Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 743/2013
PDF · 238.04 KB
No categories available
IV. ÚS 743/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. L., Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. T. T., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C/22/2007-431
z 25. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co/663/2012-499
zo 14. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. B. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013
doručená sťažnosť Ing. B. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 15 C/22/2007-431 z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.
15 C/22/2007-265 z 8. apríla 2010 čiastočne vyhovel žalobe sťažovateľa a určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu odporcom 1. júna 2007 je neplatné,
a v zostávajúcej časti (t. j. pokiaľ ide o určenie, že skončenie pracovného pomeru
sťažovateľa na základe výpovede danej mu odporcom 26. júna 2007 a v časti týkajúcej sa
náhrady mzdy) ju zamietol. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že nebola
preukázaná existencia žiadneho z odporcom uvádzaných dôvodov závažného porušenia
pracovnej disciplíny predpokladaných v § 68 ods. 1 Zákonníka práce pre okamžité
skončenie pracovného pomeru.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co/299/2010-358
z 20. septembra 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd
vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa o vyslovenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi nevykonal dostatočné dokazovanie a jeho
závery sú predčasné.
Následne okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol potom, ako dospel
k záveru, že sťažovateľovi bola daná platná výpoveď v dôsledku organizačnej zmeny
vykonanej na zefektívnenie práce. Sťažovateľ označuje napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu za zmätočný, nezákonný a neprekúmateľný „s nedostatočným
a rozporuplným odôvodnením, keď v časti náhrady mzdy je právne odlišné v porovnaní
s rozhodnutím súdu v súvislosti so zrušovacími prejavmi skončenia pracovného pomeru,
pričom takéto rozhodnutie a súčasne odôvodnenie je nepochybne arbitrárne a nedáva
sťažovateľovi právne relevantné a jasné odpovede na právne a skutkovo sporné záležitosti,
ktoré dôvodili žalobný návrh v merite veci“.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu
rozsudkom č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013 potvrdil. Aj tento potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu je podľa sťažovateľa zmätočný, nezákonný a nepreskúmateľný
a v dôsledku „jeho nedostatočného odôvodnenia v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP“ ním bolo
podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že „Odvolací súd opätovne nesprávne právne
posúdil prípustnosť rozviazania pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi
vykonanými súčasne alebo postupne, s odvolaním na judikatúru českých súdov napriek
odlišnosti právnej úpravy, keď nesprávne interpretuje znenie ust. § 61 ods. 1 českého
zákonníka práce ako totožnú s ust. § 79 ods. 1 ZP napriek ich gramatickej aj logickej
odlišnosti.
Odvolací súd si bez právne relevantného základu osvojil právny záver, že
z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný
pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný
pomer nekončí. Za uvedenej zákonnej fikcie podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni
tomu, aby boli zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa robené ďalšie úkony smerujúce
k skončeniu pracovného pomeru. Tento svoj záver odvolací súd odôvodnil len odkazom
na nepoužiteľnú českú judikatúru, v dôsledku čoho je odôvodnenie nedostatočné, nesprávne
a v jeho dôsledku došlo k odňatiu práva účastníka na konanie pred súdom.
Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenej náhrade mzdy sa v potvrdzujúcom rozsudku
napriek zmätočnosti prvostupňového rozhodnutia v tejto častí odvolací súd vôbec nevyjadril
a dokonca ju ani nespomenul, čím nesporne založil ďalšiu vadu konania, ktorá je dôvodom
pre podanie tejto sťažnosti. Odvolací súd napokon v rozpore so stavom judikatúry
v Slovenskej republike odôvodnil nepripustenie dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu
rozhodnutiu, nakoľko takáto, alebo obdobná právna otázka nebola doposiaľ v judikatúre
Najvyššieho sudu Slovenskej republiky riešená, a opäť to odôvodnil len odkazom
na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a deklarovaním svojho právneho názoru za názor
správny.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zhrnul skutkový stav, ktorý bol z jeho pohľadu
v danom prípade rozhodujúci na aplikáciu právnych predpisov a tiež na posúdenie konania
všeobecných súdov ako konania odopierajúceho mu základné právo podľa čl. 46 ods. 1
Poukazujúc na rozdiel slovenskej a českej právnej úpravy danej problematiky,
sťažovateľ tvrdí „že aplikácia českej judikatúry na ust. § 79 ods. 1 ZP a tým pádom
aj na daný prípad nie je možná, a to práve pre rozdielnosť českej právnej úpravy
so slovenskou“.
Podľa názoru sťažovateľa zásadná právna otázka, ktorú bolo potrebné v tomto
konaní vyriešiť, „a s ktorou sa súd prvého stupňa nedokázal vysporiadať a odvolací súd si
jeho argumentáciu osvojil, je tzv. duplicita zrušovacích prejavov smerujúca k jednému
pracovnému pomeru jedného zamestnanca zo strany zamestnávateľa. Naša judikatúra je
v tomto smere obsahovo nedostatočná, avšak v niektorých častiach dostatočne ustálená,
pričom sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na rozhodnutie NS SR V2/1967, ktoré rieši
prípustnosť zmeny okamžitého skončenia pracovného pomeru na výpoveď, ktorá vychádza
z premisy, že v zásade nie je možná zmena, ak bolo okamžité skončenie pracovného pomeru
doručené. Ak však príde k doručeniu okamžitého skončenia zamestnávateľom
zamestnancovi podľa § 68 Zákonníka práce, tento môže od svojho prejavu odstúpiť ale len
v prípade, ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával. V takomto prípade po odstúpení od predošlého prejavu vo forme okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je možné ho nahradiť výpoveďou,
avšak tento postup je možný len, ak pri ustanoveniach § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
a § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, t. j. pri porušení pracovnej disciplíny ako dôvode,
pričom ustanovenia sa líšia len stupňom závažnosti porušenia pracovnej disciplíny.
Ďalej sťažovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR R 67/1968, podľa ktorého nie je
vylúčené, aby sa pracovný pomer skončil okamžite aj po doručení výpovede napríklad
vo výpovednej dobe. Tento spôsob však je možný len v prípade, ak sa skutkovo nezhoduje
dôvod skončenia, t. j. napríklad je daná výpoveď zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce a vo výpovednej dobe poruší závažne pracovnú disciplínu, pričom
porušenie je takého stupňa závažnosti, že nie je zlučiteľné s trvaním pracovného pomeru,
a zamestnávateľ skončí so zamestnancom pracovný pomer okamžite podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Ako je zrejmé, tento postup je opačný v porovnaní
s posudzovaným prípadom, avšak pracovný pomer je najprv skončený výpoveďou, a preto
končí uplynutím výpovednej doby, a preto je možné počas jej plynutia, keďže riadne ešte
trvá skončiť ho pri splnení zákonných podmienok okamžitým skončením, kedy končí
doručením.“.
Za vadnosť a protiústavnosť konania považuje sťažovateľ aj nesprávne právne
posúdenie veci vo vzťahu k ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), pokiaľ ide o pripustenie možnosti dovolania, keďže krajský súd
túto možnosť nepripustil napriek tomu, že podľa sťažovateľa ide v okolnostiach prípadu
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu, pričom napriek
rozsiahlemu zdôvodneniu sťažovateľa „len arbitrárne skonštatoval, že podľa jeho názoru je
výklad ust. § 79 ods. 1 ZP jednoznačný a pokiaľ by fikcia pracovného pomeru mala byť
viazaná na rozhodnutie súdu, upravil by to zákonodarca priami v zákone, čím jednoznačne
konal v rozpore so skutkovým, ale najmä právnym stavom“.
Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k nutnosti náležitého
odôvodnenia súdnych rozhodnutí, sťažovateľ tvrdí, že „rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu sú zmätočné, nepreskúmateľné
a nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutia“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 09. 2012 č. k. 15 C/22/2007-431
a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013 č. k. 14 Co/663/2012-499
porušené bolo.
2. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe odňatia práva na konanie pred
súdom v podobe práva na podanie mimoriadneho opravného prostriedku rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.2013 č. k. 14 Co/663/2012-499 porušené bolo.
3. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2013
č. k. 14 Co/663/2012-499 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 09. 2012
č. k. 15 C/22/2007-431 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 500,00 € za porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. Krajsky súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred
ústavným súdom vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C/22/2007-431 z 25. septembra 2012
Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho
už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu týkajúcu sa jeho práv.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).
2.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že závažnosť porušenia § 157
Občianskeho súdneho poriadku podľa neho „zakladá porušenie zákonného procesného
postupu, v dôsledku ktorého bola navrhovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných
práv priznaná mu v občianskom súdnom konaní, a tým došlo k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom“.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 6. augusta
2013 proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co/663/2012-499 zo 14. mája 2013 dovolanie,
o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania
a súčasným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril
stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd
ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho
princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie
právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
(už stabilizovanej) judikatúre (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej
republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013