Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 651/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-90

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta,

zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 28. novembra

2017 o sťažnosti spoločnosti MAFRA Slovakia, a. s., Nobelova 34, Bratislava, zastúpenej

advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát a konateľ Mgr. Robert Ondrášik, pre namietané porušenie jej základných práv

vlastniť majetok podľa , na výsledky tvorivej duševnej

činnosti podľa a na súdnu ochranu podľa

a práv na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. septembra 2011

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto

rozhodol:

1. Základné práva spoločnosti MAFRA Slovakia, a. s., Bratislava, vlastniť majetok

podľa , na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. septembra 2011

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. septembra

2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý spoločnosti MAFRA Slovakia, a. s.,

Bratislava, uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom

dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu advokátskej

kancelárii agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti MAFRA Slovakia, a. s., Bratislava,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014

doručená sťažnosť spoločnosti MAFRA Slovakia, a. s., Nobelova 34, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), na výsledky tvorivej duševnej

činnosti podľa a na súdnu ochranu podľa a jej práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a práva na ochranu duševného vlastníctva podľa čl. 17 Charty

základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. septembra 2011 (ďalej len „namietaný

rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. januára 2014

(ďalej len „namietané uznesenie“).

2

2. Ústavný súd uznesením č. k. -54 zo 4. októbra 2016 prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základných

práv vlastniť majetok podľa , na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

a na súdnu ochranu podľa a práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní

pred všeobecnými súdmi domáhala, aby bola odporcovi uložená povinnosť zdržať sa

vyhotovovania rozmnožením textov, ktoré zverejnila alebo zverejní v denníku Hospodárske

noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach <www.hnonline.sk>,

uloženia povinnosti zničiť všetky neoprávnene vyhotovené rozmnoženiny textov vrátane

rozmnoženín poskytnutých odporcom tretím osobám a zaplatenia náhrady škody.

Sťažovateľka v uplatnenom návrhu poukázala na to, že odporca v rámci svojho podnikania

doslovne prepisuje a rozmnožuje obsah článkov uverejnený v jej denníku, resp.

v internetovom denníku a ten ďalej sprostredkúva tretím osobám za úplatu, a to bez jej

súhlasu. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-405 z 15. apríla 2010 návrh sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol namietaným

rozsudkom, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Rozsudok

odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré bolo namietaným uznesením

najvyššieho súdu odmietnuté.

4. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa argumentuje, že porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí v nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu, ktoré sa podľa jej názoru

nevysporiadali presvedčivým spôsobom s nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov.

Sťažovateľka uvádza, že konajúcemu súdu navrhla vykonať relevantný listinný dôkaz, a to

výpis článkov, ktoré odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti (tzv. monitoring médií)

poskytoval svojim klientom v špecifikovanom období. Súčasne žiadala, aby bola povinnosť

v uvedenom zmysle odporcovi uložená postupom podľa ustanovení § 129 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

keďže z podstaty vecí vyplýva, že odporca ako jediný mal takýto listinný dôkaz k dispozícii.

Úvahy, ktorými okresný súd zdôvodnil nevykonanie označeného, podľa sťažovateľky

rozhodujúceho dôkazu, považuje sťažovateľka za nesprávne, navyše prezentované

nepresvedčivým spôsobom. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia

odmietnutia navrhovaného dôkazu poukazuje aj na to, že v prebiehajúcom konaní predložila

na podporu svojich tvrdení expertné posudky, ktorých objektívnosť bola odporcom

spochybnená a z tohto dôvodu navrhla vykonať kontrolný znalecký posudok k zásadnej

otázke sporu. Podľa sťažovateľky išlo o zodpovedanie otázky, či bol v prípade

posudzovaných novinových článkov naplnený prvok tvorivosti ako jeden z pojmových

znakov autorského diela. Sťažovateľka konštatuje, že odôvodniť nevykonanie tohto

navrhovaného dôkazu konajúce súdy „úplne opomenuli“ a rovnako sa nevysporiadali

so závermi ňou predložených expertných posudkov.

5. V nadväznosti na argumentáciu o nevykonaní navrhovaného dôkazu – výpisu

článkov, ktoré mal odporca rozširovať, prezentuje sťažovateľka námietku porušenia

princípu rovnosti zbraní. Uvádza, že konajúci súd vyžiadanie tohto dôkazu od odporcu

odmietol vykonať s odôvodnením, že by takýto postup, keď by mal byť odporca zaviazaný

k predkladaniu dôkazu vo svoj neprospech, odporoval rovnosti postavenia účastníkov

konania. Sťažovateľka toto zdôvodnenie považuje za porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie, kde odkazujúc na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky dôvodí, že

práve ústavný princíp rovnosti v sebe implikuje povinnosť strany nezaťaženej dôkazným

bremenom v prípadoch, keď druhá strana, na ktorej spočíva dôkazné bremeno na rozdiel

od protistrany, potrebnými informáciami nedisponuje a nemá možnosť ich získať.

6. Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy pri posúdení jedného z článkov, v ktorom

nenašli prítomnosť potrebnej miery tvorivosti, na základe ktorej by bolo možné článok

kvalifikovať ako autorské dielo, takýto záver zdôvodnili iba odkazom na odôvodnenie

uznesenia, ktorým bolo rozhodované vo veci sťažovateľky o nariadení predbežného

opatrenia. Sťažovateľka takýto postup považuje za neprípustný, pričom argumentuje 4

provizórnosťou a dočasnosťou rozhodnutia o predbežnom opatrení, ktoré nezahŕňa

posúdenie finálnej otázky o tom, či konkrétny článok vykazuje kvalitatívne vlastnosti diela

spadajúceho pod autorskoprávnu ochranu.

7. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu

princípu právnej istoty, keďže sa krajský súd vo svojom rozsudku odchýlil od riešenia

analogickej právnej otázky v porovnaní s iným svojím rozhodnutím, a to bez toho, aby

takýto postup náležite vysvetlil. V konkrétnosti sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie

krajského súdu v obdobnej veci, pri riešení ktorej sa súd stotožnil s argumentáciou

odvolateľa o vysvetľovacej povinnosti druhej strany sporu v situácii, keď účastník zaťažený

dôkazným bremenom na rozdiel od protistrany nedisponuje relevantnými dôkaznými

informáciami a objektívne ani nie je v jeho možnostiach ich zabezpečiť. Sťažovateľka tiež

dodatočne poukazuje na právny názor vyslovený v uvedenom rozhodnutí, v ktorom

konajúci súd konštatoval nesprávnosť axiómy, že každý novinový článok má charakter

dennej správy.

8. Sťažovateľka pokračuje vo svojej argumentácii tvrdením o ústavne nesúladnej

interpretácii ustanovení aplikovaného o autorskom práve a právach

súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších právnych predpisov

(ďalej len „autorský zákon“), ktorou mali byť porušené aj jej základné práva na ochranu

výsledkov tvorivej duševnej činnosti podľa , vlastniť majetok podľa

a tiež právo na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu. Podľa

sťažovateľky sa tohto pochybenia konajúce súdy dopustili závermi, pri ktorých nesprávne

považovali mieru tvorivosti a náročnosti za relevantné kritérium pri riešení otázky, či je

článok autorským dielom a tiež pri nesprávnej interpretácii pojmu denná správa.

Sťažovateľka argumentuje, že text autorského zákona, ako aj súvisiace predpisy práva

Európskej únie považujú novinové články za autorské diela, konajúce súdy však prijali

interpretáciu, ktorá je v priamom rozpore s takýmto chápaním autorského práva.

Sťažovateľka dôvodí, že je potrebné chápať novinové články ako autorské diela aj

v nadväznosti na právne predpisy Európskej únie, ktoré harmonizujú oblasť práva

duševného vlastníctva. Na tomto mieste odkazuje sťažovateľka na Smernicu Európskeho

parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2011 o harmonizácii niektorých aspektov

autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica

2001/29/ES“), ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná

autorským zákonom. Sťažovateľka poukazuje na interpretáciu smernice 2001/29/ES

Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v konaní o predbežnej otázke

rozhodnutím zo 16. júla 2009 vo veci Infopaq International A/S v Danske Dagblades

Forening, v ktorom bol formulovaný záver, že „predmetom autorského práva sú novinové

články, ich titulky, dokonca i časti novinových článkov“. Sťažovateľka v tomto bode

argumentáciu uzatvára a zdôrazňuje, že je povinnosťou vnútroštátnych súdov interpretovať

národné právo v súlade s právom Európskej únie, a teda je potrebné interpretovať

ustanovenia autorského zákona v súlade so smernicou 2001/29/ES, ktorá v zmysle

označeného rozhodnutia Súdneho dvora poskytuje autorskoprávnu ochranu aj novinovým

článkom.

9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,

aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil, že namietaným rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jej základné

práva podľa , a a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu a priznal jej tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. decembra 2016

odkázal na odôvodnenie namietaného rozsudku, pričom tiež prezentoval súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Aj právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu

10. februára 2017 prejavil súhlas s prejednaním sťažnosti sťažovateľky v konaní

pred ústavným súdom bez nariadenia ústneho pojednávania.

11. Ústavný súd v zmysle umožnil vyjadriť sa

k podanej sťažnosti aj tzv. dotknutej osobe (odporcovi v konaní pred všeobecnými súdmi),

ktorá vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 5. júna 2017 prezentovala

6

argumentáciu, v ktorej okrem iného označila namietaný rozsudok za vydaný v súlade

s relevantnými právnymi predpismi aplikovanými ústavne súladným spôsobom, rešpektujúc

tiež príslušnú judikatúru Súdneho dvora. Tvrdenie sťažovateľky o objektívnej nemožnosti

získať prehľady článkov skopírovaných v rámci tzv. monitoringu médií poskytovaného

klientom dotknutej osoby (odporcu) označila za nepravdivé, keď podľa jej názoru mohla

sťažovateľka pre účely ich získania využiť „viaceré predbežné inštitúty“ poskytované

príslušnými ustanoveniami . Vo vzťahu k argumentácii

sťažovateľky o rozpore súdom zvolenej interpretácie príslušných ustanovení autorského

zákona s únijným právom dotknutá osoba uviedla, že „Sťažovateľ si nesprávne vykladá

závery SD EÚ, keď sa domnieva, že pre konštatáciu autorskoprávnej ochrany postačuje

akýkoľvek prvok tvorivosti. Takýto záver z rozhodnutí SD EÚ nevyplýva.“.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcu, sťažovateľky,

dotknutej osoby, ako aj z obsahu príslušných rozhodnutí zistil a zrekapituloval si relevantné

skutočnosti týkajúce sa podstaty nároku sťažovateľky, ktorý si uplatňovala v konaní pred

všeobecnými súdmi, a tiež skutočnosti týkajúce sa obsahu odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných súdov.

14. Sťažovateľka si v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnila ochranu autorských

práv, keď tvrdila, že odporca porušuje jej práva, a to tým, že v rámci odplatného

poskytovania monitoringu médií svojim klientom vyhotovuje bez jej súhlasu rozmnoženiny

článkov uverejňovaných v denníku vydávanom sťažovateľkou, napriek tomu, že si

sťažovateľka podľa svojho vyjadrenia vo vzťahu k nim uplatnila kvalifikovanú výhradu

v zmysle § 33 ods. 1 písm. a) autorského zákona.

15. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2010 návrh

sťažovateľky zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia

autorského zákona, predovšetkým na ustanovenia § 2, § 7, § 17 a § 18, ktoré definujú

predmet autorskoprávnej ochrany, autorské dielo a jeho druhy a obsah autorského práva

(výhradné osobnostné a majetkové práva). Prvú otázku svojho prieskumu okresný súd

formuloval tak, že je „potrebné skúmať, či články zverejnené v denníku Hospodárske noviny

vydávanom navrhovateľom, ktoré nepochybne sú výsledkom ľudskej činnosti, sú dielom

podľa autorského zákona a teda či sa na užívanie týchto článkov vzťahujú ustanovenie

autorského zákona“. Vo vzťahu k uvedenej otázke okresný súd konštatoval, že „Ochranu

práv podľa autorského zákona je možné priznať len výsledku, dosiahnutie ktorého závisí

od osobných vlastností tvorcu, bez ktorých by tento výtvor nebol vôbec dosiahnutý, keďže

účelom zákona je chrániť výtvory individuálnych fyzických osôb, teda prejavy závislé

od jednotlivých individualít.“. V nadväznosti na to upriamil okresný súd svoju pozornosť

na denné správy vyňaté v zmysle § 7 ods. 3 písm. b) autorského zákona z rámca

autorskoprávnej ochrany, pričom konštatoval, že „Pokiaľ ide o denné správy na tieto sa

ochrana podľa autorského zákona nevzťahuje (§ 7 ods. 3 písm. b/ AZ), pričom podľa

zákona nie je podstatná ich forma a ani skutočnosť, či pri vyhotovovaní týchto denných

správ bola vynaložená miera tvorivosti dosahujúca úroveň potrebnú na vznik autorského

diela.“.

16. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku následne posudzoval otázku splnenia

zákonných parametrov určujúcich dielo spadajúce pod ochranu autorského zákona, a to

jednotlivo ku každému konkrétnemu článku, na ktorý sa sťažovateľka vo svojom návrhu

odvolávala. Na tomto mieste okresný súd uviedol: «Pokiaľ ide o článok „Americký radar?

Ja ho neodmietam“, tento nie je dielom chráneným autorským zákonom, čo konštatoval

vo svojom uznesení č. k. -211 zo dňa 26.02.2009 odvolací súdu. Článok „Fico

hľadá spásu v druhom pilieri“ z Hospodárskych novín zo dňa 16.10.2008 je informáciou

o schválení štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, pričom obsahuje vyjadrenia tretích

osôb k rozpočtu a informácie z verejne prístupného zdroja (samotného štátneho rozpočtu)

ako aj vlastné hodnotenia všeobecne príjmov štátneho rozpočtu, pocitov ministrov,

porovnanie vybranej položky medzi štátnymi rozpočtami resp. jeho návrhmi a konštatovanie

o presune sumy peňazí v rámci dôchodkového systému. Článok obsahuje text vytvorený

a to jej hodnotiace frázy bežného hovoru („ministri sú spokojní“;

8

„vláda počíta s príjmami, ktoré nemusia byť isté“) a v podstate jediné konštatovania ako

výsledok kvalifikovanej tvorivej duševnej činnosti a to porovnanie návrhu štátneho rozpočtu

so schváleným štátnym rozpočtom a nadpis. Súd nehodnotí pravdivosť konštatovania

pri porovnaní štátneho rozpočtu, tento je výsledkom duševnej činnosti spočívajúcej

v porovnaní dvoch faktov (návrhu štátneho rozpočtu a schváleného štátneho rozpočtu),

pričom je a contrario označený za vlastný, keď táto je pod článkom

podpísaná a nie je uvedené, že ide o vyjadrenie tretej osoby. Nadpis síce nemá žiaden

základ v samotnom texte článku a teda vo vzťahu k tomuto je zavádzajúci, o to viac je však

tvorivým prejavom. Článok teda obsahuje minimum tvorivej činnosti, je pospájaním tvrdení

iných subjektov a faktov zo štátneho rozpočtu, preto ho súd považuje za dennú správu,

na ktorú sa ochrana podľa autorského zákona nevzťahuje (§ 7 ods. 3 písm. b/ AZ), keď

uvedené dva prvky tvorivosti autorky vzhľadom na rozsah v spojení so samotnou

náročnosťou vytvorenia nie sú závislé od osobných vlastností tvorcu a prejavená tvorivosť

autorky nie je taká, že by bez nej tento článok nebol vôbec dosiahnutý. Článok „Fico hľadá

spásu v druhom pilieri“ teda nie je autorským dielom v zmysle § 7 AZ. Pokiaľ ide o články

“

„Oznam vo vlastnej vecizo dňa 15.11.2006, „Miliónové škody pre vydavateľov“ zo dňa

06.11.2006, „Výzvy pre odberateľov“ zo dňa 09.11.2006 a „Prielom“ zo dňa 08.11.2006,

tieto boli zverejnené pred 01.01.2008, pričom navrhovateľ skutkovo vymedzil svoj nárok

obdobím od 01.01.2008, bolo preto nad rámec dokazovania posudzovanie týchto článkov, či

sú autorskými dielami. Článok „Dodavatelé slovenské vlády čelí obvinění“ zo dňa

08.11.2006 bol zverejnený v periodiku, ktorého vydávanie navrhovateľom nebolo tvrdené

a teda ani preukázané, preto bolo nad rámec dokazovania posudzovanie tohto článku, či je

autorským dielom. Článok „Môžeme byť lídrom regiónu“ z Hospodárskych novín obsahuje

pospájané vyjadrenia a názory tretích osôb vyjadrujúcich sa na konferencii „Doprava

a logistika“ s minimom textu vytvoreného ako podpísaným autorom.

Článok je súhrn nosných myšlienok jednotlivých prednášateľov, keď tvorivý prístup

sa prejavil vo vyabstrahovaní nosných myšlienok jednotlivých rečníkov konferencie

Doprava a logistika a v ich vzájomnom pospájaní. Uvedené vyabstrahovanie nosných

myšlienok rečníkov konferencie nie je takou tvorivou činnosťou samou osobe

odôvodňujúcou ochranu podľa autorského zákona, aj keď je prejavom myslenia. Samotné

pospájanie myšlienok v tomto článku nie je tak tvorivé, aby prekračovalo tvorivú úroveň

oddeľujúcu autorské dielo od iných výsledkov duševnej činností a obsahujúc bežné frázy

nenesie individuálny ráz odlíšiteľný od iných osôb. Celý článok je tak bežnou informáciou -

správou o jednej z udalosti dňa týkajúcej sa dopravy a logistiky a teda je možné ho

považovať za dennú správu, na ktorú sa ochrana podľa autorského zákona nevzťahuje (§ 7

ods. 3 písm. b/ AZ).»

17. Okresný súd sa ďalej vyjadril k splneniu dôkaznej povinnosti a uneseniu

dôkazného bremena sťažovateľkou vo vzťahu k jej tvrdeniu o neoprávnenom zásahu do jej

výhradných majetkových práv, ku ktorému malo podľa sťažovateľky dôjsť použitím

článkov majúcich charakter diela (zverejňovaných v novinách vydávaných sťažovateľkou)

odporcom bez jej súhlasu. Okresný súd v tomto smere dôvodil: „Navrhovateľka

nepredložila ďalšie články zverejnené v denníku vydávanom navrhovateľom, ktoré boli

poskytnuté odporcom tretím osobám. Súd tak nemá za preukázané porušenie autorských

práv navrhovateľa odporcom tak ako bolo uvedené v návrhu vo veci samej. Dôkazná

povinnosť je podľa na účastníkovi konania

tvrdiacom určitú skutočnosť a to čo do tvrdenia navrhovateľa o existencii autorských diel

ako aj ich používaní odporcom. V tejto veci nešlo ani o zhodné tvrdenie účastníkov konania,

v ktorom prípade by si súd mohol osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení

účastníkov konania, keď odporca výslovne netvrdil používanie článkov, ktoré by boli

autorskými dielami. Navrhovateľ bol preto povinný navrhnúť vykonať dôkazy alebo označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak neoznačil ani nenavrhol vykonať dôkazy

preukazujúce žalobné tvrdenia. Súd, nevzhliadnuc rozpornosť v preukázaných

skutočnostiach, nepovažoval za potrebné vykonať iné dôkazy, ako boli v konaní navrhnuté

navrhovateľom a odporcom. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia o existencii diel zverejňovaných v novinách

vydávaných navrhovateľom a teda ani odporcovo používanie diel chránených autorským

zákonom a teda ani vznik povinností odporcu, ako sa ich určenia domáhal navrhovateľ.“

Okresný súd k otázke dôkaznej iniciatívy sťažovateľky dodal, že „Pokiaľ ide

o navrhovateľom navrhované dokazovanie založením výpisov článkov poskytnutých

odporcom tretím osobám, navrhovateľ mohol súdu predložiť texty článkov zverejnených

v Hospodárskych novinách, pričom zoznam článkov mal k dispozícii a predkladal ho aj

10

súdu. Nejde teda o dôkazy, ktoré by nemohol bez svojej viny predložiť ( ),

nie je súladné s rovným postavením účastníkov konania žiadať odporcu, aby produkoval

dôkazy pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa.“.

18. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej vysporiadal s otázkou

tzv. spravodajskej licencie v okolnostiach prípadu sťažovateľky, kde najprv citoval

relevantné ustanovenia autorského zákona, a síce ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a)

citovaného zákona, podľa ktorého nie je pre použitie diela potrebný súhlas autora, ak ide

o vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom

prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného

spoločenského charakteru a na verejný prenos s takýmto obsahom, čo neplatí, ak si autor

v jednotlivých prípadoch vyhradil právo udeľovať súhlas na takéto použitie diela. Okresný

súd tiež odkázal na § 50 ods. 1 uvedeného zákona, podľa ktorého majetkové práva autora

k zamestnaneckému dielu, teda aj právo udeliť súhlas na každé použitie diela, vykonáva

vo svojom mene a na svoj účet zamestnávateľ, ak nie je dohodnuté inak.

19. Okresný súd v okolnostiach veci sťažovateľky dôvodil k realizácii autorskej

výhrady takto: «Nepredložením článkov zverejnených v Hospodárskych novinách, ktorých

vyhotovovaním zoznamu a zasielania týchto zoznamov a častí článkov tretím osobám bez

súhlasu navrhovateľa malo dôjsť k porušeniu práv navrhovateľa a nepredložením všetkých

zmlúv preukazujúcich právny vzťah medzí navrhovateľom a osobami vyhotovujúcimi články

zverejňované v Hospodárskych novinách nemohlo byť vykonané dokazovanie preukazujúce,

či autori prípadných autorských diel boli v zamestnaneckom pomere alebo inom právnom

vzťahu k navrhovateľovi, keď z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že niektoré osoby

vyhotovujúce články boli v zamestnaneckom pomere ( ) a niektoré neboli

( ). Nebolo tak preukázané uplatnenie si výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/

za bodkočiarkou AZ oprávnenou osobou, ak by bola uplatnená pri autorských dielach, keď

z vykonaného dokazovania bolo preukázané uvádzanie výhrad v znení pri jednotlivých

článkoch ,,©hn“ resp. a v elektronickej forme „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú

vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“, teda výhrady

nevykonávali samotní autori, napriek tomu, že nie všetci boli v pracovnom pomere

k navrhovateľovi. Navrhovateľ tak neuniesol ani dôkazné bremeno čo do tvrdenia

o vykonaní výhrady pri všetkých článkoch, ktoré označuje za diela a ani tvrdenie čo

do vykonania výhrady oprávnenou osobou. Uvedenie výhrady v tiráži, neskúmajúc

konkrétny text aký bol preukázaný v konaní, je bez právneho účinku, keďže podľa zákona

má byť výhrada uvedená v jednotlivých prípadoch, teda pri jednotlivých autorských dielach.

Uvedené je odôvodnené aj tým, že pokiaľ má mať výhrada účinky vo vzťahu k osobe

nakladajúcej s konkrétnym dielom, musí byť zo samotného tohto diela zrejmé vykonanie

výhrady, nedostatočné by potom bolo uvedenie výhrady v inej časti novín napr. v tiráži,

s ktorou sa do autorského práva zasahujúca osoba nemusí oboznámiť pričom ani nie je

právnou povinnosťou čítať tiráž. Z rozdielneho označenia subjektov uplatňujúcich si

výhradu pri tom istom texte v rôznej forme článku (tlačenej a elektronickej) a to raz „HN“

a raz ,,ECOPRESS a.s.“ je tiež zrejmé, že výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/

za bodkočiarkou AZ neboli vykonané riadne.

Pre uplatnenie si výhrady pri článku „Americký radar? Ja ho neodmietam“, ktorý by

bol v prípade naplnenia znakov diela zamestnaneckým dielom (§ 5 ods. 22 AZ), keďže

boli zamestnancami navrhovateľa (nebolo sporné, že aj v čase

napísania predmetného článku) a napísaním článku si plnili svoje pracovné povinnosti

redaktorov, je potom rozhodujúci obsah dohody medzi týmito zamestnancami

a navrhovateľom pre určenie, kto je oprávnený si uplatniť výhradu, keď v prípade absencie

osobitného dohovoru medzi týmito by výhradu mohol vykonať výlučne navrhovateľ ako

zamestnávateľ (§ 50 ods. 1 veta prvá AZ). Pracovné zmluvy obsahujú v čl. VIII ods. 1 text

v podstate zhodný s textom časti § 50 ods. 1 AZ, teda bez ďalšieho by výhradu podľa § 33

ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ, ktorá priamo zväčšuje rozsah majetkových práv autora

a teda právo si ju uplatniť je majetkovým právom, bol oprávnený vykonať navrhovateľ ako

zamestnávateľ. Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu navrhovateľa

(„vo vlastnom mene“). Zamestnávateľ za takéhoto stavu má bez ďalšieho právo uplatniť si

výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ pri jednotlivých dielach.

V pracovných zmluvách však v čl. VIII ods. 3 bolo v súlade s § 50 ods. 1 veta prvá in fíne

AZ dohodnuté, že „zamestnanec...splnomocňuje zamestnávateľa, aby...za neho uplatnil

výhradu“. Splnomocnenie ako druh zastúpenia je právny vzťah, z ktorého vznikajú práva

priamo Splnomocniteľovi ( a veta prvá ),

pričom splnomocnenec koná za iného v jeho mene práve na základe dohody

12

o plnomocenstve ( ). Pri konaní na základe dohody

o plnomocenstve teda koná akoby sám splnomocniteľ a priamo jemu vznikajú práva,

splnomocnenec len prejavuje vôľu splnomocniteľa. Dohoda v čl. VIII ods. 3 pracovnej

zmluve má teda za následok, že výhradu si je oprávnený uplatniť tak samotný autor,

navrhovateľ tak vykoná vždy v mene autora. Výhrada by tak priamo mala označovať ako

oprávnenú osobu autora článku a nie navrhovateľa. Podľa preukázaného skutkového stavu

neboli pri žiadnom z článkov, odhliadnuc od toho, či sú dielami, uvedené výhrady autorov,

ale výhrady boli vykonané subjektmi „hn“ resp. v elektronickej forme navrhovateľom.

Nebolo tak preukázané, že boli riadne vykonané výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/

za bodkočiarkou AZ ako condicione sine qua non na vyžadovanie súhlasu autora

s vyhotovením rozmnoženiny a verejný prenos a fakticky na naplnenie skutkovej podstaty

podľa § 56 ods. 1 AZ. Uvedené je samostatným dôvodom na neunesenie dôkazného

bremena navrhovateľa o vykonaní riadnej výhrady majúcej účinky podľa § 33 ods. 1 písm.

a/ za bodkočiarkou AZ a je ďalším samostatným dôvodom na zamietnutie návrhu. Navyše

v prípade, že si autor ako zamestnanec dohodne so zamestnávateľom (§ 50 ods. 1 veta prvá

in fíne AZ) vykonávanie práv priamo autorom, napr. udeľovanie súhlasu na vyhotovenie

rozmnoženiny a na verejný prenos, vznikne v prípade porušenia práve týchto práv autora

právo z protiprávneho konania tretej osoby priamo autorovi, ktorý by v takom prípade aj

bol vecne aktívne legitimovaný voči prípadnému rušiteľovi týchto jeho práv.

V súvislosti so subjektom vykonávajúcim výhradu tiež súd poukazuje na skutočnosť,

že pokiaľ by výhrada podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ bola vykonaná

subjektom označeným ako „HN“ , nebola by vykonaná účinne, pokiaľ označuje názov

periodika, keďže výhradu si môže uplatniť subjekt práv, ktorý musí byť aj vo výhrade

uvedený a tým je podľa dohody autor diela alebo navrhovateľ ako zamestnávateľ autora

diela. Uvedené je ďalším dôvodom preukazujúcim, že nebola riadne vykonaná výhrada

podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ a teda že navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno o tvrdení, že bola riadne vykonaná výhrada a aj ďalším samostatným dôvodom

na zamietnutie návrhu.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že bol splnomocnený zástupca prostredníctvom

ktorého si autori článku vyhradili právo udeľovať súhlas s použitím diela, súd toto tvrdenie

vo vzťahu k osobám, ktoré neboli v čase vytvorenia diel zverejnených v Hospodárskych

novinách v zamestnaneckom pomere k navrhovateľovi, ako ani k iným zamestnancom ako

a za preukázané, keď navrhovateľ k tomuto

tvrdeniu neprodukoval žiadne dôkazy.»

20. Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie

okresného súdu namietaným rozsudkom ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd odkázal na , kde konštatoval správnosť dôvodov

prvostupňového rozsudku, na základe čoho využil možnosť vypracovať tzv. skrátené

odôvodnenie odvolacieho rozsudku, v ktorom uviedol:

„Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľa, v ktorých namietal okolnosť, že

prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností je treba ako prvoradé uviesť, že

dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie

poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť

dôkazné prostriedky je v občianskom súdnom konaní povinnosťou účastníkov konania, ktorá

im je všeobecne uložená v ust. . Ide o povinnosť toho z účastníkov, ktorý

tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov tvrdiť určité

potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva

povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť účastníkom konania

uvádzanou. V prípade, že ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia.

Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti

účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa

rozumie zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho

tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy

určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola

pre nečinnosť účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi v § 120

ods. 1 veta prvá ) preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná), a kedy

výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňuj súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto

skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne

určitých skutočností leží potom na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje

14

pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto

skutočností tiež tvrdí.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prvostupňový súd pri

rozhodovaní o uplatnených nárokoch navrhovateľa postupoval plne v súlade s označenými

procesnými ustanoveniam - jeho úvaha o tom, že pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia o

existencii diel zverejňovaných v novinách vydávaných navrhovateľom, ani odporcovo

používanie diel chránených autorským zákonom a ani vznik povinnosti odporcu tak, ako sa

ich navrhovateľ v konaní domáhal, tieto neboli vykonaným dokazovaním preukázané.

Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom názoru, že v danej veci bolo podstatnou

skutkovou okolnosťou tvrdenie navrhovateľa o tom, že články zverejnené v denníku

vydávanom navrhovateľom (ktoré sú nepochybne výsledkom tvorivej činnosti) ktoré boli

poskytnuté odporcom tretím osobám sú dielom podľa autorského zákona, na ktorých

používanie sa vzťahuje ochrana podľa autorského zákona (od posúdenia tejto základnej

otázky sa odvíjalo rozhodnutie súdu o nárokoch uplatnených v tomto konaní). Je treba

zhodne so súdom prvého stupňa konštatovať, že navrhovateľ okrem článkov uvedených v

návrhu na začatie konania a jeho doplnení (ktoré čo do ich charakteru denných správ

nechránených autorským zákonom podľa ust. § 7 ods.3 písm. b/ AZ, vo vzťahu ku ktorým

neboli riadne vykonané výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ jednotlivo

posudzoval konajúci prvostupňový súd na str. 10-14 odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia) iné diela, na ktoré sa vzťahuje ochrana podľa AZ neuviedol a neoznačil i

napriek tomu, že čiastočný zoznam článkov predkladaných odporcom tretím osobám za

obdobie od 1.1.2008 mal sám k dispozícii a aj ho predložil súdu; jeho návrh na doplnenie

dokazovania založením výpisov článkov poskytnutých odporcom tretím osobám za určité

časové obdobie nie je potom možné považovať za dôkaz, ktorý by nemohol bez svojej viny

v konaní označiť a predložiť ( ). Vo vzťahu k námietke nevykonania

všetkých dôkazov relevantných pre správne právne posúdenie veci odvolací súd

poznamenáva, že k procesným právam, účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý

ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ) - rozhodnutie súdu o

nevykonaní dokazovania navrhnutého účastníkmi však musí byť v odôvodnení odôvodnené

tak, aby nejavilo známky svojvôle súdu. V prejednávanom prípade súd prvého, stupňa vo

svojom rozhodnutí svoje rozhodnutie o nevykonaní dokazovania navrhnutého

navrhovateľom (predložením výpisov článkov poskytnutých odporcom tretím osobám za

určité časové obdobie) riadne odôvodnil a jeho postup bol v tomto smere v súlade s

procesnými ustanoveniami (,, § , a nasl. ). Vo vzťahu k námietkam

odvolateľa o nesprávnych skutkových záverov prvostupňového súdu odvolací súd uvádza,

že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na

základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich

komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku

hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v , podľa ktorého má súd uviesť, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom

prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil

skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a

presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní nemajú za následok

úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou

úvahou prvostupňového súdu. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom

konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne

závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím

súdom zistená.“

16

II.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia svojich základných práv

vlastniť majetok podľa , na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

a na súdnu ochranu podľa a práv na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

23. Ústavný súd je toho názoru, že esenciálnou vo veci sťažovateľky je otázka, či ňou

označené novinové články v podanom návrhu predstavujú autorské dielo v zmysle § 7

autorského zákona. Okresný súd a krajský súd sú zhodne toho názoru, že to tak nie je,

pričom dôvodia tým, že články obsahujú „minimum tvorivej činnosti“, pretože „nie sú

závislé od osobných vlastností tvorcu“ a prejavená tvorivosť autora „nie je taká, že by bez

nej tento článok nebol vôbec dosiahnutý“. Stanovisko konajúcich súdov prezentuje tradičnú

doktrínu uplatňovanú v súdnej praxi (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ), podľa ktorej je pojmovým

znakom autorského diela taká duševná a tvorivá činnosť autora, ktorá je jedinečná

a neopakovateľná, pretože je výrazom osobnosti autora samého a jeho schopností.

Predmetná doktrína nachádza svoje výslovné ukotvenie aj v novom autorskoprávnom

kódexe, Autorský zákon v znení neskorších právnych predpisov

(ďalej len „“). Sťažovateľka považuje súdom uplatnenú interpretáciu

dotknutých ustanovení autorského zákona za nesúladnú s a tiež s relevantnou

únijno-právnou reguláciou.

24. Pokiaľ ide o limity zásahu ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných

súdov, ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť vlastnú dlhodobo sa vyvíjajúcu

a stabilnú rozhodovaciu prax. Podľa nej ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je zmocnený zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Činnosť ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

25. Vzhľadom na uvedené nebolo úlohou ústavného súdu pri poskytnutí ústavno-

právnej ochrany základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ako aj jej právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) vysloviť

rezolútny názor na problematiku interpretácie dotknutých ustanovení autorského zákona, ale

zaujať stanovisko k udržateľnosti výkladu, ktorý konajúce súdy pri aplikácii relevantnej

právnej úpravy zvolili, inými slovami povedané, či sa súdy pri podávaní výkladu

predmetných ustanovení autorského zákona nedopustili takej svojvôle, ktorá by znamenala

extrémne vybočenie z účelu a zmyslu relevantnej právnej úpravy. V tomto kontexte

nemožno opomenúť ani ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej republiky do

Európskej únie.

26. Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe

zákona alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske

spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej

únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120

ods. 2. Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky

v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu

v prospech Európskej únie. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom

regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2

. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym

zákonodarným orgánom ( ), nie však jediným orgánom oprávneným normovať

obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské 18

orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu

únijového tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie

úpravy správania sa subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy

aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá

v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom

ako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj

viazanosť i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa (pozri

).

27. Ústavný súd tak upozorňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,

ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je len

ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Pre aplikačnú prax

vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych

prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci

aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide

o sféru regulácie únijovým normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými

predstavami vnútroštátneho zákonodarcu, a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu

snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie

(pozri ).

28. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, treba teda aj ustanovenia § 7

ods. 1 autorského zákona, resp. ustanovenia vnímať

v kontexte únijného práva. Autorské právo Európskej únie, ktoré je relevantné pre otázku

pojmových znakov v konkrétnom prípade sťažovateľky, vychádza v súčasnosti z týchto

štyroch smerníc: Smernica Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane

počítačových programov (ďalej len „smernica 91/205/EHS“); Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 9/96/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (ďalej len

„smernica 9/96/ES“); Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES

z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv

(ďalej len „smernica 2006/116/ES“) a Smernice 2001/29/ES. Ustanovenia § 7 ods. 1

autorského zákona sú teda aj transpozíciou článku /EHS („Počítačový

program je chránený, ak je pôvodný v tom zmysle, že je autorovým vlastným duševným

výtvorom“), článku 3 ods. 1 smernice 9/96/ES („V súlade s touto smernicou sú databázy,

ktoré predstavujú spôsobom výberu alebo usporiadaním ich obsahov vlastný duševný

výtvor, chránené ako také podľa autorského práva“), článku 6 smernice 2006/116/ES

(„Fotografie, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej tvorivej

duševnej činnosti, sú chránené podľa čl. 1“) a napokon článku 2 písm. a) Smernice

2001/29/ES („Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame

alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek

formou, v celku alebo v časti: a/ pre autorov k ich dielam“). Od vstupu Slovenskej republiky

do Európskej únie sa musí minimálne v rozsahu týchto smerníc pojem diela vrátane stupňa

vyžadovanej tvorivosti chápať autonómne.

29. V prípade sťažovateľky je v hre novinový článok ako možný objekt

autorskoprávnej ochrany. Posúdenie rozsahu nevyhnutnej originality u novinových článkov

sa stalo predmetom autoritatívnej interpretácie únijného práva v rozhodnutí Súdneho dvora

zo 16. júla 2009 vo veci Infopaq International A/S v Danske Dagblades Forening.

V predmetnom rozhodnutí Súdny dvor pri interpretácii článku 2 písm. a) Smernice

2001/29/ES („Členské štáty ustanovia výlučné právo povoliť alebo zakázať reprodukciu

priamo alebo nepriamo, dočasne alebo trvalo akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme,

úplne alebo čiastočne: pre autorov, ich prác;“), ktorý ustanovuje základný obsah

exkluzívneho práva autora k jeho dielu, zdôraznil, že je potrebné obsah uvedeného článku

smernice interpretovať vo svetle cieľov a zmyslu samotnej smernice a tiež vo svetle

medzinárodných dohôd o duševnom vlastníctve. Na základe uvedeného priznal Súdny dvor

„samostatným častiam práce“ (v danom konkrétnom prípade výstrižkom z novinových

článkov) autorskoprávnu ochranu v intenciách označeného článku smernice za predpokladu,

že obsahujú elementy, ktoré predstavujú „autorov vlastný duševný výtvor“. Súdny dvor

prezentoval v kontexte konkrétnych okolností posudzovanej veci nasledujúci výklad

literárneho diela ako predmetu autorskoprávnej ochrany: „Pokiaľ ide o články z tlače,

duševná tvorba ich autorov, uvedená v bode 37 tohto rozsudku, vyplýva obvykle zo spôsobu,

akým je téma predstavená, ako aj z jazykového vyjadrenia. Okrem toho vo veci samej platí,

že samotné novinové články sú literárnym dielom, na ktoré sa vzťahuje smernica 2001/29.

Pokiaľ ide o prvky diel, na ktoré sa vzťahuje ochrana, treba uviesť, že sa skladajú zo slov,

20

ktoré ak sú posudzované samostatne, nepredstavujú samé osebe duševnú tvorbu autora,

ktorý ich používa. Až výber, umiestnenie a kombinácia týchto slov umožňujú autorovi

vyjadriť svoju tvorivosť a dospieť tak k výsledku, ktorý je duševnou tvorbou. Samotné slová

nie sú teda prvkami, na ktoré sa vzťahuje ochrana. S ohľadom na požiadavku extenzívneho

výkladu pôsobnosti ochrany stanovenej v článku však nemožno vylúčiť,

že určité samostatné vety, alebo tiež určité časti viet príslušného textu, sú spôsobilé

sprístupniť čitateľovi originalitu publikácie, akou je novinový článok tým, že mu poskytnú

prvok, ktorý je sám o sebe vyjadrením duševnej tvorby autora tohto článku. Takéto vety

alebo časti viet teda môžu byť predmetom ochrany stanovenej v článku 2 písm. a) uvedenej

smernice.“

30. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má

dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Citované

ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo

vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich k takému výkonu ich

vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného

smernicou. Inými slovami povedané, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijového tvorcu

smernice vnútroštátnymi prostriedkami.

31. V konkrétnom prípade sťažovateľky bolo teda povinnosťou všeobecných súdov

vykladať celé ustanovenie § 7 ods. 1 autorského zákona, ktoré definuje dielo v zmysle

slovenského autorského práva v súlade s jeho uchopením v práve Európskej únie, teda

eurokonformne. V rozpore s označenou povinnosťou sa však rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu dostali do priamej konfrontácie s judikatúrou Súdneho dvora, ktorého

uvedené rozhodnutie (pozri bod 29 odôvodnenia nálezu ústavného súdu), ale aj ďalšie

prijaté rozhodnutia (pozri rozsudky Súdneho dvora: BSA C 393/09 z 22. 12. 2010; Football

Association Premier League C 403/08 zo 4. 10. 2011; Painer C 145/10 z 1. 12. 2011;

Football Dataco C 604/10 z 1. 3. 2012, SAS Institute C 406/10 z 2. 5. 2012) indikujú, že

spomínaná slovenská doktrína jedinečnosti diela uplatňovaná pri výklade ustanovení § 7

ods. 1 autorského zákona je oveľa prísnejšia ako originalita vyžadovaná Súdnym dvorom,

ktorý, ako už bolo uvedené, priznal autorskoprávnu ochranu dokonca častiam novinových

článkom, a to za predpokladu, že obsahujú elementy predstavujúce „autorov vlastný

duševný výtvor“.

32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa aj právo účastníka konania na ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republiky viazaná a ktoré

sú súčasťou jej právneho poriadku. Podľa záverov tejto judikatúry má účastník konania

právo na to, aby sa každý spor alebo iná právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala

na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Po vstupe Slovenskej republiky

do Európskej únie je súčasťou takéhoto právneho základu aj výklad práva spoločenstva

podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, resp. podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke

(pozri ). Pokiaľ v konaní pred všeobecným súdom vznikne dôvodná

pochybnosť o správnej aplikácii únijného práva, je povinnosťou konajúceho súdu riadne sa

s ňou vysporiadať, prípadne predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, resp. podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

(tzv. doktrína CILFIT – pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci 283/81 Srl CILFIT

a Lanificio di Gavardo v. Ministerstvo zdravotníctva zo 6. 10. 1982). V prejednávanej veci

sa však so zásadnou, jasne formulovanou námietkou sťažovateľky, a síce s argumentáciou,

že miera tvorivosti vyžadovaná tradičnou doktrínou nie je v súlade s únijným právom,

konajúce súdy nijako nevysporiadali.

33. Ako už bolo povedané (pozri bod 27 odôvodnenia nálezu ústavného súdu)

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu zaručené zahŕňa

nielen povinnosť ústavne súladnej interpretácie použitej právnej úpravy, ale v prípade

prieniku s únijným právom, aj povinnosť eurokonformného výkladu. Vo veci sťažovateľky

však krajský súd aplikujúci príslušné ustanovenia autorského zákona na signalizujúcu

nekompatibilitu tradičnej doktríny s aktuálnou judikatúrou Súdneho dvora nijako

nereflektoval a na požiadavku vyvinúť maximálne možné úsilie o správne uplatnenie práva

Európskej únie rezignoval. Uvedený postup krajského súdu ústavný súd kvalifikuje ako

22

porušenie základného práva sťažovateľky podľa a tiež jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Za druhý zásadný moment posudzovanej veci považuje ústavný súd okolnosti

týkajúce sa nevykonania dôkazu navrhovaného sťažovateľkou, a síce dôkazu o rozsahu

monitoringu novinových článkov, ktorý mal byť poskytovaný klientom odporcu. Ústavný

súd na tomto mieste opäť poukazuje na únijný rozmer právnej veci sťažovateľky, ktorý

implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať a vykladať relevantné procesné

ustanovenia týkajúce sa postupu dokazovania a s ním súvisiacej otázky znášania dôkazného

bremena súladne s únijnými normami. V tomto smere ústavný súd poukazuje na obsah

čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004

o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica 2004/48/ES“), podľa

ktorého „Členské štáty zabezpečia, aby na návrh účastníka, ktorý predložil dostatočne

dostupný dôkazný materiál postačujúci na podloženie jeho nárokov a ktorý označil dôkazy

na podloženie týchto nárokov, ktoré sa nachádzajú v držbe protistrany, príslušné súdne

orgány mohli nariadiť, aby druhý účastník taký dôkaz predložil, pokiaľ tým nie je dotknutá

ochrana dôverných informácii. Na účely tohto odseku môžu štáty stanoviť, aby primeranú

vzorku značného počtu kópii diela alebo iného chráneného predmetu príslušné súdne orgány

považovali za dostatočný dôkaz.“ V nadväznosti na to treba spomenúť aj požiadavku

zakotvenú v

l. 3 smernice 2004/48/ES, podľa ktorej „opatrenia, postupy a prostriedky právnej

nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce“, ako aj judikatúru Súdneho dvora,

podľa ktorej odmietnutie poskytnúť relevantné informácie, hoci aj zaťažené obchodným

tajomstvom, môže predstavovať zásah do práva na efektívnu ochranu (pozri rozhodnutie

Coty Germany C-580/13).

35. V sťažovateľkinej veci boli konajúce súdy povinné reflektovať v procese

dokazovania na obsah citovaných článkov smernice 2004/48/ES (pozri bod 34 odôvodnenia

nálezu ústavného súdu), ktoré zaväzujú vnútroštátny súd k vytvoreniu reálnych

predpokladov účinnej ochrany práv duševného vlastníctva. Aplikované procesné

ustanovenia vnútroštátneho práva bolo preto potrebné vykladať tak, aby mohli byť použité

v súlade s cieľmi tejto smernice.

36. V označených súvislostiach chce ústavný súd pripomenúť aj zásadu rovností

zbraní, ktorú Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zahŕňa do širšieho

konceptu práva na spravodlivý proces a ktorej podstata spočíva v požiadavke, aby každá

zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako

celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú oproti druhej strane (pozri napr. Nideröst –

Huber v. Švajčiarsko, rozsudok z 18. 2. 1997; Foucher v. Francúzsko, rozsudok z 18. 3.

1997). Cieľom princípu rovnosti zbraní je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi

stranami sporu (pozri rozsudok ESĽP: Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok

z 27. 10. 1993), kde ústavný súd upozorňuje, že judikatúra ESĽP považuje uvalenie

nerealistického bremena na jednu zo strán za porušenie tejto zásady.

37. Na rešpektovanie označených požiadaviek v procese dokazovania reaguje aj

judikačná prax všeobecných súdov, ktorá odkazuje na tzv. vysvetľovaciu povinnosť

protistrany v situáciách informačného deficitu na strane účastníka konania, ktorý nie

je objektívne spôsobilý znášať dôkazné bremeno (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. ).

38. Vo veci sťažovateľky krajský súd zaujal stanovisko, v ktorom sa ako odvolací

súd stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý odmietol vykonať sťažovateľkou

navrhovaný dôkaz o rozsahu celkovej distribúcie článkov (uverejnených v denníku

vydávanom sťažovateľkou) klientom odporcu s odôvodnením, že „nejde o dôkazy, ktoré by

nemohol bez svojej viny predložiť“ a že „nie je súladné s rovným postavením účastníkov

konania žiadať od odporcu, aby produkoval dôkazy, pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa“.

Ústavný súd je toho názoru, že je logicky nespochybniteľné, že sťažovateľka nemohla mať

vedomosť o tom, aký reálny rozsah mal monitoring médií, ktorý poskytoval odporca

všetkým svojim klientom. Nebolo preto v reálnej dispozícii sťažovateľky presne označiť

všetky konkrétne články, ktoré odporca potenciálne skopíroval a zahrnul do poskytovaného

monitoringu. Ako poskytovateľ predmetnej služby mal naopak túto vedomosť práve

odporca. Sťažovateľka sa ocitla bez vlastnej viny v situácii, keď nemala objektívnu

možnosť relevantné informácie konajúcemu súdu poskytnúť, pričom rámcovo navrhla ako

informačnú núdzu preklenúť, a to tým, že poukázala na odporcu, ktorý z podstaty veci

24

predmetnými informáciami disponoval. Konajúci súd však napriek uvedeným okolnostiam

náležite zdôvodnenú a opodstatnenú požiadavku sťažovateľky ignoroval a spravodlivú

rovnováhu medzi oboma stranami sporu nezabezpečil. Ústavný súd kvalifikuje označený

postup konajúcich súdov, resp. postup krajského súdu, ktorý v odvolacom stupni nezjednal

požadovanú nápravu ako porušenie princípu rovností zbraní, zároveň odporujúci

požiadavkám citovaného čl. 3 a 6 smernice 2004/48/ES a teda znamenajúci porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného a jej práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

39. Sťažovateľka uplatnila v sťažnosti aj námietku porušenia základných práv

vlastniť majetok podľa a na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu.

vo svojom vytvára rámec pre slobodu vedeckého bádania a umenia.

Na rozdiel od zahraničných úprav, ale aj federálnej Listiny systematika v ústave jasne

a progresívne vyjadruje silné puto medzi ochranou práv na výsledky tvorivej duševnej

činnosti a slobodou vedeckého bádania a ochranou kultúrneho dedičstva. tak

zaväzuje štát, aby pre realizovanie slobody vedeckého a umeleckého bádania vytváral

vynálezcom a tvorcom určité materiálne podmienky. A to tak, že im bude v spoločenskom

záujme prenechávať rôzne práva k výsledkom ich tvorivej duševnej činnosti. Je na štáte, ako

zhmotní tento záväzok. Autorské právo je len jedným z možných spôsobov. Akákoľvek

poskytnutá ochrana v každom prípade nie je cieľom osebe, ale len prostriedkom

k spoločenskému účelu napredovania vedy a umenia (pozri ). Majetkové

práva poskytnuté na účely napredovania vedy a umenia podľa následne

podliehajú vo vopred ustanovených podústavných kontúrach aj ústavnoprávnej ochrane

majetku podľa , resp. dodatkového protokolu (ESĽP: Dima v. Rumunsko,

58472/00, Balan v. Moldavsko, 19247/03, Ashby Donald a ďalší v. Francúzsko, 36769/08;

Neij a Sunde Kolmisoppi v. Švédsko, 40397/12).

40. Keďže krajský súd, ako už bolo povedané v bode 33 a 38 odôvodnenia tohto

nálezu, predpoklady účinnej ochrany sťažovateľkou uplatňovaných práv duševného

vlastníctva nevytvoril, došlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základných práv

sťažovateľky zaručených a , ako aj jej práva zaručeného

dodatkového protokolu.

41. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané pochybenie konajúcich súdov, ktoré videla

v ich nevysporiadaní sa so závermi expertných znaleckých posudkov predložených

sťažovateľkou pre účely zodpovedania otázky o naplnení prvku tvorivosti u jednotlivých

článkov, v uvedenom smere sa ústavný súd s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil.

Ústavný súd je totiž toho názoru, že splnenie pojmových znakov diela je primárne otázkou

právnou, ktorej posúdenie prislúcha súdu a ktorá je tak vylúčená z odborného posúdenia

znalcom. Z uvedeného vyplýva, že konajúci súd nemôže byť znaleckým posudkom vo veci

posúdenia autorskoprávnej ochrany viazaný (pozri ).

III.

42. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže

ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľky zaručených

, a a jej práv zaručených dohovoru a

dodatkového protokolu, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,

v zmysle a rozhodnutie krajského súdu zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

43. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, je

povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť, v tomto konaní je pritom viazaný právnym

názorom ústavného súdu vyslovenom v jeho rozhodnutí.

44. S odkazom na citované ustanovenie bude

úlohou krajského súdu náležite sa vysporiadať s nastolenou otázkou súladnosti tradičnej

doktríny, ktorá bola vo veci sťažovateľky aplikovaná s únijným právom, prípadne sa obrátiť

na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie a zistiť do akej miery je označená doktrína regulujúca výklad ustanovení § 7 ods. 1

26

autorského zákona, resp. ustanovení súladná s právom

Európskej únie. Aplikovanie správneho prahu tvorivosti je pre vec sťažovateľky zásadné. Je

preto potrebné zistiť, či nie je v rozpore s článkom 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES, ak

právo členského štátu vyžaduje pre novinové články ako literárne diela s priznanou

autorskoprávnou ochranou, aby boli „individuálnym a neopakovateľným výtvorom“, a teda

„výsledkom tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych

osobných vlastností autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol“. V prípade pozitívnej

odpovede je potom nutné zistiť, aký prah tvorivosti má vnútroštátne právo pre novinové

články s autorskoprávnou ochranou podľa čl. 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES vyžadovať.

45. Takisto v súvislosti s otázkou definovania kvalifikačných kritérií diela v zmysle

ustanovení § 7 ods. 1 autorského zákona v spojení s otázkou možného vylúčenia ochrany

novinového článku z dôvodu povahy dennej správy podľa § 7 ods. 3 autorského zákona

považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na svoju judikatúru. V zmysle tejto

judikatúry je totiž potrebné príslušné ustanovenia autorského zákona, teda ustanovenia § 7

ods. 3 autorského zákona vykladať vo svetle čl. 2 ods. 8 Bernského dohovoru o ochrane

literárnych a umeleckých diel (ďalej len „Bernský dohovor“), ktorý ustanovuje, že

„ochrana... sa nevzťahuje na denné správy ani na rozličné skutočnosti, ktoré majú povahu

iba tlačových informácií“. Cieľom tohto ustanovenia nie je vylúčiť inak autorskoprávne

chránené predmety z ochrany, ale len zdôrazniť povahu predmetov, ktoré sa pod túto

ochranu nekvalifikujú. Aj diela obsahujúce denné správy sú tak predmetom autorskoprávnej

ochrany, ak spĺňajú podmienky na jej nadobudnutie vo vnútroštátnom práve. Aj preto

literatúra o čl. 2 ods. 8 Bernského dohovoru zvykne hovoriť aj ako o tzv. „nepravom

obmedzení“ (Manfred, Rehbinder, Nachrichten als Sprachwerke, Zeitschrift für Urheber

und Medienrecht, 2000, č. 1, s. 2). Znamená to, že aj ustanovenia § 7 ods. 3 autorského

zákona treba v rámci čl. 2 ods. 8 Bernského dohovoru vykladať napriek negatívnej

formulácii („ustanovenia tohto zákona sa nevzťahujú“) tak, že pojem denné správy zahŕňa

len vyjadrenie informácií v takej forme, ktorá sa nekvalifikovala pod autorskoprávnu

ochranu podľa § 7 ods. 1 autorského zákona (pozri ).

46. Napokon s odkazom na citované ustanovenie § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súdu

ústavný súd dodáva, že únijný rozmer posudzovanej veci nemožno opomenúť ani pri použití

ustanovení týkajúcich sa tzv. spravodajskej licencie (§ 33 ods. 1 autorského zákona,

resp. ). Aj tieto dotknuté ustanovenia, ktoré boli vo veci

sťažovateľky konajúcimi súdmi aplikované, totiž predstavujú transpozíciu únijného práva,

konkrétne článku 5 ods. 3 písm. c) Smernice 2001/29/ES, a preto je potrebné interpretovať

ich eurokonformne, teda v súlade s citovaným článkom dotknutej smernice.

47. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 €, kde dôvodila závažným porušením jej označených práv majúcich podľa

vyjadrenia sťažovateľky procesnoprávnu i hmotnoprávnu povahu. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,

koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd

pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu

spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom

priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej

z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky

rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému

súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu

dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad

i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľky v ďalšom konaní

pred všeobecnými súdmi, preto jej požadované primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

48. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou

787,12 €. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie

o sťažnosti v zmysle ) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch

a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu 28

sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2014 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu

(t. j. zo sumy 804 €), čo predstavuje sumu 134 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,04 €.

49. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľky,

podanie sťažnosti), čo celkovo predstavuje sumu 268 €. K tomu bolo potrebné pripočítať

dvakrát režijný paušál v celkovej sume 16,08 €, čo predstavuje celkovú sumu 284,08 €.

Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu.

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2017