu objektívnych kritérií na ich určovanie (t. j. voľných miest), ktoré
sa týkajú voľných miest sudcov vo všeobecnosti, práve v záujme zachovania rovnakého
prístupu k funkcii sudcu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Voľné miesto sudcu na príslušnom
súde teda nevzniká automaticky, napr. vzdaním sa funkcie iného sudcu tohto súdu. Hoci
podľa definície vyplývajúcej z vyhlášky, ktorá v období, ktoré sťažovateľka považuje za
diskrimináciu z hľadiska jej prístupu k funkcii sudcu, nebola účinná (bola zrušená novelou
zákona o súdoch od 1. januára 2009, a to zákonom č. 517/2008 Z. z.), jedným z voľných
miest je aj miesto sudcu, ktorému zanikol výkon funkcie podľa osobitného predpisu (podľa
§ 17 zákona o sudcoch) aj vzdaním sa funkcie – s čím sťažovateľka spája svoj nárok na
určenie voľného miesto sudkyne – táto skutočnosť nie je a nemusí byť jediným kritériom na
určenie voľného miesta sudcu pre príslušný súd.
Obdobie po 13. októbri 2010 (dátum zloženia justičnej skúšky sťažovateľky) až do
podania sťažnosti 23. marca 2011 sťažovateľka hodnotí ako „účelovú nečinnosť“
ministerstva vo vzťahu k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd Trenčín, o ktoré by
sa mohla uchádzať, a považuje ju za porušenie svojho základného práva na prístup k funkcii
sudcu za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
S týmto právnym názorom sťažovateľky sa ústavný súd nestotožňuje. V tomto
období totiž neplatili kritériá na určovanie voľných miest sudcov podrobne upravené
vyhláškou ministerstva č. 413/2006 Z. z., pretože táto vyhláška bola zrušená v rámci
novelizácie zákona o súdoch k 31. decembru 2008 vykonanej zákonom č. 517/2008 Z. z.
a rovnako touto novelizáciou bolo zrušené aj splnomocňovacie ustanovenie [§ 92 ods. 2
písm. d) zákona o súdoch], ktorého obsahom bolo splnomocnenie ministerstva vydávať pre
túto oblasť všeobecne záväzný právny predpis. Tým vznikol po 1. januári 2009 stav, keď
voľné miesta sudcov mohlo ministerstvo určiť bez existencie transparentných kritérií, resp.
na základe svojho uváženia. Ministerstvo v rámci svojej právomoci a kompetencie (činnosti
a nie namietanej „nečinnosti“) riešilo nielen otázku určenia voľných miest pre konkrétny
okresný súd, ale aj absentujúcu otázku spôsobu určenia voľných miest pre okresné súdy
vo všeobecnosti hľadaním a presadením normatívneho riešenia problému. Výsledkom je
vyhláška ministerstva č. 149/2011 Z. z. o pravidlách určovania počtu miest sudcov,
zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy
vydaná podľa § 92 ods. 2 písm. e) zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
s účinnosťou od 1. júna 2011, t. j. na základe „nového“ splnomocňovacieho ustanovenia na
jej vydanie, ktoré umožnilo takmer po dva a pol roku zaviesť tieto pravidlá opäť všeobecne
záväzným predpisom.
Pre úplnosť treba dodať, že zákony platné a účinné v roku 2010 okrem toho, že
vychádzajú z voľného uváženia kompetentného orgánu (ministerstva) pri rozhodovaní, resp.
určovaní voľného miesta sudcu, neobsahujú ustanovenia, ktoré by určovali termín (resp.
lehotu) pre úkony súvisiace s určením voľného miesta sudcu. Možno zopakovať, že skôr,
kým ministerstvo neurčí voľné miesto sudcu na príslušnom okresnom súde a kým
sťažovateľka nepreukáže, že sa o toto miesto uchádza, a tiež to, že sa jej diskriminačným
spôsobom zabraňuje v prístupe k nemu, nemožno vôbec uvažovať o porušení základného
práva sťažovateľky na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 paktu.
Pokiaľ sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru ústavného súdu v rovnakých
(podobných) prípadoch, ústavný súd konštatuje, že uznesenie sp. zn. IV. ÚS 193/05
z 25. augusta 2005 (konanie o sťažnosti bolo sčasti zastavené a sčasti odmietnuté ako
podané oneskorene) sa týka sťažovateľky, ktorej nebolo umožnené absolvovať justičnú
skúšku v reálne určenom termíne. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
4 Co 45/04-176 z 9. marca 2005 takisto nie je rozhodnutím, ktoré sa týka rovnakej situácie;
rieši aplikáciu sudcovských zákonov v období rokov 2000 a 2001. Zákony platné a účinné
v roku 2010 neobsahujú ustanovenia, ktoré by ustanovovali termín (resp. lehotu) pre úkony
súvisiace s určením voľného miesta, a vychádzajú z úvahy pri rozhodovaní, resp. určovaní
voľného miesta sudcu.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade namietanej „účelovej nečinnosti“
ministerstva pri určovaní voľného miesta spojenej s nepredložením návrhu sťažovateľky na
pridelenie na výkon funkcie sudcu na konkrétny okresný súd nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých podmienok, ktoré
označila sťažovateľka, namietaným postupom orgánu verejnej moci, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pri
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom
prerokovaní, ďalšími jej návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011