Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo

sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003

o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade

všeobecne záväzného nariadenia obce G. z 25. júna 1999 o zásadách chovu hospodárskych

zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce G. s čl. 2 ods. 3,

čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68

a s , s , s

a ods. 3 písm. g) a m) a s

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 29 a s § 37 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o ochrane zvierat takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia čl. 1, čl. 4 a čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia obce G. z 25. júna

1999 o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných

v domácnosti v intraviláne obce G. n i e s ú v s ú l a d e s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 2, čl.

16 ods. 1, , a s , s ustanovením

, s ustanoveniami a a a

o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov a s ustanovením Z.

z. o ochrane zvierat.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) podal

20. augusta 2001 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa

(ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 písm. e) a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) návrh na začatie

konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce G. z 25. júna 1999 o zásadách

chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne

obce G. (ďalej len „napadnuté nariadenie“) s ďalej označenými ustanoveniami.

Ústavnému súdu navrhol, aby nálezom takto rozhodol:

„Všeobecne záväzné nariadenie obce G. z 25. júna 1999 o zásadách chovu

hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce

G., nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1,

, , a , s zákona

č. , s a , , zákona

o obecnom zriadení, s § 29 a § 37 zákona o ochrane zvierat.“

2. K návrhu bolo pripojené aj napadnuté nariadenie v úplnom znení:

„Obecné zastupiteľstvo v G., v zmysle § 6 a 11 ods. 4, pís. g, zákona SNR

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, , pís. b.

Zbierky zákona o veterinárnej starostlivosti a na základe Zásad chovu

hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR vydaných MP SR v októbri 1992

vydáva toto

všeobecne záväzné nariadenie

Prvá časť

Zásady chovu hospodárskych zvierat v intraviláne obce

čl. 1

Úvodné ustanovenie

V tejto časti VZN upravuje podmienky chovu hospodárskych zvierat v intraviláne

obce G. z hľadiska hygienického, vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených

objektov a kapacity chovu.

čl. 2

Všeobecné podmienky

Pri umiestnení objektu na chov hospodárskych zvierat musia byť dodržané všeobecné

zásady a legislatívne normy požiarne, stavebné, ekologické, hygienickej a veterinárnej

ochrany. Pri výstavbe a prestavbe týchto objektov stavebník prihliada na miestne zvyklosti

a na nenarušenie architektonicko-urbanistického výrazu obce.

Objekty s najviac obťažujúcou výrobou (ošípané, hnojiská) majú byť situované

najďalej od obytnej časti aj s ohľadom na susedné obytné objekty.

čl. 3

Hygienické podmienky

1) Pri chove hospodárskych zvierat je potrebné rešpektovať základnú požiadavku,

aby chov svojou činnosťou negatívne neovplyvňoval prostredie a jeho jednotlivé zložky –

ovzdušie, vodu, pôdu a pohodu bývania emisiami pachovými, prachovými, hlukom,

obťažujúcim hmyzom, hlodavcami a pod.

2) Pre obmedzenie nežiaducich vplyvov z chovu hospodárskych zvierat treba

zvažovať nasledovné opatrenia:

- využitie tienenia objektmi smerom k objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu

- realizovať výsadbu novej zmiešanej zelene

- vhodná manipulácia s hnojom, močovkou a pod., spevnené hnojiská

- dôsledné dodržovanie hygienických zásad prevádzky chovu

- podľa potreby vykonávať dezinfekciu, dezinsekciu a deratizáciu objektu chovu.

čl. 4

Vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov

A. Ak je objekt určený na bývanie, má okno alebo dvere orientované na objekt chovu a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 15 m.

b) medzi objektom chovu a objektom pre bývanie je prekážka – pevná stena, plný

plot, múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 10 m.

B. Ak objekt určený na bývanie nemá okno alebo dvere orientované na objekt chovu a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 10 m.

b) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je prekážka – pevná stena, plný plot,

múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 5m.

C. Hnojisko:

a) medzi hnojiskom a objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu je

voľné priestranstvo – 25 m

b) medzi hnojiskom a objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu je prekážka – pevná

stena, plný plot, múr, živý plot a pod. – 20 m.

čl. 5

Kapacita chovu

V intraviláne obce je povolený chov hospodárskych zvierat na jednom stavebnom

pozemku spolu 3 veľké dobytčie jednotky (1 VDJ = 500 kg), spolu 1 500 kg/živej hmotnosti

všetkých chovaných zvierat, napr:

- dojnica 3 ks, mladý dobytok 5 ks

- ošípané pre výkrm 9 ks

- hydina 100 ks

- ovce, koza 15 ks

- kôň 2 ks, žriebä 6 ks

- králik 100 ks.

Druhá časť

Zásady chovu a držanie psov

čl. 6

Podmienky chovu

1) Majiteľ psa je povinný vytvoriť také podmienky (opatrenia), ktoré zabránia úniku psa

mimo areál nehnuteľnosti majiteľa.

2) Pes sa môže pohybovať po verejných priestranstvách iba v doprovode osoby staršej ako

15 rokov, pričom musí byť pes na vodítku a musí byť zabezpečený proti pohryznutiu

náhubkom.

3) Je zakázané vodiť psa na športoviská, na cintorín, do areálu kostola, školy, škôlky, do

obchodu a pohostinstva.

4) Pes pohybujúci sa na verejných priestranstvách a na pozemkoch iných fyzických

a právnických osôb bez doprovodu majiteľa sa považuje za túlavého psa.

5) Túlavý pes môže byť na príkaz OcÚ odchytený a karantovaný. Náklady spojené

s odchytom a karanténou psa so sankčným poplatkom znáša majiteľ psa.

6) V spoločných častiach spoločných dvorov je majiteľ psa povinný zamedziť ohrozeniu

oprávnene sa pohybujúcich osôb.

Tretia časť

Spoločné ustanovenia

čl. 7

Povinnosti chovateľa zvierat

Chovatelia zvierat sú povinní:

- chovať zvieratá spôsobom, v prostredí a v podmienkach, ktoré zodpovedajú ich

fyziologickým potrebám,

- sledovať zdravotný stav zvierat, predchádzať ich ochoreniam, pri ochorení im

včas zabezpečiť potrebnú odbornú veterinárnu pomoc,

- plniť opatrenia určené orgánmi veterinárnej starostlivosti na zamedzenie šírenia

nákaz,

- poskytnúť potrebnú súčinnosť a pomoc pri výkone nariadeného veterinárneho

vyšetrenia, núdzového ochranného očkovania, alebo iného nariadeného

veterinárneho zákroku, vrátane predvedenia zvieraťa v určenom termíne na

určené miesto,

- chovateľ psov starších ako 3 mesiace je povinný zabezpečiť, aby bol pes v imunite

proti besnote,

- zabezpečiť bez meškania veterinárne vyšetrenie zvieraťa, ktoré poranilo človeka,

- postarať sa o vhodné a bezpečné ukladanie tiel uhynutých zvierať až do ich

odvozu alebo neškodného odstránenia,

- vytvárať také podmienky chovu, aby nedochádzalo k porušovaniu zákona

č. o ochrane zvierat, najmä zabrániť týraniu zvierat.

Záverečné ustanovenie

čl. 8

1) Pri uplatňovaní tohto nariadenia v ďalších prípadoch platia príslušné ustanovenia

o veterinárnej starostlivosti, o ochrane

zvierat a o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnkov.

2) Na tomto všeobecnom záväznom nariadení sa uznieslo Obecné zastupiteľstvo v G. dňa

25. 6. 1999. Jeho vyhlásenie bolo vykonané vyvesením na úradnej tabuli dňa 28. 6. 1999.

3) Toto VZN nadobúda účinnosť 15. dňom od vyvesenia na úradnej tabuli.“

3. Navrhovateľ uviedol najmä tieto argumenty:

- Obecné zastupiteľstvo v G. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) nevydalo napadnuté

nariadenie na plnenie úloh štátnej správy; vydalo ho nad rámec normotvornej právomoci,

ktorá sa obci priznáva podľa , aj napriek výslovnému splnomocneniu, ktoré

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) udelila štátnej správe na

úpravu podmienok chovu a držania zvierat;

- Národná rada na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa § 5 ods. 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a orgány územnej samosprávy ani nezaradila medzi

orgány s úlohami pri ochrane zvierat;

- Obecné zastupiteľstvo vydalo napadnuté nariadenie na základe právomoci, ktorú si

samo udelilo nad rámec normotvornej právomoci priznanej obciam podľa čl. 68 a čl. 72

ods. 1 ; tým porušilo aj a a a zákona

o obecnom zriadení, pričom porušilo aj § 29 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane zvierat“;

);

- Obecné zastupiteľstvo napadnutým nariadením upravilo práva a povinnosti

majiteľov zvierat, a tým obmedzilo dispozíciu s ich majetkom; obec nemôže nariadením

obmedziť právo zaručené , pretože obec je právnickou osobou, ktorej

nedovoľuje obmedziť základné práva a slobody ();

- Ak orgán územnej samosprávy napadnutým nariadením ustanovil podmienky

obmedzujúce základné práva a slobody, uplatnil svoju normotvornú právomoc spôsobom,

ktorý nie je v súlade s , druhou vetou a s a 3

(napadnutým nariadením sa upravili otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine

zákonom);

- Obec uplatní normotvornú právomoc podľa vtedy, keď vydá

nariadenie, ktoré je v súlade s každým relevantným ustanovením (obecné

zastupiteľstvo konalo v nesúlade s týmto ustanovením );

- Napadnutým nariadením sa obmedzilo vlastníctvo občana k hospodárskym

a spoločenským zvieratám nad rámec zákona a jeho právo držať a nakladať so svojím

zvieraťom (ide o nesúlad s );

- Ústavná ochrana súkromia sa podľa spája s nedotknuteľnosťou

osoby, pričom predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou

a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy (); napadnutým nariadením sa

však v tomto prípade ustanovujú podmienky obmedzujúce materiálne hodnoty súkromnej

povahy chránené označeným ustanovením;

- Napadnuté nariadenie v čl. 5 stanovuje maximálny počet hospodárskych zvierat,

ktorých chov povoľuje na jednom stavebnom pozemku; takouto úpravou sa v rozpore

s (možnosť iba zákonného obmedzenia základných práv a slobôd)

neoprávnene zasahuje do práva na súkromie zaručeného podľa .

4. Obec G. (ďalej len „obec“) sa vyjadrila k návrhu podaním starostu z 22. októbra

2001. Tu bolo v prvom rade uvedené, že obecné zastupiteľstvo sa pri vydaní napadnutého

nariadenia opieralo o o veterinárnej

starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o veterinárnej starostlivosti“) vo vedomí usmerniť chov

hospodárskych zvierat na základe požiadaviek občanov, ktorí opakovane poukazovali na

nepriaznivý vplyv rozšírených chovov na životné prostredie.

Keďže nebol vydaný všeobecne záväzný právny predpis zo strany Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo pôdohospodárstva“), ktorý

predpokladá § 37 zákona o ochrane zvierat, obecné zastupiteľstvo sa pridržiavalo „Zásad

chovu hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR“ (ďalej len „zásady chovu

zvierat“), ktoré vydalo ministerstvo pôdohospodárstva v októbri 1992 „na preklenutie

obdobia, kedy sa vypracúvajú nové normatívy ako pomôcku pre samosprávy miest a obcí

a pre orgány štátnej správy“. Obecné zastupiteľstvo vychádzalo z „odporúčaných kapacít

a odstupových vzdialeností produkčných a obytných objektov“ uvádzaných v tomto

materiáli.

Obec predložila ústavnému súdu Vestník Okresného úradu N., ročník II/ čiastka 2,

február 1993 (ďalej len „vestník“), kde pod názvom „Zásady chovu hospodárskych zvierat

v intraviláne a extraviláne obcí Slovenskej republiky“ sú rozvedené hlavné časti týchto

zásad riaditeľom Ústavu hygieny a epidemiológie v N. (hlavné zásady z hľadiska

hygienického, ako napr. pásmo hygienickej ochrany, vzdialenosti objektov živočíšnej

výroby od chránených objektov, prepočet kapacitnej hodnoty veľkej dobytčej jednotky na

kusy hospodárskych zvierat a pod.).

Obecné zastupiteľstvo sa podľa starostu opieralo tiež o § 127 Občianskeho

zákonníka, pričom jeho cieľom bolo vydaním napadnutého nariadenia chrániť občanov proti

nadmerným negatívnym vplyvom na životné prostredie, čo sa aj v praxi kladne prejavilo.

Obec predložila ústavnému súdu aj „Všeobecne záväzné nariadenie obce G.

o niektorých podmienkach držania psov z 29. novembra 2002 (ďalej aj „nariadenie

z 29. novembra 2002“) vydané v zmysle § 6 a § 11 ods. 4 písm. g) zákona o obecnom

zriadení a , ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov.

Označené nariadenie nadobudlo účinnosť 1. januára 2003, pričom v bode 3 článku 6

(Záverečné ustanovenia) sa uvádza, že: „Dňom nadobudnutia účinnosti tohto VZN sa ruší

Druhá časť - zásady chovu a držania psov VZN o zásadách chovu hospodárskych zvierat

a spoločenských zvierat, chovaných v domácnosti v intraviláne obce G.“

5. Ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie uznesením č. k. -12 zo

6. septembra 2001.

Navrhovateľ zotrval na svojom stanovisku aj po zaslaní mu stanoviska obce

k návrhu. V určenej lehote sa nevyjadril ani k nariadeniu z 29. novembra 2002, ktoré mu

bolo zaslané.

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od konania ústneho pojednávania vo

veci samej v zmysle . Pretože ústavný súd bol tiež

názoru, že od takéhoto postupu nemožno očakávať ďalšie objasnenie, upustil od ústneho

pojednávania a vo veci konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Znenie ustanovení , s ktorými malo byť napadnuté nariadenie podľa

navrhovateľa v nesúlade, je nasledovné:

Článok 2 ods. 3: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

Článok 12 ods. 1 druhá veta: „Základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Článok 13 ods. 2: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom.“

Článok 13 ods. 3: „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Článok 16 ods. 1: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená

môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Článok 19 ods. 2: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.“

Článok 20 ods. 1: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Článok 68: „Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich

pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné

nariadenia.“

Článok 71 ods. 2: „Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok

vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho

medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na

vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.“

Podľa : „Vlastník je v medziach zákona oprávnený

predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“

Znenie ustanovení zákona o obecnom zriadení, o ktoré ide, je takéto:

§ 4 ods.1: „Obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so

správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť

upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná

právnická osoba alebo fyzická osoba.“

§ 4 ods. 3 písm. g): „Obec pri výkone samosprávy najmä ... utvára a chráni zdravé

podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako

aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru,

osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport.“

§ 4 ods. 3 písm. m): „Obec pri výkone samosprávy najmä ... zabezpečuje verejný

poriadok v obci; nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané

alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste.“

§ 6 ods. 1: „Obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia;

nariadenie nesmie byť v rozpore s , ústavnými zákonmi,

zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.“

Pri zákone o ochrane zvierat ide o tieto ustanovenia:

§ 29:

„(1) Orgánmi ochrany zvierat sú

a) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

b) Štátna veterinárna správa,

c) okresné veterinárne správy.

(2) V pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky a v pôsobnosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky plnia úlohy orgánu ochrany zvierat veterinárna

služba Ministerstva obrany Slovenskej republiky a orgán veterinárnej starostlivosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

§ 37:

„(1) Ministerstvo ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o

a) chove hospodárskych zvierat,

b) usmrcovaní jatočných zvierat,

c) podmienkach chovu spoločenských zvierat, odbornej spôsobilosti na ich chov a výcvik na

účely obchodovania s nimi,

d) odbornej príprave inšpektorov ochrany zvierat,

e) chove divých zvierat a nebezpečných živočíchov,

f) ochrane pokusných zvierat.

(2) Ministerstvo po dohode s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky

ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti zoohygienických

a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských zvierat.“

2. Navrhovateľ namietal nesúlad v podstate celého napadnutého nariadenia

s citovanými ustanoveniami , , zákona o obecnom zriadení

a zákona o ochrane zvierat a ústavný súd požiadal, aby tento nesúlad v náleze vyslovil.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade ...

c) všeobecne záväzných nariadení podľa s , s ústavnými zákonmi,

s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak

o nich nerozhoduje iný súd,

d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy

a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2

s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom

ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich

nerozhoduje iný súd.

3. Už z uvádzajúcej časti napadnutého nariadenia vyplýva, že obecné zastupiteľstvo

ho prijalo pri výkone samosprávnej pôsobnosti obce podľa , a nie pri výkone

prenesenej štátnej správy podľa (preto námietke nesúladu s týmto

ustanovením ústavný súd nevyhovel).

Napadnuté nariadenie sa okrem iného odvoláva aj na § 13 ods. 1 písm. b) zákona

o veterinárnej starostlivosti (obce usmerňujú a evidujú chov hospodárskych zvierat a zvierat

chovaných v domácnostiach). Podľa § 1 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona tento zákon

ustanovuje aj pôsobnosť územnej samosprávy na úseku veterinárnej starostlivosti. V § 4

ods. 4 zákona o obecnom zriadení sa uvádza, že ak zákon pri úprave pôsobnosti obce

neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce. Keďže zákon o veterinárnej starostlivosti neustanovuje, že

usmerňovanie a evidovanie chovu hospodárskych zvierat a zvierat chovaných

v domácnostiach obcami patrí do výkonu prenesenej pôsobnosti štátnej správy, ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce.

Pri vydávaní nariadení podľa obec musí postupovať v súlade s

ods. 4 (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ) a jej nariadenia musia byť

v súlade s právnymi predpismi označenými v a v

zákona o obecnom zriadení.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého nariadenia z hľadiska namietaného

nesúladu posudzoval - až na jeho druhú časť (Zásady chovu a držania psov, čl. 6

-Podmienky chovu), ktorá bola medzičasom zrušená nariadením z 29. novembra 2002 -

všetky jeho ustanovenia, pričom nesúlad zistil pri článkoch 1, 4 a 5.

4. Pri čl. 2 (Všeobecné podmienky), čl. 3 (Hygienické podmienky), čl. 7 (Povinnosti

chovateľa zvierat) a pri čl. 8 (Záverečné ustanovenie) ústavný súd navrhovateľom

namietaný nesúlad nezistil.

Slovné výrazy použité v označených článkoch, napr. „... musia byť dodržané

všeobecné zásady a ...“ (čl. 2), „... je potrebné rešpektovať základnú požiadavku, aby ...

treba zvažovať nasledovné opatrenia ...“ (čl. 3) a „chovatelia zvierat sú povinní ...“ (čl. 7),

v spojení s textom, ktorý na ne nadväzuje, nesvedčia najmä o porušení princípov uvedených

v a vo vzťahu k právam podľa ,

a .

Medze základných práv a slobôd, zákazy, prípadne povinnosti v súvislosti s chovom

hospodárskych a spoločenských zvierat vyplývajú predovšetkým zo zákona o ochrane

zvierat a zo zákona o veterinárnej starostlivosti. Účelom prvého zákona podľa § 1 ods. 1 je

utvoriť predpoklady na ochranu zvierat úpravou správania ľudí k nim a upraviť základné

podmienky chovu a držby nebezpečných živočíchov. Predmetom úpravy druhého zákona je

podľa § 1 ods. 1 ustanovenie pravidiel a podmienok veterinárnej starostlivosti v záujme

zachovania a zlepšovania zdravia zvierat, ochrany životného prostredia, ochrany zdravia

ľudí ...

Výkon samosprávy obce v zmysle § 4 ods. 3 písm. g) a m) zákona o obecnom

zriadení (napr. utvárať a chrániť zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce

obyvateľov obce, chrániť životné prostredie a zabezpečovať verejný poriadok) sa nutne

prelína s jej právomocou podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti

(usmerňovať a evidovať chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach)

a tiež povinnosťou utvárať predpoklady na zdravé životné podmienky, pracovné podmienky

a zdravý spôsob života v zmysle § 10 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane zdravia ľudí“).

Znenie vyššie označených článkov napadnutého nariadenia nejde nad rámec medzí,

zákazov alebo povinností, ktoré sú ustanovené napr. v citovaných zákonoch. Obecné

zastupiteľstvo viac-menej reinterpretovalo zákonný text na miestne pomery, v niektorých

prípadoch takmer doslova (porovnaj napr. povinnosti každého chovateľa zvierat podľa § 23

ods. 2 písm. b), c), d), e), f) a h) zákona o veterinárnej starostlivosti s povinnosťami

chovateľa zvierat podľa čl. 7 napadnutého nariadenia).

5. Ústavný súd zistil v napadnutom nariadení nesúlad pri čl. 4 (Vzdialenosti objektov

živočíšnej výroby od chránených objektov) a čl. 5 (Kapacita chovu). Keďže čl. 1 (Úvodné

ustanovenie) uvádza, že nariadenie upravuje aj vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od

chránených objektov a kapacity chovu, ide o nesúlad aj pri tomto článku.

Ústavný súd už uviedol, že normotvornú právomoc podľa nemôže obec

uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich

v územnom obvode orgánu územnej samosprávy, pričom obec ani v rámci svojej

normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov

(napr. ).

V čl. 4 napadnutého nariadenia sú uvedené presné vzdialenosti v metroch, ktoré majú

byť zachované medzi objektmi živočíšnej výroby (objekt chovu alebo hnojisko)

a chránenými objektmi (objekt na bývanie alebo objekt vyžadujúci hygienickú ochranu). V

čl. 5 sú príkladmo uvedené maximálne povolené počty hospodárskych zvierat pre chov na

jednom stavebnom pozemku.

Obec poukázala na to, že obecné zastupiteľstvo pri vydaní nariadenia vychádzalo

„z odporúčaných kapacít a odstupových vzdialeností produkčných a obytných objektov“

uvedených v zásadách chovu zvierat ministerstva pôdohospodárstva z októbra 1992. Vo

vestníku z februára 1993, ktorý sa týka označených zásad, sú uvedené viaceré vzdialenosti

závislé od rôznych faktorov (najmenšia 5 metrov a najväčšia 35 metrov), ako aj počty

jednotlivých zvierat. Na záver sa však uvádza, že minimálne vzdialenosti uvedené

v tabuľkách sú navrhované z hľadiska hygienickej ochrany a ich použitie sa odporúča za

predpokladu, že ..., pričom odporúčané počty chovaných zvierat a vzdialenosti objektov

živočíšnej výroby od chránených objektov treba považovať za smerné a je ich možné

upraviť na základe odborného posúdenia hygienickou a veterinárnou službou a príslušným

úradom životného prostredia. Niektoré odporúčané vzdialenosti a kapacity chovu

vyplývajúce z vyššie uvedených zásad sa však v napadnutom nariadení stali všeobecne

záväznými pre územný obvod obce.

V § 37 ods. 1 zákona o ochrane zvierat sa uvádza, že ministerstvo pôdohospodárstva

ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom aj podrobnosti o chove hospodárskych

zvierat a podmienkach chovu spoločenských zvierat. To sa stalo vyhláškami č. 230/1998

o chove hospodárskych zvierat a usmrcovaní jatočných zvierat a č. 231/1998 o chove

spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných

zvierat. Predmetom úpravy prvej vyhlášky je najmä upraviť podrobnosti o držaní, ustajnení,

výžive a ošetrovaní hospodárskych zvierat [§ 1 písm. a)] a predmetom úpravy druhej

vyhlášky je upraviť podrobnosti o podmienkach chovu spoločenských zvierat [§ 1 písm. a)].

Podľa § 37 ods. 2 zákona o ochrane zvierat ministerstvo pôdohospodárstva po dohode

s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym

predpisom podrobnosti zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu

spoločenských zvierat.

Usmerňovanie a evidovanie chovu hospodárskych zvierat a zvierat chovaných

v domácnostiach patrí do výkonu samosprávnej pôsobnosti obce podľa .

Ustanovenie podrobností týkajúcich sa vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od

chránených objektov, ako aj kapacity chovu však do výkonu samosprávnej pôsobnosti obce

nepatrí (tieto činnosti nemožno zaradiť ani do výkonu prenesenej pôsobnosti štátnej správy

na obce podľa ). Keďže obecné zastupiteľstvo nevydalo napadnuté

nariadenie - v časti ohľadne čl. 4, čl. 5 (a teda sčasti aj čl. 1) - vo veciach územnej

samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona v zmysle

, okrem tohto článku sa dostalo do nesúladu aj s ďalšími ustanoveniami

, , zákona o obecnom zriadení a zákona o ochrane zvierat.

Určené vzdialenosti, resp. voľné priestranstvá medzi označenými objektmi v čl. 4

nariadenia a maximálne počty povoleného chovu zvierat v čl. 5, sú medze základných práv

ustanovené napadnutým nariadením, hoci podľa takéto medze možno

upraviť za podmienok ustanovených len zákonom. Takýto postup pri vydaní

napadnutého nariadenia je aj v rozpore s , lebo každý môže konať, čo nie

je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa názoru ústavného súdu nejde v tomto prípade o nesúlad s čl. 12 ods. 1 druhou

vetou a s . Článkami 4 a 5 (a tiež 1) napadnutého nariadenia nedošlo

k porušeniu princípov neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti a nezrušiteľnosti

základných práv a slobôd, pričom obmedzenia základných práv v napadnutom nariadení nie

sú zákonnými obmedzeniami v zmysle .

Ústavný súd sa už vo svojej predošlej rozhodovacej činnosti vo viacerých prípadoch

zaoberal otázkami porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20

ods. 1 v súvislosti so všeobecne záväznými nariadeniami obcí alebo miest, ktoré sa

týkali chovu zvierat.

V náleze sp. zn. napr. uviedol, že ústavná ochrana súkromia sa podľa

spája s nedotknuteľnosťou osoby, pričom predmetom takto vytvorenej

ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej

povahy, kdežto ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19

ods. 2 . V tomto náleze tiež uviedol, že všeobecne záväzné nariadenie, ktoré

preskúmaval, nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade s možno ustanoviť

oprávnené zásahy do súkromného a rodinného života, a preto nie je v súlade s čl. 16 ods. 1

a s .

Aj v tomto prípade sa napadnuté nariadenie týka ako materiálnych, tak aj

nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy (zvieratá, objekty živočíšnej výroby, chránené

objekty; spôsob chovu zvierat, hospodárenia a pod. ako nemateriálne aspekty súkromného

a rodinného života). Keďže medze základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2

, ktoré vyplývajú z napadnutého nariadenia, nezodpovedajú a

, ide aj o nesúlad s a s .

V náleze sp. zn. ústavný súd tiež uviedol, že obec ani v rámci svojej

normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov.

Obec všeobecne záväzným nariadením nemôže obmedziť právo zaručené čl. 20 ods. 1

, pretože obec je právnickou osobou, ktorej nedovoľuje obmedziť základné

práva a slobody.

Pretože v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia ide aj o obmedzenie vlastníckeho práva

zaručeného prvotne v a potom v , niet

dôvodu, aby sa ústavný súd odchýlil od predošlej judikatúry a nevyslovil aj nesúlad

s označenými ustanoveniami a .

Keď označenými článkami napadnutého nariadenia došlo k prekročeniu rámca

samosprávnej pôsobnosti obce, a teda k nesúladu s už označenými ustanoveniami

a , ide aj o nesúlad s a a a s

zákona o obecnom zriadení.

Pokiaľ navrhovateľ namietal aj nesúlad napadnutého nariadenia s § 29 a § 37 zákona

o ochrane zvierat, ústavný súd sa stotožnil len s námietkou nesúladu ohľadne ustanovenia

§ 37.

V § 29 zákona o ochrane zvierat sú označené orgány ochrany zvierat, resp. orgány,

ktoré plnia úlohy orgánu ochrany zvierat v pôsobnosti ministerstiev obrany a vnútra. Ide

o orgány štátnej správy v oblasti ochrany zvierat. Táto oblasť však nemôže byť len

doménou výkonu štátnej správy, ale v rámci svojho ústavného a zákonného postavenia sa na

nej do určitej miery podieľa aj samospráva [pozri znenie už citovaných ustanovení § 4

ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) zákona o obecnom zriadení, § 13 ods. 1 písm. b) zákona

o veterinárnej starostlivosti a § 10 písm. a) zákona o ochrane zdravia ľudí]. Prijatie

všeobecne záväzného nariadenia obcou, ktoré sa týka zásad chovu hospodárskych

a spoločenských zvierat v domácnosti v intraviláne obce, nie je v príčinnej súvislosti

s vymedzením príslušných orgánov štátnej správy v oblasti ochrany zvierat podľa § 29

zákona o ochrane zvierat, a preto s ním ani nemôže byť v nesúlade.

Napadnuté nariadenie je však v nesúlade s § 37 zákona o ochrane zvierat. V tomto

ustanovení je okrem iného uvedené, že podrobnosti o chove hospodárskych zvierat,

podmienkach chovu spoločenských zvierat, ako aj podrobnosti zoohygienických

a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských zvierat ustanoví

ministerstvo pôdohospodárstva všeobecne záväzným právnym predpisom. Podrobnosti

ustanovené v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia teda nepatria do pôsobnosti samosprávy,

ale štátnej správy, a preto ide o nesúlad s § 37 zákona o ochrane zvierat (vrátane čl. 1

napadnutého nariadenia).

6. Na základe doposiaľ uvedenej argumentácie potom ústavný súd v bode 1 výroku

tohto nálezu vyslovil nesúlad čl. 1, čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia s označenými

ustanoveniami , , zákona o obecnom zriadení a zákona

o ochrane zvierat, pričom vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku).

7. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do

súladu s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c), aj

s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so

všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003