Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 13/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-103

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej, Ladislava

Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša

Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina

Vernarského predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25,

Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti

JUDr. Róbert Kaliňák, na začatie konania o súlade ustanovení § 4b ods. 2 v časti „dňom

nasledujúcim po dni doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže

byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2

v časti „dňom nasledujúcim po dni doručenia“, a

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s , a

Slovenskej republiky a o súlade ustanovení § 63 ods. 18 písm. b) a c) a ods. 19 a 20 zákona

č. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s

ods. 4, , a 3 a a 2 , s

ods. 1 a čl. 10 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 Charty základných práv

Európskej únie a takto

rozhodol:

1. Návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a

na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni

doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená

dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom

nasledujúcim po dni doručenia“, a o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .

3. Návrhu na pozastavenie účinnosti

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .

4. P o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť Z.

z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.

5. P o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa

vzťahujú na a o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov.

6. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú

na o elektronických komunikáciách v znení

neskorších predpisov, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania

Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých predpisov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla

2020 doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“ alebo aj ,,skupina poslancov“), zastúpených advokátskou kanceláriou

Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát

a konateľ spoločnosti JUDr. Róbert Kaliňák (ďalej len „právny zástupca“), na začatie

konania o súlade právnych predpisov. V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň

žiadali, aby ústavný súd bezodkladne rozhodol o pozastavení účinnosti nimi označených

zákonných ustanovení.

2. Navrhovatelia vo svojom návrhu napadli novelizované ustanovenia troch zákonov,

ktoré boli prijaté Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)

v skrátenom legislatívnom konaní o vládnom návrhu o niektorých

mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby

Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „vládny návrh

zákona“). Týmto vládnym návrhom zákona bol okrem iného novelizovaný zákon

č. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Súdnej rade“), ďalej zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a napokon o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických

komunikáciách“). Námietky navrhovateľov k spornej legislatíve možno rozdeliť do dvoch

oblastí:

I.1 Nedostatky legislatívneho konania

3. Pokiaľ ide o tvrdený nesúlad § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni

doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená

dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom

nasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade a § 43 ods. 3 zákona

o súdoch s , a (ďalej len

„ústava“), navrhovatelia argumentovali tým, že pre prijatie uvedených zákonných

ustanovení neboli splnené podmienky skráteného legislatívneho konania. Tieto podmienky

sú upravené v

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „rokovací poriadok národnej rady“), podľa ktorého na návrh vlády sa národná

rada môže uzniesť na skrátenom prerokovaní zákona len za mimoriadnych okolností, keď

môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, resp. pri

hrozbe značných hospodárskych škôd.

4. Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že vládny návrh zákona sa týkal

a) niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby

Covid-19 a b) niektorých opatrení v justícii. Hoci šírenie choroby Covid-19 možno

nepochybne považovať za mimoriadnu situáciu, táto situácia nemá žiaden súvis

s opatreniami v justícii a nemožno ňou odôvodňovať zmeny týkajúce sa Súdnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“). Súvis medzi šírením choroby Covid-19 a zmenami v justícii

nevyplýva napokon ani z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona a ani z obsahu

dotknutých zákonných ustanovení.

5. Napadnutá legislatíva vo vzťahu k Súdnej rade a) zaviedla nový dôvod pre návrh

na odvolanie predsedu Súdnej rady [§ 4b ods. 3 písm. a) zákona o Súdnej rade, pozri bod 3

odôvodnenia]; b) zmenila dovtedajšiu právnu úpravu, podľa ktorej k zániku funkcie

predsedu alebo člena Súdnej rady na základe oznámenia o vzdaní sa funkcie dochádzalo

uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto oznámenia tak, že po novelizácii

dochádza k zániku funkcie dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto oznámenia (§ 4b

ods. 2 a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade), a c) stanovila, že ak ku dňu účinnosti zmien

uvedených v predchádzajúcom písmene plynú dvojmesačné lehoty podľa dovtedajšej

právnej úpravy, potom dochádza k zániku príslušnej funkcie dňom nasledujúcim po dni

účinnosti napadnutej legislatívy (§ 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade).

6. Pokiaľ ide o najvyšší súd, do § 43 zákona o súdoch bol zavedený nový odsek 3,

v zmysle ktorého „Ak nie je nikto vymenovaný do funkcie predsedu najvyššieho súdu ani do

funkcie podpredsedu najvyššieho súdu, alebo ak má podpredseda najvyššieho súdu v čase,

keď zastupuje predsedu najvyššieho súdu dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu,

neodkladné úlohy predsedu najvyššieho súdu vykonáva vekom najstarší sudca najvyššieho

súdu.“. Tento nový odsek doplnil už existujúcu právnu úpravu, podľa ktorej v čase, keď nie

je funkcia predsedu najvyššieho súdu obsadená, zastupuje ho podpredseda najvyššieho súdu

(§ 39 ods. 1 zákona o súdoch).

7. Okrem nedostatku obsahového súvisu spornej legislatívy so šírením choroby

Covid-19 navrhovatelia v rámci svojej argumentácie uvádzali, že podľa ich názoru

dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona nepreukázala ani existenciu mimoriadnej

situácie v justičnej oblasti. Podľa tejto dôvodovej správy navrhovaná právna úprava mala

reagovať na aktuálne dianie v Súdnej rade, keďže podľa všeobecne dostupných informácií

sa svojej funkcie vzdalo päť jej členov. Podľa navrhovateľov to však nie je možné

považovať za mimoriadne okolnosti v zmysle § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku národnej

rady, pretože išlo o bežnú, predvídateľnú a v zákone o Súdnej rade aj predpokladanú

a upravenú (aj keď nie možno ideálnym spôsobom) okolnosť. Zároveň s touto situáciou

nebolo podľa názoru navrhovateľov spojené ohrozenie základných ľudských práv a slobôd

alebo bezpečnosti a ani hrozba značných hospodárskych škôd. Podobne navrhovatelia

argumentovali, aj pokiaľ ide o zmeny zákona o súdoch, keďže podľa ich názoru bola otázka

zastupovania predsedu najvyššieho súdu upravená dostatočne aj v zmysle dovtedajších

predpisov. Skrátenie legislatívneho konania tak podľa skupiny poslancov vyvoláva

podozrenie z účelovej snahy zmeniť zákony týkajúce sa personálneho obsadenia justičných

orgánov.

8. Navrhovatelia tiež zdôraznili, že ku vzniku situácie, ktorá mala byť dôvodom

na prijatie zákona v skrátenom legislatívnom konaní, prispela aktívne samotná vláda

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), resp. ministerka spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej aj ,,ministerka spravodlivosti“), ktorá dotknutým členom Súdnej rady

oznámila, že nemajú dôveru vlády a národnej rady, a vyzvala ich, aby sa preto ďalších

zasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali.

9. Splnenie existencie mimoriadnej situácie v justícii nebolo nijako preukázané, ani

pokiaľ ide o novozavedený dôvod odvolania predsedu Súdnej rady, pričom sporná

legislatíva je v tejto časti podľa navrhovateľov nedostatočne určitá, ľahko zneužiteľná

a vyvoláva obavy, že jej cieľom je odvolanie súčasnej predsedníčky Súdnej rady z jej

funkcie. Uvedené podľa navrhovateľov zapadá do celkového kontextu snahy vlády

o urýchlenie procesu výmeny mocenských pozícií v najvyššom orgáne sudcovskej

samosprávy. Ide preto podľa skupiny poslancov o nebezpečný prostriedok v procese

odvolávania predsedu Súdnej rady a jeho schválenie v skrátenom legislatívnom konaní bolo

zneužitím moci prostredníctvom neústavných legislatívnych procesov.

10. V zmysle argumentácie navrhovateľov tak splnenie podmienok skráteného

legislatívneho konania vo vzťahu k zmenám v justícii nevyplývalo ani z dôvodovej správy

a ani z okolností, za ktorých bol vládny návrh zákona prijatý. Z tohto dôvodu malo

prerokovaním zákona v skrátenom legislatívnom konaní dôjsť k porušeniu rokovacieho

poriadku národnej rady, ktorého následkom bolo obmedzenie parlamentnej rozpravy,

zúženie verejnej, odbornej a politickej debaty a tiež obmedzenie kontrolnej funkcie

parlamentnej opozície vo vzťahu k vládnej väčšine.

11. Na podporu svojich tvrdení navrhovatelia rozsiahlo argumentovali okrem iného

aj judikatúrou ústavného súdu () a Ústavného súdu Českej republiky

(, , ), ktorú možno v stručnosti zhrnúť tak, že ak dôjde

k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich legislatívne konanie, môže mať takéto

porušenie za následok aj porušenie . Právna úprava legislatívneho konania totiž

vyjadruje ústavné princípy, ktorých dodržiavanie je pre právny štát nevyhnutné. Takýmito

ústavnými princípmi sú ochrana práv parlamentnej menšiny, ochrana slobodnej súťaže

politických síl, ale aj právna istota a predvídateľnosť práva. Ústavný súd má preto

právomoc kontrolovať dodržiavanie pravidiel legislatívneho konania a v odôvodnených

prípadoch by mohol pre ich porušenie rozhodnúť aj o nesúlade prijatého zákona s .

12. Navrhovatelia preto uzavreli, že dotknuté zákonné ustanovenia sú „v rozpore

s , a SR z dôvodu nerešpektovania zákazu svojvôle

v zákonodarnom procese, pre rozpor procedúry prijatia zmien zákonov s ústavnými

zásadami demokratického právneho štátu a z dôvodu neumožnenia riadnej parlamentnej

rozpravy ako predpokladu slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti“.

Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá právna úprava nie je

v súlade s príslušnými ústavnými článkami.

13. Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov v tejto časti

navrhovatelia odôvodnili tým, že „hrozí vážny nenapraviteľný následok spočívajúci

v aplikácii právnych noriem, ktoré sú výsledkom neústavného legislatívneho procesu, ktorý

je analyzovaný vo vyššie uvedenej časti I. tohto návrhu, k čomu dochádza odo dňa

nadobudnutia účinnosti napadnutých predpisov dňa 27.03.2020“.

I.2 Nesúlad s právom na súkromie a právom na ochranu osobných údajov

14. V tejto časti návrhu boli napadnuté ustanovenia § 63 ods. 18 písm. b) a c)

a ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách, a to pre ich tvrdený nesúlad s čl. 13

ods. 4, , a 3 a a 2 ; ďalej s a

ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“); s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a napokon aj s čl. 7,

čl. 8 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

15. Skupina poslancov poukázala na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia ukladajú

poskytovateľom služieb elektronickej komunikácie (ďalej len „podnik“ alebo

„telekomunikačný operátor“) povinnosť spracúvať údaje užívateľov ich elektronickej

komunikačnej siete (ďalej len „komunikačná sieť“) a tieto údaje na požiadanie poskytnúť

Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného

zdravotníctva“ alebo „ÚVZ“). Údaje sa podľa napadnutej legislatívy majú spracúvať

a poskytovať ÚVZ bez súhlasu užívateľov, a to v rozsahu podľa § 63 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o elektronických komunikáciách, t. j. v rozsahu telefónneho čísla, mena, priezviska,

titulu a adresy trvalého pobytu užívateľa komunikačnej siete, obchodného mena a sídla

právnickej osoby alebo obchodného mena miesta podnikania fyzickej osoby – podnikateľa;

ako aj lokalizačných údajov o koncovom zariadení užívateľa (údajov o geografickej polohe

zariadenia, prostredníctvom ktorého príslušný užívateľ využíva komunikačnú sieť) a o čase

vzniku lokalizačného údaju (§ 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách).

16. Predmetné údaje sú vo všeobecnosti chránené ako telekomunikačné tajomstvo

a sú zároveň citlivými osobnými údajmi, čo vyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu

vo veci sp. zn. . Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia možno z dotknutých

údajov, ak sa budú sledovať po dlhší čas, získať v kombinácii s inými údajmi detailné

informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti dotknutej osoby, jej zdravotnom

stave, sexualite, osobných sklonoch, záľubách a slabostiach (podobne rozhodol aj Ústavný

súd Českej republiky vo veciach , resp. ).

17. Keďže ide o nakladanie s citlivými osobnými údajmi, ide jednoznačne o zásah

do práva na súkromie a do práva na ochranu osobných údajov, ktorý musí byť vždy

primeraný sledovanému cieľu. Zároveň je potrebné stanoviť jasné a podrobné pravidlá

upravujúce rozsah a použitie opatrení zasahujúcich do už uvedených práv, určiť minimálne

požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich použitie, prístup

tretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti a dôvernosti údajov,

ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali dostatočnými zárukami

proti riziku ich zneužitia a svojvôle.

18. Skupina poslancov v tejto súvislosti poukázala okrem iného aj na rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veciach Digital Rights Ireland

Ltd. (spojené veci C-293/12 a C-594/12) a Tele2 Sverige AB (spojené veci C-203/15 a C-

698/15). Z týchto rozhodnutí predovšetkým vyplýva, že vnútroštátna úprava týkajúca

sa osobných údajov je v rozpore s právom Európskej únie, ak stanovuje iba všeobecné

a nediferencované uchovávanie údajov elektronickej komunikácie a nepodmieňuje prístup

štátnych orgánov k takýmto údajom predchádzajúcou kontrolou súdom alebo iným

nezávislým orgánom.

19. Podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava uvedené podmienky ochrany

dotknutých práv nespĺňa. Skupina poslancov poukázala na obsah napadnutých zákonných

ustanovení, v zmysle ktorých osobné údaje užívateľov „v čase mimoriadnej situácie alebo

núdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie alebo

šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby,“ spracúvajú podniky pre účely

„identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia,“

a tiež „spracúvajú výlučne v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme

ochrany života a zdravia“ [§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických

komunikáciách].

20. Tieto údaje potom poskytujú „Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky na základe odôvodnenej písomnej žiadosti. Žiadosť podľa predchádzajúcej vety

musí obsahovať identifikáciu účastníka alebo užívateľa, alebo spôsob určenia identifikácie

účastníkov alebo užívateľov, na ktorých sa poskytnutie týchto údajov vzťahuje.“. Úrad

verejného zdravotníctva môže predmetné údaje „zbierať, spracúvať a uchovávať počas

trvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie

do 31. decembra 2020“ (§ 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách).

21. Znenie predmetných zákonných ustanovení považuje skupina poslancov za príliš

vágne a neurčité, keďže ide prakticky o plošný zber a spracúvanie údajov všetkých

užívateľov komunikačnej siete, a to vo všeobecne stanovenej situácii bez splnenia ďalších

konkrétnych podmienok.

22. Zákonom zavedené opatrenia sú preto podľa navrhovateľov neprimerané

sledovanému cieľu a zabrániť šíreniu choroby Covid-19 je možné aj bez zásahu

do súkromia dotknutých osôb, a to prostredníctvom mobilnej aplikácie s názvom „COVID-

19 Slovensko“, ktorú má podľa ich tvrdenia k dispozícii Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky. Vo vzťahu k primeranosti zásahu skupina poukázala tiež na relatívne nízky počet

infikovaných osôb na území Slovenskej republiky, a to v porovnaní s krajinami, ktorých

praktické skúsenosti s bojom proti šíreniu choroby Covid-19 boli podľa dôvodovej správy

základom pre prijatie príslušnej právnej úpravy (išlo o krajiny ako Taiwan, Singapur

a Kórejská republika).

23. Samotný ÚVZ pritom nie je v zmysle napadnutej právnej úpravy nijako

kontrolovaný v tom, ako a pre aký účel získané údaje využíva, pričom nie je ani zrejmé, ako

bude ÚVZ získané údaje chrániť pred ich zneužitím a ako s nimi bude nakladať po tom, ako

už nebudú potrebné, resp. po uplynutí zákonom ustanovenej doby. Rovnako nie je

stanovený presný okruh osôb, ktoré majú prístup k osobným údajom, a nie sú zavedené

žiadne záruky minimalizácie zásahov do práv dotknutých osôb, ako to je napríklad

v súvislosti s orgánmi činnými v trestnom konaní (§ 63 ods. 6 zákona o elektronických

komunikáciách). Na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní totiž ÚVZ nepotrebuje

na vyžiadanie osobných údajov predchádzajúce schválenie súdu a nie sú upravené ani

formálne náležitosti, ktoré by mala žiadosť ÚVZ obsahovať. Z predmetnej právnej úpravy

tiež nie je možné zistiť, či je podnik oprávnený žiadosti ÚVZ nevyhovieť.

24. Zákonodarca tak podľa skupiny poslancov vytvoril stav, v ktorom oprávnenie

ÚVZ spracúvať osobné údaje nepodlieha v praxi žiadnym obmedzeniam a kontrole

zo strany iných štátnych orgánov. Úrad verejného zdravotníctva tak získava oprávnenia

v oveľa väčšom rozsahu ako už spomínané orgány činné v trestnom konaní.

25. Na základe tvrdených nedostatkov právnej úpravy potom navrhovatelia žiadali,

aby ústavný súd rozhodol, že nimi označené ustanovenia zákona o elektronických

komunikáciách nie sú v súlade s príslušnými článkami , listiny, dohovoru a charty

(pozri bod 14 odôvodnenia tohto uznesenia).

26. Pokiaľ ide o návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona

o elektronických komunikáciách, tento bol skupinou poslancov odôvodnený ohrozením

základných ľudských práv a slobôd, ku ktorému dochádza už odo dňa účinnosti sporných

predpisov. Následky, ktoré hrozia, sú podľa navrhovateľov nenapraviteľné, pretože zásahy

do súkromia nebude možné dodatočne žiadnym spôsobom odstrániť.

II.

Predbežné prerokovanie návrhu na začatie konania

27. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o súlade zákonov s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom [ a ], pristúpil

na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to

v súlade s , ako aj s a

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“). Účelom predbežného

prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie

( ).

28. Ústavný súd v úvode podotýka, že návrh na začatie konania obsahoval niekoľko

formálnych nedostatkov. Jedným z týchto nedostatkov bolo aj používanie odkazov

na ustanovenia v súčasnosti už zrušeného zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Táto skutočnosť však sama osebe nemá vplyv na posúdenie toho, či je možné návrh prijať

na ďalšie konanie, pretože rozhodujúce je, či samotný obsah návrhu spĺňa náležitosti

ustanovené . Každé podanie totiž ústavný súd posudzuje podľa

jeho obsahu ( ). K ďalším formálnym nedostatkom sa

ústavný súd vyjadrí ďalej v texte na príslušných miestach.

29. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že

navrhovatelia podali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)

[pozri tiež ]. Z prílohy k návrhu č. 1, v zmysle

ktorej navrhovatelia podpísali samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo

34 poslancov národnej rady. Preto ak sa v texte návrhu hovorí o skupine 30 poslancov,

ústavný súd to považoval len za chybu v písaní. Podmienka podľa , aby

návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, bola nepochybne splnená.

30. Zo samotného návrhu na začatie konania, ktorý poslanci podpísali v jeho prílohe

č. 1, vyplýva, že poslanci sú v konaní zastúpení právnym zástupcom. Preto už podpis tohto

návrhu ústavný súd považoval za dostatočne určitý prejav ich vôle, aby boli v konaní

zastúpení právnym zástupcom. Ústavný súd to konštatuje z dôvodu, že splnomocnenie pre

právneho zástupcu poslancov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom formálne

samotnými poslancami podpísané nebolo. Toto splnomocnenie ako prílohu č. 2 k návrhu

podpísal len ich právny zástupca, ktorý sa tu síce odvolával na prílohu č. 1, tá sa však týkala

vyslovene len návrhu na začatie konania. Ústavný súd však napriek tomu akceptoval

zastúpenie navrhovateľov právnym zástupcom podľa § 35 ods. 1 druhej vety zákona

o ústavnom súde a vzal do úvahy aj skutočnosť, že v prípade skupiny poslancov nie je

zastúpenie právnym zástupcom povinné. Ústavný súd tým nerezignuje na dôsledné

dodržiavanie ustanovení týkajúcich sa zastúpenia v konaní, vždy však bude prihliadať aj na

okolnosti konkrétnej veci.

31. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina

poslancov v súlade s ustanovením a správne ako

účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnuté

zákonné ustanovenia prijala. V návrhu bola ako vedľajší účastník konania označená aj

vláda, čo bolo spôsobené už spomínaným použitím ustanovení

zo strany skupiny poslancov. Ústavný súd navrhovateľov upozorňuje, že nebude ďalej

v konaní pokračovať s vládou ako vedľajšou účastníčkou konania, pretože podľa zákona

o ústavnom súde nie je inštitút vedľajšieho účastníka v tomto konaní upravený. V zmysle

sa však vláda bude mať možnosť k návrhu vyjadriť

prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

32. Z obsahu návrhu na začatie konanie, tak ako bol stručne zrekapitulovaný v časti I

odôvodnenia, ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené v § 39 v spojení

s . Navrhovatelia v návrhu presne označili jednotlivé

ustanovenia právnych predpisov, ktorých nesúlad namietali, a uviedli dôvody, ktoré ich

viedli k pochybnostiam o ich súlade s konkrétnymi článkami , listiny, dohovoru

a charty.

33. Samotné dôvody nesúladu napadnutých právnych noriem uvedené v návrhu

považuje ústavný súd za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu. Vo vzťahu k tvrdeným

nedostatkom legislatívneho konania je potrebné zistiť, či došlo k porušeniu ustanovení

upravujúcich skrátené legislatívne konanie, prípadne či tým došlo aj k takému porušeniu

ústavných princípov alebo práv, ktoré by mohlo mať za následok vyslovenie nesúladu

prijatých zákonných ustanovení. Vo vzťahu k právu na súkromie a na ochranu osobných

údajov sa bude prieskum týkať zistenia, či zavedené opatrenia sledujú legitímny cieľ a či sú

na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné, vhodné a primerané v demokratickej spoločnosti,

resp. či sú splnené nevyhnutné záruky týkajúce sa nakladania s osobnými údajmi.

34. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh

pri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona

o ústavnom súde), a preto bol návrh v súlade s prijatý

na ďalšie konanie v celom rozsahu (výrok č. 1 tohto uznesenia).

III.

Všeobecne k návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení

35. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých

právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie

uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda

alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako ).

36. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pozastavenie účinnosti zákona

je vážnym zásahom do právomoci zákonodarcu, preto k nemu pristupuje výnimočne, ak je

ohrozenie základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného

nenapraviteľného následku dostatočne konkretizovaná, pričom z okolností prípadu zjavne

vyplýva, že tieto následky možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené, a to najmä

povahou zákona, ktorý bol napadnutý v konaní o súlade právnych predpisov (m. m.

). Ústavný súd k tomu dodáva, že uvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali

byť bezprostredné.

37. Článok 125 ods. 2 viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať

o pozastavení účinnosti právneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych

predpokladov: ohrozenie základných práv a slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody

alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný

a iné musia byť aj podmienky ich aplikácie. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená,

že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah

jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný

(sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami (porovnaj napr. –

obmedzovanie slobody slova kriminalizáciou ohovárania, – hrozba, že

prebiehajúce konania priamo zasiahnu do ochrany súkromia a majetku).

38. Za značnú hospodársku škodu treba považovať najmä hrozbu zániku, resp.

vážneho postihnutia celého odvetvia národného hospodárstva alebo jeho podstatnej časti

(napr. – zvýšenie miezd sestier, ktorého dôsledkom podľa analýzy

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že príjmy zdravotníctva budú kryť

približne len 80 % celkových výdavkov, – zavedenie 80 % dane); okrem

toho aj jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň citeľnú časť podnikateľských

subjektov; prípadne tiež hrozbu výrazného zaťaženia verejných rozpočtov s rizikom, že

dôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu.

39. Konečne, pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno zahrnúť zvyšné

hrozby podobnej naliehavosti a intenzity (porovnaj – nezvratný následok

ustanovenia, ktoré upravovalo územnú zmenu konkrétnych obcí, – hrozba

vykonania voľby podľa neústavného právneho predpisu, – hrozba

nastolenia nezvratného stavu v exekúcii v dôsledku aplikácie napadnutého ustanovenia ).

40. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti právneho predpisu

je zrejmá aj rozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych

skutkových okolností a vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné

rozlišovať predovšetkým medzi priamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy

(porovnaj uznesenie ‒ platba za prístup do distribučnej sústavy). Priame

dôsledky spočívajú v samotnej existencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich

abstraktnej podobe, v interferencii s inými právnymi normami právneho poriadku. Priamym

dôsledkom zodpovedá spravidla ohrozenie základných ľudských práv a slobôd, ktorých

rozsah ochrany je upravený priamo v ústave; priame dôsledky možno často ustáliť už

základným porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej výkladu, s nadradenými

právnymi normami a ich výkladom.

41. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež

do úvahy a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou,

b) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k c) čomu smeruje

návrh na pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d)

reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených

napadnutou právnou úpravou] a prirodzene tiež na e) charakter základného práva,

o ohrozenie ktorého ide (porovnaj uznesenie o prijatí č. k. -26).

42. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia podotýka, že vníma zložitosť

a dramatickosť aktuálnej, neustále sa vyvíjajúcej situácie v oblasti verejného zdravia a s tým

spojený tlak na mocenské autority, resp. očakávania na ich konanie. Ústavný súd preto pri

rozhodovaní o návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických

komunikáciách starostlivo zvažoval potrebu ochrany základných práv a slobôd osôb

dotknutých napadnutou právnou úpravou, ale aj potrebu chrániť životy a verejné zdravie.

43. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti a vážnosť situácie si ústavný súd pre

dôkladné zváženie návrhu na pozastavenie účinnosti právnych noriem už v tomto štádiu

konania vyžiadal stanoviská dotknutých subjektov, na ktoré poukáže na príslušných

miestach v ďalších častiach odôvodnenia rozhodnutia, a to predovšetkým v časti týkajúcej

sa zákona o elektronických komunikáciách.

IV.

K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení

zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch

IV.1 Právne východiská

44. Keďže podstata argumentov navrhovateľov vo veci samej sa vo vzťahu

k napadnutým ustanoveniam zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch týka nedostatkov

legislatívneho konania, možno návrh na pozastavenie účinnosti právnych predpisov v tejto

časti chápať tak, že hroziacim vážnym a nenapraviteľným následkom je už skutočnosť, že sa

majú aplikovať právne normy prijaté v neústavnom legislatívnom procese (pozri bod 13

odôvodnenia tohto uznesenia). Ústavný súd k tomu uvádza, že ak by mal byť dôvodom na

pozastavenie účinnosti právnej normy samotný fakt, že legislatívne konanie prebehlo

v rozpore s , potom by ústavný súd mohol k takému rozhodnutiu pristúpiť len

v celkom výnimočných prípadoch, teda ak by napríklad už na prvý pohľad neboli splnené

podmienky pre prijatie dotknutej právnej normy ( , resp.

). Dôvodom na pozastavenie účinnosti zákona by v takom prípade bol vážny

a nenapraviteľný následok spočívajúci v zásadnom porušení princípov právneho štátu

aplikáciou zjavne neústavne prijatej právnej normy ( ). O takúto situáciu

však v danom prípade nešlo ani podľa samotných navrhovateľov a prípadnú neústavnosť

dotknutého skráteného legislatívneho konania nie je možné posúdiť bez podrobného

meritórneho prieskumu.

45. Na základe uvedeného potom ústavný súd v súlade s

pristúpil k zisteniu, či môže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej

úpravy jej „ďalšie uplatňovanie“, a to ani nie z pohľadu nedostatkov legislatívneho

procesu, ale z pohľadu obsahu konkrétnych zákonných ustanovení. Na tento aspekt napokon

do istej miery poukazuje aj samotný návrh, podľa ktorého hrozba vážneho

a nenapraviteľného následku je odôvodnená aplikáciou právnej úpravy odo dňa jej

účinnosti. Ústavný súd, postupujúc v súlade s ustanovením , aj

bez návrhu preskúmal účinky namietaných právnych predpisov nielen z pohľadu hrozby

vážneho a nenapraviteľného následku, ale aj z pohľadu ohrozenia základných práv alebo

slobôd či prípadnej hrozby značnej hospodárskej škody.

IV.2 K zákonu o Súdnej rade

46. Navrhovatelia v súvislosti s možnou aplikáciou § 4b ods. 3 písm. a) zákona

o Súdnej rade, ktorým bol zavedený nový dôvod na odvolanie predsedu Súdnej rady, ak

„jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá

povesť súdnictva“, poukazovali na snahu odvolať z funkcie súčasnú predsedníčku Súdnej

rady, a to v kontexte zámeru vlády urýchliť proces výmeny mocenských pozícií

v najvyššom orgáne sudcovskej samosprávy. Prípadné hroziace odvolanie súčasnej

predsedníčky Súdnej rady tak možno v zmysle ich návrhu považovať za vážny

a nenapraviteľný následok, okrem toho by ho však bolo možné považovať aj za ohrozenie

základných práv, a to konkrétne práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

( ).

47. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína existenciu ústavných

inštitucionálnych záruk, ktoré bránia odvolať predsedu Súdnej rady bez (aspoň čiastočnej)

zhody medzi súdnou mocou a politickými mocami. Politické moci a súdna moc majú

v Súdnej rade rovnaký počet členov, pričom na dosiahnutie akéhokoľvek rozhodnutia

Súdnej rady musí byť dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých jej členov (čl. 141a

ods. 6 ). Ani súdna moc a ani politické moci (resp. vláda) tak nemôžu jednostranne

dosiahnuť odvolanie predsedu Súdnej rady a práve táto skutočnosť zásadným spôsobom

oslabuje preukázanie navrhovateľmi naznačenej hrozby.

48. Ústavný súd sa na tomto mieste stručne vyjadrí aj k námietkam, že predmetná

právna úprava je neurčitá, a preto ľahko zneužiteľná. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že

obdobnú právnu úpravu vyžadujúcu štandardy dôveryhodnosti už aplikuje samotná Súdna

rada, a to vo vzťahu k sudcom [ o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,zákon o sudcoch a prísediacich“)], a že presadzovanie a obhajoba dobrej povesti

súdnictva je jednou z povinností každého sudcu [§ 30 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch

a prísediacich]. Z uvedeného vyplýva, že túto úpravu je možné považovať za štandardnú,

pričom pri posudzovaní určitosti právnej úpravy je vždy potrebné vziať do úvahy aj jej

adresátov. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že členovia Súdnej rady sú

spôsobilí dotknutú právnu úpravu vykladať ústavne konformným spôsobom. Ak by to však

takto nebolo, predseda Súdnej rady sa môže pri rozhodnutí o jeho odvolaní prostredníctvom

ústavnej sťažnosti vždy obrátiť na ústavný súd.

49. Uplatneniu § 4b ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni

doručenia“ a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni

doručenia“, ktoré sú účinné od 27. marca 2020, musí vždy predchádzať vzdanie sa funkcie

predsedu (predsedníčky) Súdnej rady alebo člena Súdnej rady. Po nadobudnutí účinnosti

dotknutých právnych predpisov však k vzdaniu sa funkcie zatiaľ nedošlo a ústavný súd ani

nemá vedomosť o tom, že by k tomu malo v blízkej dobe dôjsť. Aj keby k vzdaniu sa

funkcie v budúcnosti došlo, nie je celkom zrejmé, aký škodlivý následok by malo mať

skončenie funkcie v nasledujúci deň po doručení oznámenia o vzdaní sa funkcie. Ústavný

súd síce vníma istú nerovnováhu medzi napadnutými ustanoveniami a ustanoveniami § 17

ods. 1, § 24 ods. 2 a § 25 ods. 2 zákona o Súdnej rade, vplyv na funkčnosť Súdnej rady by

to však mohlo mať len za celkom výnimočných okolností.

50. K aplikácii § 33 ods. 2 zákona o Súdnej rade by došlo, ak by sa predsedníčka

Súdnej rady vzdala svojej funkcie v čase dvoch mesiacov pred nadobudnutím účinnosti

novely, čo sa však nestalo, a preto sa stráca účel pozastavenia účinnosti tohto zákonného

ustanovenia. Ak by k tomu však aj došlo, zánik funkcie predsedníčky Súdnej rady ku dňu

účinnosti novely by bez ďalšieho nemal zásadný vplyv na funkčnosť Súdnej rady, keďže

táto situácia je upravená v § 5 zákona o Súdnej rade.

51. Na druhej strane, ustanovenie § 33 ods. 1 zákona o Súdnej rade už bolo

aplikované, a to vo vzťahu k piatim členom Súdnej rady, ktorí sa 23. marca 2020 svojho

členstva v Súdnej rade vzdali. Uplatnením predmetného ustanovenia v ich prípade došlo

k skráteniu dvojmesačnej doby, po uplynutí ktorej im mala 23. mája 2020 ich funkcia

zaniknúť. V tomto prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom sťažení funkčnosti Súdnej

rady, respektíve o porušení práva na prístup k volenej a inej verejnej funkcii. Do úvahy však

treba zobrať aj všetky okolnosti konkrétnej veci, pričom už samotné vzdanie sa funkcie,

ktoré ústavný súd rešpektuje ako autonómny a slobodný úkon v súčasnosti už bývalých

členov Súdnej rady (hoci aj v reakcii na výzvu ministerky spravodlivosti Slovenskej

republiky), značne oslabuje akékoľvek úvahy o prípadnom poškodení základných práv.

52. Navyše, ústavný súd z abdikačných listov zverejnených na webovom sídle

Súdnej rady zistil, že dvaja z dotknutých bývalých členov Súdnej rady sa z ďalších zasadaní

Súdnej rady ospravedlnili a traja z nich zmienili skutočnosť, že ich ministerka

spravodlivosti vyzvala, aby sa ďalších zasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali. Z tohto

dôvodu nie je možné tvrdiť, že ak by bola účinnosť právnej úpravy pozastavená, bola by

situácia týkajúca sa funkčnosti Súdnej rady zásadne iná.

IV.3 K zákonu o súdoch

53. Pokiaľ ide o aplikáciu § 43 ods. 3 zákona o súdoch, ústavný súd podobne ako

v bode 48 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza, že právnu úpravu je možné považovať

za štandardnú, keďže podobná právna úprava sa aplikuje aj v prípade ústavného súdu (§ 4

ods. 3 ) a aj v prípade Súdnej rady ( zákona o Súdnej

rade). Pri aplikácii predmetného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu nehrozia žiadne

nežiaduce následky.

IV.4 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade

a zákona o súdoch

54. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd uzavrel, že nie sú dané dôvody

na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch,

a návrhu na pozastavenie ich účinnosti preto nevyhovel (výrok č. 2 tohto uznesenia).

55. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia tohto uznesenia už len stručne

poznamenáva, že vo vzťahu k pozastaveniu účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade

a zákona o súdoch vychádzala vláda a národná rada vo svojich vyjadreniach z principiálne

rovnakých východísk ako ústavný súd, preto v záujme stručnosti odôvodnenia nebolo

nevyhnutné podrobne uvádzať obsah týchto vyjadrení.

V.

K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení

zákona o elektronických komunikáciách

V.1 Vyjadrenia orgánov verejnej moci a dotknutých osôb

56. Na základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na pozastavenie účinnosti vyjadrili

vláda Slovenskej republiky, prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, národná rada, úrad verejného zdravotníctva, Úrad na ochranu osobných údajov

Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad na ochranu osobných údajov“), ako aj štyria

telekomunikační operátori (podniky).

57. Vláda navrhla nevyhovieť návrhu na pozastavenie účinnosti predmetných

ustanovení z dôvodu, že plánované uplatňovanie opatrení nie je v rozpore s . Opísala

pritom technické riešenie formou trasovania (riešenie A), ktoré sa v súčasnosti pripravuje

na poklade týchto ustanovení (pozri bod 73 tohto uznesenia). Zdôraznila, že využívanie

údajov o telekomunikačnej prevádzke bude v praxi podmienené súhlasom dotknutej osoby,

a preto z jej pohľadu nedochádza k celoplošnému zberu lokalizačných údajov všetkých osôb

vlastniacich mobilné telefónne zariadenia.

58. Národná rada taktiež navrhla návrhu nevyhovieť. Argumentuje, že právna úprava

je vzhľadom na okolnosti proporcionálna. Zdôraznila, že absencia testu proporcionality

v dôvodovej správe nemôže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti niektorých ustanovení.

Zároveň vyjadrila presvedčenie, že aj pri absencii záruk postačí, ak sa doplnia

podzákonným predpisom.

59. Úrad verejného zdravotníctva vo svojom vyjadrení vysvetlil epidemiologický

kontext a poukázal na úplne iné technické riešenia ako vláda. Zatiaľ čo vláda opísala

riešenie formou trasovania (riešenie A), úrad verejného zdravotníctva opísal pripravovanú

aplikáciu (riešenie B) a skupinové žiadosti o údaje (riešenie C) (pozri bod 73 tohto

uznesenia). Úrad verejného zdravotníctva pritom opísal, aké opatrenia na ochranu údajov

podnikne Národné centrum zdravotníckych informácií, ktoré bude v kontexte aplikácie

vystupovať v pozícii sprostredkovateľa v zmysle právnej úpravy na ochranu osobných

údajov. Svoje vlastné opatrenia ako tzv. prevádzkovateľ podľa nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri

spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje

smernica 95/46/ES (ďalej len „GDPR“ alebo „všeobecné nariadenie o ochrane údajov“),

však bližšie neozrejmil.

60. Úrad na ochranu osobných údajov poukázal na hmotnoprávne a procesnoprávne

podmienky prístupu príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom, ktoré

v zákone absentujú. Osobitne zdôraznil, že zákon neupravuje nezávislý dohľad a likvidáciu

údajov. Zákon podľa jeho vyjadrenia nespĺňa požiadavky čl. 15 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov

a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica o súkromí

a elektronických komunikáciách“), pretože „žiadnym spôsobom nedefinuje ani jeden

z vyššie uvedených účelov, nestanovuje prečo je takéto spracúvanie v súlade s princípmi

nevyhnutnosti, vhodnosti a primeranosti“. Taktiež uviedol, že dohľad je upravený tak, že

ľahko môže vzniknúť kompetenčný spor s Úradom pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb. Napokon vyjadrenie upozorňuje, že prístup k údajom nie

je vyňatý z režimu slobodného prístupu k informáciám.

61. K návrhu sa vyjadrili aj štyria vyzvaní telekomunikační operátori (podniky).

Všetky tieto podniky odmietli poskytnúť ústavnému súdu informácie o uplatňovaní daných

ustanovení s odkazom na telekomunikačné tajomstvo. Zhodli sa, že uchovávané údaje podľa

§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách sú identické. Podniky

vysvetlili, aké údaje zbierajú a aké organizačné opatrenia na ochranu údajov prijali vo vnútri

svojich organizácií.

62. Z vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových

služieb (ďalej len „úrad pre reguláciu“) vyplýva, že do jeho právomoci patrí dohľad nad

aplikáciou napadnutej právnej úpravy výlučne vo vzťahu k telekomunikačným operátorom,

nie teda vo vzťahu k úradu verejného zdravotníctva. Pri praktickej realizácii tohto dohľadu

možno ukladať opatrenia na odstránenie nedostatkov, príslušná právna úprava však

neumožňuje prípadné zistené nedostatky sankcionovať ako správny delikt. Úrad pre

reguláciu tiež uviedol, že podľa jeho poznatkov bola dosiaľ telekomunikačným operátorom

doručená jedna žiadosť o poskytnutie údajov podľa spornej právnej úpravy, podrobnejšími

údajmi o tejto žiadosti však nedisponuje.

V.2 Opis zákonnej úpravy

63. Napriek tomu, že vláda vo svojom vyjadrení odmieta „plošnosť“ spracúvania

údajov, zo samotného plánovaného použitia údajov je zrejmé, že u telekomunikačných

operátorov (podnikov) tento zber musí prebiehať nediferencovane a len ich následné

sprístupnenie štátnej moci má diferencovanú formu. Inak by sa totiž nebolo možné

„pozrieť“ do minulosti. Až s oneskorením niekoľkých dní si štátna moc pýta prístup

k údajom osoby, ktorej pohyb telekomunikační operátori zachytili už pred podaním žiadosti.

Preto aj keď prístup k údajom nie je plošný, pretože sa vždy vzťahuje na konkrétnu osobu

alebo skupinu osôb, zber na strane telekomunikačných operátorov ostáva plošným. Ústavný

súd poznamenáva, že z § 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách ako

aj predkladaných riešení tohto ustanovenia nie je zrejmé, že by tomu malo byť inak. Podľa

názoru ústavného súdu preto napádaná právna úprava zavádza povinnosť plošného

preventívneho zberu údajov o obyvateľoch (užívateľoch) zo strany telekomunikačných

operátorov. Len ich následné odovzdanie štátnej moci sa týka konkrétnych prípadov (§ 63

ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách).

64. Predmetom zberu sú preto osobné údaje všetkých obyvateľov, ktorí používajú

mobilný telefón. Zbierajú sa údaje o identite týchto účastníkov komunikácie, t. j. telefónne

číslo, meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu, resp. miesto podnikania fyzickej

osoby ‒ podnikateľa [§ 63 ods. 1 písm. b) zákona oelektronických komunikáciách ‒ďalej

len „identifikačné údaje“], spolu s údajmi o polohe a čase [§ 63 ods. 1 písm. d) a § 63

ods. 18 prvá časť vety zákona o elektronických komunikáciách – ďalej len „lokalizačné

údaje“]. Ak je majiteľom zariadenia právnická osoba, zbiera sa popri telefónnom čísle

aj obchodné meno a sídlo. V prípade použitia telefónu zo zahraničia sú zbierané údaje

o čase, krajine a telekomunikačnom operátorovi, u ktorého bolo telekomunikačné zariadenie

prihlásené. V prípade tuzemského použitia telefónu je lokalizácia stanovená na základe

určenia polohy bunky základňovej stanice (BTS – Base transceiver station) a jej pokrytia

(ide o približnú polohu osoby).

65. Tieto lokalizačné a identifikačné údaje sú zbierané pre tri situácie uvedené v § 63

ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách, a to: a) v anonymizovanej podobe na

štatistické účely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia

života a zdravia, b) na účel identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť

osobitné opatrenia úradu verejného zdravotníctva v záujme ochrany života a zdravia, a c)

v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme ochrany života a zdravia.

Navrhovatelia napádajú iba zber a spracovávanie údajov pre druhú a tretiu situáciu.

66. Zber údajov telekomunikačnými operátormi je časovo všeobecne obmedzený

trvaním mimoriadneho stavu alebo núdzového stavu v zdravotníctve, ktorý súvisí

„so vznikom pandémie alebo šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby“. Hoci

núdzový stav pozná osobitný režim obmedzenia základných práv a slobôd [čl. 5 ods. 3

ústavného o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,

výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ústavný

“)], je dôležité povedať, že napádaná právna úprava sa nenachádza

v tomto osobitnom režime. Právo na ochranu osobných údajov a súkromia elektronickej

komunikácie nie je navyše podľa súčasnej legislatívnej úpravy v čase núdzového stavu

možné podľa tohto ústavného osobitne obmedziť. Preto

preskúmavaný zákon, aj keď pracujúci s odkazom na tento osobitný režim, nie je jeho

súčasťou. Odkaz na núdzový a mimoriadny stav však artikuluje zjavný naliehavý verejný

záujem, ktorý je dôležitý pri posudzovaní ústavnosti daných ustanovení. Zároveň poskytuje

pre zásah do označených práv určité časové ohraničenie.

67. Nazbierané údaje sú potom na základe individuálnych žiadostí podľa § 63 ods. 19

zákona o elektronických komunikáciách sprístupňované štátnej moci. Na strane štátnej moci

je oprávnenou osobou úrad verejného zdravotníctva, ktorý získava predmetné údaje

od telekomunikačných operátorov. Procesne je podľa § 63 ods. 19 zákona o elektronických

komunikáciách nevyhnutné iba to, aby tento úrad zaslal telekomunikačným operátorom

odôvodnenú písomnú žiadosť, v ktorej identifikuje konkrétne osoby, alebo aspoň kľúč

(napr. osoby, ktoré prekročili štátnu hranicu s konkrétnym štátom za posledných 14 dní),

podľa ktorého takéto osoby majú byť identifikované. Telekomunikační operátori následne

musia tieto údaje poskytnúť úradu verejného zdravotníctva. Úrad verejného zdravotníctva

je potom oprávnený podľa § 63 ods. 20 zákona o elektronických komunikáciách zbierať,

spracúvať a uchovávať všetky tieto údaje počas trvania mimoriadnej situácie alebo

núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie do 31. decembra 2020. Na rozdiel od povinnosti

zberu údajov telekomunikačnými operátormi tak samotné oprávnenie štátnej moci na

prístup k údajom zanikne na konci roku 2020.

68. Z vyjadrení vlády a úradu verejného zdravotníctva vyplýva, že predkladané

ustanovenia boli použité v praxi zatiaľ len raz. Úrad verejného zdravotníctva poukázal na

jedno konkrétne použitie dát od telekomunikačných operátorov z 15. apríla 2020. Obidva

štátne orgány ústavnému súdu popísali predovšetkým svoje plány do budúcna. Predkladané

riešenia majú byť súčasťou komplexnej stratégie na používanie informačných technológií

potrebných v boji so súčasnou pandémiou.

V.3 Právne východiská

69. Ústavný súd sa v minulosti už viackrát vyjadril k otázke ochrany súkromia

a osobných údajov. Účelom priznaného práva na súkromie je zabrániť verejnej

moci, aby zasahovala do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane

riadila jeho súkromný život (sp. zn. , s. 26). Podstatou je teda možnosť

jednotlivca žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov

ustanovených orgánom verejnej moci (sp. zn. , s. 17). V najširšom význame ide

teda o ochranu proti neprimeranému štátnemu dirigizmu. V tomto ohľade je právo na

súkromie úzko spojené s právom na ľudskú dôstojnosť ( ) a princípom

slobody konať ( ). Z judikatúry vyplýva, že zatiaľ, čo ústavná ochrana

súkromia sa podľa spája s nedotknuteľnosťou osoby, jej telesnou

integritou a súvisiacimi materiálnymi hodnotami, ochrana nemateriálnych hodnôt

súkromnej povahy sa zaručuje podľa (napr. sp. zn. , s. 17).

Článok 22 poskytuje osobitnú ochranu pre tajomstvo dopravovaných správ. Proti

zberu a zneužitiu osobných údajov chráni a , ktoré takto

zakotvujú právo jednotlivca na informačné sebaurčenie (sp. zn. , bod 133).

Cieľom práva na informačné sebaurčenie je zabezpečiť slobodný rozvoj osobnosti

v kontexte modernej spoločnosti, ktorá je definovaná jednoduchým zhromažďovaním

a automatizovaným spracúvaním informácií o jednotlivcovi. Nekontrolované spracúvanie

osobných údajov by ohrozovalo nielen slobodu konania jednotlivca, pretože by sa nikdy

necítil úplne voľný, ale v konečnom dôsledku aj samotné demokratické zriadenie, keďže

jeho garantmi môžu byť len skutočne slobodní jednotlivci (podobne Spolkový ústavný súd

Nemecka, Volkszählungsurteil, sp. zn. , 269, 362, 420, 440, 484/83).

70. Plošný zber a následné individualizované sprístupnenie identifikačných

a lokalizačných údajov (ďalej len „údaje“) predstavujú obmedzenie práva na ochranu

súkromia a osobných údajov. Zásah do týchto práv môže byť ospravedlniteľný verejným

záujmom, ktorým je v prípade pandémie ochrana života a zdravia obyvateľov. Právo na

ochranu súkromia nie je absolútnym právom (C-92/09, Volker und Markus Schecke and

Eifert, ECLI:EU:C:2010:662, bod 48), a preto môže byť primerane okolnostiam obmedzené

(sp. zn. , bod 95). Akékoľvek obmedzenie však musí byť dostatočne určité,

primerané okolnostiam zásahu a poskytovať silné záruky proti zneužitiu (sp. zn.

, body 95, 102 a 133).

71. Vzhľadom na predbežné štádium preskúmavania veci, potrebu bezodkladného

rozhodnutia, ako aj širšie spoločenské okolnosti ústavný súd skúmal tie aspekty právnej

úpravy, ktoré sú najviac schopné privodiť nenapraviteľnú ujmu (pozri body 40 a 41 tohto

rozhodnutia). Ústavný súd si je vedomý, že prebiehajúca pandémia si vyžaduje nasadenie

rýchlych a inovatívnych riešení na ochranu života a zdravia obyvateľov. Zároveň však musí

zabezpečiť, aby napriek rýchlosti zmien počas tohto obdobia nedošlo k nezamýšľanej erózii

právneho štátu. Svoj prieskum preto obmedzil aj s ohľadom na tento cieľ. Z napadnutých

ustanovení je zrejmé, že sledujú dôležitý verejný záujem. Z akademickej literatúry

a skúseností iných krajín je zároveň zrejmé, že nasadenie technológií je veľmi dôležitým

nástrojom, ktorý pomáha znížiť reprodukčnú silu vírusu (napr. Luca Ferreti a ďalší,

Quantifying SARS-CoV-2 transmission suggests epidemic control with digital contact

tracing, Science 10.1126/science.abb6936 (2020)). Preto ústavný súd neskúmal nateraz

hĺbkovo proporcionalitu predkladanej úpravy, ale obmedzil sa na preskúmanie právnych

záruk proti zneužitiu sprístupnených dát, ako aj celkovej určitosti právnej úpravy. Ak by sa

aj v merite veci neskôr ukázalo, že zber údajov bol protiústavný, adekvátna úroveň týchto

dvoch atribútov preskúmavanej právnej úpravy (jej určitosť a existencia právnych záruk

v podobe účinného kontrolného mechanizmu sprístupňovania a ďalšieho spracovania dát)

by poskytovali záruky proti prípadnému zneužitiu dotknutých údajov.

72. Používanie digitálnych technológií v protiepidemiologickom boji spadá do

pôsobnosti niekoľkých podústavných právnych predpisov, ako aj práva Európskej únie

(najmä smernice o súkromí a elektronických komunikáciách). Zákon o elektronických

komunikáciách, ktorý ukladá povinnosti telekomunikačným operátorom na ochranu

telekomunikačného tajomstva, je implementáciou smernice o súkromí a elektronických

komunikáciách.

73. Vyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva identifikovali tri plánované

technické riešenia a postupy:

Riešenie A: Zamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky komunikuje

s pozitívnym pacientom a pomáha mu rozpomenúť sa na osoby, s ktorými bol v kontakte;

v rámci rozhovoru je pacientovi poskytnutá možnosť vyžiadať si mapu jeho pohybu

od telekomunikačného operátora, ktorá má pomôcť pri rozpamätaní; pacient to môže

odmietnuť; v procese si zamestnanec v oboch prípadoch vyžiada kontaktné údaje na

dotknuté osoby, ktoré pacient nie je povinný poskytnúť (môže ich poskytnutie odmietnuť);

zamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky následne kontaktuje osoby, ktoré

boli takto pacientom identifikované ako ohrozené, a to používajúc ním poskytnuté údaje.

Riešenie B: Spustenie aplikácie, ktorá slúži na informovanie obyvateľstva a seba-

monitorovanie počas domácej karantény.

Riešenie C: Úrad verejného zdravotníctva si vyžiada od telekomunikačných

operátorov identifikačné a čiastočné lokalizačné údaje osôb, ktoré za určité obdobie (napr.

posledných 14 dní) pricestovali z konkrétnej krajiny, aby ich mohol priamo kontaktovať.

74. Na základe poskytnutých informácií nedochádza v prípade riešenia B

k používaniu lokalizačných údajov od telekomunikačných operátorov. Z pohľadu

prejedávanej veci je preto toto technické riešenie irelevantné. Aj ochrana osobných údajov

je tu preto primárne v inom režime, a síce podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov.

To isté platí aj o použití telefónnych čísel získaných od pozitívne testovaných pacientov

v prípade riešenia A. Lokalizačné údaje od telekomunikačných operátorov sa budú rôznym

spôsobom využívať len v prípade riešení A a C. Zatiaľ čo riešenie A je v tejto podobe len

plánované, riešenie C bolo takto aplikované jedenkrát (body 67 a 68 odôvodnenia tohto

uznesenia).

75. Podľa vyjadrenia vlády riešenie A spočíva v tom, že zamestnancovi úradu

verejného zdravotníctva „bude pridelený bezvýznamový identifikátor, tzv. multipass.

Na základe multipassu nebude možné vidieť v tzv. clevermap, mapovom podklade

technického riešenia, ktorý slúži i na modelovanie šírenia ochorenia COVID-19, mená ani

telefónne čísla infikovaného ani jeho sociálne kontakty počas inkubačnej doby ochorenia

COVID-19. Trasovanie je založené na identifikácii lokality a časového okna, počas ktorého

sa v danej lokalite infikovaný nachádzal. Presnosť lokalizácie je obmedzená na maximálnu

vzdialenosť 100 metrov a minimálne časové okno je 10 minút, tzn. nie je identifikovaný

presný čas.“. Podľa vyjadrenia vlády je takto možné pomôcť odhaliť až trojnásobok

kontaktov oproti bežnému rozhovoru.

76. Riešenie A môže byť subsumovateľné pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona

o elektronických komunikáciách, ak cieľom sprístupnenia osobnej pohybovej mapy je

identifikácia ďalších osôb, ktoré sú v ohrození, a je nevyhnutné ich vyrozumieť o určitom

opatrení vydanom úradom verejného zdravotníctva, ktoré sa ich týka (napr. povinnosť

domácej karantény alebo informačná povinnosť). Avšak vzhľadom na to, že vláda

akcentuje, že pohybová mapa je poskytnutá len na základe súhlasu dotknutej osoby, nie je

zrejmé, prečo by sa úrad verejného zdravotníctva musel spoliehať na prístup

k telekomunikačnému tajomstvu podľa § 63 ods. 19 zákona o elektronických

komunikáciách. Ak úrad verejného zdravotníctva pracuje s údajmi so súhlasom pozitívne

testovaného pacienta na zobrazení jeho pohybovej mapy za posledné dni (s anonymizáciou

ostatných údajov), je možné na sprístupnenie telekomunikačného tajomstva použiť aj

ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách. Takýto súhlas však musí

spĺňať požiadavky vyplývajúce z práva Európskej únie [odôvodnenie č. 17, čl. 2 písm. f)

a č. 5 ods. 1 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách; pozri aj C-673/17,

Planet49 GmbH, ECLI:EU:C:2019:801, bod 44 a nasl.]. Ak bolo účelom § 63 ods. 18 písm.

b) alebo c) zákona o elektronických komunikáciách len zabezpečiť silnejší právny základ

spracúvania údajov pre zamestnanca úradu verejného zdravotníctva vzhľadom na vertikálny

vzťah so štátnou mocou, nie je potom zrejmé, prečo súhlas dotknutej osoby ako jedna

z možných záruk úplne v texte absentuje. Hoci je faktické riešenie podľa vyjadrení vlády

plánované iba v prípade súhlasu pozitívneho pacienta, ustanovenie § 63 ods. 19 zákona

o elektronických komunikáciách tento súhlas ani len nepredpokladá.

77. Riešenie C môže taktiež spadať pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona

o elektronických komunikáciách, ak má byť účelom doručenie oznámenia osobám, na ktoré

sa vzťahuje niektoré z opatrení vydané úradom verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)

v spojení s a o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].

Údaje sú sprístupnené úradu verejného zdravotníctva na základe jeho žiadosti podľa § 63

ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách, a to bez získania súhlasu dotknutých osôb.

Následne dochádza k sprístupneniu identifikačných a lokalizačných údajov, resp. ich častí

o skupine osôb.

78. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri abstraktnej kontrole

ústavnosti v merite veci bude nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy vyplývajúce

z aktuálnej aplikácie zákonného znenia, ale aj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného

uplatnenia. Právny predpis preto nemožno v tomto konaní obhájiť tým, že jeho konkrétna

implementácia v danom čase nevyužíva v plnom rozsahu vytvorený zákonný rámec.

Ústavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny zásah do práv, ktorý vyplýva

z výkladu abstraktného znenia právnej úpravy.

79. V tomto štádium konania je však v prvom rade nevyhnutné zvážiť priame

dôsledky v podobe účinkov napadnutých ustanovení (pozri body 40 a 41 tohto rozhodnutia),

a to aj v kontexte možného negatívneho dopadu na používanie efektívnych technologických

prostriedkov pri boji s pandémiou.

80. Ako už bolo uvedené v úvode, ústavný súd v tomto štádiu priorizoval posúdenie

určitosti zákonného rámca a záruk napadnutej právnej úpravy proti zneužitiu, pretože ich

dodržanie by minimalizovalo dopad na obyvateľstvo, ak by sa aj samotný zber údajov

ukázal neskôr ako protiústavný v samotnom merite veci.

81. Ústavný súd už v minulosti judikoval vo vzťahu k lokalizačným a identifikačným

údajom v kontexte telekomunikačnej prevádzky. Plošný preventívny zber týchto údajov

predstavuje podľa názoru ústavného súdu (ale aj judikatúry Súdneho dvora) „zvlášť závažný

zásah“, resp. „závažný zásah“ do práva na ochranu súkromia a osobných údajov (sp. zn.

, bod 113; Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12,

EU:C:2014:238, bod 39). K zásahu do práva na súkromie a ochranu osobných údajov

dochádza jednak núteným zberom zo strany telekomunikačných operátorov, ale aj

následným sprístupnením týchto údajov štátnym orgánom. Pre porovnanie, prístup

k identifikačným údajom týkajúcich sa konkrétnych SIM kariet bez lokalizačných alebo

prevádzkových informácií nepredstavuje podľa judikatúry takýto „závažný zásah“ (C-

207/16, Ministerio Fiscal, ECLI:EU:C:2018:788, body 40, 61). Preto aj pri preskúmavaní

určitostí zákona a jeho záruk bude nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších

kritérií.

V.4 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách

V.4.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách

82. V náleze sp. zn. ústavný súd z dôvodu porušenia práva na

ochranu súkromia a osobných údajov plošný preventívny zber takýchto údajov aj v kontexte

zhodnej judikatúry Súdneho dvora zásadne obmedzil (sp. zn. , body 120

a 121, rovnako: Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 58

a 59; Tele2 Sverige AB, C-203/15 and C-698/15, ECLI:EU:C:2016:970, body 105 a 106).

Na rozdiel od spomínaného nálezu ide však v prejedávanom prípade o zber podstatne

užšieho rozsahu údajov, ktoré sú navyše ohraničené dobou trvania mimoriadnej situácie

alebo núdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.

83. Z dikcie alebo dôvodovej správy k zákonu nie je zrejmé, pre aký konkrétny účel

možno údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách v prípade

úspešnej identifikácie vôbec použiť. Zákon deklaruje len konkrétny verejný záujem

„ochrany života a zdravia“. Ako presne možno s údajmi podľa tohto ustanovenia naložiť,

nie je špecifikované a jednoznačne určiteľné, a to ani po zohľadnení obsahu súvisiacej

právnej úpravy v § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách. Dokonca ani

vyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva sa nezhodujú v tom, ktoré opatrenie má

mať v danom ustanovení právny základ. Aj kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva

z 15. apríla 2020, ktorá bola adresovaná telekomunikačným operátorom, pracuje len

so všeobecným odkazom na „§ 63 ods. 18 až 20“ zákona o elektronických komunikáciách.

Z vlastného posúdenia ústavného súdu do úvahy teoreticky prichádzajú len dve plánované

riešenia, ktoré sa týkajú týchto údajov – riešenie A (oznámenie o pozitívnom testovaní

v okolí) a riešenie C (skupinové oznámenie). V oboch prípadoch sa však v prvom rade

uplatní skôr § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách, pokiaľ sa

oznámenie vzťahuje na konkrétne opatrenie úradu verejného zdravotníctva. Podľa daného

ustanovenia možno pre účely takéhoto oznámenia „identifikovať“ ich príjemcu. Až keby

takéto opatrenie chýbalo, zjavne by malo ísť o prípad podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona

o elektronických komunikáciách. Lenže popri tom možno dané ustanovenie rovnako využiť

aj na množstvo iných účelov ako napríklad „vynucovanie“ dodržiavania povinnej alebo

dobrovoľnej karantény, odhaľovanie trestných alebo správnych deliktov či skúmanie

trendov nákazy. Z ústavnoprávneho hľadiska si použitie údajov pre tieto rôzne potreby

vyžaduje zásadne odlišné posúdenie.

84. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. , bod 57), že

neústavnosť zákonov môže spočívať rovnako aj vo vágnosti noriem. Základom tejto

požiadavky je, aby adresáti právnych noriem vedeli posúdiť, ako sú obmedzené ich práva

a aké to má pre nich následky (pozri Európsky súd pre ľudské práva Leander proti Švédsku

[1987] č. 9248/81, bod 50; Margareta and Roger Andersson proti Švédsku [1992]

č. 12963/87, bod 75). Zákon obmedzujúci základné práva musí byť dostatočne konkrétny,

aby jeho aplikácia bola predvídateľná. Problematické obmedzenie práv sa nemôže skrývať

pod lepšie znejúce alebo nič nehovoriace abstraktné znenie. Právo musí poskytovať

jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv, a preto musí dostatočne jasne

v pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu okolností a podmienok, za akých je

verejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie. Ústavný súd preto

v minulosti vyhlásil za protiústavné aj také ustanovenia, ktoré síce boli schopné

ústavnoprávne výkladu, no boli príliš vágne (sp. zn. , bod 134). Ide

o nedostatok spočívajúci v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy

tým, že požaduje od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého

verejného záujmu na obmedzení základného práva alebo slobody (sp. zn. ,

bod 134). Pripustenie vysokej neurčitosti právnej normy by obmedzilo aj reálnu kontrolu

súladu ustanovenia zákona s , a tým znemožnilo ústavnému súdu vykonávať svoju

kontrolnú funkciu [porovnaj doktrínu „Determinierungsgebot“ v rakúskom ústavnom práve

(Philipp Mörth, Das Legalitätsprinzip: Gesetzesvorbehalt und Determinierungsgebot im

österreichischen Recht (Juristische Schriftenreihe, Band 279, 2020) alebo

„Bestimmtheitsgebot“ v nemeckom ústavnom práve (Hans Jarass a Bodo Pieroth,

Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland: Kommentar, 15. Auflage, 2018, s. 556)].

Ak je riziko spojené s obmedzením základného práva vysoké, požiadavka na určitosť

právnej úpravy je o to vyššia (porovnaj nález sp. zn. , bod 134). Platí priama

úmera, čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to precíznejší musí byť pri

formulovaní svojich zámerov, a naopak (obdobne Spolkový ústavný súd Nemecka

v spojených veciach sp. zn. , , , , bod 102).

Preto neobstoja ani argumenty o „rámcovosti“ zákona (pozri aj body 94 až 96 odôvodnenia

tohto uznesenia).

85. Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách

a ich následné použitie je nastavené tak široko, že ho možno použiť takmer bez obmedzení

pre akýmkoľvek účel v kontexte pandémie. Ustanovenie je totiž formulované ako akási

generálna klauzula pre rôzne spôsoby použitia v praxi. Vzhľadom na závažnosť zásahu

do práva na súkromie a ochranu osobných údajov takýto typ neurčitej formulácie

v demokratickej spoločnosti nemožno pripustiť. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel,

že sú dané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických

komunikáciách (výrok č. 4 tohto uznesenia).

V.4.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. c) zákona

o elektronických komunikáciách

86. Podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách môže štátna

moc získať údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách

do svojej dispozície (stanoveným postupom a v stanovenom čase). V predmetných

ustanoveniach však takmer úplne absentujú viaceré ďalšie záruky, ktoré ústavný súd, ako aj

Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyžadujú, a síce:

(i) subsidiarita používania získaných údajov (sp. zn. , bod 122;

Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 62, 63),

(ii) jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov (sp. zn. , bod

134 a 136, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238,

bod 61),

(iii) kvalitný dohľad zo strany súdu alebo iných nezávislých inštitúcií (sp. zn.

, body 136 a 137, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-

594/12, EU:C:2014:238, bod 62),

(iv) zabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti (sp. zn.

, bod 124),

(v) časovo podmienené zničenie údajov (sp. zn. , bod 136),

a zároveň

(vi) vyrozumenie dotknutých osôb (sp. zn. , bod 136).

87. Ustanovenie § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách neobsahuje

takéto dostatočné záruky proti zneužitiu údajov. Likvidáciu údajov možno z § 63 ods. 20

zákona o elektronických komunikáciách vyčítať len nepriamo, aj to bez vymedzenia

presného postupu a kontroly. Zákon neupravuje žiadny osobitný dohľad nad prístupom

k údajom, nevyžaduje subsidiaritu, možnosť verejnej kontroly, neposkytuje záruky pre

bezpečnosť údajov alebo možnosť dotknutých osôb sa brániť. Účel prístupu k údajom

možno nepriamo vyčítať len pri § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických

komunikáciách – identifikácia osoby pre účely oznámenia opatrenia úradu verejného

zdravotníctva. Časovo je síce prístup k údajom obmedzený najmä rámcom mimoriadneho

a núdzového stavu, avšak žiadnym spôsobom nezohľadňuje kritérium nevyhnutnosti podľa

epidemiologických kritérií (napr. dĺžka inkubačnej doby a pod.). Vyjadrenia vlády síce

prezentujú určité opatrenia vo svojich plánoch (napr. zničenie trasovacích údajov

do 24 hodín) a kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva z 15. apríla 2020 ukazuje, že

údaje pre riešenie C sú dožadované prostredníctvom mailovej komunikácie s využitím

asymetrického šifrovania, žiadne takéto záruky však zo zákona nevyplývajú.

88. Rovnako ako pri určitosti zákona (pozri bod 84 tohto rozhodnutia), aj tu platí

priama úmera. Čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to silnejšie záruky

musí poskytnúť pri ochrane práv pred ich možným zneužitím. Preto aj pri formulovaní

záruk v prípade „zvlášť závažného zásahu“ do práva na súkromie a práva na ochranu

osobných údajov je nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších kritérií.

89. Subsidiarita používania získaných údajov znamená, že údaje sa majú získať

z citlivejších zdrojov (akým telekomunikačné tajomstvo nepochybne je), len ak ich

nemožno získať z menej citlivých zdrojov. Subsidiarita je plne zlučiteľná aj so sankčnou

úlohou štátnych orgánov. napríklad subsidiaritu vyslovuje v ,

keď uvádza, že príkaz na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke môže sudca

vydať len „ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie

iným spôsobom podstatne sťažené“ [podobne aj § 63 ods. 7 a 8 písm. e) zákona

o elektronických komunikáciách]. Zároveň subsidiarita vyžaduje, aby si štátny orgán žiadal

rozsahom a časovo len tie informácie, ktoré na základe epidemiologických informácií sú

nevyhnutné (napr. zohľadniť faktory ako inkubačnú dobu alebo spôsob šírenia).

90. Ak údaje možno vzhľadom na povahu opatrenia získať priamo od dotknutej

osoby, ich spracovanie na základe jej súhlasu by malo byť pravidlom. To nevylučuje, že

v odôvodnených prípadoch súhlas nebude nutné žiadať (napr. ak to vylučuje povaha úkonu).

Získanie súhlasu posilňuje legitimitu a primeranosť akéhokoľvek spracúvania osobných

údajov, keďže sa odvíja od dôvery jednotlivca v pohnútky a správanie orgánu verejnej

moci. Predovšetkým vo vertikálnych vzťahoch však treba upozorniť, že ak by bol súhlas

získaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho dobrovoľnosti.

91. Jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov znamená, že údaje musia byť

použité na vopred stanovený účel, ktorý musí byť vymedzený v zákone. Účel je v tomto

význame užším pojmom ako pojem „cieľ“ uvádzaný v . Znamená, že

zákon musí presne vymedziť konkrétny dôvod použitia údajov, napríklad či lokalizačné

údaje bude vyžadovať pre jednoduché informovanie obyvateľstva, vynucovania domácej

karantény alebo prípadné stíhanie vymedzených trestnoprávnych či administratívnych

deliktov. Jasné vymedzenie účelu umožňuje ústavnému súdu aj riadne preskúmať

primeranosť právnej úpravy.

92. Kvalitný nezávislý dohľad znamená, že musí existovať nezávislá inštitúcia, ktorá

dokáže vopred odfiltrovať alebo následne korigovať prípadné nedodržiavanie rozsahu

a účelu právnej normy. Spravidla je touto inštitúciou súd (pozri napr. § 116 Trestného

poriadku a § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách). Takouto inštitúciou však

môže byť aj Národná rada Slovenskej republiky (§ 61 ods. 13 zákona o elektronických

komunikáciách). V kontexte napádanej právnej úpravy napríklad z vyjadrenia úradu pre

reguláciu vyplýva, že v prípade porušenia predmetných ustanovení nemožno dnes uložiť

žiadnu sankciu. Kvalitný nezávislý dohľad nemožno vykonávať bez dostatočného udelenia

oprávnení a nástrojov kontroly. S nezávislým dohľadom súvisí aj potreba transparentnosti,

ktorá umožňuje verejnú kontrolu nakladania s osobnými údajmi. Bez toho, aby bolo nutné

ohroziť telekomunikačné tajomstvo, sa má verejnosť možnosť oboznámiť s rozsahom

používania prístupu k spracovávaným údajom (napr. štatistické ukazovatele, typy použitia,

rozsah zabezpečenia a pod.).

93. Zabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti pomocou

technologických a organizačných opatrení znamená, že čím sú údaje citlivejšie, tým je

potrebnejšie trvať na kvalitnejších spôsoboch ochrany údajov proti zneužitiu (napr. formou

asymetrického šifrovania, implementovaním certifikácie v oblasti bezpečnosti, obmedzením

prístupu k údajom alebo vyškolením zodpovedných osôb). Bezpečnostné záruky pritom

musia byť upravené osobitne a zodpovedať najnovším vysokým štandardom používaným

v odborných kruhoch (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka

Vorratsdatenspeicherung, sp. zn. , , , body 224

a 225).

94. Časová podmienenosť zničenia znamená, že ak pominuli dôvody na spracúvanie

údajov, musia byť zneškodnené (vymazané). Táto podmienka je vyjadrením toho, že tak,

ako sa subsidiarita vzťahuje na vyžiadanie údajov, uplatňuje sa na aj ich následné

spracúvanie. Ak teda odpadne dôvod na ich spracúvanie v danej kvalite, štátna moc musí

riziko zneužitia minimalizovať tým, že nepotrebné údaje čím skôr znehodnotí alebo úplne

odstráni (zničí).

95. Požiadavka vyrozumenia dotknutých osôb znamená, že pokiaľ je to možné, je

nutné o rozsahu a spôsobe použitia údajov upovedomiť dotknutú osobu, a to hoci aj

dodatočne. Je vyjadrením požiadavky na prístup k súdu a efektívnej súdnej ochrane.

Vyrozumenie tejto osobe dáva možnosť prípadne sa brániť proti použitiu svojich osobných

údajov. napríklad pozná túto možnosť v , pričom na následné

preskúmanie stanovuje presné lehoty.

96. Uvedené záruky vyplývajú v kontexte lokalizačných a identifikačných údajov

z judikatúry ústavného súdu a Súdneho dvora k čl. 15 smernice o súkromí v elektronických

komunikáciách. Aplikujú sa preto, že na „výstupe“ (t. j. pri odovzdaní údajov

telekomunikačnými operátormi do rúk štátnej moci) stále ide o údaje spadajúce pod rozsah

pôsobnosti tejto smernice. Po odovzdaní údajov štátnej moci sa aplikujú na ich spracovanie

požiadavky ďalšieho aktu Európskej únie, a to všeobecného nariadenia o ochrane údajov

(GDPR).

97. Špeciálne je preto potrebné poukázať na ustanovenia čl. 23 ods. 2 GDPR

v prípade, ak dochádza k obmedzeniu niektorého z práv alebo zásad spracúvania osobných

údajov (napríklad informačných povinností podľa čl. 14 GDPR, porovnaj C-201/14, Bara

and Others, ECLI:EU:C:2015:638, bod 40 a nasl.). Podľa čl. 23 ods. 2 GDPR právo

Európskej únie vyžaduje osobitné záruky:

„Konkrétne musí každé legislatívne opatrenie uvedené v odseku 1 obsahovať

osobitné ustanovenia, ktoré v relevantných prípadoch upravujú aspoň: a) účely spracúvania

alebo kategórie spracúvania; b) kategórie osobných údajov; c) rozsah zavedených

obmedzení; d) záruky zabraňujúce zneužitiu údajov alebo nezákonnému prístupu či

prenosu; e) určenie prevádzkovateľa alebo kategórií prevádzkovateľov; f) doby

uchovávania a uplatniteľné záruky, pričom sa zohľadní povaha, rozsah a účely spracúvania

alebo kategórie spracúvania; g) riziká pre práva a slobody dotknutých osôb a h) práva

dotknutých osôb na informovanie o obmedzení, pokiaľ tým nie je ohrozený účel

obmedzenia.“

98. Tieto požiadavky práva Európskej únie vo veľkej miere doplňujú požiadavky na

záruky uvedené v bode 86 tohto rozhodnutia. Navyše, nemožno zabúdať aj na dodržiavanie

ostatných ustanovení GDPR vrátane zásad spracovania údajov, ale aj osobitných povinností,

ako napríklad posúdenie dopadov podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) GDPR.

99. V tomto kontexte je nutné reagovať na námietku národnej rady, ktorá vo svojom

vyjadrení uvádza, že „absencia záruk, ktoré bránia zneužitiu údajov elektronickej

komunikácie získaných, resp. poskytnutých Úradu verejného zdravotníctva v súvislosti

s bojom proti pandémii COVID-19 by mohla byť dôvodom protiústavnosti, avšak nie

samotného o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov, ale právnych predpisov na jeho vykonanie“. Inými slovami, podľa národnej rady

hoci napadnuté ustanovenia možno neobsahujú dostatočné záruky, zákon by nemal byť

protiústavný, pretože tie budú predmetom vykonávacích predpisov. Tento názor národnej

rady ústavný súd odmieta.

100. Z jednoznačne vyplýva, že medze základných práv a slobôd

možno upraviť za podmienok ustanovených len „zákonom“. Ak by sme pripustili,

že záruky proti zneužitiu môžu byť obsiahnuté v podzákonnom predpise, stratili by zmysel,

keďže by ich zákonodarca vôbec jednotlivcom do budúcna negarantoval. Výkonná moc by

mohla takéto záruky kedykoľvek zmeniť alebo odstrániť. Záruky proti zneužitiu práv nie sú

akýmsi odľahčením zásahov do práv, ale podmienkou ich ústavného akceptovania vôbec.

101. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu (sp. zn. ), vláda

nemôže nariadením predurčiť medze základných práv a slobôd. Ústavné splnomocnenie

podľa nedovoľuje vláde osobitne obmedziť práva upravené v druhej

hlave . Podľa nálezu sp. zn. všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré

nie sú upravené priamo v ústave, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to najmä

z demokratického charakteru tvorby práva a poňatia princípu deľby moci medzi

zákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike. Súčasne sa tým chráni

jednotlivec pred ľubovôľou výkonnej moci. Do sféry výkonnej moci patria predovšetkým

veci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich

priamo neupravil. Ide predovšetkým o veci nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda

o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického

či vysoko expertného charakteru a pod. V žiadnom prípade však nemôže ísť o podmienky

akceptovateľnosti zásahu do základných práv. Ako ústavný súd zdôraznil aj vo svojom

rozhodnutí sp. zn. (bod 134), len zákonodarca je ústavne legitimovaný

na to, aby na základe svojho uváženia pri rešpektovaní princípu proporcionality priznal

stanoveniu určitej povinnosti prednosť aprobovaného verejného záujmu pred základným

právom. Podľa sa uplatňuje výhrada zákona (nemožnosť delegovať

obmedzovanie základných práv na exekutívu), ktorá je zároveň vyjadrením výhrady

parlamentu (porovnaj „Parlamentsvorbehalt“ v nemeckom ústavnom práve, napr.

rozhodnutie sp. zn. a 1279/12). Zákon preto nemôže splnomocniť orgán

výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných

práv a slobôd. zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len

zákonodarnému zboru. Ústavný súd už judikoval, že splnomocnenie v zákone pre vydanie

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky

dotýkajúce sa medzí zaručených práv, nie je dovolené. Preto by ani

všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho

ustanovenia zákona nebol vydaný v súlade s (sp. zn. , s. 5).

102. Ako už bolo uvedené, zber identifikačných a lokalizačných údajov podľa § 63

ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách je príliš neurčitý. Prístup k nim

podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách navyše ohrozuje právo na

súkromie a právo na ochranu osobných údajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné

zákonné záruky proti ich zneužitiu. Ústavný súd na základe už uvedeného uzavrel, že sú

dané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na

údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto

uznesenia).

V.5 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách

V.5.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách

103. Na rozdiel od § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách

znie účel ustanovenia podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách

podstatne určitejšie. Telekomunikační operátori spracúvajú podľa neho údaje „na účel

identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia“. Je teda

zrejmé, že účelom ustanovenia je oznámiť jednotlivcom určité opatrenie orgánu verejnej

moci. Takúto identifikáciu a následne oznámenie dokážu vykonať už telekomunikační

operátori u seba na základe všeobecnej požiadavky, ktorú dostanú zo strany orgánov

verejnej moci (napr. notifikovať všetky osoby v určitej oblasti alebo všetky osoby, ktoré sa

pohybovali určitým spôsobom). Potvrdzuje to aj jedno z vyjadrení telekomunikačných

operátorov, hoci žiadne z vyjadrení štátnych orgánov takéto použitie neavizuje. Ustanovenie

§ 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách preto spĺňa podmienku

určitosti (výrok č. 3 tohto uznesenia).

V.5.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. b) zákona

o elektronických komunikáciách

104. Na základe výkladu § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách môže

funkciu identifikácie a oznámenia vykonať jednak telekomunikačný operátor alebo štátna

moc. Štátna moc však musí najprv požiadať o údaje zbierané podľa § 63 ods. 18 ods. b)

zákona o elektronických komunikáciách telekomunikačných operátorov. Tým dôjde

k odhaleniu identity osôb voči štátnej moci, ako aj ku kumulácii údajov. Na tomto princípe

je založené riešenie C, pri ktorom sú telefonické kontakty konkretizovanej skupiny osôb

vyžiadané na účely telefonického kontaktovania zo strany úradu verejného zdravotníctva.

Vzhľadom na to, že aj podľa vyjadrení telekomunikačných operátorov ide pri § 63 ods. 18

písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách o zber tých istých údajov, je potrebné

uplatniť rovnaké požiadavky na záruky proti zneužitiu, ktoré boli obsiahle uvedené

v bodoch 86 až 101 tohto uznesenia. Tie však, ako to už bolo vysvetlené, absentujú. Preto

bude nevyhnutné nateraz obmedziť výklad tohto ustanovenia tak, aby až do vykonania

nápravy neumožňoval priamy prístup štátnej moci k dotknutým údajom.

105. Z rovnakých dôvodov preto ústavný súd považuje za potrebné pozastaviť

účinnosť § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách aj vo vzťahu k § 63

ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách. Ustanovenie § 63 ods. 18 písm. b)

zákona o elektronických komunikáciách je preto potrebné za tejto situácie ústavne

konformne vykladať tak, že štátna moc nemôže priamo žiadať o údaje podľa tohto

ustanovenia skôr, než prijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.

106. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že pre identifikáciu a doručenie oznámenia

jednotlivcom nie je bezpodmienečne nevyhnutné, aby údaje podľa § 63 ods. 18 písm. b)

zákona o elektronických komunikáciách do svojej dispozície získal orgán verejnej moci.

Telekomunikační operátori dokážu takúto identifikáciu príjemcov správ a komunikáciu

(oznámenie osobitných opatrení úradu verejného zdravotníctva) vykonať pre štátnu moc

v rámci svojej súčinnosti. Pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 vo vzťahu k § 63 ods. 18

písm. b) preto neznamená, že by takúto identifikáciu a oznámenie nemohli vykonať nateraz

priamo telekomunikační operátori na základe žiadosti úradu verejného zdravotníctva. Údaje

len nemožno sprístupniť štátnej moci, pokiaľ na jej strane neexistujú dostatočné záruky

proti zneužitiu. Aj cieľ riešenia C preto možno realizovať, hoci v pozmenenej forme.

Zamestnanci úradu verejného zdravotníctva môžu po pozastavení účinnosti formulovať

naďalej iba všeobecné žiadosti. Ich implementácia musí byť prenechaná telekomunikačným

operátorom, pokiaľ nebudú prijaté záruky formou legislatívnych opatrení.

107. Prístup k údajom v režime § 63 ods. 18 písm. b) podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona

o elektronických komunikáciách ohrozuje právo na súkromie a právo na ochranu osobných

údajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné zákonné záruky proti ich zneužitiu.

Ústavný súd na základe uvedeného preto uzavrel, že sú dané dôvody na pozastavenie

účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na údaje podľa § 63 ods. 18

písm. b) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto uznesenia). Preto bude

nateraz nutné § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vykladať tak,

že štátna moc nemôže priamo žiadať o vydanie údajov podľa tohto ustanovenia skôr, než

prijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.

V.5.3 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. a) zákona

o elektronických komunikáciách

108. Navrhovatelia vo svojom návrhu nenapadli zber údajov podľa § 63 ods. 18

písm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Zároveň však napadli § 63 ods. 19 a 20

ako celok, a teda aj ako sa tieto vzťahujú na prístup k údajom zbieraných podľa § 63 ods. 18

písm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Treba pripomenúť, že v prípade tohto

ustanovenia ide o údaje „v anonymizovanej podobe“, ktoré sa majú použiť „na štatistické

účely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia života

a zdravia“. Ústavný súd vychádza z toho, že pojem v „anonymizovanej podobe“ má byť

vykladaný v súlade so všeobecným nariadením o ochrane údajov (GDPR). A teda, že ide

o údaje, ktoré sa nevzťahujú na identifikovanú alebo identifikovateľnú fyzickú osobu, a teda

údaje, ktoré sa stali anonymnými takým spôsobom, že dotknutá osoba nie je alebo už nie je

identifikovateľná (pozri odôvodnenie č. 26 GDPR). Bez nutnosti nateraz skúmať, či takéto

údaje spadajú pod ratione materiae použitých referenčných noriem (najmä čl. 16, 19 a 22

), je zrejmé, že vo vzťahu k týmto údajom nemôže ísť o „zvlášť závažný zásah“ alebo

akokoľvek intenzívny zásah do ochrany súkromia jednotlivca (pozri bod 81 tohto

uznesenia). Z tohto dôvodu preto ústavný súd v súlade s myšlienkou priamej úmery

s rizikom (pozri body 84 a 88 tohto uznesenia) nevidí bezprostredné ohrozenie základných

práv v tom, ak by sa nateraz zber a spracúvanie týchto anonymných údajov štátnou mocou

realizovali aj bez osobitných záruk. Z tohto dôvodu ústavný súd účinnosť § 63 ods. 19 a 20

zákona o elektronických komunikáciách vo vzťahu k týmto údajom [§ 63 ods. 18 písm. a)]

nepozastavil (výrok č. 6 tohto uznesenia).

V.6 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických

komunikáciách

109. V závere ústavný súd konštatuje, že pozastavil účinnosť tých ustanovení zákona

o elektronických komunikáciách, kde absentovala ich nevyhnutná určitosť alebo sa

kumulovala s absenciou nevyhnutných ľudsko-právnych záruk. Záruky, ktoré je nutné

kumulatívne v legislatívnom procese doplniť, sú obšírne vysvetlené v bodoch 86 až 101

tohto uznesenia.

110. Vo vzťahu k riešeniu A ústavný súd pripomína, že obmedzená telefonická

asistencia pri odhaľovaní osobnej pohybovej mapy je naďalej možná podľa § 63 ods. 3

zákona o elektronických komunikáciách za následného dodržania všeobecného právneho

rámca na ochranu osobných údajov. Podmienkou však je, že je naozaj realizovaná na

základe súhlasu a plnej dobrovoľnosti zo strany dotknutých osôb bez negatívnych dopadov

v prípade odmietnutia (ako to deklaruje vyjadrenie vlády). Ani toto technické riešenie preto

nie je po pozastavení účinnosti predmetných ustanovení zákona o elektronických

komunikáciách týmto uznesením znemožnené.

111. Napokon, výrok o pozastavení účinnosti § 63 ods. 19 a 20 zákona

o elektronických komunikáciách sa vzťahuje len na prístup úradu verejného zdravotníctva

k údajom podľa § 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách, a nie na

prístup k údajom podľa § 63 ods. 18 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách.

Prístup k týmto údajom preto nie je týmto výrokom žiadnym spôsobom obmedzený.

112. Ústavný súd nestojí mimo demokratický ústavný systém a spoločnosť (porov.

, bod 98), a tak vedomý si deľby moci a svojich ústavných povinností

nemôže neuviesť, že pri rozhodovaní o tejto časti návrhu a pri jeho odôvodňovaní mal na

mysli, že pre mocenské autority bolo nepochybne právne aj technicky náročné vo všeobecne

známych časových súvislostiach prijať špecifickú úpravu týkajúcu sa mobilnej komunikácie

a ochrany súkromia a osobných údajov. Bez toho, aby ústavný súd ustupoval z role

ochrancu ľudských slobôd a ústavnosti, obšírne formuluje v predmetnej veci svoje

predbežné právne názory s cieľom byť čo najviac nápomocný v tejto zložitej situácii, aby

tým realizoval zásadu ústavnej spolupráce ústavných orgánov (,

a ). V prípade tohto rozhodnutia pritom stále ide o rozhodovanie o pozastavení

účinnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Podľa sa rozhodnutie ústavného súdu

o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich

častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom

ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa uznesenie ústavného súdu

o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho

časti alebo niektorého jeho ustanovenia a uznesenie o zrušení

pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho

časti alebo niektorého jeho ustanovenia je právoplatné

a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov.

V Košiciach 13. mája 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky