Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 110/2012
PDF · 256.92 KB
No categories available
IV. ÚS 110/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice I č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011
doručená sťažnosť Ing. S. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.
T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011.
Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 40 C 32/2007 a krajským
súdom vedeného pod sp. zn. 4 Co 56/2009 je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, a to Katastrálnym úradom v K., Správou katastra K., ktorý
podľa názoru sťažovateľa v rozpore s § 34 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov zbavil sťažovateľa
vlastníckeho práva k v žalobe označeným nehnuteľnostiam, keď v júli 2004 zistil, že nie je
zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, ale ako vlastník je evidovaná obchodná
spoločnosť E., s. r. o., na základe právoplatných rozsudkov v súdnych konaniach, v ktorých
nebol účastníkom konania, napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu už bol vlastníkom
predmetných nehnuteľností.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«V mesiaci júl 2004 nájomcovia, ktorí užívali tieto nehnuteľnosti, oznámili
sťažovateľovi, že mu neuhradia nájomné z dôvodu, že nie je ich vlastníkom. Taktiež mu
oznámili, že tieto nehnuteľnosti budú predmetom dražby, ktorá sa uskutoční
na exekútorskom úrade Ing. Bc. S. B. Z toho dôvodu sťažovateľ overoval uvedenú
skutočnosť a zistil, že táto dražba sa má konať dňa 19. 08. 2004 na uvedenom exekútorskom
úrade v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 0538/2001 v právnej veci oprávneného: E.,
Nemecko proti povinnému: E., s. r. o. K..., (ďalej len „povinná“).
Vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam sťažovateľ preveroval lustrovaním
v evidencii katastra nehnuteľností vedenom Správou katastra K. Zistil, že v katastri
nehnuteľností je ako vlastník týchto nehnuteľností zapísaná povinná, pričom titulom zápisu
vlastníckeho práva boli rozsudky Okresného súdu Košice I č. k. 17 C 951/99-118 zo dňa
18. 02. 2004 a č. k. 17 C 940/99-148 zo dňa 18. 02. 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť
05. 04. 2004.
Sťažovateľ nebol účastníkom konaní vedených na Okresnom súde Košice I...
a o týchto konaniach nemal nijakú vedomosť. Účastníkmi vyššie uvedených konaní bola
povinná ako žalobkyňa a Ing. P. L. – G. ako žalovaný (ďalej len „žalovaný“). Ako to
vyplýva z predmetných rozsudkov, žalovaný sa v konaní nebránil a voči rozsudkom sa
neodvolal. ...
Vo výrokovej časti uvedených rozsudkov súd vyriekol neplatnosť kúpnopredajných
zmlúv, ktorými sa predmetné nehnuteľnosti previedli z povinnej na žalovaného a zároveň
súd určil vlastnícke právo v prospech povinnej. ...
Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že predmetné rozsudky boli vydané v konaniach
o neplatnosť právneho úkonu. Z rozsudkov vydaných v týchto konaniach však nevyplýva, že
by nimi bolo vyrieknuté, že právne úkony, na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam sú neplatné. V danom prípade nie je možné súhlasiť
s právnym názorom prvostupňového súdu, že Správa katastra K. bola v zmysle ustanovenia
§ 36 Katastrálneho zákona povinná zapísať vlastnícke právo v prospech pôvodného
vlastníka a tým bez ďalšieho odňať žalobcovi jeho vlastnícke právo. Podľa § 36 ods. 1
Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či predložená listina
je okrem iného aj „bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2 Katastrálneho
zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo iná listina
spôsobilá na vykonanie záznamu“. Z týchto ustanovení vyplýva, že Správa katastra K. mala
pred vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu
schopné. To znamená, že priamo ex lega mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky
nie je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko
„právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou.“ To znamená, že v danom
prípade mala Správa katastra K. vrátiť predmetné rozsudky ako nezapísateľné, t. j.
nevykonateľné.
Prvostupňový súd sa v konaní nevysporiadal ani s druhým dôkazom predloženým
žalobcom, a to výpisom z LV č. 1815, k. ú. S. Týmto dôkazom sťažovateľ poukazoval, že
žalovaný mal zvážiť, či nie je daný postup v zmysle ustanovenia § 36a Katastrálneho
zákona, t. j. zvážiť, či nie je daný dôvod na zápis dvojakého sporného vlastníctva, tak ako to
vyplýva z predloženého listu vlastníctva. V zmysle tohto ustanovenia Katastrálneho zákona
mala Správa katastra na tomto liste vlastníctva vyznačiť obmedzujúcu poznámku
„Hodnovernosť údajov a právo k nehnuteľnosti bolo spochybnené“. V prípade zápisu
takejto poznámky by totiž nebolo možné vykonať exekučné konanie a žalobca by sa mohol
domáhať určenia vlastníckeho práva. Protiprávnym postupom správy katastra však bol
žalobca vylúčený z ochrany svojho vlastníckeho práva.»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
«Sťažovateľ sa s právnym názorom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu
nestotožňuje a považuje ho za neústavný. Zo žiadneho z predmetných rozsudkov nevyplýva,
že právne úkony, na základe ktorých sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam sú taktiež neplatné. V tomto kontexte je nutné poukázať na ustálenú
judikatúru. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 3/03
vyplýva: „Vlastník nemohol stratiť vlastnícke právo k veci na základe rozhodnutia
vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“. To znamená, že vlastnícke právo
sťažovateľa nemohlo byť odňaté na podklade rozsudku súdu vydaného v konaní, v ktorom
nebol sťažovateľ jeho riadnym účastníkom. Sťažovateľ napriek skutočnosti, že vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol už v roku 2000, nebol do doby vyhlásenia
predmetných rozsudkov, t. j. 18. 02. 2004 účastníkom súdnych konaní, v ktorých boli tieto
rozsudky vydané. O zániku jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam sa dozvedel
náhodou.
Sťažovateľ je presvedčený, že Správa katastra K. konala v rozpore so zákonom.
Podľa § 36 ods. 1 Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či
predložená listina je okrem iného aj ,. bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2
Katastrálneho zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo
iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu“. To znamená, že Správa katastra K. mala pred
vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu schopné
a priamo z úradnej povinnosti mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky nie je podľa
§ 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko „právo k nehnuteľnosti bolo
dotknuté ďalšou právnou zmenou“. To znamená, že Správa katastra K. mala po zistení, že
sťažovateľ, ktorý je zapísaný ako vlastník týchto nehnuteľností v katastri nehnuteľností
nebol účastníkom súdnych konaní, v ktorých boli tieto rozsudky vydané, mala vrátiť
predmetné rozsudky ako nezapísateľné, t. j. nevykonateľné.
Prvostupňový ako aj odvolací súd si nesprávne vykladajú znenie § 34 ods. 2
Katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, vykladajú ho reštriktívne a aplikujú iba
doslovný, gramatický výklad. Z tohto dôvodu majú konajúce za to, že do katastra nemožno
zapísať právo k nehnuteľnosti, v prípade, že právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou len vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu
o neplatnosti právneho úkonu. V prípade ak tu existuje rozhodnutie súdu o určení
vlastníckeho práva, môže kataster zapísať právo k nehnuteľnosti aj v prípade, že toto právo
bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Takýto výklad je neakceptovateľný a je v rozpore
s čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Navyše pri akceptovaní doslovného výkladu § 34 ods. 2 katastrálneho zákona
účinného v čase záznamu, ide v podstate o návod, ako niekoho zbaviť vlastníckeho práva
bez toho, aby sa o tom dozvedel a bez akejkoľvek náhrady. Postačuje, aby konanie o určenie
vlastníckeho práva prebehlo bez účasti posledného, v katastri nehnuteľností vedeného
vlastníka a takýto rozsudok súdu bude bez ohľadu na ďalšiu právnu zmenu spôsobilým
podkladom na záznam do katastra nehnuteľností.
S poukazom na čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo
povinnosťou súdu prvého stupňa vyložiť § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase
záznamu ústavne konformným spôsobom a teda extenzívne, teda tak, že do katastra
nemožno zapísať právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, v prípade, že právo k
nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti,
ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu a o určení vlastníckeho
práva. Otázka neplatnosti právneho úkonu je obvykle v konaniach o určenie vlastníckeho
práva riešená ako otázka prejudiciálna, ktorej zodpovedanie je predpokladom určenia
vlastníckeho práva. Dôsledky výroku rozsudku súdu o určení neplatnosti právneho úkonu a
dôsledky rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sú z pohľadu
katastra rovnaké, keďže výrok rozsudku, ktorým sa určí neplatnosť právneho úkonu, ako aj
výrok rozsudku, ktorým sa určí vlastnícke právo k nehnuteľnosti sú spôsobilými verejnými
listinami na záznam do katastra a vedú k zmene osoby vlastníka. Rovnaké musia byť aj
dôsledky týchto rozsudkov z pohľadu nevykonania záznamu v prípade, že právo
k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Navyše, jedným z predpokladov
úspešnosti žaloby na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je skutočnosť, že
účastníkom konania musí byť posledný zapísaný vlastník. Je tomu tak práve preto, lebo
v opačnom prípade by rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol
nevykonateľný, keďže by nebol spôsobilý na záznam do katastra nehnuteľností. Pri výklade
§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, ktorý aplikoval prvostupňový
súd by bola dôveryhodnosť a záväznosť údajov katastra nulová.
Sťažovateľ poukazoval na túto skutočnosť už v odvolaní proti rozsudku
prvostupňového súdu. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach však vyplýva, že
odvolací súd ponechal tieto tvrdenia sťažovateľa bez povšimnutia a v odôvodnení rozsudku
sa s nimi nielenže nevysporiadal ale ich tam ani neuviedol. V danom prípade sa pritom
jedná opodstatnil skutočnosť, s ktorou sa mal odvolací súd v konaní vysporiadať.»
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4, 152 ods. 4, 46 ods. 1 a 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 40 C/32/2007 zo dňa
25. 03. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co/56/2009 zo dňa 27. 01.
2011 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Co/56/2009 zo dňa 27. 01. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 261,82 € na účet jeho právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých
porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť vyslovenia
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľ v postavení žalobcu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca
2009, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom.
Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne
nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu
krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného
súdnictva. Z uvedeného ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci
neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1
ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca
2009 pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011
Sťažovateľ sa ďalej domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára
2011.
Krajský súd týmto svojím rozsudkom č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011 ako
súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2010,
pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:
„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 212 O. s. p.) a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny
a preto je potrebné ho potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. Vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p.) a rozsudok verejne
vyhlásil podľa ust. § 156 ods. 1 O. s. p. dňa 27. 1. 2011, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 19. 1.
2011.
Prvostupňový súd dôkazy produkované v tomto konaní účastníkmi sporu na
preukázanie skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami ust. § 132 O. s. p. a jeho
hodnotenie a skutkový záver si osvojuje aj odvolací súd a k týmto dôvodom upresňuje.“
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý
v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 okrem iného
uviedol:
„Vzhľadom k tomu, že žalobca sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho
úradného postupu katastrálneho úradu v K., súd posudzoval či pri zápise vlastníckeho
práva E. spol. s r. o. . záznamom dňa 21. 4. 2004, ktorými Katastrálny úrad v K. zapísal
vlastnícke právo E. spol. s r. o. K. k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom bol žalobca na
základe zmluvy uzavretej s M. L. dňa 15. 2. 2000 a 18. 10. 2000 došlo pri tomto zápise k
nesprávnemu úradnému postupu.
Pokiaľ ide o pojem nesprávny úradný postup, zákon tento pojem bližšie nevymedzuje.
V praxi pojem nesprávny úradný postup zahrňuje tie prípady vzniku škôd, ktoré boli
vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou. Nesprávnym úradným
postupom je ak konkrétny úradný postup má vadu, teda nie je v súlade s upravujúcou
právnou úpravou. Ide teda o nezákonný úradný postup priamo súvisiaci s výkonom
verejnoprávnej pôsobnosti orgánu štátnej správy a porušenie procesnoprávnych noriem
upravujúcich jeho konanie. Nesprávnym úradným postupom teda môže byť akákoľvek
činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovenými právnymi normami.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa stal na
základe kúpnych zmlúv vlastníkom nehnuteľností parc. č. 3691 zastavaná plocha o výmere
196 m2 a budova súp. č. 1701 na parc. č. 3691 a parc. č. 3692 zastavaná plocha o výmere
160 m2 a budova súp. č. 3001 na parc. č. 3692, katastrálne územie L., zapísaných pôvodne
na liste vlastníctva č. 13488, Katastrálny úrad v K., Správa katastra K. Katastrálny úrad
v K., Správa katastra K. na základe právoplatných rozsudkov Okresného súdu Košice I č. k.
17C 951/99-118 a 17C 940/99-148, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 5. 4. 2004 zo dňa
18. 2. 2004, ktoré určili, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. spol. s r. o. ako predávajúcim a
Ing. P. L. - G. ako kupujúcim, ktorých predmetom boli predmetné nehnuteľnosti, je neplatná
a určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je E. spol. s r. o. K. Vzhľadom k tomu, že
žalobca namietal, že pri zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. Katastrálny úrad v K.,
Správa katastra K. porušil zákon o katastri nehnuteľnosti a vykonal zápis v rozpore s ust. §
34 ods. 2 katastrálneho zákona, súd skúmal, či katastrálny úrad konal v súlade s
katastrálnym zákonom účinným v čase zápisu. Vzhľadom k tomu, že rozsudky Okresného
súdu Košice I zo dňa 18. 2. 2004 vo výroku určili, že kúpna zmluva uzatvorená medzi E.
spol. s r. o. a Ing. P. L. - G. je neplatná a súčasne určili, že vlastníkom predmetných
nehnuteľností je E. spol. s r. o. mal súd za to, že predmetný rozsudok vzhľadom k tomu, že
vo výroku rozsudku súd určil, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností, bol verejnou
listinou spôsobilou v súlade s ust. § 34 ods. 1 katastrálneho zákona účinného ku dňu 5. 4.
2004 verejnou listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva nehnuteľnosti.
Námietka žalobcu, že k nezákonnému úradnému postupu katastrálneho úradu došlo
v súlade s ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, v zmysle ktorého právom nehnuteľnosti,
ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak
právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou, je právne irelevantné,
nakoľko je síce nepochybné, že právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou, avšak ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona je možné aplikovať iba na
rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu a nie na rozhodnutie o určení vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Katastrálny úrad v K. vzhľadom k tomu, že mu boli doručené
rozsudky Okresného súdu Košice I s vyznačenou doložkou právoplatnosti, ktoré vo svojom
výroku určovali vlastníctvo E. spol. s r. o. k predmetným nehnuteľnostiam, bol povinný v
zmysle ust § 34 ods. 1 katastrálneho zákona vykonať záznam vlastníckeho práva subjektu,
ktoré mu bolo v predmetných rozsudkoch určené vlastníckeho právo predmetných
nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností mal byť
účastníkom občianskeho súdneho konania a mal byť ako účastník označený aj
v predmetných rozsudkoch, keďže v čase vyhlásenia predmetných rozsudkov bol žalobca
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť však nezakladá v zmysle citovaných
zákonných ustanovení zodpovednosť Katastrálneho úradu v K., Správa katastra v K. za
nesprávny úradný postup, keďže Katastrálny úrad v K. pri zápise vlastníckeho práva E.
spol. s r. o. nepochybil.
Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za preukázané, že Katastrálny úrad v K. pri
zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. k nehnuteľnostiam zapísaných pôvodne na liste
vlastníctva č. 13488, katastrálne územie L., neporušil zákonné ustanovenia upravujúce
zápis vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a teda nedošlo pri tomto konám k nesprávnemu
úradnému postupu.
Keďže súd mal za to, že konaním Katastrálneho úradu v K. nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, návrh žalobcu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a
vykonaným dokazovaním zamietol.“
Odvolací súd odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:
„Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho
tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom žalovaného spočívajúcim v tom, že ust.
§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona bránilo Správe katastra nehnuteľností vykonať zmenu
zápisu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam označeným v žalobe na základe
právoplatných a vykonateľných rozsudkov Okresného súdu Košice I., ktoré boli vyhlásené
v konaniach sp. zn. 17 C 951/99 a sp. zn. 17 C 940/99.
Odvolací súd poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že právoplatnými
a vykonateľnými rozsudkami Okresného súdu Košice I. č. k. 17 C 951/99-118 zo dňa 18. 2.
2004 a č. k. 17 C 940/99-148 zo dňa 18. 2. 2004 bolo rozhodnuté nielen o vyslovení
absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv, ale samostatnými výrokmi bolo rozhodnuté aj
o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú označené vo výrokoch týchto
rozsudkov. Takéto rozsudky bola príslušná správa katastra ex lege, s poukazom na
ustanovenie § 36a katastrálneho zákona povinná (za podmienky, že listina obsahuje
náležitosti spôsobilosti podľa § 42 katastrálneho zákona) zapísať do katastra nehnuteľností,
a v konečnom dôsledku teda zapísať vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam, tak ako je
označený vo výroku právoplatného (resp. právoplatných) rozhodnutia súdu, bez toho, aby
existovala povinnosť tohto správneho orgánu skúmať okruh účastníkov súdneho konania,
v ktorom bol vyhlásený určovací výrok rozsudku súdu o vlastníctve k nehnuteľnostiam.
Z uvedeného vyplýva záver o tom, že postup Katastrálneho úradu v K., Správa
katastra v K. pri zápise vlastníckych vzťahov na základe týchto rozhodnutí súdu nezakladá v
zmysle príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť za nesprávny úradný
postup.“
Ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09). Zákonom ustanovená možnosť v § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku daná odvolaciemu súdu odvolať sa na závery a odôvodnenie
prvostupňového súdu podľa názoru ústavného súdu umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa
v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že krajský súd ako odvolací súd sa
ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie
bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery napadnutého rozsudku sú dostatočne
odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci
všeobecných súdov a nemožno dospieť v tejto súvislosti ani k záveru, že by zjavne
vybočoval z ich rámca, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský
súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. Závery krajského súdu nevykazujú známky svojvôle a sú aj primeraným
spôsobom odôvodnené, a preto napadnutým rozhodnutím krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo
na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok, ústavný súd pritom
nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že
by závery, ku ktorým krajský súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou
orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa
Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti
neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že postupom okresného súdu
a krajského súdu malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré podľa neho
krajský súd porušil označeným rozsudkom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal jeho
porušenie len v spojení s namietaným porušením svojich práv. Ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného
interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri
výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 152
ods. 4 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.
Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého
základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 152 ods. 4
ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012