Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 887/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2, a a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ, ktorý sa ako redaktor (vydavateľ periodickej tlače registrovaný na

Ministerstve kultúry Slovenskej republiky) zúčastnil verejného pojednávania najvyššieho

súdu v napadnutom konaní, v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„V Piatok 6. mája 2016 sa konalo prvé verejné zasadnutie vo veci dovolania

generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti

v kauze č. , pričom na verejné zasadanie sa primerane vzťahuje:

: Na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného

zasadnutia sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní. Verejné zasadnutie

bolo v zložení sudcov: - predseda

- člen

- člen

- náhradník, suploval

- člen

Na verejné zasadnutie som prišiel ako verejnosť a zároveň zástupca portálu

. Venujeme sa súdnictvu, verejnej správe, politike a aktuálnym kauzám

o zákonnosti Inšpekcie PZ, ktoré spadajú pod ministerstvo vnútra Róberta Kaliňáka.

Do senátu, ktorý dostal kauzu pridelenú dňa 16. 9. 2015, bolo vybraných 5 sudcov,

medzi nimi bol aj . Keď na chodbu súdu prišla vyhlásiť zasadnutie

asistentka, vošiel som do miestnosti, kde sa konalo verejné zasadnutie ako prvý - avšak

videl som tam iné zloženie senátu, ako bolo stanovené - chýbal sudca ,

ktorého suploval sudca . Preto ešte v čase, kým vchádzala verejnosť a usádzala sa - ja

som sa išiel slušne sudcov opýtať, prečo tu dnes nie je prítomný sudca . Akonáhle

som položil otázku, tak mimoriadne drsným, agresívnym, nevhodným a zrejme aj

nezákonným spôsobom na mňa zaútočil sudca , ktorý bez poučenia, resp.

upozornenia skríkol zvolal na členov ZVJS, aby ma vyviedli von!“

Poukazujúc na , sťažovateľ zdôrazňuje, že pokyn

sudcu ako člena senátu (nie predsedu senátu) najvyššieho súdu, aby

príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) vykonali jeho opatrenie

vyviesť sťažovateľa z pojednávacej miestnosti, nemá žiadnu oporu v zákone.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „predsedom senátu je a teda

on jediný môže viesť verejné zasadnutie a zabezpečovať poriadok v súdnej miestnosti...

Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej... stráže... preto oprávnene váhali so splnením

nezákonnej požiadavky sudcu ... Pritom aj ja som ďalej argumentoval tým, že

verejné zasadnutie ešte nezačalo a jediný kto môže vydať príkaz na zabezpečenie poriadku

v súdnej miestnosti je len predseda senátu, v tomto konaní teda len ...

Z uvedeného nespochybniteľne vyplýva, že sudca začal konať, keď vec ešte nebola

vyhlásená, čím znova porušil zákon: : Hlavné pojednávanie

začína predseda senátu oznámením veci, ktorá bude prejednávaná. Potom zistí, či sa

ustanovili osoby, ktoré boli na hlavné pojednávanie predvolané alebo o ňom upovedomené,

a overí ich totožnosť. U osôb, u ktorých treba zachovať lehotu na prípravu, zistí, či táto

lehota bola zachovaná.“ (ďalej len „prvé opatrenie“).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že z pojednávacej miestnosti síce nebol

príslušníkmi ZVJS vyvedený, no aj napriek tomu „predseda senátu pán ma

upozornil, že od tohto momentu nemôžem už povedať ani slovo a teda mi ani neumožnil

vzniesť požiadavku o hlasovanie senátu, ak som sa cítil byť jeho opatrením dotknutý – teda

mi uprel právo, ktoré mi zákon umožňuje dáva: : Kto sa

cíti byť opatrením predsedu senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený, môže

žiadať, aby rozhodol senát, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná. Takú

žiadosť aj rozhodnutie o nej treba zaznamenať v zápisnici.“ (ďalej len „druhé opatrenie“).

Podľa sťažovateľa najvyšší súd „prvým opatrením obmedzil právo sťažovateľa v jeho

účasti na verejnom zasadnutí. Tento príkaz vydal člen senátu, a teda vecne nepríslušný

orgán. Uvedený nezákonný a neústavný stav toleroval i predseda senátu, súc vedomý, že

člen senátu nie je oprávnený vydávať príkazy na vyvedenie z pojednávacej miestnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol nakoniec z inkriminovaného verejného zasadnutia

vyvedeným, nemá pre porušenie označených práv, relevantný vplyv, keďže

z ústavnoprávneho hľadiska nemožno tolerovať taký stav, že bude naďalej existovať príkaz,

ktorý obmedzuje sťažovateľa v prístupe na verejnom zasadnutí (tento príkaz nebol doposiaľ

zrušený, hoci bol vydaný nepríslušným členom senátu). K obmedzeniu práva na prijímanie

a šírenie informácií došlo neústavným spôsobom v rozpore s . Takýto

postup je nakoniec nesúladný i s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru a SR, keďže postup nebol odôvodnený členom senátu

a ani predsedom senátu a nakoniec obmedzoval verejnosť v prístupe na verejnom

zasadnutí.“.

Druhým opatrením, ktorým predseda senátu sťažovateľa upozornil, že „od tohto

momentu nemôžem už povedať ani slovo“, došlo podľa sťažovateľa taktiež k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na to, že mu ním malo byť znemožnené

vykonávať procesné práva zaručené , a to najmä „právo žiadať senát

o zmenu opatrenia vykonaného predsedom senátu“.

K porušeniu práva na šírenie a prijímanie informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru

a došlo podľa sťažovateľa tým, že ako predstaviteľ tlače sa zúčastnil

„podujatí, na ktorých boli účastní ostatní predstavitelia tlače. Sťažovateľ mal v úmysle

získať informácie za účelom ich využitia pri svojej novinárskej činnosti a pre referovanie

o veciach verejných... Vzhľadom na jeho kritiku súdnej moci však boli obmedzené jeho

práva.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 SR, SR, SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k.: zo dňa 06. 05. 2016, ktorým došlo:

(i) k vydaniu príkazu nasmerovanom voči sťažovateľovi členom senátu

v uvedenej trestnej veci, aby opustil pojednávaciu miestnosť,

(ii) k vydaniu príkazu nasmerovanom voči sťažovateľovi predsedom senátu

v uvedenej trestnej veci, ktorým sťažovateľovi uložil vykonať

(správne nevykonať) akýkoľvek slovný prednes a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu opatrenia v trestnej veci , ktorým

došlo:

(i) k vydaniu príkazu nasmerovanom voči sťažovateľovi členom senátu

v uvedenej trestnej veci, aby opustil pojednávaciu miestnosť,

(ii) k vydaniu príkazu nasmerovanom voči sťažovateľom predsedom senátu

v uvedenej trestnej veci, ktorým sťažovateľovi uložil vykonať

(správne nevykonať) akýkoľvek slovný prednes a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že

v zmysle už citovaného patrí k úlohám ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní aj posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ namieta postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ktorý vyústil

do vydania opatrenia členom senátu na vyvedenie sťažovateľa

z pojednávacej siene (prvé opatrenie) a do vydania opatrenia predsedom senátu

, ktorým mala byť sťažovateľovi uložená povinnosť nevykonať

akýkoľvek slovný prednes (druhé opatrenie) v priebehu verejného zasadnutia. Zo sťažnosti

možno vyvodiť, že kľúčová argumentácia sťažovateľa sa koncentruje do tvrdenia, že

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k obmedzeniu jeho práva „v jeho

účasti na verejnom zasadnutí“, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa

a 2, a , ako aj práv podľa a

ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní

V súlade s každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každá má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Zásada verejnosti konania ako jedna z procesnoprávnych požiadaviek práva na

spravodlivý súdny proces v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) plní dve základné úlohy, a to, že poskytuje individuálnu ochranu účastníkom

súdneho konania a možnosť spoločenskej kontroly výkonu súdnictva. Obsahom

individuálnej ochrany účastníkov súdneho konania je zabránenie nekontrolovateľnému

„kabinetnému“ výkonu súdnictva, ktoré by mohlo viesť k súdnym rozhodnutiam za

„zatvorenými dverami“. Verejný charakter chráni účastníkov súdneho konania pred

výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly a je jedným z prostriedkov, pomocou

ktorých má byť dosiahnutá dôvera v súdnictvo (rozsudok ESĽP vo veci Diennet proti

Francúzsku z 26. 9. 1995, sťažnosť č. 18160/91). Z príslušných ustanovení

a dohovoru je zrejmé, že verejnosť konania nemá charakter absolútneho princípu, t. j. môže

byť obmedzená. Výnimky zo zásady verejnosti súdneho konania sa však vzťahujú iba na

súdne pojednávanie, resp. na jeho priebeh, nie však na vyhlásenie rozsudku, ktorý musí byť

vyhlásený vždy verejne (m. m. , ).

Transparentnosť výkonu spravodlivosti zabezpečená verejnosťou súdneho konania

prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému

procesu (obdobne aj ). Samotný dohovor v však zakotvuje

výnimky z princípu verejnosti súdneho konania, ktoré sú pri ich aplikácii ovládané

dodržaním požiadavky legality, legitimity a proporcionality ().

Podľa názoru sťažovateľa prvým opatrením člena senátu najvyššieho súdu došlo

k obmedzeniu jeho účasti na verejnom zasadnutí. Sťažovateľ ďalej namieta, že „pokyn, aby

opatrenie“ na vyvedenie sťažovateľa z pojednávacej miestnosti bolo vykonané

prostredníctvom príslušníkov ZVJS, môže vydať v súlade s

len predseda senátu, preto postup sudcu ako člena senátu nemá oporu

v zákone. Postup sudcu je podľa sťažovateľa rovnako v rozpore

aj s , keďže tento postup uplatnil ešte pred začatím

verejného zasadnutia.

V súlade s na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie

verejného zasadnutia sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

Podľa osoby, ktoré rušia poriadok, môže predseda

senátu z pojednávacej siene vykázať. Toho, kto neuposlúchne výzvu predsedu senátu na

opustenie pojednávacej siene, možno opatrením predsedu senátu vyviesť; opatrenie vykoná

Zbor väzenskej a justičnej stráže.

V súlade s súd môže odoprieť prístup na hlavné

pojednávanie maloletým, a tým, u ktorých je obava, že by rušili dôstojný priebeh hlavného

pojednávania. Môže tiež urobiť nevyhnutné opatrenia proti prepĺňaniu pojednávacej siene.

Podľa predseda senátu môže nariadiť, aby opatrenia,

ktoré vydal na zabezpečenie nerušeného priebehu hlavného pojednávania, boli vykonané

prostredníctvom Zboru väzenskej a justičnej stráže.

V súlade s kto sa cíti byť opatrením predsedu

senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený, môže žiadať, aby rozhodol senát, proti

ktorého rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná. Takú žiadosť aj rozhodnutie o nej treba

zaznamenať v zápisnici.

V súlade s hlavné pojednávanie začína predseda

senátu oznámením veci, ktorá bude prejednávaná. Potom zistí, či sa ustanovili osoby, ktoré

boli na hlavné pojednávanie predvolané alebo o ňom upovedomené, a overí ich totožnosť.

U osôb, u ktorých treba zachovať lehotu na prípravu, zistí, či táto lehota bola zachovaná.

V súlade s opatrenia sú neformálne ústne alebo

písomné rozhodnutia technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy.

Podľa súd rozhoduje rozsudkom, trestným

rozkazom alebo príkazom, kde to zákon výslovne ustanovuje; v ostatných prípadoch

rozhoduje, ak zákon neustanovuje niečo iné alebo ak rozhodnutie nemá technicko-

organizačnú alebo operatívnu povahu, uznesením.

Zo samotnej sťažnosti zjavne vyplýva, že k vykonaniu prvého opatrenia sudcu

na vyvedenie sťažovateľa z pojednávacej siene príslušníkmi ZVJS

v končenom dôsledku nedošlo, takže k reálnemu obmedzeniu práva sťažovateľa byť

prítomný na verejnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 6. mája 2016, prvým z namietaných

opatrení ani nemohlo dôjsť.

Rešpektujúc svoju konštantnú judikatúru, ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na

zmysel a účel sťažnosti podľa ako špecifického právneho prostriedku

ochrany pred porušením základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej zmluvy je neodmysliteľnou súčasťou rozhodovania o takejto

sťažnosti aj posúdenie, či sťažovateľovi bola napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci spôsobená (reálna) ujma, resp. či mu ešte takáto ujma

v čase rozhodovania ústavného súdu (reálne) hrozí. V situácii keď ústavný súd zistí, že

sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej

moci nebola spôsobená žiadna ujma, resp. mu už žiadna ujma v čase rozhodovania nehrozí,

neexistuje relevantný dôvod na vyslovenie porušenia garantovaných práv,

v opačnom prípade by totiž rozhodovanie o sťažnostiach podľa

nadobudlo akademický charakter (m. m. ).

Vzhľadom na to, že k reálnemu obmedzeniu účasti sťažovateľa na verejnom

zasadnutí 6. mája 2016 na základe prvého opatrenia nedošlo, je bez právneho dôvodu, aby

ústavný súd zaujímal meritórny postoj k námietke sťažovateľa, že opatrenie na jeho

vyvedenie z pojednávacej siene, ktoré malo byť vykonané príslušníkmi ZVJS, bolo vydané

v rozpore s a s , čím malo dôjsť k porušeniu

jeho základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nepripisuje

právnu relevanciu ani tvrdeniu sťažovateľa, že „príkaz nebol doposiaľ zrušený“. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa jeho zistení sa vo veci vedenej

najvyšším súdom pod sp. zn. podľa zistení ústavného súdu konalo verejné

zasadnutie aj 6. júna 2016, t. j. ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pričom

sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by

preukazovali, že obmedzenie v jeho účasti na verejnom zasadnutí na základe prvého

opatrenia naďalej trvá.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého druhým opatrením vydaným predsedom senátu

najvyššieho súdu, ktorým mu malo byť znemožnené vykonať v priebehu verejného

zasadnutia „akýkoľvek slovný prednes“, došlo k porušeniu jeho práv garantovaných čl. 46

ods. 1 a dohovoru, keďže v jeho dôsledku si nemohol uplatňovať

procesné práva zaručené mu , a to najmä „právo žiadať senát o zmenu

opatrenia vykonaného predsedom senátu“ v súlade s ,

považuje ústavný súd za účelové.

Je nepochybné, že tak prvé, ako aj druhé opatrenie bolo vo vzťahu k sťažovateľovi

prijaté na účely zaistenia poriadku v súdnej sieni a zabezpečenia nerušeného priebehu

verejného zasadnutia. Druhé opatrenie preto nemožno podľa názoru ústavného súdu

interpretovať tak, ako ho mylne interpretuje sťažovateľ, ktorý ho stotožňuje so zákazom

žiadať senát najvyššieho súdu , aby preskúmal opatrenie prijaté predsedom senátu pri vedení

verejného zasadnutia. Pokiaľ sa sťažovateľ cítil byť druhým opatrením predsedu senátu

dotknutý na svojich právach, mohol sa podľa názoru ústavného súdu nepochybne domáhať

jeho preskúmania senátom. V sťažnosti však sťažovateľ neuvádza žiadne relevantné

skutočnosti (okrem „príkazu predsedu senátu nevykonať slovný prednes“), ktoré by

preukazovali, že sa preskúmania druhého opatrenia senátom skutočne dožadoval, pričom

neargumentuje ani tým, že síce žiadal o preskúmanie opatrenia predsedu senátu, ale

zaznamenanie tejto žiadosti mu bolo odmietnuté.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ nedomáhal preskúmania druhého (ale i prvého)

opatrenia predsedu senátu senátom najvyššieho súdu podľa § 253 ods. 10 Trestného

poriadku priamo na verejnom zasadnutí, zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

ako neprípustnej podľa (v spojení s ) .

Zároveň ústavný súd zastáva názor (vzhľadom na obsah a charakter výhrad sťažovateľa

proti prvému a druhému opatreniu), že medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu

a obsahom základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu neprípustnosti, ako aj

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa a 2 a

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ namieta aj porušenie slobody prejavu a práva na informácie

garantovaného prostredníctvom a 2 a dohovoru.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

K porušeniu práva na informácie a slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru

a a 2 malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že sa ako predstaviteľ tlače

zúčastnil „podujatí, na ktorých boli účastní ostatní predstavitelia tlače. Sťažovateľ mal

v úmysle získať informácie za účelom ich využitia pri svojej novinárskej činnosti a pre

referovanie o veciach verejných... Vzhľadom na jeho kritiku súdnej moci však boli

obmedzené jeho práva.“.

Sťažovateľ nad rámec už citovaného bližšie vo svojej sťažnosti nekonkretizuje, akým

spôsobom malo dôjsť k neprípustnému zásahu do jeho práva na informácie a slobody

prejavu podľa a 2 a dohovoru napadnutým postupom

najvyššieho súdu. Sťažovateľ teda v sťažnosti len vo všeobecnosti uvádza, že jeho

„úmyslom bolo získať informácie za účelom ich využitia pri novinárskej činnosti“. Túto

argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje za zjavne nedostatočnú na to, aby len na jej

základe mohol dospieť k záveru o porušení jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru. K tomuto záveru vedie ústavný súd

nespochybniteľná skutočnosť, že úmysel sťažovateľa získať informácie bol reálne naplnený

tým, že sa verejného zasadnutia senátu najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 6. mája 2016

reálne zúčastnil.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

napadnutým postupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa dohovoru, a preto aj

túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poznamenáva, že podstatná časť argumentácie

sťažovateľa sa dotýka podľa jeho názoru nezákonnej zmeny v zložení vo veci konajúceho

senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľ ako

zástupca verejnosti a zástupca médií si svojou prítomnosťou na verejnom zasadnutí

zabezpečil prístup k informáciám o trestnej veci, ktorú senát najvyššieho súdu

v napadnutom konaní prerokúval, vrátane relevantných informácii o zmene personálneho

obsadenia senátu najvyššieho súdu, o ktorých sa dozvedel, pričom tieto mohol následne

slobodne šíriť. Sťažovateľ neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by odôvodňoval opak.

Účasťou na verejnom zasadnutí bola sťažovateľovi ako zástupcovi verejnosti daná možnosť

spoločenskej kontroly výkonu súdnictva, ktorú však nemožno zamieňať s individuálnou

ochranou práv, ktorá patrí výlučne stranám (účastníkom) konania. Vo všeobecnosti je totiž

každá zmena v zložení senátu konajúceho v príslušnej veci spojená s ústavnou zásadou

neodňateľnosti zákonného sudcu a základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 . Výlučným disponentom základného práva na zákonného sudcu je teda strana

(účastník) konania, ktorej výlučne patrí právo porušenie tohto základného práva namietať.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016