Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 536/2014
PDF · 189.37 KB
No categories available
III. ÚS 536/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. K. pre namietané porušenie jeho základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 61/13-11 z 24. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. IV/6 GPt 61/13-11 z 24. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“),
ktorým odložila opakovaný podnet sťažovateľa z 28. februára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutému oznámeniu predchádzalo podanie trestného
oznámenia sťažovateľom 26. septembra 2008 pre prečin neoprávneného zásahu do práva
k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mala
dopustiť P. K. tým, že 12. septembra 2008 v čase o 21.00 h znemožnila sťažovateľovi
výmenou zámkov vstup do bytu, v ktorom mal v zmysle zmluvy uzavretej medzi nimi
19. mája 2008 prenajatú jednu z jej izieb. Uznesením povereného príslušníka Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, obvodného oddelenia Policajného zboru
Petržalka – stred ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 z 30. januára 2012 bolo trestné stíhanie
zastavené z dôvodu, že uvádzaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod ani
na postúpenie veci. Sťažnosť sťažovateľa prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V
uznesením č. k. 4 Pv 664/09-78 z 24. februára 2012 ako nedôvodnú zamietol a podnet
sťažovateľa prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave listom č. k. 1 KPt 524/10-37
z 10. apríla 2012 taktiež ako nedôvodný odložil.
Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 361/2011, I. ÚS 53/2014,
I. ÚS 55/2014, II. ÚS 447/2014) zistil, že predmetná sťažnosť je pokračujúcou polemikou
sťažovateľa s právnymi názormi nielen orgánov činných v trestnom konaní, ale aj
Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktoré
súbežne s nimi rozhodovali o žalobe sťažovateľa „o neplatnosť výpovede nájmu časti
bytu“. V tejto súvislosti poznamenáva, že v čase vybavenia opakovaného podnetu
sťažovateľa generálnou prokuratúrou už bolo zo strany krajského súdu rozsudkom č. k. 14
Co 239/2011-201 z 26. marca 2013 rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
prvostupňového súdu č. k. 11 C 174/08-163 zo 16. marca 2011, pričom tieto rozsudky boli
predmetom ústavného prieskumu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 53/2014.
Sťažovateľ svoju sťažnosť okrem iného odôvodňuje tým, že:
«Orgány činné v trestnom konaní a generálny prokurátor dospeli k názoru, že
výpoveď z nájomnej zmluvy bola zákonná, čo ich viedlo k záveru, že skutok ako bol
vymedzený v uznesení o začatí trestného stíhania nie je trestným činom. Orgány činné
v trestnom konaní v odôvodnení rozhodnutia o zastavení trestného stíhania a generálny
prokurátor v napádanom prípise žiadnym odkazom na príslušné ustanovenia občianskeho
práva hmotného nevysvetlili pojem zákonnosť výpovede a ani neuviedli dostatočne určito
a zrozumiteľne, čo treba chápať pod zákonnosťou výpovede nájomnej zmluvy z hľadiska
občianskeho práva hmotného ako predbežnej otázky trestného konania. Táto skutočnosť
spôsobuje zmätočnosť ich rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť...
Závery orgánov činných v trestnom konaní a generálneho prokurátora o akomsi
silnejšom práve vlastníckom vo vzťahu k skutku z 12. 09. 2008 sú z ústavného hľadiska
vzhľadom na čl. 20 ods. 3 ústavy a zásadu „male menim iure nostro uni non debemus“
neudržateľné...
Závery orgánov činných v trestnom konaní a generálneho prokurátora, že nájomný
vzťah zo zmluvy medzi p. K. a sťažovateľom uzatvorenej 19. 05. 2008 nepožíva právnu
ochranu podľa § 685 a nasl. ust. Občianskeho zákonníka je záverom neopodstatneným
a z ústavného hľadiska neudržateľným...
Orgány činné v trestnom konaní na základe chybných právnych záverov o predbežnej
otázke, na posúdenie objektívnej stránky prečinov podľa § 194, § 218 a 345 TZ nezohľadnili
skutočnosť, že sťažovateľ podal v zákonnej lehote po doručení výpovede nájomnej zmluvy
na príslušný súd žalobu o neplatnosť výpovede nájomnej zmluvy... V tomto smere
občianskoprávne konanie nebolo právoplatne ukončené, preto z ústavného hľadiska
požiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia orgánov činných
v trestnom konaní je odvolávka na neprávoplatné rozhodnutie v občianskoprávnom konaní
odvolávkou neudržateľnou... orgány činné v trestnom konaní... sa... pri rozhodovaní
o predbežnej otázke trestného konania vo vzťahu k platnosti, respektíve k účinnosti
výpovede nájomnej zmluvy dostatočne nevysporiadali...
Z obsahu vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľa... vyplýva, že príslušní
policajti sa vôbec a to viac ako dva roky postupom súladným s trestným poriadkom,
nezaoberali trestným oznámením sťažovateľa zo dňa 26. 9. 2008, i keď zo záverov
generálnej prokuratúry vyplýva, že už samotné oznámenie bolo dostatočným podkladom
na začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku...
Konštatovanie generálneho prokurátora v napádanom prípise, že nezistil pochybenie
a porušenie zákona teda nie je správne a prispieva k zbytočným prieťahom v konaní.
Dvojročné nekonanie vo veci trestného oznámenia a tri úkony v trestnej veci za dobu
ďalších 18 mesiacov, nemožno podľa sťažovateľa označiť za zákonný postup v zmysle zásad
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho veci
rozhodol týmto nálezom:
„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, rozhodnutím – prípisom
IV/6 GPt 61/ 13-11 zo dňa 24. 06. 2013 v časti vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľa
vo veci skutku z 12. 09. 2008, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli
pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 na základe trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa
26. 09. 2008, porušila základné právo P. K. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
IV/6 GPt 61/13-11 zo dňa 24. 06. 2013 v časti odloženia opakovaného podnetu sťažovateľa
týkajúcej sa skutku z 12. 09. 2008, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali
a rozhodli pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011 zrušuje.
3. Generálnej prokuratúre prikazuje bez porušovania základných práv sťažovateľa
znovu konať a rozhodnúť o opakovanom podnete sťažovateľa vo veci skutku z 12. 09. 2008,
o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-
2011.
4. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 euro (dvetisíc),
ktoré mu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky povinné zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Kancelárii Ústavného súdu ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. K.
v sume 200 €.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 166/04,
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oznámením generálnej prokuratúry
č. k. IV/6 GPt 61/13-11 z 24. júna 2013, ktorým odložila jeho opakovaný podnet
z 28. februára 2013 vo veci ním podaného trestného oznámenia.
1. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že právo
na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia, ako aj právo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie sú
súčasťou základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, I. ÚS 141/2013, I. ÚS 29/2014 a iné). To znamená, že
sťažovateľ nemá ústavou (ale ani dohovorom, pozn.) zaručené právo, aby na podklade ním
podaného trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe, a toto právo
nemožno odvodiť ani z niektorého z ďalších ústavou garantovaných práv. Sťažovateľovi
z jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba
právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali
(III. ÚS 261/05). Inými slovami, súčasťou tohto práva nie je právo, aby príslušné orgány
prokuratúry podnetu, resp. opakovanému podnetu sťažovateľa vyhoveli
(m. m. napr. I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09).
Napriek tomu, že predmetná judikatúra je sťažovateľovi známa (I. ÚS 252/2010,
IV. ÚS 718/2013, IV. ÚS 269/2014), svojimi argumentmi týkajúcimi sa konkrétnych
zmluvných dojednaní, inštitútov občianskeho práva hmotného, kvalifikácie trestných činov,
kompetencií jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní, ako aj obsahu základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sa opätovne snaží presvedčiť ústavný súd o tom,
že jedine ním (t. j. sťažovateľom) podávaný výklad na vec sa vzťahujúcich všeobecne
záväzných právnych predpisov je správny a jeho sťažnosť je dôvodná.
V pripojenom napadnutom oznámení zastupujúci prokurátor generálnej prokuratúry
okrem iného uviedol:
„Na podklade preskúmania príslušných spisových materiálov považujem vyššie
citované rozhodnutia – uznesenie povereného príslušníka OR PZ Bratislava V, OO PZ;
Petržalka – stred č. ORP-1068/ST-B5-2011 zo dňa 30. 01. 2012 o zastavení trestného
stíhania podľa § 215 odsek 1 písm. b) Trestného poriadku a uznesenie prokurátora
Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn. 4 Pv 664/09-78 zo dna 24. 02. 2012 o zamietnutí
Vašej sťažnosti podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku za zákonné
a opodstatnené, pričom sa s nimi stotožňujem a v podrobnostiach poukazujem
na argumentáciu, obsiahnutú v odôvodnení týchto rozhodnutí (uznesení), ktoré Vám boli
doručené.
Taktiež sa stotožňujem so spôsobom vybavenia Vášho podnetu zo dňa 21. 03. 2012
Krajskou prokuratúrou Bratislava a v tom zmysle s príslušnou argumentáciou prokurátora
Krajskej prokuratúry Bratislava, pojatou v upovedomení Vašej osoby pod sp. zn.
1 KPt 524/10-37 zo dňa 10. 04. 2012.
Vykonanými vyšetrovacími úkonmi v rámci prípravného konania v danej trestnej veci
bol zistený skutkový stav veci v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 2 odsek 10 Trestného
poriadku, pričom nimi produkovanými dôkazmi, po ich vyhodnotení jednotlivo i v ich
súhrne (§ 2 odsek 12 Trestného poriadku), nebolo preukázané naplnenie všetkých
zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu – prečinu neoprávneného zásahu do
práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 odsek 1 Trestného zákona
zo strany... P. K., a to predovšetkým subjektívnej stránky citovaného trestného činu
(prečinu).
Taktiež nebolo preukázané, ohľadne skutku zo dňa 12. 09. 2008, naplnenie
zákonných znakov žiadneho iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného
zákona.
V predmetnej veci (pre skutok, ktorý bol predmetom trestného stíhania
pod ČVS: ORP-1068/ST-B5-2011) sa jedná nie o vzťah trestnoprávny, ale výlučne
o občianskoprávny vzťah, riešenie (a vyriešenie) ktorého je možné jedine občianskoprávnou
cestou (v konaní o občianskoprávnych veciach) a nie cestou trestnoprávnou (v trestnom
konaní).
S poukazom na horeuvedené skutočnosti, keďže v postupe a rozhodnutiach... som
nezistil pochybenie a ani porušenie zákona, majúce vplyv na samotné meritórne vybavenie
veci, ktoré považujem za zákonné a správne, Váš opakovaný podnet zo dňa 28. 02. 2013
bez prijatia opatrení, vo vzťahu k predmetnej trestnej veci a k jej meritórnemu ukončeniu,
ako nedôvodný odkladám.“
Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet
sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), a preto jeho odloženie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým oznámením generálnej prokuratúry
a základným právom sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by
zakladala reálne možnosť rozhodnúť o jeho porušení po prípadnom prijatí sťažnosti
sťažovateľa na ďalšie konanie. Takýto príčinný vzťah totiž nemôže založiť sama osebe
skutočnosť, že príslušná prokuratúra podnetu podanému podľa zákona o prokuratúre
nevyhovela podľa predstáv jeho pisateľa (I. ÚS 38/02). Vzhľadom na uvedené skutočnosti
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa v časti
týkajúcej sa námietky porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým oznámením generálnej
prokuratúry. Keďže vzhľadom na obsah označených práv je sťažovateľovi známe (napr.
III. ÚS 87/05, IV. ÚS 718/2013, IV. ÚS 269/2014 a iné) aj iné odôvodnenie takéhoto
rozhodnutia ústavného súdu, nebolo v danom prípade potrebné toto duplicitne citovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014