Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 45 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)4cc/382703.6284c3.pdf
PDF · 151.08 KB
No categories available
6Cdo/227/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 227/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ I. M. a 2/ J. M.,
bývajúcich v Ľ., 3/ G. T. a 4/ A. T., bývajúcich v Ľ., zastúpených JUDr. J. P., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Š., proti odporcovi P., so sídlom v Ľ., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. H. K., advokátkou so sídlom v S., o uloženie povinnosti uzavrieť
zmluvu o prevode vlastníctva bytu, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 12
C 117/2004, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. júna 2011,
sp.zn. 9 Co 59/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 63,61 € a navrhovateľom 3/ a 4/ v sume 63,61 €, všetko do rúk ich právneho zástupcu
JUDr. J. P., advokáta so sídlom v Š., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) rozsudkom z 20. septembra 2005
č.k. 12 C 117/2004-94 zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ až 4/ domáhali
uloženia povinnosti odporcovi uzavrieť s nimi zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, a to
s navrhovateľmi 1/ a 2/ zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 3 a s navrhovateľmi 3/ a 4/
zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 4 v bytovom dome súpisného č. X. v obci Ľ., zapísaného
na Správe katastra Nové Zámky pre kat. úz. Ľ. na liste vlastníctva č. X. ako bytový dom, na
2
pozemku parc. č. X. o výmere 992 m- zastavené plochy a nádvoria,
u každého z nich za kúpnu cenu 17 216,-- Sk, pričom predmetné zmluvy mali tvoriť
neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Navrhovateľov 1/ až 4/ zaviazal zaplatiť odporcovi spoločne
a nerozdielne náhradu trov konania v sume 12 786,-- Sk, do rúk jeho právnej zástupkyne
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Nitre (odvolací súd), na odvolanie navrhovateľov 1/ až 4/, rozsudkom
z 30. novembra 2006, sp.zn. 9 Co 293/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil a v časti o náhrade trov
prvostupňového konania ho zmenil tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Odporcovi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Rovnako ako súd prvého stupňa,
aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľom 1/ až 4/ do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 509/1991 Zb., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky zákonník, nevniklo právo
osobného užívania bytu, ktoré by sa mohlo pretransformovať v zmysle prechodných
ustanovení k tomuto zákonu na nájom. Podľa odvolacieho súdu nájomný vzťah účastníkov
nevznikol ani po 1. januári 1992. Nebolo totiž preukázané, že by účastníci po tomto dni
uzatvorili písomnú alebo ústnu nájomnú zmluvu, aj keď z vykonaného dokazovania vyplýva,
že sa správali ako účastníci nájmu a odporca pred vznikom sporu existenciu nájmu
nespochybňoval. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože podľa
jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Zásadnosť svojho
rozhodnutia po právnej stránke odvolací súd videl v riešení otázky, „či možno posúdiť
správanie sa účastníkov konania ohľadne sporného bytu po 1. januári 1992 ako nájomný
vzťah vzniknutý konkludentným spôsobom.“
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia. Na jeho základe
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. mája 2008 sp.zn. 5 Cdo 144/2007
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu ďalšie konanie. V odôvodnení
uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá v plnom
rozsahu požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Pre ďalšie
konanie pripomenul, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu
konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne
(nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje
pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1
a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne
i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť (§ 35 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom
teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu
zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku, či
k takému prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu.
V ďalšom konaní malo byť úlohou súdov na základe skutkového stavu veci zisteného
z vykonaných dôkazov, prípade dôkazov, ktoré ešte vykonajú, posúdiť, či v konaní
účastníkov bol alebo nebol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmlúv
o nájme bytov a svoje skutkové a právne závery vysvetliť tak, aby tie mohli byť
preskúmateľné, presvedčivé, zrozumiteľné a určité.
Odvolací súd, ktorému bola vec vrátená dovolacím súdom na ďalšie konanie,
uznesením zo 16. októbra 2008 sp.zn. 9 Co 132/2008 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa potom rozsudkom z 30. novembra 2010 č.k. 12 C 117/2004-313
návrhu navrhovateľov 1/ až 4/ vyhovel a uložil odporcovi povinnosť uzavrieť
s navrhovateľmi zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/193 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov v súlade
s pripojenými písomnými vyhotoveniami zmlúv tvoriacich súčasť rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu
1 338,38 €, navrhovateľom 3/ a 4/ sumu 1 338,38 € k rukám ich právneho zástupcu, do 3 dní
po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 5
ods. l, 2 a 5, § 16 ods. l, § 17 ods. 3 písm. d/ a § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a zistený skutkový
stav. Dospel k záveru, že návrh na začatie konania, po jeho úprave v súlade s vypracovaným
znaleckým posudkom, je podaný dôvodne a navrhovatelia sú aktívne legitimovaní domáhať
sa svojho nároku podľa § 29 ods. 8 cit. zákona. Uviedol, že nedostatok písomnej formy
nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť a mal za to, že uzavretie nájomných zmlúv
konkludentným spôsobom bolo dostatočne preukázané. Námietky odporcu k výroku
žiadaného navrhovateľmi nepovažoval súd za dôvodné, majúc za to, že tento je v súlade
s ustanovením § 29 ods. 8 citovaného zákona. Uviedol, že výrok rozsudku znejúci na uloženie
povinnosti uzavrieť zmluvu, prípadne nahradiť prejav vôle sú dve vzájomne súvisiace
skutočnosti, pretože rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť uzavrieť označenú zmluvu má za
následok, že dňom jeho právoplatnosti je zmluva uzavretá, čím vlastne rozsudok nahrádza
prejav vôle prevodcu na uzavretie zmluvy. Za nedôvodné považoval aj námietky odporcu
týkajúce sa označenia stavby, pozemku, popisu bytu, čísla vchodu, podlahovej plochy,
spoluvlastníckych podielov, majúc za to, že predložené zmluvy tvoriace súčasť rozsudku boli
vyhotovené v súlade s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj vypracovaného
znaleckého posudku. Dodal, že nedodržanie niektorých (nie podstatných) náležitostí zmluvy
podľa príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov nemá za následok jej neplatnosť. Za
postačujúce považoval súd aj vyhlásenie navrhovateľov týkajúce sa výkonu správy bytov, že
pristupujú k uzavretiu zmluvy, ktorá bude následne medzi vlastníkmi bytov po zavkladovaní
ich vlastníckeho práva uzavretá, konštatujúc, že prísne formalistické dodržiavanie príslušných
ustanovení v takomto sporovom konaní by bránilo tomu, aby sa oprávnené osoby domohli
svojho práva na splnenie povinnosti. V súčasnosti odporca nemôže vykonávať správu bytov
a preto by bolo nezmyselné, aby pristupovali k správe bytu, ktorú uzavrel v predchádzajúcom
období odporca s ostatnými vlastníkmi bytov.
Odvolací súd, na odvolanie odporcu, rozsudkom zo 16. júna 2011 sp.zn. 9 Co 59/2011
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ a navrhovateľom 3/ a 4/, ich
právnemu zástupcovi, náhradu trov odvolacieho konania vo výške 127,22 € do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi
účastníkmi konania vznikol nájomný vzťah konkludentným spôsobom. S dôvodmi uvedenými
v rozhodnutí súdu prvého stupňa ohľadne vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi
konania sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach len na tieto dôvody
poukázal. Na doplnenie dôvodov uvedených súdom prvého stupňa dodal, že prejav vôle
možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou
pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým
správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú
vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. l Obč. zákonníka). Nedostatok písomnej formy
nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Obč.
zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne i mlčky. V takom prípade, ale
prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu
konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle
smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane
nájomcu. Otázku, či k takému prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti
daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých
vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia
na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce
obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu,
treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide i o prejav určitej vôle. Niet žiadnych pochybností
o tom, že konkludentne nájomná zmluva medzi účastníkmi konania bola uzatvorená.
Po preskúmaní spornej veci odvolací súd dospel k záveru, že odporca si nesplnil svoju
zákonnú povinnosť a neuzatvoril s navrhovateľmi v 1/ až 4/ rade zmluvu o prevode
vlastníctva bytu v súlade s vyššie citovanými zákonným ustanoveniami, a preto sa dôvodne
títo museli súdnou cestou domáhať uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva bytu
s odporcom. Súd pri rozhodovaní posudzoval vec z hľadiska všetkých do úvahy
prichádzajúcich hmotno-právnych predpisov, vychádzal predovšetkým z osobitného predpisu,
zákona o vlastníctve bytov, ktorého ustanovenie § 29 ods. 8 rieši situáciu, ak si vlastník domu
nesplní svoju povinnosť uloženú mu týmto zákonom a neuzavrie zmluvu o prevode
vlastníctva bytu. Súd v zmysle tohto ustanovenia uložil odporcovi povinnosť uzavrieť
s navrhovateľmi zmluvy o prevode vlastníctva k sporným bytom.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol
rozsudky odvolacieho aj prvostupňového súdu zmeniť tak, že návrh navrhovateľov 1/ až 4/
dovolací súd zamietne. Dovolanie odôvodnil tým, že súdy vec posúdili po právnej stránke
nesprávne a odvolací súd mu navyše odňal aj možnosť konať pred súdom. Tiež uviedol, že
„analogicky možno použiť ust. § 238 ods. 2 O.s.p.“. Tvrdil, že medzi účastníkmi nevznikol
nájomný vzťah ani konkludentne. Pre prípad, že by dovolací súd dospel k záveru, že tu
nájom predsa bol, poukázal na to, že navrhovateľom dal výpoveď z nájmu bytu. Tiež dôvodil
tým, že nájomný vzťah nemohol vzniknúť aj z dôvodu, že predmetné byty boli bytmi
podnikovými, ku ktorým mohlo vzniknú právo osobného užívania spôsobilé
pretransformovať na nájom, iba na základe administratívneho rozhodnutia, aké rozhodnutie
vydané ale nebolo. Poukázal v tejto súvislosti na R 46/1999. Podľa odporcu majú kúpne
zmluvy, ktoré má na základe rozhodnutí súdov uzavrieť s navrhovateľmi, hrubé nedostatky.
Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. vidí odporca
v tom, že odvolací súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Navrhovatelia 1/ až 4/ vo svojom vyjadrení navrhli mimoriadny popravný prostriedok
odporcu zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie
nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, že dovolanie odporcu treba
odmietnuť, pretože nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 238 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p.
Dovolateľ prípustnosť svojho opravného prostriedku naznačuje na základe
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. Robí tak ale neopodstatnene.
Podľa § 243d ods. 1 O.s.p. je právny záver dovolacieho súdu vyslovený v jeho
zrušujúcom rozhodnutí pre súdy nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie,
záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu
vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento
právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto
vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za
nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne
nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym
názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva
(napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba
interpretovať), ako aj pri aplikácií procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím
súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci). Skutočnosť, že právny záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku
súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 238 ods. 2 O.s.p.; pokiaľ je táto skutočnosť uplatnená v procese prípustnom dovolaní, je
tiež relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Viazanosť
nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa
dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní
postupovať po procesnej stránke (že napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto
prípade nejde o zaujatie právneho názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa
nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď
po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa
skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu
na nový skutkový základ.
Posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je vždy potrebné
založiť na vyriešenie otázky, či dovolací súd v zrušujúcom rozsudku zaujal právny záver
(viď predchádzajúci odsek), a ak áno, či sa odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku
odchýlil od právneho záveru dovolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. mája 2008 sp.zn. 5 Cdo 144/2007
zrušil prechádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, že jeho odôvodnenie
nepovažoval za dostatočne preskúmateľné a presvedčivé a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie s tým, že v ňom bude úlohou odvolacieho súdu na základe skutkového
stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, prípade dôkazov, ktoré ešte vykoná, posúdiť, či
v konaní účastníkov bol alebo nebol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu
zmlúv o nájme bytov a svoje skutkové a právne závery vysvetliť tak, aby tie mohli byť
preskúmateľné, presvedčivé, zrozumiteľné a určité.
Súdy nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery
dovolacieho súdu rešpektovali (skúmali eventualitu konkludentného uzavretia nájomnej
zmluvy), odstránili všetky dovolacím súdom vyčítané nedostatky a v neskoršom rozhodnutí sa
nedopustili opakovane vady, ktorá sa im v zrušujúcich rozhodnutiach vytýkala
(nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia). Vo vzťahu k tejto časti
rozhodnutia teda neobstojí námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania
právneho názoru dovolacieho súdu vyslovený v jeho rozsudku z 30. mája 2008 sp.zn.
Pokiaľ odporca v dovolaní dôvodí, že „analogicky možno použiť ust. § 238 ods. 2
O.s.p.“ a v ďalších častiach svojho opravného prostriedku pripomína rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. júla 1997, sp. zn. 3 Cdo 46/97 (R 46/99), je zrejmé, že
vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ním tvrdenej viazanosti súdov nižších stupňov
s právnym názorom vysloveným v predmetnom judikáte. Z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p., aj
z ustanovenia § 243d ods. 1, druhá veta O.s.p., ale nepochybne vyplýva, že odvolací súd je
viazaný len právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v konkrétnej právnej veci
(porovnaj v ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p. slová „od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci“). Súdy nižších stupňov preto neboli viazané závermi vyššie
uvedeného rozhodnutia uverejneného pod R 46/1999 (ktoré sa naostatok týka inej právnej
otázky než konkludentného konania pri vzniku nájomného vzťahu).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky odporcu uvedené
v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
V danom prípade dovolateľ predovšetkým namietal porušenie (odňatie) jeho práva
účasti na odvolacom pojednávaní tým, že v tejto veci nebolo nariadené odvolacie
pojednávanie hoci „ide o prípad v zmysle ust. § 21 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (zrejme správne má
byť § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže odporcom uvádzané ustanovenie upravuje konanie za
právnickú osobu; poznámka dovolacieho súdu). Táto námietka odporcu však opodstatnená nie
je.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu (aj
celého konania na odvolacom súde) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu).
Z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval ani
nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania
a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Existencia dôležitého
verejného záujmu je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú
predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom
chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktorý
prípad v preskúmavanej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené, postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodnutia nemohlo preto dôjsť
k odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 362/09).
Ostatné dovolacie námietky odporcu sa týkajú právneho posúdenia veci súdmi nižších
stupňov.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý ale možno úspešne uplatniť len
v prípade, že dovolanie je prípustné; samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporcu
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní navrhovatelia 1/ až 4/ v dovolacom
konaní podali návrh na uloženie povinnosti odporcovi nahradiť spočívajúce v trovách ich
právneho zastupovania v dovolacom konaní za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie
k odvolaniu). S prihliadnutím na ustanovenia § 11 ods. 1, § 13 ods. 2, 3, § 14 ods. 1 písm. c/
a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb priznal navrhovateľom náhradu trov dovolacieho konania v uplatnenej
celkovej výške 127,22 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. februára 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová