Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 236/2010
PDF · 174.88 KB
No categories available
IV. ÚS 236/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ďalších bližšie neoznačených základných
práv prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23.
februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. mája 2010
doručené podanie E. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti
rozhodnutiu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 Gn 1196/08-18 zo
dňa 23. 2. 2010 doručeného 2. 3. 2010 v opakovanom podnete“. Vychádzajúc z obsahu
podania ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ďalších bližšie neoznačených
základných práv prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010.
Z obsahu podania sťažovateľa a jeho príloh vyplýva, že 4. novembra 2005 podal
Okresnej prokuratúre Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie „na
podozrenie z trestného činu vydierania, hrubého nátlaku a podvodu na neznámeho
páchateľa v súvislosti s predajom môjho bytu na dobrovoľnej dražbe“. Vyšetrovateľ
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Košiciach
(ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením ČVS: ORP-1371/6-OJP-KE-2008 zo 7. augusta 2008
trestné oznámenie sťažovateľa odmietol. Proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 383/08-11
z 26. augusta 2008 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podnetom zo
4. decembra 2008 adresovaným generálnej prokuratúre sa sťažovateľ domáhal preskúmania
označených uznesení vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry. Generálna prokuratúra odstúpila
podnet sťažovateľa na vybavenie Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská
prokuratúra“), ktorej prokurátor prípisom č. k. Kn 42/09-5 z 2. marca 2009 podnet
sťažovateľa odložil. Opakovaným podnetom doručeným generálnej prokuratúre
18. decembra 2009 sa sťažovateľ domáhal najmä prijatia opatrení k zmene stanoviska
prokurátora krajskej prokuratúry vyjadreného v označenom prípise.
Na opakovaný podnet sťažovateľa reagovala generálna prokuratúra prípisom
č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010 (ďalej aj „namietaný prípis“), v ktorom
prokurátor generálnej prokuratúry okrem iného uviedol:
«... Preskúmaním veci som nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie
opatrení vedúcich k zmene stanoviska prokurátora Krajskej prokuratúry Košice
vyjadreného v prípise z 2. 3. 2009 sp. zn. 1 Kn 42/09-5, ktorým bol odložený Váš podnet zo
dňa 4. 12. 2008.
V opakovanom podnete neuvádzate žiadne také skutočnosti, ktoré by boli odlišné od
tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich Vašich podaniach.
Stotožňujem sa s citovanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní
v tejto veci a v podrobnostiach poukazujem na ich odôvodnenie. K tomu svojmu stanovisku
ešte dodávam, že trestné právo predstavuje prostriedok „poslednej inštancie“, resp. ultima
ratio. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré
má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok, ktorý má
význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských
hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a
právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí
predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má
súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali
orgány činné v trestnom konaní... V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej
represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú
vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti.
Vzhľadom k uvedenému považujem Váš opakovaný podnet za nedôvodný a preto som
neprijal žiadne opatrenia, ktoré by viedli k zmene citovaných rozhodnutí...»
Sťažovateľ v sťažnosti po citácii viacerých ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) uvádza, že
v jeho veci „ide o podvod bytovej mafie pri predaji môjho bytu v dobrovoľnej dražbe“,
a v tejto súvislosti poukazuje na svoje trestné oznámenie zo 4. novembra 2005.
Podľa názoru sťažovateľa namietaný prípis „... je bez patričného odôvodnenia a je
v rozpore so zákonom č. 153/2001 o prokuratúre.
Konaním orgánov činných v trestnom konaní došlo podľa ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky k porušeniu mojich základných práv a slobôd v tom, že bez
preukázanej pohľadávky nejudikovanej súdom vo výške 98 094,20 Sk som bol nečinnosťou
týchto orgánov pozbavený vlastníckeho práva k môjmu bytu č. 72 na ul... v K...
Prokurátor Gen. prokuratúry JUDr. K. P. si podľa môjho názoru si zo mňa robil
srandu, keď ma listom zo dňa 28. 12. 2009 premenoval z môjho priezviska Š. na Š... Týmto
konaním sa dopustil porušenia mojich ústavných práv.
Žiadam Ústavný súd, aby napadnuté právoplatné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie s tým, aby porušovateľovi prikázal obnoviť stav pred porušením práva.“.
Sťažovateľ s poukazom na svoje majetkové a zárobkové pomery žiada, aby mu
ústavný súd ustanovil právneho zástupcu z radom advokátov na jeho zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom; túto žiadosť dokladá kópiou rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
z ktorého vyplýva, že od 1. januára 2010 mu je vyplácaný invalidný dôchodok v sume
285 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a ďalších bližšie neoznačených základných práv prípisom generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 1196/08-18 z 23. februára 2010, ktorým generálna prokuratúra odložila ako
nedôvodný jeho opakovaný podnet doručený jej 18. decembra 2009. Aj keď sťažovateľ
okrem základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neoznačil bližšie ďalšie základné práva
podľa ústavy, ktoré mali byť namietaným prípisom generálnej prokuratúry porušené,
ústavný súd na základe obsahu a povahy námietok sťažovateľa konštatoval, že v danom
prípade prichádza do úvahy ich preskúmanie z hľadiska možného porušenia základného
práva na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom garantovaným
čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto z tohto hľadiska preskúmaval pri predbežnom prerokovaní
opodstatnenosť sťažnosti.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.
opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu,
resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu
nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému
podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.).
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do
dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).
Podľa § 34 ods. 1 podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti
vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor
(§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Na základe sťažnosti sťažovateľa a jej príloh, ako aj vyžiadanej spisovej
dokumentácie ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ podal generálnej prokuratúre
opakovaný podnet v súvislosti so svojou nespokojnosťou so spôsobom vybavenia jeho
podnetu zo 4. decembra 2008, ktorý prokurátor krajskej prokuratúry prípisom
č. k. Kn 42/09-5 z 2. marca 2009 odložil. Uvedenému podnetu predchádzalo odmietnutie
trestného oznámenia sťažovateľa zo 4. novembra 2005 vo veci podozrenia zo spáchania
trestného činu vydierania, hrubého nátlaku a podvodu na neznámeho páchateľa v súvislosti
s predajom jeho bytu na dobrovoľnej dražbe uznesením vyšetrovateľa
ČVS: ORP-1371/6-OJP-KE-2008 zo 7. augusta 2008, pričom prokurátor okresnej
prokuratúry sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa zamietol
uznesením z 26. augusta 2008.
Z uvedeného vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa je nespokojnosť s tým, že
vo veci jeho trestného oznámenia nebolo príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní
začaté trestné stíhanie, a to ani po využití všetkých dostupných opravných prostriedkov,
resp. právnych prostriedkov nápravy, vrátane opakovaného podnetu adresovaného
generálnej prokuratúre.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov
nemá ten, kto podal trestné oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované
právo (nárok) na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie.
Z § 197 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní
dôjde k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú
vec uznesením
a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho
deliktu,
b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,
c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo
d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného poriadku).
Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie podľa § 197
ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti proti nemu
(§ 197 ods. 2 Trestného poriadku). Ústavný súd v naznačenom kontexte poukazuje aj na
svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), podľa ktorej vymedzenie
trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom
a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
Potom, ako sťažovateľ využil právne prostriedky podľa Trestného poriadku, mal
možnosť uplatniť aj právne prostriedky ustanovené zákonom o prokuratúre, t. j. podnet
a opakovaný podnet. Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na opakovaný
podnet sťažovateľa primeraným spôsobom a v zákonom ustanovenej lehote reagovať. Zo
zistení ústavného súdu vyplynulo, že túto povinnosť si generálna prokuratúra splnila tým, že
po preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela k záveru, že
sťažovateľ v opakovanom podnete neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali
dôvod pre zmenu stanoviska prokurátora krajskej prokuratúry vyjadreného v jeho prípise
z 2. marca 2009, ktorým tento podnet sťažovateľa odložil. Skutočnosť, že generálna
prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani žiadneho iného práva garantovaného
ústavou. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že v namietanom prípise sa nenachádza
konkrétny rozbor sťažovateľových námietok, keďže prokurátor generálnej prokuratúry
dospel k záveru o neodôvodnenosti opakovaného podnetu sťažovateľa na základe
predchádzajúcich rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní vo veci sťažovateľa
(a súvisiacej spisovej dokumentácie), s ktorými sa stotožnil a v podrobnostiach na nich
výslovne poukázal.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej orgán
verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa
Trestného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku) zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany príslušného orgánu verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením. (m. m. napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným prípisom
generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z ústavou garantovaných práv
sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o prokuratúre z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu vyzývať sťažovateľa na
odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti a rozhodovať o jeho ďalších návrhoch uplatnených
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010