Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 110/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a

v spojení s , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I č. k. -67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -81 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. S. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl.

46 ods. 1 a v spojení s (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -81 z 27. januára 2011.

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a krajským

súdom vedeného pod sp. zn. je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, a to Katastrálnym úradom v K., Správou katastra K., ktorý

podľa názoru sťažovateľa v rozpore s § 34 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k

nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov zbavil sťažovateľa

vlastníckeho práva k v žalobe označeným nehnuteľnostiam, keď v júli 2004 zistil, že nie je

zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, ale ako vlastník je evidovaná obchodná

spoločnosť E., s. r. o., na základe právoplatných rozsudkov v súdnych konaniach, v ktorých

nebol účastníkom konania, napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu už bol vlastníkom

predmetných nehnuteľností.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«V mesiaci júl 2004 nájomcovia, ktorí užívali tieto nehnuteľnosti, oznámili

sťažovateľovi, že mu neuhradia nájomné z dôvodu, že nie je ich vlastníkom. Taktiež mu

oznámili, že tieto nehnuteľnosti budú predmetom dražby, ktorá sa uskutoční

na exekútorskom úrade Ing. Bc. S. B. Z toho dôvodu sťažovateľ overoval uvedenú

skutočnosť a zistil, že táto dražba sa má konať dňa 19. 08. 2004 na uvedenom exekútorskom

úrade v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 0538/2001 v právnej veci oprávneného: E.,

Nemecko proti povinnému: E., s. r. o. K..., (ďalej len „povinná“).

Vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam sťažovateľ preveroval lustrovaním

v evidencii katastra nehnuteľností vedenom Správou katastra K. Zistil, že v katastri

nehnuteľností je ako vlastník týchto nehnuteľností zapísaná povinná, pričom titulom zápisu

vlastníckeho práva boli rozsudky Okresného súdu Košice I č. k. -118 zo dňa

18. 02. 2004 a č. k. -148 zo dňa 18. 02. 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť

05. 04. 2004.

Sťažovateľ nebol účastníkom konaní vedených na Okresnom súde Košice I...

a o týchto konaniach nemal nijakú vedomosť. Účastníkmi vyššie uvedených konaní bola

povinná ako žalobkyňa a Ing. P. L. – G. ako žalovaný (ďalej len „žalovaný“). Ako to

vyplýva z predmetných rozsudkov, žalovaný sa v konaní nebránil a voči rozsudkom sa

neodvolal. ...

Vo výrokovej časti uvedených rozsudkov súd vyriekol neplatnosť kúpnopredajných

zmlúv, ktorými sa predmetné nehnuteľnosti previedli z povinnej na žalovaného a zároveň

súd určil vlastnícke právo v prospech povinnej. ...

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že predmetné rozsudky boli vydané v konaniach

o neplatnosť právneho úkonu. Z rozsudkov vydaných v týchto konaniach však nevyplýva, že

by nimi bolo vyrieknuté, že právne úkony, na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam sú neplatné. V danom prípade nie je možné súhlasiť

s právnym názorom prvostupňového súdu, že Správa katastra K. bola v zmysle ustanovenia

§ 36 Katastrálneho zákona povinná zapísať vlastnícke právo v prospech pôvodného

vlastníka a tým bez ďalšieho odňať žalobcovi jeho vlastnícke právo. Podľa § 36 ods. 1

Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či predložená listina

je okrem iného aj „bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2 Katastrálneho

zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo iná listina

spôsobilá na vykonanie záznamu“. Z týchto ustanovení vyplýva, že Správa katastra K. mala

pred vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu

schopné. To znamená, že priamo ex lega mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky

nie je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko

„právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou.“ To znamená, že v danom

prípade mala Správa katastra K. vrátiť predmetné rozsudky ako nezapísateľné, t. j.

nevykonateľné.

Prvostupňový súd sa v konaní nevysporiadal ani s druhým dôkazom predloženým

žalobcom, a to výpisom z LV č. 1815, k. ú. S. Týmto dôkazom sťažovateľ poukazoval, že

žalovaný mal zvážiť, či nie je daný postup v zmysle ustanovenia § 36a Katastrálneho

zákona, t. j. zvážiť, či nie je daný dôvod na zápis dvojakého sporného vlastníctva, tak ako to

vyplýva z predloženého listu vlastníctva. V zmysle tohto ustanovenia Katastrálneho zákona

mala Správa katastra na tomto liste vlastníctva vyznačiť obmedzujúcu poznámku

„Hodnovernosť údajov a právo k nehnuteľnosti bolo spochybnené“. V prípade zápisu

takejto poznámky by totiž nebolo možné vykonať exekučné konanie a žalobca by sa mohol

domáhať určenia vlastníckeho práva. Protiprávnym postupom správy katastra však bol

žalobca vylúčený z ochrany svojho vlastníckeho práva.»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«Sťažovateľ sa s právnym názorom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu

nestotožňuje a považuje ho za neústavný. Zo žiadneho z predmetných rozsudkov nevyplýva,

že právne úkony, na základe ktorých sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam sú taktiež neplatné. V tomto kontexte je nutné poukázať na ustálenú

judikatúru. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

vyplýva: „Vlastník nemohol stratiť vlastnícke právo k veci na základe rozhodnutia

vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“. To znamená, že vlastnícke právo

sťažovateľa nemohlo byť odňaté na podklade rozsudku súdu vydaného v konaní, v ktorom

nebol sťažovateľ jeho riadnym účastníkom. Sťažovateľ napriek skutočnosti, že vlastnícke

právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol už v roku 2000, nebol do doby vyhlásenia

predmetných rozsudkov, t. j. 18. 02. 2004 účastníkom súdnych konaní, v ktorých boli tieto

rozsudky vydané. O zániku jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam sa dozvedel

náhodou.

Sťažovateľ je presvedčený, že Správa katastra K. konala v rozpore so zákonom.

Podľa § 36 ods. 1 Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či

predložená listina je okrem iného aj ,. bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2

Katastrálneho zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo

iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu“. To znamená, že Správa katastra K. mala pred

vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu schopné

a priamo z úradnej povinnosti mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky nie je podľa

§ 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko „právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou“. To znamená, že Správa katastra K. mala po zistení, že

sťažovateľ, ktorý je zapísaný ako vlastník týchto nehnuteľností v katastri nehnuteľností

nebol účastníkom súdnych konaní, v ktorých boli tieto rozsudky vydané, mala vrátiť

predmetné rozsudky ako nezapísateľné, t. j. nevykonateľné.

Prvostupňový ako aj odvolací súd si nesprávne vykladajú znenie § 34 ods. 2

Katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, vykladajú ho reštriktívne a aplikujú iba

doslovný, gramatický výklad. Z tohto dôvodu majú konajúce za to, že do katastra nemožno

zapísať právo k nehnuteľnosti, v prípade, že právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou

právnou zmenou len vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu

o neplatnosti právneho úkonu. V prípade ak tu existuje rozhodnutie súdu o určení

vlastníckeho práva, môže kataster zapísať právo k nehnuteľnosti aj v prípade, že toto právo

bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Takýto výklad je neakceptovateľný a je v rozpore

s a a 4 .

Navyše pri akceptovaní doslovného výkladu § 34 ods. 2 katastrálneho zákona

účinného v čase záznamu, ide v podstate o návod, ako niekoho zbaviť vlastníckeho práva

bez toho, aby sa o tom dozvedel a bez akejkoľvek náhrady. Postačuje, aby konanie o určenie

vlastníckeho práva prebehlo bez účasti posledného, v katastri nehnuteľností vedeného

vlastníka a takýto rozsudok súdu bude bez ohľadu na ďalšiu právnu zmenu spôsobilým

podkladom na záznam do katastra nehnuteľností.

S poukazom na a a 4 bolo

povinnosťou súdu prvého stupňa vyložiť § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase

záznamu ústavne konformným spôsobom a teda extenzívne, teda tak, že do katastra

nemožno zapísať právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, v prípade, že právo k

nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti,

ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu a o určení vlastníckeho

práva. Otázka neplatnosti právneho úkonu je obvykle v konaniach o určenie vlastníckeho

práva riešená ako otázka prejudiciálna, ktorej zodpovedanie je predpokladom určenia

vlastníckeho práva. Dôsledky výroku rozsudku súdu o určení neplatnosti právneho úkonu a

dôsledky rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sú z pohľadu

katastra rovnaké, keďže výrok rozsudku, ktorým sa určí neplatnosť právneho úkonu, ako aj

výrok rozsudku, ktorým sa určí vlastnícke právo k nehnuteľnosti sú spôsobilými verejnými

listinami na záznam do katastra a vedú k zmene osoby vlastníka. Rovnaké musia byť aj

dôsledky týchto rozsudkov z pohľadu nevykonania záznamu v prípade, že právo

k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Navyše, jedným z predpokladov

úspešnosti žaloby na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je skutočnosť, že

účastníkom konania musí byť posledný zapísaný vlastník. Je tomu tak práve preto, lebo

v opačnom prípade by rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol

nevykonateľný, keďže by nebol spôsobilý na záznam do katastra nehnuteľností. Pri výklade

§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, ktorý aplikoval prvostupňový

súd by bola dôveryhodnosť a záväznosť údajov katastra nulová.

Sťažovateľ poukazoval na túto skutočnosť už v odvolaní proti rozsudku

prvostupňového súdu. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach však vyplýva, že

odvolací súd ponechal tieto tvrdenia sťažovateľa bez povšimnutia a v odôvodnení rozsudku

sa s nimi nielenže nevysporiadal ale ich tam ani neuviedol. V danom prípade sa pritom

jedná opodstatnil skutočnosť, s ktorou sa mal odvolací súd v konaní vysporiadať.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4, 152 ods. 4, 46 ods. 1 a 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa

25. 03. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 27. 01.

2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 27. 01. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 261,82 € na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť vyslovenia

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v postavení žalobcu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -67 z 25. marca 2009 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -81 z 27. januára 2011.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a v spojení s a práva podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -67 z 25. marca 2009

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a 4, a v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -67 z 25. marca

2009, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu

krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Z uvedeného ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci

neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1

, a preto, aplikujúc tento článok a ,

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa a 4, a v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -67 z 25. marca

2009 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a v spojení s a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -81 z 27. januára 2011

Sťažovateľ sa ďalej domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa

a 4, a v spojení s a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu č. k. -81 z 27. januára

2011.

Krajský súd týmto svojím rozsudkom č. k. -81 z 27. januára 2011 ako

súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -67 z 25. marca 2010,

pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu

predchádzalo (podľa ) a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny

a preto je potrebné ho potvrdiť podľa ust. Vec prejednal bez nariadenia

pojednávania ( v spojení s ust. ) a rozsudok verejne

vyhlásil podľa ust. dňa 27. 1. 2011, pričom miesto a čas verejného

vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 19. 1.

2011.

Prvostupňový súd dôkazy produkované v tomto konaní účastníkmi sporu na

preukázanie skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami ust. a jeho

hodnotenie a skutkový záver si osvojuje aj odvolací súd a k týmto dôvodom upresňuje.“

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý

v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -67 z 25. marca 2009 okrem iného

uviedol:

„Vzhľadom k tomu, že žalobca sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho

úradného postupu katastrálneho úradu v K., súd posudzoval či pri zápise vlastníckeho

práva E. spol. s r. o. . záznamom dňa 21. 4. 2004, ktorými Katastrálny úrad v K. zapísal

vlastnícke právo E. spol. s r. o. K. k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom bol žalobca na

základe zmluvy uzavretej s M. L. dňa 15. 2. 2000 a 18. 10. 2000 došlo pri tomto zápise k

nesprávnemu úradnému postupu.

Pokiaľ ide o pojem nesprávny úradný postup, zákon tento pojem bližšie nevymedzuje.

V praxi pojem nesprávny úradný postup zahrňuje tie prípady vzniku škôd, ktoré boli

vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou. Nesprávnym úradným

postupom je ak konkrétny úradný postup má vadu, teda nie je v súlade s upravujúcou

právnou úpravou. Ide teda o nezákonný úradný postup priamo súvisiaci s výkonom

verejnoprávnej pôsobnosti orgánu štátnej správy a porušenie procesnoprávnych noriem

upravujúcich jeho konanie. Nesprávnym úradným postupom teda môže byť akákoľvek

činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovenými právnymi normami.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa stal na

základe kúpnych zmlúv vlastníkom nehnuteľností parc. č. 3691 zastavaná plocha o výmere

196 m2 a budova súp. č. 1701 na parc. č. 3691 a parc. č. 3692 zastavaná plocha o výmere

160 m2 a budova súp. č. 3001 na parc. č. 3692, katastrálne územie L., zapísaných pôvodne

na liste vlastníctva č. 13488, Katastrálny úrad v K., Správa katastra K. Katastrálny úrad

v K., Správa katastra K. na základe právoplatných rozsudkov Okresného súdu Košice I č. k.

-118 a -148, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 5. 4. 2004 zo dňa

18. 2. 2004, ktoré určili, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. spol. s r. o. ako predávajúcim a

Ing. P. L. - G. ako kupujúcim, ktorých predmetom boli predmetné nehnuteľnosti, je neplatná

a určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je E. spol. s r. o. K. Vzhľadom k tomu, že

žalobca namietal, že pri zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. Katastrálny úrad v K.,

Správa katastra K. porušil zákon o katastri nehnuteľnosti a vykonal zápis v rozpore s ust. §

34 ods. 2 katastrálneho zákona, súd skúmal, či katastrálny úrad konal v súlade s

katastrálnym zákonom účinným v čase zápisu. Vzhľadom k tomu, že rozsudky Okresného

súdu Košice I zo dňa 18. 2. 2004 vo výroku určili, že kúpna zmluva uzatvorená medzi E.

spol. s r. o. a Ing. P. L. - G. je neplatná a súčasne určili, že vlastníkom predmetných

nehnuteľností je E. spol. s r. o. mal súd za to, že predmetný rozsudok vzhľadom k tomu, že

vo výroku rozsudku súd určil, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností, bol verejnou

listinou spôsobilou v súlade s ust. § 34 ods. 1 katastrálneho zákona účinného ku dňu 5. 4.

2004 verejnou listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva nehnuteľnosti.

Námietka žalobcu, že k nezákonnému úradnému postupu katastrálneho úradu došlo

v súlade s ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, v zmysle ktorého právom nehnuteľnosti,

ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak

právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou, je právne irelevantné,

nakoľko je síce nepochybné, že právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou

právnou zmenou, avšak ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona je možné aplikovať iba na

rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu a nie na rozhodnutie o určení vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Katastrálny úrad v K. vzhľadom k tomu, že mu boli doručené

rozsudky Okresného súdu Košice I s vyznačenou doložkou právoplatnosti, ktoré vo svojom

výroku určovali vlastníctvo E. spol. s r. o. k predmetným nehnuteľnostiam, bol povinný v

zmysle ust § 34 ods. 1 katastrálneho zákona vykonať záznam vlastníckeho práva subjektu,

ktoré mu bolo v predmetných rozsudkoch určené vlastníckeho právo predmetných

nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností mal byť

účastníkom občianskeho súdneho konania a mal byť ako účastník označený aj

v predmetných rozsudkoch, keďže v čase vyhlásenia predmetných rozsudkov bol žalobca

vlastníkom predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť však nezakladá v zmysle citovaných

zákonných ustanovení zodpovednosť Katastrálneho úradu v K., Správa katastra v K. za

nesprávny úradný postup, keďže Katastrálny úrad v K. pri zápise vlastníckeho práva E.

spol. s r. o. nepochybil.

Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za preukázané, že Katastrálny úrad v K. pri

zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. k nehnuteľnostiam zapísaných pôvodne na liste

vlastníctva č. 13488, katastrálne územie L., neporušil zákonné ustanovenia upravujúce

zápis vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a teda nedošlo pri tomto konám k nesprávnemu

úradnému postupu.

Keďže súd mal za to, že konaním Katastrálneho úradu v K. nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu, návrh žalobcu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a

vykonaným dokazovaním zamietol.“

Odvolací súd odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:

„Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho

tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom žalovaného spočívajúcim v tom, že ust.

§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona bránilo Správe katastra nehnuteľností vykonať zmenu

zápisu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam označeným v žalobe na základe

právoplatných a vykonateľných rozsudkov Okresného súdu Košice I., ktoré boli vyhlásené

v konaniach sp. zn. a sp. zn. .

Odvolací súd poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že právoplatnými

a vykonateľnými rozsudkami Okresného súdu Košice I. č. k. -118 zo dňa 18. 2.

2004 a č. k. -148 zo dňa 18. 2. 2004 bolo rozhodnuté nielen o vyslovení

absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv, ale samostatnými výrokmi bolo rozhodnuté aj

o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú označené vo výrokoch týchto

rozsudkov. Takéto rozsudky bola príslušná správa katastra ex lege, s poukazom na

ustanovenie § 36a katastrálneho zákona povinná (za podmienky, že listina obsahuje

náležitosti spôsobilosti podľa § 42 katastrálneho zákona) zapísať do katastra nehnuteľností,

a v konečnom dôsledku teda zapísať vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam, tak ako je

označený vo výroku právoplatného (resp. právoplatných) rozhodnutia súdu, bez toho, aby

existovala povinnosť tohto správneho orgánu skúmať okruh účastníkov súdneho konania,

v ktorom bol vyhlásený určovací výrok rozsudku súdu o vlastníctve k nehnuteľnostiam.

Z uvedeného vyplýva záver o tom, že postup Katastrálneho úradu v K., Správa

katastra v K. pri zápise vlastníckych vzťahov na základe týchto rozhodnutí súdu nezakladá v

zmysle príslušných ustanovení zodpovednosť za nesprávny úradný

postup.“

Ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Zákonom ustanovená možnosť v § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku daná odvolaciemu súdu odvolať sa na závery a odôvodnenie

prvostupňového súdu podľa názoru ústavného súdu umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa

v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že krajský súd ako odvolací súd sa

ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie

bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery napadnutého rozsudku sú dostatočne

odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci

všeobecných súdov a nemožno dospieť v tejto súvislosti ani k záveru, že by zjavne

vybočoval z ich rámca, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. Závery krajského súdu nevykazujú známky svojvôle a sú aj primeraným

spôsobom odôvodnené, a preto napadnutým rozhodnutím krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo

na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok, ústavný súd pritom

nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že

by závery, ku ktorým krajský súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou

orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa

, a Správneho poriadku) zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa a 4 by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (napr. , ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa a 4 .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie , sťažovateľ v sťažnosti

neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že postupom okresného súdu

a krajského súdu malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva garantovaného v čl. 48

ods. 2 , preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

K sťažovateľom namietanému porušeniu , ktoré podľa neho

krajský súd porušil označeným rozsudkom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal jeho

porušenie len v spojení s namietaným porušením svojich práv. Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného

interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri

výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa

(m. m. ). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 152

ods. 4 len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého

základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 152 ods. 4

, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012