Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 269/2014
PDF · 269.93 KB
No categories available
IV. ÚS 269/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného
advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd prípismi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.
IV/1 GPt 472/13-7 zo 4. októbra 2013 a č. k. IV/1 GPt 472/13-11 z 13. novembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
prípismi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
č. k. IV/1 GPt 472/13-7 zo 4. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý prípis zo 4. októbra 2013“)
a č. k. IV/1 GPt 472/13-11 z 13. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý prípis z 13. novembra
2013“, spolu len „napadnuté prípisy“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 4. januára 2011 Okresnému riaditeľstvu
Policajného zboru Bratislava V písomné trestné oznámenie proti M. M., ktorý mal
zorganizovať „nátlak a bezprávne vyhrážky svojim právnym zástupcom Ľ. P. s cieľom
dosiahnuť uvoľnenie a vypratanie bytu na ulici ... vo vlastníctve M. M. Následne proti vôli
a aktívnej obrane sťažovateľa, organizoval 01. 01. 2011 po 15:00 hod. vniknutie dvoch osôb
a to Ľ. P. a neznámeho muža do izby bytu, ktorú sťažovateľ užíval, pričom neznámy muž
sťažovateľovi spôsobil fyzickým útokom 13 dňovú práceneschopnosť a následne
v spolupáchateľstve vykonával násilné vysťahovanie sťažovateľa z bytu M. M...“.
Poverený príslušník Policajného zboru (ďalej len „príslušník Policajného zboru“)
uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo 16. februára 2011 (ďalej len „uznesenie
zo 16. februára 2011“) trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal na prejednanie priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava
V uznesením č. k. 1 Pn 149/11-3 z 24. júna 2011 uznesenie príslušníka Policajného zboru
zo 16. februára 2011 zrušil a príslušníkovi Policajného zboru uložil vo veci znovu konať
a rozhodnúť.
V súvislosti s už uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ bol vo veci trestného oznámenia vypočutý dňa 08. 08. 2011 do zápisnice,
pričom do zápisnice uviedol aj adresu prechodného bydliska aj svoje číslo mobilného
telefónnu pre prípad, aby bol poverenému príslušníkovi PZ k dispozícii pre úkony trestného
konania.
Poverený príslušník PZ uznesením ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo dňa
07. septembra 2011 trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku Obvodnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), písm. b) zák. č. 372/1990 Zb.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na základe sťažnosti podanej
sťažovateľom uznesením č. k. 1 Pn 149/11-10 zo dňa 10. 10. 2012, zrušil uznesenie
povereného príslušníka PZ a prikázal mu vo veci konať a rozhodnúť.
Poverený príslušník PZ uznesením ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo dňa
02. decembra 2011 trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku Obvodnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), písm. b) zák. č. 372/1990 Zb.
Proti uznesenie povereného príslušníka podal sťažovateľ 16. 12. 2011 sťažnosť.
Dňa 28. 12. 2011 doručil sťažovateľ na Okresnú prokuratúru Bratislava V návrh na
vykonanie dôkazov.
Prípisom zo dňa 09. 01. 2012 dozorujúci prokurátor oznámil sťažovateľovi
postúpenie návrhu na vykonanie dôkazov poverenému príslušníkovi PZ a uložil mu, aby sa
s návrhom vysporiadal.
Uznesením č. k. 1 Pn 149/11-19 zo dňa 02. 03. 2012 prokurátor okresnej prokuratúry
zrušil uznesenie povereného príslušníka PZ ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo dňa
02. decembra 2011 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Dňa 27. 06. 2013 podal sťažovateľ na Okresnú prokuratúru Bratislava V sťažnosť na
prieťahy trestného konania vedeného na OO PZ Bratislava V, Obvodnom oddelení
Petržalka - sever pod ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 a žiadal prešetriť postup povereného
príslušníka PZ.
Okresná prokuratúra Bratislava V informovala sťažovateľa listom zo dňa 16. 07.
2013, č. k. 1 Pn 149/11-32 o vybavení sťažnosti na prieťahy trestného konania. Vo vybavení
uviedla, že poverený príslušník PZ rozhodol vec 28. 03. 2012 uznesením o odmietnutí veci.
Následne uznesenie odoslal prokurátorovi a sťažovateľovi ako doporučenú zásielku na
adresu sťažovateľa, ktorú uviedol ako adresu na doručovanie. Prokurátor okresnej
prokuratúry zistil, že poštovú zásielku som si v odbernej lehote neprevzal a to napriek tomu,
že som bol o jej uložení písomne informovaný. S poukazom na § 66 ods. 3 Trestného
poriadku nastala fikcia doručenia uznesenia a uznesenie povereného príslušníka PZ zo dňa
28. 03. 2012 nadobudlo právoplatnosť. Následne trestná vec bola ukončená
právoplatnosťou uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia.
List okresnej prokuratúry - vybavenie sťažnosti na prieťahy v konaní a prešetrenie
postupu povereného príslušníka PZ bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom
zamestnávateľa sťažovateľa 29. 07. 2013.
Uznesenie prokurátora okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 149/11-32 sťažovateľ
podaním zo dňa 30. 07. 2013 žiadal preskúmať nadriadenou prokuratúrou a tiež žiadal
preskúmať postup povereného príslušníka PZ konajúceho vo veci.
Krajská prokuratúra Bratislava prípisom č. k. 1 Kn 551/13-3 zo dňa 28. 08. 2013
oznámila sťažovateľovi, že napádané rozhodnutia a postup orgánov činných v trestnom
konaní vo veci sťažovateľovho trestného oznámenia zo dňa 04. 01. 2011, o ktorom sa viedlo
vyšetrovanie pod sp. zn. ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011, boli vydané v súlade zo zákonom
a sú aj vecne správne. Podnet sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodný a žiadne opatrenia
neprijala.
Sťažovateľ sa dňa 10. 09. 2013 v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. v neskoršom znení
podnetom na preskúmanie rozhodnutia a postupu Krajskej prokuratúry Bratislava
č. k. 1 Kn 551/13-3 ako aj na preskúmanie rozhodnutí a postupu orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré mu predchádzalo, obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky.
Generálna prokuratúra SR prípisom IV/1 GPt 472/13-7 zo dňa 04. 10. 2013
vyhodnotila podnet sťažovateľa ako nedôvodný a žiadne opatrenia neprijala.
Sťažovateľ 31. 10. 2013 podal ďalší opakovaný podnet adresovaný priamo
Generálnemu prokurátorovi SR, ktorým žiadal preskúmať rozhodnutie prokurátora
Generálnej prokuratúry IV/1 GPt 472/13-7 ako aj zákonnosť rozhodnutia a postupu
orgánov činných v trestnom konaní ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011, ktoré rozhodnutiu
predchádzalo.
Opakovaný podnet sťažovateľa vybavila riaditeľka trestného odboru Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Ľubica Chlpíková prípisom
č. k. IV/1 GPt 472/13-11 zo dňa 13. 11. 2013. Podnet vyhodnotila ako neobsahujúci žiadne
také nové skutočnosti, ktoré by neboli orgánom činným v trestnom konaní v základnom
postupe a prieskumnej činnosti známe, z uvedených dôvodov ďalší opakovaný podnet
odložila a neprijala žiadne opatrenia.“
Podľa sťažovateľa sa generálna prokuratúra nevysporiadala s jeho argumentmi
a tvrdeniami, ktoré uviedol v podaní z 30. júla 2013, ktorými napádal nezákonnosť
doručovania uznesenia „z 28. 03. 2012 povereného príslušníka PZ, ktorým ten trestnú vec
odmietol“. Sťažovateľ tvrdí, že skutkové zistenia orgánov činných v trestnom konaní
týkajúce sa fikcie doručenia uznesenia príslušníka Policajného zboru sp. zn.
ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 z 28. marca 2012 o odmietnutí veci trestného oznámenia pre
podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
a prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona (ďalej len
„uznesenie príslušníka Policajného zboru z 28. marca 2012“) odporujú zmluvne
dohodnutým podmienkam, ktorými sa „dodanie zásielky sťažovateľovi malo spravovať
v tom čase“.
V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že zásielka obsahujúca predmetné uznesenie
nemala byť doručovaná na adresu, keďže sťažovateľ mal na Pošte 1, Námestie SNP 35,
Bratislava, zriadenú službu Post BOX, pri ktorej „Pošta zásielky nedoručuje na adresu
uvedenú na poštovej obálke, ale zásielky ukladá v priečinku v prevádzkových priestoroch
pošty“. Z týchto dôvodov sťažovateľ spochybňuje nadobudnutie právoplatnosti
predmetného uznesenia tak podľa § 66 ods. 3, ako aj § 66 ods. 5 Trestného poriadku, keďže
sa „v priečinku PostBOX vôbec nenachádzala“. Napadnuté prípisy generálnej prokuratúry
sú podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnené, trpia vadou arbitrárnosti a sú
nepresvedčivé, keďže generálna prokuratúra sa s jeho argumentmi a námietkami týkajúcimi
sa doručovania predmetného uznesenia „dostatočne nevysporiadala, a zároveň neuviedla,
z akého dôvodu považuje tieto argumenty za neopodstatnené a bezvýznamné“.
Sťažovateľ ďalej namieta „vecnú správnosť uznesenia povereného príslušníka PZ
vydaného 28. 03. 2012 v konaní ČVS: ORP-1501/PS-B5-2012“, keďže „zo strany
povereného príslušníka PZ konajúceho v sťažovateľovej trestnej veci bola/je evidentná
snaha nepokračovať v trestnom konaní podľa zásad, ktoré ustanovuje Trestný poriadok
a chrániť osobu, ktorá sťažovateľa verbálne a fyzicky napadla a spôsobila mu 13 dňovú
práceneschopnosť... Skutkový stav... nebol zistený v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
vo veci.“.
Podľa sťažovateľa trestné konanie „trpí zbytočnými prieťahmi, keď za tri roky od
podania trestného oznámenia nebol zistený skutkový stav v rozsahu, ktorý by bez dôvodných
pochybností umožňoval spravodlivé rozhodnutia vo veci. Napádané rozhodnutie Generálnej
prokuratúry SR vzhľadom na svoju arbitrárnosť spôsobujú zbytočné prieťahy trestného
konania a jej postup má taktiež znaky poskytovania ochrany páchateľovi trestného činu
a vykazuje znaky účelového postupu v rozpore so základnou zásadou trestného konania
ustanovenú v § 1 Trestného poriadku, ako aj v rozpore s čl. 149 Ústavy Slovenskej
republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, rozhodnutím – prípisom
IV/1 GPt 472/13-7 zo dňa 04. 10. 2013 a rozhodnutím – prípisom IV/1 GPt 472/13-11
zo dňa 13. 11. 2013 porušila základné právo P. K. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom orgány činné v trestnom konaní
konali a rozhodli pod ČVS: ORP-1501/ST-B5-2011 na základe trestného oznámenia
sťažovateľa zo dňa 04. 01. 2011.
2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
IV/1 GPt 472/13-7 zo dňa 04. 10. 2013 a rozhodnutie – prípis IV/1 Gn 472/13-11 zo dňa
13. 11. 2013 zrušuje.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky prikazuje bez porušovania
základných práv sťažovateľa znovu konať a rozhodnúť o opakovanom podnete P. K. zo dňa
31. 10. 2013 vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali
a rozhodli pod ČVS: ORP-1501/ST-B5-2011.
4. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 euro (štyritisíc),
ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Kancelárii Ústavného súdu ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia P. K.
v konaní o ústavnej sťažnosti.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je
založená na právnom názore, podľa ktorého sú napadnuté prípisy generálnej prokuratúry
nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, keďže generálna prokuratúra sa s jeho argumentmi
a námietkami týkajúcimi sa doručovania uznesenia príslušníka Policajného zboru
z 28. marca 2012 dostatočne nevysporiadala.
Sťažovateľ namieta aj vecnú (ne)správnosť označeného uznesenia, keďže skutkový
stav podľa jeho názoru nebol zistený v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie vo veci.
V konečnom dôsledku generálna prokuratúra vzhľadom na arbitrárnosť jej napadnutých
prípisov „spôsobuje zbytočné prieťahy trestného konania“. Na tomto základe sťažovateľ
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Podľa petitu sťažnosti citovaného v časti I tohto uznesenia sťažovateľ namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými prípismi generálnej prokuratúry. V texte sťažnosti
sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, síce namieta aj postup
a rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, ktorý sa zaoberal jeho trestným
oznámením zo 4. januára 2011 (uznesenie príslušníka Policajného zboru z 28. marca 2012,
pozn.), ale v petite ho neoznačuje za porušovateľa svojich práv. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa len vo vzťahu k namietanému
porušeniu v sťažnosti označených práv rozhodnutiami (prípismi) generálnej prokuratúry.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými prípismi generálnej prokuratúry
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.
opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu,
resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu
nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému
podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.).
Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že generálna prokuratúra najprv prešetrila podanie
sťažovateľa z 9. septembra 2013, obsahom ktorého bola žiadosť o preskúmanie postupu
Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 551/2013 a Okresnej
prokuratúry Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 149/2011, ako aj uznesenie
príslušníka Policajného zboru z 28. marca 2012. Prokurátor generálnej prokuratúry
kvalifikoval označené podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet a po jeho preskúmaní ho
prípisom č. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra 2013 odložil ako nedôvodný.
V prípise prokurátora generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra
2013 sa okrem iného uvádza:
„Poverený príslušník Okresného riaditeľstva PZ Bratislava 5, odboru poriadkovej
polície, Obvodné oddelenie ... uznesením spisovej značky ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo
dňa 28. 3. 2012 rozhodol uznesením podľa § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku o
odmietnutí veci trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona a prečinu hanobenia národa, rasy a
presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona.
V priebehu konania o tomto podaní už bolo doteraz vydaných niekoľko rozhodnutí
(dňa 07. 09. 2011 poverený príslušník PZ v danej veci rozhodol podľa § 197 odsek 1
písmeno a) Trestného poriadku, dňa 23. 09. 2011 ste podal proti tomuto rozhodnutiu
v zákonnej lehote sťažnosť, dňa 10. 10. 2011 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 5
zrušil predmetné rozhodnutie a nariadil vo veci konať, dňa 02. 12. 2011 poverený príslušník
PZ v danej veci opätovne rozhodol postupom podľa § 197 odsek 1 písmeno a) Trestného,
poriadku, dňa 16. 12. 2011 ste podal opakovane sťažnosť, dňa 2. 3. 2012 prokurátor
Okresnej prokuratúry Bratislava 5 zrušil rozhodnutie povereného príslušníka a nariadil
vo veci znovu ďalej konať).
Generálna prokuratúra postup oboch podriadených prokuratúr, ako aj polície
považuje za zákonný a opodstatnený, nakoľko tento bol v súlade so zisteným skutkovým
stavom a taktiež bol vykonaný procesne zodpovedajúcim spôsobom.
Uznesenie povereného príslušníka OO PZ, zo dňa 28. 3. 2012 Vám doručené reálne
nebolo. Táto zásielka bola odosielateľovi, (polícii) vrátená poštovým podnikom ako zásielka
neprevzatá v odbernej lehote, ktorá sa skončila dňom 23. 4. 2012. Podľa § 66 odsek 3
Trestného poriadku ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť do vlastných rúk
zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku
doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu
v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť
na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže
zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od
uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát
o uložení nedozvedel. Občan ma teda vždy v styku s orgánmi činnými v trestnom konaný
a súdom oznámiť adresu na ktorú mu možno zasielať písomnosti. Pokiaľ neuvedie adresu,
na ktorej sa reálne zdržiava, vystavuje sa sám do situácie, že písomnosť sa považuje za
doručenú adresátovi aj vtedy, ak sa zásielka vráti z adresy, ktorú na tieto účely uviedol,
s tým, že adresát je neznámy, a to dňom, keď bola zásielka vrátená orgánu činnému
v trestnom konaní alebo súdu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel (§ 63 odsek 4 Trestného
poriadku). Z obsahu policajného spisu, ako aj z dozorového denníka okresnej prokuratúry
vyplýva, že v písomnostiach v styku s orgánmi prípravného konania ste uvádzal adresu...
Ide konkrétne napríklad o tieto písomnosti
- oznámenie o trestnom čine zo dňa 3. 1. 2011
- podanie zo dňa 26. 1. 2011
- písomná sťažnosť zo dňa 7. 6. 2011
- sťažnosť zo dňa 23. 9. 2011
- na úradnom zázname napísanom s Vami dňa 21. 11. 2011
- sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 16. 12. 2011
- návrh na vykonanie opatrenia zo dňa 28. 11. 2011
Treba konštatovať, že polícia, ako aj poštový prepravca urobili všetky potrebné
úkony pre doručenie zásielky. Uvedenú adresu ste označil ako adresu na doručovanie,
pričom na tejto adrese ste zásielku osobne neprevzal, a nestalo sa tak ani v poštou určenej
lehote. Deň uloženia zásielky pošta na poštovej doručenke vyznačila 9. 5. 2012 s tým, že
odberná lehota sa skončila dňa 27. 5. 2012. Fikcia doručenia bola preto tak zo strany
polície, ako aj okresnou prokuratúrou správne posúdená a aplikovaná.
Obe podriadené prokuratúry už v tomto štádiu konania zaujali aj vecné stanovisko
k meritu skončenia konania o trestnom oznámení. Okresná prokuratúra Bratislava 5 Vás
listom spisovej značky 1 Pn 149/11-32 zo dňa 16. 7. 2013 informovala o tom, že v postupe
povereného príslušníka PZ nebolo zistené akékoľvek pochybenie a jeho postup považuje za
zákonný a správny. Rovnako sa vyjadrila k spôsobu skončenia konania o trestnom oznámení
aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava, keď v stanovisku spisovej značky
1 Kn 551/13-3 zo dňa 28. 8. 2013 uviedla, že rozhodnutie povereného príslušníka PZ
spisovej značky ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 považuje rovnako za vydané v súlade
so zákonom.
Generálna prokuratúra SR vykonané úkony po podaní trestného oznámenia hodnotí
zhodne za postačujúce na postup pre vydanie uznesenia podľa § 197 odsek 1 písmeno d)
Trestného poriadku a súčasne konštatuje, že neexistujú žiadne dôvody na vydanie
rozhodnutia o začatí trestného stíhania podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, resp.
uznesenia podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku.
Pre tento záver svedčí hlavne tvrdenie a výpoveď ošetrujúceho lekára E. P. (ako aj
jeho lekárskej správy - nálezu zo dňa 30. 11. 2011), svedka P. ako ďalších listinných
materiálov. S poukazom na vyššie uvedené Váš podnet preto odkladám ako nedôvodný bez
prijatia ďalších opatrení k nemu.“
Na ďalšie podanie sťažovateľa z 31. októbra 2013, ktorým sa domáhal preskúmania
postupu prokurátora generálnej prokuratúry a jeho prípisu zo 4. októbra 2013, reagovala
riaditeľka trestného odboru generálnej prokuratúry, ktorá v napadnutom prípise
kvalifikovala toto podanie ako ďalší opakovaný podnet a odložila ho s poukazom na to, že
neobsahuje „žiadne také nové skutočnosti, ktoré by v základnom postupe neboli orgánom
činným v trestnom konaní, ako ani v rámci prieskumnej činnosti známe“. V nadväznosti na
citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že by vo svojom podaní
z 31. októbra 2013 uviedol nové skutočnosti, čo potvrdzuje aj jeho obsah (jeho fotokópiu
sťažovateľ priložil k sťažnosti).
Vychádzajúc z obsahu napadnutých prípisov generálnej prokuratúry, ústavný súd
konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetom a ďalším
opakovaným podnetom sťažovateľa, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj
postup podriadených prokuratúr (Okresnej prokuratúry Bratislava V a Krajskej prokuratúry
v Bratislave) a orgánov Policajného zboru v sťažovateľovej veci a na tomto základe prijala
k nim závery, ktoré z ústavného hľadiska možno považovať za akceptovateľné, čo zvlášť
platí pre právny záver o ústavnej udržateľnosti použitia fikcie o doručovaní písomností
podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku (doručovanie uznesenia príslušníka Policajného zboru
z 28. marca 2012, pozn.).
Pre úplnosť v nadväznosti na sťažovateľom vyjadrenú nespokojnosť s vecnou
správnosťou predmetného uznesenia, ako aj s právnym posúdením jeho podnetu, ktorým
namietal „nesprávnosť“ právneho posúdenia uznesenia príslušníka Policajného zboru
z 28. marca 2012 prokurátorom generálnej prokuratúry v jeho prípise
č. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra 2013, ústavný súd len poukazuje na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne
právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá
podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo
nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy
ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).
Na základe uvedeného, rešpektujúc zároveň limity svojho oprávnenia zasahovať do
činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konaní vyjadrené v už
citovanej stabilizovanej judikatúre, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že medzi obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a napadnutými prípismi generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na
základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne vysloviť ich
porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými prípismi generálnej
prokuratúry
Pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vychádza
zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu
len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo
trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
Pri výklade základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutým
prípisom generálnej prokuratúry, ktoré majú právne účinky rozhodnutí o opakovanom
podnete a o ďalšom opakovanom podnete, ústavný súd tiež dáva do pozornosti svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže
dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom
(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak
sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,
nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m.
III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už generálna
prokuratúra nemohla porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani
jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže o jeho opakovanom podnete a o ďalšom
opakovanom podnete už napadnutými prípismi rozhodla, a preto aj túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2014