Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 743/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. L., Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. T. T., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -431

z 25. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -499

zo 14. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013

doručená sťažnosť Ing. B. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -431 z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -499 zo 14. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.

-265 z 8. apríla 2010 čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľa a určil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu odporcom 1. júna 2007 je neplatné,

a v zostávajúcej časti (t. j. pokiaľ ide o určenie, že skončenie pracovného pomeru

sťažovateľa na základe výpovede danej mu odporcom 26. júna 2007 a v časti týkajúcej sa

náhrady mzdy) ju zamietol. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že nebola

preukázaná existencia žiadneho z odporcom uvádzaných dôvodov závažného porušenia

pracovnej disciplíny predpokladaných v pre okamžité

skončenie pracovného pomeru.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -358

z 20. septembra 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd

vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa o vyslovenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi nevykonal dostatočné dokazovanie a jeho

závery sú predčasné.

Následne okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol potom, ako dospel

k záveru, že sťažovateľovi bola daná platná výpoveď v dôsledku organizačnej zmeny

vykonanej na zefektívnenie práce. Sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu za zmätočný, nezákonný a neprekúmateľný „s nedostatočným

a rozporuplným odôvodnením, keď v časti náhrady mzdy je právne odlišné v porovnaní

s rozhodnutím súdu v súvislosti so zrušovacími prejavmi skončenia pracovného pomeru,

pričom takéto rozhodnutie a súčasne odôvodnenie je nepochybne arbitrárne a nedáva

sťažovateľovi právne relevantné a jasné odpovede na právne a skutkovo sporné záležitosti,

ktoré dôvodili žalobný návrh v merite veci“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu

rozsudkom č. k. -499 zo 14. mája 2013 potvrdil. Aj tento potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu je podľa sťažovateľa zmätočný, nezákonný a nepreskúmateľný

a v dôsledku „jeho nedostatočného odôvodnenia v zmysle ust. “ ním bolo

podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že „Odvolací súd opätovne nesprávne právne

posúdil prípustnosť rozviazania pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi

vykonanými súčasne alebo postupne, s odvolaním na judikatúru českých súdov napriek

odlišnosti právnej úpravy, keď nesprávne interpretuje znenie ust. § 61 ods. 1 českého

ako totožnú s ust. napriek ich gramatickej aj logickej

odlišnosti.

Odvolací súd si bez právne relevantného základu osvojil právny záver, že

z ustanovenia vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný

pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný

pomer nekončí. Za uvedenej zákonnej fikcie podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni

tomu, aby boli zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa robené ďalšie úkony smerujúce

k skončeniu pracovného pomeru. Tento svoj záver odvolací súd odôvodnil len odkazom

na nepoužiteľnú českú judikatúru, v dôsledku čoho je odôvodnenie nedostatočné, nesprávne

a v jeho dôsledku došlo k odňatiu práva účastníka na konanie pred súdom.

Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenej náhrade mzdy sa v potvrdzujúcom rozsudku

napriek zmätočnosti prvostupňového rozhodnutia v tejto častí odvolací súd vôbec nevyjadril

a dokonca ju ani nespomenul, čím nesporne založil ďalšiu vadu konania, ktorá je dôvodom

pre podanie tejto sťažnosti. Odvolací súd napokon v rozpore so stavom judikatúry

v Slovenskej republike odôvodnil nepripustenie dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu

rozhodnutiu, nakoľko takáto, alebo obdobná právna otázka nebola doposiaľ v judikatúre

Najvyššieho sudu Slovenskej republiky riešená, a opäť to odôvodnil len odkazom

na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a deklarovaním svojho právneho názoru za názor

správny.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zhrnul skutkový stav, ktorý bol z jeho pohľadu

v danom prípade rozhodujúci na aplikáciu právnych predpisov a tiež na posúdenie konania

všeobecných súdov ako konania odopierajúceho mu základné právo podľa čl. 46 ods. 1

.

Poukazujúc na rozdiel slovenskej a českej právnej úpravy danej problematiky,

sťažovateľ tvrdí „že aplikácia českej judikatúry na ust. a tým pádom

aj na daný prípad nie je možná, a to práve pre rozdielnosť českej právnej úpravy

so slovenskou“.

Podľa názoru sťažovateľa zásadná právna otázka, ktorú bolo potrebné v tomto

konaní vyriešiť, „a s ktorou sa súd prvého stupňa nedokázal vysporiadať a odvolací súd si

jeho argumentáciu osvojil, je tzv. duplicita zrušovacích prejavov smerujúca k jednému

pracovnému pomeru jedného zamestnanca zo strany zamestnávateľa. Naša judikatúra je

v tomto smere obsahovo nedostatočná, avšak v niektorých častiach dostatočne ustálená,

pričom sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na rozhodnutie NS SR V2/1967, ktoré rieši

prípustnosť zmeny okamžitého skončenia pracovného pomeru na výpoveď, ktorá vychádza

z premisy, že v zásade nie je možná zmena, ak bolo okamžité skončenie pracovného pomeru

doručené. Ak však príde k doručeniu okamžitého skončenia zamestnávateľom

zamestnancovi podľa , tento môže od svojho prejavu odstúpiť ale len

v prípade, ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával. V takomto prípade po odstúpení od predošlého prejavu vo forme okamžitého

skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je možné ho nahradiť výpoveďou,

avšak tento postup je možný len, ak pri ustanoveniach

a , t. j. pri porušení pracovnej disciplíny ako dôvode,

pričom ustanovenia sa líšia len stupňom závažnosti porušenia pracovnej disciplíny.

Ďalej sťažovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR R 67/1968, podľa ktorého nie je

vylúčené, aby sa pracovný pomer skončil okamžite aj po doručení výpovede napríklad

vo výpovednej dobe. Tento spôsob však je možný len v prípade, ak sa skutkovo nezhoduje

dôvod skončenia, t. j. napríklad je daná výpoveď zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b)

a vo výpovednej dobe poruší závažne pracovnú disciplínu, pričom

porušenie je takého stupňa závažnosti, že nie je zlučiteľné s trvaním pracovného pomeru,

a zamestnávateľ skončí so zamestnancom pracovný pomer okamžite podľa § 68 ods. 1

písm. b) . Ako je zrejmé, tento postup je opačný v porovnaní

s posudzovaným prípadom, avšak pracovný pomer je najprv skončený výpoveďou, a preto

končí uplynutím výpovednej doby, a preto je možné počas jej plynutia, keďže riadne ešte

trvá skončiť ho pri splnení zákonných podmienok okamžitým skončením, kedy končí

doručením.“.

Za vadnosť a protiústavnosť konania považuje sťažovateľ aj nesprávne právne

posúdenie veci vo vzťahu k ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), pokiaľ ide o pripustenie možnosti dovolania, keďže krajský súd

túto možnosť nepripustil napriek tomu, že podľa sťažovateľa ide v okolnostiach prípadu

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, pričom napriek

rozsiahlemu zdôvodneniu sťažovateľa „len arbitrárne skonštatoval, že podľa jeho názoru je

výklad ust. jednoznačný a pokiaľ by fikcia pracovného pomeru mala byť

viazaná na rozhodnutie súdu, upravil by to zákonodarca priami v zákone, čím jednoznačne

konal v rozpore so skutkovým, ale najmä právnym stavom“.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k nutnosti náležitého

odôvodnenia súdnych rozhodnutí, sťažovateľ tvrdí, že „rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu sú zmätočné, nepreskúmateľné

a nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutia“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 09. 2012 č. k. -431

a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013 č. k. -499

porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe odňatia práva na konanie pred

súdom v podobe práva na podanie mimoriadneho opravného prostriedku rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.2013 č. k. -499 porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013

č. k. -499 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 09. 2012

č. k. -431 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 500,00 € za porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný

sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Krajsky súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred

ústavným súdom vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu č. k. -431 z 25. septembra 2012

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho

už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľovi ochranu týkajúcu sa jeho práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

2.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. -499 zo 14. mája 2013

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že závažnosť porušenia § 157

podľa neho „zakladá porušenie zákonného procesného

postupu, v dôsledku ktorého bola navrhovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných

práv priznaná mu v občianskom súdnom konaní, a tým došlo k odňatiu jeho možnosti konať

pred súdom“.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 6. augusta

2013 proti rozsudku krajského súdu č. k. -499 zo 14. mája 2013 dovolanie,

o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania

a súčasným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa vedome vytvoril

stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd

ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie

právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

(už stabilizovanej) judikatúre (napr. m. m. , , ,

, ) uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013