Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 7/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2017 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika

v konaní o preskúmanie súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570

z 5. apríla 2017 uverejneného v Zbierke

o zrušení čl. V a čl. VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998

o amnestii uverejneného pod č. , rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej

republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod č. a rozhodnutia

prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417

z 12. decembra 1997 s

o oznámení sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislava Orosza

o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nepredpojatosti

v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , takto

rozhodol:

Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz n i e j e v y l ú č e n ý

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. V konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) pod sp. zn. je predmetom prieskumu súlad uznesenia Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 570 z 5. apríla 2017 uverejneného

v Zbierke s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“). Uvedeným uznesením národnej rady boli zrušené články V

a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii

uverejneného pod č. , ďalej rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky

zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. a rozhodnutie

prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417

z 12. decembra 1997. Konanie sa v zmysle a začalo publikovaním

preskúmavaného uznesenia národnej rady v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

dňa 6. apríla 2017, vec bola pridelená Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.

2. Po začatí konania 7. apríla 2017 sudca Ladislav Orosz písomne oznámil

predsedníčke ústavného súdu skutočnosti, na základe ktorých by mohli vzniknúť

pochybnosti o jeho nepredpojatosti, a zároveň navrhol, aby plénum ústavného súdu

rozhodlo, či je v predmetnej veci vylúčený z výkonu funkcie sudcu. Vo svojom vyjadrení

konštatoval, že subjektívne sa vo veci necíti byť predpojatý a je pripravený rozhodovať

nezaujato a nestranne, z objektívneho hľadiska však jeho nepredpojatosť môže byť

namietaná v súvislosti s jeho výkonom funkcie poslanca národnej rady v období rokov 2000

až 2002. V uvedenom období boli totiž predmetom hlasovania národnej rady aj tri návrhy

ústavných zákonov, ktorými mali byť zrušené tzv. „Mečiarove amnestie“ (ide o články

V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii

uverejneného pod č. a rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky

zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. ). Sudca Ladislav Orosz

poukázal na skutočnosť, že vo všetkých troch prípadoch sa zdržal hlasovania, a to z dôvodu,

ktorý vyplýva z jeho vyjadrenia v rozprave a pozmeňujúceho návrhu k parlamentnej tlači

č. 772 (hlasovanie v roku 2000). V zmysle tohto pozmeňujúceho návrhu mal totiž o zrušení

amnestií rozhodnúť ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti. Sudca Ladislav Orosz

zdôraznil, že toto jeho vyjadrenie smerovalo len k spôsobu rozhodovania o zrušení

predmetných amnestií, teda sa priamo netýkalo ich zrušenia. Zmena zavedená

ústavným zodpovedá jeho názoru vyjadrenému v už uvedenom

pozmeňovacom návrhu. Plénum ústavného súdu k týmto vyjadreniam dodáva, že informácie

na webovom sídle národnej rady potvrdzujú skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa ako

poslanec národnej rady zdržal hlasovania o návrhoch ústavných zákonov týkajúcich sa

zrušenia tzv. „Mečiarových amnestií“ v roku 2000 (parlamentné tlače č. 520 a č. 772),

ako aj v roku 2002 (parlamentná tlač č. 1427).

II.

3. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je sudca

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nepredpojatosti. Dôvody vylúčenia je sudca povinný oznámiť bez meškania predsedovi

ústavného súdu. Ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho

predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; dotknutý sudca nehlasuje (§ 28 ods. 2

prvá veta ).

4. Citované zákonné ustanovenia slúžia na zabezpečenie práva účastníka konania

na spravodlivý proces ( , resp. Dohovoru ochrane ľudských

práv a základných slobôd), ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na nestranného

sudcu (pozri napr. , bod 7.1 odôvodnenia). Nestrannosť sudcu je totiž

„jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís

dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát“ [pozri napr. rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“) , bod 22 odôvodnenia].

V zmysle uvedených zákonných ustanovení je sudca predpojatý, ak má na výsledku konania

určitý osobný záujem (, bod 16), ktorý môže vyplývať zo vzťahu

k účastníkom konania, ich zástupcom alebo z pomeru k veci (§ 27 zákona o ústavnom

súde). Podľa judikatúry ústavného súdu sa táto predpojatosť sudcu vždy skúma

zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska [pozri napr. ; k tomu pozri

napr. aj uznesenie Nejvyššího správního soudu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“)

-70 z 18. februára 2004]. Ústavný súd sa pritom opiera aj o rozhodovaciu

činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý nestrannosť sudcu

definuje ako absenciu vopred vytvoreného názoru (predsudku, v angličtine „prejudice“)

či zaujatosti („bias“) sudcu. Túto nestrannosť pritom rovnako skúma zo subjektívneho

hľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci; ako aj

z objektívneho hľadiska, t. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych

pochybností o jeho nestrannosti (pozri Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, bod 93

odôvodnenia, resp. Kyprianou proti Cypru, sťažnosť 73797/01, bod 119, pozri tiež

, časť III, s. 6). Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade ide o vec,

v ktorej rozhoduje plénum ústavného súdu, je potrebné tiež spomenúť, že ak vo veci

rozhoduje tribunál zložený z viacerých sudcov, musí byť z rozhodovania vylúčený ten

sudca, u ktorého sú dané legitímne pochybnosti o nezaujatosti (pozri napr. ESĽP vo veci

Golubović proti Chorvátsku, sťažnosť č. 43947/10, bod 49 odôvodnenia).

5. Pri posúdení subjektívnej nestrannosti je cieľom zistenie, či je samotný sudca

vo veci nepredpojatý. Ide tu o „subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu vnútorný

psychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci“ (pozri napr. ÚS ČR , bod 25

odôvodnenia). Vzhľadom na charakter tohto vnútorného vzťahu je zrejmé, že relatívne

presne o ňom môže vypovedať len sám sudca (pozri napr. ,

bod 15 odôvodnenia, resp. NSS ČR uznesenie č. k. -70). Existencia

subjektívnej nestrannosti sudcu sa predpokladá, pričom ide o vyvrátiteľnú domnienku,

t. j. sudca sa považuje za subjektívne nepredpojatého, pokiaľ nie sú predložené dôkazy

o opaku (pozri napr. , časť II, s. 10). Inak povedané, domnienku subjektívnej

nestrannosti možno vyvrátiť len objektívnym spôsobom (ÚS ČR ,

bod 26 odôvodnenia). Pokiaľ ide o dôkazy spôsobilé už uvedenú domnienku vyvrátiť, tieto

môžu spočívať vo vyjadrení nepriateľského postoja k účastníkom konania, ale môže ísť

napríklad aj o situáciu, keď sudca vykoná opatrenia zabezpečujúce, aby v určitej veci

rozhodoval. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti veľmi

náročné, preto možno konštatovať, že požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne

naplnená len subjektívnym testom. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test

objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho

nestrannosti (, bod 39 odôvodnenia). Uvedenú skutočnosť si uvedomuje aj

ESĽP, ktorý sa vo väčšine prípadov sústredí na objektívne hľadisko nestrannosti. Na druhej

strane však treba povedať, že v judikatúre ESĽP hranica medzi subjektívnym a objektívnym

hľadiskom nie je absolútne nepriepustná, keďže postup sudcu môže vyvolať nielen

objektívne dané pochybnosti o nestrannosti u externého pozorovateľa (objektívneho

hľadisko), ale zároveň môže vzbudzovať pochybnosti o jeho subjektívnej nestrannosti.

Takto napríklad v rozhodnutí vo veci Buscemi proti Taliansku považoval ESĽP verejné

vyjadrenia sudcu, z ktorých vyplývalo, že si vopred urobil zamietavý (unfavourable) názor

na vec sťažovateľa, za porušenie objektívneho testu nestrannosti, zatiaľ čo vo veci Lavents

proti Lotyšsku považoval verejné vyjadrenia sudcu kritizujúce obhajobu odsúdeného

a vyjadrujúce prekvapenie, že obžalovaný nepriznal vinu, za porušenie subjektívneho testu

nestrannosti (pozri Kyprianou proti Cypru, bod 119; pozri tiež ÚS ČR ,

bod 29 odôvodnenia).

6. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, či, odhliadnuc od osobného

presvedčenia alebo správania sa sudcu, existujú v konkrétnej veci overiteľné skutočnosti,

ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhla pohľadu môže mať určitý

význam aj to, či sa sudca navonok javí ako nestranný. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať. Z uvedeného vyplýva,

že ak v konkrétnej veci existujú legitímne dôvody pre obavu, že určitý sudca nie je

nestranný, pre rozhodnutie vo veci je stanovisko účastníka konania dôležité, nie je však

rozhodujúce. Rozhodujúca je až skutočnosť, že takúto obavu možno objektívne odôvodniť

(ESĽP vo veci Pescador Valero proti Španielsku, sťažnosť č. 62435/00, bod 23).

Možno tu preto uzavrieť, že sudca sa považuje za predpojatého aj vtedy, ak vzniká navonok

legitímny dojem, že by na rozhodnutí vo veci mohol mať osobný záujem (,

bod 7 odôvodnenia). Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské

práva v tejto súvislosti často pripomína, že „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale

sa musí aj javiť, že je vykonávaná“ („justice must not only by done, it must also be seen

to be done“, pozri napr. , bod 16 odôvodnenia).

7. Ak sa však zameriame na samotné situácie, v ktorých môže dôjsť k vzniku

pochybnosti o nepredpojatosti sudcu, potom je možné rozlišovať prípady „funkčnej“

a „personálnej“ predpojatosti. O tzv. funkčnú predpojatosť pôjde vtedy, ak sudca

v konkrétnej veci už pôsobil v inej súdnej alebo mimosúdnej funkcii alebo ak medzi sudcom

a iným aktérom konania existujú hierarchické či iné (formalizované) vzťahy. Sú to teda

skutočnosti spochybňujúce nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska, pričom ide o rôzne

prípady inkompatibility, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,

resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor

(m. m. , s. 11). Personálna predpojatosť sa týka priamo konkrétneho sudcu

(nie jeho terajšej či minulej funkcie), jeho osobného vzťahu k zástupcom alebo k samotnej

veci, pričom môže mať povahu subjektívnu aj objektívnu (podrobnejšie pozri Guide

on Article 6 of the European Convention on Human Rights, s. 30/60 a nasl., k dispozícii

na webovom sídle ESĽP).

III.

8. Pri aplikácii už uvedených zásad v prerokovávanej veci plénum ústavného súdu

poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že dôvody možnej predpojatosti oznámené sudcom

Ladislavom Oroszom sa týkajú výlučne jeho pomeru k veci, a to len v časti týkajúcej sa

tzv. „Mečiarových amnestií“, t. j. nie vo vzťahu k rozhodnutiu prezidenta Slovenskej

republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417 z 12. decembra 1997.

Plénu ústavného súdu pritom nie sú známe žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

pochybnosti o jeho nepredpojatosti vzhľadom na vzťah k účastníkovi konania (národnej

rade), resp. vedľajším účastníkom (prezidentovi Slovenskej republiky a vláde Slovenskej

republiky) alebo ich zástupcom. Z týchto dôvodov sa prieskum pléna ústavného súdu

zameria len na otázku, či možno sudcu Ladislava Orosza vylúčiť z výkonu funkcie sudcu

na základe jeho pomeru k veci.

9. Pokiaľ ide o subjektívne hľadisko, treba vychádzať z prezumpcie nepredpojatosti

dotknutého sudcu a zistiť, či jeho vyjadrenia alebo správanie v konkrétnej veci neposkytujú

dôkazy pre vyvrátenie tejto domnienky. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia sudcu, ktorý

je zrekapitulovaný v bode 2 odôvodnenia, plénum ústavného súdu dospelo k záveru,

že na jeho základe nie je možné pochybovať o jeho subjektívnej nestrannosti. Z tohto

vyjadrenia totiž jednoznačne vyplýva, že sudca Ladislav Orosz sa vo veci necíti byť

predpojatý. Rovnako samotné správanie sudcu nijako nespochybňuje jeho subjektívnu

nestrannosť, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že to bol samotný sudca, ktorý navrhol

plénu, aby rozhodlo o jeho možnej predpojatosti vo veci. Inak povedané, správanie sudcu

nenasvedčuje tomu, že by mal určitý subjektívny záujem, aby sa mohol zúčastniť

na rozhodovaní vo veci. Postup sudcu Ladislava Orosza tu možno hodnotiť vo svetle

rozhodnutia ESĽP v už spomenutej veci Golubović proti Chorvátsku, podľa ktorého

samotná skutočnosť, že sa sudca sám nezdržal rozhodovania vo veci napriek tomu,

že už predtým rozhodoval o odvolaní v inej súvisiacej veci, nie je dôkazom o absencii jeho

subjektívnej nestrannosti (pozri body 51 a 52 odôvodnenia). V tomto kontexte by teda

nebolo možné sudcu Ladislava Orosza považovať za subjektívne predpojatého ani vtedy,

ak by sám nepožiadal plénum ústavného súdu o rozhodnutie o jeho nestrannosti;

skutočnosť, že tak urobil, však svedčí o jeho subjektívnom nadhľade a odstupe

od predmetnej veci.

10. Z obsahu oznámenia sudcu je tiež zrejmé, že sa v danom prípade v minulosti

k predmetnej veci už vyjadroval, čo však samo osebe jeho subjektívnu nestrannosť

nevyvracia. Sudca sa totiž napriek týmto vyjadreniam môže naďalej cítiť vo veci nezaujatý.

Pre potreby subjektívneho testu nestrannosti plénum uvádza, že vyslovenie všeobecného

názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky, napríklad aj možnosti zrušenia amnestií

či spôsobu rozhodovania o ich zrušiteľnosti, nie je samo osebe spôsobilé preukázať

existenciu subjektívnej predpojatosti. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že (abstraktný)

právny názor nemôže byť dôvodom zaujatosti (pozri , bod 28). Tu možno

pre ilustráciu uviesť príklad spomínaný predsedom Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva

Veľkej Británie a Severného Írska Lordom Neubergerom (pozri Twenty Years a Judge:

Reflections and Refractions, dostupné na https://www.supremecourt.uk/docs/speech-

, bod 41). Išlo o Sira Roberta Megarryho, ktorý ako autor knižne publikoval

právny názor, ktorým sa však neskôr ako sudca v konkrétnej veci neriadil. Pointou tohto

príbehu bolo, že o niekoľko rokov neskôr odvolací súd rozhodol, že Sir Megarry sa mýlil

ako sudca, dal mu však za pravdu ako autorovi.

11. Na tomto mieste však už dochádza k prelínaniu subjektívneho a objektívneho

testu nepredpojatosti, pretože aj všeobecné vyjadrenia sudcu môžu u externého

pozorovateľa subjektívne vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa názoru pléna

ústavného súdu však tieto pochybnosti nemôžu objektívne odôvodňovať záver,

že v konkrétnej druhovo podobnej veci je sudca zaujatý osobitne, ak, ako to už bolo

konštatované, vyjadrenia a správanie sudcu v predmetnej veci nasvedčujú opaku. V tejto

súvislosti ústavný súd vo veci sp. zn. uviedol: „Nie je výnimkou, že sudcovia

a sudkyne vyjadrujú svoj právny názor v odbornej či vedeckej spisbe, taktiež vyjadrujú svoje

právne názory v nominačných konaniach [v USA napríklad kandidáti na sudcov a sudkyne

Najvyššieho súdu USA aj vo verejných nominačných výsluchoch (hearingoch)]. I v právnom

odbornom diskurze či pri nominačných konaniach je však pravidlom, že kandidáti

na sudcov alebo už ustanovení sudcovia si nechávajú istý priestor na zmenu svojho

právneho názoru, a to preto, aby sa nejavili zaujatými vo veciach, kde im vec, právna

otázka, o ktorej sa vyjadrili, bude pridelená na rozhodovanie.“ (pridané zvýraznenie, pozn.)

12. Vo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“ však treba tiež pripomenúť, že sa

k nim sudca Ladislav Orosz nielen vyjadroval, ale sa aj podieľal na rozhodovaní národnej

rady o ich zrušení prostredníctvom ústavných zákonov (vzhľadom na zdržanie sa hlasovania

je v tejto súvislosti relevantná skutočnosť predloženia pozmeňovacieho návrhu v priebehu

legislatívneho procesu). Z tohto uhla pohľadu existuje možnosť predpojatosti z funkčných

dôvodov, pretože sudca Ladislav Orosz v kauze tzv. „Mečiarových amnestií“ pôsobil

v odlišných časových obdobiach v mimosúdnej a následne aj v súdnej funkcii.

Ako už ústavný súd konštatoval v bode 10 odôvodnenia, v týchto prípadoch ide

o možnú objektívnu predpojatosť, čo vyplýva aj z judikatúry ESĽP. Ako príklad možno

použiť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99. Z okolností tohto

prípadu možno uviesť, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, jeho žaloba však bola zamietnutá. Po prijatí

zákona o mimosúdnych rehabilitáciách () sa sťažovateľ na jeho

základe (§ 21) opätovne domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, avšak

ani táto jeho snaha nebola úspešná. Pred ESĽP potom sťažovateľ namietal, že v konaní

začatom na základe zákona o mimosúdnych rehabilitáciách rozhodoval o jeho dovolaní

ako člen senátu aj sudca, ktorý rozhodoval už v predchádzajúcom súdnom konaní,

a to ako člen senátu odvolacieho súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľa vo veci.

Napriek týmto skutočnostiam však ESĽP konštatoval, že v danom prípade nič nenasvedčuje

existencii subjektívnej predpojatosti sudcu v predmetnej veci (pozri bod 50 odôvodnenia).

K predmetnému rozhodnutiu sa v inej súvislosti ešte bude potrebné vrátiť, v danom

kontexte však možno uzavrieť, že prípady funkčnej predpojatosti sa netýkajú subjektívnej

nestrannosti sudcu.

13. Z uvedeného vyplýva, že nestrannosť sudcu je potrebné podrobiť testu

objektívnemu, t. j. zisteniu, či z pohľadu externého pozorovateľa (účastníka konania) môžu

existovať objektívne odôvodnené obavy, že sudca vo veci nie je nestranný. Z rozhodnutí

ESĽP v prípadoch funkčnej predpojatosti možno vyvodiť niekoľko zásadných kritérií, ktoré

musia byť pre konštatovanie predpojatosti splnené. Predovšetkým musí byť splnená

podmienka totožnosti veci, ako to vyplýva z rozhodnutia vo veci Kleyn a ďalší proti

Holandsku, sťažnosti č. 39343/98, č. 39651/98, č. 43147/98 a č. 46664/99 (k tomu pozri

, bod 28), alebo aj z rozhodnutia vo veci Sacilor Lormines proti Francúzsku,

sťažnosť č. 65411/01 (pozri bod 74 odôvodnenia). Okrem toho je dôležitým faktorom aj

čas, ktorý uplynul medzi pôsobením sudcu v odlišných funkciách v totožnej veci, ako aj

miera (rozsah, v angličtine „extent“), v akej vo veci v rôznych pozíciách pôsobil (pozri

ESĽP vo veci Švarc a Kavnik proti Slovinsku, sťažnosť č. 75617/01, bod 40 odôvodnenia).

14. Pokiaľ ide o totožnosť veci, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,

že z formálneho hľadiska nie je podmienka totožnosti veci splnená. Je totiž zrejmé, že sudca

Ladislav Orosz nehlasoval o prijatí uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017, ktoré je

predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom nie je známe, že by sa na tvorbe tohto

uznesenia akýmkoľvek spôsobom podieľal. Plénum ústavného súdu však považuje

za potrebné posúdiť totožnosť veci aj z hľadiska obsahového („materiálneho“), pričom

tu možno opäť pripomenúť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, v ktorom ESĽP

konštatoval, že v tomto prípade z hľadiska technického išlo síce o dve odlišné súdne

konania, v oboch prípadoch však išlo o posúdenie tých istých skutkových okolností,

t. j. totožnosť veci bola zachovaná (bod 52 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Práve z tohto

uhla pohľadu je potrebné zistiť, či možno rozhodovanie o návrhoch ústavných zákonov

v roku 2000 stotožniť s rozhodovaním o uznesení národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017,

hoci je zrejmé, že technicky ide o hlasovania odlišné. Tu sa ponúka samozrejmá odpoveď,

že predmetom hlasovania boli v oboch prípadoch tie isté rozhodnutia o amnestiách,

preto ide z hľadiska materiálneho o rovnakú vec.

15. Treba však poukázať na skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa vo všetkých

prípadoch hlasovania zdržal, t. j. nevyjadril sa prostredníctvom hlasovania k samotnému

zrušeniu amnestií. Na základe toho potom objektívne nie je možné usúdiť, že poslanec

Ladislav Orosz mal na vec vopred sformovaný názor, ktorý bude determinovať jeho kladné

či záporné rozhodovanie vo funkcii sudcu. Pripúšťame, že externý pozorovateľ by

subjektívne mohol takéto pochybnosti mať, rozhodujúce však je, či možno tieto pochybnosti

objektivizovať, keďže jediným objektívnym ukazovateľom je v tomto smere hlasovanie.

16. Zároveň je potrebné zvážiť aj ďalšie skutočnosti, bez ktorých by posudzovanie

objektívnej nestrannosti nebolo úplné. Medzi rozhodovaním v roku 2000 a v roku 2017

existujú podľa názoru pléna ústavného súdu principiálne odlišnosti, ktoré sú aj z hľadiska

totožnosti veci podstatné. Na prvom mieste treba spomenúť zmenu prostredníctvom

ústavného , ktorým bol vytvorený osobitný mechanizmus upravujúci

možnosť zrušenia (aj) tzv. „Mečiarových amnestií“. Ide síce evidentne o otázku technickú

(procedurálnu), je však nevyhnutné zaoberať sa ňou, pretože až prijatím tejto novely bola

silou ústavnej väčšiny národnej rady zodpovedaná v minulosti často kladená otázka, či je

vôbec možné amnestie zrušiť, resp. aký je najvhodnejší spôsob tohto zrušenia. Nešlo pritom

o nepodstatný problém, ako ukazuje napríklad aj odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky vo veci sp. zn. z 5. marca 2013:

„26. Zo žiadneho ustanovenia ostatne nevyplýva ústavnoprávny štandard

prieskumu takého rozhodnutia o amnestii, ktorý by mohol byť použitý; pokiaľ ho teda

neupravil ústavodarca, nie je vecou Ústavného súdu..., aby ho dotváral vo svojej aplikačnej

praxi.

27. Možno teda uzavrieť, v zhode s názormi zhora predznačenými (viď bod 21), že –

ako akt uvedeným spôsobom založenej diskrécie exekutívy - je rozhodnutie o amnestii

v zásade z právnej (súdnej) kontroly vyňaté, a preto je nutné ho považovať za

nezrušiteľné, vrátane zo strany súdnej moci (k dispozícii je iba zodpovednosť politická)...“

(pridané zvýraznenie, pozn.).

17. Z citovanej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (pre podrobnosti odkazujeme

na jeho úplné znenie) je evidentná zmena, ku ktorej v Slovenskej republike došlo

v roku 2017, keď ústavodarca ustanovil ústavný mechanizmus (zaviedol ústavný štandard)

zrušenia amnestií, čím odstránil legitímne pochybnosti mnohých právnikov, či je vôbec

možné amnestie zrušiť. Táto skutočnosť má podľa ústavného súdu zásadný význam aj

pre tých, ktorí zastávali názor, že amnestie možno zrušiť, pretože sa tak stanovil spôsob,

akým možno tento cieľ prípadne dosiahnuť (toto konštatovanie je potrebné vnímať

vo všeobecnej rovine, ústavný súd ním neprejudikuje svoje rozhodnutie vo veci samej).

Pokiaľ ide o účasť sudcu Ladislava Orosza na rozhodovaní národnej rady pred zavedením

ústavného štandardu vo veci zrušenia amnestií, napriek takejto zásadnej zmene situácie

musí zostať ústavný súd opatrný a nemôže celkom poprieť totožnosť veci danú predmetom

rozhodovania (išlo vždy o zrušenie tých istých amnestií). Treba však konštatovať,

že vzhľadom na už uvedené v porovnávaných prípadoch nejde o úplne rovnaké veci,

pričom rozdiel medzi oboma prípadmi je závažný. Osobitne so zreteľom na to, že sudca

Ladislav Orosz sa aj pri samotnom hlasovaní zaoberal predovšetkým otázkou ústavného

štandardu zrušenia amnestií, ktorý v tom čase (roky 2000 až 2002) nebol zavedený.

18. Okrem samotnej totožnosti veci je však potrebné posúdiť aj mieru, v akej bol

dotknutý sudca v oboch prípadoch vo veci činný. V oboch prípadoch je jeho pozícia

navonok totožná, keďže bol (a v súčasnosti je) jedným z viacerých členov kolektívneho

orgánu, ktorý rozhoduje o zrušení tých istých amnestií. Tento záver však možno prijať

iba s výhradou uvedenou v predchádzajúcom bode, teda že ide o rozhodovanie o veciach,

ktoré sú v (dôležitej) časti odlišné. Okrem toho sa principiálne líšia procesný postup

a povaha týchto dvoch kolektívnych orgánov rozhodujúcich o amnestiách (parlament

a ústavný súd).

19. Pre zváženie objektívnej zaujatosti je napokon relevantný aj čas, ktorý medzi

jednotlivými rozhodnutiami uplynul, pričom možno povedať, že uplynutím sedemnástich

rokov sa väzba medzi pôsobením poslanca a sudcu Ladislava Orosza do značnej miery

oslabila. Plénu ústavného súdu je okrem toho známe, že od roku 2002 pôsobil bývalý

poslanec národnej rady Ladislav Orosz v akademickej sfére, v rokoch 2003 až 2004

aj ako poradca na ústavnom súde a v roku 2007 bol vymenovaný za sudcu ústavného súdu.

Sudca Ladislav Orosz sa ako sudca ústavného súdu téme tzv. „Mečiarových amnestií“

nevenoval a o jeho sudcovskej integrite niet pochýb. Táto skutočnosť podľa názoru pléna

ústavného súdu objektívne zmierňuje obavu, že rozhodovanie poslanca vo veciach amnestií

v roku 2000 až 2002 vopred určilo, ako bude sudca rozhodovať vo veci v roku 2017.

20. Zvážiac všetky uvedené skutočnosti, plénum ústavného súdu uzavrelo, že sudca

Ladislav Orosz sa nezávislému pozorovateľovi pre existenciu funkčnej väzby (totožnosti

veci, na rozhodovaní o ktorej sa zúčastňuje v dvoch rôznych funkciách) môže subjektívne

javiť ako predpojatý, pochybnosti o jeho predpojatosti sú však podľa pléna ústavného súdu

objektívne veľmi nízke. Prispieva k tomu zásadná zmena a uplynutie času

medzi dvoma prípadmi, kedy bol (je) sudca Ladislav Orosz vo veci činný. Okrem toho

sa poslanec Ladislav Orosz vo všetkých prípadoch rozhodovania v národnej rade hlasovania

zdržal, t. j. nevyjadril sa prostredníctvom hlasovania k samotnému zrušeniu amnestií

(čo je vzhľadom na charakter ústavného súdu ako súdneho orgánu a spôsob rozhodovania

sudcu vylúčené). Zo všetkých týchto dôvodov sa plénum ústavného súdu v tomto prípade

priklonilo k rozhodnutiu, že sudcu Ladislava Orosza z výkonu jeho funkcie nevylúči.

21. Pri tomto vážnom rozhodnutí muselo plénum ústavného súdu vziať do úvahy

aj niektoré výnimočné okolnosti prípadu. Z veľkej časti sú dané povahou samotnej veci,

keďže už len fakt, že otázka tzv. „Mečiarových amnestií“ rezonovala v spoločnosti po dobu

dvadsiatich rokov a vyvrcholila v (mnohých ohľadoch pozoruhodnej) zmene

a v následnom rozhodnutí národnej rady o ich zrušení, svedčí o nesmiernom význame

a citlivosti tejto otázky pre celú spoločnosť. Ústavodarca túto citlivosť (avšak nielen

vo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“) zvýraznil tým, že svoje rozhodnutie podrobil

automatickej kontrole zo strany ústavného súdu, ktorému na rozhodnutie stanovil lehotu

60 dní, rovnako ako pri inej spoločensky významnej téme referenda (tu však s rozdielnym

následkom v prípade márneho uplynutia lehoty). V tejto situácii ústavný súd považuje

za svoju povinnosť rozhodnúť vo veci meritórne, pretože len tak môže byť zavedený

ústavný štandard zrušenia amnestií plnohodnotne realizovaný. Ústavodarca síce počíta

aj s nemeritórnym zamietavým rozhodnutím pre nedostatok hlasov, resp. s márnym

uplynutím lehoty danej na rozhodnutie, zo strany ústavného súdu by však bolo popretím

zmyslu jeho existencie, ak by „rozhodnutie“ vo veci ponechal na tieto prípady. Inak

povedané, snahou o meritórne rozhodnutie vo veci ústavný súd realizuje ústavnú úpravu

a napĺňa svoju úlohu, ktorá spočíva v ochrane princípov demokratického a právneho štátu

[ a ) ]. Tento prístup považuje ústavný súd za správny

a zodpovedajúci účelu právnej úpravy, pretože ak by rozhodnutie národnej rady nemalo

podliehať meritórnej (t. j. jedinej skutočnej) kontrole zo strany ústavného súdu, boli by

príslušné ustanovenia , resp. úplne zbytočné. Úprava

nemeritórneho „rozhodnutia“ ústavného súdu totiž sama osebe nemá žiaden význam,

ide tu len o „núdzové“ riešenia v tých prípadoch, ak nie je skutočný účel právnej úpravy

z rôznych dôvodov dosiahnutý. Je preto zrejmé, že ústavný súd musí urobiť maximum

pre dosiahnutie meritórneho rozhodnutia, pričom sa však vždy musí držať v medziach

a zákonov.

22. Je potrebné poukázať aj na ďalší vážny a dlhodobý problém, ktorým

sú neobsadené miesta sudcov ústavného súdu a fakt, že od 4. júla 2014 nie je plénum

ústavného súdu v plnom zložení a v súčasnosti ho tvorí len desať z trinástich sudcov.

Uvedená situácia pretrváva aj po rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn.

zo 17. marca 2015 a sp. zn. z 28. októbra 2015. Neúplnosť pléna potom

prirodzene spôsobuje značné problémy v jeho rozhodovacej činnosti, pretože na akékoľvek

rozhodnutie je potrebné dosiahnuť väčšinu siedmich hlasov. Táto väčšina sa, samozrejme,

omnoho ťažšie nachádza v pléne zloženom z desiatich sudcov ako v pléne zloženom

zo sudcov trinástich. Dôsledkom toho je skutočnosť, že od už uvedeného dátumu,

t. j. 4. júla 2014, bolo pre nedosiahnutie potrebnej väčšiny hlasov zamietnutých už štrnásť

návrhov na rozhodnutie. Obava o funkčnosť pléna je tak veľmi konkrétna a naliehavá,

keďže požadovaná väčšina pre rozhodnutie vo veci by sa omnoho ťažšie nachádzala, ak by

v dôsledku vylúčenia sudcov ich počet klesol na deväť, resp. osem (okrem sudcu Ladislava

Orosza plénum rozhoduje aj o vylúčení sudcu Petra Brňáka). V takom prípade by mohlo

byť prakticky veľmi ťažké, aby ústavný súd vo veci meritórne rozhodol.

23. Ústavný súd má neblahé skúsenosti s námietkami zaujatosti, ktoré v konkrétnych

prípadoch viedli až k nefunkčnosti pléna. Tieto skúsenosti sú reflektované aj v jeho

judikatúre, keď konštatoval: «Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou

funkčnosti ústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti

Slovenskej republike (Harabin v. Slovenská republika) a podávanie „nad/nad“ námietok

viedlo až k prijatiu novely a taktiež dodatku

k rozvrhu práce ústavného súdu.» (pozri , bod 40 odôvodnenia). Sú to aj tieto

ustanovenia týkajúce sa „zablokovania“ rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, ktoré poskytujú dodatočnú oporu pre rozhodnutie ústavného súdu v danom

prípade. V zmysle týchto ustanovení totiž platí, že „ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo

odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup

podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum ústavného súdu tak,

že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť

neprihliada.“ ( druhá veta ). Inak povedané, ak ústavný

súd pre námietky zaujatosti nemôže rozhodnúť, na námietky zaujatosti sa neprihliada.

Z dôvodovej správy k vyplýva, že v tomto prípade ide o uplatnenie

doktríny nevyhnutnosti zakotvenej v tzv. Bangalórskych pravidlách, podľa ktorých

„Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý je inak vylúčený, pojednávať

a rozhodovať vo veci, a to z toho dôvodu, že ak by sa tak nestalo, viedlo by to

k nespravodlivosti.“.

24. Pri rozhodovaní o vylúčení sudcu Ladislava Orosza vzal ústavný súd do úvahy

doktrínu nevyhnutnosti, pričom ju vyvážil s ochranou účastníkov konania pred možným

rozhodnutím predpojatého sudcu. Pri tomto vyvažovaní vychádzal zo záveru v bode 20

odôvodnenia, podľa ktorého je obava z predpojatosti sudcu Ladislava Orosza objektívne

veľmi nízka, a tiež zo záveru uvedeného v bode 22 odôvodnenia, že jeho vylúčením by bola

veľmi vážne ohrozená rozhodovacia činnosť pléna ústavného súdu. Za týchto okolností

podľa ústavného súdu nad veľmi vzdialenou obavou z predpojatosti sudcu prevážila veľmi

naliehavá potreba zachovania funkčnosti pléna ústavného súdu. Rozhodnutie vo veci

amnestií je totiž rovnako ako všetky rozhodnutia ústavného súdu vecou spravodlivosti, ktorá

by inak nebola plnohodnotne chránená (pozri body 21 a 22 odôvodnenia).

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že starostlivo zvážil dôvody svojho rozhodnutia

a predkladá ich s cieľom upevniť dôveru dotknutých osôb (netreba zabúdať, že národná rada

sa z vlastnej vôle podriadila kontrole ústavného súdu). Táto dôvera je pre riadne fungovanie

ústavného súdu základnou podmienkou, keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci

nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“

(). Práve pre zachovanie dôvery a splnenie svojej povinnosti sa ústavný súd

aj týmto rozhodnutím zaviazal vykonať všetko potrebné pre riadne meritórne rozhodnutie

v prerokovávanej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017