Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (37)PL. ÚS 7/2017
PDF · 306.14 KB
No categories available
PL. ÚS 7/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2017 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny
Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika
v konaní o preskúmanie súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570
z 5. apríla 2017 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 Z. z.
o zrušení čl. V a čl. VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998
o amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej
republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutia
prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417
z 12. decembra 1997 s Ústavou Slovenskej republiky
o oznámení sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislava Orosza
o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nepredpojatosti
v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 622/2017, takto
rozhodol:
Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz n i e j e v y l ú č e n ý
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky
pod sp. zn. Rvp 622/2017.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. V konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) pod sp. zn. Rvp 622/2017 je predmetom prieskumu súlad uznesenia Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 570 z 5. apríla 2017 uverejneného
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 Z. z. s Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). Uvedeným uznesením národnej rady boli zrušené články V
a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii
uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., ďalej rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky
zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie
prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417
z 12. decembra 1997. Konanie sa v zmysle čl. 129a ústavy začalo publikovaním
preskúmavaného uznesenia národnej rady v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 6. apríla 2017, vec bola pridelená Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.
2. Po začatí konania 7. apríla 2017 sudca Ladislav Orosz písomne oznámil
predsedníčke ústavného súdu skutočnosti, na základe ktorých by mohli vzniknúť
pochybnosti o jeho nepredpojatosti, a zároveň navrhol, aby plénum ústavného súdu
rozhodlo, či je v predmetnej veci vylúčený z výkonu funkcie sudcu. Vo svojom vyjadrení
konštatoval, že subjektívne sa vo veci necíti byť predpojatý a je pripravený rozhodovať
nezaujato a nestranne, z objektívneho hľadiska však jeho nepredpojatosť môže byť
namietaná v súvislosti s jeho výkonom funkcie poslanca národnej rady v období rokov 2000
až 2002. V uvedenom období boli totiž predmetom hlasovania národnej rady aj tri návrhy
ústavných zákonov, ktorými mali byť zrušené tzv. „Mečiarove amnestie“ (ide o články
V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii
uverejneného pod č. 55/1998 Z. z. a rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky
zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z.). Sudca Ladislav Orosz
poukázal na skutočnosť, že vo všetkých troch prípadoch sa zdržal hlasovania, a to z dôvodu,
ktorý vyplýva z jeho vyjadrenia v rozprave a pozmeňujúceho návrhu k parlamentnej tlači
č. 772 (hlasovanie v roku 2000). V zmysle tohto pozmeňujúceho návrhu mal totiž o zrušení
amnestií rozhodnúť ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti. Sudca Ladislav Orosz
zdôraznil, že toto jeho vyjadrenie smerovalo len k spôsobu rozhodovania o zrušení
predmetných amnestií, teda sa priamo netýkalo ich zrušenia. Zmena ústavy zavedená
ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. zodpovedá jeho názoru vyjadrenému v už uvedenom
pozmeňovacom návrhu. Plénum ústavného súdu k týmto vyjadreniam dodáva, že informácie
na webovom sídle národnej rady potvrdzujú skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa ako
poslanec národnej rady zdržal hlasovania o návrhoch ústavných zákonov týkajúcich sa
zrušenia tzv. „Mečiarových amnestií“ v roku 2000 (parlamentné tlače č. 520 a č. 772),
ako aj v roku 2002 (parlamentná tlač č. 1427).
II.
3. Podľa § 27 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je sudca
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nepredpojatosti. Dôvody vylúčenia je sudca povinný oznámiť bez meškania predsedovi
ústavného súdu. Ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho
predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; dotknutý sudca nehlasuje (§ 28 ods. 2
prvá veta zákona o ústavnom súde).
4. Citované zákonné ustanovenia slúžia na zabezpečenie práva účastníka konania
na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských
práv a základných slobôd), ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na nestranného
sudcu (pozri napr. II. ÚS 62/2017, bod 7.1 odôvodnenia). Nestrannosť sudcu je totiž
„jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís
dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát“ [pozri napr. rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“) I. ÚS 1965/15, bod 22 odôvodnenia].
V zmysle uvedených zákonných ustanovení je sudca predpojatý, ak má na výsledku konania
určitý osobný záujem (II. ÚS 16/2011, bod 16), ktorý môže vyplývať zo vzťahu
k účastníkom konania, ich zástupcom alebo z pomeru k veci (§ 27 zákona o ústavnom
súde). Podľa judikatúry ústavného súdu sa táto predpojatosť sudcu vždy skúma
zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska [pozri napr. PL. ÚS 6/2013; k tomu pozri
napr. aj uznesenie Nejvyššího správního soudu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“)
4 As 14/2004-70 z 18. februára 2004]. Ústavný súd sa pritom opiera aj o rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý nestrannosť sudcu
definuje ako absenciu vopred vytvoreného názoru (predsudku, v angličtine „prejudice“)
či zaujatosti („bias“) sudcu. Túto nestrannosť pritom rovnako skúma zo subjektívneho
hľadiska, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci; ako aj
z objektívneho hľadiska, t. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych
pochybností o jeho nestrannosti (pozri Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, bod 93
odôvodnenia, resp. Kyprianou proti Cypru, sťažnosť 73797/01, bod 119, pozri tiež
III. ÚS 306/2014, časť III, s. 6). Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade ide o vec,
v ktorej rozhoduje plénum ústavného súdu, je potrebné tiež spomenúť, že ak vo veci
rozhoduje tribunál zložený z viacerých sudcov, musí byť z rozhodovania vylúčený ten
sudca, u ktorého sú dané legitímne pochybnosti o nezaujatosti (pozri napr. ESĽP vo veci
Golubović proti Chorvátsku, sťažnosť č. 43947/10, bod 49 odôvodnenia).
5. Pri posúdení subjektívnej nestrannosti je cieľom zistenie, či je samotný sudca
vo veci nepredpojatý. Ide tu o „subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu vnútorný
psychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci“ (pozri napr. ÚS ČR I. ÚS 1965/15, bod 25
odôvodnenia). Vzhľadom na charakter tohto vnútorného vzťahu je zrejmé, že relatívne
presne o ňom môže vypovedať len sám sudca (pozri napr. IV. ÚS 124/2010,
bod 15 odôvodnenia, resp. NSS ČR uznesenie č. k. 4 As 14/2004-70). Existencia
subjektívnej nestrannosti sudcu sa predpokladá, pričom ide o vyvrátiteľnú domnienku,
t. j. sudca sa považuje za subjektívne nepredpojatého, pokiaľ nie sú predložené dôkazy
o opaku (pozri napr. PL. ÚS 6/2013, časť II, s. 10). Inak povedané, domnienku subjektívnej
nestrannosti možno vyvrátiť len objektívnym spôsobom (ÚS ČR I. ÚS 1965/15,
bod 26 odôvodnenia). Pokiaľ ide o dôkazy spôsobilé už uvedenú domnienku vyvrátiť, tieto
môžu spočívať vo vyjadrení nepriateľského postoja k účastníkom konania, ale môže ísť
napríklad aj o situáciu, keď sudca vykoná opatrenia zabezpečujúce, aby v určitej veci
rozhodoval. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti veľmi
náročné, preto možno konštatovať, že požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne
naplnená len subjektívnym testom. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test
objektívny, ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho
nestrannosti (II. ÚS 62/2017, bod 39 odôvodnenia). Uvedenú skutočnosť si uvedomuje aj
ESĽP, ktorý sa vo väčšine prípadov sústredí na objektívne hľadisko nestrannosti. Na druhej
strane však treba povedať, že v judikatúre ESĽP hranica medzi subjektívnym a objektívnym
hľadiskom nie je absolútne nepriepustná, keďže postup sudcu môže vyvolať nielen
objektívne dané pochybnosti o nestrannosti u externého pozorovateľa (objektívneho
hľadisko), ale zároveň môže vzbudzovať pochybnosti o jeho subjektívnej nestrannosti.
Takto napríklad v rozhodnutí vo veci Buscemi proti Taliansku považoval ESĽP verejné
vyjadrenia sudcu, z ktorých vyplývalo, že si vopred urobil zamietavý (unfavourable) názor
na vec sťažovateľa, za porušenie objektívneho testu nestrannosti, zatiaľ čo vo veci Lavents
proti Lotyšsku považoval verejné vyjadrenia sudcu kritizujúce obhajobu odsúdeného
a vyjadrujúce prekvapenie, že obžalovaný nepriznal vinu, za porušenie subjektívneho testu
nestrannosti (pozri Kyprianou proti Cypru, bod 119; pozri tiež ÚS ČR I. ÚS 1965/15,
bod 29 odôvodnenia).
6. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, či, odhliadnuc od osobného
presvedčenia alebo správania sa sudcu, existujú v konkrétnej veci overiteľné skutočnosti,
ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti. Z tohto uhla pohľadu môže mať určitý
význam aj to, či sa sudca navonok javí ako nestranný. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia
súdy v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať. Z uvedeného vyplýva,
že ak v konkrétnej veci existujú legitímne dôvody pre obavu, že určitý sudca nie je
nestranný, pre rozhodnutie vo veci je stanovisko účastníka konania dôležité, nie je však
rozhodujúce. Rozhodujúca je až skutočnosť, že takúto obavu možno objektívne odôvodniť
(ESĽP vo veci Pescador Valero proti Španielsku, sťažnosť č. 62435/00, bod 23).
Možno tu preto uzavrieť, že sudca sa považuje za predpojatého aj vtedy, ak vzniká navonok
legitímny dojem, že by na rozhodnutí vo veci mohol mať osobný záujem (II. ÚS 62/2017,
bod 7 odôvodnenia). Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne
nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské
práva v tejto súvislosti často pripomína, že „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale
sa musí aj javiť, že je vykonávaná“ („justice must not only by done, it must also be seen
to be done“, pozri napr. III. ÚS 855/2016, bod 16 odôvodnenia).
7. Ak sa však zameriame na samotné situácie, v ktorých môže dôjsť k vzniku
pochybnosti o nepredpojatosti sudcu, potom je možné rozlišovať prípady „funkčnej“
a „personálnej“ predpojatosti. O tzv. funkčnú predpojatosť pôjde vtedy, ak sudca
v konkrétnej veci už pôsobil v inej súdnej alebo mimosúdnej funkcii alebo ak medzi sudcom
a iným aktérom konania existujú hierarchické či iné (formalizované) vzťahy. Sú to teda
skutočnosti spochybňujúce nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska, pričom ide o rôzne
prípady inkompatibility, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,
resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor
(m. m. I. ÚS 46/05, s. 11). Personálna predpojatosť sa týka priamo konkrétneho sudcu
(nie jeho terajšej či minulej funkcie), jeho osobného vzťahu k zástupcom alebo k samotnej
veci, pričom môže mať povahu subjektívnu aj objektívnu (podrobnejšie pozri Guide
on Article 6 of the European Convention on Human Rights, s. 30/60 a nasl., k dispozícii
na webovom sídle ESĽP).
III.
8. Pri aplikácii už uvedených zásad v prerokovávanej veci plénum ústavného súdu
poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že dôvody možnej predpojatosti oznámené sudcom
Ladislavom Oroszom sa týkajú výlučne jeho pomeru k veci, a to len v časti týkajúcej sa
tzv. „Mečiarových amnestií“, t. j. nie vo vzťahu k rozhodnutiu prezidenta Slovenskej
republiky v konaní o milosť pre obvineného č. k. 3573/96-72-2417 z 12. decembra 1997.
Plénu ústavného súdu pritom nie sú známe žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
pochybnosti o jeho nepredpojatosti vzhľadom na vzťah k účastníkovi konania (národnej
rade), resp. vedľajším účastníkom (prezidentovi Slovenskej republiky a vláde Slovenskej
republiky) alebo ich zástupcom. Z týchto dôvodov sa prieskum pléna ústavného súdu
zameria len na otázku, či možno sudcu Ladislava Orosza vylúčiť z výkonu funkcie sudcu
na základe jeho pomeru k veci.
9. Pokiaľ ide o subjektívne hľadisko, treba vychádzať z prezumpcie nepredpojatosti
dotknutého sudcu a zistiť, či jeho vyjadrenia alebo správanie v konkrétnej veci neposkytujú
dôkazy pre vyvrátenie tejto domnienky. Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia sudcu, ktorý
je zrekapitulovaný v bode 2 odôvodnenia, plénum ústavného súdu dospelo k záveru,
že na jeho základe nie je možné pochybovať o jeho subjektívnej nestrannosti. Z tohto
vyjadrenia totiž jednoznačne vyplýva, že sudca Ladislav Orosz sa vo veci necíti byť
predpojatý. Rovnako samotné správanie sudcu nijako nespochybňuje jeho subjektívnu
nestrannosť, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že to bol samotný sudca, ktorý navrhol
plénu, aby rozhodlo o jeho možnej predpojatosti vo veci. Inak povedané, správanie sudcu
nenasvedčuje tomu, že by mal určitý subjektívny záujem, aby sa mohol zúčastniť
na rozhodovaní vo veci. Postup sudcu Ladislava Orosza tu možno hodnotiť vo svetle
rozhodnutia ESĽP v už spomenutej veci Golubović proti Chorvátsku, podľa ktorého
samotná skutočnosť, že sa sudca sám nezdržal rozhodovania vo veci napriek tomu,
že už predtým rozhodoval o odvolaní v inej súvisiacej veci, nie je dôkazom o absencii jeho
subjektívnej nestrannosti (pozri body 51 a 52 odôvodnenia). V tomto kontexte by teda
nebolo možné sudcu Ladislava Orosza považovať za subjektívne predpojatého ani vtedy,
ak by sám nepožiadal plénum ústavného súdu o rozhodnutie o jeho nestrannosti;
skutočnosť, že tak urobil, však svedčí o jeho subjektívnom nadhľade a odstupe
od predmetnej veci.
10. Z obsahu oznámenia sudcu je tiež zrejmé, že sa v danom prípade v minulosti
k predmetnej veci už vyjadroval, čo však samo osebe jeho subjektívnu nestrannosť
nevyvracia. Sudca sa totiž napriek týmto vyjadreniam môže naďalej cítiť vo veci nezaujatý.
Pre potreby subjektívneho testu nestrannosti plénum uvádza, že vyslovenie všeobecného
názoru týkajúceho sa určitej právnej otázky, napríklad aj možnosti zrušenia amnestií
či spôsobu rozhodovania o ich zrušiteľnosti, nie je samo osebe spôsobilé preukázať
existenciu subjektívnej predpojatosti. Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril, že (abstraktný)
právny názor nemôže byť dôvodom zaujatosti (pozri II. ÚS 16/2011, bod 28). Tu možno
pre ilustráciu uviesť príklad spomínaný predsedom Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva
Veľkej Británie a Severného Írska Lordom Neubergerom (pozri Twenty Years a Judge:
Reflections and Refractions, dostupné na https://www.supremecourt.uk/docs/speech-
170210.pdf, bod 41). Išlo o Sira Roberta Megarryho, ktorý ako autor knižne publikoval
právny názor, ktorým sa však neskôr ako sudca v konkrétnej veci neriadil. Pointou tohto
príbehu bolo, že o niekoľko rokov neskôr odvolací súd rozhodol, že Sir Megarry sa mýlil
ako sudca, dal mu však za pravdu ako autorovi.
11. Na tomto mieste však už dochádza k prelínaniu subjektívneho a objektívneho
testu nepredpojatosti, pretože aj všeobecné vyjadrenia sudcu môžu u externého
pozorovateľa subjektívne vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa názoru pléna
ústavného súdu však tieto pochybnosti nemôžu objektívne odôvodňovať záver,
že v konkrétnej druhovo podobnej veci je sudca zaujatý osobitne, ak, ako to už bolo
konštatované, vyjadrenia a správanie sudcu v predmetnej veci nasvedčujú opaku. V tejto
súvislosti ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 16/2011 uviedol: „Nie je výnimkou, že sudcovia
a sudkyne vyjadrujú svoj právny názor v odbornej či vedeckej spisbe, taktiež vyjadrujú svoje
právne názory v nominačných konaniach [v USA napríklad kandidáti na sudcov a sudkyne
Najvyššieho súdu USA aj vo verejných nominačných výsluchoch (hearingoch)]. I v právnom
odbornom diskurze či pri nominačných konaniach je však pravidlom, že kandidáti
na sudcov alebo už ustanovení sudcovia si nechávajú istý priestor na zmenu svojho
právneho názoru, a to preto, aby sa nejavili zaujatými vo veciach, kde im vec, právna
otázka, o ktorej sa vyjadrili, bude pridelená na rozhodovanie.“ (pridané zvýraznenie, pozn.)
12. Vo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“ však treba tiež pripomenúť, že sa
k nim sudca Ladislav Orosz nielen vyjadroval, ale sa aj podieľal na rozhodovaní národnej
rady o ich zrušení prostredníctvom ústavných zákonov (vzhľadom na zdržanie sa hlasovania
je v tejto súvislosti relevantná skutočnosť predloženia pozmeňovacieho návrhu v priebehu
legislatívneho procesu). Z tohto uhla pohľadu existuje možnosť predpojatosti z funkčných
dôvodov, pretože sudca Ladislav Orosz v kauze tzv. „Mečiarových amnestií“ pôsobil
v odlišných časových obdobiach v mimosúdnej a následne aj v súdnej funkcii.
Ako už ústavný súd konštatoval v bode 10 odôvodnenia, v týchto prípadoch ide
o možnú objektívnu predpojatosť, čo vyplýva aj z judikatúry ESĽP. Ako príklad možno
použiť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99. Z okolností tohto
prípadu možno uviesť, že sťažovateľ sa pred všeobecnými súdmi domáhal určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, jeho žaloba však bola zamietnutá. Po prijatí
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.) sa sťažovateľ na jeho
základe (§ 21) opätovne domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, avšak
ani táto jeho snaha nebola úspešná. Pred ESĽP potom sťažovateľ namietal, že v konaní
začatom na základe zákona o mimosúdnych rehabilitáciách rozhodoval o jeho dovolaní
ako člen senátu aj sudca, ktorý rozhodoval už v predchádzajúcom súdnom konaní,
a to ako člen senátu odvolacieho súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľa vo veci.
Napriek týmto skutočnostiam však ESĽP konštatoval, že v danom prípade nič nenasvedčuje
existencii subjektívnej predpojatosti sudcu v predmetnej veci (pozri bod 50 odôvodnenia).
K predmetnému rozhodnutiu sa v inej súvislosti ešte bude potrebné vrátiť, v danom
kontexte však možno uzavrieť, že prípady funkčnej predpojatosti sa netýkajú subjektívnej
nestrannosti sudcu.
13. Z uvedeného vyplýva, že nestrannosť sudcu je potrebné podrobiť testu
objektívnemu, t. j. zisteniu, či z pohľadu externého pozorovateľa (účastníka konania) môžu
existovať objektívne odôvodnené obavy, že sudca vo veci nie je nestranný. Z rozhodnutí
ESĽP v prípadoch funkčnej predpojatosti možno vyvodiť niekoľko zásadných kritérií, ktoré
musia byť pre konštatovanie predpojatosti splnené. Predovšetkým musí byť splnená
podmienka totožnosti veci, ako to vyplýva z rozhodnutia vo veci Kleyn a ďalší proti
Holandsku, sťažnosti č. 39343/98, č. 39651/98, č. 43147/98 a č. 46664/99 (k tomu pozri
II. ÚS 16/2011, bod 28), alebo aj z rozhodnutia vo veci Sacilor Lormines proti Francúzsku,
sťažnosť č. 65411/01 (pozri bod 74 odôvodnenia). Okrem toho je dôležitým faktorom aj
čas, ktorý uplynul medzi pôsobením sudcu v odlišných funkciách v totožnej veci, ako aj
miera (rozsah, v angličtine „extent“), v akej vo veci v rôznych pozíciách pôsobil (pozri
ESĽP vo veci Švarc a Kavnik proti Slovinsku, sťažnosť č. 75617/01, bod 40 odôvodnenia).
14. Pokiaľ ide o totožnosť veci, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,
že z formálneho hľadiska nie je podmienka totožnosti veci splnená. Je totiž zrejmé, že sudca
Ladislav Orosz nehlasoval o prijatí uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017, ktoré je
predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom nie je známe, že by sa na tvorbe tohto
uznesenia akýmkoľvek spôsobom podieľal. Plénum ústavného súdu však považuje
za potrebné posúdiť totožnosť veci aj z hľadiska obsahového („materiálneho“), pričom
tu možno opäť pripomenúť rozhodnutie vo veci Indra proti Slovensku, v ktorom ESĽP
konštatoval, že v tomto prípade z hľadiska technického išlo síce o dve odlišné súdne
konania, v oboch prípadoch však išlo o posúdenie tých istých skutkových okolností,
t. j. totožnosť veci bola zachovaná (bod 52 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Práve z tohto
uhla pohľadu je potrebné zistiť, či možno rozhodovanie o návrhoch ústavných zákonov
v roku 2000 stotožniť s rozhodovaním o uznesení národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017,
hoci je zrejmé, že technicky ide o hlasovania odlišné. Tu sa ponúka samozrejmá odpoveď,
že predmetom hlasovania boli v oboch prípadoch tie isté rozhodnutia o amnestiách,
preto ide z hľadiska materiálneho o rovnakú vec.
15. Treba však poukázať na skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa vo všetkých
prípadoch hlasovania zdržal, t. j. nevyjadril sa prostredníctvom hlasovania k samotnému
zrušeniu amnestií. Na základe toho potom objektívne nie je možné usúdiť, že poslanec
Ladislav Orosz mal na vec vopred sformovaný názor, ktorý bude determinovať jeho kladné
či záporné rozhodovanie vo funkcii sudcu. Pripúšťame, že externý pozorovateľ by
subjektívne mohol takéto pochybnosti mať, rozhodujúce však je, či možno tieto pochybnosti
objektivizovať, keďže jediným objektívnym ukazovateľom je v tomto smere hlasovanie.
16. Zároveň je potrebné zvážiť aj ďalšie skutočnosti, bez ktorých by posudzovanie
objektívnej nestrannosti nebolo úplné. Medzi rozhodovaním v roku 2000 a v roku 2017
existujú podľa názoru pléna ústavného súdu principiálne odlišnosti, ktoré sú aj z hľadiska
totožnosti veci podstatné. Na prvom mieste treba spomenúť zmenu ústavy prostredníctvom
ústavného zákona č. 71/2017 Z. z., ktorým bol vytvorený osobitný mechanizmus upravujúci
možnosť zrušenia (aj) tzv. „Mečiarových amnestií“. Ide síce evidentne o otázku technickú
(procedurálnu), je však nevyhnutné zaoberať sa ňou, pretože až prijatím tejto novely bola
silou ústavnej väčšiny národnej rady zodpovedaná v minulosti často kladená otázka, či je
vôbec možné amnestie zrušiť, resp. aký je najvhodnejší spôsob tohto zrušenia. Nešlo pritom
o nepodstatný problém, ako ukazuje napríklad aj odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013:
„26. Zo žiadneho ustanovenia Ústavy ostatne nevyplýva ústavnoprávny štandard
prieskumu takého rozhodnutia o amnestii, ktorý by mohol byť použitý; pokiaľ ho teda
neupravil ústavodarca, nie je vecou Ústavného súdu..., aby ho dotváral vo svojej aplikačnej
praxi.
27. Možno teda uzavrieť, v zhode s názormi zhora predznačenými (viď bod 21), že –
ako akt uvedeným spôsobom založenej diskrécie exekutívy - je rozhodnutie o amnestii
v zásade z právnej (súdnej) kontroly vyňaté, a preto je nutné ho považovať za
nezrušiteľné, vrátane zo strany súdnej moci (k dispozícii je iba zodpovednosť politická)...“
(pridané zvýraznenie, pozn.).
17. Z citovanej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (pre podrobnosti odkazujeme
na jeho úplné znenie) je evidentná zmena, ku ktorej v Slovenskej republike došlo
v roku 2017, keď ústavodarca ustanovil ústavný mechanizmus (zaviedol ústavný štandard)
zrušenia amnestií, čím odstránil legitímne pochybnosti mnohých právnikov, či je vôbec
možné amnestie zrušiť. Táto skutočnosť má podľa ústavného súdu zásadný význam aj
pre tých, ktorí zastávali názor, že amnestie možno zrušiť, pretože sa tak stanovil spôsob,
akým možno tento cieľ prípadne dosiahnuť (toto konštatovanie je potrebné vnímať
vo všeobecnej rovine, ústavný súd ním neprejudikuje svoje rozhodnutie vo veci samej).
Pokiaľ ide o účasť sudcu Ladislava Orosza na rozhodovaní národnej rady pred zavedením
ústavného štandardu vo veci zrušenia amnestií, napriek takejto zásadnej zmene situácie
musí zostať ústavný súd opatrný a nemôže celkom poprieť totožnosť veci danú predmetom
rozhodovania (išlo vždy o zrušenie tých istých amnestií). Treba však konštatovať,
že vzhľadom na už uvedené v porovnávaných prípadoch nejde o úplne rovnaké veci,
pričom rozdiel medzi oboma prípadmi je závažný. Osobitne so zreteľom na to, že sudca
Ladislav Orosz sa aj pri samotnom hlasovaní zaoberal predovšetkým otázkou ústavného
štandardu zrušenia amnestií, ktorý v tom čase (roky 2000 až 2002) nebol zavedený.
18. Okrem samotnej totožnosti veci je však potrebné posúdiť aj mieru, v akej bol
dotknutý sudca v oboch prípadoch vo veci činný. V oboch prípadoch je jeho pozícia
navonok totožná, keďže bol (a v súčasnosti je) jedným z viacerých členov kolektívneho
orgánu, ktorý rozhoduje o zrušení tých istých amnestií. Tento záver však možno prijať
iba s výhradou uvedenou v predchádzajúcom bode, teda že ide o rozhodovanie o veciach,
ktoré sú v (dôležitej) časti odlišné. Okrem toho sa principiálne líšia procesný postup
a povaha týchto dvoch kolektívnych orgánov rozhodujúcich o amnestiách (parlament
a ústavný súd).
19. Pre zváženie objektívnej zaujatosti je napokon relevantný aj čas, ktorý medzi
jednotlivými rozhodnutiami uplynul, pričom možno povedať, že uplynutím sedemnástich
rokov sa väzba medzi pôsobením poslanca a sudcu Ladislava Orosza do značnej miery
oslabila. Plénu ústavného súdu je okrem toho známe, že od roku 2002 pôsobil bývalý
poslanec národnej rady Ladislav Orosz v akademickej sfére, v rokoch 2003 až 2004
aj ako poradca na ústavnom súde a v roku 2007 bol vymenovaný za sudcu ústavného súdu.
Sudca Ladislav Orosz sa ako sudca ústavného súdu téme tzv. „Mečiarových amnestií“
nevenoval a o jeho sudcovskej integrite niet pochýb. Táto skutočnosť podľa názoru pléna
ústavného súdu objektívne zmierňuje obavu, že rozhodovanie poslanca vo veciach amnestií
v roku 2000 až 2002 vopred určilo, ako bude sudca rozhodovať vo veci v roku 2017.
20. Zvážiac všetky uvedené skutočnosti, plénum ústavného súdu uzavrelo, že sudca
Ladislav Orosz sa nezávislému pozorovateľovi pre existenciu funkčnej väzby (totožnosti
veci, na rozhodovaní o ktorej sa zúčastňuje v dvoch rôznych funkciách) môže subjektívne
javiť ako predpojatý, pochybnosti o jeho predpojatosti sú však podľa pléna ústavného súdu
objektívne veľmi nízke. Prispieva k tomu zásadná zmena ústavy a uplynutie času
medzi dvoma prípadmi, kedy bol (je) sudca Ladislav Orosz vo veci činný. Okrem toho
sa poslanec Ladislav Orosz vo všetkých prípadoch rozhodovania v národnej rade hlasovania
zdržal, t. j. nevyjadril sa prostredníctvom hlasovania k samotnému zrušeniu amnestií
(čo je vzhľadom na charakter ústavného súdu ako súdneho orgánu a spôsob rozhodovania
sudcu vylúčené). Zo všetkých týchto dôvodov sa plénum ústavného súdu v tomto prípade
priklonilo k rozhodnutiu, že sudcu Ladislava Orosza z výkonu jeho funkcie nevylúči.
21. Pri tomto vážnom rozhodnutí muselo plénum ústavného súdu vziať do úvahy
aj niektoré výnimočné okolnosti prípadu. Z veľkej časti sú dané povahou samotnej veci,
keďže už len fakt, že otázka tzv. „Mečiarových amnestií“ rezonovala v spoločnosti po dobu
dvadsiatich rokov a vyvrcholila v (mnohých ohľadoch pozoruhodnej) zmene ústavy
a v následnom rozhodnutí národnej rady o ich zrušení, svedčí o nesmiernom význame
a citlivosti tejto otázky pre celú spoločnosť. Ústavodarca túto citlivosť (avšak nielen
vo vzťahu k tzv. „Mečiarovým amnestiám“) zvýraznil tým, že svoje rozhodnutie podrobil
automatickej kontrole zo strany ústavného súdu, ktorému na rozhodnutie stanovil lehotu
60 dní, rovnako ako pri inej spoločensky významnej téme referenda (tu však s rozdielnym
následkom v prípade márneho uplynutia lehoty). V tejto situácii ústavný súd považuje
za svoju povinnosť rozhodnúť vo veci meritórne, pretože len tak môže byť zavedený
ústavný štandard zrušenia amnestií plnohodnotne realizovaný. Ústavodarca síce počíta
aj s nemeritórnym zamietavým rozhodnutím pre nedostatok hlasov, resp. s márnym
uplynutím lehoty danej na rozhodnutie, zo strany ústavného súdu by však bolo popretím
zmyslu jeho existencie, ak by „rozhodnutie“ vo veci ponechal na tieto prípady. Inak
povedané, snahou o meritórne rozhodnutie vo veci ústavný súd realizuje ústavnú úpravu
a napĺňa svoju úlohu, ktorá spočíva v ochrane princípov demokratického a právneho štátu
[čl. 1 ods. 1 a čl. 86 písm. h) ústavy]. Tento prístup považuje ústavný súd za správny
a zodpovedajúci účelu právnej úpravy, pretože ak by rozhodnutie národnej rady nemalo
podliehať meritórnej (t. j. jedinej skutočnej) kontrole zo strany ústavného súdu, boli by
príslušné ustanovenia ústavy, resp. zákona o ústavnom súde úplne zbytočné. Úprava
nemeritórneho „rozhodnutia“ ústavného súdu totiž sama osebe nemá žiaden význam,
ide tu len o „núdzové“ riešenia v tých prípadoch, ak nie je skutočný účel právnej úpravy
z rôznych dôvodov dosiahnutý. Je preto zrejmé, že ústavný súd musí urobiť maximum
pre dosiahnutie meritórneho rozhodnutia, pričom sa však vždy musí držať v medziach
ústavy a zákonov.
22. Je potrebné poukázať aj na ďalší vážny a dlhodobý problém, ktorým
sú neobsadené miesta sudcov ústavného súdu a fakt, že od 4. júla 2014 nie je plénum
ústavného súdu v plnom zložení a v súčasnosti ho tvorí len desať z trinástich sudcov.
Uvedená situácia pretrváva aj po rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2014
zo 17. marca 2015 a sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015. Neúplnosť pléna potom
prirodzene spôsobuje značné problémy v jeho rozhodovacej činnosti, pretože na akékoľvek
rozhodnutie je potrebné dosiahnuť väčšinu siedmich hlasov. Táto väčšina sa, samozrejme,
omnoho ťažšie nachádza v pléne zloženom z desiatich sudcov ako v pléne zloženom
zo sudcov trinástich. Dôsledkom toho je skutočnosť, že od už uvedeného dátumu,
t. j. 4. júla 2014, bolo pre nedosiahnutie potrebnej väčšiny hlasov zamietnutých už štrnásť
návrhov na rozhodnutie. Obava o funkčnosť pléna je tak veľmi konkrétna a naliehavá,
keďže požadovaná väčšina pre rozhodnutie vo veci by sa omnoho ťažšie nachádzala, ak by
v dôsledku vylúčenia sudcov ich počet klesol na deväť, resp. osem (okrem sudcu Ladislava
Orosza plénum rozhoduje aj o vylúčení sudcu Petra Brňáka). V takom prípade by mohlo
byť prakticky veľmi ťažké, aby ústavný súd vo veci meritórne rozhodol.
23. Ústavný súd má neblahé skúsenosti s námietkami zaujatosti, ktoré v konkrétnych
prípadoch viedli až k nefunkčnosti pléna. Tieto skúsenosti sú reflektované aj v jeho
judikatúre, keď konštatoval: «Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou
funkčnosti ústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti
Slovenskej republike (Harabin v. Slovenská republika) a podávanie „nad/nad“ námietok
viedlo až k prijatiu novely zákona o ústavnom súde č. 114/2013 Z. z. a taktiež dodatku
k rozvrhu práce ústavného súdu.» (pozri II. ÚS 16/2011, bod 40 odôvodnenia). Sú to aj tieto
ustanovenia zákona o ústavnom súde týkajúce sa „zablokovania“ rozhodovacej činnosti
ústavného súdu, ktoré poskytujú dodatočnú oporu pre rozhodnutie ústavného súdu v danom
prípade. V zmysle týchto ustanovení totiž platí, že „ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo
odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup
podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum ústavného súdu tak,
že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť
neprihliada.“ (§ 28 ods. 2 druhá veta zákona o ústavnom súde). Inak povedané, ak ústavný
súd pre námietky zaujatosti nemôže rozhodnúť, na námietky zaujatosti sa neprihliada.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 114/2013 Z. z. vyplýva, že v tomto prípade ide o uplatnenie
doktríny nevyhnutnosti zakotvenej v tzv. Bangalórskych pravidlách, podľa ktorých
„Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý je inak vylúčený, pojednávať
a rozhodovať vo veci, a to z toho dôvodu, že ak by sa tak nestalo, viedlo by to
k nespravodlivosti.“.
24. Pri rozhodovaní o vylúčení sudcu Ladislava Orosza vzal ústavný súd do úvahy
doktrínu nevyhnutnosti, pričom ju vyvážil s ochranou účastníkov konania pred možným
rozhodnutím predpojatého sudcu. Pri tomto vyvažovaní vychádzal zo záveru v bode 20
odôvodnenia, podľa ktorého je obava z predpojatosti sudcu Ladislava Orosza objektívne
veľmi nízka, a tiež zo záveru uvedeného v bode 22 odôvodnenia, že jeho vylúčením by bola
veľmi vážne ohrozená rozhodovacia činnosť pléna ústavného súdu. Za týchto okolností
podľa ústavného súdu nad veľmi vzdialenou obavou z predpojatosti sudcu prevážila veľmi
naliehavá potreba zachovania funkčnosti pléna ústavného súdu. Rozhodnutie vo veci
amnestií je totiž rovnako ako všetky rozhodnutia ústavného súdu vecou spravodlivosti, ktorá
by inak nebola plnohodnotne chránená (pozri body 21 a 22 odôvodnenia).
25. Ústavný súd zdôrazňuje, že starostlivo zvážil dôvody svojho rozhodnutia
a predkladá ich s cieľom upevniť dôveru dotknutých osôb (netreba zabúdať, že národná rada
sa z vlastnej vôle podriadila kontrole ústavného súdu). Táto dôvera je pre riadne fungovanie
ústavného súdu základnou podmienkou, keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci
nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“
(PL. ÚS 92/2011). Práve pre zachovanie dôvery a splnenie svojej povinnosti sa ústavný súd
aj týmto rozhodnutím zaviazal vykonať všetko potrebné pre riadne meritórne rozhodnutie
v prerokovávanej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017