Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 62/2011
PDF · 242.09 KB
No categories available
III. ÚS 62/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva nebyť diskriminovaný
podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, práva na dobrú správu vecí verejných
podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie v spojení s porušením čl. 17 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok
nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie listom
prezidenta Slovenskej republiky číslo ... z 5. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2010 doručená sťažnosť Mgr. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená takmer
totožným podaním doručeným ústavnému súdu 10. januára 2011, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“), práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty v spojení s porušením
čl. 17 a čl. 14 dohovoru a čl. 21 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len
„prezident“) číslo ... z 5. októbra 2010 majúcou povahu opatrenia, ktorým odvolal
sťažovateľa z funkcie sudcu (ďalej aj „opatrenie prezidenta“).
Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu uvedených základných práv, resp označených
článkov dohovoru a charty malo dôjsť jeho odvolaním z funkcie sudcu prezidentom, ktorý
tak urobil vychádzajúc z návrhu Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna rada“)
prijatého uznesením č. 692 z 1. decembra 2009. Sťažovateľ poukázal na svoje oznámenie
Súdnej rade z 2. novembra 2009, ako aj na svoje vyjadrenie prezidentovi z 2. decembra
2009, v ktorých upozornil na následky svojho odvolania z funkcie sudcu, teda že podľa jeho
právneho názoru mu bude „odopreté právo na spravodlivé súdne konanie“ z dôvodu, že súd
zastaví konanie o jeho žalobe z 2. novembra 2009, nebude môcť podať odvolanie a ani
dovolanie v súdnom konaní ani využívať opravné prostriedky v správnom konaní (napríklad
vo veci návrhu na náhradu straty na zárobku) z dôvodu straty procesnej spôsobilosti, ktorú
predpokladá § 114 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).
Sťažovateľ tiež namietal, že v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie sudcu boli predsedom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žiadané aj jeho osobné údaje o jeho
zdravotnom stave.
Sťažovateľ v podstatnom formuloval dôvody sťažnosti takto: „Podstatou a zmyslom
obmedzenia základných práv a slobôd u sťažovateľa a to práva na spravodlivý súdny proces
nemôže byť iba fakt, že Súdna rada Slovenskej republiky podala prezidentovi Slovenskej
republiky návrh na odvolanie z funkcie sudcu pri formálnom splnení podmienok
stanovených vnútroštátnym právom.
Splnenie podmienky a to nemožnosti vykonávať riadne funkciu sudcu po dobu
najmenej jedného roka z dôvodu zdravotného stavu sťažovateľa - jeho liečby, nemôže byť
dané nad právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zneprístupnenia resp.
sťažovania prístupu k spravodlivosti zo strany štátnych orgánov.
Vydaním listiny prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 05.10. 2010 , ktorá je
evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom : ... ktorou odvolal z
funkcie sudcu sťažovateľa podľa čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 písm. a) zákona č.385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich... de facto a de iure došlo k skutočnému naplneniu - dania práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zneprístupnenia resp. sťažovania prístupu k
spravodlivosti zo strany štátnych orgánov nad právo splnenia formálnych podmienok
stanovených zákonom a takéto konanie je nehumánne a výsostne anti-sociálne (skutok sa
stal na chorej osobe, ktorá sa lieči)...
Prezident Slovenskej republiky... zapríčinil to, že týmto konaním došlo
k nerešpektovaniu a odopretiu práva na spravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi
v právnej veci evidovanej na Krajskom súde v Trenčíne, pod sp. zn. 11S/78/2010 a v
právnej veci evidovanej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/87/2010 a tým
aj k znemožňovaniu prístupu k spravodlivému súdu sťažovateľovi. V hore označených
konaniach z titulu odvolania z funkcie sudcu - sťažovateľa, musí súd zastaviť konania,
pretože došlo k strate procesnej spôsobilosti u sťažovateľa ...
Súdna rada Slovenskej republiky neprijala žiadne účinné opatrenia voči konaniu
Okresného súdu Čadca a to JUDr. K. K. predsedu Okresného súdu Čadca, JUDr. M. G.
podpredsedu - ohľadom protiprávneho a úplne amorálneho konania ktorého sa dopustili
tým spôsobom, že žiadali veľmi citlivé osobne údaje o sťažovateľovi - o jeho zdravotnom
stave a to dokonca v mene prezidenta Slovenskej republiky... prezident Slovenskej republiky
taktiež neprijal účinné a efektívne opatrenia tak i on sa stotožnil s absolútne a morálnym
konaním...
Ďalej sťažovateľovi nebolo i zo strany Súdnej rady Slovenskej republiky oznámené,
že niekto podal návrh na jeho odvolanie z funkcie sudcu, nemohol sa ani k nemu vyjadriť.
Súdna rada Slovenskej republiky nezarodila bod rokovania prerokovanie a to bod
pod názvom návrh na odvolanie sudcu Mgr. M. Š. - sťažovateľa.
Súdna rada Slovenskej republiky neodôvodnila svoje rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa zo sudcu.
Súdna rada Slovenskej republiky účelovo tvrdila pred médiami, že sťažovateľ súhlasí
s odvolaním z funkcie sudcu. Toto tvrdenie nedáva logický zmysel, že sťažovateľ súhlasí
s odvolaním z funkcie sudcu, že by túto skutočnosť oznamoval Súdnej rade Slovenskej
republiky, pretože sudca sa môže funkcie sudcu vzdať písomným oznámením prezidentovi
Slovenskej republiky...
V predmetnom prípade sťažovateľ nemal k dispozícii k namietanému porušeniu
práva na prejednanie záležitosti zaručeného článkami 6, 13, 14 „účinný prostriedok
nápravy", ktorý by mohol vyčerpať, pretože sťažovateľovi sú zneprístupnené informácie
ohľadom podania návrhu na odvolanie z funkcie sťažovateľa zo strany Slovenskej republiky
a z toho dôvodu nemôže sa domáhať ochrany prostredníctvom vnútroštátnych súdov v
Slovenskej republike. Nevie či k porušeniu došlo iba Súdnou radou Slovenskej republiky,
alebo i Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky...
Sťažovateľ zvýrazňuje, že v žiadnom z podaní ktoré vykonal neuviedol, že súhlasí
s tým, aby mu boli porušované základné práva a slobody hoci kým, opak je pravdou.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 46 ods. Ústavy SR, čl. 47
Charty základných práv Európskej únie, k zničeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie vyplývajúce z čl. 17 Dohovoru, právo sťažovateľa na jeho nediskrimináciu
vyplývajúce z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 21
Charty základných práv Európskej únie , právo na účinný prostriedok nápravy sťažovateľa
vyplývajúce čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 47
Charty základných práv Európskej únie, právo na dobrú správu vecí verejných u
sťažovateľa vyplývajúce z čl. 41 Charty základných práv Európskej únie listinou prezidenta
Slovenskej republiky z 05.10. 2010, ktorá je evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej
republiky pod číslom: ... ktorou odvolal z funkcie sudcu sťažovateľa... porušené bolo.
2. Listina prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 05. 10. 2010 , ktorá je evidovaná
v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom : ... ktorou odvolal z funkcie sudcu
sťažovateľa... sa z r u š u j e a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Prezident Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie vo
výške 100 000,- EUR... k rukám navrhovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady
Slovenskej republiky môže sudcu odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje
najmenej počas jedného roka riadne vykonávať sudcovské povinnosti.
Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Podľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry
Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 21 charty sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia,
rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka,
náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej
menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
V rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je
zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 282/09).
Ústavný súd konštatuje, že právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy zahrňuje aj právo volené a iné verejné funkcie nerušene
vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením funkcie. Takouto
funkciou je nepochybne aj funkcia sudcu. Sudca je súčasťou súdnej moci, ktorá je podľa
princípu deľby moci nezávislá od moci zákonodarnej a výkonnej. Zásada neodvolateľnosti
sudcu je jednou z bŕzd a protiváh, ktorou je garantované oddelenie moci súdnej od moci
zákonodárnej a predovšetkým výkonnej (obdobne judikatúra Ústavného súdu Českej
republiky, napr. PL. ÚS 18/06, III. ÚS 1076/07). Podľa čl. 147 ústavy možno sudcu proti
jeho vôli z funkcie odvolať len výnimočne, a to len z taxatívne uvedených dôvodov. Zatiaľ
čo dôvody vymenované v čl. 147 ods. 1 ústavy sú natoľko závažné, že prezident má na ich
právnom základe povinnosť sudcu odvolať, dôvody uvedené v čl. 147 ods. 2 ústavy
umožňujú prezidentovi rozhodnúť na základe svojej úvahy, či sudcu z funkcie odvolá.
Podstatu porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že odvolaním z funkcie sudcu
mu prezident znemožnil realizovať práva vyplývajúce z § 114 zákona o sudcoch, najmä
iniciovať súdny prieskum rozhodnutí vydaných v správnom konaní predsedom krajského
súdu, pričom svoju argumentáciu opiera o doslovný výklad označeného zákonného
ustanovenia. Súčasne tým malo podľa neho dôjsť k odopretiu práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.
V sťažovateľovom prípade Súdna rada navrhla prezidentovi odvolanie sťažovateľa
z funkcie sudcu uznesením č. 692 z 1. decembra 2009 a prezident na základe svojej úvahy
tento návrh akceptoval tak, že listom číslo ... z 5. októbra 2010 sťažovateľa z funkcie sudcu
odvolal. Ústavný súd považuje uvedený postup prezidenta len za uplatnenie jeho
oprávnenia, ktoré mu vyplýva z ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 11/01). Prezident pri
realizácii svojej kompetencie odvolávať sudcov podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení
s čl. 147 ods. 2 písm. a) ústavy nie je podľa žiadneho ustanovenia ústavy ani zákona
o sudcoch, prípadne iného zákona, ktorý by upravoval podrobnosti o výkone ústavných
právomocí prezidenta (vydaného podľa čl. 102 ods. 4 ústavy), obmedzený v tom smere, že
by bol oprávnený sudcu odvolať až po skončení všetkých správnych, prípadne súdnych
konaní podľa § 114 zákona o sudcoch vo veciach náhrady škody začatých odvolávaným
sudcom.
Vzhľadom na sťažovateľom namietané okolnosti prípadu sa ústavný súd
v potrebnom rozsahu zaoberal aj právnou úpravou konania vo veciach náhrady škody podľa
§ 114 zákona o sudcoch, z ktorej vyplýva, že o náhrade škody uplatnenej sťažovateľom ako
sudcom rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, a v odvolacom
konaní predseda inštančne nadriadeného súdu, a ďalej, že na konanie o náhrade škody sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a napokon že sudca má právo podať proti
druhostupňovému rozhodnutiu vydanému v správnom konaní žalobu o súdne preskúmanie
rozhodnutia, a to do 30 dní odo dňa jeho doručenia.
Z obsahu § 114 zákona o sudcoch vyplýva, že prezident nemá žiadnu právomoc
rozhodovať o právach sudcu na náhradu škody podľa označeného ustanovenia zákona
o sudcoch. O týchto právach sudcov rozhodujú orgány riadenia a správy súdov v postavení
správnych orgánov, ktorými sú v zmysle § 33 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predseda súdu a podpredseda súdu,
pričom zákon o sudcoch umožňuje aj súdny prieskum rozhodnutia vydaného v správnom
konaní v druhom stupni (v prípade sťažovateľa by malo ísť o rozhodnutie predsedu
príslušného krajského súdu). Pretože prezident nerozhoduje o právach sudcov na náhradu
škody podľa § 114 zákona o sudcoch, nemohol ani využitím svojho ústavného práva
odvolávať sudcov porušiť sťažovateľovo základné právo na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu by
mohol v súvislosti s konaním o náhradu škody porušiť označené základné práva len orgán,
ktorý o týchto nárokoch sudcov rozhoduje, teda v správnom konaní orgány riadenia
a správy súdov, resp. v prípade preskúmania rozhodnutia vydaného správnym orgánom na
podklade žaloby len súd konajúci vo veci. Sťažovateľ pritom nielenže nepreukázal, ale ani
netvrdil, že by orgány rozhodujúce podľa § 114 zákona o sudcoch vydali rozhodnutie
o zastavení konania, v ktorých sa má rozhodovať o právach sťažovateľa z dôvodu jeho
odvolania z funkcie sudcu a straty jeho doterajšieho postavenia sudcu. Sťažovateľ vo svojej
sťažnosti iba formuluje svoj právny názor, obsahom ktorého je jeho výklad ustanovenia
§ 114 zákona o sudcoch a ktorý nemusí byť vôbec správny. Relevantný právny výklad
označeného ustanovenia zákona o sudcoch sú však v tejto situácii oprávnené urobiť iba
orgány rozhodujúce o návrhoch sťažovateľa, pričom z okolností prípadu vyplýva, že tak
dosiaľ neurobili.
V kontexte so sťažovateľom uvádzanými argumentmi odôvodňujúcimi jeho sťažnosť
a spočívajúcimi predovšetkým v jednom z možných výkladov § 114 zákona o sudcoch
považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že správne orgány, resp. súdy sú okrem povinnosti
zohľadňovať doslovný (jazykový) výklad povinne brať do úvahy aj výklad logický
a systematický. V procese interpretácie právnej normy by mal súd, prípadne správny orgán
vychádzať nielen z doslovného znenia použitej právnej normy, ale vziať do úvahy aj účel
zákona a správnym použitím systematického výkladu, ktorý umožňuje vnímať vykladanú
právnu normu v systémových súvislostiach, dospieť k relevantným právnym záverom.
Súčasne musí racionálna a celistvá argumentácia orgánu aplikácie práva vylúčiť ľubovôľu
vo výklade právnej normy. V okolnostiach prípadu však sťažovateľ vykladajúc si § 114
zákona o sudcoch len jedným z možných spôsobov dospel k záveru, že došlo k porušeniu
označených práv, hoci zatiaľ ani jeden z orgánov oprávnených na konanie podľa dotknutého
ustanovenia zákona o sudcoch k takémuto právnemu názoru nedospel a v týchto intenciách
nevydal ani žiadne meritórne rozhodnutie.
Z uvedených dôvodov nemožno podľa ústavného súdu vyvodiť žiadnu spojitosť
medzi opatrením prezidenta, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie, a porušením
základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktoré sťažovateľ namietal.
Na základe totožných skutkových okolností sťažovateľ odvodzoval aj porušenie
čl. 13 dohovoru uznávajúceho právo na účinný prostriedok nápravy, ako aj porušenie
obdobného práva podľa čl. 47 charty (ktorý zahŕňa aj právo na spravodlivý proces). Ani
v prípade námietky týkajúcej sa porušenia týchto označených práv sťažovateľa nemôžu
zistené okolnosti prípadu viesť ústavný súd k záverom o ich porušení opatrením prezidenta,
keďže, ako je preukázané zo sťažovateľom pripojených listinných dôkazov, prezident pri
odvolávaní z funkcie sudcu postupoval v súlade s ústavou, t. j. k odvolaniu sťažovateľa
pristúpil na základe návrhu Súdnej rady, ako to predpokladá čl. 147 ústavy. Sťažovateľ
v dôvodoch sťažnosti nekonkretizoval a ani neoznačil žiaden dôkaz svedčiaci o odňatí
(zmarení) možnosti účinne sa domáhať nápravy v jeho veciach týkajúcich sa nárokov
vyplývajúcich z jeho predchádzajúcej funkcie sudcu (napr. podania odvolania, dovolania).
Pokiaľ sťažovateľ namietal možnosť, že Súdna rada navrhla prezidentovi jeho odvolanie
bez návrhu ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky, ústavný súd je nútený
konštatovať, že sťažnosť nesmeruje proti rozhodnutiu Súdnej rady, ale proti opatreniu
prezidenta. S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť
medzi opatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47
charty.
Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to
práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je právo na
spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmi Európskej
únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej
republiky, preto podľa ústavného súdu nie je možné ani vysloviť záver o porušení
základného práva podľa tohto článku charty. Pretože sťažnosť smerovala proti opatreniu
prezidenta, ústavný súd sa hlbšie nezaoberal námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti
postupu predsedu okresného súdu, ktorý mal zisťovať údaje o zdravotnom stave
sťažovateľa, a hodnotí ich len ako súčasť argumentácie sťažovateľa.
Napokon, pokiaľ ide o ustanovenie čl. 14 dohovoru zakotvujúceho princíp zákazu
diskriminácie a obsahovo porovnateľného čl. 21 charty, ako aj čl. 17 dohovoru
upravujúceho princíp zákazu zneužitia práv ústavný súd konštatuje, že podobne ako čl. 12
ods. 2 ústavy majú aj tieto uvedené články dohovoru a charty všeobecný, deklaratívny
charakter a neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V nadväznosti na
uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného
v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a ich použitia sa možno dovolávať len v spojitosti
s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave (obdobne
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv sťažovateľa
podľa označených článkov ústavy, dohovoru a charty, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd
posúdiť, pretože postup prezidenta, ktorý svojím listom číslo ... z 5. októbra 2010 odvolal
sťažovateľa z funkcie sudcu, bol realizovaný za splnenia podmienok predpokladaných
ustanovením čl. 14 ústavy a zodpovedá ústavne konformnému výkladu relevantnej právnej
úpravy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a dôvody vedúce k odmietnutiu sťažnosti,
ako aj s prihliadnutím na právnické vzdelanie sťažovateľa, ústavný súd sťažovateľa
nevyzýval na doplnenie splnomocnenia na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, pretože
odstránenie tohto nedostatku návrhu by nemalo vplyv na celkové posúdenie veci. Z dôvodu
odmietnutia sťažnosti sa už ostatnými návrhmi sťažovateľa (na zrušenie opatrenia
prezidenta a priznania navrhovaného finančného zadosťučinenia) nebol dôvod ďalej
zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2011