Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 45/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika predbežne prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na začatie konania

o výklad v spojení s Slovenskej

republiky, ako aj výklad v spojení s

ods. 1 a a takto

rozhodol:

Návrh prezidenta Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 11. augusta 2015

doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“ alebo „navrhovateľ“)

podľa (ďalej len „“) a podľa

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na začatie konania o výklad

v spojení s , ako aj výklad v spojení s ods.

1 a .

Prezident svoj návrh odôvodnil takto:

«1. Podľa (ďalej len „“)

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) začne konanie, ak podá návrh

prezident republiky.

2. Táto procesná legitimácia prezidenta republiky platí aj pre konanie o výklad

a ústavných zákonov upravené v .

3. Podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona,

ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného zákona sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia.

4. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad

alebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci

o tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci.

V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný

činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať alebo ústavným zákonom zverené

kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad

alebo ústavného zákona na ďalšie konanie ().

5. Ústavný súd v konaní v spojení s vecou sp. zn.

k predpokladom, za splnenia ktorých podáva výklad , uviedol:

„Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi

navrhovateľom a štátnym orgánom... Druhou podmienkou je vznik sporu o právo alebo

povinnosť, ktorú priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa

je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa sa však nespájajú

s akýmkoľvek sporom o výklad , ale len s ústavne relevantným sporom... Ústavne

relevantný spor o výklad podľa nemôže vzniknúť medzi každým

subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a). Ústavne relevantný spor

o výklad je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým

také právo alebo povinnosť ustanovuje. Z citovaného vyplýva, že v konaní podľa čl. 128

musí ísť o konkrétny (faktický) spor o , resp. ústavným zákonom priznané

právo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak

navrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že sporné ustanovenie

, resp. ústavného zákona nesprávne vykladá.“

Všetky tieto predpoklady na vyslovenie záveru, že existuje reálny a faktický spor

medzi prezidentom republiky a národnou radou, sú ako to vyplynie z nasledujúcich tvrdení

a dôkazov v celom rozsahu splnené.

6. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom

zo 16. mája 2014 predložil prezidentovi republiky šiestich kandidátov na tri voľné miesta

sudcov na ústavnom súde.

7. Dňa 2. júla 2014 prezident republiky rozhodol o vymenovaní kandidátky Jany

Baricovej za sudkyňu Ústavného súdu; ostatní piati kandidáti boli toho istého dňa

nevymenovaní. Na ústavnom súde zostali v dôsledku týchto rozhodnutí dve neobsadené

miesta sudcov. Na základe toho prezident republiky požiadal predsedu národnej rady, aby

vyhlásil voľby nových štyroch kandidátov. Voľba nových kandidátov sa do dňa podania

tohto návrhu neuskutočnila. Predseda národnej rady Pavol Paška sa verejne vyjadril, že

národná rada si splnila svoju ústavnú povinnosť navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na

tri voľné miesta sudcov na ústavnom súde, a preto nebude voliť nových kandidátov. Podľa

obsahu tohto vyjadrenia prezident republiky nebol oprávnený nevymenovať kandidátov na

základe použitia výkladu pod sp. zn. (ďalej len „výklad vo veci

generálny prokurátor“).

8. Piati neúspešní kandidáti podali sťažnosti na ústavný súd. O týchto sťažnostiach sa

viedli dve konania. V konaní ústavný súd nálezom, po konštatovaní, že

prezident republiky porušil rozhodnutím o nevymenovaní základné práva Evy Fulcovej,

Miroslava Duriša a Juraja Sopoligu, zrušil rozhodnutia prezidenta republiky o ich

nevymenovaní. Súčasne bolo prezidentovi republiky uložené, aby v ich veciach znova konal

a rozhodol. Konanie o sťažnostiach Jána Bernáta a Imricha Volkaia bolo, po späťvzatí ich

sťažností, zastavené. V dôsledku zastavenia konania zaniklo ich postavenie kandidátov na

sudcov Ústavného súdu; moje rozhodnutia o ich nevymenovaní sa stali záväzné

a nezmeniteľné. Výsledkom týchto konaní je v súčasnosti taký stav, že na ústavnom súde sú

stále dve voľné miesta sudcov, avšak na tieto miesta sú už len traja kandidáti: Eva Fulcová,

Miroslav Duríš a Juraj Sopoliga.

9. Na základe výsledku týchto konaní prezident listom zo dňa 22. júla 2015 požiadal

predsedu národnej rady, aby národná rada zvolila jedného kandidáta na sudcu ústavného

v súlade s tak, aby mohol prezident znovu konať a rozhodnúť v súlade

s rozhodnutím .

10. Podľa navrhovateľa výkladu však naďalej trvá stav, ktorého podstata

spočíva v tom, že národná rada nie je pripravená voliť nových kandidátov na sudcov

ústavného súdu v prípade, ak prezident nevymenuje polovicu z nich a požiada národnú radu

o zvolenie nových kandidátov. Pod pojmom „vec je sporná“ v tomto konkrétnom prípade

treba považovať to, že národná rada a prezident republiky, ako ústavné orgány zodpovedné

za navrhovanie kandidátov a ich menovanie za sudcov ústavného súdu, majú odlišný názor

na výkon svojich kompetencií. Preto trvá aj spor medzi navrhovateľom tohto výkladu

a národnou radou. Prezident tvrdí, že z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov

ústavného súdu vymenuje len tých za sudcov ústavného súdu, ktorí sú na to vhodní

a spôsobilí tak, ako to vyplýva z kritérií výkladu vo veci generálny prokurátor. Ak na

neobsadené voľné miesta sudcov ústavného súdu nie je dostatok, t. j. dvojnásobný počet

kandidátov, národná rada je povinná ich dovoliť; národná rada, naopak, tvrdí (dôkazy

uvedené v časti II tohto návrhu), že z predloženého dvojnásobného počtu kandidátov na

sudcov ústavného súdu je prezident povinný, ak zistí, že spĺňajú ustanovené

predpoklady, vymenovať potrebný počet sudcov ústavného súdu bez použitia výkladu vo veci

generálny prokurátor.

11. Podľa názoru navrhovateľa je preto potrebné požiadať ústavný súd o výklad

článkov 2 ods. 2 v spojení s a článkov 134 ods. 2 v spojení s

a 102 ods. 1 písm. s) ; výklad týchto článkov by mal prispieť k objasneniu

toho, aké práva a povinnosti má národná rada pri navrhovaní kandidátov na sudcov

ústavného súdu so zreteľom na práva a povinnosti prezidenta republiky menovať sudcov

ústavného súdu a pritom dbať na riadny chod ústavných orgánov, v tomto prípade

ústavného súdu.

12. Na základe sťažností piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného

súdu ústavný súd konal a rozhodoval v dvoch konaniach.

13. V konaní sp. zn. väčšina senátu prijala a vyhlásila nález, podľa

ktorého: „Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa v spojení s

Slovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA

z 2. júla 2014 o nevymenovaní... za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

p o r u š e n é b o l o . Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA

z 2. júla 2014 o nevymenovaní... za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

z r u š u j e a p r i k a z u j e , aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal

a rozhodol.“

14. Po vyhlásení nálezu bolo toto rozhodnutie ústne odôvodnené

takto: „Posudzovanie vhodnosti kandidátov z hľadiska ich profesionálnej a inej spôsobilosti

na výkon funkcie sudcu ústavného súdu pri zohľadnení základných ústavných požiadaviek

vyplývajúcich z je v prípade národnej rady implicitne obsiahnuté už

v procese ich voľby a navrhovania prezidentovi. Prezident Slovenskej republiky je

oprávnený vykonať svoje posúdenie vhodnosti kandidátov a ich následný výber z hľadiska

ich profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu ústavného súdu v režime

ustanovenia , v zmysle ktorého má vymenovať potrebný počet sudcov

ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou.

Oprávnenie prezidenta nevymenovať kandidáta na ústavnú funkciu v prípade

existencie závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne

spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej

funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo

spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku

tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov, vyplývajúce z výkladu

ústavného súdu podaného ústavným súdom vo veci sp. zn. sa týka

výnimočných dôvodov, ktoré sú tak závažné, že z ústavného hľadiska zásadným spôsobom

diskvalifikujú kandidáta na výkon príslušnej ústavnej funkcie.

Vo veci sp. zn. týkajúcej sa ústavnej sťažnosti doc. JUDr. Jozefa

Čentéša, PhD., v súvislosti s nevymenovaním do funkcie generálneho prokurátora

považoval napríklad ústavný súd za takéto skutočnosti v okolnostiach uvedeného prípadu

preukázanie konania sťažovateľa smerujúceho k mareniu procesného úkonu v trestnom

konaní alebo aj k poškodzovaniu cudzích práv konaním, ktorého podstatou bol úmysel zvaliť

vinu za skartovanie zápisnice a vymazanie záznamu z počítača na administratívnu

pracovníčku generálnej prokuratúry.

Z odôvodnení rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu

ústavného súdu však žiadne z takýchto skutočností závažnej či mimoriadnej povahy

nevyplývajú. Odôvodnenie napádaných rozhodnutí sa obmedzuje na viac menej všeobecné

konštatovanie o nesplnení kritéria profesionálnej spôsobilosti zo strany sťažovateľov bez

toho, aby boli dostatočne individualizované a konkretizované.

Iný názor prezidenta na posúdenie otázky vhodnosti kandidátov na sudcu ústavného

súdu predložených národnou radou bez toho, aby bola preukázaná existencia závažných

skutočností vzťahujúcich sa na ich osoby, ktoré by dôvodne spochybnili ich schopnosť

vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim jej vážnosť alebo

schopnosť vykonávať túto funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním

ústavného súdu, neoprávňuje prezidenta na prekročenie rozsahu úvahy, ktorú mu pri výbere

kandidátov poskytuje . Inak povedané: neoprávňuje prezidenta

neakceptovať, a teda nevymenovať viac ako polovicu z celkového dvojnásobného počtu

kandidátov navrhnutých národnou radou.“

15. Napriek tomu, že podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v spojení s , podľa ktorého len čo súd

rozsudok vyhlási, je ním viazaný, väčšina senátu III. ÚS vyhotovila písomné odôvodnenie

s rozdielnymi akcentmi než sú obsahom ústne vyhlásených dôvodov. V písomne

vyhotovenom odôvodnení väčšina senám III. ÚS vylúčila použitie výkladu vo veci generálny

prokurátor. Z písomného odôvodnenia nálezu a v rozpore s ústne vyhláseným

odôvodnením vyplýva, že väčšina senám nepovažovala za potrebné preskúmať

odôvodnenia rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu

ústavného súdu ani z toho aspektu, či z nich (ne)vyplývajú skutočnosti závažnej či

mimoriadnej povahy (v zmysle výkladu vo veci generálny prokurátor), pretože konštatovala,

že rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2

sa nezdôvodňuje, a preto je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia

tohto rozhodnutia. Zatiaľ čo väčšina senátu v ústne vyhlásenom odôvodnení implicitne

pripúšťa použitie výkladu vo veci generálny prokurátor na menovanie sudcov ústavného

súdu tým, že v tomto prípade iba konštatuje jeho nesprávne uplatnenie prezidentom

(neexistencia skutočností závažnej a mimoriadnej povahy o nespôsobilosti kandidátov a ich

individualizované zdôvodnenie), pričom zároveň na žiadnom mieste tohto ústne

vyhláseného odôvodnenia neuvádza výslovnú nemožnosť použiť výklad vo veci generálny

prokurátor na menovanie ústavných sudcov, tá istá väčšina senátu v písomnom odôvodnení

tvrdí, že skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu

cez jediný výklad ústavného súdu (výklad vo veci generálny prokurátor) viažuci sa na

menovanie generálneho prokurátora je viac ako účelové a výklad vo veci generálny

prokurátor sa na proces menovania sudcov ústavného súdu nevzťahuje.

16. Navrhovateľ v tejto súvislosti upozorňuje, že datovanie písomne vypracovaného

rozhodnutia a odôvodnenia nezodpovedá jeho vyhotoveniu, pričom je nejasná procedúra

jeho vyhotovenia, zvlášť otázka, kedy senát zasadal, radil sa a hlasoval o písomnom

odôvodnení nálezu v častiach, v ktorých sa písomne odôvodnenie

nezhoduje s ústne vyhlásenými dôvodmi, alebo je s nimi v rozpore.

17. Navrhovateľ tiež konštatuje rozpornosť v konaniach senátov ústavného súdu, keď

v konaní sp. zn. došlo síce k zastaveniu konania vo veciach sťažností Jána

Bernáta a Imricha Volkaia, avšak vo veciach a , v ktorých

boli prijaté sťažnosti týchto dvoch sťažovateľov, senát konštatoval, že sťažnosti v časti,

v ktorej vylučujú použitie výkladu vo veci (výklad vo veci generálny

prokurátor), sú zjavne neopodstatnené. Naopak, senát dodal, že práve použitie tohto

výkladu viedlo k prijatiu sťažností na ďalšie konanie, lebo len v konaní o veci samej možno

preskúmať adekvátnosť a opodstatnenosť aplikácie výkladu vo veci generálny prokurátor

pre dve konkrétne individuálne sťažnosti nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného

súdu.

18. Výsledkom týchto konaní pred ústavným súdom je, najmä v dôsledku

protirečivých postupov a rozhodnutí dvoch senátov, značná právna neistota. Právna

neistota sa vzťahuje predovšetkým na otázku, či prezident republiky mohol a musel použiť

výklad vo veci generálny prokurátor a či po jeho opodstatnenom použití, ktoré vyústilo do

nevymenovania kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že ich počet klesol pod

dvojnásobok kandidátov na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu, národná rada je

alebo nie je povinná zvoliť nových kandidátov na voľné posty na ústavnom súde.

19. Uvedený stav právnej neistoty založil a udržuje faktický spor medzi

navrhovateľom a národnou radou; z týchto prístupov rozhodovacích formácií ústavného

súdu vyvodzuje prezident republiky iné dôsledky pre svoju ústavnú prax pri menovaní

sudcov ústavného súdu, než ich vyvodzuje národná rada. Prezident trvá na tom, že národná

rada mu je povinná predložiť nových kandidátov, ak pôvodne zvolení kandidáti neboli

vymenovaní za sudcov ústavného súdu. Národná rada tvrdí, že takú povinnosť nemá. Podľa

jej právneho názoru nie je povinná voliť nových kandidátov na sudcov ústavného súdu

v prípade, ak ich nedostatok v menovacom procese je spôsobený tým, že prezident

nevymenoval viac ako polovicu z navrhnutých kandidátov. Rozpor v týchto názoroch je

ďalším dôkazom, že je tu faktický spor, ktorý oprávňuje prezidenta na podanie tohto návrhu

na výklad.

20. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny

chod ústavných orgánov.

Podľa prezident vymenúva a odvoláva sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Podľa Národná rada Slovenskej republiky navrhuje

dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky

vymenovať.

Podľa za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan

Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek

40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom

povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného

zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne

záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

21. Podľa výkladu vo veci generálny prokurátor: „Prezident Slovenskej republiky je

povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ,

a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď

vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že

tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa

zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa

na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu

spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto

osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným

poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod

ústavných orgánov ( druhá veta ). Prezident

uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“

22. Prezident republiky je štátnym orgánom v zmysle ; konať

v medziach tak, ako mu ukladá citovaný článok, znamená, v súlade s ,

aj jeho povinnosť riadiť sa všeobecne záväzným výkladom ústavného súdu, vydanom

v konaní o výklad a ústavných zákonov, v tomto prípade aj výkladom vo veci

generálny prokurátor.

23. V druhej vete výkladu vo veci generálny prokurátor je určujúcim kritériom pre

postup a rozhodovanie prezidenta republiky pri vymenovaní kandidátov na ústavné funkcie

jeho povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov. Z jednoznačne vyplýva, že

generálny prokurátor nie je jediný ústavný orgán, ktorého do funkcie menuje prezident

republiky. Patria k nim aj (nielen) sudcovia ústavného súdu.

24. Preto prezident republiky pri svojom postupe a rozhodovaní o šiestich

kandidátoch na sudcov ústavného súdu vzal do úvahy, pri plnení svojej povinnosti dbať na

riadny chod ústavných orgánov, kritériá kladené na kandidátov uvedené v druhej vete

výkladu vo veci generálny prokurátor, t.j. ich spôsobilosť a vhodnosť na zastavanie funkcie

sudcu ústavného súdu.

25. Povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov je takou povinnosťou, ktorá

trvá počas celého funkčného obdobia prezidenta republiky. Túto povinnosť nemôže

obmedziť alebo modifikovať žiadna skutočnosť, ani rozhodnutia ústavného súdu. Z toho

dôvodu nález ústavného súdu , ktorý ukladá prezidentovi, aby znovu konal

a rozhodol, neznamená, že prezident musí vymenovať zo zostávajúcich kandidátov sudcov

ústavného súdu; jeho význam spočíva len v tom, že prezident republiky musí zopakovať celý

proces výberu sudcov ústavného súdu z kandidátov, ktorí sa vrátili do procesu skúmania ich

predpokladov prostredníctvom účinkov citovaného nálezu ústavného súdu. Aj v tomto

novom procese však prezident republiky musí dbať na to, aby kandidáti vymenovaní za

sudcov ústavného súdu vykonávali svoje funkcie tak, že prezident republiky bude môcť

konštatovať splnenie svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavného súdu.

26. Prezident republiky pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavných

orgánov, vrátane ústavného súdu, nemôže byť obmedzovaný alebo nemôže mu byť bránené

v jej plnení tak, že národná rada nebude rešpektovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu

z , t.j. navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má

prezident republiky vymenovať. Národná rada nemá oprávnenie na také obmedzovanie; má

však, podľa citovaného článku , povinnosť dbať na to, aby prezident republiky mal

v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov ústavného súdu k dispozícii dvojnásobný

počet kandidátov na každé voľné miesto sudcu.

27. V je jednoznačný príkaz dbať na riadny chod ústavných

orgánov; žiadnym spôsobom, pri ustanovení tejto povinnosti, nerozlišuje medzi

ústavnými orgánmi, ktorých prezident menuje. Z toho vyplýva, že prezident republiky musí

plniť túto povinnosť pri každom ústavnom orgáne, ktorý patrí do jeho menovacích

právomocí. Táto jeho povinnosť nezaniká alebo sa nemení kvôli tomu, že menovaniu

niektorých ústavných orgánov predchádza navrhovanie len jedného kandidáta (generálny

prokurátor, predseda najvyššieho súdu) alebo viacerých kandidátov (dvojnásobok

kandidátov na každé voľné miesto sudcu ústavného súdu). Na taký záver by musela existovať

výslovná opora v platnom texte a výslovné rozlíšenie posilnené osobitným ústavným

článkom vzťahujúcim sa k odlišnej povinnosti prezidenta vo vzťahu k menovaniu ústavných

sudcov a taký článok nemá. Z toho vyplýva, že povinnosť prezidenta republiky dbať

na riadny chod ústavných orgánov sa musí plniť pri každom ústavnom orgáne rovnakým

spôsobom, s rovnakou intenzitou a bez rozlišovania (nediskriminačne) medzi procesmi

a výsledkami navrhovania kandidátov na ústavné orgány.

28. K tejto interpretácii povinností prezidenta v bode 10 svojho doplňujúceho

stanoviska z 22.10.2012 predsedníčka ústavného súdu vo veci výkladu vo veci generálny

prokurátor uviedla: „Vo vzťahu k personálnym návrhom predloženým prezidentovi možno

vychádzajúc z už uvedeného konštatovať, že v prípade, ak z nevyplýva povinnosť

prezidenta rešpektovať predložený personálny návrh [v zmysle

v spojení s prezident „vymenuje a odvolá“ členov vlády], ale len bez

ďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych

otázok [napr. čl. 102 ods. 1 písm. h), písm. t) a i. prezident „vymenúva a odvoláva“], má

prezident rovnocenné postavenie s predkladateľom personálneho návrhu, a to v tom zmysle,

že aj prezident je (rovnako ako predkladateľ personálneho návrhu) oprávnený tento

personálny návrh autonómne uvážiť a rozhodnúť sa, či ho akceptuje alebo neakceptuje.“

A v bode 12 toho istého stanoviska dodala: „Ústava nepriznáva národnej rade

bezprostredné právomoci vo vzťahu k občanmi priamo volenému prezidentovi. Preto

v prípade, ak bez ďalšieho používa formuláciu „vymenúva a odvoláva“, nemožno

prijať takú interpretáciu , ktorá by prezidentovi uložila všeobecnú povinnosť prijať

personálne návrhy národnej rady bez možnosti ich odmietnuť.“ Tento názor predsedníčky

ústavného súdu vyvracia názor národnej rady o tom, že ak raz zvolila potrebný počet

kandidátov, tak už jej v tom istom prípade nemôže vzniknúť nová povinnosť voliť kandidátov.

Uvedené stanovisko predsedníčky ústavného súdu zároveň významne spochybňuje výklad

v písomnom odôvodnení nálezu , podľa ktorého výklad vo veci generálny

prokurátor nebol v prípadoch nevymenovaných kandidátov použiteľný.

29. V neposlednom rade treba súčasne vziať do úvahy princíp suverenity ľudu,

z ktorého vyplýva, že jediným nositeľom štátnej moci sú občania. Na základe kritéria dôvery

si priamo volia svojich zástupcov, či už do národnej rady alebo do funkcie prezidenta

republiky, v prirodzenom očakávaní, že práve prostredníctvom zvolených zástupcov budú

občania realizovať svoje predstavy o fungovaní štátu a o tom, kto by mal zastávať nielen

priamo volené ústavné funkcie, ale aj tie, na ktorých obsadzovaní sa priamo volení

zástupcovia podieľajú. Z tohto pohľadu a aj v nadväznosti na citované stanovisko

predsedníčky ústavného súdu je priamo volený prezident v rovnocennom postavení

s národnou radou. Keď národná rada volí dvojnásobný počet kandidátov na ústavných

sudcov, v nijakom prípade nie je povinná akceptovať návrhy predložené oprávnenými

subjektmi. Okruh kandidátov, ktorých národná rada predloží prezidentovi republiky, si

vyberá výlučne na základe vlastného uváženia spomedzi osôb spĺňajúcich formálne kritériá,

pričom zvolenie alebo nezvolenie konkrétneho kandidáta nijako nezdôvodňuje a je úplne

bežné, že sa v národnej rade voľba kandidátov opakuje preto, že sa nepodarilo zvoliť

potrebný počet kandidátov. Prezidentova možnosť výberu je v porovnaní s národnou radou

nepochybne viac limitovaná už tým, že si môže vyberať výlučne z okruhu kandidátov

zvolených národnou radou, čo vyplýva priamo z textu . Vzhľadom na svoje

rovnocenné postavenie s národnou radou však prezident nemôže byť postavený do situácie,

že z dvojnásobného počtu kandidátov spĺňajúcich formálne kritériá si musí vždy vybrať

polovicu. Možnosť jeho uváženia by sa tým fakticky zúžila. Na to, aby mal prezident

republiky vždy povinnosť vymenovať polovicu kandidátov, by musel existovať základ buď

v ústavnom texte alebo vo všeobecne záväznom výkladovom rozhodnutí Ústavného súdu, čo

však v tomto prípade nie je dané.»

Vzhľadom na uvedené sa prezident v petite svojho návrhu domáha takto znejúceho

výkladu:

„Prezident Slovenskej republiky je pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod

ústavných orgánov oprávnený a povinný, po preskúmaní ústavných predpokladov na sudcu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, vymenovať len takých kandidátov na sudcu tohto

súdu, navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky, u ktorých, v súlade s výkladom

v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2012 uverejnenom pod č. , nezistil žiaden dôvod

závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho

schopnosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom

neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky je povinná dbať na to, aby prezident Slovenskej

republiky mal v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov Ústavného súdu Slovenskej

republiky k dispozícii dvojnásobný počet kandidátov na každé voľné miesto sudcu

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Dňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie prezidenta, v ktorom

uviedol:

«Dňa 6. augusta 2015 som podal návrh na výklad (ďalej

len „ústava“), ktorý sa vedie pod sp. zn. . Tento návrh odôvodňujem

existenciou sporu medzi prezidentom republiky a Národnou radou Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“), ktorý sa vzťahuje na dve základné otázky.

Prvou otázkou je, či som ako prezident republiky povinný, bez ďalšieho, vymenovať

sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z navrhnutých

kandidátov, ak títo spĺňajú ustanovené predpoklady, alebo môžem a som povinný

preskúmať aj ich vhodnosť a spôsobilosť na vykonávanie tejto funkcie; druhá otázka sa

vzťahuje na povinnosť národnej rady zabezpečiť, aby prezident republiky mal na každé

uvoľnené miesto na ústavnom súde dvojnásobný počet kandidátov.

Tieto otázky vznikli v súvislosti s dvomi konaniami a rozhodnutiami na ústavnom

súde. Prvým rozhodnutím je výklad a ústavných zákonov v uznesení ústavného súdu

sp. zn. z 24. októbra 2014 uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. , ktorý ukladá prezidentovi republiky pri kandidátovi na ústavnú funkciu

preskúmať aj iné, než ústavné (zákonné) kritériá. Druhým rozhodnutím je nález sp. zn.

, v ktorom väčšina senátu prijala a vyhlásila nález, ktorý je inak

odôvodnený v ústnom vyhlásení a inak v jeho písomnom vyhotovení (podrobnejšie v návrhu

na výklad ).

V dôsledku týchto rozhodnutí ústavného súdu a toho, že v konaní tohto súdu sp. zn.

došlo, po späťvzatí sťažností dvoch kandidátov, ktorých som nevymenoval,

k zastaveniu konania, zostali na dve voľné miesta sudcov ústavného súdu traja kandidáti.

Vzhľadom na to som požiadal predsedu národnej rady, aby doplnil, v súlade s ,

počet kandidátov na štyroch.

Obsah tohto listu (predsedu národnej rady, pozn.) potvrdzuje, že v prípade

kandidátov na sudcov ústavného súdu existuje a pretrváva reálny spor medzi prezidentom

republiky a národnou radou o spôsob, akým má prezident republiky rozhodovať

o kandidátoch na sudcov ústavného súdu, navrhnutých národnou radou, ako aj o tom, či

národná rada je zodpovedná za dostatočný, ustanovený, počet kandidátov.

Preto navrhujem, aby tento list bol považovaný za dôkaz, ktorý, skutkovo, nielen

odôvodňuje prijatie návrhu na výklad na ďalšie konanie, ale aj prijatie meritórneho

výroku vo veci samej tak, ako je navrhnutý v pôvodnom návrhu na výklad .»

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona, ak

je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného zákona sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa

v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa

táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania prezident Slovenskej republiky.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak

návrh podá prezident Slovenskej republiky.

Podľa oprávnenými na podanie návrhu na

začatie konania o výklade sú osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).

Podľa ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov

len vtedy, ak je vec sporná.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa návrh na začatie konania o výklade okrem

všeobecných náležitostí uvedených v musí obsahovať údaje

o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má

vyložiť, z akých dôvodov je vec sporná a ktorý štátny orgán si podľa navrhovateľa

nesprávne vykladá ústavný zákon.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej

rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada

Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má

prezident Slovenskej republiky vymenovať.

Podľa hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident

reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje

riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia

a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

Podľa prezident vymenúva a odvoláva sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho

prokurátora.

III.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa .

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia prijatiu návrhu na začatie konania na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Doterajšiu prax uplatňovania v konaní pred ústavným súdom možno

zovšeobecniť tak, že ústavný súd návrh na podanie výkladu meritórne prerokuje až vtedy,

keď sa preukáže splnenie podmienok ustanovených na začatie takého konania,

pričom, vychádzajúc zo svojej judikatúry, ústavný súd v uznesení sp. zn.

v tejto súvislosti zhrnul:

«1. „Účelom konania o výklad ústavných zákonov podľa

Slovenskej republiky je vyložiť sporné ustanovenie ústavného zákona jednoznačným

spôsobom tak, aby k sporu, ktorý viedol k začatiu konania ústavného súdu, už v budúcnosti

nedochádzalo. Hoci jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu

ústavného zákona je vznik konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi

Slovenskej republiky a v konkrétnom čase, uznesenie ústavného súdu o výklade sporného

ustanovenia má účinky „erga omnes“ s trvalou platnosťou (až

do obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol

predmetom výkladu ústavného súdu).“ (, s. 9)

2. „Jednou z podmienok konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, je

existencia sporu ( ).“ (, s. 5).

„Jednou zo základných podmienok prijatia návrhu na podanie výkladu ústavného

zákona je preukázanie toho, že je vec sporná. Ako ústavný súd už predtým uviedol

v prípadoch vedených pod sp. zn. a : „Ústavný súd Slovenskej

republiky je v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom

oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že vec je sporná.“

(, s. 3)

3. „ slovom „sporný“ označuje konanie o veciach, v ktorých

došlo k sporu a kde proti sebe stoja dve strany – štátne orgány s rozdielnym názorom na

interpretáciu ústavnej normy ( ).“ (, s. 7)

4. „Účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že sa navrhovateľ domáha

správneho používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti v tomto

ústavnom zákone upravenom. Výklad o uplatňovanie práv iných subjektov, ako tých, ktorým

sú práva či povinnosti ústavným zákonom priznané, by odporovalo účelu podávania

výkladu ústavných zákonov podľa článku 128 ods. 1 .“ (, s. 2).

5. „Pri výklade ústavných zákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s čl. 2

ods. 2 rešpektuje a zákonmi vymedzené právomoci jednotlivých zložiek

štátnej moci Slovenskej republiky. Výkladom ústavného zákona ústavný súd nemôže dospieť

k stanoveniu (určeniu) takej právomoci jedného štátneho orgánu Slovenskej republiky,

ktorá je už alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom zverená do

právomoci iného štátneho orgánu Slovenskej republiky odlišného od toho, ústavná

právomoc ktorého je predmetom konania ústavného súdu o výklad ústavných zákonov podľa

. V prípadoch, keď právna úprava Slovenskej republiky zveruje určité

právomoci konkrétne určeným štátnym orgánom, ktoré sú súčasne jediné oprávnené k ich

výkonu, nepatrí už takáto právomoc žiadnemu ďalšiemu orgánu Slovenskej republiky

vrátane prezidenta Slovenskej republiky. Takýto právny stav nemôže meniť ani ústavný súd

v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná.“ (, s. 18)

6. „Preukázaniu spornosti výkladu ústavného zákona v rámci predbežného

prerokovania návrhu na podanie výkladu ústavného zákona predchádza určenie okruhu

tých otázok, ktoré môžu byť predmetom konania o výklad ústavného zákona pred ústavným

súdom... Po zistení a ustálení predmetu (okruhu) tých otázok, ktoré môžu byť predmetom

konania pred ústavným súdom o výklad ústavného zákona (a v jeho rámci), ústavný súd

skúma, či ohľadom ich výkladu došlo k sporu medzi účastníkmi konania o výklad ústavných

zákonov, ak je vec sporná, pred ústavným súdom.“ (, s. 6)

7. „Pod zjavne neopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak

je vec sporná, je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada

výklad takých ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť)

predmetom zákonnej úpravy.“ (, s. 20).»

Prezident ako navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania podľa

uviedol, že k sporu medzi ním a Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“) došlo v súvislosti s ním označenými ustanoveniami , pričom svoje tvrdenie

o existencii sporu o výklad ním označených článkov odôvodňuje v podstate tým, že:

A. Na rozdiel od názoru národnej rady je podľa názoru navrhovateľa pri vymenúvaní

sudcov ústavného súdu potrebné použiť výklad ústavného súdu sp. zn. ,

a teda podľa jeho názoru pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prezident

musí prihliadať aj na to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na

osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu sudcu

Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto

súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

B. Na rozdiel od názoru národnej rady podľa názoru navrhovateľa zastavením

konania o ústavných sťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu Jána Bernáta

a Imricha Volkaia zaniklo ich postavenie kandidátov na sudcov ústavného súdu, v dôsledku

čoho v súčasnosti na dve voľné miesta sudcov ústavného súdu existujú len traja kandidáti

(Eva Fulcová, Miroslav Duriš a Juraj Sopoliga), a preto je národná rada povinná zvoliť ešte

jedného kandidáta na sudcu ústavného súdu.

A. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou

v súvislosti s otázkou, či pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prezident

môže/musí prihliadať aj na to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej

sa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu

sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu

tohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky“, ústavný súd konštatuje, že

v okolnostiach danej veci neexistuje právne relevantný spor medzi národnou radou

a navrhovateľom, a teda návrh navrhovateľa v tejto časti nespĺňa zásadnú náležitosť

predpísanú zákonom na začatie konania o výklad a ústavných zákonov.

Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že otázka, s ktorou sa

navrhovateľ obrátil na ústavný súd, už bola ústavným súdom právoplatne vyriešená, a to

v rámci konania vedeného pod sp. zn. , v ktorom ústavný súd jednoznačne

konštatoval, že výklad navrhovateľom označených ustanovení nie je ústavne

konformný, ale práve naopak, navrhovateľ aplikáciou presadzovaného výkladu porušil

práva sťažovateľov.

Ak teda aj v minulosti existoval spor medzi navrhovateľom a národnou radou o tom, či je

prezident oprávnený pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prihliadať aj na

to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,

ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu

Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto súdu a Ústavného

súdu Slovenskej republiky“, tento spor už ústavný súd právoplatne vyriešil nálezom sp. zn.

, v rámci odôvodnenia ktorého ústavný súd o. i. výslovne konštatoval, že

z a jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby

z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu,

pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že

právomoc podľa je prezident povinný uplatniť v súlade

s podmienkami vymedzenými , ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy

v dimenziách a , na rozdiel od menovania (resp. nemenovania

jediného) kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, teda výber

medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou na jedno uvoľnené miesto. Ústavný

súd v odôvodnení nálezu sp. zn. vo vzťahu k prezidentovi napokon taktiež

úplne jednoznačne uviedol:

„V prípade generálneho prokurátora dostáva na jednu funkciu návrh na jedného

kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom

konkretizovaných podmienok navrhnutého kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov

ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný počet kandidátov na ústavných sudcov, ako

má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc – hranice možného i povinného výberu – tu

ustanovuje priamo . Ústavná úprava právomocí prezidenta pri menovaní

generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa zásadne líši. Tam, kde rozlišoval

ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii .“

Z odôvodnenia nálezu sp. zn. tak jednoznačne vyplýva, že na

rozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad

podaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , keďže tento sa

vzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky.

Prezident je teda povinný z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného

súdu vymenovať presne polovicu za sudcov ústavného súdu, a teda prezident nie je

oprávnený z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu vymenovať menej

ako polovicu za sudcov ústavného súdu z dôvodu, že sa domnieva, že existujú dôvody

závažnej skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidátov, ktoré relevantne spochybňujú ich

schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim vážnosť

funkcie sudcu a ústavného súdu.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd pre úplnosť dodáva, že ak mal prezident

pochybnosť o tom, ako vykladať ním označené ustanovenia , mal sa na ústavný súd

obrátiť skôr, ako rozhodol o aplikácii ním presadzovaného výkladu predmetných ustanovení

, a teda skôr, ako ústavný súd na základe ústavných sťažností kandidátov na sudcov

ústavného súdu vyslovil, že aplikáciou ním presadzovaného výkladu došlo k porušeniu práv

kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Prezident mal teda postupovať obdobne, ako to bolo v prezidentom opakovane

pripomínanom konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. , kde prezident

najprv počkal do rozhodnutia ústavného súdu o výklad a až následne rozhodol

o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

B. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou

v súvislosti s otázkou, či po späťvzatí ústavných sťažností dvoch kandidátov na sudcov

ústavného súdu a následnom zastavení konania o týchto ústavných sťažnostiach zaniklo ich

postavenie kandidátov na sudcov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať, že medzi

navrhovateľom a národnou radou existuje spor, keďže kým sa navrhovateľ domnieva, že

v súčasnosti existujú len traja kandidáti na sudcu ústavného súdu, naopak, národná rada

zastáva názor, že spätvzatím ústavných sťažností kandidátmi nedochádza k zániku

postavenia kandidáta na sudcu ústavného súdu, a teda zastáva názor, že v súčasnosti

existujú piati kandidáti na sudcu ústavného súdu.

Ako však vyplýva z relevantných článkov , ako aj príslušných ustanovení

, v prípade konania o výklad a ústavných zákonov

nepostačuje, že medzi dvoma štátnymi orgánmi existuje akýkoľvek spor týkajúci sa výkladu

konkrétneho ustanovenia, keďže conditio sine qua non je to, že ústavný súd môže

interpretovať len to, čo tvorí súčasť ústavnej úpravy. Ak je potrebné riešiť otázku, ktorá nie

je upravená , resp. ústavnými zákonmi, a teda ak daná otázka nie je súčasťou

ústavnej úpravy, ale je súčasťou „len“ zákonnej úpravy, nie je splnená nevyhnutná

podmienka existencie relevantného (ústavného) sporu a takýto návrh na začatie konania

o výklad je potrebné považovať za zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pritom v tejto súvislosti už v minulosti konštatoval, že „pod zjavne

neopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, je

podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada výklad takých

ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť) predmetom

zákonnej úpravy.“ ().

V danom prípade je spornou otázka účinkov zastavenia konania o ústavných

sťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu na ďalšie trvanie ich kandidatúry na

sudcov ústavného súdu, resp. otázka, či a kedy dochádza (môže dôjsť) k zániku kandidatúry

na sudcu ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade upozorňuje, že v

„len“ taxatívne stanovuje predpoklady, ktoré musí každý kandidát na sudcu ústavného súdu

spĺňať, avšak ani len okrajovo neupravuje otázku vzniku či zániku kandidatúry na sudcu

ústavného súdu. Právna úprava volieb kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu vrátane

právnej úpravy vzniku kandidatúry na funkciu sudcu ústavného súdu je tak obsiahnutá „len“

v zákonnej a podzákonnej právnej úprave – zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, Volebný poriadok o voľbe a odvolávaní funkcionárov (schválený

uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498).

Obdobne, pokiaľ ide o otázku účinkov zastavenia konania o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb podľa , ku ktorému došlo v dôsledku späťvzatia

ústavnej sťažnosti sťažovateľom, ústavný súd poukazuje, že táto otázka nie je predmetom

ústavnej úpravy. Právna úprava zastavenia konania v dôsledku vzatia ústavnej sťažnosti späť

sťažovateľom je taktiež predmetom „len“ zákonnej úpravy – .

Z už uvedeného vyplýva, že napriek reálnej existencii sporu medzi navrhovateľom

a národnou radou v súvislosti s otázkou, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k zániku

kandidatúry dvoch kandidátov na sudcu ústavného súdu, je návrh navrhovateľa potrebné

v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ním žiada o výklad takých

ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, ale sú predmetom „len“ zákonnej

úpravy, a teda v danom prípade predmetný spor nemá požadovanú kvalitu, t. j. nejde o spor

týkajúci sa výkladu alebo ústavného zákona, ale „len“ o spor o výklad zákonnej,

resp. podzákonnej právnej úpravy.

Ústavný súd však, vychádzajúc zo zásady materiálnej ochrany ústavnosti, v záujme

právnej istoty nad rámec uvádza, že si je vedomý zdanlivého problému spočívajúceho

v tom, že nálezom sp. zn. zrušil rozhodnutia navrhovateľa

o nevymenovaní len troch z piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu a ďalší dvaja (Ján

Bernát a Imrich Volkai), o ktorých ústavný súd konal v inom konaní, vzali svoje sťažnosti

späť, čo nevyhnutne viedlo k zastaveniu konania ústavným súdom, a tým i k pretrvávajúcej

existencii rozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že je nepochybné, že skutková i právna

situácia všetkých piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu je rovnaká

(v zásade identickosť jednotlivých rozhodnutí navrhovateľa o nevymenovaní), pričom

z rozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní dosiaľ tretím osobám nevznikli žiadne práva

ani povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu by preto nebolo spravodlivé, aby dvom

kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorí vzali svoje sťažnosti späť, bola rozhodnutiami

navrhovateľa, ktoré sú podľa nálezu sp. zn. zjavne protiústavné, odobratá

šanca zostať kandidátmi na sudcu ústavného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu navrhovateľ môže a má

zrušiť dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní Jána Bernáta a Imricha Volkaia

a následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich ostávajúcich kandidátov (Ján

Bernát, Eva Fulcová, Miroslav Duriš, Juraj Sopoliga, Imrich Volkai), ktorí mu boli

navrhnutí národnou radou. Týmto spôsobom navrhovateľ odstráni ním spôsobený

protiústavný stav, ako aj porušenie práv piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Takýto postup navrhovateľa vyplývajúci z nálezu sp. zn. zároveň odstráni

„rozpor“ s národnou radou, keďže tento vznikol práve v dôsledku krokov navrhovateľa

nerešpektujúcich nález sp. zn. , z ktorého jednoznačne vyplýva, že

navrhovateľ je povinný z ostávajúcich piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu vybrať

dvoch sudcov ústavného súdu, pričom pri tomto výbere nemá použiť výklad podaný

ústavným súdom v konaní sp. zn. , keďže tento, ako je podrobne uvedené

v náleze sp. zn. , sa na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov

ústavného súdu nevzťahuje.

Ústavný súd, majúc na zreteli už uvedené skutočnosti, v rámci predbežného

prerokovania predmetný návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, keďže zistil, že návrh v časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (neexistencia

právne relevantného sporu medzi účastníkmi konania – v okolnostiach danej veci nie je

„spornosť“ vo veci daná) a v časti je zjavne neopodstatnený.

K rozhodnutiu sa pripájajú odlišné stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcov Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2015