Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (25)PL. ÚS 13/2020
PDF · 663.19 KB
No categories available
PL. ÚS 13/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 13/2020-103
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v pléne
zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej, Ladislava
Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša
Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina
Vernarského predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25,
Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti
JUDr. Róbert Kaliňák, na začatie konania o súlade ustanovení § 4b ods. 2 v časti „dňom
nasledujúcim po dni doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže
byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2
v časti „dňom nasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 185/2002 Z. z.
o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a § 43 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy
Slovenskej republiky a o súlade ustanovení § 63 ods. 18 písm. b) a c) a ods. 19 a 20 zákona
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 13
ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 7
ods. 1 a čl. 10 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 Charty základných práv
Európskej únie a takto
rozhodol:
1. Návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a
na ďalšie konanie v celom rozsahu.
2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni
doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená
dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom
nasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a § 43 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .
3. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 18 písm. b) zákona č. 351/2011 Z. z.
o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .
4. P o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť § 63 ods. 18 písm. c) zákona č. 351/2011 Z.
z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.
5. P o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa
vzťahujú na § 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov.
6. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú
na § 63 ods. 18 písm. a) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení
neskorších predpisov, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh na začatie konania
Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých predpisov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla
2020 doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“ alebo aj ,,skupina poslancov“), zastúpených advokátskou kanceláriou
Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát
a konateľ spoločnosti JUDr. Róbert Kaliňák (ďalej len „právny zástupca“), na začatie
konania o súlade právnych predpisov. V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň
žiadali, aby ústavný súd bezodkladne rozhodol o pozastavení účinnosti nimi označených
zákonných ustanovení.
2. Navrhovatelia vo svojom návrhu napadli novelizované ustanovenia troch zákonov,
ktoré boli prijaté Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)
v skrátenom legislatívnom konaní o vládnom návrhu zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „vládny návrh
zákona“). Týmto vládnym návrhom zákona bol okrem iného novelizovaný zákon
č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Súdnej rade“), ďalej zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a napokon zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických
komunikáciách“). Námietky navrhovateľov k spornej legislatíve možno rozdeliť do dvoch
oblastí:
I.1 Nedostatky legislatívneho konania
3. Pokiaľ ide o tvrdený nesúlad § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni
doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená
dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom
nasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade a § 43 ods. 3 zákona
o súdoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), navrhovatelia argumentovali tým, že pre prijatie uvedených zákonných
ustanovení neboli splnené podmienky skráteného legislatívneho konania. Tieto podmienky
sú upravené v § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „rokovací poriadok národnej rady“), podľa ktorého na návrh vlády sa národná
rada môže uzniesť na skrátenom prerokovaní zákona len za mimoriadnych okolností, keď
môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, resp. pri
hrozbe značných hospodárskych škôd.
4. Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že vládny návrh zákona sa týkal
a) niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby
Covid-19 a b) niektorých opatrení v justícii. Hoci šírenie choroby Covid-19 možno
nepochybne považovať za mimoriadnu situáciu, táto situácia nemá žiaden súvis
s opatreniami v justícii a nemožno ňou odôvodňovať zmeny týkajúce sa Súdnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“). Súvis medzi šírením choroby Covid-19 a zmenami v justícii
nevyplýva napokon ani z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona a ani z obsahu
dotknutých zákonných ustanovení.
5. Napadnutá legislatíva vo vzťahu k Súdnej rade a) zaviedla nový dôvod pre návrh
na odvolanie predsedu Súdnej rady [§ 4b ods. 3 písm. a) zákona o Súdnej rade, pozri bod 3
odôvodnenia]; b) zmenila dovtedajšiu právnu úpravu, podľa ktorej k zániku funkcie
predsedu alebo člena Súdnej rady na základe oznámenia o vzdaní sa funkcie dochádzalo
uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto oznámenia tak, že po novelizácii
dochádza k zániku funkcie dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto oznámenia (§ 4b
ods. 2 a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade), a c) stanovila, že ak ku dňu účinnosti zmien
uvedených v predchádzajúcom písmene plynú dvojmesačné lehoty podľa dovtedajšej
právnej úpravy, potom dochádza k zániku príslušnej funkcie dňom nasledujúcim po dni
účinnosti napadnutej legislatívy (§ 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade).
6. Pokiaľ ide o najvyšší súd, do § 43 zákona o súdoch bol zavedený nový odsek 3,
v zmysle ktorého „Ak nie je nikto vymenovaný do funkcie predsedu najvyššieho súdu ani do
funkcie podpredsedu najvyššieho súdu, alebo ak má podpredseda najvyššieho súdu v čase,
keď zastupuje predsedu najvyššieho súdu dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu,
neodkladné úlohy predsedu najvyššieho súdu vykonáva vekom najstarší sudca najvyššieho
súdu.“. Tento nový odsek doplnil už existujúcu právnu úpravu, podľa ktorej v čase, keď nie
je funkcia predsedu najvyššieho súdu obsadená, zastupuje ho podpredseda najvyššieho súdu
(§ 39 ods. 1 zákona o súdoch).
7. Okrem nedostatku obsahového súvisu spornej legislatívy so šírením choroby
Covid-19 navrhovatelia v rámci svojej argumentácie uvádzali, že podľa ich názoru
dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona nepreukázala ani existenciu mimoriadnej
situácie v justičnej oblasti. Podľa tejto dôvodovej správy navrhovaná právna úprava mala
reagovať na aktuálne dianie v Súdnej rade, keďže podľa všeobecne dostupných informácií
sa svojej funkcie vzdalo päť jej členov. Podľa navrhovateľov to však nie je možné
považovať za mimoriadne okolnosti v zmysle § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku národnej
rady, pretože išlo o bežnú, predvídateľnú a v zákone o Súdnej rade aj predpokladanú
a upravenú (aj keď nie možno ideálnym spôsobom) okolnosť. Zároveň s touto situáciou
nebolo podľa názoru navrhovateľov spojené ohrozenie základných ľudských práv a slobôd
alebo bezpečnosti a ani hrozba značných hospodárskych škôd. Podobne navrhovatelia
argumentovali, aj pokiaľ ide o zmeny zákona o súdoch, keďže podľa ich názoru bola otázka
zastupovania predsedu najvyššieho súdu upravená dostatočne aj v zmysle dovtedajších
predpisov. Skrátenie legislatívneho konania tak podľa skupiny poslancov vyvoláva
podozrenie z účelovej snahy zmeniť zákony týkajúce sa personálneho obsadenia justičných
orgánov.
8. Navrhovatelia tiež zdôraznili, že ku vzniku situácie, ktorá mala byť dôvodom
na prijatie zákona v skrátenom legislatívnom konaní, prispela aktívne samotná vláda
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), resp. ministerka spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej aj ,,ministerka spravodlivosti“), ktorá dotknutým členom Súdnej rady
oznámila, že nemajú dôveru vlády a národnej rady, a vyzvala ich, aby sa preto ďalších
zasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali.
9. Splnenie existencie mimoriadnej situácie v justícii nebolo nijako preukázané, ani
pokiaľ ide o novozavedený dôvod odvolania predsedu Súdnej rady, pričom sporná
legislatíva je v tejto časti podľa navrhovateľov nedostatočne určitá, ľahko zneužiteľná
a vyvoláva obavy, že jej cieľom je odvolanie súčasnej predsedníčky Súdnej rady z jej
funkcie. Uvedené podľa navrhovateľov zapadá do celkového kontextu snahy vlády
o urýchlenie procesu výmeny mocenských pozícií v najvyššom orgáne sudcovskej
samosprávy. Ide preto podľa skupiny poslancov o nebezpečný prostriedok v procese
odvolávania predsedu Súdnej rady a jeho schválenie v skrátenom legislatívnom konaní bolo
zneužitím moci prostredníctvom neústavných legislatívnych procesov.
10. V zmysle argumentácie navrhovateľov tak splnenie podmienok skráteného
legislatívneho konania vo vzťahu k zmenám v justícii nevyplývalo ani z dôvodovej správy
a ani z okolností, za ktorých bol vládny návrh zákona prijatý. Z tohto dôvodu malo
prerokovaním zákona v skrátenom legislatívnom konaní dôjsť k porušeniu rokovacieho
poriadku národnej rady, ktorého následkom bolo obmedzenie parlamentnej rozpravy,
zúženie verejnej, odbornej a politickej debaty a tiež obmedzenie kontrolnej funkcie
parlamentnej opozície vo vzťahu k vládnej väčšine.
11. Na podporu svojich tvrdení navrhovatelia rozsiahlo argumentovali okrem iného
aj judikatúrou ústavného súdu (PL. ÚS 29/05) a Ústavného súdu Českej republiky
(Pl. ÚS 53/10, Pl. ÚS 77/06, Pl. ÚS 5/02), ktorú možno v stručnosti zhrnúť tak, že ak dôjde
k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich legislatívne konanie, môže mať takéto
porušenie za následok aj porušenie ústavy. Právna úprava legislatívneho konania totiž
vyjadruje ústavné princípy, ktorých dodržiavanie je pre právny štát nevyhnutné. Takýmito
ústavnými princípmi sú ochrana práv parlamentnej menšiny, ochrana slobodnej súťaže
politických síl, ale aj právna istota a predvídateľnosť práva. Ústavný súd má preto
právomoc kontrolovať dodržiavanie pravidiel legislatívneho konania a v odôvodnených
prípadoch by mohol pre ich porušenie rozhodnúť aj o nesúlade prijatého zákona s ústavou.
12. Navrhovatelia preto uzavreli, že dotknuté zákonné ustanovenia sú „v rozpore
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy SR z dôvodu nerešpektovania zákazu svojvôle
v zákonodarnom procese, pre rozpor procedúry prijatia zmien zákonov s ústavnými
zásadami demokratického právneho štátu a z dôvodu neumožnenia riadnej parlamentnej
rozpravy ako predpokladu slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti“.
Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá právna úprava nie je
v súlade s príslušnými ústavnými článkami.
13. Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov v tejto časti
navrhovatelia odôvodnili tým, že „hrozí vážny nenapraviteľný následok spočívajúci
v aplikácii právnych noriem, ktoré sú výsledkom neústavného legislatívneho procesu, ktorý
je analyzovaný vo vyššie uvedenej časti I. tohto návrhu, k čomu dochádza odo dňa
nadobudnutia účinnosti napadnutých predpisov dňa 27.03.2020“.
I.2 Nesúlad s právom na súkromie a právom na ochranu osobných údajov
14. V tejto časti návrhu boli napadnuté ustanovenia § 63 ods. 18 písm. b) a c)
a ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách, a to pre ich tvrdený nesúlad s čl. 13
ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy; ďalej s čl. 7 ods. 1 a čl. 10
ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“); s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a napokon aj s čl. 7,
čl. 8 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
15. Skupina poslancov poukázala na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia ukladajú
poskytovateľom služieb elektronickej komunikácie (ďalej len „podnik“ alebo
„telekomunikačný operátor“) povinnosť spracúvať údaje užívateľov ich elektronickej
komunikačnej siete (ďalej len „komunikačná sieť“) a tieto údaje na požiadanie poskytnúť
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného
zdravotníctva“ alebo „ÚVZ“). Údaje sa podľa napadnutej legislatívy majú spracúvať
a poskytovať ÚVZ bez súhlasu užívateľov, a to v rozsahu podľa § 63 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o elektronických komunikáciách, t. j. v rozsahu telefónneho čísla, mena, priezviska,
titulu a adresy trvalého pobytu užívateľa komunikačnej siete, obchodného mena a sídla
právnickej osoby alebo obchodného mena miesta podnikania fyzickej osoby – podnikateľa;
ako aj lokalizačných údajov o koncovom zariadení užívateľa (údajov o geografickej polohe
zariadenia, prostredníctvom ktorého príslušný užívateľ využíva komunikačnú sieť) a o čase
vzniku lokalizačného údaju (§ 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách).
16. Predmetné údaje sú vo všeobecnosti chránené ako telekomunikačné tajomstvo
a sú zároveň citlivými osobnými údajmi, čo vyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu
vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2014. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia možno z dotknutých
údajov, ak sa budú sledovať po dlhší čas, získať v kombinácii s inými údajmi detailné
informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti dotknutej osoby, jej zdravotnom
stave, sexualite, osobných sklonoch, záľubách a slabostiach (podobne rozhodol aj Ústavný
súd Českej republiky vo veciach Pl. ÚS 45/17, resp. Pl. ÚS 24/10).
17. Keďže ide o nakladanie s citlivými osobnými údajmi, ide jednoznačne o zásah
do práva na súkromie a do práva na ochranu osobných údajov, ktorý musí byť vždy
primeraný sledovanému cieľu. Zároveň je potrebné stanoviť jasné a podrobné pravidlá
upravujúce rozsah a použitie opatrení zasahujúcich do už uvedených práv, určiť minimálne
požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich použitie, prístup
tretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti a dôvernosti údajov,
ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali dostatočnými zárukami
proti riziku ich zneužitia a svojvôle.
18. Skupina poslancov v tejto súvislosti poukázala okrem iného aj na rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veciach Digital Rights Ireland
Ltd. (spojené veci C-293/12 a C-594/12) a Tele2 Sverige AB (spojené veci C-203/15 a C-
698/15). Z týchto rozhodnutí predovšetkým vyplýva, že vnútroštátna úprava týkajúca
sa osobných údajov je v rozpore s právom Európskej únie, ak stanovuje iba všeobecné
a nediferencované uchovávanie údajov elektronickej komunikácie a nepodmieňuje prístup
štátnych orgánov k takýmto údajom predchádzajúcou kontrolou súdom alebo iným
nezávislým orgánom.
19. Podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava uvedené podmienky ochrany
dotknutých práv nespĺňa. Skupina poslancov poukázala na obsah napadnutých zákonných
ustanovení, v zmysle ktorých osobné údaje užívateľov „v čase mimoriadnej situácie alebo
núdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie alebo
šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby,“ spracúvajú podniky pre účely
„identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia,“
a tiež „spracúvajú výlučne v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme
ochrany života a zdravia“ [§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických
komunikáciách].
20. Tieto údaje potom poskytujú „Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky na základe odôvodnenej písomnej žiadosti. Žiadosť podľa predchádzajúcej vety
musí obsahovať identifikáciu účastníka alebo užívateľa, alebo spôsob určenia identifikácie
účastníkov alebo užívateľov, na ktorých sa poskytnutie týchto údajov vzťahuje.“. Úrad
verejného zdravotníctva môže predmetné údaje „zbierať, spracúvať a uchovávať počas
trvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie
do 31. decembra 2020“ (§ 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách).
21. Znenie predmetných zákonných ustanovení považuje skupina poslancov za príliš
vágne a neurčité, keďže ide prakticky o plošný zber a spracúvanie údajov všetkých
užívateľov komunikačnej siete, a to vo všeobecne stanovenej situácii bez splnenia ďalších
konkrétnych podmienok.
22. Zákonom zavedené opatrenia sú preto podľa navrhovateľov neprimerané
sledovanému cieľu a zabrániť šíreniu choroby Covid-19 je možné aj bez zásahu
do súkromia dotknutých osôb, a to prostredníctvom mobilnej aplikácie s názvom „COVID-
19 Slovensko“, ktorú má podľa ich tvrdenia k dispozícii Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Vo vzťahu k primeranosti zásahu skupina poukázala tiež na relatívne nízky počet
infikovaných osôb na území Slovenskej republiky, a to v porovnaní s krajinami, ktorých
praktické skúsenosti s bojom proti šíreniu choroby Covid-19 boli podľa dôvodovej správy
základom pre prijatie príslušnej právnej úpravy (išlo o krajiny ako Taiwan, Singapur
a Kórejská republika).
23. Samotný ÚVZ pritom nie je v zmysle napadnutej právnej úpravy nijako
kontrolovaný v tom, ako a pre aký účel získané údaje využíva, pričom nie je ani zrejmé, ako
bude ÚVZ získané údaje chrániť pred ich zneužitím a ako s nimi bude nakladať po tom, ako
už nebudú potrebné, resp. po uplynutí zákonom ustanovenej doby. Rovnako nie je
stanovený presný okruh osôb, ktoré majú prístup k osobným údajom, a nie sú zavedené
žiadne záruky minimalizácie zásahov do práv dotknutých osôb, ako to je napríklad
v súvislosti s orgánmi činnými v trestnom konaní (§ 63 ods. 6 zákona o elektronických
komunikáciách). Na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní totiž ÚVZ nepotrebuje
na vyžiadanie osobných údajov predchádzajúce schválenie súdu a nie sú upravené ani
formálne náležitosti, ktoré by mala žiadosť ÚVZ obsahovať. Z predmetnej právnej úpravy
tiež nie je možné zistiť, či je podnik oprávnený žiadosti ÚVZ nevyhovieť.
24. Zákonodarca tak podľa skupiny poslancov vytvoril stav, v ktorom oprávnenie
ÚVZ spracúvať osobné údaje nepodlieha v praxi žiadnym obmedzeniam a kontrole
zo strany iných štátnych orgánov. Úrad verejného zdravotníctva tak získava oprávnenia
v oveľa väčšom rozsahu ako už spomínané orgány činné v trestnom konaní.
25. Na základe tvrdených nedostatkov právnej úpravy potom navrhovatelia žiadali,
aby ústavný súd rozhodol, že nimi označené ustanovenia zákona o elektronických
komunikáciách nie sú v súlade s príslušnými článkami ústavy, listiny, dohovoru a charty
(pozri bod 14 odôvodnenia tohto uznesenia).
26. Pokiaľ ide o návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona
o elektronických komunikáciách, tento bol skupinou poslancov odôvodnený ohrozením
základných ľudských práv a slobôd, ku ktorému dochádza už odo dňa účinnosti sporných
predpisov. Následky, ktoré hrozia, sú podľa navrhovateľov nenapraviteľné, pretože zásahy
do súkromia nebude možné dodatočne žiadnym spôsobom odstrániť.
II.
Predbežné prerokovanie návrhu na začatie konania
27. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými
vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil
na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to
v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného
prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie
(§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).
28. Ústavný súd v úvode podotýka, že návrh na začatie konania obsahoval niekoľko
formálnych nedostatkov. Jedným z týchto nedostatkov bolo aj používanie odkazov
na ustanovenia v súčasnosti už zrušeného zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“).
Táto skutočnosť však sama osebe nemá vplyv na posúdenie toho, či je možné návrh prijať
na ďalšie konanie, pretože rozhodujúce je, či samotný obsah návrhu spĺňa náležitosti
ustanovené zákonom o ústavnom súde. Každé podanie totiž ústavný súd posudzuje podľa
jeho obsahu (§ 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde). K ďalším formálnym nedostatkom sa
ústavný súd vyjadrí ďalej v texte na príslušných miestach.
29. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že
navrhovatelia podali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)
ústavy [pozri tiež § 74 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy k návrhu č. 1, v zmysle
ktorej navrhovatelia podpísali samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo
34 poslancov národnej rady. Preto ak sa v texte návrhu hovorí o skupine 30 poslancov,
ústavný súd to považoval len za chybu v písaní. Podmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby
návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, bola nepochybne splnená.
30. Zo samotného návrhu na začatie konania, ktorý poslanci podpísali v jeho prílohe
č. 1, vyplýva, že poslanci sú v konaní zastúpení právnym zástupcom. Preto už podpis tohto
návrhu ústavný súd považoval za dostatočne určitý prejav ich vôle, aby boli v konaní
zastúpení právnym zástupcom. Ústavný súd to konštatuje z dôvodu, že splnomocnenie pre
právneho zástupcu poslancov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom formálne
samotnými poslancami podpísané nebolo. Toto splnomocnenie ako prílohu č. 2 k návrhu
podpísal len ich právny zástupca, ktorý sa tu síce odvolával na prílohu č. 1, tá sa však týkala
vyslovene len návrhu na začatie konania. Ústavný súd však napriek tomu akceptoval
zastúpenie navrhovateľov právnym zástupcom podľa § 35 ods. 1 druhej vety zákona
o ústavnom súde a vzal do úvahy aj skutočnosť, že v prípade skupiny poslancov nie je
zastúpenie právnym zástupcom povinné. Ústavný súd tým nerezignuje na dôsledné
dodržiavanie ustanovení týkajúcich sa zastúpenia v konaní, vždy však bude prihliadať aj na
okolnosti konkrétnej veci.
31. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina
poslancov v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako
účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnuté
zákonné ustanovenia prijala. V návrhu bola ako vedľajší účastník konania označená aj
vláda, čo bolo spôsobené už spomínaným použitím ustanovení zákona č. 38/1993 Z. z.
zo strany skupiny poslancov. Ústavný súd navrhovateľov upozorňuje, že nebude ďalej
v konaní pokračovať s vládou ako vedľajšou účastníčkou konania, pretože podľa zákona
o ústavnom súde nie je inštitút vedľajšieho účastníka v tomto konaní upravený. V zmysle
§ 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa však vláda bude mať možnosť k návrhu vyjadriť
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
32. Z obsahu návrhu na začatie konanie, tak ako bol stručne zrekapitulovaný v časti I
odôvodnenia, ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené v § 39 v spojení
s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu presne označili jednotlivé
ustanovenia právnych predpisov, ktorých nesúlad namietali, a uviedli dôvody, ktoré ich
viedli k pochybnostiam o ich súlade s konkrétnymi článkami ústavy, listiny, dohovoru
a charty.
33. Samotné dôvody nesúladu napadnutých právnych noriem uvedené v návrhu
považuje ústavný súd za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu. Vo vzťahu k tvrdeným
nedostatkom legislatívneho konania je potrebné zistiť, či došlo k porušeniu ustanovení
upravujúcich skrátené legislatívne konanie, prípadne či tým došlo aj k takému porušeniu
ústavných princípov alebo práv, ktoré by mohlo mať za následok vyslovenie nesúladu
prijatých zákonných ustanovení. Vo vzťahu k právu na súkromie a na ochranu osobných
údajov sa bude prieskum týkať zistenia, či zavedené opatrenia sledujú legitímny cieľ a či sú
na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné, vhodné a primerané v demokratickej spoločnosti,
resp. či sú splnené nevyhnutné záruky týkajúce sa nakladania s osobnými údajmi.
34. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh
pri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona
o ústavnom súde), a preto bol návrh v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý
na ďalšie konanie v celom rozsahu (výrok č. 1 tohto uznesenia).
III.
Všeobecne k návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
35. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých
právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie
uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda
alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako § 78 zákona o ústavnom súde).
36. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pozastavenie účinnosti zákona
je vážnym zásahom do právomoci zákonodarcu, preto k nemu pristupuje výnimočne, ak je
ohrozenie základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného
nenapraviteľného následku dostatočne konkretizovaná, pričom z okolností prípadu zjavne
vyplýva, že tieto následky možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené, a to najmä
povahou zákona, ktorý bol napadnutý v konaní o súlade právnych predpisov (m. m.
PL. ÚS 10/2014). Ústavný súd k tomu dodáva, že uvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali
byť bezprostredné.
37. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať
o pozastavení účinnosti právneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych
predpokladov: ohrozenie základných práv a slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody
alebo iný vážny nenapraviteľný následok. Je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný
a iné musia byť aj podmienky ich aplikácie. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená,
že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah
jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný
(sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami (porovnaj napr. PL. ÚS 1/02 –
obmedzovanie slobody slova kriminalizáciou ohovárania, PL. ÚS 29/05 – hrozba, že
prebiehajúce konania priamo zasiahnu do ochrany súkromia a majetku).
38. Za značnú hospodársku škodu treba považovať najmä hrozbu zániku, resp.
vážneho postihnutia celého odvetvia národného hospodárstva alebo jeho podstatnej časti
(napr. PL. ÚS 13/2012 – zvýšenie miezd sestier, ktorého dôsledkom podľa analýzy
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že príjmy zdravotníctva budú kryť
približne len 80 % celkových výdavkov, PL. ÚS 114/2011 – zavedenie 80 % dane); okrem
toho aj jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň citeľnú časť podnikateľských
subjektov; prípadne tiež hrozbu výrazného zaťaženia verejných rozpočtov s rizikom, že
dôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu.
39. Konečne, pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno zahrnúť zvyšné
hrozby podobnej naliehavosti a intenzity (porovnaj PL. ÚS 18/06 – nezvratný následok
ustanovenia, ktoré upravovalo územnú zmenu konkrétnych obcí, PL. ÚS 95/2011 – hrozba
vykonania voľby podľa neústavného právneho predpisu, PL. ÚS 115/2011 – hrozba
nastolenia nezvratného stavu v exekúcii v dôsledku aplikácie napadnutého ustanovenia ).
40. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti právneho predpisu
je zrejmá aj rozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych
skutkových okolností a vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné
rozlišovať predovšetkým medzi priamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy
(porovnaj uznesenie PL. ÚS 17/2014 ‒ platba za prístup do distribučnej sústavy). Priame
dôsledky spočívajú v samotnej existencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich
abstraktnej podobe, v interferencii s inými právnymi normami právneho poriadku. Priamym
dôsledkom zodpovedá spravidla ohrozenie základných ľudských práv a slobôd, ktorých
rozsah ochrany je upravený priamo v ústave; priame dôsledky možno často ustáliť už
základným porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej výkladu, s nadradenými
právnymi normami a ich výkladom.
41. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež
do úvahy a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou,
b) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k c) čomu smeruje
návrh na pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d)
reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených
napadnutou právnou úpravou] a prirodzene tiež na e) charakter základného práva,
o ohrozenie ktorého ide (porovnaj uznesenie o prijatí č. k. PL. ÚS 24/2019-26).
42. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia podotýka, že vníma zložitosť
a dramatickosť aktuálnej, neustále sa vyvíjajúcej situácie v oblasti verejného zdravia a s tým
spojený tlak na mocenské autority, resp. očakávania na ich konanie. Ústavný súd preto pri
rozhodovaní o návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických
komunikáciách starostlivo zvažoval potrebu ochrany základných práv a slobôd osôb
dotknutých napadnutou právnou úpravou, ale aj potrebu chrániť životy a verejné zdravie.
43. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti a vážnosť situácie si ústavný súd pre
dôkladné zváženie návrhu na pozastavenie účinnosti právnych noriem už v tomto štádiu
konania vyžiadal stanoviská dotknutých subjektov, na ktoré poukáže na príslušných
miestach v ďalších častiach odôvodnenia rozhodnutia, a to predovšetkým v časti týkajúcej
sa zákona o elektronických komunikáciách.
IV.
K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch
IV.1 Právne východiská
44. Keďže podstata argumentov navrhovateľov vo veci samej sa vo vzťahu
k napadnutým ustanoveniam zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch týka nedostatkov
legislatívneho konania, možno návrh na pozastavenie účinnosti právnych predpisov v tejto
časti chápať tak, že hroziacim vážnym a nenapraviteľným následkom je už skutočnosť, že sa
majú aplikovať právne normy prijaté v neústavnom legislatívnom procese (pozri bod 13
odôvodnenia tohto uznesenia). Ústavný súd k tomu uvádza, že ak by mal byť dôvodom na
pozastavenie účinnosti právnej normy samotný fakt, že legislatívne konanie prebehlo
v rozpore s ústavou, potom by ústavný súd mohol k takému rozhodnutiu pristúpiť len
v celkom výnimočných prípadoch, teda ak by napríklad už na prvý pohľad neboli splnené
podmienky pre prijatie dotknutej právnej normy (čl. 84 ods. 1 ústavy, resp. čl. 87 ods. 1
ústavy). Dôvodom na pozastavenie účinnosti zákona by v takom prípade bol vážny
a nenapraviteľný následok spočívajúci v zásadnom porušení princípov právneho štátu
aplikáciou zjavne neústavne prijatej právnej normy (čl. 1 ods. 1 ústavy). O takúto situáciu
však v danom prípade nešlo ani podľa samotných navrhovateľov a prípadnú neústavnosť
dotknutého skráteného legislatívneho konania nie je možné posúdiť bez podrobného
meritórneho prieskumu.
45. Na základe uvedeného potom ústavný súd v súlade s čl. 125 ods. 2 ústavy
pristúpil k zisteniu, či môže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej
úpravy jej „ďalšie uplatňovanie“, a to ani nie z pohľadu nedostatkov legislatívneho
procesu, ale z pohľadu obsahu konkrétnych zákonných ustanovení. Na tento aspekt napokon
do istej miery poukazuje aj samotný návrh, podľa ktorého hrozba vážneho
a nenapraviteľného následku je odôvodnená aplikáciou právnej úpravy odo dňa jej
účinnosti. Ústavný súd, postupujúc v súlade s ustanovením § 78 zákona o ústavnom súde, aj
bez návrhu preskúmal účinky namietaných právnych predpisov nielen z pohľadu hrozby
vážneho a nenapraviteľného následku, ale aj z pohľadu ohrozenia základných práv alebo
slobôd či prípadnej hrozby značnej hospodárskej škody.
IV.2 K zákonu o Súdnej rade
46. Navrhovatelia v súvislosti s možnou aplikáciou § 4b ods. 3 písm. a) zákona
o Súdnej rade, ktorým bol zavedený nový dôvod na odvolanie predsedu Súdnej rady, ak
„jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá
povesť súdnictva“, poukazovali na snahu odvolať z funkcie súčasnú predsedníčku Súdnej
rady, a to v kontexte zámeru vlády urýchliť proces výmeny mocenských pozícií
v najvyššom orgáne sudcovskej samosprávy. Prípadné hroziace odvolanie súčasnej
predsedníčky Súdnej rady tak možno v zmysle ich návrhu považovať za vážny
a nenapraviteľný následok, okrem toho by ho však bolo možné považovať aj za ohrozenie
základných práv, a to konkrétne práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
47. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína existenciu ústavných
inštitucionálnych záruk, ktoré bránia odvolať predsedu Súdnej rady bez (aspoň čiastočnej)
zhody medzi súdnou mocou a politickými mocami. Politické moci a súdna moc majú
v Súdnej rade rovnaký počet členov, pričom na dosiahnutie akéhokoľvek rozhodnutia
Súdnej rady musí byť dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých jej členov (čl. 141a
ods. 6 ústavy). Ani súdna moc a ani politické moci (resp. vláda) tak nemôžu jednostranne
dosiahnuť odvolanie predsedu Súdnej rady a práve táto skutočnosť zásadným spôsobom
oslabuje preukázanie navrhovateľmi naznačenej hrozby.
48. Ústavný súd sa na tomto mieste stručne vyjadrí aj k námietkam, že predmetná
právna úprava je neurčitá, a preto ľahko zneužiteľná. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že
obdobnú právnu úpravu vyžadujúcu štandardy dôveryhodnosti už aplikuje samotná Súdna
rada, a to vo vzťahu k sudcom [§ 22a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o sudcoch a prísediacich“)], a že presadzovanie a obhajoba dobrej povesti
súdnictva je jednou z povinností každého sudcu [§ 30 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch
a prísediacich]. Z uvedeného vyplýva, že túto úpravu je možné považovať za štandardnú,
pričom pri posudzovaní určitosti právnej úpravy je vždy potrebné vziať do úvahy aj jej
adresátov. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že členovia Súdnej rady sú
spôsobilí dotknutú právnu úpravu vykladať ústavne konformným spôsobom. Ak by to však
takto nebolo, predseda Súdnej rady sa môže pri rozhodnutí o jeho odvolaní prostredníctvom
ústavnej sťažnosti vždy obrátiť na ústavný súd.
49. Uplatneniu § 4b ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni
doručenia“ a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni
doručenia“, ktoré sú účinné od 27. marca 2020, musí vždy predchádzať vzdanie sa funkcie
predsedu (predsedníčky) Súdnej rady alebo člena Súdnej rady. Po nadobudnutí účinnosti
dotknutých právnych predpisov však k vzdaniu sa funkcie zatiaľ nedošlo a ústavný súd ani
nemá vedomosť o tom, že by k tomu malo v blízkej dobe dôjsť. Aj keby k vzdaniu sa
funkcie v budúcnosti došlo, nie je celkom zrejmé, aký škodlivý následok by malo mať
skončenie funkcie v nasledujúci deň po doručení oznámenia o vzdaní sa funkcie. Ústavný
súd síce vníma istú nerovnováhu medzi napadnutými ustanoveniami a ustanoveniami § 17
ods. 1, § 24 ods. 2 a § 25 ods. 2 zákona o Súdnej rade, vplyv na funkčnosť Súdnej rady by
to však mohlo mať len za celkom výnimočných okolností.
50. K aplikácii § 33 ods. 2 zákona o Súdnej rade by došlo, ak by sa predsedníčka
Súdnej rady vzdala svojej funkcie v čase dvoch mesiacov pred nadobudnutím účinnosti
novely, čo sa však nestalo, a preto sa stráca účel pozastavenia účinnosti tohto zákonného
ustanovenia. Ak by k tomu však aj došlo, zánik funkcie predsedníčky Súdnej rady ku dňu
účinnosti novely by bez ďalšieho nemal zásadný vplyv na funkčnosť Súdnej rady, keďže
táto situácia je upravená v § 5 zákona o Súdnej rade.
51. Na druhej strane, ustanovenie § 33 ods. 1 zákona o Súdnej rade už bolo
aplikované, a to vo vzťahu k piatim členom Súdnej rady, ktorí sa 23. marca 2020 svojho
členstva v Súdnej rade vzdali. Uplatnením predmetného ustanovenia v ich prípade došlo
k skráteniu dvojmesačnej doby, po uplynutí ktorej im mala 23. mája 2020 ich funkcia
zaniknúť. V tomto prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom sťažení funkčnosti Súdnej
rady, respektíve o porušení práva na prístup k volenej a inej verejnej funkcii. Do úvahy však
treba zobrať aj všetky okolnosti konkrétnej veci, pričom už samotné vzdanie sa funkcie,
ktoré ústavný súd rešpektuje ako autonómny a slobodný úkon v súčasnosti už bývalých
členov Súdnej rady (hoci aj v reakcii na výzvu ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky), značne oslabuje akékoľvek úvahy o prípadnom poškodení základných práv.
52. Navyše, ústavný súd z abdikačných listov zverejnených na webovom sídle
Súdnej rady zistil, že dvaja z dotknutých bývalých členov Súdnej rady sa z ďalších zasadaní
Súdnej rady ospravedlnili a traja z nich zmienili skutočnosť, že ich ministerka
spravodlivosti vyzvala, aby sa ďalších zasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali. Z tohto
dôvodu nie je možné tvrdiť, že ak by bola účinnosť právnej úpravy pozastavená, bola by
situácia týkajúca sa funkčnosti Súdnej rady zásadne iná.
IV.3 K zákonu o súdoch
53. Pokiaľ ide o aplikáciu § 43 ods. 3 zákona o súdoch, ústavný súd podobne ako
v bode 48 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza, že právnu úpravu je možné považovať
za štandardnú, keďže podobná právna úprava sa aplikuje aj v prípade ústavného súdu (§ 4
ods. 3 zákona o ústavnom súde) a aj v prípade Súdnej rady (§ 5 ods. 3 zákona o Súdnej
rade). Pri aplikácii predmetného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu nehrozia žiadne
nežiaduce následky.
IV.4 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade
a zákona o súdoch
54. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd uzavrel, že nie sú dané dôvody
na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch,
a návrhu na pozastavenie ich účinnosti preto nevyhovel (výrok č. 2 tohto uznesenia).
55. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia tohto uznesenia už len stručne
poznamenáva, že vo vzťahu k pozastaveniu účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade
a zákona o súdoch vychádzala vláda a národná rada vo svojich vyjadreniach z principiálne
rovnakých východísk ako ústavný súd, preto v záujme stručnosti odôvodnenia nebolo
nevyhnutné podrobne uvádzať obsah týchto vyjadrení.
V.
K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení
zákona o elektronických komunikáciách
V.1 Vyjadrenia orgánov verejnej moci a dotknutých osôb
56. Na základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na pozastavenie účinnosti vyjadrili
vláda Slovenskej republiky, prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, národná rada, úrad verejného zdravotníctva, Úrad na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad na ochranu osobných údajov“), ako aj štyria
telekomunikační operátori (podniky).
57. Vláda navrhla nevyhovieť návrhu na pozastavenie účinnosti predmetných
ustanovení z dôvodu, že plánované uplatňovanie opatrení nie je v rozpore s ústavou. Opísala
pritom technické riešenie formou trasovania (riešenie A), ktoré sa v súčasnosti pripravuje
na poklade týchto ustanovení (pozri bod 73 tohto uznesenia). Zdôraznila, že využívanie
údajov o telekomunikačnej prevádzke bude v praxi podmienené súhlasom dotknutej osoby,
a preto z jej pohľadu nedochádza k celoplošnému zberu lokalizačných údajov všetkých osôb
vlastniacich mobilné telefónne zariadenia.
58. Národná rada taktiež navrhla návrhu nevyhovieť. Argumentuje, že právna úprava
je vzhľadom na okolnosti proporcionálna. Zdôraznila, že absencia testu proporcionality
v dôvodovej správe nemôže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti niektorých ustanovení.
Zároveň vyjadrila presvedčenie, že aj pri absencii záruk postačí, ak sa doplnia
podzákonným predpisom.
59. Úrad verejného zdravotníctva vo svojom vyjadrení vysvetlil epidemiologický
kontext a poukázal na úplne iné technické riešenia ako vláda. Zatiaľ čo vláda opísala
riešenie formou trasovania (riešenie A), úrad verejného zdravotníctva opísal pripravovanú
aplikáciu (riešenie B) a skupinové žiadosti o údaje (riešenie C) (pozri bod 73 tohto
uznesenia). Úrad verejného zdravotníctva pritom opísal, aké opatrenia na ochranu údajov
podnikne Národné centrum zdravotníckych informácií, ktoré bude v kontexte aplikácie
vystupovať v pozícii sprostredkovateľa v zmysle právnej úpravy na ochranu osobných
údajov. Svoje vlastné opatrenia ako tzv. prevádzkovateľ podľa nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje
smernica 95/46/ES (ďalej len „GDPR“ alebo „všeobecné nariadenie o ochrane údajov“),
však bližšie neozrejmil.
60. Úrad na ochranu osobných údajov poukázal na hmotnoprávne a procesnoprávne
podmienky prístupu príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom, ktoré
v zákone absentujú. Osobitne zdôraznil, že zákon neupravuje nezávislý dohľad a likvidáciu
údajov. Zákon podľa jeho vyjadrenia nespĺňa požiadavky čl. 15 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov
a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica o súkromí
a elektronických komunikáciách“), pretože „žiadnym spôsobom nedefinuje ani jeden
z vyššie uvedených účelov, nestanovuje prečo je takéto spracúvanie v súlade s princípmi
nevyhnutnosti, vhodnosti a primeranosti“. Taktiež uviedol, že dohľad je upravený tak, že
ľahko môže vzniknúť kompetenčný spor s Úradom pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb. Napokon vyjadrenie upozorňuje, že prístup k údajom nie
je vyňatý z režimu slobodného prístupu k informáciám.
61. K návrhu sa vyjadrili aj štyria vyzvaní telekomunikační operátori (podniky).
Všetky tieto podniky odmietli poskytnúť ústavnému súdu informácie o uplatňovaní daných
ustanovení s odkazom na telekomunikačné tajomstvo. Zhodli sa, že uchovávané údaje podľa
§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách sú identické. Podniky
vysvetlili, aké údaje zbierajú a aké organizačné opatrenia na ochranu údajov prijali vo vnútri
svojich organizácií.
62. Z vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových
služieb (ďalej len „úrad pre reguláciu“) vyplýva, že do jeho právomoci patrí dohľad nad
aplikáciou napadnutej právnej úpravy výlučne vo vzťahu k telekomunikačným operátorom,
nie teda vo vzťahu k úradu verejného zdravotníctva. Pri praktickej realizácii tohto dohľadu
možno ukladať opatrenia na odstránenie nedostatkov, príslušná právna úprava však
neumožňuje prípadné zistené nedostatky sankcionovať ako správny delikt. Úrad pre
reguláciu tiež uviedol, že podľa jeho poznatkov bola dosiaľ telekomunikačným operátorom
doručená jedna žiadosť o poskytnutie údajov podľa spornej právnej úpravy, podrobnejšími
údajmi o tejto žiadosti však nedisponuje.
V.2 Opis zákonnej úpravy
63. Napriek tomu, že vláda vo svojom vyjadrení odmieta „plošnosť“ spracúvania
údajov, zo samotného plánovaného použitia údajov je zrejmé, že u telekomunikačných
operátorov (podnikov) tento zber musí prebiehať nediferencovane a len ich následné
sprístupnenie štátnej moci má diferencovanú formu. Inak by sa totiž nebolo možné
„pozrieť“ do minulosti. Až s oneskorením niekoľkých dní si štátna moc pýta prístup
k údajom osoby, ktorej pohyb telekomunikační operátori zachytili už pred podaním žiadosti.
Preto aj keď prístup k údajom nie je plošný, pretože sa vždy vzťahuje na konkrétnu osobu
alebo skupinu osôb, zber na strane telekomunikačných operátorov ostáva plošným. Ústavný
súd poznamenáva, že z § 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách ako
aj predkladaných riešení tohto ustanovenia nie je zrejmé, že by tomu malo byť inak. Podľa
názoru ústavného súdu preto napádaná právna úprava zavádza povinnosť plošného
preventívneho zberu údajov o obyvateľoch (užívateľoch) zo strany telekomunikačných
operátorov. Len ich následné odovzdanie štátnej moci sa týka konkrétnych prípadov (§ 63
ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách).
64. Predmetom zberu sú preto osobné údaje všetkých obyvateľov, ktorí používajú
mobilný telefón. Zbierajú sa údaje o identite týchto účastníkov komunikácie, t. j. telefónne
číslo, meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu, resp. miesto podnikania fyzickej
osoby ‒ podnikateľa [§ 63 ods. 1 písm. b) zákona oelektronických komunikáciách ‒ďalej
len „identifikačné údaje“], spolu s údajmi o polohe a čase [§ 63 ods. 1 písm. d) a § 63
ods. 18 prvá časť vety zákona o elektronických komunikáciách – ďalej len „lokalizačné
údaje“]. Ak je majiteľom zariadenia právnická osoba, zbiera sa popri telefónnom čísle
aj obchodné meno a sídlo. V prípade použitia telefónu zo zahraničia sú zbierané údaje
o čase, krajine a telekomunikačnom operátorovi, u ktorého bolo telekomunikačné zariadenie
prihlásené. V prípade tuzemského použitia telefónu je lokalizácia stanovená na základe
určenia polohy bunky základňovej stanice (BTS – Base transceiver station) a jej pokrytia
(ide o približnú polohu osoby).
65. Tieto lokalizačné a identifikačné údaje sú zbierané pre tri situácie uvedené v § 63
ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách, a to: a) v anonymizovanej podobe na
štatistické účely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia
života a zdravia, b) na účel identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť
osobitné opatrenia úradu verejného zdravotníctva v záujme ochrany života a zdravia, a c)
v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme ochrany života a zdravia.
Navrhovatelia napádajú iba zber a spracovávanie údajov pre druhú a tretiu situáciu.
66. Zber údajov telekomunikačnými operátormi je časovo všeobecne obmedzený
trvaním mimoriadneho stavu alebo núdzového stavu v zdravotníctve, ktorý súvisí
„so vznikom pandémie alebo šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby“. Hoci
núdzový stav pozná osobitný režim obmedzenia základných práv a slobôd [čl. 5 ods. 3
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,
výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ústavný
zákon č. 227/2002 Z. z.“)], je dôležité povedať, že napádaná právna úprava sa nenachádza
v tomto osobitnom režime. Právo na ochranu osobných údajov a súkromia elektronickej
komunikácie nie je navyše podľa súčasnej legislatívnej úpravy v čase núdzového stavu
možné podľa tohto ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. osobitne obmedziť. Preto
preskúmavaný zákon, aj keď pracujúci s odkazom na tento osobitný režim, nie je jeho
súčasťou. Odkaz na núdzový a mimoriadny stav však artikuluje zjavný naliehavý verejný
záujem, ktorý je dôležitý pri posudzovaní ústavnosti daných ustanovení. Zároveň poskytuje
pre zásah do označených práv určité časové ohraničenie.
67. Nazbierané údaje sú potom na základe individuálnych žiadostí podľa § 63 ods. 19
zákona o elektronických komunikáciách sprístupňované štátnej moci. Na strane štátnej moci
je oprávnenou osobou úrad verejného zdravotníctva, ktorý získava predmetné údaje
od telekomunikačných operátorov. Procesne je podľa § 63 ods. 19 zákona o elektronických
komunikáciách nevyhnutné iba to, aby tento úrad zaslal telekomunikačným operátorom
odôvodnenú písomnú žiadosť, v ktorej identifikuje konkrétne osoby, alebo aspoň kľúč
(napr. osoby, ktoré prekročili štátnu hranicu s konkrétnym štátom za posledných 14 dní),
podľa ktorého takéto osoby majú byť identifikované. Telekomunikační operátori následne
musia tieto údaje poskytnúť úradu verejného zdravotníctva. Úrad verejného zdravotníctva
je potom oprávnený podľa § 63 ods. 20 zákona o elektronických komunikáciách zbierať,
spracúvať a uchovávať všetky tieto údaje počas trvania mimoriadnej situácie alebo
núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie do 31. decembra 2020. Na rozdiel od povinnosti
zberu údajov telekomunikačnými operátormi tak samotné oprávnenie štátnej moci na
prístup k údajom zanikne na konci roku 2020.
68. Z vyjadrení vlády a úradu verejného zdravotníctva vyplýva, že predkladané
ustanovenia boli použité v praxi zatiaľ len raz. Úrad verejného zdravotníctva poukázal na
jedno konkrétne použitie dát od telekomunikačných operátorov z 15. apríla 2020. Obidva
štátne orgány ústavnému súdu popísali predovšetkým svoje plány do budúcna. Predkladané
riešenia majú byť súčasťou komplexnej stratégie na používanie informačných technológií
potrebných v boji so súčasnou pandémiou.
V.3 Právne východiská
69. Ústavný súd sa v minulosti už viackrát vyjadril k otázke ochrany súkromia
a osobných údajov. Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je zabrániť verejnej
moci, aby zasahovala do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane
riadila jeho súkromný život (sp. zn. PL. ÚS 43/95, s. 26). Podstatou je teda možnosť
jednotlivca žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov
ustanovených orgánom verejnej moci (sp. zn. II. ÚS 19/97, s. 17). V najširšom význame ide
teda o ochranu proti neprimeranému štátnemu dirigizmu. V tomto ohľade je právo na
súkromie úzko spojené s právom na ľudskú dôstojnosť (čl. 19 ods. 1 ústavy) a princípom
slobody konať (čl. 2 ods. 3 ústavy). Z judikatúry vyplýva, že zatiaľ, čo ústavná ochrana
súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, jej telesnou
integritou a súvisiacimi materiálnymi hodnotami, ochrana nemateriálnych hodnôt
súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (napr. sp. zn. III. ÚS 88/01, s. 17).
Článok 22 ústavy poskytuje osobitnú ochranu pre tajomstvo dopravovaných správ. Proti
zberu a zneužitiu osobných údajov chráni ústava čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1, ktoré takto
zakotvujú právo jednotlivca na informačné sebaurčenie (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 133).
Cieľom práva na informačné sebaurčenie je zabezpečiť slobodný rozvoj osobnosti
v kontexte modernej spoločnosti, ktorá je definovaná jednoduchým zhromažďovaním
a automatizovaným spracúvaním informácií o jednotlivcovi. Nekontrolované spracúvanie
osobných údajov by ohrozovalo nielen slobodu konania jednotlivca, pretože by sa nikdy
necítil úplne voľný, ale v konečnom dôsledku aj samotné demokratické zriadenie, keďže
jeho garantmi môžu byť len skutočne slobodní jednotlivci (podobne Spolkový ústavný súd
Nemecka, Volkszählungsurteil, sp. zn. 1 BvR 209, 269, 362, 420, 440, 484/83).
70. Plošný zber a následné individualizované sprístupnenie identifikačných
a lokalizačných údajov (ďalej len „údaje“) predstavujú obmedzenie práva na ochranu
súkromia a osobných údajov. Zásah do týchto práv môže byť ospravedlniteľný verejným
záujmom, ktorým je v prípade pandémie ochrana života a zdravia obyvateľov. Právo na
ochranu súkromia nie je absolútnym právom (C-92/09, Volker und Markus Schecke and
Eifert, ECLI:EU:C:2010:662, bod 48), a preto môže byť primerane okolnostiam obmedzené
(sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 95). Akékoľvek obmedzenie však musí byť dostatočne určité,
primerané okolnostiam zásahu a poskytovať silné záruky proti zneužitiu (sp. zn.
PL. ÚS 10/2014, body 95, 102 a 133).
71. Vzhľadom na predbežné štádium preskúmavania veci, potrebu bezodkladného
rozhodnutia, ako aj širšie spoločenské okolnosti ústavný súd skúmal tie aspekty právnej
úpravy, ktoré sú najviac schopné privodiť nenapraviteľnú ujmu (pozri body 40 a 41 tohto
rozhodnutia). Ústavný súd si je vedomý, že prebiehajúca pandémia si vyžaduje nasadenie
rýchlych a inovatívnych riešení na ochranu života a zdravia obyvateľov. Zároveň však musí
zabezpečiť, aby napriek rýchlosti zmien počas tohto obdobia nedošlo k nezamýšľanej erózii
právneho štátu. Svoj prieskum preto obmedzil aj s ohľadom na tento cieľ. Z napadnutých
ustanovení je zrejmé, že sledujú dôležitý verejný záujem. Z akademickej literatúry
a skúseností iných krajín je zároveň zrejmé, že nasadenie technológií je veľmi dôležitým
nástrojom, ktorý pomáha znížiť reprodukčnú silu vírusu (napr. Luca Ferreti a ďalší,
Quantifying SARS-CoV-2 transmission suggests epidemic control with digital contact
tracing, Science 10.1126/science.abb6936 (2020)). Preto ústavný súd neskúmal nateraz
hĺbkovo proporcionalitu predkladanej úpravy, ale obmedzil sa na preskúmanie právnych
záruk proti zneužitiu sprístupnených dát, ako aj celkovej určitosti právnej úpravy. Ak by sa
aj v merite veci neskôr ukázalo, že zber údajov bol protiústavný, adekvátna úroveň týchto
dvoch atribútov preskúmavanej právnej úpravy (jej určitosť a existencia právnych záruk
v podobe účinného kontrolného mechanizmu sprístupňovania a ďalšieho spracovania dát)
by poskytovali záruky proti prípadnému zneužitiu dotknutých údajov.
72. Používanie digitálnych technológií v protiepidemiologickom boji spadá do
pôsobnosti niekoľkých podústavných právnych predpisov, ako aj práva Európskej únie
(najmä smernice o súkromí a elektronických komunikáciách). Zákon o elektronických
komunikáciách, ktorý ukladá povinnosti telekomunikačným operátorom na ochranu
telekomunikačného tajomstva, je implementáciou smernice o súkromí a elektronických
komunikáciách.
73. Vyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva identifikovali tri plánované
technické riešenia a postupy:
Riešenie A: Zamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky komunikuje
s pozitívnym pacientom a pomáha mu rozpomenúť sa na osoby, s ktorými bol v kontakte;
v rámci rozhovoru je pacientovi poskytnutá možnosť vyžiadať si mapu jeho pohybu
od telekomunikačného operátora, ktorá má pomôcť pri rozpamätaní; pacient to môže
odmietnuť; v procese si zamestnanec v oboch prípadoch vyžiada kontaktné údaje na
dotknuté osoby, ktoré pacient nie je povinný poskytnúť (môže ich poskytnutie odmietnuť);
zamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky následne kontaktuje osoby, ktoré
boli takto pacientom identifikované ako ohrozené, a to používajúc ním poskytnuté údaje.
Riešenie B: Spustenie aplikácie, ktorá slúži na informovanie obyvateľstva a seba-
monitorovanie počas domácej karantény.
Riešenie C: Úrad verejného zdravotníctva si vyžiada od telekomunikačných
operátorov identifikačné a čiastočné lokalizačné údaje osôb, ktoré za určité obdobie (napr.
posledných 14 dní) pricestovali z konkrétnej krajiny, aby ich mohol priamo kontaktovať.
74. Na základe poskytnutých informácií nedochádza v prípade riešenia B
k používaniu lokalizačných údajov od telekomunikačných operátorov. Z pohľadu
prejedávanej veci je preto toto technické riešenie irelevantné. Aj ochrana osobných údajov
je tu preto primárne v inom režime, a síce podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov.
To isté platí aj o použití telefónnych čísel získaných od pozitívne testovaných pacientov
v prípade riešenia A. Lokalizačné údaje od telekomunikačných operátorov sa budú rôznym
spôsobom využívať len v prípade riešení A a C. Zatiaľ čo riešenie A je v tejto podobe len
plánované, riešenie C bolo takto aplikované jedenkrát (body 67 a 68 odôvodnenia tohto
uznesenia).
75. Podľa vyjadrenia vlády riešenie A spočíva v tom, že zamestnancovi úradu
verejného zdravotníctva „bude pridelený bezvýznamový identifikátor, tzv. multipass.
Na základe multipassu nebude možné vidieť v tzv. clevermap, mapovom podklade
technického riešenia, ktorý slúži i na modelovanie šírenia ochorenia COVID-19, mená ani
telefónne čísla infikovaného ani jeho sociálne kontakty počas inkubačnej doby ochorenia
COVID-19. Trasovanie je založené na identifikácii lokality a časového okna, počas ktorého
sa v danej lokalite infikovaný nachádzal. Presnosť lokalizácie je obmedzená na maximálnu
vzdialenosť 100 metrov a minimálne časové okno je 10 minút, tzn. nie je identifikovaný
presný čas.“. Podľa vyjadrenia vlády je takto možné pomôcť odhaliť až trojnásobok
kontaktov oproti bežnému rozhovoru.
76. Riešenie A môže byť subsumovateľné pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona
o elektronických komunikáciách, ak cieľom sprístupnenia osobnej pohybovej mapy je
identifikácia ďalších osôb, ktoré sú v ohrození, a je nevyhnutné ich vyrozumieť o určitom
opatrení vydanom úradom verejného zdravotníctva, ktoré sa ich týka (napr. povinnosť
domácej karantény alebo informačná povinnosť). Avšak vzhľadom na to, že vláda
akcentuje, že pohybová mapa je poskytnutá len na základe súhlasu dotknutej osoby, nie je
zrejmé, prečo by sa úrad verejného zdravotníctva musel spoliehať na prístup
k telekomunikačnému tajomstvu podľa § 63 ods. 19 zákona o elektronických
komunikáciách. Ak úrad verejného zdravotníctva pracuje s údajmi so súhlasom pozitívne
testovaného pacienta na zobrazení jeho pohybovej mapy za posledné dni (s anonymizáciou
ostatných údajov), je možné na sprístupnenie telekomunikačného tajomstva použiť aj
ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách. Takýto súhlas však musí
spĺňať požiadavky vyplývajúce z práva Európskej únie [odôvodnenie č. 17, čl. 2 písm. f)
a č. 5 ods. 1 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách; pozri aj C-673/17,
Planet49 GmbH, ECLI:EU:C:2019:801, bod 44 a nasl.]. Ak bolo účelom § 63 ods. 18 písm.
b) alebo c) zákona o elektronických komunikáciách len zabezpečiť silnejší právny základ
spracúvania údajov pre zamestnanca úradu verejného zdravotníctva vzhľadom na vertikálny
vzťah so štátnou mocou, nie je potom zrejmé, prečo súhlas dotknutej osoby ako jedna
z možných záruk úplne v texte absentuje. Hoci je faktické riešenie podľa vyjadrení vlády
plánované iba v prípade súhlasu pozitívneho pacienta, ustanovenie § 63 ods. 19 zákona
o elektronických komunikáciách tento súhlas ani len nepredpokladá.
77. Riešenie C môže taktiež spadať pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona
o elektronických komunikáciách, ak má byť účelom doručenie oznámenia osobám, na ktoré
sa vzťahuje niektoré z opatrení vydané úradom verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)
v spojení s § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].
Údaje sú sprístupnené úradu verejného zdravotníctva na základe jeho žiadosti podľa § 63
ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách, a to bez získania súhlasu dotknutých osôb.
Následne dochádza k sprístupneniu identifikačných a lokalizačných údajov, resp. ich častí
o skupine osôb.
78. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri abstraktnej kontrole
ústavnosti v merite veci bude nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy vyplývajúce
z aktuálnej aplikácie zákonného znenia, ale aj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného
uplatnenia. Právny predpis preto nemožno v tomto konaní obhájiť tým, že jeho konkrétna
implementácia v danom čase nevyužíva v plnom rozsahu vytvorený zákonný rámec.
Ústavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny zásah do práv, ktorý vyplýva
z výkladu abstraktného znenia právnej úpravy.
79. V tomto štádium konania je však v prvom rade nevyhnutné zvážiť priame
dôsledky v podobe účinkov napadnutých ustanovení (pozri body 40 a 41 tohto rozhodnutia),
a to aj v kontexte možného negatívneho dopadu na používanie efektívnych technologických
prostriedkov pri boji s pandémiou.
80. Ako už bolo uvedené v úvode, ústavný súd v tomto štádiu priorizoval posúdenie
určitosti zákonného rámca a záruk napadnutej právnej úpravy proti zneužitiu, pretože ich
dodržanie by minimalizovalo dopad na obyvateľstvo, ak by sa aj samotný zber údajov
ukázal neskôr ako protiústavný v samotnom merite veci.
81. Ústavný súd už v minulosti judikoval vo vzťahu k lokalizačným a identifikačným
údajom v kontexte telekomunikačnej prevádzky. Plošný preventívny zber týchto údajov
predstavuje podľa názoru ústavného súdu (ale aj judikatúry Súdneho dvora) „zvlášť závažný
zásah“, resp. „závažný zásah“ do práva na ochranu súkromia a osobných údajov (sp. zn.
PL. ÚS 10/2014, bod 113; Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12,
EU:C:2014:238, bod 39). K zásahu do práva na súkromie a ochranu osobných údajov
dochádza jednak núteným zberom zo strany telekomunikačných operátorov, ale aj
následným sprístupnením týchto údajov štátnym orgánom. Pre porovnanie, prístup
k identifikačným údajom týkajúcich sa konkrétnych SIM kariet bez lokalizačných alebo
prevádzkových informácií nepredstavuje podľa judikatúry takýto „závažný zásah“ (C-
207/16, Ministerio Fiscal, ECLI:EU:C:2018:788, body 40, 61). Preto aj pri preskúmavaní
určitostí zákona a jeho záruk bude nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších
kritérií.
V.4 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách
V.4.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách
82. V náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 ústavný súd z dôvodu porušenia práva na
ochranu súkromia a osobných údajov plošný preventívny zber takýchto údajov aj v kontexte
zhodnej judikatúry Súdneho dvora zásadne obmedzil (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, body 120
a 121, rovnako: Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 58
a 59; Tele2 Sverige AB, C-203/15 and C-698/15, ECLI:EU:C:2016:970, body 105 a 106).
Na rozdiel od spomínaného nálezu ide však v prejedávanom prípade o zber podstatne
užšieho rozsahu údajov, ktoré sú navyše ohraničené dobou trvania mimoriadnej situácie
alebo núdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.
83. Z dikcie alebo dôvodovej správy k zákonu nie je zrejmé, pre aký konkrétny účel
možno údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách v prípade
úspešnej identifikácie vôbec použiť. Zákon deklaruje len konkrétny verejný záujem
„ochrany života a zdravia“. Ako presne možno s údajmi podľa tohto ustanovenia naložiť,
nie je špecifikované a jednoznačne určiteľné, a to ani po zohľadnení obsahu súvisiacej
právnej úpravy v § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách. Dokonca ani
vyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva sa nezhodujú v tom, ktoré opatrenie má
mať v danom ustanovení právny základ. Aj kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva
z 15. apríla 2020, ktorá bola adresovaná telekomunikačným operátorom, pracuje len
so všeobecným odkazom na „§ 63 ods. 18 až 20“ zákona o elektronických komunikáciách.
Z vlastného posúdenia ústavného súdu do úvahy teoreticky prichádzajú len dve plánované
riešenia, ktoré sa týkajú týchto údajov – riešenie A (oznámenie o pozitívnom testovaní
v okolí) a riešenie C (skupinové oznámenie). V oboch prípadoch sa však v prvom rade
uplatní skôr § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách, pokiaľ sa
oznámenie vzťahuje na konkrétne opatrenie úradu verejného zdravotníctva. Podľa daného
ustanovenia možno pre účely takéhoto oznámenia „identifikovať“ ich príjemcu. Až keby
takéto opatrenie chýbalo, zjavne by malo ísť o prípad podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona
o elektronických komunikáciách. Lenže popri tom možno dané ustanovenie rovnako využiť
aj na množstvo iných účelov ako napríklad „vynucovanie“ dodržiavania povinnej alebo
dobrovoľnej karantény, odhaľovanie trestných alebo správnych deliktov či skúmanie
trendov nákazy. Z ústavnoprávneho hľadiska si použitie údajov pre tieto rôzne potreby
vyžaduje zásadne odlišné posúdenie.
84. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. PL. ÚS 19/09, bod 57), že
neústavnosť zákonov môže spočívať rovnako aj vo vágnosti noriem. Základom tejto
požiadavky je, aby adresáti právnych noriem vedeli posúdiť, ako sú obmedzené ich práva
a aké to má pre nich následky (pozri Európsky súd pre ľudské práva Leander proti Švédsku
[1987] č. 9248/81, bod 50; Margareta and Roger Andersson proti Švédsku [1992]
č. 12963/87, bod 75). Zákon obmedzujúci základné práva musí byť dostatočne konkrétny,
aby jeho aplikácia bola predvídateľná. Problematické obmedzenie práv sa nemôže skrývať
pod lepšie znejúce alebo nič nehovoriace abstraktné znenie. Právo musí poskytovať
jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv, a preto musí dostatočne jasne
v pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu okolností a podmienok, za akých je
verejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie. Ústavný súd preto
v minulosti vyhlásil za protiústavné aj také ustanovenia, ktoré síce boli schopné
ústavnoprávne výkladu, no boli príliš vágne (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 134). Ide
o nedostatok spočívajúci v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy
tým, že požaduje od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého
verejného záujmu na obmedzení základného práva alebo slobody (sp. zn. PL. ÚS 10/2014,
bod 134). Pripustenie vysokej neurčitosti právnej normy by obmedzilo aj reálnu kontrolu
súladu ustanovenia zákona s ústavou, a tým znemožnilo ústavnému súdu vykonávať svoju
kontrolnú funkciu [porovnaj doktrínu „Determinierungsgebot“ v rakúskom ústavnom práve
(Philipp Mörth, Das Legalitätsprinzip: Gesetzesvorbehalt und Determinierungsgebot im
österreichischen Recht (Juristische Schriftenreihe, Band 279, 2020) alebo
„Bestimmtheitsgebot“ v nemeckom ústavnom práve (Hans Jarass a Bodo Pieroth,
Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland: Kommentar, 15. Auflage, 2018, s. 556)].
Ak je riziko spojené s obmedzením základného práva vysoké, požiadavka na určitosť
právnej úpravy je o to vyššia (porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 134). Platí priama
úmera, čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to precíznejší musí byť pri
formulovaní svojich zámerov, a naopak (obdobne Spolkový ústavný súd Nemecka
v spojených veciach sp. zn. 2 BvL 9/08, 2 BvL 10/08, 2 BvL 11/08, 2 BvL 12/08, bod 102).
Preto neobstoja ani argumenty o „rámcovosti“ zákona (pozri aj body 94 až 96 odôvodnenia
tohto uznesenia).
85. Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách
a ich následné použitie je nastavené tak široko, že ho možno použiť takmer bez obmedzení
pre akýmkoľvek účel v kontexte pandémie. Ustanovenie je totiž formulované ako akási
generálna klauzula pre rôzne spôsoby použitia v praxi. Vzhľadom na závažnosť zásahu
do práva na súkromie a ochranu osobných údajov takýto typ neurčitej formulácie
v demokratickej spoločnosti nemožno pripustiť. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel,
že sú dané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických
komunikáciách (výrok č. 4 tohto uznesenia).
V.4.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. c) zákona
o elektronických komunikáciách
86. Podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách môže štátna
moc získať údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách
do svojej dispozície (stanoveným postupom a v stanovenom čase). V predmetných
ustanoveniach však takmer úplne absentujú viaceré ďalšie záruky, ktoré ústavný súd, ako aj
Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyžadujú, a síce:
(i) subsidiarita používania získaných údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 122;
Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 62, 63),
(ii) jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod
134 a 136, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238,
bod 61),
(iii) kvalitný dohľad zo strany súdu alebo iných nezávislých inštitúcií (sp. zn.
PL. ÚS 10/2014, body 136 a 137, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-
594/12, EU:C:2014:238, bod 62),
(iv) zabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti (sp. zn.
PL. ÚS 10/2014, bod 124),
(v) časovo podmienené zničenie údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 136),
a zároveň
(vi) vyrozumenie dotknutých osôb (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 136).
87. Ustanovenie § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách neobsahuje
takéto dostatočné záruky proti zneužitiu údajov. Likvidáciu údajov možno z § 63 ods. 20
zákona o elektronických komunikáciách vyčítať len nepriamo, aj to bez vymedzenia
presného postupu a kontroly. Zákon neupravuje žiadny osobitný dohľad nad prístupom
k údajom, nevyžaduje subsidiaritu, možnosť verejnej kontroly, neposkytuje záruky pre
bezpečnosť údajov alebo možnosť dotknutých osôb sa brániť. Účel prístupu k údajom
možno nepriamo vyčítať len pri § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických
komunikáciách – identifikácia osoby pre účely oznámenia opatrenia úradu verejného
zdravotníctva. Časovo je síce prístup k údajom obmedzený najmä rámcom mimoriadneho
a núdzového stavu, avšak žiadnym spôsobom nezohľadňuje kritérium nevyhnutnosti podľa
epidemiologických kritérií (napr. dĺžka inkubačnej doby a pod.). Vyjadrenia vlády síce
prezentujú určité opatrenia vo svojich plánoch (napr. zničenie trasovacích údajov
do 24 hodín) a kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva z 15. apríla 2020 ukazuje, že
údaje pre riešenie C sú dožadované prostredníctvom mailovej komunikácie s využitím
asymetrického šifrovania, žiadne takéto záruky však zo zákona nevyplývajú.
88. Rovnako ako pri určitosti zákona (pozri bod 84 tohto rozhodnutia), aj tu platí
priama úmera. Čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to silnejšie záruky
musí poskytnúť pri ochrane práv pred ich možným zneužitím. Preto aj pri formulovaní
záruk v prípade „zvlášť závažného zásahu“ do práva na súkromie a práva na ochranu
osobných údajov je nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších kritérií.
89. Subsidiarita používania získaných údajov znamená, že údaje sa majú získať
z citlivejších zdrojov (akým telekomunikačné tajomstvo nepochybne je), len ak ich
nemožno získať z menej citlivých zdrojov. Subsidiarita je plne zlučiteľná aj so sankčnou
úlohou štátnych orgánov. Trestný poriadok napríklad subsidiaritu vyslovuje v § 116 ods. 1,
keď uvádza, že príkaz na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke môže sudca
vydať len „ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie
iným spôsobom podstatne sťažené“ [podobne aj § 63 ods. 7 a 8 písm. e) zákona
o elektronických komunikáciách]. Zároveň subsidiarita vyžaduje, aby si štátny orgán žiadal
rozsahom a časovo len tie informácie, ktoré na základe epidemiologických informácií sú
nevyhnutné (napr. zohľadniť faktory ako inkubačnú dobu alebo spôsob šírenia).
90. Ak údaje možno vzhľadom na povahu opatrenia získať priamo od dotknutej
osoby, ich spracovanie na základe jej súhlasu by malo byť pravidlom. To nevylučuje, že
v odôvodnených prípadoch súhlas nebude nutné žiadať (napr. ak to vylučuje povaha úkonu).
Získanie súhlasu posilňuje legitimitu a primeranosť akéhokoľvek spracúvania osobných
údajov, keďže sa odvíja od dôvery jednotlivca v pohnútky a správanie orgánu verejnej
moci. Predovšetkým vo vertikálnych vzťahoch však treba upozorniť, že ak by bol súhlas
získaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho dobrovoľnosti.
91. Jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov znamená, že údaje musia byť
použité na vopred stanovený účel, ktorý musí byť vymedzený v zákone. Účel je v tomto
význame užším pojmom ako pojem „cieľ“ uvádzaný v čl. 13 ods. 4 ústavy. Znamená, že
zákon musí presne vymedziť konkrétny dôvod použitia údajov, napríklad či lokalizačné
údaje bude vyžadovať pre jednoduché informovanie obyvateľstva, vynucovania domácej
karantény alebo prípadné stíhanie vymedzených trestnoprávnych či administratívnych
deliktov. Jasné vymedzenie účelu umožňuje ústavnému súdu aj riadne preskúmať
primeranosť právnej úpravy.
92. Kvalitný nezávislý dohľad znamená, že musí existovať nezávislá inštitúcia, ktorá
dokáže vopred odfiltrovať alebo následne korigovať prípadné nedodržiavanie rozsahu
a účelu právnej normy. Spravidla je touto inštitúciou súd (pozri napr. § 116 Trestného
poriadku a § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách). Takouto inštitúciou však
môže byť aj Národná rada Slovenskej republiky (§ 61 ods. 13 zákona o elektronických
komunikáciách). V kontexte napádanej právnej úpravy napríklad z vyjadrenia úradu pre
reguláciu vyplýva, že v prípade porušenia predmetných ustanovení nemožno dnes uložiť
žiadnu sankciu. Kvalitný nezávislý dohľad nemožno vykonávať bez dostatočného udelenia
oprávnení a nástrojov kontroly. S nezávislým dohľadom súvisí aj potreba transparentnosti,
ktorá umožňuje verejnú kontrolu nakladania s osobnými údajmi. Bez toho, aby bolo nutné
ohroziť telekomunikačné tajomstvo, sa má verejnosť možnosť oboznámiť s rozsahom
používania prístupu k spracovávaným údajom (napr. štatistické ukazovatele, typy použitia,
rozsah zabezpečenia a pod.).
93. Zabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti pomocou
technologických a organizačných opatrení znamená, že čím sú údaje citlivejšie, tým je
potrebnejšie trvať na kvalitnejších spôsoboch ochrany údajov proti zneužitiu (napr. formou
asymetrického šifrovania, implementovaním certifikácie v oblasti bezpečnosti, obmedzením
prístupu k údajom alebo vyškolením zodpovedných osôb). Bezpečnostné záruky pritom
musia byť upravené osobitne a zodpovedať najnovším vysokým štandardom používaným
v odborných kruhoch (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka
Vorratsdatenspeicherung, sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1 BvR 586/08, body 224
a 225).
94. Časová podmienenosť zničenia znamená, že ak pominuli dôvody na spracúvanie
údajov, musia byť zneškodnené (vymazané). Táto podmienka je vyjadrením toho, že tak,
ako sa subsidiarita vzťahuje na vyžiadanie údajov, uplatňuje sa na aj ich následné
spracúvanie. Ak teda odpadne dôvod na ich spracúvanie v danej kvalite, štátna moc musí
riziko zneužitia minimalizovať tým, že nepotrebné údaje čím skôr znehodnotí alebo úplne
odstráni (zničí).
95. Požiadavka vyrozumenia dotknutých osôb znamená, že pokiaľ je to možné, je
nutné o rozsahu a spôsobe použitia údajov upovedomiť dotknutú osobu, a to hoci aj
dodatočne. Je vyjadrením požiadavky na prístup k súdu a efektívnej súdnej ochrane.
Vyrozumenie tejto osobe dáva možnosť prípadne sa brániť proti použitiu svojich osobných
údajov. Trestný poriadok napríklad pozná túto možnosť v § 116 ods. 4, pričom na následné
preskúmanie stanovuje presné lehoty.
96. Uvedené záruky vyplývajú v kontexte lokalizačných a identifikačných údajov
z judikatúry ústavného súdu a Súdneho dvora k čl. 15 smernice o súkromí v elektronických
komunikáciách. Aplikujú sa preto, že na „výstupe“ (t. j. pri odovzdaní údajov
telekomunikačnými operátormi do rúk štátnej moci) stále ide o údaje spadajúce pod rozsah
pôsobnosti tejto smernice. Po odovzdaní údajov štátnej moci sa aplikujú na ich spracovanie
požiadavky ďalšieho aktu Európskej únie, a to všeobecného nariadenia o ochrane údajov
(GDPR).
97. Špeciálne je preto potrebné poukázať na ustanovenia čl. 23 ods. 2 GDPR
v prípade, ak dochádza k obmedzeniu niektorého z práv alebo zásad spracúvania osobných
údajov (napríklad informačných povinností podľa čl. 14 GDPR, porovnaj C-201/14, Bara
and Others, ECLI:EU:C:2015:638, bod 40 a nasl.). Podľa čl. 23 ods. 2 GDPR právo
Európskej únie vyžaduje osobitné záruky:
„Konkrétne musí každé legislatívne opatrenie uvedené v odseku 1 obsahovať
osobitné ustanovenia, ktoré v relevantných prípadoch upravujú aspoň: a) účely spracúvania
alebo kategórie spracúvania; b) kategórie osobných údajov; c) rozsah zavedených
obmedzení; d) záruky zabraňujúce zneužitiu údajov alebo nezákonnému prístupu či
prenosu; e) určenie prevádzkovateľa alebo kategórií prevádzkovateľov; f) doby
uchovávania a uplatniteľné záruky, pričom sa zohľadní povaha, rozsah a účely spracúvania
alebo kategórie spracúvania; g) riziká pre práva a slobody dotknutých osôb a h) práva
dotknutých osôb na informovanie o obmedzení, pokiaľ tým nie je ohrozený účel
obmedzenia.“
98. Tieto požiadavky práva Európskej únie vo veľkej miere doplňujú požiadavky na
záruky uvedené v bode 86 tohto rozhodnutia. Navyše, nemožno zabúdať aj na dodržiavanie
ostatných ustanovení GDPR vrátane zásad spracovania údajov, ale aj osobitných povinností,
ako napríklad posúdenie dopadov podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) GDPR.
99. V tomto kontexte je nutné reagovať na námietku národnej rady, ktorá vo svojom
vyjadrení uvádza, že „absencia záruk, ktoré bránia zneužitiu údajov elektronickej
komunikácie získaných, resp. poskytnutých Úradu verejného zdravotníctva v súvislosti
s bojom proti pandémii COVID-19 by mohla byť dôvodom protiústavnosti, avšak nie
samotného zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov, ale právnych predpisov na jeho vykonanie“. Inými slovami, podľa národnej rady
hoci napadnuté ustanovenia možno neobsahujú dostatočné záruky, zákon by nemal byť
protiústavný, pretože tie budú predmetom vykonávacích predpisov. Tento názor národnej
rady ústavný súd odmieta.
100. Z čl. 13 ods. 2 ústavy jednoznačne vyplýva, že medze základných práv a slobôd
možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len „zákonom“. Ak by sme pripustili,
že záruky proti zneužitiu môžu byť obsiahnuté v podzákonnom predpise, stratili by zmysel,
keďže by ich zákonodarca vôbec jednotlivcom do budúcna negarantoval. Výkonná moc by
mohla takéto záruky kedykoľvek zmeniť alebo odstrániť. Záruky proti zneužitiu práv nie sú
akýmsi odľahčením zásahov do práv, ale podmienkou ich ústavného akceptovania vôbec.
101. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 7/96), vláda
nemôže nariadením predurčiť medze základných práv a slobôd. Ústavné splnomocnenie
podľa čl. 120 ods. 1 ústavy nedovoľuje vláde osobitne obmedziť práva upravené v druhej
hlave ústavy. Podľa nálezu sp. zn. PL. ÚS 12/01 všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré
nie sú upravené priamo v ústave, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to najmä
z demokratického charakteru tvorby práva a poňatia princípu deľby moci medzi
zákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike. Súčasne sa tým chráni
jednotlivec pred ľubovôľou výkonnej moci. Do sféry výkonnej moci patria predovšetkým
veci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich
priamo neupravil. Ide predovšetkým o veci nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda
o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického
či vysoko expertného charakteru a pod. V žiadnom prípade však nemôže ísť o podmienky
akceptovateľnosti zásahu do základných práv. Ako ústavný súd zdôraznil aj vo svojom
rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/2014 (bod 134), len zákonodarca je ústavne legitimovaný
na to, aby na základe svojho uváženia pri rešpektovaní princípu proporcionality priznal
stanoveniu určitej povinnosti prednosť aprobovaného verejného záujmu pred základným
právom. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy sa uplatňuje výhrada zákona (nemožnosť delegovať
obmedzovanie základných práv na exekutívu), ktorá je zároveň vyjadrením výhrady
parlamentu (porovnaj „Parlamentsvorbehalt“ v nemeckom ústavnom práve, napr.
rozhodnutie sp. zn. 2 BvR 2302/11 a 1279/12). Zákon preto nemôže splnomocniť orgán
výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných
práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len
zákonodarnému zboru. Ústavný súd už judikoval, že splnomocnenie v zákone pre vydanie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky
dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto by ani
všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho
ustanovenia zákona nebol vydaný v súlade s ústavou (sp. zn. PL. ÚS 8/94, s. 5).
102. Ako už bolo uvedené, zber identifikačných a lokalizačných údajov podľa § 63
ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách je príliš neurčitý. Prístup k nim
podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách navyše ohrozuje právo na
súkromie a právo na ochranu osobných údajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné
zákonné záruky proti ich zneužitiu. Ústavný súd na základe už uvedeného uzavrel, že sú
dané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na
údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto
uznesenia).
V.5 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách
V.5.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách
103. Na rozdiel od § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách
znie účel ustanovenia podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách
podstatne určitejšie. Telekomunikační operátori spracúvajú podľa neho údaje „na účel
identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia“. Je teda
zrejmé, že účelom ustanovenia je oznámiť jednotlivcom určité opatrenie orgánu verejnej
moci. Takúto identifikáciu a následne oznámenie dokážu vykonať už telekomunikační
operátori u seba na základe všeobecnej požiadavky, ktorú dostanú zo strany orgánov
verejnej moci (napr. notifikovať všetky osoby v určitej oblasti alebo všetky osoby, ktoré sa
pohybovali určitým spôsobom). Potvrdzuje to aj jedno z vyjadrení telekomunikačných
operátorov, hoci žiadne z vyjadrení štátnych orgánov takéto použitie neavizuje. Ustanovenie
§ 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách preto spĺňa podmienku
určitosti (výrok č. 3 tohto uznesenia).
V.5.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. b) zákona
o elektronických komunikáciách
104. Na základe výkladu § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách môže
funkciu identifikácie a oznámenia vykonať jednak telekomunikačný operátor alebo štátna
moc. Štátna moc však musí najprv požiadať o údaje zbierané podľa § 63 ods. 18 ods. b)
zákona o elektronických komunikáciách telekomunikačných operátorov. Tým dôjde
k odhaleniu identity osôb voči štátnej moci, ako aj ku kumulácii údajov. Na tomto princípe
je založené riešenie C, pri ktorom sú telefonické kontakty konkretizovanej skupiny osôb
vyžiadané na účely telefonického kontaktovania zo strany úradu verejného zdravotníctva.
Vzhľadom na to, že aj podľa vyjadrení telekomunikačných operátorov ide pri § 63 ods. 18
písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách o zber tých istých údajov, je potrebné
uplatniť rovnaké požiadavky na záruky proti zneužitiu, ktoré boli obsiahle uvedené
v bodoch 86 až 101 tohto uznesenia. Tie však, ako to už bolo vysvetlené, absentujú. Preto
bude nevyhnutné nateraz obmedziť výklad tohto ustanovenia tak, aby až do vykonania
nápravy neumožňoval priamy prístup štátnej moci k dotknutým údajom.
105. Z rovnakých dôvodov preto ústavný súd považuje za potrebné pozastaviť
účinnosť § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách aj vo vzťahu k § 63
ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách. Ustanovenie § 63 ods. 18 písm. b)
zákona o elektronických komunikáciách je preto potrebné za tejto situácie ústavne
konformne vykladať tak, že štátna moc nemôže priamo žiadať o údaje podľa tohto
ustanovenia skôr, než prijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.
106. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že pre identifikáciu a doručenie oznámenia
jednotlivcom nie je bezpodmienečne nevyhnutné, aby údaje podľa § 63 ods. 18 písm. b)
zákona o elektronických komunikáciách do svojej dispozície získal orgán verejnej moci.
Telekomunikační operátori dokážu takúto identifikáciu príjemcov správ a komunikáciu
(oznámenie osobitných opatrení úradu verejného zdravotníctva) vykonať pre štátnu moc
v rámci svojej súčinnosti. Pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 vo vzťahu k § 63 ods. 18
písm. b) preto neznamená, že by takúto identifikáciu a oznámenie nemohli vykonať nateraz
priamo telekomunikační operátori na základe žiadosti úradu verejného zdravotníctva. Údaje
len nemožno sprístupniť štátnej moci, pokiaľ na jej strane neexistujú dostatočné záruky
proti zneužitiu. Aj cieľ riešenia C preto možno realizovať, hoci v pozmenenej forme.
Zamestnanci úradu verejného zdravotníctva môžu po pozastavení účinnosti formulovať
naďalej iba všeobecné žiadosti. Ich implementácia musí byť prenechaná telekomunikačným
operátorom, pokiaľ nebudú prijaté záruky formou legislatívnych opatrení.
107. Prístup k údajom v režime § 63 ods. 18 písm. b) podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona
o elektronických komunikáciách ohrozuje právo na súkromie a právo na ochranu osobných
údajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné zákonné záruky proti ich zneužitiu.
Ústavný súd na základe uvedeného preto uzavrel, že sú dané dôvody na pozastavenie
účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na údaje podľa § 63 ods. 18
písm. b) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto uznesenia). Preto bude
nateraz nutné § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vykladať tak,
že štátna moc nemôže priamo žiadať o vydanie údajov podľa tohto ustanovenia skôr, než
prijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.
V.5.3 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. a) zákona
o elektronických komunikáciách
108. Navrhovatelia vo svojom návrhu nenapadli zber údajov podľa § 63 ods. 18
písm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Zároveň však napadli § 63 ods. 19 a 20
ako celok, a teda aj ako sa tieto vzťahujú na prístup k údajom zbieraných podľa § 63 ods. 18
písm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Treba pripomenúť, že v prípade tohto
ustanovenia ide o údaje „v anonymizovanej podobe“, ktoré sa majú použiť „na štatistické
účely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia života
a zdravia“. Ústavný súd vychádza z toho, že pojem v „anonymizovanej podobe“ má byť
vykladaný v súlade so všeobecným nariadením o ochrane údajov (GDPR). A teda, že ide
o údaje, ktoré sa nevzťahujú na identifikovanú alebo identifikovateľnú fyzickú osobu, a teda
údaje, ktoré sa stali anonymnými takým spôsobom, že dotknutá osoba nie je alebo už nie je
identifikovateľná (pozri odôvodnenie č. 26 GDPR). Bez nutnosti nateraz skúmať, či takéto
údaje spadajú pod ratione materiae použitých referenčných noriem (najmä čl. 16, 19 a 22
ústavy), je zrejmé, že vo vzťahu k týmto údajom nemôže ísť o „zvlášť závažný zásah“ alebo
akokoľvek intenzívny zásah do ochrany súkromia jednotlivca (pozri bod 81 tohto
uznesenia). Z tohto dôvodu preto ústavný súd v súlade s myšlienkou priamej úmery
s rizikom (pozri body 84 a 88 tohto uznesenia) nevidí bezprostredné ohrozenie základných
práv v tom, ak by sa nateraz zber a spracúvanie týchto anonymných údajov štátnou mocou
realizovali aj bez osobitných záruk. Z tohto dôvodu ústavný súd účinnosť § 63 ods. 19 a 20
zákona o elektronických komunikáciách vo vzťahu k týmto údajom [§ 63 ods. 18 písm. a)]
nepozastavil (výrok č. 6 tohto uznesenia).
V.6 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických
komunikáciách
109. V závere ústavný súd konštatuje, že pozastavil účinnosť tých ustanovení zákona
o elektronických komunikáciách, kde absentovala ich nevyhnutná určitosť alebo sa
kumulovala s absenciou nevyhnutných ľudsko-právnych záruk. Záruky, ktoré je nutné
kumulatívne v legislatívnom procese doplniť, sú obšírne vysvetlené v bodoch 86 až 101
tohto uznesenia.
110. Vo vzťahu k riešeniu A ústavný súd pripomína, že obmedzená telefonická
asistencia pri odhaľovaní osobnej pohybovej mapy je naďalej možná podľa § 63 ods. 3
zákona o elektronických komunikáciách za následného dodržania všeobecného právneho
rámca na ochranu osobných údajov. Podmienkou však je, že je naozaj realizovaná na
základe súhlasu a plnej dobrovoľnosti zo strany dotknutých osôb bez negatívnych dopadov
v prípade odmietnutia (ako to deklaruje vyjadrenie vlády). Ani toto technické riešenie preto
nie je po pozastavení účinnosti predmetných ustanovení zákona o elektronických
komunikáciách týmto uznesením znemožnené.
111. Napokon, výrok o pozastavení účinnosti § 63 ods. 19 a 20 zákona
o elektronických komunikáciách sa vzťahuje len na prístup úradu verejného zdravotníctva
k údajom podľa § 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách, a nie na
prístup k údajom podľa § 63 ods. 18 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách.
Prístup k týmto údajom preto nie je týmto výrokom žiadnym spôsobom obmedzený.
112. Ústavný súd nestojí mimo demokratický ústavný systém a spoločnosť (porov.
PL. ÚS 13/2012, bod 98), a tak vedomý si deľby moci a svojich ústavných povinností
nemôže neuviesť, že pri rozhodovaní o tejto časti návrhu a pri jeho odôvodňovaní mal na
mysli, že pre mocenské autority bolo nepochybne právne aj technicky náročné vo všeobecne
známych časových súvislostiach prijať špecifickú úpravu týkajúcu sa mobilnej komunikácie
a ochrany súkromia a osobných údajov. Bez toho, aby ústavný súd ustupoval z role
ochrancu ľudských slobôd a ústavnosti, obšírne formuluje v predmetnej veci svoje
predbežné právne názory s cieľom byť čo najviac nápomocný v tejto zložitej situácii, aby
tým realizoval zásadu ústavnej spolupráce ústavných orgánov (I. ÚS 7/96, PL. ÚS 16/95
a PL. ÚS 8/08). V prípade tohto rozhodnutia pritom stále ide o rozhodovanie o pozastavení
účinnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich
častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom
ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
Podľa § 83 zákona o ústavnom súde uznesenie ústavného súdu
o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho
časti alebo niektorého jeho ustanovenia a uznesenie o zrušení
pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho
časti alebo niektorého jeho ustanovenia je právoplatné
a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov.
V Košiciach 13. mája 2020
Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky