Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/227/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ I. M. a 2/ J. M.,

bývajúcich v Ľ., 3/ G. T. a 4/ A. T., bývajúcich v Ľ., zastúpených JUDr. J. P., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v Š., proti odporcovi P., so sídlom v Ľ., IČO: X.,

zastúpenému JUDr. H. K., advokátkou so sídlom v S., o uloženie povinnosti uzavrieť

zmluvu o prevode vlastníctva bytu, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 12

C 117/2004, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. júna 2011,

sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 63,61 € a navrhovateľom 3/ a 4/ v sume 63,61 €, všetko do rúk ich právneho zástupcu

JUDr. J. P., advokáta so sídlom v Š., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) rozsudkom z 20. septembra 2005

č.k. -94 zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ až 4/ domáhali

uloženia povinnosti odporcovi uzavrieť s nimi zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, a to

s navrhovateľmi 1/ a 2/ zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 3 a s navrhovateľmi 3/ a 4/

zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 4 v bytovom dome súpisného č. X. v obci Ľ., zapísaného

na Správe katastra Nové Zámky pre kat. úz. Ľ. na liste vlastníctva č. X. ako bytový dom, na

2

pozemku parc. č. X. o výmere 992 m- zastavené plochy a nádvoria,

u každého z nich za kúpnu cenu 17 216,-- Sk, pričom predmetné zmluvy mali tvoriť

neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Navrhovateľov 1/ až 4/ zaviazal zaplatiť odporcovi spoločne

a nerozdielne náhradu trov konania v sume 12 786,-- Sk, do rúk jeho právnej zástupkyne

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Nitre (odvolací súd), na odvolanie navrhovateľov 1/ až 4/, rozsudkom

z 30. novembra 2006, sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ako vecne správny v zmysle potvrdil a v časti o náhrade trov

prvostupňového konania ho zmenil tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Odporcovi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Rovnako ako súd prvého stupňa,

aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľom 1/ až 4/ do nadobudnutia účinnosti zákona

č. , ktorým bol zmenený a doplnený , nevniklo právo

osobného užívania bytu, ktoré by sa mohlo pretransformovať v zmysle prechodných

ustanovení k tomuto zákonu na nájom. Podľa odvolacieho súdu nájomný vzťah účastníkov

nevznikol ani po 1. januári 1992. Nebolo totiž preukázané, že by účastníci po tomto dni

uzatvorili písomnú alebo ústnu nájomnú zmluvu, aj keď z vykonaného dokazovania vyplýva,

že sa správali ako účastníci nájmu a odporca pred vznikom sporu existenciu nájmu

nespochybňoval. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože podľa

jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Zásadnosť svojho

rozhodnutia po právnej stránke odvolací súd videl v riešení otázky, „či možno posúdiť

správanie sa účastníkov konania ohľadne sporného bytu po 1. januári 1992 ako nájomný

vzťah vzniknutý konkludentným spôsobom.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia. Na jeho základe

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. mája 2008 sp.zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu ďalšie konanie. V odôvodnení

uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá v plnom

rozsahu požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Pre ďalšie

konanie pripomenul, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu

konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne

(nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje

pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť ( ).

Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1

a ); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne

i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť (§ 35 ods. 1

). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom

teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu

zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku, či

k takému prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu.

V ďalšom konaní malo byť úlohou súdov na základe skutkového stavu veci zisteného

z vykonaných dôkazov, prípade dôkazov, ktoré ešte vykonajú, posúdiť, či v konaní

účastníkov bol alebo nebol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmlúv

o nájme bytov a svoje skutkové a právne závery vysvetliť tak, aby tie mohli byť

preskúmateľné, presvedčivé, zrozumiteľné a určité.

Odvolací súd, ktorému bola vec vrátená dovolacím súdom na ďalšie konanie,

uznesením zo 16. októbra 2008 sp.zn. zrušil odvolaním napadnutý rozsudok

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa potom rozsudkom z 30. novembra 2010 č.k. -313

návrhu navrhovateľov 1/ až 4/ vyhovel a uložil odporcovi povinnosť uzavrieť

s navrhovateľmi zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/193 Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov v súlade

s pripojenými písomnými vyhotoveniami zmlúv tvoriacich súčasť rozsudku. O trovách

konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu

1 338,38 €, navrhovateľom 3/ a 4/ sumu 1 338,38 € k rukám ich právneho zástupcu, do 3 dní

po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 5

ods. l, 2 a 5, ods. l, a

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a zistený skutkový

stav. Dospel k záveru, že návrh na začatie konania, po jeho úprave v súlade s vypracovaným

znaleckým posudkom, je podaný dôvodne a navrhovatelia sú aktívne legitimovaní domáhať

sa svojho nároku podľa § 29 ods. 8 cit. zákona. Uviedol, že nedostatok písomnej formy

nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť a mal za to, že uzavretie nájomných zmlúv

konkludentným spôsobom bolo dostatočne preukázané. Námietky odporcu k výroku

žiadaného navrhovateľmi nepovažoval súd za dôvodné, majúc za to, že tento je v súlade

s ustanovením § 29 ods. 8 citovaného zákona. Uviedol, že výrok rozsudku znejúci na uloženie

povinnosti uzavrieť zmluvu, prípadne nahradiť prejav vôle sú dve vzájomne súvisiace

skutočnosti, pretože rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť uzavrieť označenú zmluvu má za

následok, že dňom jeho právoplatnosti je zmluva uzavretá, čím vlastne rozsudok nahrádza

prejav vôle prevodcu na uzavretie zmluvy. Za nedôvodné považoval aj námietky odporcu

týkajúce sa označenia stavby, pozemku, popisu bytu, čísla vchodu, podlahovej plochy,

spoluvlastníckych podielov, majúc za to, že predložené zmluvy tvoriace súčasť rozsudku boli

vyhotovené v súlade s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj vypracovaného

znaleckého posudku. Dodal, že nedodržanie niektorých (nie podstatných) náležitostí zmluvy

podľa príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov nemá za následok jej neplatnosť. Za

postačujúce považoval súd aj vyhlásenie navrhovateľov týkajúce sa výkonu správy bytov, že

pristupujú k uzavretiu zmluvy, ktorá bude následne medzi vlastníkmi bytov po zavkladovaní

ich vlastníckeho práva uzavretá, konštatujúc, že prísne formalistické dodržiavanie príslušných

ustanovení v takomto sporovom konaní by bránilo tomu, aby sa oprávnené osoby domohli

svojho práva na splnenie povinnosti. V súčasnosti odporca nemôže vykonávať správu bytov

a preto by bolo nezmyselné, aby pristupovali k správe bytu, ktorú uzavrel v predchádzajúcom

období odporca s ostatnými vlastníkmi bytov.

Odvolací súd, na odvolanie odporcu, rozsudkom zo 16. júna 2011 sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny v zmysle § 219

potvrdil a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ a navrhovateľom 3/ a 4/, ich

právnemu zástupcovi, náhradu trov odvolacieho konania vo výške 127,22 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi

účastníkmi konania vznikol nájomný vzťah konkludentným spôsobom. S dôvodmi uvedenými

v rozhodnutí súdu prvého stupňa ohľadne vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi

konania sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach len na tieto dôvody

poukázal. Na doplnenie dôvodov uvedených súdom prvého stupňa dodal, že prejav vôle

možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou

pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým

správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú

vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. l Obč. zákonníka). Nedostatok písomnej formy

nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Obč.

zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne i mlčky. V takom prípade, ale

prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim

pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu

konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle

smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane

nájomcu. Otázku, či k takému prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti

daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých

vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia

na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce

obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu,

treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide i o prejav určitej vôle. Niet žiadnych pochybností

o tom, že konkludentne nájomná zmluva medzi účastníkmi konania bola uzatvorená.

Po preskúmaní spornej veci odvolací súd dospel k záveru, že odporca si nesplnil svoju

zákonnú povinnosť a neuzatvoril s navrhovateľmi v 1/ až 4/ rade zmluvu o prevode

vlastníctva bytu v súlade s vyššie citovanými zákonným ustanoveniami, a preto sa dôvodne

títo museli súdnou cestou domáhať uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva bytu

s odporcom. Súd pri rozhodovaní posudzoval vec z hľadiska všetkých do úvahy

prichádzajúcich hmotno-právnych predpisov, vychádzal predovšetkým z osobitného predpisu,

zákona o vlastníctve bytov, ktorého ustanovenie § 29 ods. 8 rieši situáciu, ak si vlastník domu

nesplní svoju povinnosť uloženú mu týmto zákonom a neuzavrie zmluvu o prevode

vlastníctva bytu. Súd v zmysle tohto ustanovenia uložil odporcovi povinnosť uzavrieť

s navrhovateľmi zmluvy o prevode vlastníctva k sporným bytom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

rozsudky odvolacieho aj prvostupňového súdu zmeniť tak, že návrh navrhovateľov 1/ až 4/

dovolací súd zamietne. Dovolanie odôvodnil tým, že súdy vec posúdili po právnej stránke

nesprávne a odvolací súd mu navyše odňal aj možnosť konať pred súdom. Tiež uviedol, že

„analogicky možno použiť ust. “. Tvrdil, že medzi účastníkmi nevznikol

nájomný vzťah ani konkludentne. Pre prípad, že by dovolací súd dospel k záveru, že tu

nájom predsa bol, poukázal na to, že navrhovateľom dal výpoveď z nájmu bytu. Tiež dôvodil

tým, že nájomný vzťah nemohol vzniknúť aj z dôvodu, že predmetné byty boli bytmi

podnikovými, ku ktorým mohlo vzniknú právo osobného užívania spôsobilé

pretransformovať na nájom, iba na základe administratívneho rozhodnutia, aké rozhodnutie

vydané ale nebolo. Poukázal v tejto súvislosti na R 46/1999. Podľa odporcu majú kúpne

zmluvy, ktoré má na základe rozhodnutí súdov uzavrieť s navrhovateľmi, hrubé nedostatky.

Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia vidí odporca

v tom, že odvolací súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1

písm. c/

Navrhovatelia 1/ až 4/ vo svojom vyjadrení navrhli mimoriadny popravný prostriedok

odporcu zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie

nepovažoval za potrebné ( ), dospel k záveru, že dovolanie odporcu treba

odmietnuť, pretože nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach V zmysle ustanovenia platí, že ak

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je

ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ), alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky

rozsudkov uvedených v a

Dovolateľ prípustnosť svojho opravného prostriedku naznačuje na základe

ustanovenia Robí tak ale neopodstatnene.

Podľa je právny záver dovolacieho súdu vyslovený v jeho

zrušujúcom rozhodnutí pre súdy nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie,

záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu

vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento

právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto

vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za

nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne

nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym

názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva

(napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba

interpretovať), ako aj pri aplikácií procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím

súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci). Skutočnosť, že právny záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku

súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania podľa

; pokiaľ je táto skutočnosť uplatnená v procese prípustnom dovolaní, je

tiež relevantným dovolacím dôvodom v zmysle Viazanosť

nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa

dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní

postupovať po procesnej stránke (že napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto

prípade nejde o zaujatie právneho názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa

nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď

po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa

skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu

na nový skutkový základ.

Posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle je vždy potrebné

založiť na vyriešenie otázky, či dovolací súd v zrušujúcom rozsudku zaujal právny záver

(viď predchádzajúci odsek), a ak áno, či sa odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku

odchýlil od právneho záveru dovolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. mája 2008 sp.zn.

zrušil prechádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, že jeho odôvodnenie

nepovažoval za dostatočne preskúmateľné a presvedčivé a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie s tým, že v ňom bude úlohou odvolacieho súdu na základe skutkového

stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, prípade dôkazov, ktoré ešte vykoná, posúdiť, či

v konaní účastníkov bol alebo nebol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu

zmlúv o nájme bytov a svoje skutkové a právne závery vysvetliť tak, aby tie mohli byť

preskúmateľné, presvedčivé, zrozumiteľné a určité.

Súdy nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery

dovolacieho súdu rešpektovali (skúmali eventualitu konkludentného uzavretia nájomnej

zmluvy), odstránili všetky dovolacím súdom vyčítané nedostatky a v neskoršom rozhodnutí sa

nedopustili opakovane vady, ktorá sa im v zrušujúcich rozhodnutiach vytýkala

(nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia). Vo vzťahu k tejto časti

rozhodnutia teda neobstojí námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania

právneho názoru dovolacieho súdu vyslovený v jeho rozsudku z 30. mája 2008 sp.zn.

.

Pokiaľ odporca v dovolaní dôvodí, že „analogicky možno použiť ust. § 238 ods. 2

“ a v ďalších častiach svojho opravného prostriedku pripomína rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 24. júla 1997, sp. zn. (R 46/99), je zrejmé, že

vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ním tvrdenej viazanosti súdov nižších stupňov

s právnym názorom vysloveným v predmetnom judikáte. Z ustanovenia , aj

z ustanovenia , druhá veta , ale nepochybne vyplýva, že odvolací súd je

viazaný len právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v konkrétnej právnej veci

(porovnaj v ustanovení slová „od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci“). Súdy nižších stupňov preto neboli viazané závermi vyššie

uvedeného rozhodnutia uverejneného pod R 46/1999 (ktoré sa naostatok týka inej právnej

otázky než konkludentného konania pri vzniku nájomného vzťahu).

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky odporcu uvedené

v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou

v ustanovení

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nebolo takouto vadou postihnuté.

V danom prípade dovolateľ predovšetkým namietal porušenie (odňatie) jeho práva

účasti na odvolacom pojednávaní tým, že v tejto veci nebolo nariadené odvolacie

pojednávanie hoci „ide o prípad v zmysle ust. (zrejme správne má

byť , keďže odporcom uvádzané ustanovenie upravuje konanie za

právnickú osobu; poznámka dovolacieho súdu). Táto námietka odporcu však opodstatnená nie

je.

Podľa v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu (aj

celého konania na odvolacom súde) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu).

Z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa

Odvolací súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval ani

nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa bez nariadenia pojednávania

a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Existencia dôležitého

verejného záujmu je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú

predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom

chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktorý

prípad v preskúmavanej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené, postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu

v znení účinnom v čase rozhodnutia nemohlo preto dôjsť

k odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. ).

Ostatné dovolacie námietky odporcu sa týkajú právneho posúdenia veci súdmi nižších

stupňov.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý ale možno úspešne uplatniť len

v prípade, že dovolanie je prípustné; samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. , sp.zn.

, sp. zn. , sp.zn. , sp.zn. a sp. zn.

).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom ( ), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporcu

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Úspešní navrhovatelia 1/ až 4/ v dovolacom

konaní podali návrh na uloženie povinnosti odporcovi nahradiť spočívajúce v trovách ich

právneho zastupovania v dovolacom konaní za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie

k odvolaniu). S prihliadnutím na ustanovenia § 11 ods. 1, § 13 ods. 2, 3, § 14 ods. 1 písm. c/

a vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb priznal navrhovateľom náhradu trov dovolacieho konania v uplatnenej

celkovej výške 127,22 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. februára 2012

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová