Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 12/2012
PDF · 218.92 KB
No categories available
II. ÚS 12/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., S., toho času v Ústave na výkon väzby B.,
zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2011 doručená sťažnosť M. Š., S., toho času v Ústave na výkon väzby B.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3
písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011.
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol: «Rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK. 2 T 16/2008 z 23. 06. 2010 (ďalej aj ako „rozsudok z 23. 03. 2010“) som
bol uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu
odňatia slobody v trvaní 25 rokov a zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným
škodu vo výške uvedenej v rozsudku.
Proti rozsudku z 23. 06. 2010 som prostredníctvom obhajcu podal na Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) dňa 01.07.2010 odvolanie (ďalej aj ako
„odvolanie z 01. 07. 2010“), ktoré som doplnil podaním zo 04. 02. 2011 a podaním z 09.
02. 2011.
O odvolaní z 01. 07. 2010 rozhodol Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010
z 11. 02. 2011 tak, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k mojej osobe zrušil vo výroku
o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ma k úhrnnému trestu odňatia slobody
vo výmere 24 rokov s tým, že na výkon trestu odňatia slobody som bol zaradený do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia (ďalej aj ako „rozsudok z 11. 02. 2011“).
Rozsudok z 11. 02. 2011 mi bol rovnako ako môjmu obhajcovi doručený dňa 19. 09.
2011.…
Pre úplnosť dodávam, že proti rozsudku z 11. 02. 2011 som podal dovolanie.
O výsledku dovolacieho konania budem Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústavný súd“) bez zbytočného odkladu informovať.»
3. Sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 boli porušené jeho
3.1 «… práva na verejné prejednanie veci v mojej prítomnosti, porušenie práva mať
primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušenie práva na obhajobu, porušenie
práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe, a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe porušenie práva
byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu…
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „Už v úvode hlavného pojednávania som
vyslovil výhrady a nedôveru inštitútu náhradného obhajcu, okrem iného aj pre neplnenie si
povinností zo strany náhradného obhajcu, spočívajúcich predovšetkým v nenaštudovaní
spisu a v nevykonaní porady so mnou, v dôsledku čoho bol JUDr. M. R. oslobodený
od povinnosti ma obhajovať. V priebehu hlavného pojednávania som sa opakovane
domáhal, aby hlavné pojednávanie bolo vykonávané aj za prítomnosti môjho zvoleného
obhajcu JUDr. Ľ. S., ku ktorému som vtom čase mal plnú dôveru…Z tohto dôvodu
považujem konanie hlavného pojednávania v dňoch, keď nebol prítomný ani jeden z mnou
zvolených obhajcov … za nezákonné a odporujúce čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru, ktoré boli týmto porušené...
Sťažovateľ namieta že „už na hlavnom pojednávaní dňa 19. 03. 2010 bolo avizované
moje vyslovenie nedôvery JUDr. R. T., čo Špecializovaný trestný súd nechal bez
povšimnutia a akejkoľvek reakcie... V súvislosti s neplnením si povinností náhradným
obhajcom JUDr. R. T. uvádzam, že tieto možno na základe spisu a odpovede RK SAK
z 01. 10. 2010 sumarizovať nasledovne:
- vo väzbe ma navštívil naposledy dňa 12. 12. 2008, hoci ako obžalovaný vo väzbe
mám právo na styk a porady so svojim obhajcom v rozsahu porovnateľnom zo závažnosťou
obvinení a veľkosti spisového materiálu;
- v nadväznosti na posledne uvedené vzhľadom na počet skutkov kladených mi
za vinu, moje údajné postavenie v obžalobou tvrdenej zločineckej skupine, výšku trestu
odňatia slobody, ktorá mi v prípade uznania viny hrozila a počet vyslúchaných svedkov
v priebehu jednotlivých mesiacov konania hlavného pojednávania bolo povinnosťou
náhradného obhajcu vykonávať so mnou periodické porady i mimo súdneho konania, aby
mi bola zabezpečená konkrétna a účinná právna pomoc,
- v rozpore so svojimi základnými povinnosťami namiesto sledovania priebehu
hlavného pojednávania, na ktorom sa vykonávalo dokazovanie, v dňoch, keď bol prítomný
môj zvolený obhajca, náhradný obhajca čítal noviny a študoval kurzové lístky na stávky;
za takýchto okolností nebol ani spôsobilý riadne a efektívne ma obhajovať, čo je
v konečnom dôsledku zrejmé i z jeho aktivity v dňoch hlavného pojednávania, kedy bol
povolaný k výkonu práv a povinností obhajcu, najmä pri kladení otázok svedkom alebo
spoluobžalovaným, s prihliadnutím na posledne uvedené a na skutočnosť, že sa
neoboznámil s dokazovaním vykonaným počas jeho neprítomnosti na hlavnom pojednávaní,
je zrejmé, že na jednotlivé dni konania hlavného pojednávania sa nepripravoval, v dôsledku
čoho nebol ani schopný komunikovať so mnou o spôsobe obhajoby v jednotlivých fázach
hlavného pojednávania.
Vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d)
Dohovoru konanie na Špecializovanom trestnom súde nebolo spravodlivé, bolo popreté
moje právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu a právo mať primeraný čas a možnosti
na prípravu svojej obhajoby, v dôsledku čoho som nemohol ani efektívne využívať svoje
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech.“… „hlavné pojednávanie v dňoch 09. 09. 2009, 10. 09. 2009
a 21.09.2009 vykonané v rozpore s ustanovením § 252 ods. 3 Trestného poriadku, keď som
výslovne nepožiadal o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti. Na tomto
závere nemení nič ani skutočnosť, že či už zvolený obhajca alebo náhradný obhajca
požiadali o konanie hlavného pojednávania v mojej neprítomnosti, nakoľko výkon tohto
oprávnenia je viazaný výlučne na moju osobu.… V súvislosti s neverejnou časťou hlavného
pojednávania dňa 16. 10. 2010 v prvom rade uvádzam, že v rozpore s ustanovením § 249
ods. 4 Trestného poriadku som nebol ako strana pred rozhodnutím o vylúčení verejnosti
vypočutý Špecializovaným trestným súdom k vylúčeniu verejnosti. Záver Najvyššieho súdu
uvedený v rozsudku z 11. 02. 2011, že som sa nevyjadroval neobstojí, nakoľko mňa sa nikto
nedotazoval na môj postoj k vylúčeniu verejnosti. Rovnako nebol k tejto vypočutý ani
obžalovaný K., ktorý bol prítomný toho dňa na hlavnom pojednávaní, hoci obžalovanému Z.
a H., ktorí mali vypovedať, toto umožnené bolo. …
Pokiaľ ide o dôvodnosť samotného vylúčenia, mám za to, že neboli splnené
podmienky pre vylúčenie verejnosti ani podľa Trestného poriadku ani podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. …
Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní síce plynie, že všetci svedkovia boli poučení
podľa § 130 ods. 2 Tr. por. o svojom práve odmietnuť vypovedať, chýba však ich výslovné
vyjadrenie, či toto právo využívajú alebo nie. Ich výpovede na verejnom zasadnutí
krajského súdu teda nebolo možné v zmysle § 263 ods. 4 Tr. por. prečítať.… V mojej
trestnej veci ani jeden svedok vyslúchaný na hlavnom pojednávaní nebol Špecializovaným
trestným súdom dotazovaný, aby sa výslovne vyjadril, či právo odoprieť vypovedať podľa §
130 ods. 2 Trestného poriadku využíva alebo nie. …
Rozsudkom z 23. 06. 2010 bola oproti obžalobe zmenená právna kvalifikácia
v skutkoch č. 6, č. 7 a č. 11 rozsudku z 23. 06. 2010 bez toho, aby ma Špecializovaný trestný
súd na zmenu právnej kvalifikácie upozornil a umožnil mi vzhľadom na zmenu právnej
kvalifikácie pripraviť si obhajobu …Navyše v skutky č. 6 a č. 7 rozsudku boli kvalifikované
aj prísnejšie, keď skutok č. 6 rozsudku bol kvalifikovaný aj podľa ods. 3 písm. d) Trestného
zákona (trest odňatia slobody na sedem až dvanásť rokov oproti trestu odňatia slobody
na štyri až desať rokov v ustanovení § 189 ods. 2 písm. a) Trestného zákona) a skutok č. 7
rozsudku aj podľa ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Okrem toho v obžalobe prokurátora
ÚŠP nebolo vôbec uvádzané, v čom mal spočívať závažnejší spôsob konania.…Vzhľadom
na vyššie uvedené mám za to, že rozsudkom Najvyššieho súdu z 11. 02. 2011 bolo porušené
moje právo byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia
a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. a), b) Dohovoru.»
3.2 Sťažovateľ ďalej namieta porušenie „práva na rozhodnutie o vine a treste
nezávislým a nestranným súdom zriadeným …“ a uvádza: „... Ako vyplýva zo spisu
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008, po 7. 07. 2009 nebola moja trestná
vec pridelená senátu náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom, ako to vyžaduje zákona
č. 757/2004 Z. z...“
3.3 Sťažovateľ namieta aj „arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudkov, porušenie
prezumpcie neviny porušenie princípu zákonnosti trestných činov…“.
4. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011
porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine a treste v súlade s konaním ustanoveným
zákonom, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na verejné
prejednanie veci v jeho prítomnosti, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti
na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu
podľa vlastného výberu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať výsluchať svedkov proti
sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok
ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa byť bez meškania podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c), d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho
rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie
o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011
porušil právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie, prezumpciu
neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený za konanie alebo opomenutie, ktoré
v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 6
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02.
2011 sa v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje vo výrokoch o vine, treste,
spôsobe jeho výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec
vracia na ďalšie konanie.
5. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. 02. 2011 svoj
podklad.
6. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil
sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.
7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 30 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd
Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám
advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 30 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
9. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
10. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
11. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
13. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
14. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
15. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký
bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
III.
1. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv
postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011.
2. Vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1
ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ
je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať
alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
3. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. IV. ÚS 236/07). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
4. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
5. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní
pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné
podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej
procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne
sp. zn. PL. ÚS 3/98).
6. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd
v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda využil účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mu
právny poriadok poskytuje.
7. Sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva súdne orgány
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal
sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by
neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
8. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci S. proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53, 54).
9. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť ako predčasne podanú odmietol
pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012