Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)PL. ÚS 2/2012
PDF · 465.72 KB
No categories available
PL. ÚS 2/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny
40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom
Madejom, Mýtna 42, Bratislava, na začatie konania o súlade ustanovení
- článku II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase
podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,
25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141
ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3
a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 písm. b)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase
podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Článok II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,
25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, n i e
s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Odôvodnenie návrhu a vyjadrenia účastníkov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
24. januára 2012 doručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade
- článku II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon č. 467/2011 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2,
čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]
a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), [V dôsledku legislatívno-technickej zmeny ústavy
uskutočnenej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
č. 161/2014 Z. z.“), došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014 k technickej zmene
(t. j. bez obsahovej zmeny) označenia pôvodne navrhovateľmi označeného ustanovenia
čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy na čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy, pozn.],
- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,
25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,
3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
- článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1
písm. a) ústavy, čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
- článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2012-40 zo 7. marca 2012 bol návrh
navrhovateľov na začatie konania o súlade uvedených právnych predpisov prijatý na ďalšie
konanie v celom rozsahu a súčasne bolo rozhodnuté o pozastavení účinnosti čl. II bodov 6,
7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákona
č. 467/2011 Z. z., ako aj čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.
3. V súlade s podaním navrhovateľov zo 14. júna 2012, ako aj Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) z 3. mája 2012, a napokon aj vedľajšieho
účastníka – vlády Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“), z 26. apríla 2012 ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania v danej veci podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
4.1 Namietaný nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým bol
novelizovaný zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej
rade“), s označenými článkami ústavy a dohovoru navrhovatelia odôvodnili tým, že prijatím
napádaného ustanovenia zákonodarca prekročil ústavou dané hranice trojdelenia štátnej
moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, keď podľa ich názoru celkom neoprávnene
odňal Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) ústavou jej garantované
a zverené kompetencie (i) schvaľovať zásady výberového konania na obsadenie voľného
miesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej
sudcovskej funkcie, (ii) schvaľovať zásady hodnotenia sudcov a (iii) schvaľovať zásady
výberových konaní na funkcie predsedov a podpredsedov všeobecných súdov, čím podľa
4
navrhovateľov zákonodarca v konečnom dôsledku zasiahol do nezávislosti a nestrannosti
súdnej moci, ktorej strážcom a garantom by mala byť práve súdna rada.
V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:
«Národná rada SR nad rámec Ústavy SR nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych
orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s Ústavou SR,
so všeobecným princípom právneho štátu, s princípom deľby moci a so systémom bŕzd
a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov...
Zákonodarca v právnom štáte pri úprave právnych pomerov, ktoré sú dané
do pôsobnosti iného ústavného orgánu priamo ústavou, nemôžu obmedziť jeho kompetencie,
keďže sa tým porušuje princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy...
Vzhľadom na koncepciu materiálneho právneho štátu je potrebné posudzovať, či
kompetencie priznané schválenými novelami výkonnej moci a odnímanie pôsobnosti doteraz
zverenej na základe ústavného zmocnenia zákonodarcom Súdnej rade SR porušuje princípy
deľby moci a tak zasahuje do nezávislosti súdnictva a je i porušením zásady rovnováhy
a vzájomných bŕzd štátnych moci (sústreďuje moc v niektorých základných otázkach
legitimity sudcovskej moci s prechodom na moc výkonnú)...
Odňatie ďalšej pôsobnosti súdnej rady doposiaľ upravenej v § 4 ods. 2 písm. a/, b/,
c/ zákona o súdnej rade, ktorá bola zákonom upravená na základe ústavného zmocnenia
v zmysle čl. 141a ods. 4 písm. g/ Ústavy SR bezprostredne (predmetná pôsobnosť) obsahovo
(významovo) súvisí (ovplyvňuje) s realizáciou ústavnej kompetencie súdnej rady v zmysle
čl. 141a ods. 4 písm. a/, b/ Ústavy SR (návrhy na vymenovanie, odvolanie, pridelenie
a preloženie sudcu).
Je preto nevyhnutné posúdiť dopad odňatia doterajšej uvedenej zákonnej pôsobnosti,
ktorá sa nepochybne dotýka sféry legitimity sudcovskej moci na ústavné postavenie súdnej
rady, ako „garanta" nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných štátnych orgánov,
najmä z hľadiska, či dochádza reálne aspoň k možnosti výrazného zásahu do požadovaného
zásadného (reálneho) vplyvu súdnej rady na jej rozhodovanie v oblasti legitimity sudcovskej
moci (v zmysle rozhodnutia ústavného súdu) v takom rozsahu, že sa stáva v celom procese
prístupu k funkcii sudcu a jeho kariérneho postupu, jej vplyv obsahovo len symbolický
(konzultatívny) čo je ústavne neakceptovateľné...
Z dôvodovej správy ústavodarcu (vyššie uvedenej), ako aj z obsahu medzinárodných
štandardov týkajúcich sa nezávislosti súdnictva (vyššie uvedených) jednoznačne vyplýva, že
v celom procese prístupu k sudcovskej funkcii a jeho kariérneho rastu (oblasť legitimity
sudcovskej moci) musí mať rozhodujúci vplyv Súdna rada alebo iný obdobný nezávislý
orgán na moci výkonnej a zákonodarnej.
Pri úprave výlučného oprávnenia exekutívy (ministra spravodlivosti) samostatne
upraviť všetky pravidlá procesu prístupu k ústavnej funkcii predstaviteľa súdnej moci
(sudcu), vylúčením akejkoľvek možnosti súdnej rady do toho zasiahnuť, v rámci plnenia
postavenia súdnej rady pôsobiť ako nevyhnutná protiváha ministerstvu spravodlivosti
(ministrovi) je iluzórny rozhodujúci vplyv súdnej rady v tejto oblasti, ktorá podstatným
(rozhodujúcim) spôsobom má dopad na obligatórne bezprostredne nasledujúcu etapu
procesu rozhodovania už len o úspešných uchádzačoch súdnou radou (o neúspešných nie je
dovolené rozhodovať)...»
4.2 V súvislosti s uvedeným bodom návrhu národná rada vo svojom stanovisku
z 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.
4.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto
bodom návrhu okrem iného uviedol:
„Schvaľovanie vyššie uvedených zásad výberových konaní a hodnotenia sudcov je
podľa Ústavy SR prípustné len rozhodnutím Súdnej rady SR, t. j. uznesením, ktoré je
výsledkom hlasovania orgánu verejnej moci v zmysle čl. 141a ods. 5 Ústavy SR.
Z uvedeného je zrejmé, že schvaľovanie vyššie uvedených zásad je činnosťou, ktorá je
vo výlučnej ústavnej kompetencii Súdnej rady SR.“
5.1 Namietaný nesúlad čl. II bodov 6 – 25 a bodu 28 zákona č. 467/2011 Z. z.,
ktorými boli v zákone o súdnej rade upravené zásady volieb členov súdnej rady volených
zástupcami sudcov, s označenými článkami ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu
navrhovatelia odôvodnili v prvom rade tým, že zavedenie jednomandátových volebných
obvodov v sídlach krajských súdov (t. j. 8 volebných obvodov) pre voľby ôsmich (teraz 9,
pozn.) členov súdnej rady sú netransparentné z hľadiska uplatnenia aktívneho volebného
6
práva (práva voliť), ako aj z hľadiska pasívneho volebného práva (práva byť volený).
Vzhľadom na to, že v jednotlivých obvodoch krajských súdov pôsobí rôzne množstvo
sudcov, kandidáti na post členov súdnej rady v rôznych volebných obvodoch tak z hľadiska
množstva hlasov potrebných na zvolenie nemajú rovnakú východiskovú pozíciu (napr. kým
vo volebnom obvode Krajského súdu v Trnave by úspešný kandidát v čase podania návrhu
potreboval získať 57 hlasov, tak vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach by
potreboval získať 112 hlasov, pozn.), t. j. na zvolenie by sa vyžadovalo v rôznych
volebných obvodoch rozdielne volebné kvórum, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že
z hľadiska kvantitatívnej podpory voličskej základne by mandáty jednotlivých sudcov
zvolených za kandidátov do súdnej rady odzrkadľovali rôzne veľkú minimálne potrebnú
podporu ich voličskej základne, čo by v konečnom dôsledku znamenalo rôznu „váhu ich
hlasu“.
V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:
«Zavedenie tzv. regionálneho princípu volieb vytvorilo ústavne neakceptovateľnú
nerovnováhu podmienok na prístup k volenej a inej verejnej funkcii (čl. 30 ods. 4 Ústavy
SR) a porušilo rovnosť volebného práva sudcu (voliča) pri voľbách člena Súdnej rady SR
zo sudcov (čl. 30 ods. 1 Ústavy SR).»
5.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012
uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.
5.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto
bodom návrhu citujúc pasáže zo samotného návrhu uviedol:
„Schválená právna úprava negatívne zasahuje do aktívneho ako aj pasívneho
volebného práva každého jedného sudcu Slovenskej republiky, lebo právo každého sudcu
Slovenskej republiky voliť ôsmich sudcov Slovenskej republiky za členov Súdnej rady SR
zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu voliť len jedného sudcu z tohto volebného
obvodu za člena Súdnej rady SR a právo každého sudcu Slovenskej republiky byť volený
všetkými sudcami Slovenskej republiky za člena Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu
určitého volebného obvodu byť volený len sudcami tohto obvodu za člena Súdnej rady SR.“
6.1 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.,
ktorými bol novelizovaný zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
s označenými článkami ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, navrhovatelia svoj návrh
odôvodnili tým, že predsedovia a podpredsedovia súdov majú rovnaké práva a povinnosti
ako iní sudcovia a popri svojich úlohách súvisiacich s riadením a správou súdu sa podieľajú
aj na výkone súdnictva, t. j. na rozhodovacej činnosti súdu. Keďže ústavodarca v čl. 141a
ods. 1 písm. a) ústavy určil, že členmi súdnej rady sú „sudcovia“ bez ich bližšej špecifikácie
z hľadiska ich podieľania sa na riadení a správe súdu, podľa navrhovateľov zákonodarca
proti vôli, resp. v rozpore s vôľou ústavodarcu nemohol zákonom toto oprávnenie dané
ústavou všetkým sudcom bez rozdielu modifikovať zavedením pravidla o nezlučiteľnosti
funkcie predsedu a podpredsedu súdu s funkciou člena súdnej rady. Navrhovatelia tiež
poukázali na nemožnosť analogického posudzovania napádanej právnej úpravy
s ustanovením § 45 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého „Výkon funkcie predsedu súdu
a podpredsedu súdu je nezlučiteľný s členstvom v sudcovskej rade“, pretože podľa
navrhovateľov v danom prípade ide o stret záujmov orgánu sudcovskej samosprávy
na riadení súdu na jednej strane a orgánu správy súdu na strane druhej, pričom uvedený
dualizmus správy súdov orgánmi správy súdov (predsedom a podpredsedom), ako aj
orgánmi sudcovskej samosprávy (sudcovské rady) umožňuje čl. 143 ods. 3 ústavy.
6.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012
uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.
6.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto
bodom návrhu uviedol:
„Z čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy SR je zrejmé, že ktorýkoľvek sudca má právo byť
podľa ústavného oprávnenia zvolený za člena Súdnej rady SR. Zákonodarca nemá
oprávnenie akýmkoľvek zákonom uvedené ústavné oprávnenie odňať predsedom
a podpredsedom súdov.“
8
7.1 Napokon namietaný nesúlad čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým
zákonodarca zveril Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) kompetenciu všeobecne záväzným právnym predpisom určiť náležitosti
výberového konania na post predsedu súdu, s označenými článkami ústavy a dohovoru
navrhovatelia odôvodnili nezákonným zásahom do ústavou súdnej rade zverenej
kompetencie určovať zásady personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci, ktorá
(kompetencia) mala v rozhodnom čase podania návrhu súdnej rade vyplývať z čl. 141a
ods. 4 písm. g) ústavy (ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon) a svoje zákonné vyjadrenie
mala mať v § 4 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdnej rade až do doby zmeny tohto
ustanovenia napádaným zákonom č. 467/2011 Z. z. (pozri bod 1 tohto návrhu, pozn.).
Podľa navrhovateľov sa uvedenou právnou úpravou vytvoril priestor, aby výkonná moc
(reprezentovaná ministerstvom) zasiahla do nezávislosti a nestrannosti súdnictva, ktorého
garantom je práve súdna rada.
7.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012
uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.
7.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto
bodom návrhu iba odcitoval pasáže z návrhu navrhovateľov pojednávajúce,
resp. vyjadrujúce stanovisko o nesúlade čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z.
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
8. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Ustanovenie článku II bod 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a doplna
zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a/ a b/ a či. 144 ods. 1
Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ustanovenia článku II bod 6, bod 7, bod 8, bod 9, bod 10, bod 11, bod 12, bod 13,
bod 14, bod 15, bod 16, bod 17, bod 18, bod 19, bod 20, bod 21, bod 22, bod 23, bod 24,
bod 25, bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2
a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 Medzinárodného paktu občianskych
a politických práv a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ustanovenia článku III bod 2, bod 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú
v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,3 a 4, čl. 30 ods. 1,3 a 4,
čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 písm. b/ Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Ustanovenie článku III bod 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. a/, b/ Ústavy SR a s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
II.
Vlastný prieskum
9. Ústavnoprávne postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky
9.1 Z rôznych medzinárodných a európskych odporúčaní vyplýva [porov. Stanovisko
č. 403/2006 k vymenovaniu sudcov prijaté Európskou komisiou pre demokraciu
prostredníctvom práva ̶Benátskou komisiou; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy
CM/REC (2010) 12 o sudcoch; MAGNA CHARTA SUDCOV prijatá Poradnou radou
európskych sudcov (CCJE) počas jej 11. plenárneho zasadnutia 17. – 19. novembra 2010
v Štrasburgu], že existuje iba jeden vhodný typ (samo)správy súdnictva, a to súdna rada
alebo Najvyššia rada súdnictva. Ide o inštitúciu čiastočne volenú, čiastočne menovanú,
10
v ktorej by mali mať sudcovia väčšinu členov. Táto inštitúcia by mala v záujme skvalitnenia
a transparentnosti rozhodovania súdov a ochrany ich nezávislosti prevziať kľúčové
právomoci správy súdnictva ako napr. výber a vzdelávanie sudcov, ich disciplinárny postih,
rozhodovanie o ďalších personálnych otázkach justície vrátane výberu predsedov súdov,
vybavovanie sťažností na postup súdov, podstatný vplyv pri rozhodovaní o rozpočte
justície, pri príprave legislatívy, ktorá sa jej dotýka, dbať o etickú úroveň a nezávislosť
sudcov a pod.
Ak zameriame náš pohľad na existujúce modely správy justície v Európskej únii,
zistíme o poznanie väčšiu rôznorodosť. Porovnávací pohľad nám totiž ukazuje, že model
súdnej rady, ktorý je v spomínaných dokumentoch prezentovaný ako „ten jediný vhodný“,
je skôr iba európskym normatívnym prototypom, pretože rôznorodosť, čo sa týka správy
súdnictva, zostáva charakteristickým znakom súčasnej Európy. Pri existujúcej rôznosti
modelov správy justície nemožno povedať, že jeden a ten istý model pre každý štát by bol
ten správny a že jeho mechanické prevzatie zaručí dosiahnutie žiadaných cieľov
nezávislého, výkonného a profesionálneho súdnictva v tej-ktorej krajine.
9.2 K zriadeniu Súdnej rady Slovenskej republiky došlo v období pred pristúpením
k Európskej únii, pretože táto požiadavka bola zahrnutá medzi predvstupové požiadavky
pre prijatie Slovenskej republiky do Európskej únie. Súdna rada tak bola zriadená
s účinnosťou od 1. júla 2001 ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Podľa dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
(parlamentná tlač 1271):
„Vplyv vládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký, najmä ak Ústava
Slovenskej republiky predpokladá kompetenciu vlády navrhovať kandidátov na sudcov
a rozhodovanie o služobnom postupe sudcov zákonná úprava ponecháva, s výnimkou
sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prakticky vo výlučnej kompetencii ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ,,minister spravodlivosti“) ako reprezentanta
exekutívy. Vychádza sa pritom z tézy politickej zodpovednosti ministra spravodlivosti
za chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti...
Absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov
a podpredsedov krajských a okresných súdov spolu s oprávnením týchto súdnych
funkcionárov v oblastiach rozhodovania o prideľovaní vecí rozvrhom práce, hodnotenia
sudcov, rozhodovania o zložení disciplinárnych senátov, uvoľňovaní sudcu na vzdelávacie
semináre a pod. dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedov
súdov.“
Z citovanej časti dôvodovej správy možno vyvodiť, že základný zámer zriadenia
súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od výkonnej
moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka nezávislosti sa
vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie je objektívne možné
zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby aj jej jednotlivým
členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.
Potvrdzuje to pokračovanie odôvodnenia tohto zámeru:
„Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej
republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je
reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných
orgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru
ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu
zodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.
Naplnenie uvedených cieľov a princípov sa dosiahne aj zakotvením zloženia Súdnej
rady Slovenskej republiky, v ktorej nadpolovičnú väčšinu majú zástupcovia sudcov, volení
svojimi kolegami tak, aby v nej mali čo najširšie a rovnomerné zastúpenie sudcovia súdov
všetkých stupňov, ako to predpokladajú všeobecné zásady Európskej charty o statuse sudcu.
...
Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd zodpovedajú
ustanovenia o ďalších členoch Súdnej rady Slovenskej republiky, nominovaných do tohto
orgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej
republiky a prezidentom Slovenskej republiky.
12
Prispeje to k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu
prípadnej jednostrannosti náhľadu na ich riešenie.
Spôsob kreovania Súdnej rady, jej pôsobnosť, organizácia a vzťah k orgánom správy
súdnictva a či orgánom sudcovskej samosprávy, boli zakotvené v samostatnom zákone
č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade, ktorý nadobudol účinnosť od 16. apríla 2002.“
9.3 Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu
postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné
charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už
zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a
a nasledujúce ústavy) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení
jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva
národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda
(čl. 141a ods. 1 ústavy). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte
ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru
sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem
sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej
praxe (čl. 141a ods. 2 ústavy). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)
môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné
štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž
súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“
(corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste
sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej
praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu
a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.
O postavení súdnej rady však najviac vypovedajú jej ústavou upravené kompetencie,
keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a
ods. 5 písm. a) ústavy], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti
disciplinárneho konania sudcov [čl. 141a ods. 5 písm. g) ústavy] a odvolávania sudcov
[čl. 141a ods. 5 písm. c), e) a i) a čl. 141a ods. 10 ústavy]. Úloha súdnej rady ako garanta
nezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva
zo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť (čl. 141 ústavy), pričom
je zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem už
uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti
menovania sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. b), c), e) a f) ústavy], ako aj pri pridelení a preložení
sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. d) ústavy]. Okrem toho súdna rada spolupracuje s orgánmi
sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5 písm. j)
ústavy], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, ústava súdnej rade priznáva len
poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu súdov
Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade so všeobecnou
charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo v ústave zakotvené
významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže vykonávať v rámci
ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k) ústavy].
9.4 Doterajšia judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky
ústavnoprávne charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán
(I. ÚS 62/06, s. 8; I. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s.11; PL. ÚS 102/2011, s.121) súdnej
moci (PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001,
s. 134; m. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jeho
základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým:
- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu
(III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži
na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej
(PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia
od ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89),
- zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121),
- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134),
- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa
vyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho
zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56;
PL. ÚS 102/2011, s. 145),
14
- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo
ministrom spravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56),
- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).
Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci
garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,
zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť
súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.
10. K namietanému nesúladu čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru
10.1 Podľa čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. sa v § 4 ods. 2 zákona o súdnej rade
vypúšťajú písmená a) až c).
Podľa pôvodného znenia (t. j. pred prijatím zákonnej novely č. 467/2011 Z. z.)
§ 4 ods. 2 zákona o súdnej rade:
„Súdna rada po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky ďalej
a) schvaľuje zásady výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu,
funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej
funkcie,
b) schvaľuje zásady hodnotenia sudcov,
c) schvaľuje zásady výberového konania na funkcie predsedu okresného súdu,
predsedu krajského súdu, predsedu Špecializovaného trestného súdu, podpredsedu
okresného súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špecializovaného trestného
súdu,
d) schvaľuje zásady sudcovskej etiky,
e) schvaľuje zásady povoľovania práce v domácom prostredí,
f) určuje obsahovú náplň vzdelávania sudcov.“
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
Podľa čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.“.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a
ods. 4 písm. a) a b) ústavy] „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie
sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,
d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“ .
10.2 Argumentácia navrhovateľov k nimi namietanej neústavnosti čl. II bodu 1
zákona č. 467/2011 Z. z. je založená na tvrdení o neústavnom zásahu zákonodarcu
do kompetencií súdnej rady ako vrcholného ústavného garanta nezávislosti a nestrannosti
súdnej moci. Podľa navrhovateľov odňatím kompetencií súdnej rade schvaľovať zásady
výberových konaní na obsadenie miest sudcov všeobecných súdov a miest predsedov
a podpredsedov všeobecných súdov, ako aj schvaľovanie zásad pre funkčný postup sudcov
16
na všeobecné súdy vyšších stupňov a zásad ich hodnotenia a priznaním týchto kompetencií
výkonnej moci (ministrovi spravodlivosti) bol narušený ústavou nastavený systém bŕzd
a protiváh medzi mocou súdnou a výkonnou, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť
k zásahu do nezávislosti s nestrannosti súdov.
10.3 Vychádzajúc zo všeobecného vymedzenia postavenia súdnej rady na tomto
mieste opätovne poukazujeme aj na zámer ústavodarcu vyjadrený v dôvodovej správe
k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. o zmene ústavy, podľa ktorého bol orgán súdnej rady
konštituovaný s úmyslom izolovať súdnu moc od zásahov výkonnej moci reprezentovanej
ministrom spravodlivosti, ktorému boli do tej doby zverené kompetencie na úseku
rozhodovania o správe všeobecných súdov z hľadiska ich personálneho zabezpečenia, t. j.
kompetencie rozhodovať o pridelení a funkčnom postupe sudcov všeobecných súdov,
pričom v tomto smere neboli ministrovi spravodlivosti dostatočnou protiváhou ani
sudcovské rady zriadené zákonnou novelou č. 307/1995 Z. z. k v tom čase účinnému
zákonu č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (bol zrušený
zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).
10.4 Súdnej rade boli zverené legitimizačné oprávnenia, ktoré do tej doby
vykonávala exekutíva, na úseku personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci
(predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie
a na odvolanie sudcov, ako aj návrhy na vymenovanie a odvolanie predsedu a podpredsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a pod.),
a to na úrovni aplikačnej praxe, t. j. na úrovni aplikácie zákonom objektívne ustanovených
kritérií. Inými slovami, ústavou bola síce súdnej rade zverená kompetencia rozhodovať
o personálnych otázkach fungovania súdnej moci (čo bolo do tej doby v kompetencii
exekutívy), avšak ústavodarca súčasne v dôvodovej správe k ústavnému zákonu
č. 90/2001 Z. z. (pre objasnenia ratio legis je podstatný úmysel zákonodarcu, v danom
prípade ústavodarcu, prezentovaný v dôvodovej správe, pozn.), ktorým bola súdna rada
zriadená, vyjadril aj svoj zámer, aby sa táto jej rozhodovacia kompetencia realizovala
„... zo zákonom predvídaných dôvodov...“. Zámerom ústavodarcu bolo, aby súdna rada síce
realizovala svoju spolurozhodovaciu kompetenciu personálneho riadenia súdov, avšak iba
ak „... zákon určí podmienky a spôsob vykonania výberového konania“.
10.5 Z uvedeného vyplýva zámer ústavodarcu, aby zásady výberových konaní
a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov boli determinované vo forme zákona, t. j.
vo forme zákonnej normy, a nie vo forme interného predpisu (uznesenia) prijímaného
súdnou radou.
Uvedená požiadavka je plne legitímna nielen z hľadiska väčšej transparentnosti
všeobecne záväzného právneho predpisu prijatého vo forme zákona (zákon je na rozdiel
od uznesení súdnej rady zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pozn.), vďaka
čomu je zabezpečená aj vyššia miera verejnej kontroly výkonu súdnej moci (pro foro
externo), ale najmä vzhľadom na možnosť prípadného ďalšieho prieskumu takto zákonom,
resp. vo forme zákona deklarovaných zásad výberových konaní a zásad kariérneho postupu
sudcov všeobecných súdov, pretože ústavnosť zákona je preskúmateľná ústavným súdom
v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy na rozdiel od interného predpisu súdnej rady
prijatého vo forme uznesenia, kde takáto možnosť jeho následného podrobenia sa testu
ústavnosti nie je daná.
10.6 V súvislosti s potrebou verejnej kontroly súdnej moci a diania v súdnictve
ústavný súd už aj v minulosti tiež konštatoval (sp. zn. PL. ÚS 10/05), že je nevyhnutné
vziať do úvahy, že súdna moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane
od iných zložiek štátnej moci a od nevyhnutnosti spoločenskej kontroly. Taký stav by viedol
k vytvoreniu do seba uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontroly
a vlastnej obnovy bez možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami
(napr. konanie o súlade právnych predpisov, pozn.), či v tomto systéme nedochádza
k prejavom disfunkcie.
10.7 Súčasne je nevyhnutné podotknúť, že v uvedenom smere neobstojí ani
argumentácia navrhovateľov, podľa ktorej odňatím kompetencií súdnej rade prijímať svojím
interným uznesením zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných
18
súdov a priznanie tejto kompetencie exekutíve (výkonnej moci) reprezentovanej ministrom
spravodlivosti bol daný priestor, aby sa pri prijímaní týchto zásad odzrkadlil politický vplyv
vládnucej moci. Keďže ústavodarca mienil zveriť kompetenciu na prijímanie zásad
výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov vo forme zákona
zákonodarnému zboru (nie ministrovi spravodlivosti), nedá sa síce vylúčiť vládnuci
mocenský politický vplyv na prijímanie takéhoto zákona, avšak dostatočnou ústavnou
brzdou negovania týchto prípadných negatívnych, resp. jednostranných vplyvov a snáh
„ovládnuť súdnictvo“ skrze jeho personálne obsadenie, ako to naznačujú navrhovatelia, je
jednak ústavný súd, ktorý má možnosť preskúmať ústavnosť takejto zákonnej normy, ale
najmä samotná súdna rada, ktorá jediná spolu s prezidentom republiky legitimuje sudcov
pre výkon ich funkcie na konkrétnom všeobecnom súde.
10.8 Vzhľadom na uvedené bolo síce úmyslom ústavodarcu zveriť súdnej rade ako
vrcholnej ústavnej inštancii chrániacej nezávislosť a nestrannosť súdnej moci na úseku jej
správy oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach v súdnictve, avšak na základe
všeobecne ustanovených zásad zhmotnených vo forme zákona. Súdnej rade tak nebolo
v konečnom dôsledku odňaté oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach správy
súdnej moci, avšak v súlade so zámerom ústavodarcu sa tak má diať na podklade zásad,
resp. kritérií ustanovených zákonom, čo je o to viac akceptovateľné, že v prípade
akýchkoľvek výhrad súdnej rady k takto zákonom určeným zásadám pre výberové konania
a kariérny postup sudcov všeobecných súdov ústavodarca v čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy
zveril predsedovi súdnej rady kľúčové oprávnenie, a to podávať návrhy ústavnému súdu
o veciach súladu právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu
súdnictva.
10.9 Z uvedených záverov vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 napádaného zákona
č. 467/2011 Z. z., ktorým bolo v § 4 ods. 2 zákona o súdnej rade odňaté súdnej rade
oprávnenie prijímať zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných
súdov (nebolo jej však odňaté oprávnenie na podklade týchto zásad rozhodovať
o personálnych otázkach v súdnictve, pozn.), plne korešponduje a kopíruje zámery
ústavodarcu vyjadrené už v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z., ktorým
bola konštituovaná súdna rada, a to so zavedením dostatočného množstva ústavných bŕzd
a protiváh výkonu tohto oprávnenia (danosť možnosti ústavného prieskumu zákonom
ustanovených zásad výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov,
a to aj na podnet predsedu súdnej rady, pozn.).
Napokon aj z dôvodovej správy k napádanému zákonu č. 467/2011 Z. z. vyplýva, že
v dôsledku toho, že súdnej rade bola do tej doby zverená nielen kompetencia rozhodovať
o personálnych otázkach v súdnictve, ale aj kompetencia vo všeobecnej rovine kreovať
zásady realizácie tejto personálnej právomoci na jej internej úrovni bez existencie
dostatočných ústavných kontrolných mechanizmov, súdna rada v podstate „... de facto
nahrádzala činnosť, ktorá môže byť v právnom štátne zverená jedine zákonodarnému
orgánu“. S týmto záverom korešponduje aj už uvedená potreba nasledovať pôvodný zámer
ústavodarcu zostaviť katalóg rozhodovacích kompetencií súdnej rady v oblasti personálneho
riadenia súdov stojacich na všeobecne ústavne preskúmateľných zákonných pilieroch.
Z uvedeného vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. nesignalizuje,
že by jeho prijatím dochádzalo k zásahu výkonnej moci do nezávislého a nestranného
postavenia súdnej rady ako vrcholného ústavného orgánu ochrany nezávislosti a kontroly
činnosti súdov, tak ako to tvrdia navrhovatelia.
10.10 Pokiaľ ide o namietaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd podotýka, že
uvedené ustanovenie pojednáva o práve dotknutej osoby na prístup k súdu v prípadoch, ak
táto disponuje obhájiteľným tvrdením, že jej patrí subjektívne právo, o ochranu ktorého sa
mieni uchádzať. Vzhľadom na už uvedený záver o špecifickom postavení súdnej rady ako
orgánu sui generis bez reálneho vplyvu na rozhodovanie, t. j. na súdnu moc a jej výkon
v pravom slova zmysle, tak ústavný súd pre nezistenie príčinnej súvislosti medzi
namietaným nesúladom čl. II bodu 1, bodov 6 ̶25 a 28, ako aj čl. III bodov 2, 5 a 9 zákona
č. 467/2011 Z. z. s označeným článkom dohovoru návrhu skupiny poslancov v tejto časti
nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
20
11. K namietanému nesúladu čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28 zákona
č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30
ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 medzinárodného
paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru
11.1 Pokiaľ ide o navrhovateľmi napádaný čl. II body 6 až 25 a bod 28 zákona
č. 467/2011 Z. z., ktorými boli s účinnosťou od 1. januára 2012 (od 23. marca 2012 však
ústavný súd ich účinnosť pozastavil, pozn.) zmenené § 10 ods. 2 a 4, § 11, § 12 ods. 1 písm.
b) a ods. 3, 4 a 5, § 13 ods. 3, § 14 ods. 2 a 3, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 21 ods. 2 a 3, § 22 ods. 2,
§ 23 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 a 3 a zavedené nové ustanovenia § 11a a § 30 v zákone
o súdnej rade, ústavný súd konštatuje, že tieto novelizované ustanovenia majú povahu
legislatívno-technických úprav znenia označených ustanovení zákona o súdnej rade
prijatých pre účely zavedenia regionálneho princípu pri voľbách členov súdnej rady
sudcami Slovenskej republiky z ich radov.
V súvislosti s posúdením ústavnej konformity napádaných novelizačných ustanovení
zákona č. 467/2011 Z. z. ústavný súd podotýka, že realizácia volieb členov súdnej rady je
síce predmetom úpravy zákona o súdnej rade, avšak táto je tiež determinovaná ústavnými
princípmi, takže zákonná úprava volieb členov súdnej rady by mohla vyvolať ústavne
relevantné otázky, len ak by v rozpore s ústavodarcom nastavenými princípmi pre tieto
voľby znemožnila alebo zásadne ohrozila kreovanie tohto ústavného orgánu súdnej moci.
11.2 Podľa čl. 141a ods. 1 ústavy v znení účinnom pred prijatím skúmanej zákonnej
novely č. 467/2011 Z. z. bol predsedom súdnej rady predseda Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jej ďalšími členmi boli ôsmi sudcovia, ktorých volili a odvolávali sudcovia
Slovenskej republiky, traja členovia, ktorých volila a odvolávala Národná rada Slovenskej
republiky, traja členovia, ktorých vymenúval a odvolával prezident Slovenskej republiky,
a napokon aj traja členovia, ktorých vymenúvala a odvolávala vláda Slovenskej republiky.
Ústavodarca takýmto spôsobom ustanovil nielen ústavné mantinely zloženia súdnej
rady, pokiaľ ide o celkový počet jej členov (18 členov), ale aj spôsob ich ustanovovania
do funkcie členov súdnej rady. Podľa takto vymedzeného ústavného rámca mali byť ôsmi
členovia súdnej rady volení sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, pričom
s týmto úmyslom ústavodarcu korešpondovala aj úprava ich volieb inkorporovaná v zákone
o súdnej rade, podľa ktorej (§ 10 ̶§ 23 zákona o súdnej rade v znení účinnom
do 31. decembra 2011, t. j. do prijatia preskúmavanej zákonnej novely č. 467/2011 Z. z.)
ôsmi členovia súdnej rady mali byť volení všetkými v čase volieb činnými sudcami
Slovenskej republiky, pričom každý sudca mal právo zvoliť taký počet kandidátov, koľko
členov súdnej rady bolo potrebné zvoliť (§ 18 ods. 2 zákona o súdnej rade). Prijatím
preskúmavaných ustanovení zákonnej novely č. 467/2011 Z. z. k zákonu o súdnej rade, t. j.
s účinnosťou od 1. januára 2012, zákonodarca zmenil svoj zámer pri úprave procesu
uvedených volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných
radov tak, že namiesto jedného volebného obvodu pre celé územie Slovenskej republiky
zákonodarca kreoval osem jednomandátových volebných obvodov kopírujúcich územné
obvody jednotlivých krajských súdov, pričom do volebného obvodu Krajského súdu
v Bratislave bolí začlenené aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný
súd.
11.3 Zákonodarca svoj legislatívny zámer zavedenia tzv. regionálneho princípu
volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich radov v ôsmich
jednomandátových volebných obvodoch kopírujúcich územné obvody krajských súdov
odôvodnil potrebou zabezpečiť širší priestor pre presadzovanie špecifických teritoriálnych
potrieb jednotlivých krajov prostredníctvom garancie zastúpenia ich „reprezentantom“
v súdnej rade, pričom tento svoj zámer zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu
č. 467/2011 Z. z. aj takto:
„Zavedenie volebných obvodov kopírujúcich obvody krajských súdov má za cieľ (aj)
výraznejšie prepojiť činnosť najvyššieho (ústavného) orgánu súdnictva s jeho
bezprostredným výkonom nielen na krajských súdoch, ale aj na súdoch prvého stupňa.
Takmer 10-ročná prax činnosti súdnej rady ukázala, že špecifické potreby a podmienky
konkrétnych súdov ̶najmä v personálnych otázkach ̶nie sú dostatočne zohľadňované,
osobitne ak nepatrí do obvodu krajského súdu, ktorého sudca je členom súdnej rady. Len
účasť člena súdnej rady v jednotlivých výberových komisiách nezabezpečila dostatočné
22
prihliadanie na lokálnu problematiku. Je tiež žiaduce pripomenúť, že doteraz za člena
súdnej rady nebol sudcami zvolený sudca súdu prvého stupňa. Viacero volebných obvodov
dáva priestor aj na zvolenie sudcovských osobností, pre ktoré je poslaním výkon
sudcovského povolania na základnom stupni súdnej sústavy.“
11.4 Ústavný súd ešte pred tým, ako začal skúmať dôvodnosť argumentov
navrhovateľov vo vzťahu k legislatívnej zmene volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami
Slovenskej republiky z ich radov obsiahnutej v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona
č. 467/2011 Z. z., ktorých účinnosť ústavný súd od 23. marca 2012 pozastavil, zistil, že
prijatím ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014
k novelizácii ústavy, pričom podľa ustanovenia čl. 141a ods. 1 ústavy sú členmi súdnej rady
deviati sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky, traja členovia,
ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky, traja členovia, ktorých
vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky, a napokon aj traja členovia, ktorých
vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.
11.5 Z uvedeného vyplýva, že síce nedošlo k zmene úmyslu ústavodarcu, pokiaľ ide
o celkový počet členov súdnej rady, ktorých počet ostal nezmenený (18 členov), avšak
došlo k zmene počtu členov súdnej rady kreovaných voľbou sudcami Slovenskej republiky
z ich vlastných radov, a to z počtu ôsmich členov na deväť členov súdnej rady.
Podľa ústavného súdu s uvedenou ústavnou koncepciou už prima facie nekorešponduje,
resp. je v kolízii zámer zákonodarcu obsiahnutý v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona
č. 467/2011 Z. z., ktorým bolo zavedených pre voľbu členov súdnej rady volených sudcami
Slovenskej republiky z ich radov iba osem jednomandátových volebných obvodov,
v ktorých by logicky nebolo možné zvoliť až deväť sudcami Slovenskej republiky volených
členov súdnej rady tak, ako to predpokladá ústava; zákonná úprava sa tak stala obsolentnou.
Ako obiter dictum však možno iba veľmi stručne dodať, že ako doktrína, tak aj súdna prax
(porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014) výnimočne akceptujú primeranú odchýlku
od princípu absolútnej rovnosti volebného práva, ak sú preto dané rovnako silné legitímne
dôvody verejného záujmu, ktoré by dokázali vyvážiť zásah do rovnosti hlasov sudcov
vo voľbách do súdnej rady.
Vzhľadom na to, že už uvedený rozpor, resp. nesúlad čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28
zákona č. 467/2011 Z. z. s aktuálne účinným čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, by teoreticky
kvôli existencii iba ôsmich jednomandátových volebných obvodov znemožňoval kreovanie
až deviatich sudcov volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov, a teda v konečnom
dôsledku by tak znemožňoval kreovanie súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci
v súlade s predstavami ústavodarcu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho skúmania
dôvodnosti argumentácie navrhovateľov rozhodol o nesúlade označeného článku a bodov
zákona č. 467/2011 Z. z. s v bode 1 výroku tohto rozhodnutia označenými článkami ústavy.
12. K namietanému nesúladu čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1
a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1
dohovoru
12.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III bodmi 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.
(s účinnosťou od 1. januára 2012 od 23. marca 2012 ústavný súd pozastavil ich účinnosť)
a bol novelizovaný zákon o súdoch zavedením princípu inkompatibility výkonu funkcie
predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.
V argumentácii navrhovatelia v tomto bode namietaného nesúladu čl. III bodov 2 a 5
zákona č. 467/2011 Z. z. s označenými článkami ústavy, medzinárodného paktu a dohovoru
konštatujú, že ústavodarca v čl. 141a ods. 1 písm. a) deklaroval, že členom súdnej rady
môžu byť „sudcovia“ bez bližšieho obmedzenia tohto predpokladu, a poukazujú
na skutočnosť, že aj predsedovia a podpredsedovia súdov okrem úloh na úseku správy
súdov naďalej ako sudcovia vykonávajú aj súdnu moc v pravom slova zmysle, takže by im
nemalo byť znemožnené stať sa členmi súdnej rady.
12.2 V súvislosti s posúdením ústavnosti namietaných ustanovení zákona
č. 467/2011 Z. z. je podľa ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť aj na zmocňovacie
ustanovenie čl. 141a ods. 6 ústavy (v znení do 1. septembra 2014, kedy nadobudol účinnosť
ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., od kedy je toto zmocňovacie ustanovenie v čl. 141a
ods. 11, pozn.), ktorým bolo z vôle ústavodarcu zverené zákonodarcovi oprávnenie
24
zákonom upraviť aj podrobnosti o vzťahoch súdnej rady k orgánom správy súdnictva
a k orgánom sudcovskej samosprávy, takže týmto zmocňovacím ustanovením ústavodarca
vymedzil rozhodný priestor pre bližšie zákonné vymedzenie týchto vzťahov riadenia súdov
na úrovni ich správy a samosprávy na jednej strane a súdnou radou ako vrcholným
ústavným orgánom správy súdov na strane druhej.
Uvedené zmocňovacie ustanovenie deklarované v rozhodnom čase v čl. 141a ods. 6
ústavy zákonodarca skonzumoval aj prijatím zákona o súdoch, ktorý bol v naznačenom
smere úpravy, resp. vymedzenia vzťahov medzi orgánmi správy súdov a súdnou radou,
novelizovaný napádaným čl. III bodmi 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorého formálne
prijatie je tak v súlade so zámerom, resp. predpokladom ústavodarcu. Pri vecnom hodnotení
ústavnosti alebo neústavnosti napádaných ustanovení zákona č. 467/2011 Z. z. ústavný súd
však musel zohľadniť jednak to, (i) či objektívne existuje legitímny verejný záujem
na zavedenie nezlučiteľnosti výkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdu
s funkciou člena súdnej rady, ako aj to, (ii) či zavedenie predmetnej nezlučiteľnosti je
naozaj nevyhnutne potrebné na realizáciu verejného záujmu, a napokon aj to, (iii) či je daná
príčinná súvislosť medzi verejným záujmom a potrebou zákonnej úpravy nezlučiteľnosti
výkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 467/2011 Z. z. vyplýva, že zámerom zákonodarcu
pri jej prijatí bolo „... zamedziť prelínaniu súdnej moci a správy súdov“.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. a) ústavy „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej
republiky patrí zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva.“.
Podľa § 3a písm. a) zákona o súdnej rade „Pri výkone pôsobnosti podľa
čl. 141a ods. 5 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky súdna rada sa podieľa v rozsahu
ustanovenom zákonom na riadení a správe súdov Slovenskej republiky.“.
Podľa § 1 zákona o súdnej rade „Tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť Súdnej rady
Slovenskej republiky... a podrobnosti... o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy
súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy.“.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch „Úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať
súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti
personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon
súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.“.
Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom pred prijatím zákonnej novely
č. 467/2011 Z. z. „Orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu a podpredseda súdu.
Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú sudcovia, ktorí sú počas funkčného obdobia
na jednotlivých súdoch orgánmi správy súdu, ktorej výkon zabezpečujú a za výkon ktorej
zodpovedajú. Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú povinní pri riadení a správe
súdov dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky.“.
Podľa § 33 ods. 3 zákona o súdoch „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení
a správe súdov podieľajú aj súdna rada a orgány sudcovskej samosprávy podľa tohto
zákona.“.
12.3 Objektívny prístup pri riešení nastolenej otázky spočíva v tom, či existujú
verifikovateľné skutočnosti vzbudzujúce legitímnu pochybnosť o možnom konflikte
záujmov medzi dvoma orgánmi angažujúcimi sa na správe a riadení súdov, pričom v tomto
smere môže byť dôležité aj zdanie takéhoto konfliktu. Pôsobenie predsedu (podpredsedu,
pozn.) všeobecného súdu v súdnej rade robí z tohto orgánu spochybniteľnú inštitúciu,
pretože sa zvyšuje pravdepodobnosť možného stretu ich záujmov. Preto nie je prípustné,
aby sa v rámci zákonnej úpravy voľby predsedov (podpredsedov, pozn.) všeobecného súdu
do súdnej rady vytváral priestor pre zásah do jej kompetencií zo strany výkonnej moci
(minister spravodlivosti). Zákonná úprava totiž nesmie vytvárať podmienky pre možné
ohrozenie ústavou prikázanej nezávislosti súdnej rady a možné protiústavné stavy treba
v takej vážnej oblasti vopred eliminovať.
Opak vytvára zjavne priestor na účinné presadzovanie straníckych záujmov ministra
spravodlivosti prostredníctvom ním menovaných predsedov a podpredsedov súdov. V ich
osobách ide takmer o úplnú závislosť na ministrovi spravodlivosti, ktorý je oprávnený
26
menovať a odvolávať ich z výkonu funkcie, ak si neplnia povinnosti predsedu
a podpredsedu súdu, a to aj za predpokladu, že im svedčí istý ochranný procesný štandard
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (§ 38 ods. 5 zákona o súdoch).
Môže vzniknúť aj principiálna obava z rizika tzv. personálnej korupcie naviazanej
na možnosť opakovania tejto vedúcej funkcie na všeobecnom súde.
Podľa ústavného súdu je preto aj týmto verejným záujmom možné ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodniť zavedenie princípu inkompatibility výkonu funkcie
predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady, takže o tomto bode
návrhu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
13. K namietanému nesúladu čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo
o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
13.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III v bode 9 zákona č. 467/2011 Z. z.
zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2012 novelizoval zmocňujúce ustanovenie
§ 92 zákona o súdoch, a to doplnením o nový odsek 3 v tomto znení:
„Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví náležitosti
vyhlásenia výberového konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsob
vykonania výberového konania, podrobnosti o pohovore s uchádzačom, spôsob
vyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu výberového
konania.“
Uvedenou právnou úpravou zákonodarca delegoval na exekutívu oprávnenie vydať
vykonávací právny predpis upravujúci zásady výberového konania, nadväzujúc tak
na oprávnenie zverené mu (rozumej zákonodarcovi) v súlade so zámerom ústavodarcu
vyjadreným už v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. určovať zásady
výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov z dôvodov,
ktoré ústavný súd už rozoberal v súvislosti s námietkami navrhovateľov uvedenými
v bode 1 tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o súlade
udelenia tohto poverenia zákonodarcovi s úmyslom ústavodarcu, tak ani ním delegovanú
právomoc na výkonnú moc prijať vykonávací právny predpis [aj všeobecne záväzné právne
predpisy ministerstiev, na rozdiel od interných rozhodnutí súdnej rady sú preskúmateľné
ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy] k ním prijatému zákonu
určujúcemu zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov
nie je možné kvalifikovať ako neústavný zásah do právomocí súdnej rady, tak ako to
konštatujú navrhovatelia, ktorých argumenty sú v tomto smere identické s tými, ktoré
uviedli aj k bodu 1 svojho návrhu.
13.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd o tomto bode návrhu rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Záver
14. Z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
15. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20,
21, 22, 23, 24, 25 a bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, ktorého účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. PL. US 2/2012-40
zo 7. marca 2012 uverejneným v Zbierke zákon Slovenskej republiky pod č. 110/2012,
účinnosť.
16. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon do súladu s ústavou,
stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25
a bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,
28
po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
platnosť.
17. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2012-40
zo 7. marca 2012 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o pozastavení účinnosti. Vzhľadom
na účinky ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy sa už neobnovuje účinnosť čl. II
bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a bodu 28
zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov.
18. K bodu 1 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa Ľudmila Gajdošíková
a sudca Ladislav Orosz. K bodu 2 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa Ľudmila
Gajdošíková a sudca Peter Brňák. Doplňujúce stanovisko pripája sudca Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015