Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 421/2012
PDF · 135.95 KB
No categories available
III. ÚS 421/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. T. a J. T., obaja bytom N.,
zastúpených advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 20/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. T. a J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012
doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cdo 20/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali na najvyššom súde dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 60/2011
z 20. septembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 32 P 66/2010 z 26. mája 2011 v konaní o zverenie maloletého
dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Oprávnenosť dovolania z procesného hľadiska
opreli o ustanovenie § 239 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
a z hmotnoprávneho hľadiska o to, že odvolací súd „v neprítomnosti sporových strán
rozhodol v rozpore s platnou jurisdikciou, keď formálne úkony biologických rodičov
považoval za ich záujem o dieťa v takom rozsahu, ako vyžaduje právna úprava a ustálená
súdna prax“.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že najvyšší súd „hmotnoprávne dôvody
dovolania vôbec neskúmal. Skúmal len procesné hľadisko prípustnosti dovolania. Napriek
tomu, že odcitoval na str. 4 svojho rozhodnutia text § 239 ods. 1 písm. a) OSP a to, že
dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, čo sa v konkrétnom súdnom konaní stalo, prijal právny názor, že
napadnuté druhostupňové uznesenie nevykazuje znaky prípustnosti dovolania podľa § 239
OSP... Najvyšší súd... takto prijatý právny záver o odmietnutí dovolania ničím nezdôvodnil
neoprel o dôkazy, či právne postupy, ktoré ho uviedli k takémuto rozhodnutiu a k neuznaniu
ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a) OSP pre daný prípad...“.
Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd porušil ich označené základné práva
a na základe uvedenej argumentácie v petite navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 došlo k porušeniu ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho požadujú „titulom porušenia zákona“
zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 a vrátenie
veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa aj úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov.
Podstatou sťažnosti sťažovateľov (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané
porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol ich dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. i) OSP.
Porušenie práv vidia sťažovatelia v tom, že v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod
podľa § 239 písm. a) OSP, ale najvyšší súd ich dovolanie odmietol ako neprípustné podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP, čo považujú za porušenie zákona
a zásah do ich označených práv.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov
preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.
Zo sťažnosti a z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012
z 31. mája 2012 ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľov sú zjavne neopodstatnené už
na prvý pohľad. Krajský súd ako odvolací súd totiž nezmenil rozhodnutie okresného súdu
v zmysle § 220 OSP (teda zjavne nejde o existenciu tohto dovolacieho dôvodu podľa § 239
písm. a) OSP, ako to tvrdia sťažovatelia), ale v konaní pred krajským súdom došlo
k zrušeniu rozhodnutia prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. i) OSP, čo
potvrdzuje, že sťažnosť je založená na nekvalifikovaných argumentoch, a navyše otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí iba do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv
sťažovateľov (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).
Ako z relevantnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu na s. 4 až s. 7 (bez
toho, aby ústavný súd podrobne citoval z tohto rozhodnutia, pretože jeho obsah je
sťažovateľom dobre známy, pozn.) vyplýva, že v dovolacom konaní boli preskúmané
procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. ustanovení OSP a v danom
prípade najvyšší súd správne rozhodol a konal v súlade v súlade s procesno-právnou
úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď odmietol dovolanie
proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 bolo možné považovať
za popierajúce zmysel a podstatu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie, a preto konštatoval, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste
ju z tohto dôvodu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012