Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 62/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva nebyť diskriminovaný

podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, práva na dobrú správu vecí verejných

podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie v spojení s porušením čl. 17 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie listom

prezidenta Slovenskej republiky číslo ... z 5. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2010 doručená sťažnosť Mgr. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená takmer

totožným podaním doručeným ústavnému súdu 10. januára 2011, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“), práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty v spojení s porušením

čl. 17 a čl. 14 dohovoru a čl. 21 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len

„prezident“) číslo ... z 5. októbra 2010 majúcou povahu opatrenia, ktorým odvolal

sťažovateľa z funkcie sudcu (ďalej aj „opatrenie prezidenta“).

Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu uvedených základných práv, resp označených

článkov dohovoru a charty malo dôjsť jeho odvolaním z funkcie sudcu prezidentom, ktorý

tak urobil vychádzajúc z návrhu Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna rada“)

prijatého uznesením č. 692 z 1. decembra 2009. Sťažovateľ poukázal na svoje oznámenie

Súdnej rade z 2. novembra 2009, ako aj na svoje vyjadrenie prezidentovi z 2. decembra

2009, v ktorých upozornil na následky svojho odvolania z funkcie sudcu, teda že podľa jeho

právneho názoru mu bude „odopreté právo na spravodlivé súdne konanie“ z dôvodu, že súd

zastaví konanie o jeho žalobe z 2. novembra 2009, nebude môcť podať odvolanie a ani

dovolanie v súdnom konaní ani využívať opravné prostriedky v správnom konaní (napríklad

vo veci návrhu na náhradu straty na zárobku) z dôvodu straty procesnej spôsobilosti, ktorú

predpokladá o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Sťažovateľ tiež namietal, že v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie sudcu boli predsedom

Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žiadané aj jeho osobné údaje o jeho

zdravotnom stave.

Sťažovateľ v podstatnom formuloval dôvody sťažnosti takto: „Podstatou a zmyslom

obmedzenia základných práv a slobôd u sťažovateľa a to práva na spravodlivý súdny proces

nemôže byť iba fakt, že Súdna rada Slovenskej republiky podala prezidentovi Slovenskej

republiky návrh na odvolanie z funkcie sudcu pri formálnom splnení podmienok

stanovených vnútroštátnym právom.

Splnenie podmienky a to nemožnosti vykonávať riadne funkciu sudcu po dobu

najmenej jedného roka z dôvodu zdravotného stavu sťažovateľa - jeho liečby, nemôže byť

dané nad právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zneprístupnenia resp.

sťažovania prístupu k spravodlivosti zo strany štátnych orgánov.

Vydaním listiny prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 05.10. 2010 , ktorá je

evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom : ... ktorou odvolal z

funkcie sudcu sťažovateľa podľa čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 písm.

a) a podľa o

sudcoch a prísediacich... de facto a de iure došlo k skutočnému naplneniu - dania práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zneprístupnenia resp. sťažovania prístupu k

spravodlivosti zo strany štátnych orgánov nad právo splnenia formálnych podmienok

stanovených zákonom a takéto konanie je nehumánne a výsostne anti-sociálne (skutok sa

stal na chorej osobe, ktorá sa lieči)...

Prezident Slovenskej republiky... zapríčinil to, že týmto konaním došlo

k nerešpektovaniu a odopretiu práva na spravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi

v právnej veci evidovanej na Krajskom súde v Trenčíne, pod sp. zn. a v

právnej veci evidovanej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. a tým

aj k znemožňovaniu prístupu k spravodlivému súdu sťažovateľovi. V hore označených

konaniach z titulu odvolania z funkcie sudcu - sťažovateľa, musí súd zastaviť konania,

pretože došlo k strate procesnej spôsobilosti u sťažovateľa ...

Súdna rada Slovenskej republiky neprijala žiadne účinné opatrenia voči konaniu

Okresného súdu Čadca a to JUDr. K. K. predsedu Okresného súdu Čadca, JUDr. M. G.

podpredsedu - ohľadom protiprávneho a úplne amorálneho konania ktorého sa dopustili

tým spôsobom, že žiadali veľmi citlivé osobne údaje o sťažovateľovi - o jeho zdravotnom

stave a to dokonca v mene prezidenta Slovenskej republiky... prezident Slovenskej republiky

taktiež neprijal účinné a efektívne opatrenia tak i on sa stotožnil s absolútne a morálnym

konaním...

Ďalej sťažovateľovi nebolo i zo strany Súdnej rady Slovenskej republiky oznámené,

že niekto podal návrh na jeho odvolanie z funkcie sudcu, nemohol sa ani k nemu vyjadriť.

Súdna rada Slovenskej republiky nezarodila bod rokovania prerokovanie a to bod

pod názvom návrh na odvolanie sudcu Mgr. M. Š. - sťažovateľa.

Súdna rada Slovenskej republiky neodôvodnila svoje rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa zo sudcu.

Súdna rada Slovenskej republiky účelovo tvrdila pred médiami, že sťažovateľ súhlasí

s odvolaním z funkcie sudcu. Toto tvrdenie nedáva logický zmysel, že sťažovateľ súhlasí

s odvolaním z funkcie sudcu, že by túto skutočnosť oznamoval Súdnej rade Slovenskej

republiky, pretože sudca sa môže funkcie sudcu vzdať písomným oznámením prezidentovi

Slovenskej republiky...

V predmetnom prípade sťažovateľ nemal k dispozícii k namietanému porušeniu

práva na prejednanie záležitosti zaručeného článkami 6, 13, 14 „účinný prostriedok

nápravy", ktorý by mohol vyčerpať, pretože sťažovateľovi sú zneprístupnené informácie

ohľadom podania návrhu na odvolanie z funkcie sťažovateľa zo strany Slovenskej republiky

a z toho dôvodu nemôže sa domáhať ochrany prostredníctvom vnútroštátnych súdov v

Slovenskej republike. Nevie či k porušeniu došlo iba Súdnou radou Slovenskej republiky,

alebo i Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky...

Sťažovateľ zvýrazňuje, že v žiadnom z podaní ktoré vykonal neuviedol, že súhlasí

s tým, aby mu boli porušované základné práva a slobody hoci kým, opak je pravdou.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ods. SR,

Charty základných práv Európskej únie, k zničeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie vyplývajúce z čl. 17 Dohovoru, právo sťažovateľa na jeho nediskrimináciu

vyplývajúce z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 21

Charty základných práv Európskej únie , právo na účinný prostriedok nápravy sťažovateľa

vyplývajúce čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 47

Charty základných práv Európskej únie, právo na dobrú správu vecí verejných u

sťažovateľa vyplývajúce z čl. 41 Charty základných práv Európskej únie listinou prezidenta

Slovenskej republiky z 05.10. 2010, ktorá je evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej

republiky pod číslom: ... ktorou odvolal z funkcie sudcu sťažovateľa... porušené bolo.

2. Listina prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 05. 10. 2010 , ktorá je evidovaná

v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom : ... ktorou odvolal z funkcie sudcu

sťažovateľa... sa z r u š u j e a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Prezident Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie vo

výške 100 000,- EUR... k rukám navrhovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady

Slovenskej republiky môže sudcu odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje

najmenej počas jedného roka riadne vykonávať sudcovské povinnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Podľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry

Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 21 charty sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia,

rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka,

náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej

menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

V rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je

zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám

podľa zahrňuje aj právo volené a iné verejné funkcie nerušene

vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením funkcie. Takouto

funkciou je nepochybne aj funkcia sudcu. Sudca je súčasťou súdnej moci, ktorá je podľa

princípu deľby moci nezávislá od moci zákonodarnej a výkonnej. Zásada neodvolateľnosti

sudcu je jednou z bŕzd a protiváh, ktorou je garantované oddelenie moci súdnej od moci

zákonodárnej a predovšetkým výkonnej (obdobne judikatúra Ústavného súdu Českej

republiky, napr. , ). Podľa možno sudcu proti

jeho vôli z funkcie odvolať len výnimočne, a to len z taxatívne uvedených dôvodov. Zatiaľ

čo dôvody vymenované v sú natoľko závažné, že prezident má na ich

právnom základe povinnosť sudcu odvolať, dôvody uvedené v

umožňujú prezidentovi rozhodnúť na základe svojej úvahy, či sudcu z funkcie odvolá.

Podstatu porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že odvolaním z funkcie sudcu

mu prezident znemožnil realizovať práva vyplývajúce z § 114 zákona o sudcoch, najmä

iniciovať súdny prieskum rozhodnutí vydaných v správnom konaní predsedom krajského

súdu, pričom svoju argumentáciu opiera o doslovný výklad označeného zákonného

ustanovenia. Súčasne tým malo podľa neho dôjsť k odopretiu práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

V sťažovateľovom prípade Súdna rada navrhla prezidentovi odvolanie sťažovateľa

z funkcie sudcu uznesením č. 692 z 1. decembra 2009 a prezident na základe svojej úvahy

tento návrh akceptoval tak, že listom číslo ... z 5. októbra 2010 sťažovateľa z funkcie sudcu

odvolal. Ústavný súd považuje uvedený postup prezidenta len za uplatnenie jeho

oprávnenia, ktoré mu vyplýva z (mutatis mutandis ). Prezident pri

realizácii svojej kompetencie odvolávať sudcov podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení

s nie je podľa žiadneho ustanovenia ani zákona

o sudcoch, prípadne iného zákona, ktorý by upravoval podrobnosti o výkone ústavných

právomocí prezidenta (vydaného podľa ), obmedzený v tom smere, že

by bol oprávnený sudcu odvolať až po skončení všetkých správnych, prípadne súdnych

konaní podľa § 114 zákona o sudcoch vo veciach náhrady škody začatých odvolávaným

sudcom.

Vzhľadom na sťažovateľom namietané okolnosti prípadu sa ústavný súd

v potrebnom rozsahu zaoberal aj právnou úpravou konania vo veciach náhrady škody podľa

§ 114 zákona o sudcoch, z ktorej vyplýva, že o náhrade škody uplatnenej sťažovateľom ako

sudcom rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, a v odvolacom

konaní predseda inštančne nadriadeného súdu, a ďalej, že na konanie o náhrade škody sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a napokon že sudca má právo podať proti

druhostupňovému rozhodnutiu vydanému v správnom konaní žalobu o súdne preskúmanie

rozhodnutia, a to do 30 dní odo dňa jeho doručenia.

Z obsahu § 114 zákona o sudcoch vyplýva, že prezident nemá žiadnu právomoc

rozhodovať o právach sudcu na náhradu škody podľa označeného ustanovenia zákona

o sudcoch. O týchto právach sudcov rozhodujú orgány riadenia a správy súdov v postavení

správnych orgánov, ktorými sú v zmysle o súdoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predseda súdu a podpredseda súdu,

pričom zákon o sudcoch umožňuje aj súdny prieskum rozhodnutia vydaného v správnom

konaní v druhom stupni (v prípade sťažovateľa by malo ísť o rozhodnutie predsedu

príslušného krajského súdu). Pretože prezident nerozhoduje o právach sudcov na náhradu

škody podľa § 114 zákona o sudcoch, nemohol ani využitím svojho ústavného práva

odvolávať sudcov porušiť sťažovateľovo základné právo na spravodlivé konanie podľa

, resp. právo podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu by

mohol v súvislosti s konaním o náhradu škody porušiť označené základné práva len orgán,

ktorý o týchto nárokoch sudcov rozhoduje, teda v správnom konaní orgány riadenia

a správy súdov, resp. v prípade preskúmania rozhodnutia vydaného správnym orgánom na

podklade žaloby len súd konajúci vo veci. Sťažovateľ pritom nielenže nepreukázal, ale ani

netvrdil, že by orgány rozhodujúce podľa § 114 zákona o sudcoch vydali rozhodnutie

o zastavení konania, v ktorých sa má rozhodovať o právach sťažovateľa z dôvodu jeho

odvolania z funkcie sudcu a straty jeho doterajšieho postavenia sudcu. Sťažovateľ vo svojej

sťažnosti iba formuluje svoj právny názor, obsahom ktorého je jeho výklad ustanovenia

§ 114 zákona o sudcoch a ktorý nemusí byť vôbec správny. Relevantný právny výklad

označeného ustanovenia zákona o sudcoch sú však v tejto situácii oprávnené urobiť iba

orgány rozhodujúce o návrhoch sťažovateľa, pričom z okolností prípadu vyplýva, že tak

dosiaľ neurobili.

V kontexte so sťažovateľom uvádzanými argumentmi odôvodňujúcimi jeho sťažnosť

a spočívajúcimi predovšetkým v jednom z možných výkladov § 114 zákona o sudcoch

považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že správne orgány, resp. súdy sú okrem povinnosti

zohľadňovať doslovný (jazykový) výklad povinne brať do úvahy aj výklad logický

a systematický. V procese interpretácie právnej normy by mal súd, prípadne správny orgán

vychádzať nielen z doslovného znenia použitej právnej normy, ale vziať do úvahy aj účel

zákona a správnym použitím systematického výkladu, ktorý umožňuje vnímať vykladanú

právnu normu v systémových súvislostiach, dospieť k relevantným právnym záverom.

Súčasne musí racionálna a celistvá argumentácia orgánu aplikácie práva vylúčiť ľubovôľu

vo výklade právnej normy. V okolnostiach prípadu však sťažovateľ vykladajúc si § 114

zákona o sudcoch len jedným z možných spôsobov dospel k záveru, že došlo k porušeniu

označených práv, hoci zatiaľ ani jeden z orgánov oprávnených na konanie podľa dotknutého

ustanovenia zákona o sudcoch k takémuto právnemu názoru nedospel a v týchto intenciách

nevydal ani žiadne meritórne rozhodnutie.

Z uvedených dôvodov nemožno podľa ústavného súdu vyvodiť žiadnu spojitosť

medzi opatrením prezidenta, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie, a porušením

základného práva vyplývajúceho z , ako aj práva podľa dohovoru,

ktoré sťažovateľ namietal.

Na základe totožných skutkových okolností sťažovateľ odvodzoval aj porušenie

čl. 13 dohovoru uznávajúceho právo na účinný prostriedok nápravy, ako aj porušenie

obdobného práva podľa čl. 47 charty (ktorý zahŕňa aj právo na spravodlivý proces). Ani

v prípade námietky týkajúcej sa porušenia týchto označených práv sťažovateľa nemôžu

zistené okolnosti prípadu viesť ústavný súd k záverom o ich porušení opatrením prezidenta,

keďže, ako je preukázané zo sťažovateľom pripojených listinných dôkazov, prezident pri

odvolávaní z funkcie sudcu postupoval v súlade s , t. j. k odvolaniu sťažovateľa

pristúpil na základe návrhu Súdnej rady, ako to predpokladá . Sťažovateľ

v dôvodoch sťažnosti nekonkretizoval a ani neoznačil žiaden dôkaz svedčiaci o odňatí

(zmarení) možnosti účinne sa domáhať nápravy v jeho veciach týkajúcich sa nárokov

vyplývajúcich z jeho predchádzajúcej funkcie sudcu (napr. podania odvolania, dovolania).

Pokiaľ sťažovateľ namietal možnosť, že Súdna rada navrhla prezidentovi jeho odvolanie

bez návrhu ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky, ústavný súd je nútený

konštatovať, že sťažnosť nesmeruje proti rozhodnutiu Súdnej rady, ale proti opatreniu

prezidenta. S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť

medzi opatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47

charty.

Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to

práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je právo na

spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmi Európskej

únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej

republiky, preto podľa ústavného súdu nie je možné ani vysloviť záver o porušení

základného práva podľa tohto článku charty. Pretože sťažnosť smerovala proti opatreniu

prezidenta, ústavný súd sa hlbšie nezaoberal námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti

postupu predsedu okresného súdu, ktorý mal zisťovať údaje o zdravotnom stave

sťažovateľa, a hodnotí ich len ako súčasť argumentácie sťažovateľa.

Napokon, pokiaľ ide o ustanovenie čl. 14 dohovoru zakotvujúceho princíp zákazu

diskriminácie a obsahovo porovnateľného čl. 21 charty, ako aj čl. 17 dohovoru

upravujúceho princíp zákazu zneužitia práv ústavný súd konštatuje, že podobne ako čl. 12

ods. 2 majú aj tieto uvedené články dohovoru a charty všeobecný, deklaratívny

charakter a neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V nadväznosti na

uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd

rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a ich použitia sa možno dovolávať len v spojitosti

s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave (obdobne

, ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv sťažovateľa

podľa označených článkov , dohovoru a charty, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd

posúdiť, pretože postup prezidenta, ktorý svojím listom číslo ... z 5. októbra 2010 odvolal

sťažovateľa z funkcie sudcu, bol realizovaný za splnenia podmienok predpokladaných

ustanovením a zodpovedá ústavne konformnému výkladu relevantnej právnej

úpravy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a dôvody vedúce k odmietnutiu sťažnosti,

ako aj s prihliadnutím na právnické vzdelanie sťažovateľa, ústavný súd sťažovateľa

nevyzýval na doplnenie splnomocnenia na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, pretože

odstránenie tohto nedostatku návrhu by nemalo vplyv na celkové posúdenie veci. Z dôvodu

odmietnutia sťažnosti sa už ostatnými návrhmi sťažovateľa (na zrušenie opatrenia

prezidenta a priznania navrhovaného finančného zadosťučinenia) nebol dôvod ďalej

zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011