Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 465/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a 3 a v spojení s

ods. 4 postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho rozsudkom

sp. zn. , z 22. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) v spojení s postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.

, z 22. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 30. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol

žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r

a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r, obidve z 13. júla 2012, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“), dodatočný platobný výmer

č. 9311301/1/616155/2012 z 26. marca 2012, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 vo výške 8 895,50 €,

a dodatočný platobný výmer č. 9311301/1/616155/2012 z 26. marca 2012 za zdaňovacie

obdobie III. štvrťrok 2008 vo výške 6 707,69 €.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší

súd rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Rozsudok najvyššieho súdu bol

sťažovateľovi doručený 5. decembra 2014.

Sťažovateľ uvádza, že podstatou jeho žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného bolo namietanie nesprávnosti tohto rozhodnutia a konania, ktoré tomuto

rozhodnutiu predchádzalo z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávne

zisteného skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia vykonaného dokazovania. Zároveň

v žalobe uvádzal, že vo veci bolo možné zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré boli rozhodujúce

pre správne rozhodnutie, čo však správny orgán neuskutočnil. Namietal, že žalovaný ho

svojím rozhodnutím a procesným postupom ukrátil na jeho právach, namietal

nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane pre absenciu dôvodov, ktoré viedli k jeho

vydaniu, vo formálnej rovine aj v materiálnej rovine. Odôvodnenie tohto rozhodnutia podľa

sťažovateľa nespĺňalo požiadavku riadneho odôvodnenia po stránke materiálnej a žalovaný

sa nedostatočne vysporiadal so zadováženými dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa.

2

Sťažovateľ uvádza, že predmetom daňového konania bola kontrola oprávnenosti

odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorému predchádzala daňová kontrola dane z pridanej

hodnoty za obdobie I. štvrťrok IV. štvrťrok 2008. Daňová kontrola sa začala 23. novembra

2011, t. j. cca s odstupom 3 rokov. Na základe výsledkov predmetnej daňovej kontroly

a protokolu z 9. februára 2012 bol 26. marca 2012 vydaný dodatočný platobný výmer,

ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok

2008 vo výške 8 895,50 € a za III. štvrťrok vo výške 6 707,69 €.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia tohto dodatočného platobného výmeru vyplýva,

že on ako daňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie tovarov a služieb

spoločnosťou , uvedených a deklarovaných predmetnými faktúrami a daňový

úrad predmetné doklady považuje za nevierohodné.

Uvádza, že v odvolacom konaní argumentoval predovšetkým tým, že z odôvodnenia

platobného výmeru a z protokolu nevyplynul jediný dôkaz vykonaný vo veci, ktorý

by spochybnil reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb a vykonaných činností.

Podľa neho „túto skutočnosť správca dane odôvodňoval iba nepredložením

účtovníctva spoločnosťou Z vykonávaného dokazovania vyplýva, že žalobca

ako daňový subjekt bol vyzývaný správcom dane k predloženiu dôkazov k reálnosti

uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov. Správca dane však naopak nebral

do úvahy a nevysporiadal sa dostatočne s tvrdeniami, ktoré svedčili v prospech daňového

subjektu, a to či účtovníctvom, daňovými dokladmi, dodacími listami, ako aj výpoveďami

vtedajšieho konateľa spoločnosti , prečo týmto tvrdeniam

neuveril, svedkov a , ktorí prakticky výpoveď

žalobcu potvrdzovali, nebral do úvahy. Zároveň sme uvádzali, že až Finančné riaditeľstvo

SR vo svojom odôvodnení uvádzalo, prečo došlo k pochybnostiam o tom, kto bol skutočným

dodávateľom tovaru pre sťažovateľa, čo z hľadiska prvostupňového rozhodnutia boli nové

skutočnosti a dôvody, prečo správca dane považoval daňové doklady a dodávku materiálu

spol. za spochybnené a nepreukázané. Spochybnením dodávateľa tovaru bolo

predloženie správcovi dane príjmových pokladničných dokladov od spoločnosti

, ktoré preukazovali úhradu faktúry v sume, ktorá bola zhodná

so sumou na príjmovom pokladničnom doklade od spoločnosti

Vo svojom odôvodnení sťažovateľ namietal, že o príjmových dokladoch spoločnosti

, ako o prakticky rozhodujúcich dôkazoch, z ktorých daňový

úrad vychádzal, niet ani zmienky ani v protokole o výsledku z daňovej kontroly týkajúcej

sa DPH zo dňa 23. 11. 2011, a tieto dôvody neboli spomenuté ani v dodatočnom platobnom

výmere zo dňa 26. 03. 2012. Daňový subjekt tak nemal žiadnu reálnu možnosť vyjadriť sa

v súvislosti s odpočtom DPH k tejto skutočnosti, nemal možnosť navrhovať za týmto účelom

dôkazy a nemal tak možnosť urobiť ani v odvolacom konaní voči rozhodnutiu správcu dane.

V konečnom dôsledku o túto skutočnosť oprel svoje rozhodnutie aj odôvodnenie Krajský súd

v Trenčíne bez toho, aby sa zaoberal dostatočne konaniu, ktoré mu predchádzalo.“.

Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,

že „v uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere,

že zákonom predpokladané skutočnosti na odpočet DPH nenastali, pretože v rámci

dokazovania žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru od spoločnosti

Faktúry a pokladničné príjmové doklady na preukázanie tejto skutočnosti nestačia.“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa tiež uviedol, že dôkazné bremeno v reálnom dodaní

tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, teda sťažovateľa. Samotné preukázanie dodávok

tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa najvyššieho súdu postačujúce. Vo vzťahu

k príjmovým pokladničným dokladom vystaveným na obchodnú spoločnosť

, mal najvyšší súd uviesť, že „sťažovateľ mal možnosť sa k týmto

skutočnostiam vyjadriť v daňovej kontrole týkajúcej sa dani z príjmov, čo preukazuje, že

daňový subjekt o tejto skutočnosti vedel“. Rovnako mal najvyšší súd konštatovať, že

„technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,

či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou

z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto

doklady musia byť odrazom reálneho plnenia.“.

4

Sťažovateľ sa v podanom odvolaní bránil, že do spisu predložil riadne účtovné

doklady, predmetné faktúry, ale tiež pokladničné doklady a dodacie listy. Daňový úrad mal

k dispozícii celé účtovníctvo za rok 2008. Podľa sťažovateľa „namietané a spochybňované

pokladničné príjmové doklady spol. neboli nikdy súčasťou

účtovníctva žalobcu, zaúčtovanie dokladov spol. potvrdila nielen účtovníčka

, dodanie tovaru aj konateľ spol. . Príjmové

pokladničné doklady spol. súčasťou účtovníctva nikdy

neboli a ak ich daňový úrad spolu s dokladmi našiel, mohol ich predložiť prakticky

ktokoľvek. Nie je zrejmé, kto ich do dokladov pripojil, ani kto ich vyhotovil. Pokiaľ táto

skutočnosť nie je ani v protokole o daňovej kontrole, vznikajú naopak pochybnosti, kedy

tieto doklady daňový orgán získal a akým spôsobom.“. Sťažovateľ zastáva názor, že nie je

dôvod, aby sa ešte podrobnejšie vyjadroval a vysvetľoval úhrady faktúr pokladničnými

dokladmi od obchodnej spoločnosti keď tieto doklady nikdy

súčasťou účtovníctva neboli a ani on, ani nikto iný nikdy netvrdil, že by mali potvrdzovať

úhrady plnení.

Podľa sťažovateľa „z dôkazov predložených a vykonaných v kontrolnom konaní

k DPH vyplývala reálnosť predmetných obchodov, sťažovateľ sa podrobne k jednotlivým

faktúram vyjadril, pričom uviedol presne miesto, kde bol tovar dodaný, kde sa výrobky

z neho nachádzajú, kde boli spracované, dodané, príp. kde bol tovar zabudovaný.

Navrhovanú ohliadku objektu − Penziónu nachádzajúceho sa v

daňový úrad odmietol vykonať, keďže nepopieral reálnosť toho, že sťažovateľ tovar kúpil,

dokonca že ho zaplatil a odviedol si svoju daňovú povinnosť, ale daňový subjekt

nepreukázal, že prijatie dodávky bolo od spol. “.

Sťažovateľ sa bránil aj tým, že „v súlade s

o DPH mal faktúru od platiteľa, riadne vyhotovenú podľa § 71, neboli zistené žiadne

nedostatky. Súčasne mal daň uvedenú vo svojich záznamoch podľa § 70, riadne viedol

účtovníctvo, mal k tovaru dodacie listy. Okrem toho reálnosť týchto tvrdení bola

preukázaná výpoveďami svedkov, výpoveďami samotného konateľa spol.

, ktorý mal tento tovar dodať. Všetky dôkazy, ktoré predpokladá zákon o DPH,

ktoré predpokladajú predpisy o účtovníctve, boli riadne doložené. Žiaden iný doklad, ktorý

by mohol predložiť sťažovateľ, by nemohol potvrdiť nič o tom, že predmetný tovar dodala

skutočne spol. a taktiež ani súd, ani správca dane, neuviedli žiaden relevantný

dôkaz, ktorý by pre nich bol dostatočným dôkazom o tom, že dodávky uskutočnila spol.

s výnimkou účtovníctva tejto spoločnosti.“. Podľa sťažovateľa preto záver

súdov a ich odôvodnenie rozhodnutí je v rozpore s vykonanými dôkazmi, „ako aj

so samotnými tvrdeniami o potrebe dôkazu reálneho dodania tovaru. Závery o nereálnosti

dodania tovaru sú potom nelogickým výsledkom vykonaného dokazovania, keď všetky

ostatné dôkazy mimo faktúr, príjmových dokladov a dodacích listov reálnosť obchodu

preukazujú, avšak tieto do úvahy brané absolútne neboli. Súdy ani v jednom rozhodnutí

neuviedli, prečo tak neurobili a taktiež neodpovedali na moje námietky a žiadosť

o uvedenie, čo by bolo možné zo strany súdov ako dôkaz akceptovať, a akým doteraz

nepredloženým dôkazom by som reálne mohol disponovať.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že tým najvyšší súd, krajský súd, ako aj správne orgány

porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení

s z dôvodu, že sa neriadili ústavne konformným výkladom príslušných

právnych predpisov, ktoré zároveň vykladali v jeho neprospech a na úkor jeho základných

práv. Tieto orgány podľa sťažovateľa pri výklade právnych predpisov uprednostnili fiškálny

záujem štátu. Domnieva sa, že tu došlo aj k porušeniu zásady zákonnosti a rovnosti

účastníkov.

Sťažovateľ následne cituje § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)

a následne uvádza, že „dokazovanie je veľmi dôležitou súčasťou daňovej kontroly, tvorí

jej podstatnú časť, a toto by malo byť obsiahnuté v Protokole o daňovej kontrole. Najvyšší

súd SR vo svojom rozhodnutí síce spomína protokol o vykonaní daňovej kontroly, o ktoré

opiera svoje rozhodnutie, avšak táto kontrola sa týkala dane z príjmu fyzických osôb.

Proces vypracovania a prerokovania protokolu, ktorý smeruje k ukončeniu daňovej

kontroly, upravuje § 15 ZSDP. Keď poverený zamestnanec správcu dane skontroluje to,

6

čo si vymedzil v oznámení o začatí daňovej kontroly, tak vypracuje o svojich zisteniach

písomný protokol. Tento protokol musí mať zákonom stanovené náležitosti podľa § 15

ods. 11 ZSDP a musia v ňom byť obsiahnuté všetky kontrolné zistenia, pretože je podkladom

pre vydanie platobného výmeru resp. dodatočného platobného výmeru. Predmetné

rozhodnutie daňového orgánu v zmysle zásady zákonnosti musí vychádzať zo zákonne

uskutočnenej daňovej kontroly, ktorej súčasťou je protokol. Tento možno do skončenia

daňovej kontroly dopĺňať a meniť jeho obsah, a to aj vo forme dodatku, následne zákon

stanovuje, akým spôsobom daňový subjekt je o výsledku kontroly upovedomený, ako aj

možnosť daňového subjektu vyjadriť sa k výsledkom kontroly. Iba na podklade protokolu

o daňovej kontrole a jeho záverov možno vydať následne rozhodnutie, pokiaľ má byť

dodržaná zákonnosť a procesný postup.

Najvyšší súd uvádza, že jednou zo zásad daňového konania je zásada zákonnosti,

ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je

jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo.

Zásada rovnosti, podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké

práva a povinnosti, vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov.“.

Napriek tomu, že najvyšší súd správne cituje a konštatuje ustanovenia právnych

predpisov, sťažovateľ zastáva názor, že ich nevykladá „v súlade s SR ani

s materiálnou podstatou týchto právnych predpisov. Správne orgány, ako aj súdy síce

správne znenie právnych predpisov konštatujú, avšak ich výklad je jednostranne na úkor

daňového subjektu...

Správca dane je povinný dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov. Keď už správca dane akceptuje návrh na vykonanie určitého dôkazu,

musí naň prihliadnuť, pretože ak by návrh daňového subjektu neakceptoval, pôjde

o neumožnenie využitia práva subjektu na predkladanie dôkazov.“.

Podľa sťažovateľa „hoci je pravdou, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt,

nie je však výlučne na jeho pleciach. Túto klauzulu totiž nemožno interpretovať izolovane.

Platná súdna judikatúra Najvyššieho súdu SR túto skutočnosť potvrdzuje.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2010, kde „v obdobnej veci Najvyšší súd SR vyjadril stanovisko,

že dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna, a ani z ustanovení § 49 ods. 2

písm. a/ a nemožno vyvodiť dôkazné

bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových

subdodávateľov“. Podľa sťažovateľa „uvedený judikát vychádzal tiež z rozsudku Súdneho

dvora EÚ C − 354/03, C − 355/03, C − 484/03, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho

správneho súdu ČR , v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať

extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda

i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt“. Podporne poukazuje aj na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. októbra 2008, v zmysle ktorého ak

majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti,

podozrenie, tieto samy osebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, a v prípade

pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak.

Podľa sťažovateľa «súdy vo svojich odôvodneniach poukazovali iba na skutočnosti

svedčiace v neprospech žalobcu a naopak, dôkazy vykonané v prospech sťažovateľa boli

odsunuté ako dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Hoci jednoznačne výpovede svedkov

potvrdzovali rozhodujúce skutočnosti, súdy neuviedli, prečo týmto dôkazom neuverili, resp.,

ich nebrali do úvahy.

Súdy uviedli, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej

faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené,

a to práve osobou uvedenou na faktúre. Svoje rozhodnutie odôvodnili predovšetkým tým,

že v účtovníctve sa nachádzali príjmové pokladničné doklady

a žalobca nevedel uviesť, prečo boli tieto doklady vystavované, čo malo vzbudiť

pochybnosti o reálnosti obchodov. Ak sťažovateľ ako daňový subjekt musí vedieť a byť

schopný preukázať svoje tvrdenie o prijatí dodávky od menovaného dodávateľa, nie je

8

zrejmé, prečo za toto preukázanie okrem účtovných dokladov, vyjadrení svedkov,

nepovažuje súd za vierohodné aj vyjadrenie samotného konateľa predmetného dodávateľa.

Na jednej strane súdy nepovažujú účtovný doklad za doklad, ktorý by bol sám o sebe

hodnoverným dôkazom, pre daňové účely majú byť tieto dôkazy preukázateľné inými

dôkazmi. Na strane druhej však tzv. príjmový doklad spol.

ktorý nikdy zaúčtovaný nebol, má byť dokladom ktorý vyvracia v celosti ostatné dôkazy

v prospech sťažovateľa. Nič z dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa pre daňové

orgány ani súdy nebolo dostatočné, naopak, príjmový doklad, ktorý nie je ani zrejmé, kto

kedy predložil a vystavil, ktorý sám o sebe nemá žiadnu dôkaznú hodnotu, bol považovaný

„nad“ všetky ostatné dôkazy, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti, rovnosti, ako aj

so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Tieto doklady nikdy neboli súčasťou účtovníctva,

boli len vyplnenými predtlačenými formulármi, ktoré nikdy neslúžili ako skutočné daňové

doklady.».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súdy uviedli, že daňové orgány nevyžadovali

od žalobcu účtovné doklady dodávateľa a neprenášali na neho zodpovednosť za účtovníctvo

tretieho subjektu, nikde však niet zmienky o tom, aký iný dôkaz mal, resp. reálne mohol

žalobca predložiť, ktorý by bol považovaný za dostatočný. Naopak, ak mal daňový úrad

pochybnosti o dôkazoch predložených sťažovateľom, mal tieto pochybnosti preukázať,

príp. vykonať dokazovanie v naznačenom smere (napr. vypočutím konateľa spol.

).“.

Podľa sťažovateľa hoci je v daňovom konaní dôkazné bremeno na daňovom

subjekte, za dôkaz môžu slúžiť akékoľvek iné dôkazné prostriedky získané v daňovom

konaní. Súhlasí s tvrdením, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že určité

plnenie bolo uskutočnené. V tomto konkrétnom prípade však podľa neho existujú

vyjadrenia svedkov, dodacie listy, príjmové doklady, ako aj skutočne existujúci reálny

výsledok predmetných obchodov a služieb v podobe

ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti v predmetných faktúrach.

Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ súdy vo svojom rozhodnutí vyjadrili záver, že

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nielen vecnú súvislosť dodania a použitia

tovarov a služieb, ale tiež to, že dodania tovaru boli skutočne uskutočnené osobou uvedenou

na predložených dokladoch, je na mieste sa skutočne konkrétne zaoberať tým, čo vlastne

by bolo považované za dostatočné preukázanie a čo skutočne reálne mohol, resp. v zmysle

svojich povinností mal ako dôkaz uchovávať. Namieta, ako možno od daňového subjektu

s odstupom troch rokov vyžadovať preukázanie skutočností podkladmi, ktoré nemá

v zmysle žiadneho právneho predpisu povinnosť uchovávať, spracovávať a požadovať.

Je preto toho názoru, že „použitý výklad § 29 ods. 8 (zákona o správe daní a poplatkov,

pozn.) je v tomto konkrétnom prípade skutočne v rozpore s SR a platnými

medzinárodnými dokumentmi“.

Podľa neho „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky,

za akých si daňový subjekt môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo

o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. V prípade,

ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným,

potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm

pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona

o DPH. V spise však niet žiadneho dôkazu o tom, že by plnenie nebolo uskutočnené

dodávateľom na ňom uvedeným, teda konkrétne spol. Stotožňujem sa s tým,

že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na

odpočítanie DPH, je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj

zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Tieto zistenia však

musia byť komplexné, musia v celosti utvárať logický celok, musia byť zistené zákonným

spôsobom a zákonným spôsobom aj vyhodnotené. Aj správne orgány, ako aj súdy musia

postupovať a vydávať svoje rozhodnutia nielen v medziach zákonov, ale tiež rešpektujúc

reálne možnosti účastníkov, rešpektujúc základné práva a slobody a prispievať tak

k posilneniu vedomia právneho štátu.

Pokiaľ spol. nepredložila účtovníctvo, nie je možné touto skutočnosťou

zaťažovať sťažovateľa, nemôže niesť zodpovednosť za vedenie účtovníctva tretej osoby.

Ak v spoločnosti vznikajú problémy pri odpočtoch DPH, určité subjekty toto zneužívajú

10

a je podľa názoru súdu ľahká zneužiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH, nemožno

takýto fenomén automaticky vykladať na ťarchu občana a prenášať zodpovednosť za nekalé

konanie iných subjektov na toho, ktorý má záujem o riadne plnenie si svojich povinností.

Súdy sú povinné aplikovať všetky právne predpisy nestranne a rovnako nestranne

i vyhodnocovať dôkazy. Iba vtedy možno hovoriť o spravodlivosti a o nešikanóznom výklade

práva v súlade s SR.“.

Sťažovateľ následne poukazuje na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa ústavne

súladného výkladu právnych predpisov, napr. , , ,

. Podľa neho výklad § 29 ods. 4 a 8 zákona o správe daní a poplatkov nie je

v súlade ani so základnými zásadami daňového konania. Sťažovateľ zastáva názor, že

„výklad ustanovenia musí smerovať k rozloženiu

dôkazného bremena, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne

a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp.

akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný

subjekt“.

Nie je podľa sťažovateľa možné „dokazovanie zo strany daňového subjektu v smere,

že dodávku tovaru a služieb neuskutočnil iný dodávateľ ( .),

ak túto dodávku uskutočnila spol. Potom nemožno vykonávať dokazovanie

negatívnym spôsobom, pretože daňový subjekt môže disponovať daňovými dokladmi,

dodacími listami iba o tom, ktorý subjekt dodávku uskutočnil. Ak spol.

nepredložila účtovníctvo, nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú

núdzu. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva

o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový

subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti

vyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné

dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali

u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.“.

Domnieva sa, že pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať zákonnosť daňového

konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia dane postupovali

striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého

výkladu daňových predpisov, ktorý zabezpečí rovnosť účastníkov, rovnosť a nestrannosť

hodnotenia dôkazov.

Sťažovateľ opakuje, že v danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia

tovaru, ani jeho faktické dodanie, avšak správca dane a súdy nesprávne posúdili rozloženie

dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu preniesli na ťarchu

sťažovateľa ako daňového subjektu podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov.

„Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie

všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod

dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Pokiaľ iné subjekty vystavujú fiktívne faktúry

a dopúšťajú sa podvodného konania, nesmie táto skutočnosť byť vykladaná na ťarchu

daňového subjektu, ktorý v danom prípade nemá vedomosť o takýchto obchodoch.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na právo Európskej únie, konkrétne

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie „Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum

Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03)“, v ktorom tento súd

konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,

ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo

pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom

konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté.

V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04, pozn.) bola táto zásada spresnená tak,

že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe

povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude

podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty,

môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.

12

Súčasne sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky

(sp. zn. , pozn.).

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 a 2 , Čl. 47 ods. 2, 3,

Čl. 48 ods. 2 v spojení s Čl. 152 ods. 4 SR postupom Krajského súdu Trenčín,

sp. zn.: a zo dňa 22. 05. 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu

SR sp. zn.: , zo dňa 30. 10. 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava, sp. zn.: ,

zo dňa 30. 10. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur

na účet jej právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a 3 a v spojení s postupom

krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu.

14

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade touto .

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom

Vychádzajúc z princípu subsidiarity ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1

, ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že ochranu pred ústavným súdom nemožno

využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii,

ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych

možností nápravy naďalej trvá porušovanie základných práv alebo slobôd sťažovateľa

(m. m. , , , ).

Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá ústavný

súd právomoc preskúmavať postup krajského súdu, pretože o odvolaní proti jeho

rozsudku rozhodoval najvyšší súd rozsudkom sp. zn. ,

z 30. októbra 2014. Z tohto dôvodu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

označených základných práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 22. mája 2013, ktorým krajský súd zamietol žaloby sťažovateľa, ústavný

súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorú prostredníctvom

sťažnosti uviedol, je jeho nesúhlas s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 29 ods. 8 zákona

o správe daní a poplatkov v súvislosti s posúdením otázky rozdelenia dôkazného bremena

v daňovom konaní vzhľadom na skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu. Podľa

sťažovateľa najvyšší súd, obdobne aj krajský súd a správne orgány, nesprávne posúdil

rozloženie dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu preniesol na ťarchu

sťažovateľa ako daňového subjektu. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa

neho v rozpore s vykonanými dôkazmi. Najvyšší súd všetky ostatné dôkazy mimo faktúr,

príjmových dokladov a dodacích listov, ktoré reálnosť obchodu preukazujú, nebral

do úvahy, uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnil a nedal mu odpoveď ani na jeho

námietky a žiadosť o uvedenie, čo by bolo možné zo strany súdov ako dôkaz akceptovať

a akým doteraz nepredloženým dôkazom by reálne mohol disponovať. Napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu preto došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho

označených základných práv.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

16

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti

( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

žalovaného č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r,

obidve z 13. júla 2012, rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Po poukázaní na obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, odvolania sťažovateľa

(obsahovo obdobné s predloženou sťažnosťou ústavnému súdu, pozn.) a vyjadrenia

žalovaného najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „Zásada zákonnosti

daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v . Keďže daňové konanie, pre ktoré

je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže

odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou

zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia

upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu

chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva

a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového

konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich

povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle

toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové

orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje

zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho

zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne

záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona

č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.“

Následne po odcitovaní príslušných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov

(§ 2 ods. 3 a 6, § 15 ods. 1, 5, 6, 16, 17 a 18, § 29 ods. 1, 2, 4 a 8, § 48 ods. 2, pozn.), ako aj

a prvej a druhej vety o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vzťahujúcich

sa na prerokúvanú vec najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza,

že z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak,

ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe

už nebude nadbytočne opakovať. Najvyšší súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku

18

krajského súdu, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné, stotožnil

v celom rozsahu, pričom na doplnenie a zdôraznenie správnosti už len dodáva: «Predmetom

tohto konania boli rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1074068/2012/5048-r zo dňa

13.07.2012 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok

2008 v sume 8 895,50 € a č. 1020506/1/1074096/2012/5048-r zo dňa 13. 07. 2012

o vyrúbení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2008 v sume

6 707,69 €.

Podľa v nadväznosti na

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) právo

na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla

daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená,

že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže,

že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom

smere, že zákonom predpokladané skutočnosti na odpočet DPH nenastali, pretože v rámci

dokazovania žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru od spoločnosti

Faktúry a pokladničné príjmové doklady na preukázanie tejto skutočnosti nestačia.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň,

ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú,

alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu

dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní

tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru

a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom,

len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To,

že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle

zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť

si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,

pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení

dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené

na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. z 23. 06. 2010 v spojení

s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia

ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona

č. v spojení s , zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si

za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho

povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom

leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

DPH uznaný ako oprávnený“.

Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH,

nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť

akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne

poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe

týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho

plnenia.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

boli už predmetom žaloby a krajský súd sa s nimi vysporiadal. Pokiaľ išlo o námietku

žalobcu, že v protokole o výsledku daňovej kontroly zo dňa 23.11.2011 niet ani zmienky

o príjmových pokladničných dokladoch spoločnosti najvyšší

súd poukazuje na to, že z protokolu o výsledku daňovej kontroly dane z príjmov (za rovnaké

obdobie) nachádzajúceho sa v administratívnom spise jasne vyplýva, že v účtovníctve

žalobcu sa nachádzali aj pokladničné príjmové doklady subjektu ,

20

Nič nebránilo správcovi dane, použiť tento protokol ako jeden z dôkazných

prostriedkov v rámci daňovej kontroly DPH. Žalobca sa nemôže brániť skutočnosťou,

že nemal vedomosť v konám pred správcom dane o požiadavke vysvetliť úhrady faktúr

pokladničnými dokladmi za vyplatenie od spoločnosti , pretože

správca dane ho riadne vyzval výzvou zo dňa 14.12.2010 na vysvetlenie tejto skutočnosti,

na čo reagoval, že sa jedná o omyl a dodávky od tejto spoločnosti neboli uskutočnené.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

, v spojení s veta druhá potvrdil...»

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše aj najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia odkazuje na rozsudok krajského súdu. Ústavný súd sa preto zaoberal

aj posúdením rozsudku krajského súdu.

Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného a po oboznámení

sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa (správca dane,

pozn.) dospel k záveru, že žalobám sťažovateľa nemožno „priznať“ úspech. Z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutia

žalovaného sú v súlade so zákonom. Záver, ku ktorému dospel správca dane a žalovaný,

podľa krajského súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia

a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Krajský súd v odôvodnení

svojho rozsudku uvádza, že „žalobca napadol rozhodnutia žalovaného totožnými

námietkami, s ktorými sa žalovaný dôsledne, logicky a vyčerpávajúco vysporiadal.

Námietky pod bodmi č. 1 a 2 sú vo svojej podstate jednou námietkou, keď ich základom

je otázka, či medzi žalobcom a spoločnosťou došlo k uskutočneniu

zdaniteľných obchodov a či existenciu týchto obchodov žalobca dostatočne preukázal...

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Ak zdaniteľné plnenie bolo reálne medzi odberateľom a dodávateľom uskutočnené,

musí byť zákonite subjekt dodávateľa na faktúre totožný so subjektom, ktorý odberateľovi

vystaví doklad o zaplatení (t. j. faktúra musí byť uhradená tomu, kto ju vystavil).

Argumentum a contrario, pokiaľ sa v účtovníctve odberateľa nachádzajú príjmové

pokladničné doklady od tretieho subjektu preukazujúce úhradu v sume, ktorá je zhodná

so sumou na faktúrach vystavených dodávateľom, nemožno inak ako dať správcovi dane

za pravdu, že takéto doklady o zaplatení faktúry dvom rôznym subjektom vyvolávajú

u správcu dane pochybnosti o tom, že uskutočnenie a dodanie materiálu vykonal práve

na faktúre uvedený dodávateľ, a to o to viac, keď odberateľ existenciu príjmových

pokladničných dokladov od tretieho subjektu nevie vierohodne vysvetliť.

A práve o takýto prípad v prejednávanej veci ide. Správca dane pri daňovej kontrole

zistil, že v účtovníctve žalobcu sa nachádzajú príjmové pokladničné doklady od spoločnosti

preukazujúce úhradu v sume, ktorá je zhodná so sumou

na faktúrach vystavených spoločnosťou , pričom žalobca existenciu

príjmových pokladničných dokladov od spoločnosti nevedel

vierohodne vysvetliť. Žalobca nevedel vysvetliť existenciu dokladov o zaplatení

od spoločnosti , nevedel uviesť, na základe akých plnení bolo

platené tejto spoločnosti a prečo vôbec boli tieto účtovné doklady vystavené (za vierohodné

vysvetlenie správne orgány a ani súd nepovažujú to, že uvedené doklady sú v účtovníctve

omylom). Ani rozsiahle šetrenie správcu dane nepotvrdilo tvrdenie žalobcu, že

k predmetnému reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo práve medzi ním ako

odberateľom a spoločnosťou ako dodávateľom. Správca dane cestou

dožiadania prostredníctvom Daňového úradu vykonal šetrenie v spoločnosti

za prítomnosti konateľa , ktorý je konateľom spoločnosti

22

od 23. septembra 2009. Menovaný nevedel akou činnosťou

sa spoločnosť v roku 2008 zaoberala, o obchodných vzťahoch so žalobcom

nemal žiadnu vedomosť, pričom pri zmene konateľa mu podľa jeho vlastného vyjadrenia

neboli odovzdané žiadne doklady, z ktorého dôvodu správcovi dane

neumožnil nahliadnuť do dokladov a účtovnej evidencie spoločnosti za rok

2008. Bývalý konateľ spoločnosti pri ústnom pojednávaní pred

správcom dane uviedol, že všetky doklady a účtovníctvo spoločnosti odovzdal

novému konateľovi , pričom protokol o odovzdaní účtovnej agendy

správcovi dane nepredložil. Reálne uskutočnenie predmetného zdaniteľného

plnenia medzi žalobcom a spoločnosťou nebolo v prejednávanej veci

preukázané ani dokladmi a účtovníctvom spoločnosti , ktorá mala v danom

obchodnom prípade vystupovať ako dodávateľ. Naďalej teda v prejednávanej veci zostalo

sporné, že tovar bol dodaný spoločnosťou uvedenou na sporných faktúrach − spoločnosťou

Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet DPH

zaplatenej na vstupe sa Krajský súd v Trenčíne stotožňuje so záverom správnych orgánov

oboch stupňov, ktorí za danej situácie ustálili, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného

plnenia medzi žalobcom a spoločnosťou nedošlo. Správca dane za účelom

zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle šetrenie, či už u žalobcu alebo spoločnosti

, a v tomto smere mu nemožno nič vytýkať. Pokiaľ šetrením v rámci

daňového konania nebolo preukázané, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia

došlo, pričom reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia je v zmysle § 49 a § 51 zákona

o DPH podmienkou na uplatnenie si práva na odpočet, jeho záver o nepriznaní práva

na odpočítanie DPH z faktúr, ktoré boli vystavené pre žalobcu spoločnosťou

(faktúry č. ) je správny.

V námietke pod bodom 3 sa žalobca ďalej snaží naznačiť, že správca dane nad

zákonné medze preniesol na žalobcu dôkazné bremeno. Uvedené však pravdou nie je.

Správca dane nezaťažoval dôkazným bremenom žalobcu, aby predložil správcovi

účtovníctvo jeho dodávateľa, t. j. spoločnosti Správca dane sa priamo obrátil

na tohto dodávateľa, resp. jeho konateľa. Je teda zrejmé, že správca dane nepreniesol

dôkazné bremeno na žalobcu, nepoňal ho extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor

žalobcu nerozširoval, ako sa zrejme snažil žalobca naznačiť.“

Krajský súd uzavrel, že vyhodnotil rozsah a dôvody žaloby vo vzťahu k napadnutým

rozhodnutiam žalovaného po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu,

pričom musel skonštatovať, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutých

rozhodnutí žalovaného. Námietky sťažovateľa, ktoré uviedol v žalobách, považoval

za nedôvodné. V konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých správnych rozhodnutí (§ 250j ods. 3

).

Keďže sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktoré bolo vydané v rámci správneho súdnictva, ústavný súd pripomína,

že v predmetnej veci bolo potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať

„zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba

tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať do úvahy, že správny súd

v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr. ,

, , ). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na charakter podstatnej námietky sťažovateľa ústavný súd zameral tiež

svoju pozornosť aj na aplikáciu procesno-právnych noriem zákona o správe daní

a poplatkov regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ústavný súd

v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) už uviedol, že dokazovanie

v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej,

ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním

24

zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho

tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť

a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných

podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť,

pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je

opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti

spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza

v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi

správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej

kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

V nadväznosti na uvedené podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu) obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, podľa ktorých v priebehu následne vykonávanej daňovej

kontroly daňový úrad ako správca dane preukázateľným spôsobom spochybnil uskutočnenie

zdaniteľného plnenia v prospech sťažovateľa zo strany jeho dodávateľa – spoločnosti

Ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu výkladu a aplikácii § 29 ods. 8

zákona o správe daní a poplatkov ústavný súd zastáva názor, že z napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu (ani z rozhodnutia krajského súdu, pozn.) nevyplýva taká aplikácia

príslušného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím

jeho podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vykonal výklad a aplikáciu dotknutého ustanovenia

právneho predpisu vrátane ostatných ustanovení použitých právnych predpisov ústavne

súladným spôsobom.

Ústavný súd poznamenáva, že skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,

ako prijal najvyšší súd, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv (napr.

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa (v zásade totožnými s námietkami

uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Z uvedeného preto vyplýva, že napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti namieta

porušenie základných práv podľa a 2, a 3 a

v spojení s , jeho argumentácia nenasvedčuje tomu, že by medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými základnými právami sťažovateľa

bola taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by mohol ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie

základného práva podľa , odmietol podľa zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2

a 3 a , sťažovateľ v sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by

preukazovali, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu týchto

základných práv, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25

ods. 2 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

26

K sťažovateľom namietanému porušeniu , ktoré podľa neho

najvyšší súd porušil napadnutým rozsudkom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal

jeho porušenie len v spojení s namietaným porušením svojich ostatných v sťažnosti

označených základných práv. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 152 ods. 4

má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré

sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ,

). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných

práv alebo slobôd, možno v tomto konaní uvažovať o porušení len

v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože

v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného

práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení , a preto

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016