Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 282/09
PDF · 168.25 KB
No categories available
III. ÚS 282/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R.,
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti
s namietaným porušením základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky „opatrením“ prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 1990-2009-BA z 22. mája
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009
doručená sťažnosť JUDr. V. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojitosti s namietaným
porušením základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy „opatrením“ prezidenta
Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) sp. zn. 1990-2009-BA z 22. mája 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zastával na Okresnom súde
Rimavská Sobota funkciu sudcu. Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 3 T 131/2008
z 24. novembra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
2 To 61/09 z 2. apríla 2009 bol odsúdený pre trestný čin (kvalifikovaný ako úmyselný
trestný čin) ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov k peňažnému trestu a k trestu
zákazu činnosti, ktoré riadne vykonal.
Sťažovateľ poukazuje na § 92 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 32 písm. d) a g) citovaného
zákona, podľa ktorého sa peňažný trest a trest zákazu činnosti ich vykonaním zahladzujú
a následne v zmysle § 93 ods. 1 citovaného zákona sa hľadí na páchateľa, ako keby nebol
odsúdený.
Sťažovateľ uvádza, že napriek tejto skutočnosti Súdna rada Slovenskej republiky
(ďalej len „súdna rada“) svojím uznesením č. 524 zo 7. apríla 2009 navrhla prezidentovi,
aby ho z funkcie sudcu odvolal. K tomuto návrhu sa sťažovateľ vyjadril listom z 15. apríla
2009 adresovaným prezidentovi, ktorý však návrh súdnej rady akceptoval a listom
z 22. mája 2009 sp. zn. 1990-2009-BA mu oznámil, že ho z funkcie sudcu odvoláva.
Sťažovateľ argumentuje, že v jeho prípade došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,
keď mu z titulu jeho postavenia – funkcie sudcu „bolo odopreté právo prislúchajúce
každému inému prameniace zo zahladenia trestu“. Podľa jeho názoru týmto postupom „bol
poškodený aj na svojom práve v zmysle čl. 30/4 Ústavy SR, podľa ktorého každému
prislúcha právo za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným verejným funkciám“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere žiada, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že „opatrením“ prezidenta
sp. zn. 1990-2009-BA z „15. apríla 2009“ bolo porušené „jeho základné právo“ podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj „čl. 30 ods. 1“ ústavy, toto „opatrenie“ zrušil a vrátil vec
prezidentovi na ďalšie konanie a rozhodnutie a sťažovateľovi priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj trovy konania.
Ústavný súd sa v rámci preskúmania sťažnosti najprv vysporiadal, bez toho
aby sťažovateľa vyzýval na opravu podania, s viacerými zrejmými nesprávnosťami
sťažnosti.
V prvom rade ide o uvedenie nesprávneho dátumu vydania „opatrenia“ prezidenta
v petite sťažnosti – 15. apríl 2009 (z tohto dátumu pochádza vyjadrenie, ktoré sťažovateľ
adresoval prezidentovi), keďže z obsahu odôvodnenia sťažnosti a z oznámenia Kancelárie
prezidenta Slovenskej republiky vyplýva, že správnym dátumom v tomto prípade je 22. máj
2009. Takisto z obsahu odôvodnenia sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením čl. 30
ústavy je zrejmé, že sťažovateľ špecifikáciu porušenia základného práva opiera o ods. 4
tohto článku, o ktorom sa zmieňuje v bode III svojho podania, no v petite mylne uvádza
ods. 1 uvedeného článku ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie
základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu
(ale aj iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Porušenie označených článkov ústavy vidí sťažovateľ v tom, že z dôvodu svojho
postavenia – funkcie sudcu bol vzhľadom na okolnosti jeho odvolania z funkcie
znevýhodnený, lebo právo vyplývajúce zo zahladenia trestu, keď sa na páchateľa hľadí
akoby nebol odsúdený, „prislúchajúce každému inému“ bolo jemu odopreté.
Ústavný súd preskúmal okolnosti prijatého „opatrenia“ prezidenta sp. zn.
1990-2009-BA z 22. mája 2009, aby zistil, či účinky výkonu právomoci prezidenta v tomto
konkrétnom prípade sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorých porušenie namieta.
Podľa § 32 Trestného zákona druhmi trestov, ktoré za spáchané trestné činy môže
súd uložiť páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, sú podľa písm. d) peňažný trest a podľa
písm. g) trest zákazu činnosti.
Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32
písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.
Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí
sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)
za sudcu môže byť vymenovaný občan, ktorý „okrem iných predpokladov“ podľa písm. d)
je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne
vykonávať.
Podľa § 5 ods. 5 zákona o sudcoch za bezúhonnú sa na účely tohto zákona
nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,
a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú
sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch prezident na návrh súdnej rady sudcu
odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin.
V zmysle judikatúry ústavného súdu ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy všeobecne
vylučuje diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Jeho aplikácia však nie je možná
bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu
štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby
(I. ÚS 34/96).
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie
charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať
len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave
(I. ÚS 17/99).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
ako porušenie základných práv garantovaných ústavou.
V zmysle citovanej judikatúry však tieto články neobsahujú konkrétne základné
práva alebo slobody, a preto ústavný súd preskúmal ich namietané porušenie v spojitosti
s ochranou konkrétneho základného práva, a to základného práva garantovaného čl. 30
ods. 4 ústavy.
Inštitút zahladenia odsúdenia je zákonnou fikciou, v dôsledku ktorej sa na páchateľa
hľadí, akoby nebol odsúdený. Jeho účelom je umožniť, aby sa pri splnení určitých
podmienok odstránili nepriaznivé dôsledky odsúdenia, ktoré trvajú aj po výkone trestu
a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať jeho uplatnenie v ďalšom živote.
V súvislosti s výkonom funkcie sudcu je však podľa zákona o sudcoch upravujúceho
vznik a zánik funkcie sudcu táto zákonná fikcia prelomená v záujme toho, aby súdna
právomoc bola zverená do rúk morálnych autorít poskytujúcich záruky spravodlivého,
nezávislého a nestranného rozhodovania. Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch
prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá v prípade právoplatného odsudzujúceho
rozsudku za úmyselný trestný čin. Uznesenie súdnej rady č. 524 zo 7. apríla 2009 a naň
nadväzujúci výkon právomoci prezidenta vychádzajú zo systematického výkladu citovaného
ustanovenia zákona o sudcoch, teda z jeho interpretácie v širších súvislostiach. V zmysle
ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d) zákona o sudcoch je jedným z predpokladov
na vymenovanie sudcu bezúhonnosť občana, ktorý má byť na návrh súdnej rady
prezidentom za sudcu vymenovaný. Táto podmienka podľa odseku 4 citovaného paragrafu
nie je splnená, ak bola fyzická osoba právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,
a to aj v prípade, keď jej bolo odsúdenie zahladené. Logicky z toho vyplýva skutočnosť,
že keď zákon o sudcoch aj zahladené predchádzajúce odsúdenie považuje za prekážku
pre výkon funkcie sudcu, musí byť odsúdenie, hoci aj zahladené, ku ktorému došlo
v priebehu výkonu tejto funkcie, dôvodom na odvolanie z funkcie, lebo by podmienka
bezúhonnosti ako jeden z predpokladov pre výkon sudcovskej funkcie nebola splnená.
Návrh súdnej rady a naň nadväzujúce „opatrenie“ prezidenta boli teda prijaté
za splnenia podmienok predpokladaných ustanovením § 18 ods. 1 písm. a) zákona
o sudcoch (právoplatné odsúdenie pre úmyselný trestný čin, hoci aj zahladené) a ako také
zodpovedajú ústavne konformnému výkladu relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera
jej účel a podstatu, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2009