Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 11/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 17. júna 2009

predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Advokátska kancelária, Krížna 47,

Bratislava, na podanie výkladu

v spojení s podľa

Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu

v spojení s

o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2008

doručený návrh 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina

poslancov“) označený ako „Návrh na začatie konania podľa

Slovenskej republiky“. Ako ďalšieho účastníka konania o výklad skupina poslancov

označila prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).

Poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu vychádzajúcu z nevyhnutnosti

preukázania spornosti veci pre založenie jeho právomoci zaoberať sa meritórne návrhom

podľa (ďalej len „“) skupina poslancov

v odôvodnení návrhu okrem iného uviedla „... právne relevantným sporom o výklad

ústavného zákona v konkrétnom prípade je spor medzi Národnou radou Slovenskej

republiky ... a prezidentom Slovenskej republiky ... ako iným štátnym orgánom, ktorý

ústavný zákon nesprávne vykladá

a nesprávne ho aplikuje“.

Skupina poslancov vo svojom návrhu zdôraznila spätosť a vzájomnú previazanosť

kompetencií Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidenta

v procese ustanovovania, resp. vymenovania sudcov ústavného súdu, a v tejto súvislosti

ďalej uviedla: «Národná rada by za kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu nezvolila

občana, ktorý v čase volieb spĺňa síce predpoklady ustanovené v ústave alebo v zákone

na vymenovanie sudcu ústavného súdu, ale nespĺňa základný predpoklad, ktorý aj

bez reglementovania v právnej norme alebo zákona je conditio sine qua non výkonu

najvyššej sudcovskej funkcie. Týmto predpokladom právoplatný odsudzujúci rozsudok

za úmyselný trestný čin a to bez ohľadu na to, kedy k odsúdeniu došlo ako aj bez ohľadu

na to, či už bolo odsúdenie zahladené alebo či sa na takého občana hľadí, akoby nebol

za takýto trestný čin odsúdený. Inými slovami, ak by národná rada mala v čase volieb

preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu

bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by

ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného

súdu.

V intenciách uvedeného by Národná rada postupovala aj v prípade voľby J. H. za

kandidáta na sudcu ústavného súdu. Keďže Národná rada nevedela o právoplatnom

odsúdení J. H., zvolila ho za kandidáta na sudcu ústavného súdu a spolu s ďalšími

zvolenými kandidátmi ho navrhla prezidentovi republiky. Prezident republiky J. H. aj za

sudcu ústavného súdu na 12 rokov vymenoval.

Národná rada, prezident republiky, ako aj odborná a laická verejnosť sa ale

dozvedela o právoplatnom odsúdení J. H. za úmyselný trestný čin až po jeho zvolení

a vymenovaní za sudcu ústavného súdu. Preto ako Národná rada, tak aj iné ústavné orgány

napr. Súdna rada Slovenskej republiky dôvodne predpokladali a očakávali, že prezident

republiky na základe tejto skutočnosti, ktorá bola preukázaná zaslaním rozsudku Krajského

súdu v Bratislave – pobočka Nitra, sp. zn. , ústavným súdom prezidentovi

republiky za účelom ďalšieho ústavného postupu, ktorým je odvolanie sudcu ústavného

súdu J. H. v zmysle písm. a , menovaného sudcu

ústavného súdu odvolá. Prezident republiky ale sudcu ústavného súdu J. H. neodvolal.

Túto svoju nečinnosť, ktorá podľa nášho názoru je neplnením si ústavnej povinnosti

podľa písm. a v spojení s prezident republiky

sám, ako aj prostredníctvom svojho hovorcu odôvodňoval rôzne, ale najmä výlučne

s použitím gramatickej metódy výkladu právnej normy všeobecne záväzného právneho

predpisu najvyššieho stupňa právnej sily. Podstatu týchto odôvodnení tvorili argumenty,

že neexistuje dôvod, na základe ktorého by prezident mohol odvolať ústavného sudcu J. H.

Takýto výklad právnej normy ústavného zákona, ktorý účastník konania pri výklade

ústavného zákona používa len pri účelovo vytrhnutých slovách napr., že „v čase kedy bol

J. H. právoplatne odsúdený ešte nebol sudcom ústavného súdu“ už nepoužíva argumentuje

tým, že trest bol „sudcovi zahladený“.

Sporný a ani ďalšie články ,

zahladenie trestu vôbec neupravujú. Preto navrhovatelia považujú takéto interpretácie

a používanie ústavných noriem za neprijateľné a za a priori brzdiace snahu tých štátnych

orgánov, ktoré sa snažia o nápravu existujúceho protiústavného stavu a za eliminovanie

jeho už existujúcich negatívnych následkov.»

Skupina poslancov vo svojom návrhu poukázala na uznesenie národnej rady č. 771

z 27. marca 2008, v ktorom je vyslovený názor, že sudca ústavného súdu J. H. vzhľadom

na právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin „nemá právny titul na výkon

funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky“ a že u menovaného sudcu „sú

naplnené podmienky podľa “.

Skupina poslancov na podporu svojho právneho názoru argumentovala

aj stanoviskom Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení z 13. novembra

2007 okrem iného konštatovala, „že zotrvanie JUDr. J. H. vo funkcii sudcu Ústavného súdu

Slovenskej republiky je v rozpore s etikou, morálkou a princípom nulovej tolerancie“. Ďalej

uviedla, že „pre členov súdnej rady je neakceptovateľné, že ak nulová tolerancia je

základným predpokladom členstva v súdnej rade a to nielen u členov – sudcov, ktorých

volia sudcovské rady, ale aj u tých právnikoch, ktorých volí národná rada, alebo menuje

prezident republiky alebo vláda Slovenskej republiky, že tento základný predpoklad nemôže

absentovať u sudcov ústavného súdu“.

Skupina poslancov vo svojom návrhu poukázala aj na niektoré sťažnosti podľa

z predchádzajúceho obdobia doručené ústavnému súdu, ktorých

obsahom boli „námietky porušenia práva navrhovateľov zaručených a to práva

na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a práva na rozhodnutie na nezávislom

a nestrannom súde podľa “. V týchto sťažnostiach

sťažovatelia namietali skutočnosť, že o ich podaniach rozhodoval nezákonný sudca

ústavného súdu (JUDr. J. H.), tvrdiac, že tento v čase rozhodovania nespĺňal požiadavky

kladené na osobu vo funkcii sudcu ústavného súdu aj napriek tomu, že ho prezident z tejto

funkcie neodvolal.

Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie

podal tento výklad :

„Prezident Slovenskej republiky je povinný odvolať sudcu ústavného súdu na základe

právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne

odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu

trestu odňatia slobody a to bez ohľadu na to, či k takému odsúdeniu došlo po vymenovaní

do funkcie sudcu ústavného súdu alebo ešte pred vymenovaním a to aj v prípade, ak mu

bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené alebo ak sa už na odsúdenú osobu hľadí,

akoby nebola za takýto trestný čin odsúdená.“

II.

Podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona,

ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného zákona sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2

toho istého ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov

len vtedy, ak je vec sporná.

Podľa oprávnenými na podanie návrhu sú osoby

uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).

Podľa ústavný súd začne konanie, ak

návrh podá najmenej pätina poslancov národnej rady.

Podľa účastníkom konania je tiež štátny orgán,

o ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá.

Podľa návrh na začatie konania okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne

ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má vyložiť, z akých dôvodov je vec sporná

a ktorý štátny orgán si podľa navrhovateľa nesprávne vykladá ústavný zákon.

Podľa prezident vymenúva a odvoláva sudcov

ústavného súdu...

Podľa sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať

písomným vyhlásením predsedovi ústavného súdu. Jeho funkcia v takom prípade zaniká

uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie

doručené.

Podľa prezident sudcu ústavného súdu odvolá

na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol

právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom

odložení výkonu trestu odňatia slobody.

Návrh na začatie konania o výklade a ústavných zákonov, ak je vec sporná

podľa , môžu podať len subjekty uvedené v až e) zákona

o ústavnom súde, pričom každý takýto návrh musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti

ustanovené v a , ako aj osobitné náležitosti ustanovené

v . Zároveň z dikcie , ako aj zákona

o ústavnom súde možno vyvodiť, že nevyhnutnou podmienkou na prijatie návrhu na začatie

konania podľa je existencia ústavne relevantného sporu, ktorý musí

navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania preukázať.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženého návrhu zistil, že predmetný

návrh podala skupina poslancov, ktorú označuje za subjekt, ktorý je

oprávnený podať návrh na začatie konania o výklade a ústavných zákonov podľa

[ v spojení s ]. Návrh

skupiny poslancov podľa názoru ústavného súdu obsahuje všeobecné náležitosti ustanovené

v .

Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní predloženého návrhu skupiny poslancov

ďalej skúmal, či obsahuje osobitné náležitosti ustanovené v .

V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že z hľadiska požiadavky, že návrh „musí

obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho

ustanovenie sa má vyložiť“, je predložený návrh vnútorne rozporný, keďže na jednej strane

podľa petitu a podstatnej časti odôvodnenia skupina poslancov požaduje, aby ústavný súd

podal výklad , ale na druhej strane v časti odôvodnenia svojho

návrhu označuje za sporné neexistujúce ustanovenie („Sporný

písm. a a ani ďalšie články , zahladenie trestu

vôbec neustanovujú...“). Navyše ako dôkaz preukazujúci existenciu sporu medzi národnou

radou a prezidentom, ktorý je v predloženom návrhu označený ako štátny orgán, ktorý

príslušné ustanovenie nesprávne vykladá, skupina poslancov označuje uznesenie

národnej rady č. 771 z 27. marca 2008. V tomto uznesení sa okrem iného uvádza, že

„... u sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky J. H. sú naplnené podmienky podľa

“, pričom ustanovenie

, ktorého výkladu sa skupina poslancov podľa petitu svojím návrhom domáha, nie je

v tomto uznesení vôbec spomenuté.

Zohľadňujúc uvedené vnútorné rozpory v návrhu skupiny poslancov sa ale v rámci

jeho predbežného prerokúvania ústavný súd sústredil na preskúmanie otázky, či v danom

prípade existuje, resp. či vôbec môže existovať spor medzi národnou radou, prípadne iným

orgánom verejnej moci na jednej strane a prezidentom na druhej strane pri výklade

a aplikácii , keďže podľa petitu sa skupina poslancov domáha

výkladu práve tohto ustanovenia . Pri preskúmavaní tejto otázky ústavný súd

vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, ktorú už možno považovať za stabilizovanú.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné najprv poukázať na právne

názory, prostredníctvom ktorých sa v predchádzajúcom období vyjadroval k účelu konania

o výklad alebo ústavného zákona podľa (resp. podľa

– v období pred nadobudnutím účinnosti novelizácie vykonanej ústavným

). Už v konaní vo veci sp. zn. ústavný súd uviedol,

že „účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že navrhovateľ sa domáha správneho

používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti v tomto ústavnom zákone

upravenom. Výklad o uplatňovanie práv iných subjektov ako tých, ktorým sú práva

a povinnosti ústavným zákonom priznané, by odporovalo účelu podávania výkladu

ústavných zákonov podľa .“. Následne ústavný súd ešte pregnantnejšie

vymedzil účel konania o výklade a ústavných zákonov v konaní vedenom pod sp. zn.

(tiež sp. zn. ), keď okrem iného uviedol «Účelom konania o výklad

ústavných zákonov podľa je vyložiť sporné

ustanovenie ústavného zákona jednoznačným spôsobom tak, aby k sporu, ktorý viedol

k začatiu konania ústavného súdu už v budúcnosti nedochádzalo. Hoci jednou z podmienok

konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je vznik konkrétneho sporu

medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v konkrétnom čase, uznesenie

ústavného súdu o výklad sporného ustanovenia má účinky

„erga omnes“ s trvalou platnosťou až do obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto

ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom výkladu ústavného súdu.».

Z dikcie („Ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona,

ak je vec sporná.“) a ešte zreteľnejšie z dikcie („... len vtedy,

ak je vec sporná“) zjavne vyplýva, že preukázanie spornosti veci zo strany navrhovateľa je

conditio sine qua non preto, aby ústavný súd mohol v konaní podľa podať

výklad príslušného ustanovenia alebo ústavného zákona.

Z uvedeného hľadiska bolo aj v súvislosti s predbežným prerokovaním návrhu

skupiny poslancov podstatné poukázať na to, ako ústavný súd v doterajšej judikatúre

vykladá slovné spojenie „ak je vec sporná“ použité tak v , ako aj v

. Ústavný súd v tejto súvislosti v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

okrem iného uviedol: „Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik

sporu medzi navrhovateľom a štátnym orgánom... Druhou podmienkou je vznik sporu

o právo alebo povinnosť, ktorú priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa

je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa sa

však nespájajú s akýmkoľvek sporom o výklad , ale len s ústavne relevantným

sporom… Ústavne relevantný spor o výklad podľa nemôže

vzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a).

Ústavne relevantný spor o výklad je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi

orgánmi, ktorým také právo alebo povinnosť ustanovuje.“ Z citovaného vyplýva, že

v konaní podľa musí ísť o konkrétny (faktický) spor o , resp.

ústavným zákonom priznané právo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú

povinnosť, t. j. jednak navrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí,

že sporné ustanovenie , resp. ústavného zákona nesprávne vykladá. Tento záver

potvrdzuje aj už citovaný právny názor vyjadrený vo veci sp. zn. , ktorý

vymedzuje účel konania podľa .

Požiadavku preukázania existencie konkrétneho sporu o výklad , resp.

ústavného zákona medzi účastníkmi konania podľa zo strany navrhovateľa

ako podmienky prijatia návrhu na ďalšie konanie akcentuje aj odborná literatúra: «Vec je

sporná vtedy, ak navrhovateľ tvrdí, že existuje taká interpretácia ústavného zákona, ktorá je

v rozpore s jeho výkladom a výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi. Hoci to priamo

neplynie z výrazu „vec je sporná“, je totiž zjavné, že nemôže ísť iba o akademický spor

o výklad. Spor sa musí týkať nielen výkladu ústavného zákona, ale aj druhej stránky

interpretácie, t. j. aplikácie ústavného zákona v konkrétnom spore medzi dvoma účastníkmi

konania o výklad ústavného zákona. Spornosť by teda mala byť potvrdená na dvoch

úrovniach: výkladovej i aplikačnej. To je jediná cesta ako zabrániť návrhom na výklad

ústavných zákonov, ktoré by nemali dopad na ústavnoprávnu prax, ale venovali by sa len

teoretickej stránke daného problému ...» [BRÖSTL, A. – KLUČKA, J. – MAZÁK, J.:

Ústavný súd Slovenskej republiky (Organizácia, proces, doktrína). Košice: PHARE

Foundation 2001, s. 94].

Na základe uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou ustálenou

judikatúrou zdôraznil, že obligatórnou podmienkou prijatia návrhu na začatie konania

o výklade a ústavných zákonov podľa je preukázanie sporu

o interpretáciu a aplikáciu príslušnej ústavnej normy medzi najmenej dvoma štátnymi

orgánmi, ktorým ústavný zákon priznáva kompetencie smerujúce k dosiahnutiu cieľa

(účelu) sledovaného interpretáciou a aplikáciou tejto ústavnej normy. V kontexte

s požiadavkami vyplývajúcimi z zároveň platí, že

ústavný súd „... je v konaní o výklad ústavných zákonov viazaný návrhom oprávneného

subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná“ (napr. ,

, , ).

Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom

prerokovaní návrhu skupiny poslancov, ktorého predmet, aj napriek už naznačeným

vnútorným rozporom v jeho odôvodnení, možno identifikovať ako návrh na podanie

výkladu . Z návrhu sa dá vyvodiť, že skupina poslancov

považuje výklad označeného ustanovenia prezidentom založený na právnom názore,

podľa ktorého podmienky na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie podľa čl. 138 ods. 2

písm. a) nie sú naplnené, ak sudca ústavného súdu bol právoplatne odsúdený

za úmyselný trestný čin v čase, keď funkciu sudcu ústavného súdu ešte nevykonával, alebo

ak mu bol uložený trest za tento úmyselný trestný čin už zahladený, za nesprávny.

Z možno vyvodiť povinnosť prezidenta odvolať sudcu

ústavného súdu z funkcie, a to buď na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku

za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za (iný, t. j. nie úmyselný,

pozn.) trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu

odňatia slobody. Z textu tohto ustanovenia možno vyvodiť aj jeho účel (cieľ)

spočívajúci v zabránení v ďalšom výkone funkcie sudcu ústavného súdu osobe, ktorá

naplnila podmienky v ňom uvedené uplatnením právomoci prezidenta odvolať sudcu

ústavného súdu z funkcie.

Z analýzy , ako aj ďalších súvisiacich ústavných noriem

vyplýva, že návrh skupiny poslancov sa vzťahuje na ústavnú normu, ktorej účel možno

dosiahnuť autonómnym výkonom právomoci, ktorú zverila prezidentovi, t. j.

posudzovaný prípad, ktorý sa podľa návrhu skupiny poslancov má stať predmetom konania

podľa nepredstavuje situáciu, keď sa na dosahovaní účelu (cieľa) ústavnej

normy [zabránenie v ďalšom výkone funkcie sudcu ústavného súdu osobe, ktorá naplnila

podmienky uvedené v ] podieľajú dva štátne orgány, ktorých

ústavnoprávne zakotvené právomoci sú pritom vzájomne prepojené. Výkon prezidentovej

právomoci spočívajúcej v odvolaní osoby zastávajúcej funkciu sudcu ústavného súdu

za splnenia podmienok podľa nie je podmienený

ústavnoprávne kvalifikovanou aktivitou iného štátneho orgánu. Je inou otázkou, že

za výkon tejto právomoci, tak ako aj za výkon iných mu zverených právomocí,

nesie prezident ústavnú zodpovednosť ( a ).

Z analýzy zároveň vyplýva, že žiadna ústavná norma nezveruje národnej rade,

ktorej súčasťou je aj skupina poslancov, v súvislosti s odvolávaním sudcov ústavného súdu

žiadne právo ani povinnosť. Skutočnosť, že národná rada sa ústavne relevantným spôsobom

podieľa na procese vymenovania sudcov ústavného súdu (voľbou kandidátov na sudcov

ústavného súdu) v sebe nezahŕňa automaticky jej oprávnenie iniciovať kvalifikovaným

spôsobom odvolanie sudcov ústavného súdu, ako sa usiluje skupina poslancov vo svojom

návrhu minimálne nepriamo argumentovať [„... ak by národná rada mala v čase volieb

preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu

bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by

ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného

súdu“]. Žiadnu ústavnú relevanciu podľa názoru ústavného súdu v preskúmavanej veci

nemá ani uznesenie národnej rady č. 771 z 27. marca 2008, ktorým skupina poslancov

v predloženom návrhu tiež argumentuje. Označené uznesenie možno považovať iba

za proklamatívne vyhlásenie slúžiace na to, aby národná rada oficiálnym spôsobom

vyjadrila svoj názor na otázku zotrvania konkrétnej osoby vo funkcii sudcu ústavného súdu

(a navyše smerujúce k inému ustanoveniu , než ktorého výkladu sa skupina poslancov

podľa petitu tohto návrhu domáha). Takéto uznesenie však nijako nezakladá povinnosť

prezidenta reagovať naň ústavne kvalifikovaným spôsobom. Ústavný súd zdôrazňuje, že

uznesenie národnej rady by takúto povinnosť prezidenta nezakladalo ani vtedy, ak by

odkazovalo nie na neexistujúce ustanovenie čl. 138 ods. 1 písm. a), ale na čl. 138 ods. 2

písm. a) , ktorého výkladu sa skupina poslancov týmto návrhom (podľa petitu)

domáha.

Ústavný súd zároveň považoval za potrebné uviesť, že autonómnosť výkonu

právomoci prezidenta podľa nie je spochybnená ani

ustanovením , podľa ktorého je predseda ústavného

súdu povinný bez zbytočného odkladu zaslať prezidentovi právoplatný odsudzujúci

rozsudok za úmyselný trestný čin sudcu, právoplatný odsudzujúci rozsudok za trestný čin

sudcu, ak súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody ... Takto

formulovaná právna norma totiž predsedovi ústavného súdu nedáva ústavne relevantné

návrhové oprávnenie smerujúce k odvolaniu sudcu ústavného súdu. Zaslanie právoplatného

odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin sudcu ústavného súdu prezidentovi je iba

úkonom administratívnej povahy, ktorého účelom je poskytnúť prezidentovi informácie

významné pre jeho rozhodnutie odvolať sudcu ústavného súdu z funkcie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že skupina poslancov vo svojom

návrhu na začatie konania podľa nepreukázala existenciu konkrétneho sporu

medzi prezidentom a národnou radou, ktorého súčasť skupina poslancov tvorí, a ani

žiadnym iným štátnym orgánom o výklad a aplikáciu , ktorého

výkladu sa týmto návrhom domáha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju

stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej návrhy na začatie konania podľa

po zistení, že navrhovateľ nepreukázal existenciu sporu, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (napr. ,

, , , , ). Z uvedenej judikatúry teda

vyplýva, že ústavný súd považuje preukázanie spornosti veci za podstatnú a nevyhnutnú

náležitosť, resp. podmienku na prijatie návrhu o výklad a ústavných zákonov

na ďalšie konanie.

Princíp viazanosti doterajšou judikatúrou patrí k jedným z kľúčových princípov,

ktorým sa musí pri výkone svojej rozhodovacej činnosti riadiť ústavný súd. Ak totiž ústavný

súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie odôvodnene požaduje od iných orgánov verejnej

moci, aby rešpektovali a uplatňovali právne názory vyjadrené v jeho judikatúre, tak je

predovšetkým on sám viazaný svojou doterajšou judikatúrou. Táto požiadavka tvorí

neoddeliteľnú súčasť ústavného princípu právnej istoty.

Precízne uvedenú požiadavku vyjadril napr. Ústavný súd Českej republiky v náleze

z 11. júna 2003, keď uviedol: „Nemá-li se sám Ústavní soud jako ústavní

orgán, t. j. orgán veřejné moci, dopouštět libovůle, jejimž zákazu je sám také podroben,

neboť i Ústavní soud, či právě on je povinen respektovat rámec ústavního státu, v nemž je

výkon libovůle orgánům veřejné moci striktne zapovězen, musí se cítit vázan svými

vlastními rozhodnutími, která může svou judikaturou překonat jen za určitých podmínek...“

Z citovaného textu vyplýva, že požiadavku viazanosti ústavného súdu svojou

doterajšou judikatúrou nemožno chápať absolútne. Ak sa ale ústavný súd chce odkloniť

od svojej doterajšej judikatúry, musí na to výslovne upozorniť a starostlivo vysvetliť, prečo

ju mení, resp. sa od nej odkláňa (z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tomu

porovnaj Case of Vilho Eskelinen and Others v. Finland. Sťažnosť č. 63235/00; v domácej

ústavnej teórii o tom obšírne pozri najmä DRGONEC, J.: Súdna tvorba práva ako

prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná

revue, 60, 2008, č. 5, s. 724 a 727).

V danom prípade ústavný súd na prelomenie doterajšej judikatúry nenašiel

dostatočné dôvody ani po zohľadnení skutočnosti, že ide o návrh na začatie konania, ktorý

je svojím obsahom vo vzťahu k ústavnému súdu citlivý, keďže sa ním skupina poslancov

domáha výkladu ustanovenia priamo sa dotýkajúceho sudcov ústavného súdu. Vecná

stránka návrhu na začatie konania založená na extenzívnom výklade však

sama osebe nemôže ospravedlňovať zásah do stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

v predmetnej veci. V danom prípade by sa totiž prijatím návrhu skupiny poslancov na ďalšie

konanie vytvorilo pravidlo, ktoré by musel ústavný súd rešpektovať aj vo svojej budúcej

judikatúre, čo by viedlo k ústavne neakceptovateľným dôsledkom spočívajúcim k devalvácii

účelu konania o výklad a ústavných zákonov podľa . Ústavný súd by sa

tak totiž stal „akademicky“ pôsobiacim orgánom ochrany ústavnosti, ktorý by bol povinný

meritórne rozhodnúť o každom návrhu na začatie konania podľa

predloženého niektorým zo subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona

o ústavnom súde, a to bez ohľadu na existenciu konkrétneho sporu o výklad určitého

ustanovenia alebo ústavného zákona, a to len na základe subjektívneho tvrdenia

oprávnených navrhovateľov, že sa príslušné ustanovenie alebo ústavného zákona

nesprávne v ústavnej praxi vykladá, t. j. bez ohľadu na ústavnú dikciu „... ak je vec sporná“.

Za týchto okolností by nesporne išlo o extenzívnu interpretáciu (ako aj

), ktorá by navyše mohla viesť aj k nadmernej politizácii

rozhodovacej činnosti ústavného súdu vzhľadom na z nej vyplývajúcu povinnosť zaujať

meritórne stanovisko ku všetkým „sporom“ o výklad , resp. ústavných zákonov

vznikajúcim v ústavno-politickej praxi nie zriedka z výsostne politických dôvodov. Ústavný

súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať aj na svoj právny názor, podľa

ktorého „extenzívny výklad právnych noriem (a zvlášť ústavných noriem, pozn.) možno

uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu

presvedčivo vyvrátiť“ ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že návrh skupiny poslancov nespĺňa a ustanovenú

a podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu podstatnú náležitosť pre jeho prijatie na ďalšie

konanie [ a v spojení s (preukázanie

spornosti veci)], a preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou tento návrh odmietol

podľa z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných

náležitostí.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že vo veci vedenej pod sp. zn.

odmietol návrh vlády Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 128

domáhajúcej sa výkladu a po zistení, že vláda Slovenskej

republiky nemá ústavnú právomoc vzťahujúcu sa k a , a teda „nie

je oprávneným subjektom podať návrh ústavnému súdu o výklad , keďže

mu z nevyplývajú žiadne oprávnenia takýto návrh podať“, t. j. z dôvodu, že ide

o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

takýto prístup mohol zvoliť aj v prípade návrhu skupiny poslancov, t. j. mohol ho odmietnuť

aj z dôvodu, že bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2009