Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 391/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práv podľa čl.

13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, 3. inšpekčného oddelenia Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením zo 7. decembra 2010,

- postupom Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod

sp. zn. a jej uznesením zo 4. apríla 2011, ako aj

- postupom Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn.

Vn 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júla 2011

doručené podanie JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„... Dňa 12. 08. 2010 som na Okresnej prokuratúre v Žiline podával trestné

oznámenie, ktoré som napokon dňa 18. 10. 2010 spresnil ako trestné oznámenie na

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline JUDr. P. M., predovšetkým

pre trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom. Toto trestné oznámenie bolo dňa 22. 10.

2010 odstúpené Okresnou prokuratúrou v Žiline Vojenskej obvodnej prokuratúre v Banskej

Bystrici. Odvtedy bolo v tejto veci vydaných niekoľko uznesení, no iba jedno sa skutočne

zaoberalo trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, a to až uznesenie 0 Pn

253/10-14 zo 04. apríla 2011. Záverečné rozhodnutie v tejto veci bolo uznesenie Vyššej

vojenskej prokuratúry v Trenčíne Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, doručené na moju adresu

až 07. 07. 2011 (poštová pečiatka dňa odoslania je nečitateľná). Toto konečné uznesenie Vn

295/10-17 z 30. júna 2011 tiež opomína oznámený nedbanlivostný trestný čin marenie úlohy

verejným činiteľom. Od dátumu 18. 10. 2010, ktorý je dátumom spresnenia trestného

oznámenia ohľadom trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, uplynulo teda

takmer deväť mesiacov a od podania trestného oznámenia (12. 08. 2010) takmer rok. Toto

záverečné uznesenie sa tiež trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, ako som už

spomenul, nezaoberá. Týmto trestným činom sa zaoberalo len uznesenie Vojenskej obvodnej

prokuratúry -14 zo 04. apríla 2011, a to tiež až ako reakcia na moje neustále

pripomínanie. Toto uznesenie -14 popritom obsahovalo nesprávne poučenie, že

sťažnosť voči nemu nie je možná, hoci išlo vôbec o prvé rozhodnutie vo veci oznámeného

trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom. Má ísť o evidentné nadržovanie

vyšetrovateľovi JUDr. P. M. orgánmi činnými v trestnom konaní a úmyselné prieťahy, ktoré

s najväčšou pravdepodobnosťou majú za cieľ docieliť premlčanie trestného stíhania tohto

vyšetrovateľa pre trestný čin, ktorého sa mal dopustiť dňa 10. 03. 2008 hrubou

nedbanlivosťou, keď mojej matke E. Ď. poslal list, ktorý svedčí o jeho hrubej nedbanlivosti,

a tak orgány činné majú asi v úmysle aj docieliť moju nemožnosť domáhať sa v trestnom

konaní primeraného finančného zadosťučinenia, spôsobeného psychickou ujmou orgánu

činného v trestnom konaní - JUDr. P. M., a v konečnom dôsledku docieliť aj moju

nemožnosť domáhať sa v trestnom konaní primeraného finančného zadosťučinenia

ohľadom straty živiteľa.“

V ďalšej časti svojho podania sťažovateľ popisuje priebeh konaní pred orgánmi

činnými v trestnom konaní súvisiaci s vybavovaní jeho „nového“ trestného oznámenia

z 12. augusta 2010, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«1. Keďže pri spätnom štúdiu zdravotnej dokumentácie ohľadom vyšetrovania

dodnes riadne nevyjasneného úmrtia môjho otca I. Ď. som zistil nezrovnalosti, podal som

dňa 12. 08. 2010 nové trestné oznámenie (Prvé trestné oznámenie podávala moja matka E.

Ď. dňa 14. 01. 2008), v ktorom som uviedol nové skutočnosti. Vyšetrovateľ JUDr. P. M.,

ktorému bolo predtým pridelené prvé trestné oznámenie mojej matky E. Ď. zo 14. 01. 2008

ohľadom podozrenia ošetrujúceho lekára môjho otca I. Ď. z trestného činu usmrtenia zo

dňa 13. 05. 2006, sa mal podľa nových skutočností uvádzaných v novom trestnom oznámení

hrubou nedbanlivosťou dopustiť nedbanlivostného trestného činu marenie úlohy verejným

činiteľom ( v platnom znení). Toto trestné oznámenie sa týkalo aj

trestných činov usmrtenia a marenia spravodlivosti neznámymi páchateľmi.

2. Po vzájomnom vyjasňovaní si nedorozumení s krajskou prokuratúrou v Žiline som

dňa 18. 10. 2010 podal spresnenie k tomuto trestnému oznámeniu. Jasne som uviedol a aj

dokázal, že vyšetrovateľ JUDr. P. M. sa dopustil ohľadom vyšetrovania úmrtia môjho otca

minimálne nedbanlivostného trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, keď dva

odlišné dokumenty považoval za totožný dokument a na základe toho odmietol trestné

oznámenie, ktoré podávala moja matka E. Ď. dňa 14. 01. 2008. V tomto spresnení trestného

oznámenia z 18. 10. 2010 som už na trestných činoch neznámych páchateľov netrval, ale

trval som, a trvám, na trestnom čine marenie úlohy verejným činiteľom JUDr. P. M.

Zmienený vyšetrovateľ nevenoval pozornosť dokumentu „Správe o príčine smrti - doplnku“

zo 04. 09. 2006 od MUDr. J. I., ale v hrubej nedbanlivosti napriek upozorneniu mojej matky

ho pokladal za „Správu o príčine smrti“ MUDr. J. I. zo 07. 06. 2006. „Správa o príčine

smrti - doplnok“ zo 04. 09. 2006 od lekára, ktorý vykonával pitvu môjho otca, pritom

obsahovala skutočnosti, ktoré zas boli v prudkom rozpore s „Oznámením o výsledku

šetrenia podania“ Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočkou v Martine

zo 04. 07. 2006. Vyšetrovateľ JUDr. P. M. mal po podaní trestného oznámenia mojou

matkou E. Ď. k dispozícii jasný dôkaz, že neznámou osobou Úradu pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou a ďalšími prípadnými neznámymi osobnosťami, má dochádzať

k mareniu spravodlivosti, že „Správa o príčine smrti – doplnok“ zo 04. 09. 2006 sa prudko

rozchádza s tvrdením Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin,

že v prípade úmrtia môjho otca I. Ď. nešlo o žiaden nečakaný infarkt, ale o dôsledok

nedostatočného ošetrenia - nezastavenia krvácania v mozgu, o ktorom sa dlho pred úmrtím

vedelo, a že teda k usmrteniu môjho otca I. Ď. ošetrujúcim lekárom dôjsť malo.

Vyšetrovateľ toto všetko v hrubej nedbanlivosti aj napriek upozorneniam mojej matky

prehliadol, čo podľa okolností už poukazuje aj na jeho zlý úmysel, a nezabezpečil stopy -

zdravotnú dokumentáciu, čím nechal priestor pre ich skresľovanie a likvidovanie

páchateľom a spolupáchateľmi trestného činu usmrtenia a marenia spravodlivosti.

3. Dňa 22. 10. 2010 Krajská prokuratúra v Žiline ma vyrozumela o odovzdaní

podnetu z 22. 10. 2010 Vojenskej obvodnej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá ho dňa

22. 11. 2010 postúpila Sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie

Banská Bystrica (ďalej len „Inšpekčná Služba BB 3“).

4. Po mojom výsluchu na pracovisku Inšpekčnej služby BB 3 na jej žilinskom

pracovisku vydal npor. PhDr. Ľ. Ch. dňa 07. 12. 2010 uznesenie

ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010. Okrem iných pochybení podstatným a závažným je fakt, že sa

tento vyšetrovateľ vôbec nezaoberal podstatou môjho trestného oznámenia, ktorým bolo

oznámenie trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, ale venoval sa povrchne

a zavádzajúco len možnému trestnému činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa,

o ktorom som v trestnom oznámení spresnenom 18. 10. 2010 okrajovo vyslovil dôvodné

podozrenie. Hoci doposiaľ uvedené skutočnosti ale svedčia o zlom úmysle vyšetrovateľa

JUDr. P. M., ktorému sa asi pre preťaženosť nechcelo vecou skutočne zaoberať. Voči

uzneseniu ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 07. 12. 2010 som dňa 20. 12. 2010 podal

sťažnosť, keďže išlo len o čiastočné uznesenie a nešlo o uznesenie o celej veci.

5. Dňa 12. 04. 2011 som podal sťažnosť na prieťahy ohľadom oneskoreného konania

a rozhodovania Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici, keďže sťažnosť voči

uzneseniu ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 som podával 20. 12. 2010 a 12. 04. 2011 som ešte

stále rozhodnutie z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici o sťažnosti nedostal.

Vzniesol som vtedy už dôvodnú požiadavku na odškodnenie za tieto prieťahy vo výške

10 000,- EUR.

6. Dňa 20. 04. 2011 mi Vojenská obvodná prokuratúra odoslala prokurátorom

Mgr. D. P. jej uznesenie -14 zo dňa 04. apríla 2011. Už samotným dátumom

vydania uznesenia prekročila táto prokuratúra dvojmesačnú lehotu minimálne o jeden

mesiac (30 dní), ktorú na vybavenie veci mala, a to aj pri zohľadnení doby určenej na

poštovú prepravu. V tomto uznesení -14 zo dňa 04. apríla 2011 sa prvýkrát

rozhodlo o mnou oznámenom trestnom čine marenie úlohy verejným činiteľom, hoci som ho

oznamoval ešte dňa 18. 10. 2010. K tomuto rozhodnutiu došlo popritom len vďaka môjmu

opätovnému upozorneniu v mojej sťažnosti zo dňa 20. 12. 2010. Uznesenie -14

zo dňa 04. apríla 2011 obsahovalo poučenie, že voči nemu nie je možná sťažnosť. Keďže

však išlo o prvé rozhodnutie o veci marenie úlohy verejným činiteľom JUDr. P. M., podľa

platnej legislatívy sťažnosť možná bola a dňa 02. 05. 2011 som ju podal (s dátumom 03. 05.

2011 na tejto sťažnosti).

7. Dňa 30. júna 2011 vydala Vyššia vojenská prokuratúra v Trenčíne uznesenie

Vn 295/10-17 osobou prokurátora kpt. JUDr. V. K., ktoré sa zas vôbec nezaoberá

nedbanlivostným trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, o rozhodnutí ktorého

som podával dňa 03. 05. 2011 sťažnosť (sťažnosť na prvé rozhodnutie v tejto veci -

rozhodnutie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici

14 zo 04. apríla 2011). Celé toto uznesenie je plné predovšetkým demagógie o textoch

mojich podaní, z ktorej za najzávažnejšiu považujem úmyselné klamanie vojenského

prokurátora, že som po Vojenskej prokuratúre apo Inšpekčnej službe Ministerstva vnútra

SR požadoval kontrolu zákonnosti vyšetrovania vyšetrovateľa JUDr. P. M. Od počiatku

jasne a nezameniteľné som pritom oznamoval podozrenia z viacerých trestných činov tohto

vyšetrovateľa.

8. Dovoľujem si vysloviť dôvodnú domnienku, že celé konečné rozhodnutie

Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 má byť buď výsledkom človeka, ktorý konal v zlom úmysle,

lebo toto uznesenie sa okrem mena môjho otca mojich podaní vôbec netýka.»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ tvrdí, že:

«1. Uznesenia a konania orgánov činných v trestnom konaní, ktoré predchádzali

konečnému rozhodnutiu Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, porušili moje nižšie uvedené práva,

ktoré konečné rozhodnutie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 porušilo tiež.

2. Vyšetrovateľ Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie

Banská Bystrica npor. PhDr. Ľ. Ch. zámerným opomínaním textu a podstaty môjho

trestného oznámenia na JUDr. P. M., keď zámerne opomínal vyšetrovať oznámený trestný

čin marenie úlohy verejným činiteľom, porušil článok 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 04. XI. 1950 (ďalej len „Dohovor“), keďže

ma diskriminoval nevybavením môjho trestného oznámenia z 12. 08. 2010 spresnenom dňa

18. 10. 2010. Týmto zároveň porušil článok 1 (všeobecný zákaz diskriminácie) Protokolu

číslo 12 k Dohovoru zo 04. XI. 2000 (ďalej len „Protokol číslo 12“) a článok 1 (záväzok

dodržiavať ľudské práva) Dohovoru. Takisto porušil Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava SR“). Jeho uznesenie ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo dňa 07.

12. 2010 sa vôbec nezaoberá oznámeným trestným činom marenie úlohy verejným

činiteľom.

3. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici npor. Mgr. D. P.

uznesením -14 zo 04. apríla sa 2011 dopustil konania a rozhodnutia v rozpore s

článkom 13 Dohovoru (právo na účinný opravný prostriedok), keď jednak rozhoduje

negatívne o oznámenom trestnom čine marenie úlohy verejný činiteľom v rozpore so

skutkovým stavom a s nezvratnými dôkazmi, a jednak tým, že hoci vo veci tohto trestného

činu išlo o prvé rozhodnutie, nesprávne ma poučuje, že sťažnosť voči nemu nie je možná.

Týmto sa zároveň dopustil konania v rozpore s článkom 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie),

s článkom 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru (všeobecný zákaz diskriminácie) a s článkom 1

Dohovoru (záväzok dodržiavať ľudské práva). Týmto zároveň porušil aj článok 46 ods. 1

SR, keďže zmaril domáhame sa môjho práva jednak na Vojenskej obvodnej

prokuratúre v Banskej Bystrici, a jednak v súdnom konaní trestného súdu, v ktorom

prokurátor zastupuje štát.

4. Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne kpt. JUDr. V. K. nekonaním

ohľadom sťažnosti na prvé rozhodnutie vo veci oznámeného trestného činu marenie úlohy

verejným činiteľom uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry -14 z 04. apríla

2011 a samotným upovedomením uvedeného prokurátora Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, v

ktorom zámerne má opomínať text a podstatu môjho trestného oznámenia na JUDr. P. M. a

text mojej sťažnosti na prvé uznesenie v tejto veci, keď zámerne opomínal vyšetrovať

oznámený trestný čin marenie úlohy verejným činiteľom a konať o sťažnosti na prvé

rozhodnutie ohľadom tohto trestného činu, porušil článok 14 (zákaz diskriminácie)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 04. XI. 1950 (ďalej len

„Dohovor“), keďže ma diskriminoval nevybavením môjho podnetu - sťažnosti z 03. 05.

2011 voči uzneseniu -14 zo 04. apríla 2011. Týmto zároveň porušil článok 1

Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04. XI. 2000 (ďalej len „Protokol číslo 12“) a článok 1

(záväzok dodržiavať ľudské práva) Dohovoru. Takisto porušil

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Jeho uznesenie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011

sa tiež vôbec nezaoberá oznámeným trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom. V

konečnom dôsledku porušil aj článok 13 Dohovoru (právo na účinný opravný

prostriedok).»

V záverečnej časti podania je uvedený „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“, podľa

ktorého sťažovateľ:

«1. ... podľa článku 127 žiadam Ústavný súd SR o konanie a o rozhodnutie o tejto

ústavnej sťažnosti.

2. Podľa článku 127 ods. 2 SR žiadam Ústavný súd SR po konštatovaní

porušenia SR a základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd

garantovaných medzinárodnými dohovormi zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry

v Trenčíne a Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská

Bystrica o vyslovenie, že ich právoplatnými rozhodnutiami a ich inými zásahmi boli tieto

moje práva porušené. Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zakázal

porušovanie mojich práv zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry a zo strany Sekcie kontroly

a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská Bystrica, a aby prikázal týmto

orgánom represie dôvodné trestné stíhanie voči vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva PZ

v Žiline JUDr. P. M.

3. Podľa článku 127 ods. 3 SR potom žiadam Ústavný súd SR o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia od uvedených inštitúcii, ktoré vyčísľujem ako súčet

sumy 10 000,- EUR, ktorú som požadoval dňa 12. 04. 2011 v sťažnosti na prieťahy ohľadom

oneskoreného konania a rozhodovania Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici

a sumy 150 000,- EUR, ktorá je súčtom 75 000,- EUR ako náhrada sumy ako odškodného,

ktorá sa ako kompenzácia za stratu živiteľa mala vymôcť od lekára, ktorý mal zaviniť

usmrtenie môjho otca I. Ď., ale vyšetrovanie tohto usmrtenia JUDr. P. M. zmaril. Ďalšia

suma 75 000,- EUR je kompenzáciou nemajetkovej psychickej ujmy spôsobenej

namietnutým konaním orgánov činných v trestnom konaní a porušeniami mojich

garantovaných práv zo strany týchto orgánov. Dovedna teda zo strany Vyššej vojenskej

prokuratúry v Trenčíne ako zástupcu Generálnej prokuratúry a zo strany Sekcie kontroly a

inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská Bystrica ako zástupcu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žiadam spoločne a nerozdielne primerané

zadosťučinenie v sume 160 000,- EUR (slovom: jednostošesťdesiattisíc EUR).

4. Zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov () v však uvádza: „K návrhu na

začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom

alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.“ V § 31a tohto zákona sa

ďalej uvádza: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na

konanie pred Ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .“ Obidve procesné normy pripúšťajú v prípadoch povinného

zastúpenia advokátom výnimku z tohto povinného zastúpenia, ak potenciálny zastupovaný

má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, čo je aj môj prípad.

5. Posledné rozhodnutie v tejto veci je upovedomenie Vyššej vojenskej prokuratúry

Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 z doručené prvýkrát na moju adresu dňa 07. 07. 2011. Túto

ústavnú sťažnosť podávam v zákonom určenej dvojmesačnej lehote.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako

sťažnosť podľa (ďalej len „“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na účinný prostriedok nápravy podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazu diskriminácie podľa čl. 14

dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej

služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, 3. inšpekčného oddelenia Banská Bystrica

(ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho

uznesením zo 7. decembra 2010, postupom Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej

Bystrici (ďalej len „vojenská obvodová prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej uznesením zo 4. apríla 2011, ako aj postupom Vyššej vojenskej

prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „vyššia vojenská prokuratúra“) vo veci vedenej pod

sp. zn. 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa čl. a práv podľa a dohovoru v spojení s

dohovoru postupom vyšetrovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010

a jeho uznesením zo 7. decembra 2010, postupom vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci

vedenej pod sp. zn. a jej uznesením zo 4. apríla 2011, ako aj postupom vyššej

vojenskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa

vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením

zo 7. decembra 2010

Vyšetrovateľ namietaným uznesením odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku trestné oznámenie sťažovateľa vo veci podozrenia z prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa , ktorého sa mal

dopustiť ÚJKP OR PZ v Žiline JUDr. P. M. tým, že sa v pridelenej trestnej veci nezaoberal

novým dôkazným prostriedkom vypracovaným MUDr. J. I. o príčine smrti I. Ď., „nakoľko

nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §-u 197 ods. 2 Trestného

poriadku“.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa uznesenie podľa odseku 1 alebo 2 sa doručí

oznamovateľovi a poškodenému. Oznamovateľ a poškodený môžu proti uzneseniu podať

sťažnosť. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.

Podľa dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred

začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa pri výkone tohto dozoru je

prokurátor oprávnený dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie

a skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú

súčasťou spisu.

Podľa pri výkone tohto dozoru je

prokurátor oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré

môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami.

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak

a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej

výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť,

alebo c) nie je dôvodná.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že proti namietanému

uzneseniu vyšetrovateľa mohol sťažovateľ ako oznamovateľ podať sťažnosť (čo aj urobil),

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný orgán prokuratúry, v danom

prípade prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry. Sťažnosť podľa § 197 ods. 3

možno vzhľadom na možnosti vyplývajúce z a

nepochybne považovať v zmysle

za právny prostriedok, ktorý osobitný právny predpis sťažovateľovi účinne poskytuje na

ochranu jeho základných práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa a dohovoru v spojení s dohovoru postupom

vyšetrovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením

zo 7. decembra 2010, odmietol podľa z dôvodu

neprípustnosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vojenskej

obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej uznesením

zo 4. apríla 2011

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do

dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu

v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V rovnakej lehote

upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou považuje podnet, ako aj opakovaný podnet (príp. ďalší

opakovaný podnet) podľa zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon

sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj

vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri

napr. , , atď.).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie

tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry

Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným

súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej

kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa

zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických

prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím

trestného stíhania (, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

proti namietanému postupu vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.

a jej uzneseniu zo 4. apríla 2011 mohol sťažovateľ podať podnet, resp.

opakovaný podnet (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

nadriadený prokurátor, v danom prípade prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa aj v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru v spojení s dohovoru postupom

vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a jej uznesením

zo 4. apríla 2011, odmietol podľa z dôvodu

neprípustnosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa

a práv podľa a dohovoru v spojení s dohovoru

postupom vyššej vojenskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a jej

prípisom z 30. júna 2011

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa podaním

z 3. mája 2011 označeným ako „Vec: Uznesenie -14 zo dňa 04. apríla 2011 –

Sťažnosť a trestné oznámenie z ďalšieho podozrenia z deliktu zneužívania právomoci

verejného činiteľa mjr. JUDr. P. M.“ domáhal preskúmania postupu vyšetrovateľa vo veci

vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesenia zo 7. decembra 2010,

ako aj postupu vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. a

jej uznesenia zo 4. apríla 2011. Označené podanie sťažovateľa bolo odstúpené vyššej

vojenskej prokuratúre, ktorá ho kvalifikovala ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1

zákona o prokuratúre. Tento opakovaný podnet sťažovateľa vybavil prokurátor vyššej

vojenskej prokuratúry namietaným prípisom sp. zn. Vn 295/10 z 30. júna 2011 tak, že ho

ako nedôvodný odložil.

V namietanom prípise vyššej vojenskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:

„Dňa 20. 5. 2011 bola na tunajšiu prokuratúru z Vojenskej obvodnej prokuratúry

Banská Bystrica odstúpená časť Vášho podania zo dňa 3. 5. 2011, v ktorej vyslovujete

nespokojnosť s postupom a rozhodnutím príslušníka inšpekčnej služby a prokurátora VOP

B. Bystrica vo vzťahu ku konaniu sp. zn. . Táto odstúpená časť Vášho podania

bola vyhodnotená ako opakovaný podnet v zmysle

o prokuratúre v znení neskorších predpisov, na preskúmanie zákonnosti vybavenia

prvotného podnetu prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Pri vybavovaní Vášho opakovaného podnetu som preskúmal dozorový spis Vojenskej

obvodnej prokuratúry B. Bystrica sp. zn. ako, aj vyšetrovací spis Sekcie

kontroly a inšpekčnej služby Odbor inšpekčnej služby 3. inšpekčné oddelenie B. Bystrica

ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010.

Na základe preskúmania predmetných spisových materiálov nevyplynuli nové alebo

iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zistiť najmä skutkový, alebo aj právny

stav veci nad rámec tých, ako je konštatované v uznesení ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo

7. 12. 2010, ktorým bola podľa odmietnutá vec oznámenia

o trestnom čine zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)

Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť príslušník ÚJKP OR PZ v Žiline v pridelenej trestnej veci,

vedenej pod ČVS: ORP-105/OVK-ZA-2008 tým, že sa nezaoberal novým dôkazným

prostriedkom vypracovaným MUDr. J. I. o príčine smrti I. Ď. zo dňa 4. 9. 2006, čím došlo k

zmareniu vyšetrovania. Rovnako neboli zistené nové alebo iné skutočnosti nad rámec tých,

ako sú konštatované v uznesení prokurátora VOP B. Bystrica sp. zn. z 4. 4.

2011, ktorým podľa zamietol Vašu sťažnosť proti

predmetnému uzneseniu ako nedôvodnú. Prokurátor VOP B. Bystrica sa v odôvodnení

predmetného uznesenia danou vecou podrobným spôsobom zaoberal, pričom sa

vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami danej veci, toto uznesenie vychádza zo

zisteného skutkového stavu, je vecne správne a dôvodné, vrátane zákonného poučenia o

prípustnosti opravného prostriedku, preto naň aj ja v podrobnostiach odkazujem.

Taktiež som nezistil žiadne nové podstatné skutočnosti na rámec tých, ako je

konštatované vo vyrozumení prokurátora VOP B. Bystrica sp. zn. -28 z 21. 4.

2011, ktorým Vás na základe Vášho podnetu z 12. 4. 2011 upovedomil 0 výsledku

preskúmania zákonnosti postupu vyšetrovateľa SKIS MV SR v konaní ČVS: SKIS-293/IS-3-

-2010. Prokurátor VOP B. Bystrica sa v označenom vyrozumení o vybavení podnetu, ktorý

v časti odložil ako nedôvodný, danou vecou požadovaným spôsobom zaoberal a jeho záver

považujem za vychádzajúci zo zabezpečeného spisového materiálu a teda za dôvodný

a zákonný.

K ďalším okolnostiam, ktoré uvádzate vo svojom opakovanom podnete z 3. 5. 2011,

je nevyhnutné poukázať na ustanovenie , podľa ktorého dozor nad

dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva

prokurátor. Týmito prokurátorom bol vo vzťahu ku konaniu, v ktorom malo dôjsť k Vami

v trestnom oznámení uvádzanému konaniu policajta M., príslušný prokurátor Okresnej

prokuratúry Žilina. Vojenská súčasť prokuratúry a ani inšpekčná služba MV SR nie je

príslušná na preskúmavanie a hodnotenie konania a rozhodovania príslušného prokurátora

vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou v trestnom konaní. Toto je zverené výlučne do

kompetencií jemu nadriadeného prokurátora a samozrejme v súdnom konaní príslušnému

súdu. Taktiež vojenská súčasť prokuratúry nemá právomoc viesť akési duplicitné alebo

alternatívne vyšetrovanie, posudzovať správnosť vykonávania procesných úkonov,

správnosť vedenia celého trestného konania, či posudzovať a hodnotiť dôkazy v danej

trestnej veci. V prípade, ak by dozor vykonávajúci prokurátor zistil podozrenie

z protiprávneho konania vyšetrovateľa, bol by takýto podnet odstúpil inšpekčnej službe PZ

na ďalšie konanie. Naviac je potrebné zhodne s prokurátorom VOP B. Bystrica uviesť aj to,

že postup vyšetrovateľa M. a prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina boli v rámci konaní

o podnetoch preskúmavané aj Krajskou prokuratúrou Žilina a Generálnou prokuratúrou

SR, pričom neboli zistené nedostatky.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, Vás upovedomujem, že Váš

opakovaný podnet ako nedôvodný odkladám, nakoľko neboli v postupe prokurátora

Vojenskej obvodnej prokuratúry B. Bystrica pri vybavovaní Vášho prvotného podnetu

v konaní zistené prieťahy alebo také porušenie zákona, na ktoré by bolo

potrebné, alebo možné reagovať prijatím prokurátorského opatrenia.

Zároveň Vás v zmysle ustanovenia o prokuratúre

upovedomujem, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor len

vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí

tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením

svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.“

V namietanom prípise vyššej vojenskej prokuratúry sa odkazuje aj na uznesenie

vojenskej obvodovej prokuratúry sp. zn. zo 4. apríla 2011. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti preskúmal aj označené

uznesenie vojenskej obvodovej prokuratúry, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... JUDr. PhDr. P. Ď. vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že celé uznesenie zo

dňa 7. 12. 2010 je uznesenie o inom podaní, v lepšom prípade ho možno nazvať uznesením

len o časti podania. Oznamovateľ ďalej poukazuje na to, že predmetné uznesenie je

uznesením len o možnom zneužívaní právomoci verejného činiteľa, kde on v podaní z 18.

10. 2010, ktoré bolo podané na Krajskej prokuratúre v Žiline uviedol, že v prípade JUDr.

P. M. má ísť minimálne o marenie úlohy verejným činiteľom, v prípade jeho dokázaného

zlého úmyslu by malo ísť o marenie spravodlivosti a zneužívanie právomoci verejného

činiteľa. V sťažnosti oznamovateľ ďalej uvádza, že JUDr. P. M. hrubou nedbanlivosťou

považoval dva odlišné dokumenty od MUDr. J. I. za totožný dokument a v tomto omyle jeho

matke dňa 10. 3. 2008 vrátil dokument „správa o príčine smrti - doplnok“ zo dňa 4. 9.

2006, ktorý nebol prílohou pôvodného trestného oznámenia. Z tohto dokumentu je jasné, že

ide o smrť úrazom a nie o prirodzený infarkt. Taktiež že skutočnosti v spomínanom

dokumente zo dňa 4. 9. 2006 svedčia o nedostatočnosti povinnej starostlivosti. Overenie, či

naozaj v prípade jeho otca - chránenej osoby nebola povinná zdravotná pomoc zanedbaná,

už orgány činné v trestnom konaní neurobili, hoci boli v osobe P. M. na to upozornené aj

správou o príčinnej smrti - doplnkom zo dňa 4. 9. 2006, ktorý JUDr. P. M. dňa 10. 3. 2008

oznamovateľovej matke v omyle z nedbanlivosti vrátil bez toho, aby mu venoval pozornosť.

Ďalej že keby JUDr. P. M. venoval pozornosť dokumentu, správa o príčinnej smrti -

doplnok zo dňa 4. 9. 2006 čo však z hrubej nedbanlivosti neurobil, okamžite mal urobiť

všetky potrebné kroky zaistením dôkazných prostriedkov, aby bolo možné vykonať dôkaz.

Keďže tak neurobil, zmaril úlohu, na ktorú ako verejný činiteľ bol povinný a tak v

súčasnosti už dôkazy nie je možné vykonať. Zdravotné záznamy jeho otca I. Ď. ostali ľahko

prístupné a tak mohlo dochádzať k ich falšovaniu a samoúčelnému dopĺňaniu podvrhmi.

Následkom tohto zmarenia úlohy verejným činiteľom nie je teda možné zistiť skutkový stav

tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. V závere svojej sťažnosti oznamovateľ uvádza,

že uznesenie zo dňa 7. 12. 2010 voči ktorému podal sťažnosť, je len čiastočným uznesením,

čiže je len uznesením o časti veci - o časti jeho podania na Krajskú prokuratúru zo dňa 18.

10. 2010. Prokurátor teda môže rozhodnúť len o zákonnosti čiastočného uznesenia.

Podstatnú časť veci vyšetrovateľ opomenul a nevybavil v zákonnej lehote.

Vyšetrovateľ PZ sťažnosti oznamovateľa JUDr. PhDr. P. Ď. nevyhovel a v zmysle §

190 ods. 2 písm. a/ sťažnosť predložil na rozhodnutie prokurátorovi Vojenskej

obvodnej prokuratúry Banská Bystrica.

Na základe podanej sťažnosti som v súlade s preskúmal

správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo

a dospel som k záveru, že hoci sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. bola prípustná, podaná

oprávnenou osobou u príslušného orgánu a v zákonom stanovenej lehote, nie je dôvodná.

V rámci preskúmania napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré mu predchádzalo,

som sa oboznámil so spisovým materiálom ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010, ktorého súčasťou

je okrem iného aj fotokópia relevantnej časti spisového materiálu

ČVS: ORP-105/OVK-ZA-2008.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v tomto prípade sa v plnej miere stotožňujem

s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia vyšetrovateľa SKIS PZ a síce s tým, že

v danom prípade absentuje subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu

zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a teda neboli

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty špecifikovaného prečinu podľa § 326 Tr. zák.

Vyšetrovateľ PZ OR PZ Žilina JUDr. M. vo svojom uznesení ČVS: ORP-105/OVK-ZA-2008

zo dňa 15. 2. 2008 konkrétne v odôvodnení predmetného uznesenia uviedol dôkazy a

listinné materiály, o ktoré sa pri rozhodovaní opieral a z ktorých vychádzal spolu s úvahami

ktorými sa spravoval. Skutočnosť, že oznamovateľ alebo poškodený /resp. iný subjekt

trestného konania/ nesúhlasí s právnymi závermi, ku ktorým vyšetrovateľ PZ dospel,

automaticky nezakladá podozrenie zo spáchania trestného činu vyšetrovateľom, ktorý

rozhodnutie vydal a práve pre tieto prípady zákonodarca zakotvil do

možnosť podania opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu s tým, že na základe

podaného opravného prostriedku vec preskúma nadriadený orgán ako tomu bolo aj

v predmetnej veci.

V je uvedené, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia

dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založenom na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho,

či ich obstaral súd, orgány činné v trestom konaní alebo niektorá zo strán.

Je pravdou, že vyšetrovateľ SKIS PZ sa v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 7. 12.

2010, proti ktorému sťažnosť oznamovateľa smeruje, nevenoval aj podozreniu z naplnenia

skutkovej podstaty prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák. zo strany

vyšetrovateľa OR PZ Žilina JUDr. M., avšak v tomto prípade mám za to, že nebola

naplnená objektívna stránka tohto trestného činu, keďže zo strany vyšetrovateľa PZ JUDr.

M. v predmetnej veci nedošlo k zmareniu splnenia dôležitej úlohy tak ako to predpokladá

skutková podstata už vyššie uvedeného prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa §

327 Tr. zák. Poukazujem na tú skutočnosť, že k úmrtiu p. I. Ď. došlo dňa 13. 5. 2006 o 15.

20 h a pitva bola vykonaná následne dňa 16. 5. 2006, kde ako vyplýva z predloženého

spisového materiálu, správy o príčine smrti I. Ď..., ktoré vypracoval MUDr. J. I. pre

spoločnosť A., a. s... boli zo dňa 7. 6. 2006 a následne doplnok k tejto správe dňa 4. 9. 2006,

pričom trestné oznámenie bolo podané zo strany p. E. Ď. až dňa 14. 1. 2008, teda po

dlhšom časovom odstupe na čo vyšetrovateľ OR PZ Žilina vplyv nemal. Taktiež je potrebné

uviesť, že vyšetrovateľ OR PZ Žilina sa pri svojom rozhodovaní opieral okrem iného tiež aj

o oznámenie o výsledku šetrenia podania, ktoré bolo vypracované Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou pobočka Martin zo dňa 4. 7. 2006, kde závery v tomto oznámení

prijaté vyšetrovateľ OR PZ Žilina taktiež nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Tu je

potrebné uviesť, že v predmetnej veci /ohľadom podania E. Ď. zo dňa 14. 1. 2008/

vykonávala dozor nad zákonnosťou konania príslušná Okresná prokuratúra v Žiline pod sp.

zn. a následne bol postup vyšetrovateľa OR PZ Žilina v predmetnej veci

preskúmavaný na základe podnetu p. E. Ď. aj Krajskou prokuratúrou v Žiline pod sp. zn. 1

Kn 69/08, kde bol tento postup vyhodnotený ako vecne správny a taktiež bola predmetná vec

preskúmavaná opakovane aj zo strany Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV/1 Gn

432/2008.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že zo strany vyšetrovateľa OR PZ Žilina

JUDr. M. nedošlo ani k naplneniu znakov prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa

Tr. zák. a ani iného trestného činu uvedeného v ...

Čo sa týka záveru sťažnosti oznamovateľa, kde poukazuje na to, že napadnuté

uznesenie vyšetrovateľa SKIS PZ zo dňa 7. 12. 2010 je uznesením len o časti veci - o časti

jeho podania na Krajskú prokuratúru zo dňa 18. 10. 2010, tak tu je potrebné uviesť, že do

pôsobnosti tunajšej prokuratúry neprináleží vykonávanie dozoru nad zachovávaním

zákonnosti vo veciach, v ktorých sú podozrivé zo spáchania trestnej činnosti civilné osoby,

takže na tunajšiu prokuratúru bolo podanie oznamovateľa zo dňa 18. 10. 2010, ktoré

pôvodne adresoval Krajskej prokuratúre v Žiline, bolo tunajšej prokuratúre odstúpené len

v tej časti, v ktorej oznamovateľ poukazuje na podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo

strany príslušníka PZ - vyšetrovateľa PZ JUDr. P. M.

Som toho názoru, že v tomto prípade vzhľadom na už uvádzané skutočnosti bol

postup vyšetrovateľa SKIS PZ vo veci oznámenia JUDr. PhDr. P. Ď. v zmysle § 197 ods. 1

písm. d/ dôvodný a mám za to, že sťažnosťou napadnuté uznesenie vyšetrovateľa PZ

MV SR SKIS Banská Bystrica je zákonné a vecne správne. Vyšetrovateľ SKIS PZ do

spisového materiálu zabezpečil písomné podklady v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie

vo veci.

Vzhľadom k vyššie uvedenému som rozhodol o zamietnutí sťažnosti JUDr. PhDr. P.

Ď. proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa SKIS PZ tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej súčasťou základného práva na inú právnu ochranu

podľa je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv

príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu

(§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť

príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom,

resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.

Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. , ,

, ), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu

nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému

podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. , ,

atď.).

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) ústavný súd

taktiež pripomína, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné

oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na

základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1 Trestného

poriadku vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že

v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením

a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho deliktu,

b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie, c) odloží, ak je trestné stíhanie

neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného

poriadku). Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie

podľa bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti

proti nemu ( ) a následne sa môže domáhať ochrany svojich

práv aj podnetom a opakovaným podnetom, príp. ďalším podnetom, ktoré sú príslušné

orgány prokuratúry povinné preskúmať a zaujať k nim meritórne stanovisko. V naznačenom

kontexte ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych

hmotných práv oznamovateľa trestného činu (, ).

Z citovanej časti prípisu vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. Vn 295/10 z 30. júna

2011 vyplýva, že prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry sa podaním sťažovateľa, ktoré

kvalifikoval ako opakovaný podnet, riadne zaoberal, pričom v tejto súvislosti preskúmal

príslušnú spisovú dokumentáciu a na tomto základe vyhodnotil postup podriadeného

prokurátora – prokurátora vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho uznesenie zo 4. apríla 2011 (týmto uznesením bola odmietnutá

predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa proti namietanému uzneseniu vyšetrovateľa, ako

nedôvodná, pozn.) ako vecne správny a dôvodný a v podrobnostiach na neho poukázal.

Zároveň prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry poukázal na skutočnosť, že postup

vyšetrovateľa bol preskúmaný na základe ďalších podaní sťažovateľa aj Okresnou

prokuratúrou v Žiline, Krajskou prokuratúrou v Žiline a Generálnou prokuratúrou

Slovenskej republiky, „pričom neboli zistené nedostatky“, a až na tomto základe opakovaný

podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložil.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup vyššej vojenskej

prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a ani jej prípis z 30. júna 2011

nevykazuje také nedostatky, na základe ktorých by bolo možné po prípadnom prijatí

sťažnosti dospieť k záveru, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

. Rovnako tak nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť v danom

prípade ani k porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru. Sťažovateľ nepochybne mal k dispozícii právne prostriedky na ochranu svojich

práv (sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, podnet, opakovaný podnet), ktoré aj využil,

pričom príslušné orgány prokuratúry sa nimi zákonom ustanoveným postupom zaoberali

a zaujali k nim meritórny postoj, pričom skutočnosť, že im nevyhoveli podľa predstáv

sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení tohto práva podľa dohovoru. Ústavný súd

taktiež pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným postupom vyššej vojenskej prokuratúry a jej prípisom z 30. júna 2011,

ktorá by mohla signalizovať porušenie zákazu diskriminácie vyplývajúceho z čl. 14

dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho významu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011