Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-81-2012.pdf
PDF · 115.97 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/81/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľov: Y. A.. K. H.K. F., X.. XX.XX.XXXX, L. G. XX, X., Y. A.. K. H. F., X.. XX.XX.XXXX, L. Š.F. X, X., Y. A.. K. G. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. L. XXX/X, J., Y. A.. K. C. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. V. XX, X., Y. Y.. K. P. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. H. XX, F., Y. Y.. K. B. Y., X.. XX.XX.XXXX, L. P. XXX, F., Y. Y.. K. Z. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. P. XX, V., Y. Y.. K. J. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. P. XX, Š., Y. A.. K. H. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. P. XX, V., navrhovatelia v I., III., IV., V., VI., VII., VIII., IX. rade zastúpení HKP Legal s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, IČO: 36 727 334, proti odporcom: Y. X.K. Slovenská K., B. H. R. R., R. R. Ž. X. XX, L., Y. X. K. Slovenská K., B. H. Y. R., R. R. J. X, L., Y. X. K. Slovenská K., B. H. O. R., R. R. Š. X, L., Y. X. K. Slovenská K., B. H. P. R., R. R. H.Á. XX, L., o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného R. L. A. B. G.C. XX.C. XXXX Č..F.. XXC XXX/XXXX-XXX, E. V.
rozhodol:
Odvolací súd odvolacie konanie voči navrhovateľovi v II. rade z a s t a v u j e.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcom v 1., 2., 3.,4. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali uložiť odporcom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a odporcom v 1. až 4. rade náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 18 zák. číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a skúmal, či boli splnené súčasne tri predpoklady pre priznanie takéhoto nároku, t. j. existencia škody ako nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom a dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali naplnenie žiadnej z podmienok zodpovednosti štátu podľa uvedenej právnej úpravy. Konštatoval, že vznik škody je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu podľa hmotného práva, a na navrhovateľoch ležalo dôkazné bremeno, že im vznikla škoda. Túto zákonnú podmienku mali navrhovatelia preukázať najneskôr v dobe, keď o uplatnenom nároku rozhodoval. Navrhovatelia si uplatnili svoje pohľadávky voči L..H..D.. A. s.r.o. a G..Y..J..- G. Y. J. v konkurznom konaní, ktoré nie sú doposiaľ ukončené a preto dospel k záveru, že až keď budú vyčerpané všetky zákonné možnosti na uspokojenie nárokov navrhovateľov, bude možné konštatovať či škoda vznikla, a ustáliť výšku škody a uzavrel, že navrhovatelia nepreukázali počas konania, že im vznikla škoda vo výške, ktorú si návrhom uplatnili a teda ich návrh je podaný predčasne. Ďalej konštatoval, že zákon číslo 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje a preto nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu môže dôjsť pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje ako i v rámci rozhodovacej činnosti. V tejto súvislosti poukázal na čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, čl. 2 ods.2,3 Ústavy SR, § 2,3 ods.1, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1 veta prvá, § 37 ods. 4, zákona č.248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch, § 5 ods. 1, § 60 ods. 1, písm. a/, c/ zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní. Uviedol, že odporcovia pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa tohto osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však zo strany dlžníka, v zmysle predložených zmlúv, nešlo. Z uvedeného vyplýva, že inú činnosť, tzv. uzatváranie zmlúv o pôžičke, resp. o tichom spoločenstve nebolo v právomoci odporcov zakázať. Nemohla preto táto nečinnosť zo strany odporcov založiť z ich strany nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním ich právomocí vymedzených zákonom. Kompetenciu odporcov v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť odporcov. Konštatoval, že Ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, či tichom spoločenstve. Týmto, v súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov, navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou a na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Poukázal na to, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 01.01.2000 (účinnosť zákona ) do 01. 11. 2000 (účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh) bola daná kompetencia odporcu podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona (§ 1 písm.b/) bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom (§ 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť spoločností L..H..D.. A. R..K..S.. C. G..Y..J..- G. Y. J., za činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. Uviedol, že v danom prípade nebankové subjekty pôsobili, t.j. podnikali, na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto daná kompetencia Národnej banky Slovenska zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca dozoru Národnej banky Slovenska. Čo sa týka existencie príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou odporcov a vznikom škody, táto absentuje. Nakoľko škoda navrhovateľom nevznikla uzavretím zmlúv s nebankovými subjektmi, kedy im vznikla len vymožiteľná pohľadávka a škoda im vznikne až v dôsledku neschopnosti nebankových subjektov tieto pohľadávky uspokojiť, teda až v dôsledku nevymožiteľnosti týchto pohľadávok, ktorá však nemá príčinu v nečinnosti orgánov štátu, ale v nepriaznivej finančnej situácii nebankových subjektov . Pokiaľ by došlo k zákazu činnosti nebankových subjektov, to ešte samo o sebe neznamená, že pohľadávky navrhovateľov z uzavretých zmlúv by boli uspokojené. Z uvedených dôvodov návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a hoci odporcovia boli v konaní úspešní, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkali súdu prvého stupňa, že pri posudzovaní rozsahu povinnosti odporcov vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa Zákona o investičných spoločnostiach, Zákona o kolektívnom investovaní a Zákona o bankách, upriamil pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klienta, riadil sa len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotil jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ dospel k záveru, že extenzívny výklad relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením, a preto je nepreskúmateľný. Považujú argumentáciu súdu prvého stupňa za excesívne formalistickú a neprípustnú. Podľa nich nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti /pôsobenia v danom sektore; pripustenie takejto logiky by znamenalo, že daný orgán verejnej moci nemá nad čím dohliadať, pretože činnosť v súlade s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobnosti daného orgánu. Zastávajú názor, že činnosť nebankových subjektov bola z pohľadu občana obsahovo zameniteľná s činnosťou povolenia podľa Zákona o investičných spoločnostiach, Zákona o kolektívnom investovaní a Zákona o bankách, nebankové subjekty touto činnosťou obsahovo zasahovali do sféry dozoru a regulácie štátu. Podľa ich názoru mali odporcovia skúmať, či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené Zákonom o investičných spoločnostiach, Zákonom o kolektívnom investovaní a Zákonom o bankách, akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy až v prípade, ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť nebankových subjektov mala spĺňať alebo nespĺňa formálne zákonné kritéria. Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach odporcov, ak taký postup umožňuje zákon, alebo podľa v podnete orgánom činných v trestnom konaní na prešetrenie okolností nasvedčujúcich, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania, a odporcovia teda mali konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie, ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah podľa zákona 58/1969 Zb.. O správnosti tohto záveru svedčí i názor skupiny poslancov parlamentu vyjadrený v dôvodovej správe k ich návrhu Zákona o čiastočnom odškodnení vkladateľov do nebankových subjektov. Poukázali na zmenu spoločenských pomerov a vývoj právneho prostredia ku ktorému došlo od prijatia zákona 58/1969 Zb. a teda, že existujúcu právnu úpravu treba vykladať vo svetle týchto zmien. Informácie o činnosti nebankových subjektov boli všeobecne známe, museli teda byť známe i orgánom činným v trestnom konaní, ktoré tam mali povinnosť konať z úradnej povinnosti podľa ustanovení trestného poriadku, zákona o prokuratúre a zákona o policajnom zbore. Vyšetrovanie a iné úkony, ktoré boli vo vzťahu k nebankovým subjektom vykonané, neboli dostatočné a účinné, čo je zrejmé i zo skutočnosti, že neviedli ku včasnému zastaveniu rozsiahlej protiprávnej činnosti nebankových subjektov a k zamedzeniu vzniku škody veľkého rozsahu veľkému počtu poškodených. Podľa nich je procesnou povinnosťou odporcu 2/preukázať, že vo sfére jeho zodpovednosti boli povinnosti voči činnosti nebankových subjektov splnené a nesplnenie tejto povinnosti je na ťarchu odporcu 2/. Zdôraznili, že povinnosť dohľadu nad bankovníctvom ako takým mala Národná banka Slovenska pred aj po 11. 10. 1999, tak ako každý musela aj ona o činnosti nebankových subjektoch vedieť, keďže ich činnosť bola všeobecne známou skutočnosťou, ktorú netreba dokazovať. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa, že nešlo o reklamu ako takú, ale že išlo o verejnú výzvu. Slovenskej obchodnej inšpekcii z jej vlastnej činnosti bola dostatočne známa nereálnosť prísľubu vysokých výnosov zo strany nebankových subjektov, ako aj skutočnosť, že výnosy sú dosahované na základe takzvanej Ponziho schémy, to znamená, že výnosy klientov sú vyplácané z vkladov nasledujúcich vkladateľov, samotná podstata investovania nebankových subjektov je vyvolaná klamlivým dojmom dosiahnuteľnosti sľubovaného výnosu. Sú teda presvedčení, že svojím obsahom bola reklama nebankových subjektov spôsobilá vyvolať klamlivé očakávania u spotrebiteľov. Poukázali na to, že nečinnosťou vo sfére zodpovednosti odporcov bola umožnená rozsiahla dlhodobá nezákonná činnosť nebankových subjektov, s charakterom neoprávneného podnikania a v rámci tejto činnosti bola uzavretá aj zmluva medzi navrhovateľmi a nebankovými subjektmi. Pri posudzovaní povahy činnosti nebankových subjektov a zmluvy s nimi je podstatné prihliadať na kontext, rozsah a dlhodobosť tejto činnosti, v rámci ktorej zmluva s nimi ani žiadna iná podobná zmluva nesmerovala z dlhodobého hľadiska k plneniu záväzkov, tieto zmluvy boli fingovanými úkonmi, maskujúcimi prijímanie vkladov od širokej verejnosti pod zámienkou zhodnotenia, a ich použitie na pyramídovú hru, pri ktorej je plnenie záväzkov voči všetkým zúčastneným z dlhodobého hľadiska z podstaty veci vylúčené. Tieto finančné súvislosti musia byť zrejme z audítorských správ a z iných účtovných/daňových dokladov a daňových priznaní nebankových subjektov, ku ktorým mali orgány vo sfére zodpovednosti odporcu 3/ prístup a pokiaľ by ich riadne skúmali a vyhodnotili, neoprávnenosť a podvodnosť podnikania nebankových subjektov byť im musela byť zrejmou a dala by sa trestanie či inak stíhať, neurobili však tak, čím umožnili nebankovým subjektom ich poškodiť v predstihu zrejmým nesplnením si zmluvných záväzkov a ukrátili ich o ochranu prostredníctvom Fondu na ochranu vkladov a prostredníctvom štátneho dohľadu nad dotknutými sektormi, na ktorú boli oprávnení. V tejto súvislosti navrhli, aby súd obstaral a vykonal dôkaz audítorskými správami, inými účtovnými/daňovými dokladmi a daňovými priznaniami príslušných nebankových subjektov. Nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa o predčasnosti žalobného návrhu, keďže je zrejmé, že ich pohľadávka v plnej výške určite nebude uspokojená, základ škody na ich strane je daný, otvorenou zostáva iba otázka jej výšky. Poukázali na to, že sú v danej veci sú dôkazne vo veľmi zložitej situácii, keď stoja proti štátnej mašinérii, ktorá disponuje tomu zodpovedajúcimi kapacitami a zdrojmi, majú dokazovať konkrétnu nečinnosť tejto mašinérie bez priameho prístupu k informáciám, ktorých je potenciálne mimoriadne množstvo, a v ktorých je možné robiť selekciu z hľadiska relevancie len po oboznámení sa s nimi, za týchto okolností samotné uvalenie bremena identifikovať dôkazy na nich je disproporčné a jediným riešením na účinné zabezpečenie práva na súdnu ochranu, prístup k súdu a ochranu vlastníctva, je realistické rozloženie dôkazného bremena a zabezpečenie prístupu k dôkazom alebo informáciami, ktoré umožnia identifikovať ďalšie dôkazy. Záverom uviedli, že súdy sú primárnym orgánom ochrany základných ľudských práv, nesú individuálnu a konkrétnu zodpovednú za jej efektívne zabezpečenie a podľa nich sú za daných okolností povinné k týmto otázkam pristupovať aktívne a iniciatívne.
Odporca v 1. rade sa sám k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadril.
Odporca v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že títo neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali nimi tvrdenú nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k nebankovým subjektom, listinnými dôkazmi jednoznačne preukázal, že útvary policajného zboru venovali pozornosť činnosti nebankových subjektov, nezostali teda nečinné, ako tvrdia navrhovatelia, a nie je preto podľa jeho názoru možné kvalifikovať ich konanie ako nesprávny úradný postup. Poukázal na hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb., keď dôkazné bremeno je na navrhovateľoch preukázať nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zdôraznil, že v predmetnej veci navrhovatelia ničím nepreukázali svoje tvrdenia, že postupom útvarov policajného zboru voči nebankovým subjektom, respektíve ich nečinnosťou, im vznikla škoda, za ktorú by z titulu nesprávneho úradného postupu mala zodpovedať Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Naďalej zastáva názor, že v danom prípade nie je možné považovať postup útvarov policajného zboru za nesprávny a chýba tu príčinná súvislosť medzi konaním útvarov policajného zboru a škodou, ktorá vznikla navrhovateľom. V danom prípade teda podľa neho neboli splnené podmienky pre vznik zodpovednosti štátu, a preto je uplatnený žalobný návrh nedôvodný. Súd prvého stupňa podľa neho zistil skutkový stav v predmetnej právnej veci v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie a na základe zistených skutočností následne vo veci správne rozhodol, keď uplatnený žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, a preto navrhol aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil.
Odporca v 3. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov nepovažoval za potrebné sa vyjadriť a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Odporca v 4. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov poukázal na to, že je obsahovo a vecne totožné so samotným žalobným návrhom, navrhovatelia nepredložili žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, a preto navrhol podané odvolanie navrhovateľov v celom rozsahu zamietnuť a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.
Vo vzťahu k odvolaniu podaného v mene navrhovateľa v II.rade zástupcom P. Z. R..K..S.. (predtým P., F.Č. J., s.r.o.) odvolací súd dospel k záveru, že pre nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý sa nepodarilo ani v odvolacom konaní odstrániť, je potrebné odvolacie konanie v tejto časti zastaviť.
Podľa § 104 ods.1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 104 ods.1 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Z obsahu spisu vyplýva, že zástupca P., F. J., s.r.o. podal odvolanie zo dňa 19.05.2011 aj v mene navrhovateľa v II. rade H. F. bez doloženia plnej moci na jeho zastupovanie v konaní, ktorú nedoložil ani v priebehu odvolacieho konania na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 12.12.2011 a nedoložil ju ani samotný navrhovateľ v II. rade na výzvu odvolacieho súdu zo dňa 21.03.2012.
Jednou z podmienok konania, za ktorých môže súd konať, je na strane účastníkov konania zastúpených na základe plnomocenstva (§ 24 a nasl. O.s.p.) plná moc na zastupovanie v konaní, ktorej existenciu musí účastník v konaní súdu preukázať. Nedostatok oprávnenia zastupovať účastníka konania v konaní zvoleným zástupcom je odstrániteľnou podmienkou konania, o odstránenie ktorej sa súd musí v konaní pokúsiť a za tým účelom urobí pre to vhodné opatrenia. Hoci súd môže aj bez splnenia tejto podmienky pokračovať v konaní, bez jej odstránenia nesmie vo veci meritórne rozhodnúť. Nakoľko právny zástupca navrhovateľa v II. rade na výzvy súdu prvého stupňa na doloženie plnej moci na zastupovanie v konaní nereagoval a plnú moc na zastupovanie nedoložil ani navrhovateľ v II. rade na výzvu odvolacieho súdu a tento nedostatok podmienky ani v priebehu odvolacieho konania a ani doposiaľ neodstránil preukázaním oprávnenia k zastupovaniu ho advokátskou kanceláriou spôsobom uvedeným v § 28 ods. 1 O.s.p., postupoval odvolací súd podľa ust. § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p. a odvolacie konanie zastavil, pretože uvedený nedostatok procesnej podmienky konania na strane zástupcu účastníka konania bráni odvolaciemu súdu odvolanie podané v mene navrhovateľa v II. rade vecne prejednať.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a v medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov v I., v III. až IX. rade nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na náhradu škody, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zameral svoje dokazovanie na zisťovanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánov podľa uvedeného zákonného ustanovenia, ktorá je daná, ako jedna z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, vtedy, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky, a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Správne súd prvého stupňa pritom vychádzal so súdnou praxou ustálenej definície pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorým môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú činnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že v prejednávanej veci sa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu (orgánu štátu), ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúci v jeho nečinnosti ohľadne dozoru a dohľadu, ktorý vykonával nad činnosťou investičných spoločností, investičných fondov, správcovských spoločností prostredníctvom Ministerstva financií a Úradu pre finančný trh, ktorých činnosť mohli vykonávať len tieto spoločnosti v súlade s príslušnými zákonmi.
Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že navrhovatelia slobodne, z vlastnej vôle, v rámci zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami či s družstvom, s ktorými uzavreli zmluvy neodporujúce ustanoveniam Obchodného či Občianskeho zákonníka; navrhovatelia tak boli povinní znášať aj riziko z prípadného finančného neúspechu z tohto záväzku. Štát v zásade nemal možnosť zasiahnuť do občiansko- resp. obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov nad rámec ochrany zaručenej Ústavou SR, keďže platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V danom prípade, nebola teda splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu, a preto odporca v 3. rade za škodu podľa citovaného zákonného ustanovenia § 18 zák. č. 58/1969 Zb. nezodpovedá.
Nebola preukázaná ani nečinnosť odporcov v 1. a 2. rade, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu ich nesprávny úradný postup. Neboli preukázané žiadne skutočnosti nasvedčujúce ich opomenutiu robiť potrebné opatrenia na odhalenie trestnej činnosti a zistenie páchateľov, formulované ako všeobecná povinnosť. Jej porušenie pritom možno vyvodiť až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a postupy predpísaným postupom za splnenia podmienok uložených konkrétnou právnou normou. Orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozrenie z páchania trestnej činnosti a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v priamej príčinnej súvislosti, s ktorým navrhovatelia uzatvorili zmluvy a na ich základe vložili do nebankového subjektu svoje peniaze. Nie je daná ani príčinná súvislosť medzi nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a vznikom škody. Škoda totiž navrhovateľom nevznikla uzavretím zmluvy a ani ako dôsledok postupu či nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, ale nevrátením vložených peňazí. Odporcovia v 1. či 2. rade, ani orgány patriace do ich pôsobnosti, nemohli zakázať v rámci svojej kompetencie vymedzenej im zákonom podnikateľskú činnosť uvedeného nebankového subjektu, či uzavretie zmlúv, alebo dokonca ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Preto takáto nečinnosť z ich strany ani nemohla založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním a vykonávaním ich právomoci vymedzenej zákonom. Preukázaný taktiež nebol ani vznik škody v dôsledku klamlivej reklamy, nakoľko škoda mohla navrhovateľom vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti nebankového subjektu splniť si svoj záväzok z uzavretej zmluvy s nimi z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie.
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že už len v dôsledku predčasnosti podania návrhu mu nebolo možné vyhovieť, vzhľadom na doposiaľ neukončené konkurzné konania voči nebankovým subjektom, keď uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi zo záväzkového vzťahu a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľom škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže im vzniknúť až po skončení konkurzného konania. Preto si v prvom rade navrhovatelia musia vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľov voči nebankovým subjektom zo Zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke či voči družstvu, a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku. Správny je preto aj záver súdu prvého stupňa, že až keď budú vyčerpané všetky zákonné možnosti na uspokojenie nárokov navrhovateľov, bude možné konštatovať či škoda vznikla, a ustáliť tak jej výšku, a preto správne uzavrel, že navrhovatelia nepreukázali počas konania, že im vznikla škoda vo výške, ktorú si návrhom uplatnili.
Aj odvolací súd považoval za nadbytočné doplnenie dokazovania audítorskými správami, inými účtovnými a daňovými dokladmi a daňovými priznaniami príslušných nebankových subjektov, nakoľko výsledky dokazovania v tomto smere by neboli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ku ktorým dospel na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie rozhodujúcich skutočností.
Pochybenie súdu prvého stupňa nebolo zistené ani v rozhodnutí o náhrade trov konania.
Keď teda súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v I., v III. až IX. rade ako nedôvodný voči odporcom v 1. až 4. rade s poukazom na to, že tu nie je daná ich zodpovednosť podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., pre nepreukázanie zákonných predpokladov tejto zodpovednosti, t.j. predovšetkým podmienky nesprávneho úradného postupu štátu resp. jeho orgánu plniaceho svoje úlohy v rámci výkonu štátnej moci spočívajúcej v ich nečinnosti v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala navrhovateľom vzniknúť uzavretím predmetnej zmlúv, resp. podaním prihlášky do družstva, ako aj pre neexistenciu vzniku škody za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený súdom prvého stupňa, rozhodol vecne správne, a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, plne sa s ním stotožňujúc, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v tomto konaní plne úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a ani im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.