Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 20/94

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda

Rapanta a členov senátu JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej na neverejnom

zasadnutí 31. mája 1994 vo veci návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky o výklad ústavného o navrátení majetku

Komunistickej strany Česko -Slovenska ľudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

rozhodol, že p o d á v a tento výklad:

1. Okruh hnuteľných vecí, ktoré politické strany, ich orgány a organizačné zložky

vymenované v ústavného sú povinné vydať štátu Českej a

Slovenskej Federatívnej Republike podľa § 1 ods. 1 tohto ústavného zákona, možno určiť

len s uplatnením ústavného , lebo tento vymenúva tie

hnuteľné veci, ktoré nie sú politické strany ich orgány a organizačné zložky vymenované

v § 1 ods. 1 tohto ústavného zákona povinné vydať.

2. Okruh hnuteľných vecí určený uplatnením ustanovení § 1 ods. 1 a ods. 2

ústavného (bod 1.) a k nemu sa viažúce všetky povinnosti

vyplývajúce z tohto ústavného zákona treba uplatňovať na účely ústavného zákona č.

v celom jeho rozsahu, lebo iný spôsob určenia, ani iný okruh hnuteľných vecí

tento ústavný zákon neupravuje.

3. Povinnosť politických strán, ich orgánov a organizačných zložiek vymenovaných

v ústavného , upravená v tohto ústavného

zákona, t. j. vydať do tridsať dní odo dňa účinnosti tohto ústavného zákona štátu Českej a

Slovenskej Federatívnej Republike, peňažnú sumu zodpovedajúcu cene vecí alebo

majetkových práv uvedených v § 1 ods. 1 k 31. decembru 1989, sa nevzťahuje na hnuteľné

veci tvoriace súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých obstarávacia cena k 31.

decembru 1989 nebola vyššia ako 5 000 Kčs, pretože nepatria do okruhu druhovo určených

hnuteľných vecí podľa § 1 ods.1 tohoto ústavného zákona, ku ktorým sa viaže povinnosť

vydať peňažnú sumu podľa ústavného

4. Ustanovenie ústavného na účely výkladu

spornej veci nemá právny význam.

O d ô v o d n e n i e

Ústavný súd Slovenskej republiky 11. februára 1994 dostal návrh skupiny 30

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o výklad § 1 ústavného

o navrátení majetku Komunistickej strany Česko Slovenska ľudu

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len "ústavný zákon"). Skupina

poslancov poverila poslanca , advokáta, Štefánikova ulica č. 2, Košice,

aby za ňu konal pred ústavným súdom. Ako iné štátne orgány, ktoré si ustanovenie

ústavného zákona nesprávne vykladajú sú označené okresné úrady v Trnave, Bardejove, v

Bratislave (tento bez bližšieho určenia), vláda Slovenskej republiky a Ministerstvo financií

Slovenskej republiky. Z predloženého návrhu a priložených materiálov vyplynulo, že

odporcom je aj Okresný úrad vo Zvolene.

Keďže konanie o výklad ústavných zákonov je neverejné, nebolo potrebné vyzývať

tieto štátne orgány, aby si na konanie pred ústavným súdom ustanovili zástupcu (§ 21 ods. 3

a o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Ústavný súd skúmal, či splnil ďalšiu procesnú podmienku potrebnú pre začatie

konania o výklad ústavných zákonov, a to, či je v e c s p o r n á . Z návrhu a k nemu

priložených uznesení vlády ČSFR č. 901 z 20. decembra 1990 a č. 611 z 30. septembra

1991, z rozsudkov všeobecných súdov, v ktorých navrhovateľmi boli uvedené okresné

úrady, i z listov ministra financií Slovenskej republiky z 10. decembra 1992 a z 20.

septembra 1993 je zrejmé, že spornosť v danej veci spočíva v rozdielnom výklade § 1

ústavného zákona, a to konkrétne ustanovení odsekov 1, 2 a 3 vo väzbe na povinnosť

politických strán uvedených v odseku 1 vydať peňažnú sumu zodpovedajúcu cene

hnuteľných vecí tvoriacich súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých

obstarávacia cena nebola k 31. decembru 1989 vyššia ako 5000 Kčs, pokiaľ ku dňu

účinnosti tohto ústavného zákona neboli v ich držaní.

Navrhovateľ tvrdí, že povinnosť vydania peňažnej sumy sa síce v plnom rozsahu

vzťahuje na všetky veci uvedené v § 1 ods. 1 ústavného zákona, avšak s výnimkou

hnuteľných vecí uvedených v odseku 2 ústavného

Podľa tvrdenia navrhovateľa z rovnakého záveru vychádzalo aj uznesenie vlády

ČSFR č. 901 z 20. decembra 1990, neskôr vláda ČSFR dodatočne upravila toto uznesenie, a

to uznesením č. 611 z 30. septembra 1991, čím sa v praxi zmenil postup okresných úradov

štátnej správy pri preberaní majetku bývalej KSČ. Tým začali pri aplikácii ústavného

zákona vznikať spory, ktorých podstata je vo výklade ustanovenia § 1 ústavného zákona č.

Podľa navrhovateľa je ustanovenie § 1 ústavného zákona sporné z hľadiska určenia

predmetu navrátenia majetku. Pri jeho určení treba vychádzať z celého znenia tohoto

ustanovenia, t. j. vrátane odseku 2. V spojení s odsekom 3, to znamená, že peňažná suma,

ktorú majú právnické osoby uvedené v § 1 ods. 1 ústavného zákona vydať, má zodpovedať

cene vecí, na ktoré sa vzťahuje povinnosť faktického navrátenia s plným rešpektovaním

dikcie § 1 ods. 2.

Vláda ČSFR podľa navrhovateľa rozšírila výkladom ustanovenie § 1 ústavného

zákona o predmety podliehajúce navráteniu, a tým aj povinnosti vydať získané finančné

prostriedky ich odpredajom, i na veci uvedené v § 1 ods. 2 ústavného zákona t.j., že i

hnuteľné veci tvoriace súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých obstarávacia

cena nebola vyššia ako 5 000 Kčs, ak došlo po 1. januári 1990 k ich predaju. Povinným

osobám uložila vláda povinnosť takto získané finančné prostriedky odovzdať okresnému

úradu. V návrhu sa ďalej uvádza, že na základe uznesenia vlády ČSFR č. 611 z 30.

septembra 1991 začali vykladať orgány štátnej správy poverené vykonávaním ústavného

zákona so zreteľom na jeho § 4, a to na základe administratívneho vzťahu (§ 1 ods. 3 zák. č.

o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov) a v konaní

pred súdom i Najvyšší súd Slovenskej republiky, tento ústavný zákon extenzívne.

Vzhľadom na vznikajúce rozpory pri aplikácii ústavného zákona, obrátila sa Strana

demokratickej ľavice Slovenska ako povinná osoba listom z 20. septembra 1993 na

príslušného člena vlády Slovenskej republiky, p. Júliusa Tótha, ministra financií Slovenskej

republiky v záujme urýchlenia vysporiadania majetku KSČ a dosiahnutia nápravy, avšak

bez úspechu.

Vláda Slovenskej republiky formuluje svoje stanovisko vo vyjadrení k návrhu

skupiny poslancov (list predsedu vlády Jozefa Moravčíka z 22. apríla 1994) spôsobom, z

ktorého je taktiež spornosť veci zrejmá. V liste sa uvádza rovnako, že "z dikcie § 1 ods. 1

ústavného o navrátení majetku Komunistickej strany Česko-

Slovenska ľudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je nesporné, že povinnosť

vydať majetok štátu mohol povinný subjekt splniť len za predpokladu, že majetok

podliehajúci režimu ústavného zákona, ktorý mal v držaní k 31. decembru 1989 mal v

reálnej držbe aj ku dňu účinnosti ústavného zákona, t.j. k 1. januáru 1991. Spod tohoto

režimu (spod režimu vydania štátu) boli vyňaté len tie hnuteľné veci, ktoré povinný subjekt

mal ku dňu účinnosti ústavného zákona vo svojej dispozičnej sfére. Na spôsob

vysporiadania majetku, ktorého držbu v období od 1. januára 1990 do 1. januára 1991

povinný subjekt stratil, a z tohto dôvodu ho nemohol vydať podľa § 1 ods. 1 štátu do 31.

januára 1991, sa vzťahuje odsek 3 cit. paragrafu.

Z dikcie ustanovenia úst. vyplýva záver, že povinný

subjekt bol povinný poskytnúť štátu peňažnú náhradu za majetok, ktorý mal v držaní k 31.

decembru 1989, a s ktorým naložil do účinnosti ústavného zákona iným spôsobom než

predpokladá ústavný zákon (vydaním štátu alebo bezodplatným prevodom do vlastníctva

iných subjektov s povolením Federálneho ministerstva financií)."

Vláda vo vyjadrení ďalej uvádza, že "v intenciách splnomocňovacieho ustanovenia §

4 ústavného zákona upravila vláda ČSFR po dohode s vládou Českej republiky a vládou

Slovenskej republiky podrobnosti a postup pri vykonávaní ústavného zákona uznesením č.

901 z 20. decembra 1990, (jeho prílohou je "Postup na prevzatie majetku podľa ústavného

zákona o navrátení majetku KSČ ľudu ČSFR"). Prílohu tohto uznesenia upresnila vláda

ČSFR prílohou č. 1, ktorú schválila uznesením č. 611 z 30. septembra 1991. Citovanými

uzneseniami, resp. ich prílohami vláda ČSFR upravila predovšetkým aplikačnú stránku

preberacieho konania a rozsah preberaného majetku. V súvislosti s touto skutočnosťou sa vo

vyjadrení uvádza, čo vláda ČSFR vyňala spod režimu ústavného zákona a upresnila tým

veci vymedzené v ustanovení § 1 ods. 2 ústavného zákona (hnuteľné veci tvoriace súčasť

obdobného vybavenia, ktorých obstarávacia cena nebola vyššia ako 5 000 korún).

Aplikačná prax však ukázala, že i napriek tomuto upresneniu sa veľmi ťažko určoval rozsah

týchto vecí jednotne a ťažko zabezpečovala jednotná aplikácia cit. ustanovenia ústavného

Preto vláda ČSFR v prílohe č.1 k uzneseniu č. 611 z 30. septembra

1991, s použitím všeobecne známych pojmov účtovnej evidencie, určila hnuteľné veci

vymedzené v ust. § 1 ods. 2 ústavného zákona t.j. veci, ktoré povinný subjekt nevydáva

štátu, ako predmety postupnej spotreby v používaní, materiál v používaní a materiál vedený

na účtoch 100 a 101 ako kancelárske potreby.

Súčasne vo väzbe na znenie odseku 3 cit. paragrafu ako podrobnosť uviedla, že v

prípade odplatného predaja týchto vecí po 1. januári 1990 bol povinný subjekt povinný

vydať štátu finančné prostriedky získané predajom.

Uvedený postup vlády ČSFR je v súlade s dikciou splnomocňovacieho ustanovenia

§ 4 ústavného zákona a plne korešponduje s ustanovením § 1 ods. 3 ukladajúcim povinnému

subjektu povinnosť vydať štátu peňažnú náhradu za majetok, s ktorým naložil po 1.januári

1990, a preto tento majetok nemôže vydať štátu v jeho naturálnej podobe.

Z uvedeného vyplýva, že táto povinnosť nebola uložená povinnému subjektu

uznesením vlády ČSFR č. 611 z 30. septembra 1990, ale priamo ustanovením § 1 ods. 3

ústavného zákona, preto nemožno súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa v časti IV. návrhu

na začatie konania."

Vo vyjadrení vlády Slovenskej republiky sa ďalej uvádza, že zhodné právne

stanovisko zaujal i Najvyšší súd Slovenskej republiky (pokiaľ išlo o určenie povinnosti

vydať štátu finančné prostriedky získané za hnuteľné veci vymedzené v ustanovení § 1 ods.

2, ktoré povinný subjekt predal po 1. januári 1990) a tieto rozsudky (č. k. a Cdo

107/93) k vyjadreniu pripojil.

Vláda Slovenskej republiky na ďalšie konanie, v mene vlády, pred ústavným súdom

o predmetnom návrhu skupiny poslancov, poverila podpredsedu vlády Ivana Šimku

(uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 364 z 19. apríla 1994).

Ministerstvo financií Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k návrhu skupiny

poslancov (list ministra financií Slovenskej republiky Rudolfa Filkusa z 23. marca 1994)

jednoznačne uvádza rozdielny názor na výklad § 1 ústavného zákona, než aký má

navrhovateľ. Tvrdí, že "ustanovenie odseku 2 plne korešponduje s ustanovením odseku 1

citovaného paragrafu, z čoho logicky vyplýva, že spod režimu ústavného zákona (spod

režimu vydania štátu) boli vyňaté len tie hnuteľné veci, ktoré povinný subjekt mal ku dňu

účinnosti ústavného zákona vo svojej dispozičnej sfére. Spôsob vysporiadania majetku,

ktorého držbu v období po 1. januári 1990 stratil, a ktorý preto nemohol vydať štátu do 31.

januára 1991, rieši podľa nášho názoru odsek 3 citovaného paragrafu. V intenciách tohto

paragrafu bol povinný subjekt do 31. januára 1991 vydať štátu peňažnú sumu

zodpovedajúcu cene tohto majetku k 31. decembru 1989, pokiaľ už pred účinnosťou

citovaného ústavného zákona neprešlo vlastnícke právo na štát alebo pokiaľ tento majetok

nebol prevedený bezodplatne do vlastníctva iných subjektov s povolením Federálneho

ministerstva financií (ods. 4)".

Navrhovateľom označené okresné úrady sa súdnou cestou domáhali, konkrétne voči

KSS-SDĽ, vydania aj peňažnej sumy, získanej odpredajom vecí tvoriacich súčasť

kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých obstarávacia cena k 31. decembru 1989

nebola vyššia ako 5000 Kčs, ak k ich odpredaju došlo po 1. januári 1990. Z obsahu ich

návrhov v konaní pred súdmi je spornosť veci jednoznačná.

Táto vyplýva tiež z vyjadrení Okresných úradov v Bardejove a v Trnave k návrhu

skupiny poslancov.

Okresný úrad v Bardejove správnosť svojho názoru odlišného od názoru

navrhovateľa opiera okrem iného, o skutočnosť, že "ústavný

upravoval postup pri preberaní majetku KSČ-SDĽ len rámcovo, § 4 citovaného ústavného

zákona splnomocnil vládu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky upraviť po dohode s

vládou Slovenskej republiky podrobnosti a postup pri vykonávaní tohto ústavného zákona.

Pri preberaní majetku KSČ Okresný úrad v Bardejove postupoval podľa ústavného

a uznesení vlády ČSFR č. 901/1990 z 20.12.1990 a 611/1991 z

30.9.1991, ktoré sú podľa o organizácii miestnej štátnej

správy, pre okresné úrady záväzné.

Okresný úrad v Trnave vo vyjadrení k návrhu opiera svoj názor v danej veci o záver,

že "ústavný

o navrátení majetku KSČS ľudu ČSFR stanovuje v § 1 ods. 1 g e n e r á l n u

p o v i n n o s ť " pre povinné subjekty uvedené v tomto ustanovení vydať štátu do 30 dní

odo dňa účinnosti ústavného zákona nehnuteľné a hnuteľné veci, peňažné prostriedky a

majetkové práva, ktoré mala bývalá Komunistická strana Česko Slovenska v držaní k 31.

decembru 1989. Poukazuje na splnomocňovacie ustanovenie § 4 cit. ústavného zákona a

osobitne na Prílohu II. časti postupu uvedeného v prílohe uznesenia vlády ČSFR č. 901/90,

podľa ktorej "majetok dotknutý úst. zákonom preberajú do vlastníctva štátu okresné úrady,

v územnom obvode ktorých sa nachádzal orgán alebo organizačná zložka politických strán

k 31. decembru 1989, a to podľa stavu v účtovníctve ku dňu 31. decembru 1989. Uznesením

vlády ČSFR č. 611/91 zo dňa 30. septembra 1991 bol spresnený postup k prevzatiu majetku

podľa úst. zákona o navrátení majetku KSČ ľudu ČSFR schváleného uznesením vlády

ČSFR č. 901/90. Podľa časti II. ods.1 spresneného postupu hnuteľné veci, ktoré tvoria

súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých nadobúdacia hodnota nebola vyššia

ako 5 000 Kčs povinné strany nevydávajú. Ak však došlo po 1. januári 1990 k ich

odpredaju, sú uvedené politické strany povinné finančné prostriedky odovzdať okresnému

úradu". Ďalej Okresný úrad v Trnave poukazuje na to, že "v zmysle

o organizácii miestnej štátnej správy okresné úrady sa vo svojej činnosti spravujú všeobecne

záväznými právnymi predpismi a v ich medziach uzneseniami vlády, smernicami a inými

opatreniami ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy", z čoho je zrejmé, že v

plnom rozsahu uplatňovali uznesenia vlád, týkajúce sa preberania majetku politických strán

uvedených v ústavného

Vo vyjadrení Okresného úradu vo Zvolene sa uvádza, že pohľadávka štátu voči OV

SDĽ je predmetom súdneho sporu, ktorý dosiaľ nebol právoplatne ukončený, a preto

nemôžu zaujať stanovisko k spornosti výkladu ustanovenia § 1 ústavného zákona č.

. Z tohoto dôvodu nemožno Okresný úrad vo Zvolene považovať ďalej za

účastníka konania v nadväznosti na § 45 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. .

Ústavný súd z rozsudkov všeobecných súdov pripojených k návrhu skupiny

poslancov, k vyjadreniu vlády Slovenskej republiky i k vyjadreniu Ministerstva financií

Slovenskej republiky zistil, že postup všeobecných súdov pri rozhodovaní sporov vo veci

navrátenia majetku bývalej KSČ nie je jednotný, čo vyplýva z rozhodnutí súdov

nachádzajúcich sa v spise.

Okresný súd v Bardejove rozsudkom č. k. -22 v plnom rozsahu zamietol

návrh Okresného úradu v Bardejove proti Okresnému výkonnému výboru Strany

demokratickej ľavice, ktorým sa domáhal vydania finančných prostriedkov, získaných

odpredajom prebytočných základných prostriedkov a predmetov postupnej spotreby po 31.

decembri 1989; navrhovateľ sa pritom odvolával na uznesenia vlády ČSFR č. 611 z 30.

septembra 1991 a 901 z 20. decembra 1990.

Podľa názoru súdu, išlo len o interné pokyny pre okresné úrady, ako majú

postupovať pri preberaní majetku podľa ústavného , ktoré nemajú

všeobecnú právnu silu a nemôžu byť v rozpore s ústavným zákonom, ktorého ustanovenia

nemôžu ani meniť. Odporca odpredal také veci, na ktoré sa nevzťahovali ustanovenia

ústavného

Okresný súd vo Zvolene rozsudkom č. k. -55 zaviazal odporcu Okresný

výbor SDĽ Zvolen zaplatiť navrhovateľovi Okresnému úradu vo Zvolene sumu, ktorá

predstavuje peňažnú náhradu za veci a majetkové práva podliehajúce vydaniu, vrátane

finančných prostriedkov za odpredaj predmetov postupnej spotreby a predmetov mimo

kancelárskeho vybavenia; návrhu vyhovel čiastočne.

Vo svojom rozhodnutí vychádzal z názoru, že aplikáciou citovaného ústavného

zákona a vládneho uznesenia, ako vykonávacieho predpisu zakotvujúceho podrobnosti a

postup pri vykonávaní ústavného zákona, vydaného na základe § 4 ústavného zákona č.

je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi tam uvedenú peňažnú sumu, z

titulu peňažnej hodnoty. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že nárok navrhovateľa v

zmysle ústavného , a to v spojitosti s uznesením bývalej

vlády ČSFR č. 611/1990 je v priznanej výške dôvodný, a preto návrhu vyhovel.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd v tejto veci rozsudkom č.k. 11 Co

883/93-82 rozhodnutie Okresného súdu vo Zvolene zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie,

a to ako z dôvodu procesného, tak aj vecného pochybenia. Vyslovil názor, že ustanovenia §

1 ods. 3 ústavného nemožno uplatňovať na veci vylúčené

ustanovením § 1 ods. 2 tohto ústavného zákona. Konštatuje ďalej, že potom je ale uznesenie

bývalej federálnej vlády č.611 zo dňa 30. septembra 1991 v bode 1 písm. b) s prílohou č. 1 v

časti II. ods. 1, veta druhá v rozpore s § 1 ods. 2 citovaného ústavného zákona.

Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd Okresného súdu v Trnave vo veci

navrhovateľa Slovenská republika Okresný úrad Trnava proti odporcovi Strana

demokratickej ľavice, Okresný výbor Trnava rozsudkom č.k. zamietol

rozsudok súdu prvého stupňa č.k. -58, ktorým tento zaviazal odporcu zaplatiť

tam uvedenú sumu titulom finančnej protihodnoty veci postupnej spotreby, v ktorých

nadobúdacia hodnota nebola vyššia ako 5 000 Sk, ktoré odporca do 1. januára 1992,

odpredal.

Krajský súd dospel k záveru, že podľa ustanovenia § 1 ods. 2 ústavného zákona č.

sa ustanovenie nevzťahuje na hnuteľné veci tvoriace súčasť kancelárskeho

a obdobného vybavenia, ktorých obstarávacia cena nebola vyššia ako 5 000 Kčs.

Ďalej konštatoval, že podľa ústavného ostali veci

v ňom uvedené vo vlastníctve odporcu a tento ako vlastník, s týmito vecami mohol

nakladať, teda aj predať. Podľa názoru odvolacieho súdu sa ustanovenie § 1 ods. 3

ústavného na predmetné veci, resp. na ich finančnú protihodnotu,

lebo povinnosť vydať peňažnú sumu zodpovedajúcu cene veci alebo majetkových práv, sa

vzťahuje k § 1 ods. 1 citovaného ústavného zákona, ale nie na veci uvedené v § 1 ods. 2

ústavného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o navrátení majetku KSS-SDĽ v

konaní č. k. a č. k. .

V prvom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že "povinnosť

upravená v § 1 ods. 1 sa vzťahuje na všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, peňažné

prostriedky a majetkové práva s výnimkou tých, ktoré boli bezplatne prevedené do

vlastníctva iných osôb s povolením bývalého Federálneho ministerstva financií v priebehu

roka 1990 (§ 1 ods. 1 ústavného zákona in fine). V riešenej veci bolo nesporné, že žalovaný

v priebehu roku 1990 previedol bez povolenia vtedajšieho Federálneho ministerstva financií

vlastníctvo hnuteľných vecí, spĺňajúce podmienky uvedené v § 1 ods. 2 ústavného zákona, a

preto je povinný vydať peňažnú sumu v zmysle ústavného

Zb."

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. "treba

komplexne posudzovať celý problém vydania majetku KSČ, a to aj s ohľadom na zákonné

opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. v znení neskorších

predpisov. Ukončenie jeho účinnosti neznamenalo jeho zrušenie alebo vyvodenie odlišnej

úpravy. Došlo tu k prijatiu zákona, čo vydanie zákonného opatrenia Predsedníctva FZ, ak

malo ísť o trvalú úpravu, vždy predpokladalo."

Ďalej sa v rozsudku uvádza, že k § 4 úst. zákona bola vydaná úprava vlády ČSFR, a

to uznesením vlády č. 901/1990 a č. 611/1991. Podľa príloh k týmto vládnym uzneseniam

možno vyvodiť, že aj ústavný zákon vychádzal zo zákonného opatrenia.

Komplexne treba celý problém odovzdania majetku KSČ štátu posudzovať, a niet

dôvodu dávať jednotlivým právnym normám rôzne výklady na ten istý problém. Nie je na

mieste ani polemika o sile právnej normy a v dôsledku toho aj realizácie a postupu pri

preberaní majetku štátom, keďže vládne uznesenia neriešia čo sa má vydať, ale postup pri

preberaní majetku, z ktorého možno vyvodiť ako vláda príslušný ústavný zákon a zákonné

opatrenia Predsedníctva FZ vykladala."

Z tohoto dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č.k. -70 a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal svojim

právnym názorom vydať finančnú sumu aj za veci uvedené v § 1 ods. 2 ústavného zákona č.

Ústavný súd z príloh pripojených k návrhu skupiny poslancov, k vyjadreniu vlády

Slovenskej republiky, ministerstva financií Slovenskej republiky, ako aj z materiálov

vyžiadaných ústavným súdom od navrhovateľa a ďalších účastníkov konania ďalej zistil:

Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bola, podľa § 4 ústavného

splnomocnená po dohode s vládou Českej republiky a

Slovenskej republiky upraviť podrobnosti a postup pri vykonávaní citovaného

ústavného zákona.

Ústavný zákon nadobudol platnosť dňom rozoslania Zbierky zákonov, t. j. 15.

decembra 1990 a účinnosť 1. januára 1991.

o

niektorých opatreniach týkajúcich sa majetku politických strán, politických hnutí

a spoločenských organizácií, v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť bola predĺžená

do 31. marca 1991, nemožno ani per analogiam legis aplikovať pri nakladaní s majetkom

bývalej Komunistickej strany Česko-Slovenska. Odo dňa účinnosti ústavného zákona, podľa

§ 5, sa na politické strany uvedené v § 1 ods. 1 ústavného zákona nevzťahuje zákonné

opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. .

V splnomocňovacom ustanovení ústavného zákona (§ 4) sa neuvádza, akou formou

má vláda ČSFR upraviť podrobnosti a postup pri vykonávaní ústavného zákona.

Podľa pôvodného znenia vládneho návrhu tohoto ústavného zákona (tlač FZ 204)

podmienky a spôsob prevodu vecí a majetkových práv mali upraviť zákony národných rád.

V spoločnej správe výborov ústavno-právnych, pre plán a rozpočet, hospodárskych

a výborov sociálnych a kultúrnych Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho

zhromaždenia ČSFR (tlač FZ 301) sa k forme úpravy uvádza, že "nie je jasné, čo a ako by

tieto zákony riešili. Dáva sa preto na úvahu iné riešenie" (§ 4). Terajšie ustanovenie § 4

obsahovalo pôvodne iný text, ktorý sa v priebehu rozpravy zmenil tak, že k úprave má dôjsť

nie po "prerokovaní", ale po "dohode" s republikovými vládami.

Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zvolila na realizáciu ustanovenia

§ 4 ústavného zákona formu uznesenia, ktoré prijala po dohode s vládami Českej republiky

a Slovenskej republiky 20. decembra 1990 pod číslom 901 s názvom "o schválení postupu

na vykonanie ústavného o navrátení majetku Komunistickej strany

Československa ľudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky". V bode II. sa uvádza,

že vláda schvaľuje postup pri prevzatí majetku podľa ústavného zákona, ktorý je uvedený v

prílohe s úpravami a pripomienkami z rokovania. Príloha k uzneseniu vlády ČSFR č.

901/1990 s názvom "Postup a prevzatie majetku podľa ústavného zákona o navrátení

majetku KSČ ľudu ČSFR", má dve časti.

Druhá časť prílohy uznesenia v úvodnej vete obsahuje text, podľa ktorého majetok,

ktorý je podľa ústavného povinná vydať Komunistická strana

Čiech a Moravy, Komunistická strana Slovenska Strana demokratickej ľavice a

Komunistická strana Československa, prevezmú najneskoršie do 31.januára 1991 okresné

úrady, v územnom obvode ktorých sa nachádzal orgán alebo organizačná zložka uvedených

politických strán k 31. decembru 1989. V odseku 1 sa uvádza, že okresné úrady prevezmú

majetok a majetkové práva podľa stavu účtovníctva ku dňu 31. decembru 1989 na podklade

zoznamov, v ktorých je vydávaný majetok presne popísaný, aby nemohlo dôjsť k jeho

zámene, s uvedením nákupnej ceny a dátumu nákupu veci s výnimkou:

hnuteľných vecí, ktoré tvoria súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia (napr.

stoly, stoličky, skrine, pohovky, písacie stroje).

Výška obstarávacej ceny týchto vecí, ktorá je podľa ústavného zákona jedným z ich

identifikačných znakov nie je v texte uvedená.

V druhej časti prílohy uznesenia v odseku 4 sa uvádza, že "za chýbajúce veci,

prípadne veci nadobudnuté za finančné prostriedky získané odpredajom vecí a majetkových

práv, ktoré sú povinné orgány a organizačné zložky KSČM, KSS a KSČ vydať podľa stavu

k 31. decembru 1989, sú uvedené politické strany povinné vydať peňažnú čiastku,

zodpovedajúcu cene týchto vecí alebo majetkových práv ku dňu 31. decembru 1989".

Uvedené ustanovenie špecifikuje, na ktoré veci sa vzťahuje povinnosť vydania

peňažnej sumy, ak ich nemajú povinné politické strany, ich orgány a organizačné zložky v

držaní. Táto špecifikácia, vyplýva z formulácie "ktoré sú povinné orgány a organizačné

zložky KSČM, KSS a KSČ v y d a ť podľa stavu k 31.12.1989".

Uznesenie vlády ČSFR č. 901 z 20. decembra 1990 ani jeho príloha neobsahujú

ustanovenie, ktoré by upravovalo povinnosť vydať peňažnú sumu za tie veci, ktoré podľa

ústavného zákona vydaniu nepodliehajú. V bode II. tohoto uznesenia vláda ČSFR poverila

predsedu vlády zabezpečiť uverejnenie definitívneho znenia schváleného postupu v Zbierke

zákonov. To sa však nestalo.

Vláda Českej a Slovenskej republiky po dohode s vládou Českej republiky a vládou

Slovenskej republiky uznesením č. 611 z 30. septembra 1991 schválila "spresnenie postupu

schváleného uznesením vlády ČSFR č. 901/1990 na vykonanie ústavného zákona č.

" (bod 1. písm. b uznesenia vlády ČSFR č. 611 z 30. septembra 1991).

Spresnenie postupu na prevzatie majetku podľa ústavného zákona o navrátení majetku KSČ

ľudu ČSFR schváleného vládou ČSFR č. 901 z 20. decembra 1990 je prílohou č. 1 k

uzneseniu vlády ČSFR č. 611 30. septembra 1991. Podľa neho sa v časti II. mení v odseku 1

prvá odrážka takto:

" hnuteľné veci, ktoré tvoria súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých

obstarávacia hodnota nebola vyššia ako 5 000 Kčs (predmety postupnej spotreby v

používaní, materiál vedený

na účtoch 100 a 101 ako kancelárske potreby) povinné strany nevydávajú. Pokiaľ

však došlo po 1. januári 1990 k ich predaju, sú uvedené politické strany povinné získané

finančné prostriedky odovzdať okresnému úradu".

Text prvej vety opäť nie je zhodný so znením ústavného zákona, lebo namiesto slov

"obstarávacia cena" používa spojenie "obstarávacia hodnota". Uznesenie vlády ČSFR č. 611

z 30. septembra 1991 modifikovalo aj ods. 4 II. časti prílohy uznesenia vlády ČSFR č. 901 z

20. decembra 1990, pretože aj za tie veci, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť ich vydať, je

potrebné vydať peňažnú čiastku zodpovedajúcu cene týchto vecí ku dňu 31. decembru 1989.

Pritom ustanovenie nerozlišuje medzi vecami hnuteľnými a nehnuteľnými, ale používa pre

ne jeden výraz "veci".

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záveru, že uznesenia vlády (v

danom prípade ide o interný normatívny akt, upravujúci vo všeobecnej podobe postup

okresných úradov na preberanie majetku bývalej KSČ) neobsahujú všeobecne záväzné

právne normy (nemajú povahu právneho predpisu) a sú platné a záväzné podľa povahy veci,

buď už okamihom schválenia alebo vyhlásením v Úradnej zbierke, či inou formou

zverejnenia. Podľa o Zbierke zákonov v znení

, v Zbierke zákonov sa vyhlasovali aj opatrenia vlády ČSFR, ak o

tom rozhodla (aj keď tak ukladal bod III. uznesenia vlády ČSFR č. 901 z 20. septembra

1990, k publikovaniu nedošlo).

Stupňu záväznosti uznesenia vlády zodpovedá spôsob jeho oznámenia adresátom.

Uznesenie vlády môže upravovať správanie sa len tých subjektov, ktorým je

adresované, a podľa ktorého sú tieto povinné sa správať. Nie je záväzné pre tie subjekty,

voči ktorým smeruje správanie sa adresáta uznesenia vlády. Uznesenia vlády ČSFR č. 901 z

20. decembra 1990 a 611 z 30. septembra 1991 nezaväzujú preto povinné politické strany

uvedené v ústavného

Vláda svojim uznesením nemôže prekročiť medze všeobecne záväzného predpisu,

ani nie je oprávnená (rovnako ani iné orgány štátnej správy) tieto predpisy vykladať. Takto

treba chápať aj ustanovenie § 4 ústavného zákona. V prílohe uznesenia vlády ČSFR č. 901 z

20. decembra 1990 neboli dodržané tieto zásady v prípade tých vecí, ktoré nepodliehajú

povinnosti vydania, pretože z tejto povinnosti boli vylúčené v š e t k y hnuteľné veci

tvoriace súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia bez ohľadu na výšku ich

obstarávacej ceny (časť II. ods. 1 prvá zarážka). V prílohe č. 1 uznesenia vlády ČSFR č. 611

z 30. septembra 1991 bola táto časť prílohy uznesenia vlády č. 901 z 20. decembra 1990

nahradená novým textom, ktorého druhú vetu nemožno chápať inak ako rozšírenie textu

ústavného

Hoci návrh skupiny poslancov smeroval k výkladu celého § 1 ústavného zákona,

Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad len tých ustanovení § 1, v ktorých bolo

preukázané, že je vec sporná ( a zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. ).

Spor medzi orgánmi zúčastnenými v konaní o výklad § 1 ústavného zákona nebol

preukázaný, t.j. neexistuje, pri uplatňovaní § 1 odseku 2 ústavného zákona v súvislosti s

výškou obstarávacej ceny hnuteľných vecí tvoriacich súčasť kancelárskeho a obdobného

vybavenia vo väzbe na ich množstvo (počet).

Z ustanovenia § 1 odseku 2 ústavného zákona jednoznačne vyplýva, že obstarávacia

cena hnuteľnej veci sa týka len jednotlivej presne určenej veci identifikovateľnej nielen jej

popisom, ale napr. aj evidenčným číslom, ktoré táto vec má v súpise majetku oprávneného

subjektu.

Rovnaké kritériá pre určenie jednotlivých hnuteľných vecí tvoriacich súčasť

kancelárskeho a obdobného vybavenia obsahuje aj úprava vlády ČSFR týkajúca sa postupu

preberania majetku a majetkových práv bývalej Komunistickej strany Česko-Slovenska

(Príloha k uzneseniu vlády ČSFR č. 901 z 21. decembra 1990 Časť I. bod 1.), z ktorej

vyplýva, že ide o jednotlivé veci, ktoré musia byť "v zoznamoch identifikovateľné ich

presným popisom, aby nemohlo dôjsť k ich zámene, s uvedením obstarávacej ceny a

dátumom obstarania veci". Len preto, že hnuteľné veci tvoriace súčasť kancelárskeho a

obdobného vybavenia boli z povinnosti vydania vyňaté, nebolo potrebné pri ich súpise túto

úpravu použiť. V neskoršom postupe okresných úradov sa táto úprava uplatňovala (nebola

zmenená uznesením vlády ČSFR č. 611 z 30. septembra 1991) pri požadovaní peňažnej

sumy zodpovedajúcej obstarávacej ceny jednotlivej presne indentifikovateľnej veci.

Takto postupovali v konaní a rozhodovaní v sporoch o vydanie hnuteľných vecí

tvoriacich súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, prípadne peňažnej sumy

zodpovedajúcej obstarávacej cene tejto veci.

Výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky § 1 ods. 1, 2 a 3 ústavného zákona

č. o navrátení majetku Komunistickej strany Česko-Slovenska ľudu

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len "ústavný zákon") vychádza z

týchto záverov:

Ustanovenie § 1 ods. 1 ústavného zákona upravuje nasledovné skutočnosti

vzťahuje sa na nehnuteľné a hnuteľné veci, peňažné prostriedky a majetkové práva, ktoré

mala bývalá KSČ v držaní k 31. decembru 1989.Nevzťahuje sa teda na nehnuteľné veci a

hnuteľné veci, peňažné prostriedky a majetkové práva, ktoré v držaní k tomuto termínu

nemala, ani na tie nehnuteľné a hnuteľné veci, peňažné prostriedky a majetkové práva, ktoré

nadobudli politické strany, ich orgány alebo organizačné zložky, uvedené v odseku 1

ústavného zákona po 30. decembri 1989. Na podporu tohto záveru uvádzame znenie

dôvodovej správy k § 1 ústavného zákona (tlač FZ 301 a tlač FZ 204), v ktorom sa uvádza:

"Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, keby mal byť KSČ, resp. jej prípadným

právnym nástupcom, odňatý i majetok, ktorý nadobudla po 23. januári 1990 (účinnosť

o politických stranách, ktorým bola KSČ "legalizovaná" a právne

postavená na roveň ostatným politickým stranám a politickým hnutiam), nie však v rozpore

so zákonom (členské príspevky, dary od volebného fondu, úhrada za odovzdané hlasy vo

voľbách do zákonodarných zborov a pod.). Stav majetku KSČ k 23. januáru 1990 však

zrejme nie je prakticky zistiteľný, najbližším použiteľným dátumom je 31. 12.1989, ku

ktorému bola prevedená inventarizácia a súpis majetku. Pri navrhovanom znení § 1 by

zostal nedotknutý aj majetok KSČ, ktorého zdrojom bol zisk z prevádzky podnikov a

hospodárskych zariadení KSČ počínajúc 1.januárom 1990; vzhľadom k zmenám počas roku

1990 by však išlo o položku ekonomicky nevýznamnú.".

Konkretizuje, o aký majetok ide, t. j. o nehnuteľné a hnuteľné veci, peňažné

prostriedky a majetkové práva v držaní k 31. decembru 1989.

Označuje subjekty, ktoré sú povinné tento majetok bývalej KSČ vydať štátu Českej a

Slovenskej Federatívnej Republike (ďalej len "štát"). Sú to Komunistická strana Čiech a

Moravy, Komunistická strana Slovenska Strana demokratickej ľavice a Komunistická strana

Česko Slovenska.

Určuje lehotu, v ktorej má byť tento majetok vydaný, a to do 30 dní odo dňa

účinnosti tohto ústavného zákona, t. j. od 1. januára 1991 do 30 dní.

Ustanovenie § 1 ods. 2 ústavného zákona je spresnením odseku 1, a pretože sa

neodvoláva len na určitú časť odseku 1, treba ho chápať ako odvolanie na celý odsek 1.

Ustanovenie odseku 2 teda upravuje, na ktoré veci sa celý odsek 1 nevzťahuje. Nevzťahuje

sa na hnuteľné veci, tvoriace súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia, ktorých

obstarávacia cena nebola vyššia ako 5000 Kčs (ďalej "len kancelárske vybavenie do 5000

Kčs").

Aj keď § 1 ods. 1 ústavného zákona sa vo všeobecnosti vzťahuje na všetky hnuteľné

veci, ktoré bývalá KSČ mala v držaní, podľa odseku 1 v spojení s odsekom 2 sa z týchto

hnuteľných vecí "vynímajú" tie, ktoré majú povahu kancelárskeho vybavenia do 5000 Kčs.

Zo spojenia odseku 1 s odsekom 2 vyplýva, že odsek 1 sa na tieto veci nevzťahuje. Ak sú v

dôsledku uplatnenia odseku 2 tieto veci vyňaté z odseku 1, nevzťahuje sa na ne žiadna

povinnosť vyplývajúca z ústavného zákona, viažuca sa k § 1 ods. 1 ústavného zákona.

Ustanovenie § 1 ods. 3 ústavného zákona upravuje ďalšiu povinnosť politických

strán, ich orgánov a organizačných zložiek vymenovaných v § 1 ods. 1. Ak tieto nemajú

veci a majetkové práva uvedené v odseku 1 ku dňu účinnosti ústavného zákona v držaní, sú

povinné vydať do 30 dní odo dňa účinnosti tohto ústavného zákona štátu peňažnú sumu,

zodpovedajúcu cene týchto vecí alebo majetkových práv, ktorú mali k 31. decembru 1989.

Povinnosť vydať peňažnú sumu sa nevzťahuje na tie veci alebo majetkové práva,

ktoré už boli štátu vydané pred dňom účinnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o určitý okruh hnuteľných vecí, existuje priama väzba medzi odsekom 1 a

odsekom 3. Ide len o ten okruh hnuteľných vecí, ktoré sú uvedené v odseku 1 a na ktoré sa

tento odsek v plnom rozsahu aj vzťahuje, a ktorých určenie nie je zmenené žiadnym ďalším

odsekom ustanovenia § 1 ústavného zákona. Okruh týchto hnuteľných vecí zahrňuje z

hľadiska ich druhového členenia

a) hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena nebola vyššia ako 5000 Kčs, ale

netvorili súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia,

b) hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena bola vyššia ako 5000 Kčs a tvorili

súčasť kancelárskeho a obdobného vybavenia,

c) iné hnuteľné veci.

Na tieto hnuteľné veci sa povinnosť uvedená v § 1 ods. 1 ústavného zákona, t. j.

povinnosť vydať veci, vzťahuje v plnom rozsahu; rovnako sa na ne vzťahuje povinnosť

uvedená v odseku 3, t. j. povinnosť vydať peňažnú sumu za veci, zodpovedajúcu cene

týchto vecí k 31. decembru 1989, ak nie sú v držaní označených subjektov ku dňu účinnosti

ústavného zákona.

Iný právny režim však platí pre hnuteľné veci, ktoré majú povahu kancelárskeho

vybavenia do 5000 Kčs. Ako už bolo spomenuté, uplatnením § 1 ods. 2 ústavného zákona

sú tieto veci z § 1ods. 1 vyčlenené, čo jednoznačne vyplýva z dikcie "Ustanovenie odseku 1

sa nevzťahuje...". Ustanovenie § 1 ods. 1 ústavného zákona v spojení s odsekom 2 však

súčasne jednotne určuje okruh hnuteľných vecí, lebo iný spôsob určenia a ani iný okruh

hnuteľných vecí tento ústavný zákon neupravuje; používa ho v rámci celého ústavného

zákona.

V ústavnom zákone nie je osobitne uvedený okruh tých hnuteľných vecí, ktoré

podliehajú povinnosti vydať peňažnú sumu zodpovedajúcu cene týchto vecí podľa § 1 ods.

3 ústavného zákona. Pokiaľ ide o vymedzenie predmetu plnenia, ku ktorému sa viaže táto

povinnosť, odsek 3 sa odvoláva na odsek 1 bez toho, že by (pokiaľ ide o hnuteľné veci)

vylučoval uplatnenie odseku 2. Tento záver potvrdzuje v plnom rozsahu aj znenie

dôvodovej správy k § 1 ods. 2 návrhu ústavného zákona (tlač FZ 301 a tlač FZ 204;

k zmene navrhovaného znenia nedošlo), v ktorom sa uvádza, že "vylúčenie vecí uvedených

v § 1 ods. 1 smeruje k tomu, aby povinnosť veci vydať, sa netýkala bežného vybavenia

(písací stôl, písací stroj, bežné kancelárske potreby atď.)". Dôvodová správa sa však v

ďalšom nezmieňuje o inom určení hnuteľných vecí pre splnenie povinností v odseku 3, než

ako je upravený v odseku 1 v spojení s odsekom 2, z čoho je zrejmé, že na účely ústavného

zákona v celom jeho rozsahu treba aplikovať jednotne určený okruh hnuteľných vecí.

Ustanovenie § 1 ods. 2 ústavného zákona precizuje rozsah hnuteľných vecí, na ktoré

možno odsek 1 aplikovať, je jeho spresnením na účely uplatňovania odseku 3. Je tomu tak

aj preto, že z hľadiska systémového usporiadania § 1 je odsek 2 vložený pred odsek 3, ktorý

teda treba vykladať s uplatnením odseku 1 a odseku 2.

Výslovná úprava v ústavnom zákone, o inom spôsobe než s uplatnením § 1 ods. 1 a

ods. 2 ústavného zákona určenom okruhu hnuteľných vecí, by bola dôvodom pre iný

výklad, než je uvedený v predchádzajúcej časti odôvodnenia.

Hoci návrh skupiny poslancov smeroval k výkladu celého § 1 ústavného zákona,

ústavný súd konštatuje, že ustanovenie odseku 4 na účely výkladu spornej veci nemá právny

význam.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 45 až § 48 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 1994