Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 718/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 408/13-11 z 22. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013

doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1

Gn 408/13-11 z 22. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 4. januára 2011 Okresnému riaditeľstvu

Policajného zboru Bratislava V písomné trestné oznámenie proti M. M., ktorý mal

zorganizovať „nátlak a bezprávne vyhrážky právnym zástupcom JUDr. Ľ. P. na sťažovateľa

s cieľom dosiahnuť uvoľnenie a vypratanie bytu B. vo vlastníctve M. M., následne proti vôli

a aktívnej obrane sťažovateľa, organizoval 01. 01. 2011 po 15:00 hod. vniknutie dvoch osôb

a to JUDr. Ľ. P. a neznámeho muža do izby bytu, ktorú sťažovateľ užíval, pričom neznámy

muž sťažovateľovi spôsobil fyzickým útokom 13 dňovú práceneschopnosť a následne v

spolupáchateľstve s dvomi uvedenými osobami vykonával násilné vysťahovanie sťažovateľa

z bytu M. M....“.

Trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením povereného príslušníka Policajného

zboru (ďalej len „príslušník PZ“) sp. zn. ČVS: ORP-3467/PS-B5-2011 zo 7. septembra

2011 odmietnuté podľa . Proti označenému uzneseniu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej

len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. -3 zo 17. októbra 2011 tak, že

sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil a uložil príslušníkovi PZ vo veci znovu konať

a rozhodnúť. Uznesením príslušníka PZ sp. zn. ČVS: ORP-3467/PS-B5-2011

z 29. novembra 2011 bolo trestné oznámenie sťažovateľa opätovne odmietnuté podľa § 197

ods. 2 , pričom prokurátor okresnej prokuratúry uznesením

č. k. -10 z 2. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry

z 2. marca 2012“) zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu.

Následne sa sťažovateľ podnetom adresovaným Krajskej prokuratúre v Bratislave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) domáhal preskúmania uznesenie prokurátora okresnej

prokuratúry z 2. marca 2012, ako aj postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom, ktoré

mu predchádzalo. Krajská prokuratúra v prípise č. k. -6 z 26. apríla 2012 (ďalej

len „prípis krajskej prokuratúry z 26. apríla 2012“) sťažovateľovi oznámila, „že napádané

rozhodnutia a postup orgánov činných v trestnom konaní vo veci sťažovateľovho trestného

oznámenia zo dňa 04. 01. 2011, o ktorom sa viedlo vyšetrovanie pod sp. zn.

ČVS: ORP 3467/PS-B5-2011, boli vydané v súlade zo zákonom a sú aj vecne správne.

Podnet sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodný a žiadne opatrenia neprijala.“.

Sťažovateľ sa podaním doručeným generálnej prokuratúre 11. marca 2013 domáhal

preskúmania postupu krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej

prípisu z 26. apríla 2012, ako aj preskúmania „rozhodnutí a postupu orgánov činných

v trestnom konaní, ktoré tomu predchádzalo“. Prokurátorka generálnej prokuratúry

kvalifikovala podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet (sťažovateľ označuje svoje

podanie ako „podnet“, pozn.), ktorý prípisom č. k. IV/1 Gn 408/13-7 zo 6. mája 2013 (ďalej

len „prípis generálnej prokuratúry zo 6. mája 2013“) odložila ako nedôvodný, pričom

sťažovateľa poučila, že jeho „prípadné ďalšie podnety v tejto veci nebudú prešetrované, ak

nebudú obsahovať nové skutočnosti“.

V reakcii na prípis generálnej prokuratúry zo 6. mája 2013 sťažovateľ doručil

generálnej prokuratúre 9. júla 2013 svoje označené ako „Žiadosť o preskúmanie postupu

a rozhodnutia prokurátora Generálnej prokuratúry“, podanie ktoré riaditeľ trestného

odboru generálnej prokuratúry kvalifikoval ako ďalší opakovaný podnet a napadnutým

prípisom ho odložil s poukazom na to, že neobsahuje nové skutočnosti; napadnutý prípis bol

sťažovateľovi doručený 19. septembra 2013.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry, ako aj postupom

orgánov činných v trestnom konaní, ktorý mu predchádzal, došlo k porušeniu jeho

garantovaných práv, pričom argumentuje najmä takto:

„Súčasťou práva na inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru pred orgánmi

činnými v trestnom konaní je aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie ich

rozhodnutia, ktoré musí byť založené na ústavne konformnom výklade zákonných

ustanovení trestného práva a tiež občianskeho práva hmotného, ak skúmanie tohto práva je

nevyhnutným postupom pre stanovenie objektívnej stránky trestného činu skutku, o ktorom

majú orgány činné v trestnom konaní rozhodnúť.

Skúmanie skutku a konania osoby podozrivej z trestných činov podľa §§ 194, 218

obnáša vždy aj osvedčenie objektívnej stránky tr. činu, keď je potrebné

preukázať pre posúdenie trestnej zodpovednosti podozrivého, či existuje záujem chránený

...

Podľa doteraz zadokumentovaných dôkazov vo vyšetrovacom spise niet pochybností

o tom, že medzi podozrivým M. M. a sťažovateľom existoval aj v roku 2010 právny vzťah -

nájomná zmluva... Byt podozrivého sťažovateľ aj po 31. 12. 2009, t. j. po skončení doby

nájmu na dobu určitú (dohodnutej v písomnej nájomnej zmluve), užíval v roku 2010 so

súhlasom podozrivého a ako nájomník riadne a včas za užívanie bytu platil...

Niet žiadnych pochybností o tom, že nájomný vzťah medzi sťažovateľom

a podozrivým M. M. je vzťahom občianskoprávnym, ktorého obsahom sú práva a povinnosti

k bytu a k jeho užívaniu, ochrana ktorých tvorí v trestnom práve objektívnu stránku

skutkovej podstaty trestných činov podľa § a 218 . Tieto práva teda požívajú

ochranu aj podľa ...

Považujem za osvedčené, že v predmetnej sťažovateľovej trestnej veci existuje

záujem chránený . Tým záujmom je riadny výkon užívacieho práva

k bytu...

Orgány činné v trestnom konaní založili svoje doterajšie závery rozhodnutia

trestného konania v sťažovateľovej veci na tej skutočnosti, že medzi sťažovateľom a M. M.

údajne neexistoval ku dňu spáchania skutku 01. 01. 2011 právny vzťah, (právny titul

užívania bytu), ktorý by požíval ochranu podľa trestného práva. Táto skutočnosť bola

dôvodom na záver, že nebol naplnený zákonný znak konkrétneho trestného činu.

Medzi zákonom zaručené práva poškodeného v trestnom konaní patri právo robiť

návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie... Postupom orgánov činných

v trestnom konaní... boli mojej osobe (sťažovateľovi) u vedené práva poškodeného

v trestnom konaní upreté, pričom náprava nezákonnosti a porušovania práva poškodeného

nebola vykonaná ani konečným rozhodnutím z úrovne generálnej prokuratúry.

V trestnom konaní... som orgánom činným v trestnom konaní navrhol výsluch

svedkov...

Svedkovia, ktorých som navrhol v trestnej veci vypočuť, mali potvrdiť uzavretie

nájomnej zmluvy na dobu neurčitú medzi mojou osobou a podozrivým M. M. a tým osvedčiť

aj existenciu práva, ktoré ku dňu spáchania skutku podozrivými osobami... Orgány činné v

trestnom konaní založili svoje rozhodnutie výlučne na žiadnymi dôkazmi nepotvrdenom

tvrdení podozrivého M. M., že nájom bytu zanikol uplynutím času... Z takto nedostatočne a

účelovo zisteného skutkového stavu ustálili zmätočný právny záver o údajnej zákonnosti

postupu podozrivého M. M., ktorý na deň 01. 01. 2011 objednal moje násilné vysťahovanie

z bytu dvomi osobami, ktoré sa ma aj pokúsili násilím vysťahovať z prenajatého bytu,

pričom som bol fyzicky napadnutý neznámou osobou privolanou do bytu advokátom M. M.

... Výpovede svedkov mali osvedčiť moje tvrdenie, že nájom časti bytu medzi

sťažovateľom a podozrivým M. M. nebol uzatvorený na dobu určitú do 31. 12. 2010 ale bol

uzavretý bez dohodnutej doby nájmu, teda na dobu neurčitú... Zmarením výsluchu svedkov,

ktorých výsluch som navrhol, orgány činné v trestnom konaní porušili základnú zásadu

trestného konania - náležité zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

... Neoprávnené bránenie užívania bytu oprávnenej osobe je konaním bez právneho

dôvodu.

Zotrvávam na názore, že nikto sa protiprávne nemôže domáhať svojho práva,

o ktorom sa domnieva že mu patrí. Oprávnenosť vynucovaného práva musí byť zákonným

spôsobom potvrdená orgánom na to určeným zákonom, ktorým je v tomto prípade Okresný

súd Bratislava V. Na Okresnom súde Bratislava V prebieha konanie pod spisovou značkou

o určenie neplatnosti právneho Úkonu a uloženie povinnosti, v ktorom je

sťažovateľ navrhovateľom a M. M. odporcom.

Vysťahovať užívateľa bytu proti jeho vôli z bytu, ktorý na základe právneho titulu

užíva, možno len na základe rozhodnutia súdu a postupom, ktorý určuje zákon. Protiprávne

a neoprávnené domáhanie sa svojho domnelého práva je vysoko nebezpečným

protispoločenským javom...

M. M. v spolupráci s advokátom a zatiaľ neznámym mužom, ktorý mi 01. 01. 2011

po násilnom vniknutí do izby, ktorú som užíval spôsobil fyzickým útokom 13-dňovú

práceneschopnosť, organizoval nátlak a bezprávne vyhrážky na moju osobu a organizoval

skutok násilného vniknutia do izby, ktorú som oprávnene užíval...

V tejto súvislosti sa orgány činné v trestnom konaní nedostatočne zaoberali

postupom a rozhodnutím policajnej hliadky, ktorú som ja - sťažovateľ privolal k páchaniu

trestnej činnosti a následne až po mne policajnú hliadku demonštratívne privolal aj advokát

p. M....

Som toho názoru, že policajná hliadka nemala kompetenciu rozhodnúť o mojom

vysťahovaní a nemala právomoc prikázať mi opustiť byt. Domnievam sa, že vydaním mi

príkazu na opustenie bytu veliteľ hliadky prekročil svoju právomoc...

Postup zasahujúcej policajnej hliadky je porušením Príkazu Prezidenta Policajného

zboru č. p. PPZ-144-12/OOO-2008 zo dňa 7. marca 2008, nemá oporu v zákone

o Policajnom zbore... De jure aj de facto je konanie hliadky polície napomáhaním k skutku,

ktorý má znaky trestného činu, schvaľovaním takého skutku a zásahom do môjho

základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1

SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S uvedenými skutočnosťami sa orgány činné v trestnom konaní nevysporiadali...

... Podľa obsahom základného práva na inú právnu ochranu nie

je len zákonom ustanoveným postupom sa tejto ochrany domôcť ale aj oprávnenie

očakávanie toho, kto sa ochrany domáva, že táto bude poskytnutá odborne a v primeranej

kvalite.

Žiadne z mnou navrhovaných dôkazov orgány činné v trestnom konaní nevykonali,

čím porušili základný cieľ a účel ustanovený v .

Od podania trestného oznámenia zo 04. 01. 2011 uplynulo 33 mesiacov a sťažovateľ

sa stále nachádza v stave právnej neistoty, z dôvodu nezákonného a ústavne nekonformného

výkladu ustanovení o nájme bytu, ako aj z dôvodu porušovania

základných zásad trestného konania s následkom porušenia označených základných práv

sťažovateľa...“

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, rozhodnutím prípisom

IV/1 Gn 408/13-11 zo dňa 22. 07. 2013 porušila základné právo P. K. na inú právnu

ochranu zaručené v , základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom

orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli pod ČVS: ORP-3467/ST-B5-2011 na

základe trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 04. 01. 2011.

2. Rozhodnutie - prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

IV/1 Gn 408/13-11 zo dňa 22. 07. 2013 zrušuje.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje bez porušovania

základných práv sťažovateľa znovu konať a rozhodnúť o opakovanom podnete P. K. zo dňa

09. 07. 2013 vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali

a rozhodli pod ČVS: ORP-3467/ST-B5-2011.

4. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 euro (štyritisíc),

ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii Ústavného súdu ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. K. v

konaní o ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, ).

Podľa petitu sťažnosti citovaného v časti I tohto uznesenia sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry. V texte sťažnosti

sťažovateľ namieta aj postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa

zaoberali jeho trestným oznámením zo 4. januára 2011 (povereného príslušníka PZ,

prokurátora okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry), ale v petite ich neoznačuje za

porušovateľov svojich práv. Z uvedeného dôvodu ústavný súd predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľa len vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv

postupom a rozhodnutiami generálnej prokuratúry. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň

poukazuje na skutočnosť, že aj keby sťažovateľ za porušovateľov svojich práv označil aj

ďalšie orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa zaoberali prešetrovaním jeho trestného

oznámenia zo 4. januára 2011, musel by ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako

neprípustnú podľa .

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je

založená na právnom východisku, podľa ktorého konaním podozrivého M. M. a ďalších

osôb spočívajúcim v tom, že mu násilne bránili v pokojnom užívaní bytu B., boli naplnené

zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu,

bytu a nebytovému priestoru podľa vzhľadom na skutočnosť, že aj

po 1. januári 2010 bol oprávneným užívateľom bytu. Podľa názoru sťažovateľa orgány

činné v trestnom konaní v predmetnej veci riadne nezistili skutkový stav a taktiež ho

nesprávne právne vyhodnotili, pričom ho ako poškodeného ukrátili na jeho právach.

Sťažovateľ nedosiahol nápravu ani prostredníctvom svojich podaní adresovaných generálnej

prokuratúre a na tomto základe namieta sťažnosťou podľa porušenie

svojich základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu ( a o prokuratúre

v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných

orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.

opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou

tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu,

resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. , ,

, ), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu

nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému

podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. , ,

atď.).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. alebo ) zdôrazňuje, že podľa platných právnych

predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie, zákonom garantované právo (nárok) na

to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1

vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dospeje

k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec

uznesením a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho

deliktu, b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie, c) odloží, ak je trestné stíhanie

neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného

poriadku). Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie

podľa bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti

proti nemu ( ). Ústavný súd v naznačenom kontexte

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru (napr. alebo ), podľa

ktorej vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu

medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje

podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.

Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom

a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že generálna prokuratúra najprv prešetrovala

podanie sťažovateľa doručené jej 11. marca 2013, ktorým sa domáhal preskúmania postupu

krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisu z 26. apríla 2012,

ako aj „rozhodnutí a postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré tomu

predchádzalo“. Prokurátorka generálnej prokuratúry kvalifikovala označené podanie

sťažovateľa ako opakovaný podnet (sťažovateľ túto skutočnosť v sťažnosti nenamieta, hoci

svoje podanie označil ako „podnet“, pozn.) a po jeho preskúmaní ho prípisom generálnej

prokuratúry zo 6. mája 2013 odložila ako nedôvodný.

V prípise prokurátorky generálnej prokuratúry zo 6. mája 2013 sa okrem iného

uvádza:

„Dňa 11. 03. 2013 bol tunajšej prokuratúre doručený Váš opakovaný podnet, ktorým

ste vyslovili nespokojnosť s vybavením Vášho predchádzajúceho podnetu Krajskou

prokuratúrou Bratislava pod sp. zn. listom z 26. 04. 2012.

Na poklade tohto podania som... preskúmala obsah spisu Okresnej prokuratúr

Bratislava V sp. zn. , vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V

Obvodného oddelenia Petržalka - sever sp. zn. ORP-3467/PS-B5-2011 a obsah spisu

Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. .

Obsahom Vášho opakovaného podnetu je nesúhlas so stanoviskom Krajskej

prokuratúry Bratislava. Trváte na tom, že došlo, k predĺženiu nájmu bytu ústnou formou

zmluvy, medzi Vami a majiteľom bytu, pričom doba nájmu nebola stanovená... Považujete

za pochybenie vlastníka, ktorý sa sám vlastnou nedbanlivosťou dostal, keď nepovažoval za

potrebné uzavrieť s Vami zmluvu od 01. 01. 2010... Uvádzate, že majiteľ si zvolí] na

riešenie násilnú svojpomoc. Mal riešiť konflikt občianskoprávnymi prostriedkami a to

podaním žaloby na súd.

Trestné oznámenie, ktoré ste podali písomne na polícii 04. 01. 2011, bolo opätovne

preverované... Pomerne rozsiahle preverovanie podozrenia z trestného činu porušovania

domovej slobody a trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo

nebytovému priestoru viedlo k rozhodnutiu, ktorým poverený príslušník PZ... odložil vec

Vášho trestného oznámenia.

Predmetné rozhodnutie povereného príslušníka ste napadli sťažnosťou, o ktorej

rozhodol prokurátor pod sp. zn. z 02. 03. 2012 tak, že podľa § 193 ods. 1

písm. c) ju ako nedôvodnú zamietol. Správnosť týchto rozhodnutí

potvrdila Krajská prokuratúra Bratislava vo vybavení Vášho podnetu, ktorý odložila listom

sp. zn. z 26. 04. 2012, V dostatočnej miere Vám zároveň vysvetlila dôvody

tohto postupu a reagovala na všetky Vami namietané skutočnosti.

Nad rámec jej vybavenia iba dodávam, že nie je možné spochybniť pravdivosť

tvrdení majiteľa bytu M. M., ktorý poukázal na zmluvu o nájme časti jeho bytu uzavretú s

Varní na dobu od 01. 07. 2009 do 31. 12. 2009. S jeho súhlasom ste síce zotrvali

v predmetnom byte ešte jeden rok, ale majiteľ Vás vyzýval opakovane, aby ste si našli iné

bývanie a z jeho bytu sa vysťahovali. Nemal záujem s Vami uzavrieť novú zmluvu alebo

predĺžiť dobu nájmu... Nájom bytu tak zanikol k 01. 01. 2010 uplynutím času, na ktorý bol

dohodnutý ( )... Vzhľadom k zisteným a overiteľným skutočnostiam preto

nebol dôvod na ukončenie zmluvného vzťahu písomnou výpoveďou. To, že ste zotrvával

v byte aj po ukončení nájmu, bolo iba na dobrej vôli majiteľa bytu (ako sám uvádza).

Násilie pri Vašom opustení bytu nebolo preukázané ani výpoveďami prítomných osôb ani

hliadkou polície, ktorú ste privolal spoločne s majiteľom bytu...

Vychádzajúc tak z vyššie uvedeného je potrebné konštatovať, že konaním

podozrivého M. M. neboli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty skúmaného trestného

činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu a nebytovému priestoru podľa § 218

ods. 1 . Medzi zákonné znaky patri skutočnosť, aby osoba dotknutá

protiprávnym konaním bola v danom prípade oprávneným užívateľom bytu a aby takejto

osobe bolo zo strany páchateľa neoprávnene bránené v užívaní bytu. Za daných okolností

nie je možné preukázať ani jeden z týchto znakov trestného činu Okrem toho páchateľ musí

konať úmyselne svedomím, že bráni oprávnenej osobe v užívaní bytu. Ani v tomto smere nie

je preukázaná subjektívna stránka trestného činu...

S poukazom na hore uvedené skutočnosti som dospela k záveru o nedôvodnosti

Vášho opakovaného podnetu, a preto ho odkladám. Zároveň Vás poučujem v súlade s

ustanovením § 34 ods. 2 Zákona o prokuratúre, že Vaše prípadné ďalšie podnety v tejto veci

nebudú prešetrované, ak nebudú obsahovať nové skutočnosti.“

Na ďalšie podanie sťažovateľa z 8. júla 2013 doručené generálnej prokuratúre

9. júla 2013, ktorým sa domáhal preskúmania postupu prokurátorky generálnej prokuratúry

a jej prípisu zo 6. mája 2013, reagoval riaditeľ trestného odboru generálnej prokuratúry,

ktorý v napadnutom prípise kvalifikoval toto podanie ako ďalší opakovaný podnet a odložil

ho s poukazom, že „Neobsahuje však nové skutočnosti, ktoré by boli podstatné pre doposiaľ

prijatý záver o nenaplnení zákonných znakov konkrétneho trestného činu...“. V nadväznosti

na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti nenamieta, že by uviedol

nové skutočnosti, čo podľa zistenia ústavného súdu potvrdzuje aj obsah tohto podania,

ktorého fotokópiu sťažovateľ priložil k sťažnosti.

Vychádzajúc z obsahu prípisu generálnej prokuratúry zo 6. mája 2013 a napadnutého

prípisu, ústavný súd konštatuje, že orgány generálnej prokuratúry sa riadne zaoberali

opakovaným podnetom a ďalším opakovaným podnetom sťažovateľa, preskúmali príslušnú

spisovú dokumentáciu, ako aj postup podriadených prokuratúr (okresnej a krajskej

prokuratúry) a orgánov PZ v sťažovateľovej veci a na tomto základe prijali k nim závery,

ktoré z ústavného hľadiska možno považovať za akceptovateľné, čo zvlášť platí pre právny

záver o požiadavkách na naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu

podľa .

Na základe uvedeného, rešpektujúc zároveň limity svojho oprávnenia zasahovať do

činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konaní vyjadrené už

citovanej stabilizovanej judikatúre, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že medzi obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

prípisom generálnej prokuratúry (aj v spojení s jej prípisom zo 6. mája 2013) neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol

reálne vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

Pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vychádza

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu

len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo

trvať (m. m. , , , ). Ak v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutému

prípisu generálnej prokuratúry, ktorý má právne účinky rozhodnutia o ďalšom opakovanom

podnete, ústavný súd tiež dáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak

sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,

nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

(m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už generálna

prokuratúra nemohla porušovať základné právo sťažovateľa podľa ,

keďže o jeho ďalšom opakovanom podnete už napadnutým prípisom rozhodla, a preto aj

túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013