Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 465/2016
PDF · 454.23 KB
No categories available
II. ÚS 465/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho rozsudkom
sp. zn. 13 S 125/2012, 13 S 126/2012 z 22. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 87/2013, 5 Sžf 88/2013 z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.
13 S 125/2012, 13 S 126/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžf 87/2013, 5 Sžf 88/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol
žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r
a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r, obidve z 13. júla 2012, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“), dodatočný platobný výmer
č. 9311301/1/616155/2012 z 26. marca 2012, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 vo výške 8 895,50 €,
a dodatočný platobný výmer č. 9311301/1/616155/2012 z 26. marca 2012 za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2008 vo výške 6 707,69 €.
Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší
súd rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Rozsudok najvyššieho súdu bol
sťažovateľovi doručený 5. decembra 2014.
Sťažovateľ uvádza, že podstatou jeho žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného bolo namietanie nesprávnosti tohto rozhodnutia a konania, ktoré tomuto
rozhodnutiu predchádzalo z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne
zisteného skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia vykonaného dokazovania. Zároveň
v žalobe uvádzal, že vo veci bolo možné zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré boli rozhodujúce
pre správne rozhodnutie, čo však správny orgán neuskutočnil. Namietal, že žalovaný ho
svojím rozhodnutím a procesným postupom ukrátil na jeho právach, namietal
nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane pre absenciu dôvodov, ktoré viedli k jeho
vydaniu, vo formálnej rovine aj v materiálnej rovine. Odôvodnenie tohto rozhodnutia podľa
sťažovateľa nespĺňalo požiadavku riadneho odôvodnenia po stránke materiálnej a žalovaný
sa nedostatočne vysporiadal so zadováženými dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa.
2
Sťažovateľ uvádza, že predmetom daňového konania bola kontrola oprávnenosti
odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorému predchádzala daňová kontrola dane z pridanej
hodnoty za obdobie I. štvrťrok IV. štvrťrok 2008. Daňová kontrola sa začala 23. novembra
2011, t. j. cca s odstupom 3 rokov. Na základe výsledkov predmetnej daňovej kontroly
a protokolu z 9. februára 2012 bol 26. marca 2012 vydaný dodatočný platobný výmer,
ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok
2008 vo výške 8 895,50 € a za III. štvrťrok vo výške 6 707,69 €.
Podľa sťažovateľa z odôvodnenia tohto dodatočného platobného výmeru vyplýva,
že on ako daňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie tovarov a služieb
spoločnosťou , uvedených a deklarovaných predmetnými faktúrami a daňový
úrad predmetné doklady považuje za nevierohodné.
Uvádza, že v odvolacom konaní argumentoval predovšetkým tým, že z odôvodnenia
platobného výmeru a z protokolu nevyplynul jediný dôkaz vykonaný vo veci, ktorý
by spochybnil reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb a vykonaných činností.
Podľa neho „túto skutočnosť správca dane odôvodňoval iba nepredložením
účtovníctva spoločnosťou Z vykonávaného dokazovania vyplýva, že žalobca
ako daňový subjekt bol vyzývaný správcom dane k predloženiu dôkazov k reálnosti
uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov. Správca dane však naopak nebral
do úvahy a nevysporiadal sa dostatočne s tvrdeniami, ktoré svedčili v prospech daňového
subjektu, a to či účtovníctvom, daňovými dokladmi, dodacími listami, ako aj výpoveďami
vtedajšieho konateľa spoločnosti , prečo týmto tvrdeniam
neuveril, svedkov a , ktorí prakticky výpoveď
žalobcu potvrdzovali, nebral do úvahy. Zároveň sme uvádzali, že až Finančné riaditeľstvo
SR vo svojom odôvodnení uvádzalo, prečo došlo k pochybnostiam o tom, kto bol skutočným
dodávateľom tovaru pre sťažovateľa, čo z hľadiska prvostupňového rozhodnutia boli nové
skutočnosti a dôvody, prečo správca dane považoval daňové doklady a dodávku materiálu
spol. za spochybnené a nepreukázané. Spochybnením dodávateľa tovaru bolo
predloženie správcovi dane príjmových pokladničných dokladov od spoločnosti
, ktoré preukazovali úhradu faktúry v sume, ktorá bola zhodná
so sumou na príjmovom pokladničnom doklade od spoločnosti
Vo svojom odôvodnení sťažovateľ namietal, že o príjmových dokladoch spoločnosti
, ako o prakticky rozhodujúcich dôkazoch, z ktorých daňový
úrad vychádzal, niet ani zmienky ani v protokole o výsledku z daňovej kontroly týkajúcej
sa DPH zo dňa 23. 11. 2011, a tieto dôvody neboli spomenuté ani v dodatočnom platobnom
výmere zo dňa 26. 03. 2012. Daňový subjekt tak nemal žiadnu reálnu možnosť vyjadriť sa
v súvislosti s odpočtom DPH k tejto skutočnosti, nemal možnosť navrhovať za týmto účelom
dôkazy a nemal tak možnosť urobiť ani v odvolacom konaní voči rozhodnutiu správcu dane.
V konečnom dôsledku o túto skutočnosť oprel svoje rozhodnutie aj odôvodnenie Krajský súd
v Trenčíne bez toho, aby sa zaoberal dostatočne konaniu, ktoré mu predchádzalo.“.
Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,
že „v uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere,
že zákonom predpokladané skutočnosti na odpočet DPH nenastali, pretože v rámci
dokazovania žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru od spoločnosti
Faktúry a pokladničné príjmové doklady na preukázanie tejto skutočnosti nestačia.“.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa tiež uviedol, že dôkazné bremeno v reálnom dodaní
tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, teda sťažovateľa. Samotné preukázanie dodávok
tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa najvyššieho súdu postačujúce. Vo vzťahu
k príjmovým pokladničným dokladom vystaveným na obchodnú spoločnosť
, mal najvyšší súd uviesť, že „sťažovateľ mal možnosť sa k týmto
skutočnostiam vyjadriť v daňovej kontrole týkajúcej sa dani z príjmov, čo preukazuje, že
daňový subjekt o tejto skutočnosti vedel“. Rovnako mal najvyšší súd konštatovať, že
„technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,
či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou
z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto
doklady musia byť odrazom reálneho plnenia.“.
4
Sťažovateľ sa v podanom odvolaní bránil, že do spisu predložil riadne účtovné
doklady, predmetné faktúry, ale tiež pokladničné doklady a dodacie listy. Daňový úrad mal
k dispozícii celé účtovníctvo za rok 2008. Podľa sťažovateľa „namietané a spochybňované
pokladničné príjmové doklady spol. neboli nikdy súčasťou
účtovníctva žalobcu, zaúčtovanie dokladov spol. potvrdila nielen účtovníčka
, dodanie tovaru aj konateľ spol. . Príjmové
pokladničné doklady spol. súčasťou účtovníctva nikdy
neboli a ak ich daňový úrad spolu s dokladmi našiel, mohol ich predložiť prakticky
ktokoľvek. Nie je zrejmé, kto ich do dokladov pripojil, ani kto ich vyhotovil. Pokiaľ táto
skutočnosť nie je ani v protokole o daňovej kontrole, vznikajú naopak pochybnosti, kedy
tieto doklady daňový orgán získal a akým spôsobom.“. Sťažovateľ zastáva názor, že nie je
dôvod, aby sa ešte podrobnejšie vyjadroval a vysvetľoval úhrady faktúr pokladničnými
dokladmi od obchodnej spoločnosti keď tieto doklady nikdy
súčasťou účtovníctva neboli a ani on, ani nikto iný nikdy netvrdil, že by mali potvrdzovať
úhrady plnení.
Podľa sťažovateľa „z dôkazov predložených a vykonaných v kontrolnom konaní
k DPH vyplývala reálnosť predmetných obchodov, sťažovateľ sa podrobne k jednotlivým
faktúram vyjadril, pričom uviedol presne miesto, kde bol tovar dodaný, kde sa výrobky
z neho nachádzajú, kde boli spracované, dodané, príp. kde bol tovar zabudovaný.
Navrhovanú ohliadku objektu − Penziónu nachádzajúceho sa v
daňový úrad odmietol vykonať, keďže nepopieral reálnosť toho, že sťažovateľ tovar kúpil,
dokonca že ho zaplatil a odviedol si svoju daňovú povinnosť, ale daňový subjekt
nepreukázal, že prijatie dodávky bolo od spol. “.
Sťažovateľ sa bránil aj tým, že „v súlade s § 51 ods. 1 zákona č.222/2004 Z. z.
o DPH mal faktúru od platiteľa, riadne vyhotovenú podľa § 71, neboli zistené žiadne
nedostatky. Súčasne mal daň uvedenú vo svojich záznamoch podľa § 70, riadne viedol
účtovníctvo, mal k tovaru dodacie listy. Okrem toho reálnosť týchto tvrdení bola
preukázaná výpoveďami svedkov, výpoveďami samotného konateľa spol.
, ktorý mal tento tovar dodať. Všetky dôkazy, ktoré predpokladá zákon o DPH,
ktoré predpokladajú predpisy o účtovníctve, boli riadne doložené. Žiaden iný doklad, ktorý
by mohol predložiť sťažovateľ, by nemohol potvrdiť nič o tom, že predmetný tovar dodala
skutočne spol. a taktiež ani súd, ani správca dane, neuviedli žiaden relevantný
dôkaz, ktorý by pre nich bol dostatočným dôkazom o tom, že dodávky uskutočnila spol.
s výnimkou účtovníctva tejto spoločnosti.“. Podľa sťažovateľa preto záver
súdov a ich odôvodnenie rozhodnutí je v rozpore s vykonanými dôkazmi, „ako aj
so samotnými tvrdeniami o potrebe dôkazu reálneho dodania tovaru. Závery o nereálnosti
dodania tovaru sú potom nelogickým výsledkom vykonaného dokazovania, keď všetky
ostatné dôkazy mimo faktúr, príjmových dokladov a dodacích listov reálnosť obchodu
preukazujú, avšak tieto do úvahy brané absolútne neboli. Súdy ani v jednom rozhodnutí
neuviedli, prečo tak neurobili a taktiež neodpovedali na moje námietky a žiadosť
o uvedenie, čo by bolo možné zo strany súdov ako dôkaz akceptovať, a akým doteraz
nepredloženým dôkazom by som reálne mohol disponovať.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že tým najvyšší súd, krajský súd, ako aj správne orgány
porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení
s čl. 152 ods. 4 ústavy z dôvodu, že sa neriadili ústavne konformným výkladom príslušných
právnych predpisov, ktoré zároveň vykladali v jeho neprospech a na úkor jeho základných
práv. Tieto orgány podľa sťažovateľa pri výklade právnych predpisov uprednostnili fiškálny
záujem štátu. Domnieva sa, že tu došlo aj k porušeniu zásady zákonnosti a rovnosti
účastníkov.
Sťažovateľ následne cituje § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)
a následne uvádza, že „dokazovanie je veľmi dôležitou súčasťou daňovej kontroly, tvorí
jej podstatnú časť, a toto by malo byť obsiahnuté v Protokole o daňovej kontrole. Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí síce spomína protokol o vykonaní daňovej kontroly, o ktoré
opiera svoje rozhodnutie, avšak táto kontrola sa týkala dane z príjmu fyzických osôb.
Proces vypracovania a prerokovania protokolu, ktorý smeruje k ukončeniu daňovej
kontroly, upravuje § 15 ZSDP. Keď poverený zamestnanec správcu dane skontroluje to,
6
čo si vymedzil v oznámení o začatí daňovej kontroly, tak vypracuje o svojich zisteniach
písomný protokol. Tento protokol musí mať zákonom stanovené náležitosti podľa § 15
ods. 11 ZSDP a musia v ňom byť obsiahnuté všetky kontrolné zistenia, pretože je podkladom
pre vydanie platobného výmeru resp. dodatočného platobného výmeru. Predmetné
rozhodnutie daňového orgánu v zmysle zásady zákonnosti musí vychádzať zo zákonne
uskutočnenej daňovej kontroly, ktorej súčasťou je protokol. Tento možno do skončenia
daňovej kontroly dopĺňať a meniť jeho obsah, a to aj vo forme dodatku, následne zákon
stanovuje, akým spôsobom daňový subjekt je o výsledku kontroly upovedomený, ako aj
možnosť daňového subjektu vyjadriť sa k výsledkom kontroly. Iba na podklade protokolu
o daňovej kontrole a jeho záverov možno vydať následne rozhodnutie, pokiaľ má byť
dodržaná zákonnosť a procesný postup.
Najvyšší súd uvádza, že jednou zo zásad daňového konania je zásada zákonnosti,
ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je
jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo.
Zásada rovnosti, podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké
práva a povinnosti, vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov.“.
Napriek tomu, že najvyšší súd správne cituje a konštatuje ustanovenia právnych
predpisov, sťažovateľ zastáva názor, že ich nevykladá „v súlade s Ústavou SR ani
s materiálnou podstatou týchto právnych predpisov. Správne orgány, ako aj súdy síce
správne znenie právnych predpisov konštatujú, avšak ich výklad je jednostranne na úkor
daňového subjektu...
Správca dane je povinný dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov. Keď už správca dane akceptuje návrh na vykonanie určitého dôkazu,
musí naň prihliadnuť, pretože ak by návrh daňového subjektu neakceptoval, pôjde
o neumožnenie využitia práva subjektu na predkladanie dôkazov.“.
Podľa sťažovateľa „hoci je pravdou, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt,
nie je však výlučne na jeho pleciach. Túto klauzulu totiž nemožno interpretovať izolovane.
Platná súdna judikatúra Najvyššieho súdu SR túto skutočnosť potvrdzuje.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 1/2011 zo 7. októbra 2010, kde „v obdobnej veci Najvyšší súd SR vyjadril stanovisko,
že dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna, a ani z ustanovení § 49 ods. 2
písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. nemožno vyvodiť dôkazné
bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových
subdodávateľov“. Podľa sťažovateľa „uvedený judikát vychádzal tiež z rozsudku Súdneho
dvora EÚ C − 354/03, C − 355/03, C − 484/03, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu ČR 5Afs 131/2004, v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať
extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda
i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt“. Podporne poukazuje aj na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 82/2007 z 9. októbra 2008, v zmysle ktorého ak
majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti,
podozrenie, tieto samy osebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, a v prípade
pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak.
Podľa sťažovateľa «súdy vo svojich odôvodneniach poukazovali iba na skutočnosti
svedčiace v neprospech žalobcu a naopak, dôkazy vykonané v prospech sťažovateľa boli
odsunuté ako dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Hoci jednoznačne výpovede svedkov
potvrdzovali rozhodujúce skutočnosti, súdy neuviedli, prečo týmto dôkazom neuverili, resp.,
ich nebrali do úvahy.
Súdy uviedli, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené,
a to práve osobou uvedenou na faktúre. Svoje rozhodnutie odôvodnili predovšetkým tým,
že v účtovníctve sa nachádzali príjmové pokladničné doklady
a žalobca nevedel uviesť, prečo boli tieto doklady vystavované, čo malo vzbudiť
pochybnosti o reálnosti obchodov. Ak sťažovateľ ako daňový subjekt musí vedieť a byť
schopný preukázať svoje tvrdenie o prijatí dodávky od menovaného dodávateľa, nie je
8
zrejmé, prečo za toto preukázanie okrem účtovných dokladov, vyjadrení svedkov,
nepovažuje súd za vierohodné aj vyjadrenie samotného konateľa predmetného dodávateľa.
Na jednej strane súdy nepovažujú účtovný doklad za doklad, ktorý by bol sám o sebe
hodnoverným dôkazom, pre daňové účely majú byť tieto dôkazy preukázateľné inými
dôkazmi. Na strane druhej však tzv. príjmový doklad spol.
ktorý nikdy zaúčtovaný nebol, má byť dokladom ktorý vyvracia v celosti ostatné dôkazy
v prospech sťažovateľa. Nič z dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa pre daňové
orgány ani súdy nebolo dostatočné, naopak, príjmový doklad, ktorý nie je ani zrejmé, kto
kedy predložil a vystavil, ktorý sám o sebe nemá žiadnu dôkaznú hodnotu, bol považovaný
„nad“ všetky ostatné dôkazy, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti, rovnosti, ako aj
so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Tieto doklady nikdy neboli súčasťou účtovníctva,
boli len vyplnenými predtlačenými formulármi, ktoré nikdy neslúžili ako skutočné daňové
doklady.».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súdy uviedli, že daňové orgány nevyžadovali
od žalobcu účtovné doklady dodávateľa a neprenášali na neho zodpovednosť za účtovníctvo
tretieho subjektu, nikde však niet zmienky o tom, aký iný dôkaz mal, resp. reálne mohol
žalobca predložiť, ktorý by bol považovaný za dostatočný. Naopak, ak mal daňový úrad
pochybnosti o dôkazoch predložených sťažovateľom, mal tieto pochybnosti preukázať,
príp. vykonať dokazovanie v naznačenom smere (napr. vypočutím konateľa spol.
).“.
Podľa sťažovateľa hoci je v daňovom konaní dôkazné bremeno na daňovom
subjekte, za dôkaz môžu slúžiť akékoľvek iné dôkazné prostriedky získané v daňovom
konaní. Súhlasí s tvrdením, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že určité
plnenie bolo uskutočnené. V tomto konkrétnom prípade však podľa neho existujú
vyjadrenia svedkov, dodacie listy, príjmové doklady, ako aj skutočne existujúci reálny
výsledok predmetných obchodov a služieb v podobe
ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti v predmetných faktúrach.
Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ súdy vo svojom rozhodnutí vyjadrili záver, že
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nielen vecnú súvislosť dodania a použitia
tovarov a služieb, ale tiež to, že dodania tovaru boli skutočne uskutočnené osobou uvedenou
na predložených dokladoch, je na mieste sa skutočne konkrétne zaoberať tým, čo vlastne
by bolo považované za dostatočné preukázanie a čo skutočne reálne mohol, resp. v zmysle
svojich povinností mal ako dôkaz uchovávať. Namieta, ako možno od daňového subjektu
s odstupom troch rokov vyžadovať preukázanie skutočností podkladmi, ktoré nemá
v zmysle žiadneho právneho predpisu povinnosť uchovávať, spracovávať a požadovať.
Je preto toho názoru, že „použitý výklad § 29 ods. 8 (zákona o správe daní a poplatkov,
pozn.) je v tomto konkrétnom prípade skutočne v rozpore s Ústavou SR a platnými
medzinárodnými dokumentmi“.
Podľa neho „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky,
za akých si daňový subjekt môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo
o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. V prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným,
potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm
pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona
o DPH. V spise však niet žiadneho dôkazu o tom, že by plnenie nebolo uskutočnené
dodávateľom na ňom uvedeným, teda konkrétne spol. Stotožňujem sa s tým,
že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na
odpočítanie DPH, je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj
zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Tieto zistenia však
musia byť komplexné, musia v celosti utvárať logický celok, musia byť zistené zákonným
spôsobom a zákonným spôsobom aj vyhodnotené. Aj správne orgány, ako aj súdy musia
postupovať a vydávať svoje rozhodnutia nielen v medziach zákonov, ale tiež rešpektujúc
reálne možnosti účastníkov, rešpektujúc základné práva a slobody a prispievať tak
k posilneniu vedomia právneho štátu.
Pokiaľ spol. nepredložila účtovníctvo, nie je možné touto skutočnosťou
zaťažovať sťažovateľa, nemôže niesť zodpovednosť za vedenie účtovníctva tretej osoby.
Ak v spoločnosti vznikajú problémy pri odpočtoch DPH, určité subjekty toto zneužívajú
10
a je podľa názoru súdu ľahká zneužiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH, nemožno
takýto fenomén automaticky vykladať na ťarchu občana a prenášať zodpovednosť za nekalé
konanie iných subjektov na toho, ktorý má záujem o riadne plnenie si svojich povinností.
Súdy sú povinné aplikovať všetky právne predpisy nestranne a rovnako nestranne
i vyhodnocovať dôkazy. Iba vtedy možno hovoriť o spravodlivosti a o nešikanóznom výklade
práva v súlade s Ústavou SR.“.
Sťažovateľ následne poukazuje na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa ústavne
súladného výkladu právnych predpisov, napr. II. ÚS 50/01, II. ÚS 9/00, II. ÚS 148/06,
I. ÚS 361/2010. Podľa neho výklad § 29 ods. 4 a 8 zákona o správe daní a poplatkov nie je
v súlade ani so základnými zásadami daňového konania. Sťažovateľ zastáva názor, že
„výklad ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. musí smerovať k rozloženiu
dôkazného bremena, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne
a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp.
akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný
subjekt“.
Nie je podľa sťažovateľa možné „dokazovanie zo strany daňového subjektu v smere,
že dodávku tovaru a služieb neuskutočnil iný dodávateľ ( .),
ak túto dodávku uskutočnila spol. Potom nemožno vykonávať dokazovanie
negatívnym spôsobom, pretože daňový subjekt môže disponovať daňovými dokladmi,
dodacími listami iba o tom, ktorý subjekt dodávku uskutočnil. Ak spol.
nepredložila účtovníctvo, nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú
núdzu. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva
o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový
subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti
vyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné
dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali
u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.“.
Domnieva sa, že pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať zákonnosť daňového
konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia dane postupovali
striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého
výkladu daňových predpisov, ktorý zabezpečí rovnosť účastníkov, rovnosť a nestrannosť
hodnotenia dôkazov.
Sťažovateľ opakuje, že v danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia
tovaru, ani jeho faktické dodanie, avšak správca dane a súdy nesprávne posúdili rozloženie
dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu preniesli na ťarchu
sťažovateľa ako daňového subjektu podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov.
„Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie
všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod
dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Pokiaľ iné subjekty vystavujú fiktívne faktúry
a dopúšťajú sa podvodného konania, nesmie táto skutočnosť byť vykladaná na ťarchu
daňového subjektu, ktorý v danom prípade nemá vedomosť o takýchto obchodoch.“.
V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na právo Európskej únie, konkrétne
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie „Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum
Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03)“, v ktorom tento súd
konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,
ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo
pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom
konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté.
V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04, pozn.) bola táto zásada spresnená tak,
že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe
povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude
podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty,
môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.
12
Súčasne sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky
(sp. zn. 2 Afs 7/2006, pozn.).
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, Čl. 47 ods. 2, 3,
Čl. 48 ods. 2 v spojení s Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR postupom Krajského súdu Trenčín,
sp. zn.: 13 S/125/2012 a 13 S/126/2012 zo dňa 22. 05. 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn.: 5 Sžf/87/2013, 5 Sžf/88/2013 zo dňa 30. 10. 2014 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava, sp. zn.: 5 Sžf/87/2013, 5 Sžf/88/2013
zo dňa 30. 10. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur
na účet jej právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom
krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu.
14
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade touto ústavou.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom
Vychádzajúc z princípu subsidiarity ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že ochranu pred ústavným súdom nemožno
využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii,
ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych
možností nápravy naďalej trvá porušovanie základných práv alebo slobôd sťažovateľa
(m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014, II. ÚS 626/2014).
Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný
súd právomoc preskúmavať postup krajského súdu, pretože o odvolaní proti jeho
rozsudku rozhodoval najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 87/2013, 5 Sžf 88/2013
z 30. októbra 2014. Z tohto dôvodu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
označených základných práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 S 125/2012,
13 S 126/2012 z 22. mája 2013, ktorým krajský súd zamietol žaloby sťažovateľa, ústavný
súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Zo sťažnosti vyplýva, že podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorú prostredníctvom
sťažnosti uviedol, je jeho nesúhlas s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 29 ods. 8 zákona
o správe daní a poplatkov v súvislosti s posúdením otázky rozdelenia dôkazného bremena
v daňovom konaní vzhľadom na skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu. Podľa
sťažovateľa najvyšší súd, obdobne aj krajský súd a správne orgány, nesprávne posúdil
rozloženie dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu preniesol na ťarchu
sťažovateľa ako daňového subjektu. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa
neho v rozpore s vykonanými dôkazmi. Najvyšší súd všetky ostatné dôkazy mimo faktúr,
príjmových dokladov a dodacích listov, ktoré reálnosť obchodu preukazujú, nebral
do úvahy, uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil a nedal mu odpoveď ani na jeho
námietky a žiadosť o uvedenie, čo by bolo možné zo strany súdov ako dôkaz akceptovať
a akým doteraz nepredloženým dôkazom by reálne mohol disponovať. Napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu preto došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho
označených základných práv.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
16
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 792/2013).
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r,
obidve z 13. júla 2012, rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
krajského súdu tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Po poukázaní na obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, odvolania sťažovateľa
(obsahovo obdobné s predloženou sťažnosťou ústavnému súdu, pozn.) a vyjadrenia
žalovaného najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „Zásada zákonnosti
daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré
je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže
odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou
zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia
upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu
chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva
a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového
konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich
povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle
toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové
orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje
zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho
zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne
záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona
č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.“
Následne po odcitovaní príslušných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov
(§ 2 ods. 3 a 6, § 15 ods. 1, 5, 6, 16, 17 a 18, § 29 ods. 1, 2, 4 a 8, § 48 ods. 2, pozn.), ako aj
§ 8 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vzťahujúcich
sa na prerokúvanú vec najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza,
že z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak,
ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe
už nebude nadbytočne opakovať. Najvyšší súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku
18
krajského súdu, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné, stotožnil
v celom rozsahu, pričom na doplnenie a zdôraznenie správnosti už len dodáva: «Predmetom
tohto konania boli rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r zo dňa
13.07.2012 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok
2008 v sume 8 895,50 € a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r zo dňa 13. 07. 2012
o vyrúbení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2008 v sume
6 707,69 €.
Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) právo
na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla
daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená,
že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže,
že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ.
V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom
smere, že zákonom predpokladané skutočnosti na odpočet DPH nenastali, pretože v rámci
dokazovania žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru od spoločnosti
Faktúry a pokladničné príjmové doklady na preukázanie tejto skutočnosti nestačia.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú,
alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona.
Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu
dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní
tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru
a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom,
len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle
zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť
si odpočítanie dane z tohto dokladu.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,
pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení
dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené
na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. 06. 2010 v spojení
s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si
za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
(je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
DPH uznaný ako oprávnený“.
Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH,
nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť
akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne
poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe
týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho
plnenia.
Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
boli už predmetom žaloby a krajský súd sa s nimi vysporiadal. Pokiaľ išlo o námietku
žalobcu, že v protokole o výsledku daňovej kontroly zo dňa 23.11.2011 niet ani zmienky
o príjmových pokladničných dokladoch spoločnosti najvyšší
súd poukazuje na to, že z protokolu o výsledku daňovej kontroly dane z príjmov (za rovnaké
obdobie) nachádzajúceho sa v administratívnom spise jasne vyplýva, že v účtovníctve
žalobcu sa nachádzali aj pokladničné príjmové doklady subjektu ,
20
Nič nebránilo správcovi dane, použiť tento protokol ako jeden z dôkazných
prostriedkov v rámci daňovej kontroly DPH. Žalobca sa nemôže brániť skutočnosťou,
že nemal vedomosť v konám pred správcom dane o požiadavke vysvetliť úhrady faktúr
pokladničnými dokladmi za vyplatenie od spoločnosti , pretože
správca dane ho riadne vyzval výzvou zo dňa 14.12.2010 na vysvetlenie tejto skutočnosti,
na čo reagoval, že sa jedná o omyl a dodávky od tejto spoločnosti neboli uskutočnené.
Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. potvrdil...»
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše aj najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia odkazuje na rozsudok krajského súdu. Ústavný súd sa preto zaoberal
aj posúdením rozsudku krajského súdu.
Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného a po oboznámení
sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa (správca dane,
pozn.) dospel k záveru, že žalobám sťažovateľa nemožno „priznať“ úspech. Z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutia
žalovaného sú v súlade so zákonom. Záver, ku ktorému dospel správca dane a žalovaný,
podľa krajského súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia
a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku uvádza, že „žalobca napadol rozhodnutia žalovaného totožnými
námietkami, s ktorými sa žalovaný dôsledne, logicky a vyčerpávajúco vysporiadal.
Námietky pod bodmi č. 1 a 2 sú vo svojej podstate jednou námietkou, keď ich základom
je otázka, či medzi žalobcom a spoločnosťou došlo k uskutočneniu
zdaniteľných obchodov a či existenciu týchto obchodov žalobca dostatočne preukázal...
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Ak zdaniteľné plnenie bolo reálne medzi odberateľom a dodávateľom uskutočnené,
musí byť zákonite subjekt dodávateľa na faktúre totožný so subjektom, ktorý odberateľovi
vystaví doklad o zaplatení (t. j. faktúra musí byť uhradená tomu, kto ju vystavil).
Argumentum a contrario, pokiaľ sa v účtovníctve odberateľa nachádzajú príjmové
pokladničné doklady od tretieho subjektu preukazujúce úhradu v sume, ktorá je zhodná
so sumou na faktúrach vystavených dodávateľom, nemožno inak ako dať správcovi dane
za pravdu, že takéto doklady o zaplatení faktúry dvom rôznym subjektom vyvolávajú
u správcu dane pochybnosti o tom, že uskutočnenie a dodanie materiálu vykonal práve
na faktúre uvedený dodávateľ, a to o to viac, keď odberateľ existenciu príjmových
pokladničných dokladov od tretieho subjektu nevie vierohodne vysvetliť.
A práve o takýto prípad v prejednávanej veci ide. Správca dane pri daňovej kontrole
zistil, že v účtovníctve žalobcu sa nachádzajú príjmové pokladničné doklady od spoločnosti
preukazujúce úhradu v sume, ktorá je zhodná so sumou
na faktúrach vystavených spoločnosťou , pričom žalobca existenciu
príjmových pokladničných dokladov od spoločnosti nevedel
vierohodne vysvetliť. Žalobca nevedel vysvetliť existenciu dokladov o zaplatení
od spoločnosti , nevedel uviesť, na základe akých plnení bolo
platené tejto spoločnosti a prečo vôbec boli tieto účtovné doklady vystavené (za vierohodné
vysvetlenie správne orgány a ani súd nepovažujú to, že uvedené doklady sú v účtovníctve
omylom). Ani rozsiahle šetrenie správcu dane nepotvrdilo tvrdenie žalobcu, že
k predmetnému reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo práve medzi ním ako
odberateľom a spoločnosťou ako dodávateľom. Správca dane cestou
dožiadania prostredníctvom Daňového úradu vykonal šetrenie v spoločnosti
za prítomnosti konateľa , ktorý je konateľom spoločnosti
22
od 23. septembra 2009. Menovaný nevedel akou činnosťou
sa spoločnosť v roku 2008 zaoberala, o obchodných vzťahoch so žalobcom
nemal žiadnu vedomosť, pričom pri zmene konateľa mu podľa jeho vlastného vyjadrenia
neboli odovzdané žiadne doklady, z ktorého dôvodu správcovi dane
neumožnil nahliadnuť do dokladov a účtovnej evidencie spoločnosti za rok
2008. Bývalý konateľ spoločnosti pri ústnom pojednávaní pred
správcom dane uviedol, že všetky doklady a účtovníctvo spoločnosti odovzdal
novému konateľovi , pričom protokol o odovzdaní účtovnej agendy
správcovi dane nepredložil. Reálne uskutočnenie predmetného zdaniteľného
plnenia medzi žalobcom a spoločnosťou nebolo v prejednávanej veci
preukázané ani dokladmi a účtovníctvom spoločnosti , ktorá mala v danom
obchodnom prípade vystupovať ako dodávateľ. Naďalej teda v prejednávanej veci zostalo
sporné, že tovar bol dodaný spoločnosťou uvedenou na sporných faktúrach − spoločnosťou
Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH
zaplatenej na vstupe sa Krajský súd v Trenčíne stotožňuje so záverom správnych orgánov
oboch stupňov, ktorí za danej situácie ustálili, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného
plnenia medzi žalobcom a spoločnosťou nedošlo. Správca dane za účelom
zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle šetrenie, či už u žalobcu alebo spoločnosti
, a v tomto smere mu nemožno nič vytýkať. Pokiaľ šetrením v rámci
daňového konania nebolo preukázané, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia
došlo, pričom reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia je v zmysle § 49 a § 51 zákona
o DPH podmienkou na uplatnenie si práva na odpočet, jeho záver o nepriznaní práva
na odpočítanie DPH z faktúr, ktoré boli vystavené pre žalobcu spoločnosťou
(faktúry č. ) je správny.
V námietke pod bodom 3 sa žalobca ďalej snaží naznačiť, že správca dane nad
zákonné medze preniesol na žalobcu dôkazné bremeno. Uvedené však pravdou nie je.
Správca dane nezaťažoval dôkazným bremenom žalobcu, aby predložil správcovi
účtovníctvo jeho dodávateľa, t. j. spoločnosti Správca dane sa priamo obrátil
na tohto dodávateľa, resp. jeho konateľa. Je teda zrejmé, že správca dane nepreniesol
dôkazné bremeno na žalobcu, nepoňal ho extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor
žalobcu nerozširoval, ako sa zrejme snažil žalobca naznačiť.“
Krajský súd uzavrel, že vyhodnotil rozsah a dôvody žaloby vo vzťahu k napadnutým
rozhodnutiam žalovaného po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu,
pričom musel skonštatovať, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutých
rozhodnutí žalovaného. Námietky sťažovateľa, ktoré uviedol v žalobách, považoval
za nedôvodné. V konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých správnych rozhodnutí (§ 250j ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku).
Keďže sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozhodnutím najvyššieho
súdu, ktoré bolo vydané v rámci správneho súdnictva, ústavný súd pripomína,
že v predmetnej veci bolo potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať
„zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba
tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať do úvahy, že správny súd
v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr. IV. ÚS 519/2012,
IV. ÚS 214/2011, II. ÚS 111/2010, II. ÚS 127/07). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Vzhľadom na charakter podstatnej námietky sťažovateľa ústavný súd zameral tiež
svoju pozornosť aj na aplikáciu procesno-právnych noriem zákona o správe daní
a poplatkov regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ústavný súd
v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. III. ÚS 401/09) už uviedol, že dokazovanie
v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej,
ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním
24
zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho
tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných
podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je
opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza
v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
V nadväznosti na uvedené podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu) obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov, podľa ktorých v priebehu následne vykonávanej daňovej
kontroly daňový úrad ako správca dane preukázateľným spôsobom spochybnil uskutočnenie
zdaniteľného plnenia v prospech sťažovateľa zo strany jeho dodávateľa – spoločnosti
Ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu výkladu a aplikácii § 29 ods. 8
zákona o správe daní a poplatkov ústavný súd zastáva názor, že z napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu (ani z rozhodnutia krajského súdu, pozn.) nevyplýva taká aplikácia
príslušného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím
jeho podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vykonal výklad a aplikáciu dotknutého ustanovenia
právneho predpisu vrátane ostatných ustanovení použitých právnych predpisov ústavne
súladným spôsobom.
Ústavný súd poznamenáva, že skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,
ako prijal najvyšší súd, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv (napr.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa (v zásade totožnými s námietkami
uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.
Z uvedeného preto vyplýva, že napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, jeho argumentácia nenasvedčuje tomu, že by medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými základnými právami sťažovateľa
bola taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by mohol ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by
preukazovali, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu týchto
základných práv, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
26
K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré podľa neho
najvyšší súd porušil napadnutým rozsudkom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal
jeho porušenie len v spojení s namietaným porušením svojich ostatných v sťažnosti
označených základných práv. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 152 ods. 4
ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré
sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy,
a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07,
IV. ÚS 110/2012). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných
práv alebo slobôd, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 152 ods. 4 ústavy len
v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože
v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného
práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 152 ods. 4 ústavy, a preto
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016