Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 2/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny

40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom

Madejom, Mýtna 42, Bratislava, na začatie konania o súlade ustanovení

- článku II bodu 1 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase

podania návrhu išlo o a ods. 4 písm. a) a b)] a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,

25 a 28 , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141

ods. 1 a 2 a a ods. 1 písm. a) , Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- článku III bodov 2 a 5 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3

a 4, a 2 a a ods. 1 písm. a) , )

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- článku III bodu 9 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase

podania návrhu išlo o a ods. 4 písm. a) a b)] a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Článok II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,

25 a 28 , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, n i e

s ú v s ú l a d e s a a ods. 1 písm. a) .

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Odôvodnenie návrhu a vyjadrenia účastníkov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

24. januára 2012 doručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade

- článku II bodu 1 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „“), s , , a 2,

čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), [V dôsledku legislatívno-technickej zmeny

uskutočnenej ústavným , ktorým sa mení a dopĺňa

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

č. “), došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014 k technickej zmene

(t. j. bez obsahovej zmeny) označenia pôvodne navrhovateľmi označeného ustanovenia

a ods. 4 písm. a) a b) na a ods. 5 písm. c) a d) , pozn.],

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,

25 a 28 s , , , 2 a 4, ,

3 a 4, , 3 a 4, a 2 a a ods. 1 písm. a) ,

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- článku III bodov 2 a 5 s , ,

ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1

písm. a) , ) medzinárodného paktu a dohovoru,

- článku III bodu 9 s , ,

a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]

a dohovoru.

2. Uznesením ústavného súdu č. k. -40 zo 7. marca 2012 bol návrh

navrhovateľov na začatie konania o súlade uvedených právnych predpisov prijatý na ďalšie

konanie v celom rozsahu a súčasne bolo rozhodnuté o pozastavení účinnosti čl. II bodov 6,

7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákona

č. , ako aj čl. III bodov 2 a 5

3. V súlade s podaním navrhovateľov zo 14. júna 2012, ako aj Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) z 3. mája 2012, a napokon aj vedľajšieho

účastníka – vlády Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“), z 26. apríla 2012 ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania v danej veci podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

4.1 Namietaný nesúlad čl. II bodu 1 , ktorým bol

novelizovaný o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej

rade“), s označenými článkami a dohovoru navrhovatelia odôvodnili tým, že prijatím

napádaného ustanovenia zákonodarca prekročil dané hranice trojdelenia štátnej

moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, keď podľa ich názoru celkom neoprávnene

odňal Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) jej garantované

a zverené kompetencie (i) schvaľovať zásady výberového konania na obsadenie voľného

miesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej

sudcovskej funkcie, (ii) schvaľovať zásady hodnotenia sudcov a (iii) schvaľovať zásady

výberových konaní na funkcie predsedov a podpredsedov všeobecných súdov, čím podľa

4

navrhovateľov zákonodarca v konečnom dôsledku zasiahol do nezávislosti a nestrannosti

súdnej moci, ktorej strážcom a garantom by mala byť práve súdna rada.

V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:

«Národná rada SR nad rámec SR nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych

orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s SR,

so všeobecným princípom právneho štátu, s princípom deľby moci a so systémom bŕzd

a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov...

Zákonodarca v právnom štáte pri úprave právnych pomerov, ktoré sú dané

do pôsobnosti iného ústavného orgánu priamo , nemôžu obmedziť jeho kompetencie,

keďže sa tým porušuje princíp právneho štátu podľa ...

Vzhľadom na koncepciu materiálneho právneho štátu je potrebné posudzovať, či

kompetencie priznané schválenými novelami výkonnej moci a odnímanie pôsobnosti doteraz

zverenej na základe ústavného zmocnenia zákonodarcom Súdnej rade SR porušuje princípy

deľby moci a tak zasahuje do nezávislosti súdnictva a je i porušením zásady rovnováhy

a vzájomných bŕzd štátnych moci (sústreďuje moc v niektorých základných otázkach

legitimity sudcovskej moci s prechodom na moc výkonnú)...

Odňatie ďalšej pôsobnosti súdnej rady doposiaľ upravenej v § 4 ods. 2 písm. a/, b/,

c/ zákona o súdnej rade, ktorá bola zákonom upravená na základe ústavného zmocnenia

v zmysle a ods. 4 písm. g/ SR bezprostredne (predmetná pôsobnosť) obsahovo

(významovo) súvisí (ovplyvňuje) s realizáciou ústavnej kompetencie súdnej rady v zmysle

a ods. 4 písm. a/, b/ SR (návrhy na vymenovanie, odvolanie, pridelenie

a preloženie sudcu).

Je preto nevyhnutné posúdiť dopad odňatia doterajšej uvedenej zákonnej pôsobnosti,

ktorá sa nepochybne dotýka sféry legitimity sudcovskej moci na ústavné postavenie súdnej

rady, ako „garanta" nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných štátnych orgánov,

najmä z hľadiska, či dochádza reálne aspoň k možnosti výrazného zásahu do požadovaného

zásadného (reálneho) vplyvu súdnej rady na jej rozhodovanie v oblasti legitimity sudcovskej

moci (v zmysle rozhodnutia ústavného súdu) v takom rozsahu, že sa stáva v celom procese

prístupu k funkcii sudcu a jeho kariérneho postupu, jej vplyv obsahovo len symbolický

(konzultatívny) čo je ústavne neakceptovateľné...

Z dôvodovej správy ústavodarcu (vyššie uvedenej), ako aj z obsahu medzinárodných

štandardov týkajúcich sa nezávislosti súdnictva (vyššie uvedených) jednoznačne vyplýva, že

v celom procese prístupu k sudcovskej funkcii a jeho kariérneho rastu (oblasť legitimity

sudcovskej moci) musí mať rozhodujúci vplyv Súdna rada alebo iný obdobný nezávislý

orgán na moci výkonnej a zákonodarnej.

Pri úprave výlučného oprávnenia exekutívy (ministra spravodlivosti) samostatne

upraviť všetky pravidlá procesu prístupu k ústavnej funkcii predstaviteľa súdnej moci

(sudcu), vylúčením akejkoľvek možnosti súdnej rady do toho zasiahnuť, v rámci plnenia

postavenia súdnej rady pôsobiť ako nevyhnutná protiváha ministerstvu spravodlivosti

(ministrovi) je iluzórny rozhodujúci vplyv súdnej rady v tejto oblasti, ktorá podstatným

(rozhodujúcim) spôsobom má dopad na obligatórne bezprostredne nasledujúcu etapu

procesu rozhodovania už len o úspešných uchádzačoch súdnou radou (o neúspešných nie je

dovolené rozhodovať)...»

4.2 V súvislosti s uvedeným bodom návrhu národná rada vo svojom stanovisku

z 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

4.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto

bodom návrhu okrem iného uviedol:

„Schvaľovanie vyššie uvedených zásad výberových konaní a hodnotenia sudcov je

podľa SR prípustné len rozhodnutím Súdnej rady SR, t. j. uznesením, ktoré je

výsledkom hlasovania orgánu verejnej moci v zmysle a ods. 5 SR.

Z uvedeného je zrejmé, že schvaľovanie vyššie uvedených zásad je činnosťou, ktorá je

vo výlučnej ústavnej kompetencii Súdnej rady SR.“

5.1 Namietaný nesúlad čl. II bodov 6 – 25 a bodu 28 ,

ktorými boli v zákone o súdnej rade upravené zásady volieb členov súdnej rady volených

zástupcami sudcov, s označenými článkami , dohovoru a medzinárodného paktu

navrhovatelia odôvodnili v prvom rade tým, že zavedenie jednomandátových volebných

obvodov v sídlach krajských súdov (t. j. 8 volebných obvodov) pre voľby ôsmich (teraz 9,

pozn.) členov súdnej rady sú netransparentné z hľadiska uplatnenia aktívneho volebného

6

práva (práva voliť), ako aj z hľadiska pasívneho volebného práva (práva byť volený).

Vzhľadom na to, že v jednotlivých obvodoch krajských súdov pôsobí rôzne množstvo

sudcov, kandidáti na post členov súdnej rady v rôznych volebných obvodoch tak z hľadiska

množstva hlasov potrebných na zvolenie nemajú rovnakú východiskovú pozíciu (napr. kým

vo volebnom obvode Krajského súdu v Trnave by úspešný kandidát v čase podania návrhu

potreboval získať 57 hlasov, tak vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach by

potreboval získať 112 hlasov, pozn.), t. j. na zvolenie by sa vyžadovalo v rôznych

volebných obvodoch rozdielne volebné kvórum, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že

z hľadiska kvantitatívnej podpory voličskej základne by mandáty jednotlivých sudcov

zvolených za kandidátov do súdnej rady odzrkadľovali rôzne veľkú minimálne potrebnú

podporu ich voličskej základne, čo by v konečnom dôsledku znamenalo rôznu „váhu ich

hlasu“.

V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli:

«Zavedenie tzv. regionálneho princípu volieb vytvorilo ústavne neakceptovateľnú

nerovnováhu podmienok na prístup k volenej a inej verejnej funkcii (

SR) a porušilo rovnosť volebného práva sudcu (voliča) pri voľbách člena Súdnej rady SR

zo sudcov ( SR).»

5.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012

uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

5.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto

bodom návrhu citujúc pasáže zo samotného návrhu uviedol:

„Schválená právna úprava negatívne zasahuje do aktívneho ako aj pasívneho

volebného práva každého jedného sudcu Slovenskej republiky, lebo právo každého sudcu

Slovenskej republiky voliť ôsmich sudcov Slovenskej republiky za členov Súdnej rady SR

zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu voliť len jedného sudcu z tohto volebného

obvodu za člena Súdnej rady SR a právo každého sudcu Slovenskej republiky byť volený

všetkými sudcami Slovenskej republiky za člena Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu

určitého volebného obvodu byť volený len sudcami tohto obvodu za člena Súdnej rady SR.“

6.1 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. III bodov 2 a 5 ,

ktorými bol novelizovaný o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

s označenými článkami , dohovoru a medzinárodného paktu, navrhovatelia svoj návrh

odôvodnili tým, že predsedovia a podpredsedovia súdov majú rovnaké práva a povinnosti

ako iní sudcovia a popri svojich úlohách súvisiacich s riadením a správou súdu sa podieľajú

aj na výkone súdnictva, t. j. na rozhodovacej činnosti súdu. Keďže ústavodarca v čl. 141a

ods. 1 písm. a) určil, že členmi súdnej rady sú „sudcovia“ bez ich bližšej špecifikácie

z hľadiska ich podieľania sa na riadení a správe súdu, podľa navrhovateľov zákonodarca

proti vôli, resp. v rozpore s vôľou ústavodarcu nemohol zákonom toto oprávnenie dané

všetkým sudcom bez rozdielu modifikovať zavedením pravidla o nezlučiteľnosti

funkcie predsedu a podpredsedu súdu s funkciou člena súdnej rady. Navrhovatelia tiež

poukázali na nemožnosť analogického posudzovania napádanej právnej úpravy

s ustanovením § 45 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého „Výkon funkcie predsedu súdu

a podpredsedu súdu je nezlučiteľný s členstvom v sudcovskej rade“, pretože podľa

navrhovateľov v danom prípade ide o stret záujmov orgánu sudcovskej samosprávy

na riadení súdu na jednej strane a orgánu správy súdu na strane druhej, pričom uvedený

dualizmus správy súdov orgánmi správy súdov (predsedom a podpredsedom), ako aj

orgánmi sudcovskej samosprávy (sudcovské rady) umožňuje .

6.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012

uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

6.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto

bodom návrhu uviedol:

„Z a ods. 1 písm. a) SR je zrejmé, že ktorýkoľvek sudca má právo byť

podľa ústavného oprávnenia zvolený za člena Súdnej rady SR. Zákonodarca nemá

oprávnenie akýmkoľvek zákonom uvedené ústavné oprávnenie odňať predsedom

a podpredsedom súdov.“

8

7.1 Napokon namietaný nesúlad čl. III bodu 9 , ktorým

zákonodarca zveril Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) kompetenciu všeobecne záväzným právnym predpisom určiť náležitosti

výberového konania na post predsedu súdu, s označenými článkami a dohovoru

navrhovatelia odôvodnili nezákonným zásahom do súdnej rade zverenej

kompetencie určovať zásady personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci, ktorá

(kompetencia) mala v rozhodnom čase podania návrhu súdnej rade vyplývať z čl. 141a

ods. 4 písm. g) (ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon) a svoje zákonné vyjadrenie

mala mať v § 4 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdnej rade až do doby zmeny tohto

ustanovenia napádaným (pozri bod 1 tohto návrhu, pozn.).

Podľa navrhovateľov sa uvedenou právnou úpravou vytvoril priestor, aby výkonná moc

(reprezentovaná ministerstvom) zasiahla do nezávislosti a nestrannosti súdnictva, ktorého

garantom je práve súdna rada.

7.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012

uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

7.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmto

bodom návrhu iba odcitoval pasáže z návrhu navrhovateľov pojednávajúce,

resp. vyjadrujúce stanovisko o nesúlade čl. III bodu 9

s označenými článkami a dohovoru.

8. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Ustanovenie článku II bod 1 , ktorým sa mení a doplna

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a/ a b/ a či. 144 ods. 1

SR a s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenia článku II bod 6, bod 7, bod 8, bod 9, bod 10, bod 11, bod 12, bod 13,

bod 14, bod 15, bod 16, bod 17, bod 18, bod 19, bod 20, bod 21, bod 22, bod 23, bod 24,

bod 25, bod 28 , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2

a a ods. 1 písm. a/ SR, s Medzinárodného paktu občianskych

a politických práv a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenia článku III bod 2, bod 5 , ktorým sa mení

a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú

v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,3 a 4, čl. 30 ods. 1,3 a 4,

a 2 a a ods. 1 písm. a/ SR, s / Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ustanovenie článku III bod 9 , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade

s , , a 2 a a ods. 4 písm. a/, b/ SR a s

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Vlastný prieskum

9. Ústavnoprávne postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky

9.1 Z rôznych medzinárodných a európskych odporúčaní vyplýva [porov. Stanovisko

č. 403/2006 k vymenovaniu sudcov prijaté Európskou komisiou pre demokraciu

prostredníctvom práva ̶Benátskou komisiou; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy

CM/REC (2010) 12 o sudcoch; MAGNA CHARTA SUDCOV prijatá Poradnou radou

európskych sudcov (CCJE) počas jej 11. plenárneho zasadnutia 17. – 19. novembra 2010

v Štrasburgu], že existuje iba jeden vhodný typ (samo)správy súdnictva, a to súdna rada

alebo Najvyššia rada súdnictva. Ide o inštitúciu čiastočne volenú, čiastočne menovanú,

10

v ktorej by mali mať sudcovia väčšinu členov. Táto inštitúcia by mala v záujme skvalitnenia

a transparentnosti rozhodovania súdov a ochrany ich nezávislosti prevziať kľúčové

právomoci správy súdnictva ako napr. výber a vzdelávanie sudcov, ich disciplinárny postih,

rozhodovanie o ďalších personálnych otázkach justície vrátane výberu predsedov súdov,

vybavovanie sťažností na postup súdov, podstatný vplyv pri rozhodovaní o rozpočte

justície, pri príprave legislatívy, ktorá sa jej dotýka, dbať o etickú úroveň a nezávislosť

sudcov a pod.

Ak zameriame náš pohľad na existujúce modely správy justície v Európskej únii,

zistíme o poznanie väčšiu rôznorodosť. Porovnávací pohľad nám totiž ukazuje, že model

súdnej rady, ktorý je v spomínaných dokumentoch prezentovaný ako „ten jediný vhodný“,

je skôr iba európskym normatívnym prototypom, pretože rôznorodosť, čo sa týka správy

súdnictva, zostáva charakteristickým znakom súčasnej Európy. Pri existujúcej rôznosti

modelov správy justície nemožno povedať, že jeden a ten istý model pre každý štát by bol

ten správny a že jeho mechanické prevzatie zaručí dosiahnutie žiadaných cieľov

nezávislého, výkonného a profesionálneho súdnictva v tej-ktorej krajine.

9.2 K zriadeniu Súdnej rady Slovenskej republiky došlo v období pred pristúpením

k Európskej únii, pretože táto požiadavka bola zahrnutá medzi predvstupové požiadavky

pre prijatie Slovenskej republiky do Európskej únie. Súdna rada tak bola zriadená

s účinnosťou od 1. júla 2001 ústavným , ktorým sa mení a dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov.

Podľa dôvodovej správy k návrhu ústavného , ktorým sa mení

a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov

(parlamentná tlač 1271):

„Vplyv vládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký, najmä ak

Slovenskej republiky predpokladá kompetenciu vlády navrhovať kandidátov na sudcov

a rozhodovanie o služobnom postupe sudcov zákonná úprava ponecháva, s výnimkou

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prakticky vo výlučnej kompetencii ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ,,minister spravodlivosti“) ako reprezentanta

exekutívy. Vychádza sa pritom z tézy politickej zodpovednosti ministra spravodlivosti

za chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti...

Absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov

a podpredsedov krajských a okresných súdov spolu s oprávnením týchto súdnych

funkcionárov v oblastiach rozhodovania o prideľovaní vecí rozvrhom práce, hodnotenia

sudcov, rozhodovania o zložení disciplinárnych senátov, uvoľňovaní sudcu na vzdelávacie

semináre a pod. dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedov

súdov.“

Z citovanej časti dôvodovej správy možno vyvodiť, že základný zámer zriadenia

súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od výkonnej

moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka nezávislosti sa

vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie je objektívne možné

zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby aj jej jednotlivým

členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.

Potvrdzuje to pokračovanie odôvodnenia tohto zámeru:

„Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Slovenskej

republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je

reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných

orgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru

ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu

zodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.

Naplnenie uvedených cieľov a princípov sa dosiahne aj zakotvením zloženia Súdnej

rady Slovenskej republiky, v ktorej nadpolovičnú väčšinu majú zástupcovia sudcov, volení

svojimi kolegami tak, aby v nej mali čo najširšie a rovnomerné zastúpenie sudcovia súdov

všetkých stupňov, ako to predpokladajú všeobecné zásady Európskej charty o statuse sudcu.

...

Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd zodpovedajú

ustanovenia o ďalších členoch Súdnej rady Slovenskej republiky, nominovaných do tohto

orgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej

republiky a prezidentom Slovenskej republiky.

12

Prispeje to k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu

prípadnej jednostrannosti náhľadu na ich riešenie.

Spôsob kreovania Súdnej rady, jej pôsobnosť, organizácia a vzťah k orgánom správy

súdnictva a či orgánom sudcovskej samosprávy, boli zakotvené v samostatnom zákone

č. o Súdnej rade, ktorý nadobudol účinnosť od 16. apríla 2002.“

9.3 Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu

postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné

charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už

zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a

a nasledujúce ) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení

jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva

národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda

(a ods. 1 ). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte

nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru

sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem

sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej

praxe (a ods. 2 ). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)

môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné

štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž

súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“

(corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste

sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej

praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu

a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.

O postavení súdnej rady však najviac vypovedajú jej upravené kompetencie,

keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a

ods. 5 písm. a) ], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti

disciplinárneho konania sudcov [a ods. 5 písm. g) ] a odvolávania sudcov

[a ods. 5 písm. c), e) a i) a a ods. 10 ]. Úloha súdnej rady ako garanta

nezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva

zo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť ( ), pričom

je zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem už

uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti

menovania sudcov [, , a ], ako aj pri pridelení a preložení

sudcov [ ]. Okrem toho súdna rada spolupracuje s orgánmi

sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5 písm. j)

], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, súdnej rade priznáva len

poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu súdov

Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade so všeobecnou

charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo v ústave zakotvené

významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže vykonávať v rámci

ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [a ods. 5 písm. k) ].

9.4 Doterajšia judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky

ústavnoprávne charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán

(, s. 8; , s. 14; , s.11; , s.121) súdnej

moci (, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (,

s. 134; m. m. , s. 12; m. m. , s. 18), pričom jedným z jeho

základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (, s. 12), predovšetkým:

- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu

(, s. 8; , s. 9; , s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži

na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej

(, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia

od ostatných orgánov štátu (, s. 89),

- zodpovedá za chod súdnictva (, s. 121),

- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (, s. 134),

- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa

vyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho

zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (, s. 56;

, s. 145),

14

- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo

ministrom spravodlivosti (, s. 56),

- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (, s. 134).

Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci

garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,

zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť

súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.

10. K namietanému nesúladu čl. II bodu 1 s ,

, a 2, a ods. 4 písm. a) a b) a a

ods. 1 dohovoru

10.1 Podľa čl. II bodu 1 sa v zákona o súdnej rade

vypúšťajú písmená a) až c).

Podľa pôvodného znenia (t. j. pred prijatím )

§ 4 ods. 2 zákona o súdnej rade:

„Súdna rada po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky ďalej

a) schvaľuje zásady výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu,

funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej

funkcie,

b) schvaľuje zásady hodnotenia sudcov,

c) schvaľuje zásady výberového konania na funkcie predsedu okresného súdu,

predsedu krajského súdu, predsedu Špecializovaného trestného súdu, podpredsedu

okresného súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špecializovaného trestného

súdu,

d) schvaľuje zásady sudcovskej etiky,

e) schvaľuje zásady povoľovania práce v domácom prostredí,

f) určuje obsahovú náplň vzdelávania sudcov.“

Podľa „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“.

Podľa „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa a 2 „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.“.

Podľa a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o a

ods. 4 písm. a) a b) ] „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie

sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“.

Podľa „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“ .

10.2 Argumentácia navrhovateľov k nimi namietanej neústavnosti čl. II bodu 1

je založená na tvrdení o neústavnom zásahu zákonodarcu

do kompetencií súdnej rady ako vrcholného ústavného garanta nezávislosti a nestrannosti

súdnej moci. Podľa navrhovateľov odňatím kompetencií súdnej rade schvaľovať zásady

výberových konaní na obsadenie miest sudcov všeobecných súdov a miest predsedov

a podpredsedov všeobecných súdov, ako aj schvaľovanie zásad pre funkčný postup sudcov

16

na všeobecné súdy vyšších stupňov a zásad ich hodnotenia a priznaním týchto kompetencií

výkonnej moci (ministrovi spravodlivosti) bol narušený nastavený systém bŕzd

a protiváh medzi mocou súdnou a výkonnou, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť

k zásahu do nezávislosti s nestrannosti súdov.

10.3 Vychádzajúc zo všeobecného vymedzenia postavenia súdnej rady na tomto

mieste opätovne poukazujeme aj na zámer ústavodarcu vyjadrený v dôvodovej správe

k ústavnému o zmene , podľa ktorého bol orgán súdnej rady

konštituovaný s úmyslom izolovať súdnu moc od zásahov výkonnej moci reprezentovanej

ministrom spravodlivosti, ktorému boli do tej doby zverené kompetencie na úseku

rozhodovania o správe všeobecných súdov z hľadiska ich personálneho zabezpečenia, t. j.

kompetencie rozhodovať o pridelení a funkčnom postupe sudcov všeobecných súdov,

pričom v tomto smere neboli ministrovi spravodlivosti dostatočnou protiváhou ani

sudcovské rady zriadené k v tom čase účinnému

o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (bol zrušený

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).

10.4 Súdnej rade boli zverené legitimizačné oprávnenia, ktoré do tej doby

vykonávala exekutíva, na úseku personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci

(predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie

a na odvolanie sudcov, ako aj návrhy na vymenovanie a odvolanie predsedu a podpredsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a pod.),

a to na úrovni aplikačnej praxe, t. j. na úrovni aplikácie zákonom objektívne ustanovených

kritérií. Inými slovami, bola síce súdnej rade zverená kompetencia rozhodovať

o personálnych otázkach fungovania súdnej moci (čo bolo do tej doby v kompetencii

exekutívy), avšak ústavodarca súčasne v dôvodovej správe k ústavnému zákonu

č. (pre objasnenia ratio legis je podstatný úmysel zákonodarcu, v danom

prípade ústavodarcu, prezentovaný v dôvodovej správe, pozn.), ktorým bola súdna rada

zriadená, vyjadril aj svoj zámer, aby sa táto jej rozhodovacia kompetencia realizovala

„... zo zákonom predvídaných dôvodov...“. Zámerom ústavodarcu bolo, aby súdna rada síce

realizovala svoju spolurozhodovaciu kompetenciu personálneho riadenia súdov, avšak iba

ak „... zákon určí podmienky a spôsob vykonania výberového konania“.

10.5 Z uvedeného vyplýva zámer ústavodarcu, aby zásady výberových konaní

a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov boli determinované vo forme zákona, t. j.

vo forme zákonnej normy, a nie vo forme interného predpisu (uznesenia) prijímaného

súdnou radou.

Uvedená požiadavka je plne legitímna nielen z hľadiska väčšej transparentnosti

všeobecne záväzného právneho predpisu prijatého vo forme zákona (zákon je na rozdiel

od uznesení súdnej rady zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pozn.), vďaka

čomu je zabezpečená aj vyššia miera verejnej kontroly výkonu súdnej moci (pro foro

externo), ale najmä vzhľadom na možnosť prípadného ďalšieho prieskumu takto zákonom,

resp. vo forme zákona deklarovaných zásad výberových konaní a zásad kariérneho postupu

sudcov všeobecných súdov, pretože ústavnosť zákona je preskúmateľná ústavným súdom

v konaní podľa na rozdiel od interného predpisu súdnej rady

prijatého vo forme uznesenia, kde takáto možnosť jeho následného podrobenia sa testu

ústavnosti nie je daná.

10.6 V súvislosti s potrebou verejnej kontroly súdnej moci a diania v súdnictve

ústavný súd už aj v minulosti tiež konštatoval (sp. zn. ), že je nevyhnutné

vziať do úvahy, že súdna moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane

od iných zložiek štátnej moci a od nevyhnutnosti spoločenskej kontroly. Taký stav by viedol

k vytvoreniu do seba uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontroly

a vlastnej obnovy bez možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami

(napr. konanie o súlade právnych predpisov, pozn.), či v tomto systéme nedochádza

k prejavom disfunkcie.

10.7 Súčasne je nevyhnutné podotknúť, že v uvedenom smere neobstojí ani

argumentácia navrhovateľov, podľa ktorej odňatím kompetencií súdnej rade prijímať svojím

interným uznesením zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných

18

súdov a priznanie tejto kompetencie exekutíve (výkonnej moci) reprezentovanej ministrom

spravodlivosti bol daný priestor, aby sa pri prijímaní týchto zásad odzrkadlil politický vplyv

vládnucej moci. Keďže ústavodarca mienil zveriť kompetenciu na prijímanie zásad

výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov vo forme zákona

zákonodarnému zboru (nie ministrovi spravodlivosti), nedá sa síce vylúčiť vládnuci

mocenský politický vplyv na prijímanie takéhoto zákona, avšak dostatočnou ústavnou

brzdou negovania týchto prípadných negatívnych, resp. jednostranných vplyvov a snáh

„ovládnuť súdnictvo“ skrze jeho personálne obsadenie, ako to naznačujú navrhovatelia, je

jednak ústavný súd, ktorý má možnosť preskúmať ústavnosť takejto zákonnej normy, ale

najmä samotná súdna rada, ktorá jediná spolu s prezidentom republiky legitimuje sudcov

pre výkon ich funkcie na konkrétnom všeobecnom súde.

10.8 Vzhľadom na uvedené bolo síce úmyslom ústavodarcu zveriť súdnej rade ako

vrcholnej ústavnej inštancii chrániacej nezávislosť a nestrannosť súdnej moci na úseku jej

správy oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach v súdnictve, avšak na základe

všeobecne ustanovených zásad zhmotnených vo forme zákona. Súdnej rade tak nebolo

v konečnom dôsledku odňaté oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach správy

súdnej moci, avšak v súlade so zámerom ústavodarcu sa tak má diať na podklade zásad,

resp. kritérií ustanovených zákonom, čo je o to viac akceptovateľné, že v prípade

akýchkoľvek výhrad súdnej rady k takto zákonom určeným zásadám pre výberové konania

a kariérny postup sudcov všeobecných súdov ústavodarca v

zveril predsedovi súdnej rady kľúčové oprávnenie, a to podávať návrhy ústavnému súdu

o veciach súladu právnych predpisov s podľa týkajúcich sa výkonu

súdnictva.

10.9 Z uvedených záverov vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 napádaného zákona

č. , ktorým bolo v zákona o súdnej rade odňaté súdnej rade

oprávnenie prijímať zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných

súdov (nebolo jej však odňaté oprávnenie na podklade týchto zásad rozhodovať

o personálnych otázkach v súdnictve, pozn.), plne korešponduje a kopíruje zámery

ústavodarcu vyjadrené už v dôvodovej správe k ústavnému , ktorým

bola konštituovaná súdna rada, a to so zavedením dostatočného množstva ústavných bŕzd

a protiváh výkonu tohto oprávnenia (danosť možnosti ústavného prieskumu zákonom

ustanovených zásad výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov,

a to aj na podnet predsedu súdnej rady, pozn.).

Napokon aj z dôvodovej správy k napádanému vyplýva, že

v dôsledku toho, že súdnej rade bola do tej doby zverená nielen kompetencia rozhodovať

o personálnych otázkach v súdnictve, ale aj kompetencia vo všeobecnej rovine kreovať

zásady realizácie tejto personálnej právomoci na jej internej úrovni bez existencie

dostatočných ústavných kontrolných mechanizmov, súdna rada v podstate „... de facto

nahrádzala činnosť, ktorá môže byť v právnom štátne zverená jedine zákonodarnému

orgánu“. S týmto záverom korešponduje aj už uvedená potreba nasledovať pôvodný zámer

ústavodarcu zostaviť katalóg rozhodovacích kompetencií súdnej rady v oblasti personálneho

riadenia súdov stojacich na všeobecne ústavne preskúmateľných zákonných pilieroch.

Z uvedeného vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 nesignalizuje,

že by jeho prijatím dochádzalo k zásahu výkonnej moci do nezávislého a nestranného

postavenia súdnej rady ako vrcholného ústavného orgánu ochrany nezávislosti a kontroly

činnosti súdov, tak ako to tvrdia navrhovatelia.

10.10 Pokiaľ ide o namietaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd podotýka, že

uvedené ustanovenie pojednáva o práve dotknutej osoby na prístup k súdu v prípadoch, ak

táto disponuje obhájiteľným tvrdením, že jej patrí subjektívne právo, o ochranu ktorého sa

mieni uchádzať. Vzhľadom na už uvedený záver o špecifickom postavení súdnej rady ako

orgánu sui generis bez reálneho vplyvu na rozhodovanie, t. j. na súdnu moc a jej výkon

v pravom slova zmysle, tak ústavný súd pre nezistenie príčinnej súvislosti medzi

namietaným nesúladom čl. II bodu 1, bodov 6 ̶25 a 28, ako aj čl. III bodov 2, 5 a 9 zákona

č. s označeným článkom dohovoru návrhu skupiny poslancov v tejto časti

nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

20

11. K namietanému nesúladu čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28 zákona

č. s , , , 2 a 4, , 3 a 4,

ods. 1, 3 a 4, a 2 a a ods. 1 písm. a) , medzinárodného

paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru

11.1 Pokiaľ ide o navrhovateľmi napádaný čl. II body 6 až 25 a bod 28 zákona

č. , ktorými boli s účinnosťou od 1. januára 2012 (od 23. marca 2012 však

ústavný súd ich účinnosť pozastavil, pozn.) zmenené § 10 ods. 2 a 4, § 11, § 12 ods. 1 písm.

b) a ods. 3, 4 a 5, § 13 ods. 3, § 14 ods. 2 a 3, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 21 ods. 2 a 3, § 22 ods. 2,

§ 23 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 a 3 a zavedené nové ustanovenia § 11a a § 30 v zákone

o súdnej rade, ústavný súd konštatuje, že tieto novelizované ustanovenia majú povahu

legislatívno-technických úprav znenia označených ustanovení zákona o súdnej rade

prijatých pre účely zavedenia regionálneho princípu pri voľbách členov súdnej rady

sudcami Slovenskej republiky z ich radov.

V súvislosti s posúdením ústavnej konformity napádaných novelizačných ustanovení

ústavný súd podotýka, že realizácia volieb členov súdnej rady je

síce predmetom úpravy zákona o súdnej rade, avšak táto je tiež determinovaná ústavnými

princípmi, takže zákonná úprava volieb členov súdnej rady by mohla vyvolať ústavne

relevantné otázky, len ak by v rozpore s ústavodarcom nastavenými princípmi pre tieto

voľby znemožnila alebo zásadne ohrozila kreovanie tohto ústavného orgánu súdnej moci.

11.2 Podľa a ods. 1 v znení účinnom pred prijatím skúmanej zákonnej

novely č. bol predsedom súdnej rady predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jej ďalšími členmi boli ôsmi sudcovia, ktorých volili a odvolávali sudcovia

Slovenskej republiky, traja členovia, ktorých volila a odvolávala Národná rada Slovenskej

republiky, traja členovia, ktorých vymenúval a odvolával prezident Slovenskej republiky,

a napokon aj traja členovia, ktorých vymenúvala a odvolávala vláda Slovenskej republiky.

Ústavodarca takýmto spôsobom ustanovil nielen ústavné mantinely zloženia súdnej

rady, pokiaľ ide o celkový počet jej členov (18 členov), ale aj spôsob ich ustanovovania

do funkcie členov súdnej rady. Podľa takto vymedzeného ústavného rámca mali byť ôsmi

členovia súdnej rady volení sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, pričom

s týmto úmyslom ústavodarcu korešpondovala aj úprava ich volieb inkorporovaná v zákone

o súdnej rade, podľa ktorej (§ 10 ̶§ 23 zákona o súdnej rade v znení účinnom

do 31. decembra 2011, t. j. do prijatia preskúmavanej )

ôsmi členovia súdnej rady mali byť volení všetkými v čase volieb činnými sudcami

Slovenskej republiky, pričom každý sudca mal právo zvoliť taký počet kandidátov, koľko

členov súdnej rady bolo potrebné zvoliť (§ 18 ods. 2 zákona o súdnej rade). Prijatím

preskúmavaných ustanovení k zákonu o súdnej rade, t. j.

s účinnosťou od 1. januára 2012, zákonodarca zmenil svoj zámer pri úprave procesu

uvedených volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných

radov tak, že namiesto jedného volebného obvodu pre celé územie Slovenskej republiky

zákonodarca kreoval osem jednomandátových volebných obvodov kopírujúcich územné

obvody jednotlivých krajských súdov, pričom do volebného obvodu Krajského súdu

v Bratislave bolí začlenené aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný

súd.

11.3 Zákonodarca svoj legislatívny zámer zavedenia tzv. regionálneho princípu

volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich radov v ôsmich

jednomandátových volebných obvodoch kopírujúcich územné obvody krajských súdov

odôvodnil potrebou zabezpečiť širší priestor pre presadzovanie špecifických teritoriálnych

potrieb jednotlivých krajov prostredníctvom garancie zastúpenia ich „reprezentantom“

v súdnej rade, pričom tento svoj zámer zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu

č. aj takto:

„Zavedenie volebných obvodov kopírujúcich obvody krajských súdov má za cieľ (aj)

výraznejšie prepojiť činnosť najvyššieho (ústavného) orgánu súdnictva s jeho

bezprostredným výkonom nielen na krajských súdoch, ale aj na súdoch prvého stupňa.

Takmer 10-ročná prax činnosti súdnej rady ukázala, že špecifické potreby a podmienky

konkrétnych súdov ̶najmä v personálnych otázkach ̶nie sú dostatočne zohľadňované,

osobitne ak nepatrí do obvodu krajského súdu, ktorého sudca je členom súdnej rady. Len

účasť člena súdnej rady v jednotlivých výberových komisiách nezabezpečila dostatočné

22

prihliadanie na lokálnu problematiku. Je tiež žiaduce pripomenúť, že doteraz za člena

súdnej rady nebol sudcami zvolený sudca súdu prvého stupňa. Viacero volebných obvodov

dáva priestor aj na zvolenie sudcovských osobností, pre ktoré je poslaním výkon

sudcovského povolania na základnom stupni súdnej sústavy.“

11.4 Ústavný súd ešte pred tým, ako začal skúmať dôvodnosť argumentov

navrhovateľov vo vzťahu k legislatívnej zmene volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami

Slovenskej republiky z ich radov obsiahnutej v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona

č. , ktorých účinnosť ústavný súd od 23. marca 2012 pozastavil, zistil, že

prijatím ústavného došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014

k novelizácii , pričom podľa ustanovenia a ods. 1 sú členmi súdnej rady

deviati sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky, traja členovia,

ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky, traja členovia, ktorých

vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky, a napokon aj traja členovia, ktorých

vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.

11.5 Z uvedeného vyplýva, že síce nedošlo k zmene úmyslu ústavodarcu, pokiaľ ide

o celkový počet členov súdnej rady, ktorých počet ostal nezmenený (18 členov), avšak

došlo k zmene počtu členov súdnej rady kreovaných voľbou sudcami Slovenskej republiky

z ich vlastných radov, a to z počtu ôsmich členov na deväť členov súdnej rady.

Podľa ústavného súdu s uvedenou ústavnou koncepciou už prima facie nekorešponduje,

resp. je v kolízii zámer zákonodarcu obsiahnutý v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákona

č. , ktorým bolo zavedených pre voľbu členov súdnej rady volených sudcami

Slovenskej republiky z ich radov iba osem jednomandátových volebných obvodov,

v ktorých by logicky nebolo možné zvoliť až deväť sudcami Slovenskej republiky volených

členov súdnej rady tak, ako to predpokladá ; zákonná úprava sa tak stala obsolentnou.

Ako obiter dictum však možno iba veľmi stručne dodať, že ako doktrína, tak aj súdna prax

(porovnaj nález sp. zn. ) výnimočne akceptujú primeranú odchýlku

od princípu absolútnej rovnosti volebného práva, ak sú preto dané rovnako silné legitímne

dôvody verejného záujmu, ktoré by dokázali vyvážiť zásah do rovnosti hlasov sudcov

vo voľbách do súdnej rady.

Vzhľadom na to, že už uvedený rozpor, resp. nesúlad čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28

s aktuálne účinným a ods. 1 písm. a) , by teoreticky

kvôli existencii iba ôsmich jednomandátových volebných obvodov znemožňoval kreovanie

až deviatich sudcov volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov, a teda v konečnom

dôsledku by tak znemožňoval kreovanie súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci

v súlade s predstavami ústavodarcu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho skúmania

dôvodnosti argumentácie navrhovateľov rozhodol o nesúlade označeného článku a bodov

s v bode 1 výroku tohto rozhodnutia označenými článkami .

12. K namietanému nesúladu čl. III bodov 2 a 5 s

ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1

a 2 a a ods. 1 písm. a) , ) medzinárodného paktu a

dohovoru

12.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III bodmi 2 a 5

(s účinnosťou od 1. januára 2012 od 23. marca 2012 ústavný súd pozastavil ich účinnosť)

a bol novelizovaný zákon o súdoch zavedením princípu inkompatibility výkonu funkcie

predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.

V argumentácii navrhovatelia v tomto bode namietaného nesúladu čl. III bodov 2 a 5

s označenými článkami , medzinárodného paktu a dohovoru

konštatujú, že ústavodarca v čl. 141a ods. 1 písm. a) deklaroval, že členom súdnej rady

môžu byť „sudcovia“ bez bližšieho obmedzenia tohto predpokladu, a poukazujú

na skutočnosť, že aj predsedovia a podpredsedovia súdov okrem úloh na úseku správy

súdov naďalej ako sudcovia vykonávajú aj súdnu moc v pravom slova zmysle, takže by im

nemalo byť znemožnené stať sa členmi súdnej rady.

12.2 V súvislosti s posúdením ústavnosti namietaných ustanovení zákona

č. je podľa ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť aj na zmocňovacie

ustanovenie a ods. 6 (v znení do 1. septembra 2014, kedy nadobudol účinnosť

ústavný , od kedy je toto zmocňovacie ustanovenie v a

ods. 11, pozn.), ktorým bolo z vôle ústavodarcu zverené zákonodarcovi oprávnenie

24

zákonom upraviť aj podrobnosti o vzťahoch súdnej rady k orgánom správy súdnictva

a k orgánom sudcovskej samosprávy, takže týmto zmocňovacím ustanovením ústavodarca

vymedzil rozhodný priestor pre bližšie zákonné vymedzenie týchto vzťahov riadenia súdov

na úrovni ich správy a samosprávy na jednej strane a súdnou radou ako vrcholným

ústavným orgánom správy súdov na strane druhej.

Uvedené zmocňovacie ustanovenie deklarované v rozhodnom čase v čl. 141a ods. 6

zákonodarca skonzumoval aj prijatím zákona o súdoch, ktorý bol v naznačenom

smere úpravy, resp. vymedzenia vzťahov medzi orgánmi správy súdov a súdnou radou,

novelizovaný napádaným čl. III bodmi 2 a 5 , ktorého formálne

prijatie je tak v súlade so zámerom, resp. predpokladom ústavodarcu. Pri vecnom hodnotení

ústavnosti alebo neústavnosti napádaných ustanovení ústavný súd

však musel zohľadniť jednak to, (i) či objektívne existuje legitímny verejný záujem

na zavedenie nezlučiteľnosti výkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdu

s funkciou člena súdnej rady, ako aj to, (ii) či zavedenie predmetnej nezlučiteľnosti je

naozaj nevyhnutne potrebné na realizáciu verejného záujmu, a napokon aj to, (iii) či je daná

príčinná súvislosť medzi verejným záujmom a potrebou zákonnej úpravy nezlučiteľnosti

výkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.

Z dôvodovej správy k vyplýva, že zámerom zákonodarcu

pri jej prijatí bolo „... zamedziť prelínaniu súdnej moci a správy súdov“.

Podľa a ods. 5 písm. a) „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej

republiky patrí zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva.“.

Podľa § 3a písm. a) zákona o súdnej rade „Pri výkone pôsobnosti podľa

a ods. 5 písm. a) súdna rada sa podieľa v rozsahu

ustanovenom zákonom na riadení a správe súdov Slovenskej republiky.“.

Podľa § 1 zákona o súdnej rade „Tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť Súdnej rady

Slovenskej republiky... a podrobnosti... o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy

súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy.“.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch „Úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať

súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti

personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon

súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.“.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom pred prijatím zákonnej novely

č. „Orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu a podpredseda súdu.

Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú sudcovia, ktorí sú počas funkčného obdobia

na jednotlivých súdoch orgánmi správy súdu, ktorej výkon zabezpečujú a za výkon ktorej

zodpovedajú. Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú povinní pri riadení a správe

súdov dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky.“.

Podľa § 33 ods. 3 zákona o súdoch „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení

a správe súdov podieľajú aj súdna rada a orgány sudcovskej samosprávy podľa tohto

zákona.“.

12.3 Objektívny prístup pri riešení nastolenej otázky spočíva v tom, či existujú

verifikovateľné skutočnosti vzbudzujúce legitímnu pochybnosť o možnom konflikte

záujmov medzi dvoma orgánmi angažujúcimi sa na správe a riadení súdov, pričom v tomto

smere môže byť dôležité aj zdanie takéhoto konfliktu. Pôsobenie predsedu (podpredsedu,

pozn.) všeobecného súdu v súdnej rade robí z tohto orgánu spochybniteľnú inštitúciu,

pretože sa zvyšuje pravdepodobnosť možného stretu ich záujmov. Preto nie je prípustné,

aby sa v rámci zákonnej úpravy voľby predsedov (podpredsedov, pozn.) všeobecného súdu

do súdnej rady vytváral priestor pre zásah do jej kompetencií zo strany výkonnej moci

(minister spravodlivosti). Zákonná úprava totiž nesmie vytvárať podmienky pre možné

ohrozenie prikázanej nezávislosti súdnej rady a možné protiústavné stavy treba

v takej vážnej oblasti vopred eliminovať.

Opak vytvára zjavne priestor na účinné presadzovanie straníckych záujmov ministra

spravodlivosti prostredníctvom ním menovaných predsedov a podpredsedov súdov. V ich

osobách ide takmer o úplnú závislosť na ministrovi spravodlivosti, ktorý je oprávnený

26

menovať a odvolávať ich z výkonu funkcie, ak si neplnia povinnosti predsedu

a podpredsedu súdu, a to aj za predpokladu, že im svedčí istý ochranný procesný štandard

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (§ 38 ods. 5 zákona o súdoch).

Môže vzniknúť aj principiálna obava z rizika tzv. personálnej korupcie naviazanej

na možnosť opakovania tejto vedúcej funkcie na všeobecnom súde.

Podľa ústavného súdu je preto aj týmto verejným záujmom možné ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodniť zavedenie princípu inkompatibility výkonu funkcie

predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady, takže o tomto bode

návrhu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

13. K namietanému nesúladu čl. III bodu 9 s ,

čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo

o a ods. 4 písm. a) a b)] a dohovoru

13.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III v bode 9

zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2012 novelizoval zmocňujúce ustanovenie

§ 92 zákona o súdoch, a to doplnením o nový odsek 3 v tomto znení:

„Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví náležitosti

vyhlásenia výberového konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsob

vykonania výberového konania, podrobnosti o pohovore s uchádzačom, spôsob

vyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu výberového

konania.“

Uvedenou právnou úpravou zákonodarca delegoval na exekutívu oprávnenie vydať

vykonávací právny predpis upravujúci zásady výberového konania, nadväzujúc tak

na oprávnenie zverené mu (rozumej zákonodarcovi) v súlade so zámerom ústavodarcu

vyjadreným už v dôvodovej správe k ústavnému určovať zásady

výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov z dôvodov,

ktoré ústavný súd už rozoberal v súvislosti s námietkami navrhovateľov uvedenými

v bode 1 tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o súlade

udelenia tohto poverenia zákonodarcovi s úmyslom ústavodarcu, tak ani ním delegovanú

právomoc na výkonnú moc prijať vykonávací právny predpis [aj všeobecne záväzné právne

predpisy ministerstiev, na rozdiel od interných rozhodnutí súdnej rady sú preskúmateľné

ústavným súdom v konaní podľa ] k ním prijatému zákonu

určujúcemu zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov

nie je možné kvalifikovať ako neústavný zásah do právomocí súdnej rady, tak ako to

konštatujú navrhovatelia, ktorých argumenty sú v tomto smere identické s tými, ktoré

uviedli aj k bodu 1 svojho návrhu.

13.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd o tomto bode návrhu rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Záver

14. Z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

15. Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20,

21, 22, 23, 24, 25 a bod 28 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov, ktorého účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. -40

zo 7. marca 2012 uverejneným v Zbierke ,

účinnosť.

16. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon do súladu s ,

stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25

a bod 28 , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,

28

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

platnosť.

17. Podľa vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu č. k. -40

zo 7. marca 2012 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o pozastavení účinnosti. Vzhľadom

na účinky ustanovenia sa už neobnovuje účinnosť čl. II

bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a bodu 28

, ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov.

18. K bodu 1 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa Ľudmila Gajdošíková

a sudca Ladislav Orosz. K bodu 2 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa Ľudmila

Gajdošíková a sudca Peter Brňák. Doplňujúce stanovisko pripája sudca Lajos Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015