Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)PL. ÚS 11/09
PDF · 277.89 KB
No categories available
PL. ÚS 11/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 11/09-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 17. júna 2009
predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Advokátska kancelária, Krížna 47,
Bratislava, na podanie výkladu čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy Slovenskej republiky podľa čl. 128 Ústavy
Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu
čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s)
Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2008
doručený návrh 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina
poslancov“) označený ako „Návrh na začatie konania podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky“. Ako ďalšieho účastníka konania o výklad ústavy skupina poslancov
označila prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).
Poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu vychádzajúcu z nevyhnutnosti
preukázania spornosti veci pre založenie jeho právomoci zaoberať sa meritórne návrhom
podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) skupina poslancov
v odôvodnení návrhu okrem iného uviedla „... právne relevantným sporom o výklad
ústavného zákona v konkrétnom prípade je spor medzi Národnou radou Slovenskej
republiky ... a prezidentom Slovenskej republiky ... ako iným štátnym orgánom, ktorý
ústavný zákon čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky nesprávne vykladá
a nesprávne ho aplikuje“.
Skupina poslancov vo svojom návrhu zdôraznila spätosť a vzájomnú previazanosť
kompetencií Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidenta
v procese ustanovovania, resp. vymenovania sudcov ústavného súdu, a v tejto súvislosti
ďalej uviedla: «Národná rada by za kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu nezvolila
občana, ktorý v čase volieb spĺňa síce predpoklady ustanovené v ústave alebo v zákone
na vymenovanie sudcu ústavného súdu, ale nespĺňa základný predpoklad, ktorý aj
bez reglementovania v právnej norme ústavy alebo zákona je conditio sine qua non výkonu
najvyššej sudcovskej funkcie. Týmto predpokladom právoplatný odsudzujúci rozsudok
za úmyselný trestný čin a to bez ohľadu na to, kedy k odsúdeniu došlo ako aj bez ohľadu
na to, či už bolo odsúdenie zahladené alebo či sa na takého občana hľadí, akoby nebol
za takýto trestný čin odsúdený. Inými slovami, ak by národná rada mala v čase volieb
preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu
bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by
ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného
súdu.
V intenciách uvedeného by Národná rada postupovala aj v prípade voľby J. H. za
kandidáta na sudcu ústavného súdu. Keďže Národná rada nevedela o právoplatnom
odsúdení J. H., zvolila ho za kandidáta na sudcu ústavného súdu a spolu s ďalšími
zvolenými kandidátmi ho navrhla prezidentovi republiky. Prezident republiky J. H. aj za
sudcu ústavného súdu na 12 rokov vymenoval.
Národná rada, prezident republiky, ako aj odborná a laická verejnosť sa ale
dozvedela o právoplatnom odsúdení J. H. za úmyselný trestný čin až po jeho zvolení
a vymenovaní za sudcu ústavného súdu. Preto ako Národná rada, tak aj iné ústavné orgány
napr. Súdna rada Slovenskej republiky dôvodne predpokladali a očakávali, že prezident
republiky na základe tejto skutočnosti, ktorá bola preukázaná zaslaním rozsudku Krajského
súdu v Bratislave – pobočka Nitra, sp. zn. 9 To 331/96, ústavným súdom prezidentovi
republiky za účelom ďalšieho ústavného postupu, ktorým je odvolanie sudcu ústavného
súdu J. H. v zmysle čl. 138 ods. 2 písm. a Ústavy Slovenskej republiky, menovaného sudcu
ústavného súdu odvolá. Prezident republiky ale sudcu ústavného súdu J. H. neodvolal.
Túto svoju nečinnosť, ktorá podľa nášho názoru je neplnením si ústavnej povinnosti
podľa čl. 138 ods. 2 písm. a v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident republiky
sám, ako aj prostredníctvom svojho hovorcu odôvodňoval rôzne, ale najmä výlučne
s použitím gramatickej metódy výkladu právnej normy všeobecne záväzného právneho
predpisu najvyššieho stupňa právnej sily. Podstatu týchto odôvodnení tvorili argumenty,
že neexistuje dôvod, na základe ktorého by prezident mohol odvolať ústavného sudcu J. H.
Takýto výklad právnej normy ústavného zákona, ktorý účastník konania pri výklade
ústavného zákona používa len pri účelovo vytrhnutých slovách napr., že „v čase kedy bol
J. H. právoplatne odsúdený ešte nebol sudcom ústavného súdu“ už nepoužíva argumentuje
tým, že trest bol „sudcovi zahladený“.
Sporný čl. 138 ods. 1 písm. a) a ani ďalšie články Ústavy Slovenskej republiky,
zahladenie trestu vôbec neupravujú. Preto navrhovatelia považujú takéto interpretácie
a používanie ústavných noriem za neprijateľné a za a priori brzdiace snahu tých štátnych
orgánov, ktoré sa snažia o nápravu existujúceho protiústavného stavu a za eliminovanie
jeho už existujúcich negatívnych následkov.»
Skupina poslancov vo svojom návrhu poukázala na uznesenie národnej rady č. 771
z 27. marca 2008, v ktorom je vyslovený názor, že sudca ústavného súdu J. H. vzhľadom
na právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin „nemá právny titul na výkon
funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky“ a že u menovaného sudcu „sú
naplnené podmienky podľa čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
Skupina poslancov na podporu svojho právneho názoru argumentovala
aj stanoviskom Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení z 13. novembra
2007 okrem iného konštatovala, „že zotrvanie JUDr. J. H. vo funkcii sudcu Ústavného súdu
Slovenskej republiky je v rozpore s etikou, morálkou a princípom nulovej tolerancie“. Ďalej
uviedla, že „pre členov súdnej rady je neakceptovateľné, že ak nulová tolerancia je
základným predpokladom členstva v súdnej rade a to nielen u členov – sudcov, ktorých
volia sudcovské rady, ale aj u tých právnikoch, ktorých volí národná rada, alebo menuje
prezident republiky alebo vláda Slovenskej republiky, že tento základný predpoklad nemôže
absentovať u sudcov ústavného súdu“.
Skupina poslancov vo svojom návrhu poukázala aj na niektoré sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy z predchádzajúceho obdobia doručené ústavnému súdu, ktorých
obsahom boli „námietky porušenia práva navrhovateľov zaručených ústavou a to práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a práva na rozhodnutie na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. V týchto sťažnostiach
sťažovatelia namietali skutočnosť, že o ich podaniach rozhodoval nezákonný sudca
ústavného súdu (JUDr. J. H.), tvrdiac, že tento v čase rozhodovania nespĺňal požiadavky
kladené na osobu vo funkcii sudcu ústavného súdu aj napriek tomu, že ho prezident z tejto
funkcie neodvolal.
Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie
podal tento výklad čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy:
„Prezident Slovenskej republiky je povinný odvolať sudcu ústavného súdu na základe
právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne
odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu
trestu odňatia slobody a to bez ohľadu na to, či k takému odsúdeniu došlo po vymenovaní
do funkcie sudcu ústavného súdu alebo ešte pred vymenovaním a to aj v prípade, ak mu
bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené alebo ak sa už na odsúdenú osobu hľadí,
akoby nebola za takýto trestný čin odsúdená.“
II.
Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,
ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa
vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný
odo dňa jeho vyhlásenia.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2
toho istého ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov
len vtedy, ak je vec sporná.
Podľa § 46 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnenými na podanie návrhu sú osoby
uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).
Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak
návrh podá najmenej pätina poslancov národnej rady.
Podľa § 46 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je tiež štátny orgán,
o ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá.
Podľa § 47 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne
ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má vyložiť, z akých dôvodov je vec sporná
a ktorý štátny orgán si podľa navrhovateľa nesprávne vykladá ústavný zákon.
Podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident vymenúva a odvoláva sudcov
ústavného súdu...
Podľa čl. 138 ods. 1 ústavy sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať
písomným vyhlásením predsedovi ústavného súdu. Jeho funkcia v takom prípade zaniká
uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie
doručené.
Podľa čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy prezident sudcu ústavného súdu odvolá
na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol
právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom
odložení výkonu trestu odňatia slobody.
Návrh na začatie konania o výklade ústavy a ústavných zákonov, ak je vec sporná
podľa čl. 128 ústavy, môžu podať len subjekty uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona
o ústavnom súde, pričom každý takýto návrh musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti
ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti ustanovené
v § 47 zákona o ústavnom súde. Zároveň z dikcie čl. 128 ústavy, ako aj § 45 zákona
o ústavnom súde možno vyvodiť, že nevyhnutnou podmienkou na prijatie návrhu na začatie
konania podľa čl. 128 ústavy je existencia ústavne relevantného sporu, ktorý musí
navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania preukázať.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženého návrhu zistil, že predmetný
návrh podala skupina poslancov, ktorú zákon o ústavnom súde označuje za subjekt, ktorý je
oprávnený podať návrh na začatie konania o výklade ústavy a ústavných zákonov podľa
čl. 128 ústavy [§ 46 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Návrh
skupiny poslancov podľa názoru ústavného súdu obsahuje všeobecné náležitosti ustanovené
v § 20 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní predloženého návrhu skupiny poslancov
ďalej skúmal, či obsahuje osobitné náležitosti ustanovené v § 47 zákona o ústavnom súde.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že z hľadiska požiadavky, že návrh „musí
obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho
ustanovenie sa má vyložiť“, je predložený návrh vnútorne rozporný, keďže na jednej strane
podľa petitu a podstatnej časti odôvodnenia skupina poslancov požaduje, aby ústavný súd
podal výklad čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ale na druhej strane v časti odôvodnenia svojho
návrhu označuje za sporné neexistujúce ustanovenie čl. 138 ods. 1 písm. a) ústavy („Sporný
čl. 138 ods. 1 písm. a a ani ďalšie články Ústavy Slovenskej republiky, zahladenie trestu
vôbec neustanovujú...“). Navyše ako dôkaz preukazujúci existenciu sporu medzi národnou
radou a prezidentom, ktorý je v predloženom návrhu označený ako štátny orgán, ktorý
príslušné ustanovenie ústavy nesprávne vykladá, skupina poslancov označuje uznesenie
národnej rady č. 771 z 27. marca 2008. V tomto uznesení sa okrem iného uvádza, že
„... u sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky J. H. sú naplnené podmienky podľa
čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, pričom ustanovenie čl. 138 ods. 2 písm. a)
ústavy, ktorého výkladu sa skupina poslancov podľa petitu svojím návrhom domáha, nie je
v tomto uznesení vôbec spomenuté.
Zohľadňujúc uvedené vnútorné rozpory v návrhu skupiny poslancov sa ale v rámci
jeho predbežného prerokúvania ústavný súd sústredil na preskúmanie otázky, či v danom
prípade existuje, resp. či vôbec môže existovať spor medzi národnou radou, prípadne iným
orgánom verejnej moci na jednej strane a prezidentom na druhej strane pri výklade
a aplikácii čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, keďže podľa petitu sa skupina poslancov domáha
výkladu práve tohto ustanovenia ústavy. Pri preskúmavaní tejto otázky ústavný súd
vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, ktorú už možno považovať za stabilizovanú.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné najprv poukázať na právne
názory, prostredníctvom ktorých sa v predchádzajúcom období vyjadroval k účelu konania
o výklad ústavy alebo ústavného zákona podľa čl. 128 ústavy (resp. podľa čl. 128 ods. 1
ústavy – v období pred nadobudnutím účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným
zákonom č. 90/2001 Z. z.). Už v konaní vo veci sp. zn. I. ÚS 129/93 ústavný súd uviedol,
že „účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že navrhovateľ sa domáha správneho
používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti v tomto ústavnom zákone
upravenom. Výklad o uplatňovanie práv iných subjektov ako tých, ktorým sú práva
a povinnosti ústavným zákonom priznané, by odporovalo účelu podávania výkladu
ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 ústavy.“. Následne ústavný súd ešte pregnantnejšie
vymedzil účel konania o výklade ústavy a ústavných zákonov v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 61/96 (tiež sp. zn. II. ÚS 30/97), keď okrem iného uviedol «Účelom konania o výklad
ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vyložiť sporné
ustanovenie ústavného zákona jednoznačným spôsobom tak, aby k sporu, ktorý viedol
k začatiu konania ústavného súdu už v budúcnosti nedochádzalo. Hoci jednou z podmienok
konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je vznik konkrétneho sporu
medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v konkrétnom čase, uznesenie
ústavného súdu o výklad sporného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky má účinky
„erga omnes“ s trvalou platnosťou až do obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto
ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom výkladu ústavného súdu.».
Z dikcie čl. 128 ústavy („Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,
ak je vec sporná.“) a ešte zreteľnejšie z dikcie § 45 zákona o ústavnom súde („... len vtedy,
ak je vec sporná“) zjavne vyplýva, že preukázanie spornosti veci zo strany navrhovateľa je
conditio sine qua non preto, aby ústavný súd mohol v konaní podľa čl. 128 ústavy podať
výklad príslušného ustanovenia ústavy alebo ústavného zákona.
Z uvedeného hľadiska bolo aj v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhu
skupiny poslancov podstatné poukázať na to, ako ústavný súd v doterajšej judikatúre
vykladá slovné spojenie „ak je vec sporná“ použité tak v čl. 128 ústavy, ako aj v § 45
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 30/97 okrem iného uviedol: „Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik
sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom... Druhou podmienkou je vznik sporu
o právo alebo povinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa
čl. 128 ods. 1 ústavy je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa čl. 128 ods. 1 ústavy sa
však nespájajú s akýmkoľvek sporom o výklad ústavy, ale len s ústavne relevantným
sporom… Ústavne relevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže
vzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a).
Ústavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi
orgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje.“ Z citovaného vyplýva, že
v konaní podľa čl. 128 ústavy musí ísť o konkrétny (faktický) spor o ústavou, resp.
ústavným zákonom priznané právo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú
povinnosť, t. j. jednak navrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí,
že sporné ustanovenie ústavy, resp. ústavného zákona nesprávne vykladá. Tento záver
potvrdzuje aj už citovaný právny názor vyjadrený vo veci sp. zn. I. ÚS 129/93, ktorý
vymedzuje účel konania podľa čl. 128 ústavy.
Požiadavku preukázania existencie konkrétneho sporu o výklad ústavy, resp.
ústavného zákona medzi účastníkmi konania podľa čl. 128 ústavy zo strany navrhovateľa
ako podmienky prijatia návrhu na ďalšie konanie akcentuje aj odborná literatúra: «Vec je
sporná vtedy, ak navrhovateľ tvrdí, že existuje taká interpretácia ústavného zákona, ktorá je
v rozpore s jeho výkladom a výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi. Hoci to priamo
neplynie z výrazu „vec je sporná“, je totiž zjavné, že nemôže ísť iba o akademický spor
o výklad. Spor sa musí týkať nielen výkladu ústavného zákona, ale aj druhej stránky
interpretácie, t. j. aplikácie ústavného zákona v konkrétnom spore medzi dvoma účastníkmi
konania o výklad ústavného zákona. Spornosť by teda mala byť potvrdená na dvoch
úrovniach: výkladovej i aplikačnej. To je jediná cesta ako zabrániť návrhom na výklad
ústavných zákonov, ktoré by nemali dopad na ústavnoprávnu prax, ale venovali by sa len
teoretickej stránke daného problému ...» [BRÖSTL, A. – KLUČKA, J. – MAZÁK, J.:
Ústavný súd Slovenskej republiky (Organizácia, proces, doktrína). Košice: PHARE
Foundation 2001, s. 94].
Na základe uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou ustálenou
judikatúrou zdôraznil, že obligatórnou podmienkou prijatia návrhu na začatie konania
o výklade ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy je preukázanie sporu
o interpretáciu a aplikáciu príslušnej ústavnej normy medzi najmenej dvoma štátnymi
orgánmi, ktorým ústavný zákon priznáva kompetencie smerujúce k dosiahnutiu cieľa
(účelu) sledovaného interpretáciou a aplikáciou tejto ústavnej normy. V kontexte
s požiadavkami vyplývajúcimi z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde zároveň platí, že
ústavný súd „... je v konaní o výklad ústavných zákonov viazaný návrhom oprávneného
subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná“ (napr. I. ÚS 20/94,
I. ÚS 7/96, I. ÚS 51/96, II. ÚS 31/97).
Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom
prerokovaní návrhu skupiny poslancov, ktorého predmet, aj napriek už naznačeným
vnútorným rozporom v jeho odôvodnení, možno identifikovať ako návrh na podanie
výkladu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy. Z návrhu sa dá vyvodiť, že skupina poslancov
považuje výklad označeného ustanovenia ústavy prezidentom založený na právnom názore,
podľa ktorého podmienky na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie podľa čl. 138 ods. 2
písm. a) ústavy nie sú naplnené, ak sudca ústavného súdu bol právoplatne odsúdený
za úmyselný trestný čin v čase, keď funkciu sudcu ústavného súdu ešte nevykonával, alebo
ak mu bol uložený trest za tento úmyselný trestný čin už zahladený, za nesprávny.
Z čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy možno vyvodiť povinnosť prezidenta odvolať sudcu
ústavného súdu z funkcie, a to buď na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku
za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za (iný, t. j. nie úmyselný,
pozn.) trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu
odňatia slobody. Z textu tohto ustanovenia ústavy možno vyvodiť aj jeho účel (cieľ)
spočívajúci v zabránení v ďalšom výkone funkcie sudcu ústavného súdu osobe, ktorá
naplnila podmienky v ňom uvedené uplatnením právomoci prezidenta odvolať sudcu
ústavného súdu z funkcie.
Z analýzy čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ako aj ďalších súvisiacich ústavných noriem
vyplýva, že návrh skupiny poslancov sa vzťahuje na ústavnú normu, ktorej účel možno
dosiahnuť autonómnym výkonom právomoci, ktorú ústava zverila prezidentovi, t. j.
posudzovaný prípad, ktorý sa podľa návrhu skupiny poslancov má stať predmetom konania
podľa čl. 128 ústavy nepredstavuje situáciu, keď sa na dosahovaní účelu (cieľa) ústavnej
normy [zabránenie v ďalšom výkone funkcie sudcu ústavného súdu osobe, ktorá naplnila
podmienky uvedené v čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy] podieľajú dva štátne orgány, ktorých
ústavnoprávne zakotvené právomoci sú pritom vzájomne prepojené. Výkon prezidentovej
právomoci spočívajúcej v odvolaní osoby zastávajúcej funkciu sudcu ústavného súdu
za splnenia podmienok podľa čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy nie je podmienený
ústavnoprávne kvalifikovanou aktivitou iného štátneho orgánu. Je inou otázkou, že
za výkon tejto právomoci, tak ako aj za výkon iných ústavou mu zverených právomocí,
nesie prezident ústavnú zodpovednosť (čl. 106 a čl. 107 ústavy).
Z analýzy ústavy zároveň vyplýva, že žiadna ústavná norma nezveruje národnej rade,
ktorej súčasťou je aj skupina poslancov, v súvislosti s odvolávaním sudcov ústavného súdu
žiadne právo ani povinnosť. Skutočnosť, že národná rada sa ústavne relevantným spôsobom
podieľa na procese vymenovania sudcov ústavného súdu (voľbou kandidátov na sudcov
ústavného súdu) v sebe nezahŕňa automaticky jej oprávnenie iniciovať kvalifikovaným
spôsobom odvolanie sudcov ústavného súdu, ako sa usiluje skupina poslancov vo svojom
návrhu minimálne nepriamo argumentovať [„... ak by národná rada mala v čase volieb
preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu
bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by
ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného
súdu“]. Žiadnu ústavnú relevanciu podľa názoru ústavného súdu v preskúmavanej veci
nemá ani uznesenie národnej rady č. 771 z 27. marca 2008, ktorým skupina poslancov
v predloženom návrhu tiež argumentuje. Označené uznesenie možno považovať iba
za proklamatívne vyhlásenie slúžiace na to, aby národná rada oficiálnym spôsobom
vyjadrila svoj názor na otázku zotrvania konkrétnej osoby vo funkcii sudcu ústavného súdu
(a navyše smerujúce k inému ustanoveniu ústavy, než ktorého výkladu sa skupina poslancov
podľa petitu tohto návrhu domáha). Takéto uznesenie však nijako nezakladá povinnosť
prezidenta reagovať naň ústavne kvalifikovaným spôsobom. Ústavný súd zdôrazňuje, že
uznesenie národnej rady by takúto povinnosť prezidenta nezakladalo ani vtedy, ak by
odkazovalo nie na neexistujúce ustanovenie čl. 138 ods. 1 písm. a), ale na čl. 138 ods. 2
písm. a) ústavy, ktorého výkladu sa skupina poslancov týmto návrhom (podľa petitu)
domáha.
Ústavný súd zároveň považoval za potrebné uviesť, že autonómnosť výkonu
právomoci prezidenta podľa čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy nie je spochybnená ani
ustanovením § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je predseda ústavného
súdu povinný bez zbytočného odkladu zaslať prezidentovi právoplatný odsudzujúci
rozsudok za úmyselný trestný čin sudcu, právoplatný odsudzujúci rozsudok za trestný čin
sudcu, ak súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody ... Takto
formulovaná právna norma totiž predsedovi ústavného súdu nedáva ústavne relevantné
návrhové oprávnenie smerujúce k odvolaniu sudcu ústavného súdu. Zaslanie právoplatného
odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin sudcu ústavného súdu prezidentovi je iba
úkonom administratívnej povahy, ktorého účelom je poskytnúť prezidentovi informácie
významné pre jeho rozhodnutie odvolať sudcu ústavného súdu z funkcie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že skupina poslancov vo svojom
návrhu na začatie konania podľa čl. 128 ústavy nepreukázala existenciu konkrétneho sporu
medzi prezidentom a národnou radou, ktorého súčasť skupina poslancov tvorí, a ani
žiadnym iným štátnym orgánom o výklad a aplikáciu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorého
výkladu sa týmto návrhom domáha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju
stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej návrhy na začatie konania podľa čl. 128 ústavy
po zistení, že navrhovateľ nepreukázal existenciu sporu, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (napr. I. ÚS 51/96,
I. ÚS 3/98, I. ÚS 44/98, I. ÚS 7/99, I. ÚS 18/99, I. ÚS 40/99). Z uvedenej judikatúry teda
vyplýva, že ústavný súd považuje preukázanie spornosti veci za podstatnú a nevyhnutnú
náležitosť, resp. podmienku na prijatie návrhu o výklad ústavy a ústavných zákonov
na ďalšie konanie.
Princíp viazanosti doterajšou judikatúrou patrí k jedným z kľúčových princípov,
ktorým sa musí pri výkone svojej rozhodovacej činnosti riadiť ústavný súd. Ak totiž ústavný
súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie odôvodnene požaduje od iných orgánov verejnej
moci, aby rešpektovali a uplatňovali právne názory vyjadrené v jeho judikatúre, tak je
predovšetkým on sám viazaný svojou doterajšou judikatúrou. Táto požiadavka tvorí
neoddeliteľnú súčasť ústavného princípu právnej istoty.
Precízne uvedenú požiadavku vyjadril napr. Ústavný súd Českej republiky v náleze
PL. ÚS 11/02 z 11. júna 2003, keď uviedol: „Nemá-li se sám Ústavní soud jako ústavní
orgán, t. j. orgán veřejné moci, dopouštět libovůle, jejimž zákazu je sám také podroben,
neboť i Ústavní soud, či právě on je povinen respektovat rámec ústavního státu, v nemž je
výkon libovůle orgánům veřejné moci striktne zapovězen, musí se cítit vázan svými
vlastními rozhodnutími, která může svou judikaturou překonat jen za určitých podmínek...“
Z citovaného textu vyplýva, že požiadavku viazanosti ústavného súdu svojou
doterajšou judikatúrou nemožno chápať absolútne. Ak sa ale ústavný súd chce odkloniť
od svojej doterajšej judikatúry, musí na to výslovne upozorniť a starostlivo vysvetliť, prečo
ju mení, resp. sa od nej odkláňa (z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tomu
porovnaj Case of Vilho Eskelinen and Others v. Finland. Sťažnosť č. 63235/00; v domácej
ústavnej teórii o tom obšírne pozri najmä DRGONEC, J.: Súdna tvorba práva ako
prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná
revue, 60, 2008, č. 5, s. 724 a 727).
V danom prípade ústavný súd na prelomenie doterajšej judikatúry nenašiel
dostatočné dôvody ani po zohľadnení skutočnosti, že ide o návrh na začatie konania, ktorý
je svojím obsahom vo vzťahu k ústavnému súdu citlivý, keďže sa ním skupina poslancov
domáha výkladu ustanovenia ústavy priamo sa dotýkajúceho sudcov ústavného súdu. Vecná
stránka návrhu na začatie konania založená na extenzívnom výklade čl. 128 ústavy však
sama osebe nemôže ospravedlňovať zásah do stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
v predmetnej veci. V danom prípade by sa totiž prijatím návrhu skupiny poslancov na ďalšie
konanie vytvorilo pravidlo, ktoré by musel ústavný súd rešpektovať aj vo svojej budúcej
judikatúre, čo by viedlo k ústavne neakceptovateľným dôsledkom spočívajúcim k devalvácii
účelu konania o výklad ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy. Ústavný súd by sa
tak totiž stal „akademicky“ pôsobiacim orgánom ochrany ústavnosti, ktorý by bol povinný
meritórne rozhodnúť o každom návrhu na začatie konania podľa čl. 128 ústavy
predloženého niektorým zo subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona
o ústavnom súde, a to bez ohľadu na existenciu konkrétneho sporu o výklad určitého
ustanovenia ústavy alebo ústavného zákona, a to len na základe subjektívneho tvrdenia
oprávnených navrhovateľov, že sa príslušné ustanovenie ústavy alebo ústavného zákona
nesprávne v ústavnej praxi vykladá, t. j. bez ohľadu na ústavnú dikciu „... ak je vec sporná“.
Za týchto okolností by nesporne išlo o extenzívnu interpretáciu čl. 128 ústavy (ako aj § 45
zákona o ústavnom súde), ktorá by navyše mohla viesť aj k nadmernej politizácii
rozhodovacej činnosti ústavného súdu vzhľadom na z nej vyplývajúcu povinnosť zaujať
meritórne stanovisko ku všetkým „sporom“ o výklad ústavy, resp. ústavných zákonov
vznikajúcim v ústavno-politickej praxi nie zriedka z výsostne politických dôvodov. Ústavný
súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať aj na svoj právny názor, podľa
ktorého „extenzívny výklad právnych noriem (a zvlášť ústavných noriem, pozn.) možno
uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu
presvedčivo vyvrátiť“ (PL. ÚS 9/04).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že návrh skupiny poslancov nespĺňa ústavou a zákonom o ústavnom súde ustanovenú
a podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu podstatnú náležitosť pre jeho prijatie na ďalšie
konanie [čl. 128 ústavy a § 45 v spojení s § 47 zákona o ústavnom súde (preukázanie
spornosti veci)], a preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou tento návrh odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 30/97 odmietol návrh vlády Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 128
ústavy domáhajúcej sa výkladu čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy po zistení, že vláda Slovenskej
republiky nemá ústavnú právomoc vzťahujúcu sa k čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy, a teda „nie
je oprávneným subjektom podať návrh ústavnému súdu o výklad čl. 93 ods. 2 ústavy, keďže
mu z ústavy nevyplývajú žiadne oprávnenia takýto návrh podať“, t. j. z dôvodu, že ide
o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že
takýto prístup mohol zvoliť aj v prípade návrhu skupiny poslancov, t. j. mohol ho odmietnuť
aj z dôvodu, že bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2009