Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 421/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. T. a J. T., obaja bytom N.,

zastúpených advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. T. a J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali na najvyššom súde dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. septembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. mája 2011 v konaní o zverenie maloletého

dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Oprávnenosť dovolania z procesného hľadiska

opreli o ustanovenie (ďalej aj „OSP“)

a z hmotnoprávneho hľadiska o to, že odvolací súd „v neprítomnosti sporových strán

rozhodol v rozpore s platnou jurisdikciou, keď formálne úkony biologických rodičov

považoval za ich záujem o dieťa v takom rozsahu, ako vyžaduje právna úprava a ustálená

súdna prax“.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že najvyšší súd „hmotnoprávne dôvody

dovolania vôbec neskúmal. Skúmal len procesné hľadisko prípustnosti dovolania. Napriek

tomu, že odcitoval na str. 4 svojho rozhodnutia text a to, že

dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, čo sa v konkrétnom súdnom konaní stalo, prijal právny názor, že

napadnuté druhostupňové uznesenie nevykazuje znaky prípustnosti dovolania podľa § 239

... Najvyšší súd... takto prijatý právny záver o odmietnutí dovolania ničím nezdôvodnil

neoprel o dôkazy, či právne postupy, ktoré ho uviedli k takémuto rozhodnutiu a k neuznaniu

ustanovenia pre daný prípad...“.

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd porušil ich označené základné práva

a na základe uvedenej argumentácie v petite navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012 došlo k porušeniu ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho požadujú „titulom porušenia zákona“

zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012 a vrátenie

veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané

porušenie ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol ich dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu podľa .

Porušenie práv vidia sťažovatelia v tom, že v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod

podľa , ale najvyšší súd ich dovolanie odmietol ako neprípustné podľa

v spojení s , čo považujú za porušenie zákona

a zásah do ich označených práv.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov

preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti a z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2012 ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľov sú zjavne neopodstatnené už

na prvý pohľad. Krajský súd ako odvolací súd totiž nezmenil rozhodnutie okresného súdu

v zmysle (teda zjavne nejde o existenciu tohto dovolacieho dôvodu podľa

písm. a) , ako to tvrdia sťažovatelia), ale v konaní pred krajským súdom došlo

k zrušeniu rozhodnutia prvostupňového súdu podľa , čo

potvrdzuje, že sťažnosť je založená na nekvalifikovaných argumentoch, a navyše otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí iba do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv

sťažovateľov (m. m. , , ).

Ako z relevantnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu na s. 4 až s. 7 (bez

toho, aby ústavný súd podrobne citoval z tohto rozhodnutia, pretože jeho obsah je

sťažovateľom dobre známy, pozn.) vyplýva, že v dovolacom konaní boli preskúmané

procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa a nasl. ustanovení a v danom

prípade najvyšší súd správne rozhodol a konal v súlade v súlade s procesno-právnou

úpravou (v danom prípade s ), keď odmietol dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012 bolo možné považovať

za popierajúce zmysel a podstatu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie, a preto konštatoval, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste

ju z tohto dôvodu odmietnuť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012