Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 29/2014
PDF · 128.15 KB
No categories available
I. ÚS 29/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. JUDr. Z. P., PhD., J., zastúpeného advokátom
JUDr. J. K., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho opakovaného
podnetu prípisom sp. zn. IV 1 Gn 771/13 z 13. júna 2013 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry v Bratislave, Okresnej prokuratúry
Bratislava III a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Západ pri vybavovaní jeho
trestného oznámenia z 2. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. JUDr. Z. P., PhD., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 30. júla 2013
doručená sťažnosť Mgr. JUDr. Z. P., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu prípisom z 13. júna 2013 v konaní vedenom
pod sp. zn. IV 1 Gn 771/13 a postupom generálnej prokuratúry, Krajskej prokuratúry
v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len
„okresná prokuratúra“) a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly
a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Západ (ďalej len
„ministerstvo“) pri vybavovaní jeho trestného oznámenia z 2. januára 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ
2. januára 2013 podal na ministerstve trestné oznámenie na policajta kpt. Ing. B. J.
pre podozrenie z trestného činu ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a iné. Trestné oznámenie vybavoval vyšetrovateľ ministerstva, ktorý ho uznesením
ČVS: SKIS-10/OISZ-V-2013 zo 4. februára 2013 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietol.
3. Proti uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva podal sťažovateľ v zákonnej lehote
sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 124/13-4 zo 6. marca
2013 podľa § 197 ods. 1 písm. c) zamietol, pretože podľa jeho názoru nebola dôvodná.
Sťažovateľ následne adresoval krajskej prokuratúre podanie, obsahom ktorého bol
opakovaný podnet, námietka zaujatosti a žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu
prokurátora okresnej prokuratúry zo 16. marca 2013, ktorý krajská prokuratúra prípisom
č. k. 1 Kn 316/13-3 zo 17. apríla 2013 odložila ako nedôvodný. Vzhľadom na to, že
sťažovateľ nebol spokojný s vybavením svojho podnetu zo strany krajskej prokuratúry
25. apríla 2013 podal generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet a žiadosť
o preskúmanie postupu prokurátora okresnej prokuratúry, prokurátora krajskej prokuratúry
a sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní. Generálna prokuratúra listom
sp. zn. IV 1 Gn 771/13 z 13. júna 2013 sťažovateľovi oznámila, že jeho opakovaný podnet
ako nedôvodný odkladá.
4. Sťažovateľ namieta, že obsah odpovede generálnej prokuratúry na jeho opakovaný
podnet je „natoľko abstraktný, že je ho možno použiť na akýkoľvek prípad“, a v tejto
súvislosti ďalej argumentuje, že „... orgány verejnej moci konajúce v mojej veci
odignorovali všetky moje konkrétne a podrobne rozvedené námietky“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľ podrobne opisuje obsah svojho trestného oznámenia z 2. januára 2013
adresovaného ministerstvu, ako aj obsah ďalších opravných prostriedkov, ktoré využil
vo svoj prospech a podal postupne na okresnej prokuratúre, krajskej prokuratúre
a generálnej prokuratúre, pričom v plnom rozsahu odkázal na námietky uplatnené v týchto
podaniach.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, okresnej
prokuratúry a ministerstva pri vybavovaní jeho trestného oznámenia z 2. januára 2013
a prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. IV 1 Gn 771/13 z 13. júna 2013, prikázal
generálnej prokuratúre vo veci sťažovateľovho trestného oznámenia ďalej konať, priznal mu
finančné zadosťučinenie v sume 1 206 € a náhradu trov konania k rukám jeho právneho
zástupcu.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
10. Ani z ústavy, ani z dohovoru, ale ani z čl. 47 Charty práv Európskej únie, ktorá je
od doby prijatia Lisabonskej zmluvy vynutiteľná voči členským štátom ako súčasť
primárneho únijného práva, nezakladá právo občana (obete) začať trestné konanie proti
druhej osobe ako páchateľovi trestného činu pre účely dosiahnutia jeho odsúdenia.
Oznamovateľ alebo obeť hrá v rámci trestného konania len pasívnu úlohu, kde im musí byť
zaručené právo, aby boli vypočutí, ale nie právo robiť aktívne procesné kroky. Inými
slovami, v rámci nášho právneho poriadku trestné oznámenie nemá charakter nástroja
na ochranu subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby; preto táto ani nemá
legitimáciu začať konanie na ústavnom súde potom, ako jej trestnému oznámeniu príslušné
orgány činné v trestnom konaní nevyhoveli.
11. Ústavný súd už v rámci rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol, že
právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).
12. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa
a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát
prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol
trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto
vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie
bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa
trestného činu.
13. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014