Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 12/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., S., toho času v Ústave na výkon väzby B.,

zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a 2, a , 3 a 6 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2011 doručená sťažnosť M. Š., S., toho času v Ústave na výkon väzby B.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6

(ďalej len „“) a práv podľa , 2 a ods. 3

písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2011.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol: «Rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. PK. z 23. 06. 2010 (ďalej aj ako „rozsudok z 23. 03. 2010“) som

bol uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu

odňatia slobody v trvaní 25 rokov a zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným

škodu vo výške uvedenej v rozsudku.

Proti rozsudku z 23. 06. 2010 som prostredníctvom obhajcu podal na Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) dňa 01.07.2010 odvolanie (ďalej aj ako

„odvolanie z 01. 07. 2010“), ktoré som doplnil podaním zo 04. 02. 2011 a podaním z 09.

02. 2011.

O odvolaní z 01. 07. 2010 rozhodol Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. 02. 2011 tak, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k mojej osobe zrušil vo výroku

o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ma k úhrnnému trestu odňatia slobody

vo výmere 24 rokov s tým, že na výkon trestu odňatia slobody som bol zaradený do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia (ďalej aj ako „rozsudok z 11. 02. 2011“).

Rozsudok z 11. 02. 2011 mi bol rovnako ako môjmu obhajcovi doručený dňa 19. 09.

2011.…

Pre úplnosť dodávam, že proti rozsudku z 11. 02. 2011 som podal dovolanie.

O výsledku dovolacieho konania budem Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len

„Ústavný súd“) bez zbytočného odkladu informovať.»

3. Sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 11. februára 2011 boli porušené jeho

3.1 «… práva na verejné prejednanie veci v mojej prítomnosti, porušenie práva mať

primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušenie práva na obhajobu, porušenie

práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe, a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe porušenie práva

byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu…

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „Už v úvode hlavného pojednávania som

vyslovil výhrady a nedôveru inštitútu náhradného obhajcu, okrem iného aj pre neplnenie si

povinností zo strany náhradného obhajcu, spočívajúcich predovšetkým v nenaštudovaní

spisu a v nevykonaní porady so mnou, v dôsledku čoho bol JUDr. M. R. oslobodený

od povinnosti ma obhajovať. V priebehu hlavného pojednávania som sa opakovane

domáhal, aby hlavné pojednávanie bolo vykonávané aj za prítomnosti môjho zvoleného

obhajcu JUDr. Ľ. S., ku ktorému som vtom čase mal plnú dôveru…Z tohto dôvodu

považujem konanie hlavného pojednávania v dňoch, keď nebol prítomný ani jeden z mnou

zvolených obhajcov … za nezákonné a odporujúce čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a , , , Dohovoru, ktoré boli týmto porušené...

Sťažovateľ namieta že „už na hlavnom pojednávaní dňa 19. 03. 2010 bolo avizované

moje vyslovenie nedôvery JUDr. R. T., čo Špecializovaný trestný súd nechal bez

povšimnutia a akejkoľvek reakcie... V súvislosti s neplnením si povinností náhradným

obhajcom JUDr. R. T. uvádzam, že tieto možno na základe spisu a odpovede RK SAK

z 01. 10. 2010 sumarizovať nasledovne:

- vo väzbe ma navštívil naposledy dňa 12. 12. 2008, hoci ako obžalovaný vo väzbe

mám právo na styk a porady so svojim obhajcom v rozsahu porovnateľnom zo závažnosťou

obvinení a veľkosti spisového materiálu;

- v nadväznosti na posledne uvedené vzhľadom na počet skutkov kladených mi

za vinu, moje údajné postavenie v obžalobou tvrdenej zločineckej skupine, výšku trestu

odňatia slobody, ktorá mi v prípade uznania viny hrozila a počet vyslúchaných svedkov

v priebehu jednotlivých mesiacov konania hlavného pojednávania bolo povinnosťou

náhradného obhajcu vykonávať so mnou periodické porady i mimo súdneho konania, aby

mi bola zabezpečená konkrétna a účinná právna pomoc,

- v rozpore so svojimi základnými povinnosťami namiesto sledovania priebehu

hlavného pojednávania, na ktorom sa vykonávalo dokazovanie, v dňoch, keď bol prítomný

môj zvolený obhajca, náhradný obhajca čítal noviny a študoval kurzové lístky na stávky;

za takýchto okolností nebol ani spôsobilý riadne a efektívne ma obhajovať, čo je

v konečnom dôsledku zrejmé i z jeho aktivity v dňoch hlavného pojednávania, kedy bol

povolaný k výkonu práv a povinností obhajcu, najmä pri kladení otázok svedkom alebo

spoluobžalovaným, s prihliadnutím na posledne uvedené a na skutočnosť, že sa

neoboznámil s dokazovaním vykonaným počas jeho neprítomnosti na hlavnom pojednávaní,

je zrejmé, že na jednotlivé dni konania hlavného pojednávania sa nepripravoval, v dôsledku

čoho nebol ani schopný komunikovať so mnou o spôsobe obhajoby v jednotlivých fázach

hlavného pojednávania.

Vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d)

Dohovoru konanie na Špecializovanom trestnom súde nebolo spravodlivé, bolo popreté

moje právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu a právo mať primeraný čas a možnosti

na prípravu svojej obhajoby, v dôsledku čoho som nemohol ani efektívne využívať svoje

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech.“… „hlavné pojednávanie v dňoch 09. 09. 2009, 10. 09. 2009

a 21.09.2009 vykonané v rozpore s ustanovením , keď som

výslovne nepožiadal o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti. Na tomto

závere nemení nič ani skutočnosť, že či už zvolený obhajca alebo náhradný obhajca

požiadali o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti, nakoľko výkon tohto

oprávnenia je viazaný výlučne na moju osobu.… V súvislosti s neverejnou časťou hlavného

pojednávania dňa 16. 10. 2010 v prvom rade uvádzam, že v rozpore s ustanovením § 249

ods. 4 som nebol ako strana pred rozhodnutím o vylúčení verejnosti

vypočutý Špecializovaným trestným súdom k vylúčeniu verejnosti. Záver Najvyššieho súdu

uvedený v rozsudku z 11. 02. 2011, že som sa nevyjadroval neobstojí, nakoľko mňa sa nikto

nedotazoval na môj postoj k vylúčeniu verejnosti. Rovnako nebol k tejto vypočutý ani

obžalovaný K., ktorý bol prítomný toho dňa na hlavnom pojednávaní, hoci obžalovanému Z.

a H., ktorí mali vypovedať, toto umožnené bolo. …

Pokiaľ ide o dôvodnosť samotného vylúčenia, mám za to, že neboli splnené

podmienky pre vylúčenie verejnosti ani podľa ani podľa

Dohovoru. …

Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní síce plynie, že všetci svedkovia boli poučení

podľa o svojom práve odmietnuť vypovedať, chýba však ich výslovné

vyjadrenie, či toto právo využívajú alebo nie. Ich výpovede na verejnom zasadnutí

krajského súdu teda nebolo možné v zmysle prečítať.… V mojej

trestnej veci ani jeden svedok vyslúchaný na hlavnom pojednávaní nebol Špecializovaným

trestným súdom dotazovaný, aby sa výslovne vyjadril, či právo odoprieť vypovedať podľa §

130 ods. 2 využíva alebo nie. …

Rozsudkom z 23. 06. 2010 bola oproti obžalobe zmenená právna kvalifikácia

v skutkoch č. 6, č. 7 a č. 11 rozsudku z 23. 06. 2010 bez toho, aby ma Špecializovaný trestný

súd na zmenu právnej kvalifikácie upozornil a umožnil mi vzhľadom na zmenu právnej

kvalifikácie pripraviť si obhajobu …Navyše v skutky č. 6 a č. 7 rozsudku boli kvalifikované

aj prísnejšie, keď skutok č. 6 rozsudku bol kvalifikovaný aj podľa ods. 3 písm. d) Trestného

zákona (trest odňatia slobody na sedem až dvanásť rokov oproti trestu odňatia slobody

na štyri až desať rokov v ustanovení ) a skutok č. 7

rozsudku aj podľa ods. 3 písm. d) . Okrem toho v obžalobe prokurátora

ÚŠP nebolo vôbec uvádzané, v čom mal spočívať závažnejší spôsob konania.…Vzhľadom

na vyššie uvedené mám za to, že rozsudkom Najvyššieho súdu z 11. 02. 2011 bolo porušené

moje právo byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia

a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 a a , , Dohovoru.»

3.2 Sťažovateľ ďalej namieta porušenie „práva na rozhodnutie o vine a treste

nezávislým a nestranným súdom zriadeným …“ a uvádza: „... Ako vyplýva zo spisu

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK , po 7. 07. 2009 nebola moja trestná

vec pridelená senátu náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom, ako to vyžaduje zákona

č. ..“

3.3 Sťažovateľ namieta aj „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov, porušenie

prezumpcie neviny porušenie princípu zákonnosti trestných činov…“.

4. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 11. 02. 2011

porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine a treste v súlade s konaním ustanoveným

zákonom, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na verejné

prejednanie veci v jeho prítomnosti, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti

na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať výsluchať svedkov proti

sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok

ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa byť bez meškania podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a , , , , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. z 11. 02. 2011 porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie

o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 11. 02. 2011

porušil právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie, prezumpciu

neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený za konanie alebo opomenutie, ktoré

v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 6

a , , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. 02.

2011 sa v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje vo výrokoch o vine, treste,

spôsobe jeho výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec

vracia na ďalšie konanie.

5. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. 02. 2011 svoj

podklad.

6. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil

sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 30 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd

Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 30 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

4. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

9. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

10. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

11. Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

13. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

14. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

15. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

III.

1. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv

postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2011.

2. Vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1

, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ

je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať

alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom

prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

3. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

4. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

5. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní

pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné

podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej

procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne

sp. zn. ).

6. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. februára 2011 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd

v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda využil účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mu

právny poriadok poskytuje.

7. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva súdne orgány

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal

sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by

neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

8. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci S. proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho

body 51, 53, 54).

9. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť ako predčasne podanú odmietol

pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012