Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 53/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom,

Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom v bode I rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -201 z 26. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. januára 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) výrokom v bode I rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -201 z 26. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ podal na Okresný súd

Bratislava V... žalobu o neplatnosť výpovede nájmu časti bytu... Návrh... sťažovateľ oprel

o ustanovenie (ďalej aj ) a o skutkový stav

vzniknutý po doručení mu výpovede nájomnej zmluvy...

Okresný súd... návrh zamietol... Sťažovateľ... napadol rozsudok... odvolaním. Krajský

súd Bratislava... Výrokom I. potvrdil rozsudok Okresného súdu...

Krajský súd Bratislava... zasiahol do autonómie vôle účastníkov zmluvy o nájme...

Okresný súd... rozsudkom deklarovanú, určitú a slobodnú vôľu zmluvných strán uzavrieť

19. 05. 2008 zmluvný vzťah podľa ustanovenia zmenil

na zmluvný vzťah podľa ustanovenia ...

Krajský súd sa v napádanom rozhodnutí presvedčivým spôsobom nevysporiadal

s námietkou sťažovateľa vznesenou v konaní a v odvolaní, že odporkyňa v konaní pred

súdom nemá zákonné oprávnenie podľa ust. dovolať sa ani

relatívnej neplatnosti zmluvy o nájme bytu uzatvorenej 19. 05. 2008...

Za arbitrárne rozhodnutie okresného súdu je potrebné považovať konštituovanie

nového zmluvného vzťahu podľa medzi sťažovateľom ako nájomcom

a odporkyňou ako prenajímateľom a to dokonca so spätnou účinnosťou od 19. 05. 2008.

Na konštituovanie občianskoprávneho zmluvného vzťahu (zmluvy o nájme) súdom nie je

v tomto prípade opora v žiadnom ustanovení právneho poriadku a z ústavného hľadiska je

neudržateľné. V tomto prípade neboli splnené ani zákonné podmienky na rozhodnutie

nahradiť prejav vôle účastníkov občianskoprávneho vzťahu súdnym rozhodnutím.

Krajský súd... nedal... odpoveď z akého dôvodu akceptoval arbitrárny zásah

okresného súdu, ktorým okresný súd zmenil určitý, slobodný, písomný prejav vôle

odporkyne uzavrieť so sťažovateľom zmluvu podľa ust. § 685 a nasl. ust. Občianskeho

zákonníka, a z akého dôvodu akceptoval arbitrárny zásah okresného súdu, ktorým zmenil

prejav vôle aj sťažovateľa, prijať v dobrej viere predkladaný návrh na uzavretie zmluvy

podľa a nasl. ust. , nie prijať návrh podľa a nasl. ust.

, ktorý sa ani nedostal do dispozície sťažovateľa. Súd de jure a de facto sťažovateľa

v rozpore s jeho vôľou spätne donútil vstúpiť do zmluvného vzťahu, bez toho že by mal

možnosť sa k nemu vyjadriť. Výklad dôvodov na zmenu prejavov slobodnej, určitej písomnej

vôle účastníkov zmluvy, súd v odôvodnení rozsudku neoprel o žiadne relevantné

ustanovenia ani iného právneho predpisu. Argumentácia súdu, že

za právne bezvýznamné treba považovať záhlavie zmluvy zo dňa 19. 05. 2008, ktoré

dohodou určuje právny rámec zmluvného vzťahu neobstojí z pohľadu základného práva na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Potvrdenie zmeny právnej klasifikácie

zmluvy o nájme uzatvorenej 19. 05. 2008... respektíve potvrdenie konštituovania nového

zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania odvolacím súdom bez zrozumiteľného,

vyčerpávajúceho a presvedčivého odôvodnenia je z ústavného hľadiska porušením

základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 a porušením dohovoru...

Krajský súd Bratislava... nedal... odpoveď na otázku garancie zmluvnej voľnosti

občianskoprávnych vzťahov najmä k použitiu ustanovenia

v súvislosti s ustanovením , na ktoré sťažovateľ v odvolaní

poukazoval...

Odvolací súd sa nevysporiadal ani s odvolacou námietkou... izba bytu a

príslušenstvo bytu... je a ostane s pohľadu zákona bytom... Odvolací súd... neodôvodnil

akými úvahami sa riadil a o aké ustanovenia, ktorého zákona oprel svoje potvrdzujúce

rozhodnutie vyňať jednu izbu bytu, príslušenstvo bytu a spoločné priestory bytového domu z

právoplatného kolaudačného rozhodnutia vydaného príslušným orgánom, podradiť ich pod

vec v zmysle ustanovenia a ustáliť právny názor, že nemôžu

byť predmetom nájmu podľa napriek tomu, že si to zmluvné strany slobodne a

vážne dohodli v nájomnej zmluve.

Odvolací súd... nedal... odpoveď na otázku... či otázku vzniku, zmeny a zániku nájmu

súboru miestností v bytovom dome určených na trvalé bývanie (jedna izba bytu, hala,

kuchyňa, kúpeľňa, WC, chodbička, lodžia a pivnica) teda nájom časti bytu, je možné

posudzovať podľa ustanovení o nájme bytu , s prihliadnutím na ,

pretože v zmysle sú obsahom aj účelom im najbližšie a zmluvné strany si to

dohodli a ak ich podľa uvedených ustanovení posudzovať nemožno napriek dohode

zmluvných strán, tak na základe akých zákonných ustanovení platného právneho poriadku

tak učiniť nemožno.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo P. K... na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu

ochranu zaručené v výrokom I. rozsudku

Krajského súdu Bratislava zo dňa 26. marca 2013, č. k. -201 boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 26. marca 2013, č. k. 14Co/239/2011-

201 v časti výroku I. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

P. K. priznáva náhradu trov konania spočívajúcich v nákladoch na trovy právneho

zastúpenia.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd odložil sťažnosťou napadnutý rozsudok

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu

( ) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá

ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy, predmetom ktorej

bol nájom izby č. 2 v 3-izbovom byte odporkyne. O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný

súd rozsudkom č. k. -163 zo 16. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním

sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v relevantnej časti rozsudku uvádza: „Napadnutým rozsudkom súd

prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti

výpovede nájomnej zmluvy, uzatvorenej dňa 19. 5. 2008 medzi ním ako nájomcom

a odporkyňou ako prenajímateľkou...

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola

dňa 19. 5. 2008 uzatvorená písomná nájomná zmluva... Na základe tejto zmluvy odporkyňa

ako prenajímateľka prenechala navrhovateľovi ako nájomcovi do užívania jednu v zmluve

konkretizovanú obytnú miestnosť (izbu č. 2) 3-izbového bytu... v B. S právom užívania

obytnej miestnosti bolo spojené aj právo užívať spoločné priestory bytu, t. j. halu. kuchyňu,

kúpeľňu, WC, lodžiu a pivnicu mimo bytu. Nájom bol dohodnutý na dobu neurčitú od 19. 5.

2008. Zmluvné strany si v zmluve dohodli možnosť ukončenia nájmu vzájomnou písomnou

dohodou k dohodnutému termínu, ako aj formou písomnej výpovede nájomného vzťahu

ktoroukoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu, s jednomesačnou výpovednou dobou,

ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (čl. III, bod

1. a 2. zmluvy). Odporkyňa listom zo dňa 31. 7. 2008 nájom bytu navrhovateľovi

vypovedala. Písomnú výpoveď nájmu navrhovateľ prevzal dňa 31. 7. 2008. V zmysle

zmluvného dojednania nájom mal skončiť dňom 31. 8. 2008, s čím navrhovateľ nesúhlasil.

Dňa 5. 8. 2008 podal na súd návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu. Dojednaný

nájom s odporkyňou považuje za chránený. Výpoveď z nájmu bez uvedenia dôvodu

a s výpovednou dobou 1 mesiac považuje podľa § a 39 za neplatnú. Podľa jeho

názoru, ak medzi ním a odporkyňou nedošlo k písomnej dohode o skončení nájmu v zmysle

čl. III, bod 2 písm. a) zmluvy, nájom mohol zaniknúť výpoveďou zo strany prenajímateľa len

z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Aj keď má v súčasnosti zabezpečené bývanie

v Bratislave, spor vedie z dôvodu, že mu ide o spravodlivosť.

Z výpovede odporkyne súd zistil, že navrhovateľ reagoval na ponuku nájmu, pričom

podmienky nájmu akceptoval. Mal záujem o nájom na dobu 2 mesiacov s tým, že po tejto

dobe sa rozhodne, či bude v nájme pokračovať. Pri podpise nájomnej zmluvy však

požadoval zmluvne zakotviť trvanie nájmu na dobu neurčitú. Vzhľadom na takúto

požiadavku navrhovateľa účastníci nakoniec dospeli k vzájomnej dohode o podmienkach

nájmu, okrem iného aj k dohode o možnosti jednostranne ukončiť nájomný vzťah výpoveďou

bez uvedenia dôvodov v jednomesačnej výpovednej lehote, čo vyplýva z čl. III zmluvy

o nájme. Navrhovateľ s obsahom nájomnej zmluvy súhlasil bez výhrad... Odporkyňa

na naliehanie ostatných nájomcov postupovala v súlade so zmluvne dojednanými

podmienkami o zániku nájmu a nájom navrhovateľovi vypovedala. Dôvod skončenia nájmu

v písomnej výpovedi neuviedla, keďže do sporu nechcela zaťahovať ďalšie osoby. Využila

preto postup, na ktorom sa účastníci v zmluve dohodli a jednostranne ukončila nájom

navrhovateľa výpoveďou bez uvedenia dôvodu...

Spornou medzi účastníkmi ostala otázka, či na právny vzťah účastníkov konania,

založený zmluvou zo dňa 19. 5. 2008, je dôvodné uplatňovať osobitné ustanovenia

o nájme bytu a či došlo k platnému zániku tohto nájmu.

Súd posudzoval písomný právny úkon účastníkov konania zo dňa 19. 5. 2008 podľa

jeho obsahu. Samotné označenie zmluvy ako zmluvy o nájme bytu s odkazom na ustanovenie

a nasl. súd považoval za právne bezvýznamné. Uviedol, že pojem byt je

vymedzený v vyhl. č. , v znení neskorších predpisov. Podľa tohto

ustanovenia sa bytom rozumie súbor miestností a priestorov pod spoločným uzavretím,

ktorý svojím stavebno-technickým a funkčným usporiadaním a vybavením spĺňa požiadavky

na trvalé bývanie. Pojmovými znakmi nájmu bytu sú a) prenechanie užívania, b) predmetom

nájmu je byt, c) dočasnosť a d) odplatnosť.

Podľa názoru súdu, dojednaný nájom jednotlivej obytnej miestnosti nie je možné

považovať za chránený nájom v zmysle ust. a nasl. . Preto nebolo potrebné

na zmluvný vzťah aplikovať ani osobitné ustanovenia o nájme bytu.

ku skončeniu ktorého s ohľadom na ochranu nájmu môže účinné dôjsť len z dôvodov

taxatívne uvedených v ust. . Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania,

založený zmluvou zo dňa 19. 5. 2008, posudzoval preto podľa všeobecných ustanovení

o nájme. Prejav vôle účastníkov konania ako zmluvných strán smeroval k založeniu

nájomného vzťahu k jednotlivej obytnej miestnosti, náležitosti vôle (slobodu a vážnosť)

účastníci nespochybňovali. Založenie právneho vzťahu aj k jednotlivej obytnej miestnosti

súd prvého stupňa nepovažoval za vylúčené. Preto nie je možné dospieť ani k záveru

o právnej nemožnosti plnenia, ktorá predstavuje nedovolenosť a vyvoláva dôsledky

predvídané v . Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné alebo

vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny

dôsledok uvedený v vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu

so zákonom, ktorými sú v danom prípade označenie prenajímateľa a nájomcu, predmet

nájmu a odplata za nájom. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva

a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak

z neho nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Podľa zmluvných dojednaní nájomný vzťah založený zmluvou zo dňa 19. 5. 2008

mohol zaniknúť dvoma spôsobmi, a to buď zmluvným konsenzom medzi subjektmi

nájomného vzťahu, t. j. dohodou, uzavretou v písomnej forme, alebo výpoveďou nájmu, teda

jednostranným úkonom prenajímateľa. Ustanovenie umožňuje zrušiť nájomnú

zmluvu výpoveďou. Aj keď v odseku 2 uvedeného ustanovenia sú zakotvené konkrétne

výpovedné lehoty platné pri jednotlivých druhoch nájmu, v kontexte s ust. platia

len vtedy, ak nie je zmluvou alebo osobitnými predpismi ustanovené inak. Z uvedeného

potom vyplýva, že dojednania obsiahnuté v nájomnej zmluve majú prednosť pred úpravou

v zákone. Zmluvné dojednanie v čl. III. bod 2 písm. b) oprávňovalo odporkyňu ako

prenajímateľku ukončiť nájomný vzťah s navrhovateľom výpoveďou bez skutkového

vymedzenia jej dôvodu a v jednomesačnej výpovednej lehote. Na takomto spôsobe

ukončenia nájmu sa účastníci dohodli slobodne v rámci zmluvnej voľnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odporkyňa ako prenajímateľka nebola preto podľa

názoru súdu viazaná výpovednými dôvodmi podľa ani výpovednou lehotou podľa

. Z toho dôvodu posúdil súd výpoveď z nájmu danú navrhovateľovi odporkyňou

dňa 31. 7. 2008 za platnú...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal... odvolanie navrhovateľ. Namietal v ňom,

že súd na právny vzťah použil nesprávne ustanovenia , keď nájomnú

zmluvu zo dňa 19. 5. 2008 posudzoval podľa všeobecných ustanovení o nájme v zmysle ust.

a nasl. a nie podľa ust. a nasl. o nájme bytu tak. ako si to účastníci

konania dohodli. Súd nesprávne považoval označenie zmluvy ako zmluvy o nájme bytu

za právne bezvýznamné a posudzoval písomný právny úkon účastníkov zo dňa 19. 5. 2008

podľa jeho obsahu, čo podľa názoru navrhovateľa nemá oporu v právnom poriadku

Slovenskej republiky. Takýmto postupom súd zmenil vôľu účastníkov konania, keď de jure

zmenil účastníkmi konania dohodnutý typ zmluvného vzťahu.

Zdôraznil, že občianske právo je založené na zmluvnej voľnosti a rovnosti

účastníkov, pričom účastníci občianskeho zmluvného vzťahu si sami určujú do akého typu

zmluvného vzťahu vstúpia. Účastníci zmluvného vzťahu si môžu vzájomné práva a

povinnosti dohodnúť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy

ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Odporkyňa a navrhovateľ sa

slobodne rozhodli, že na právny vzťah medzi nimi, t. j. na nájom časti bytu uzavrú zmluvu

podľa ust. a nasl. . Zákon osobitne neupravuje nájom časti bytu. a preto je

prirodzené, že takýto nájom sa spravuje ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťah

obsahom a účelom im najbližší ( ), čo je v danom prípade nájom bytu ( a

nasl.). Ani súd nie je kompetentný meniť, či nahrádzať slobodnú vôľu účastníkov

občianskeho zmluvného vzťahu, ktorí sa rozhodli, že ich Vzájomné práva a povinnosti zo

zmluvného vzťahu sa budú spravovať podľa nimi dohodnutého typu zmluvy pomenovanej v

. Na základe uvedených skutočností navrhovateľ odvolaciemu súdu

navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu

vyhovel...

Na odvolacom pojednávaní sa odvolací súd zameral aj na otázku skúmanie

existencie naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby.

Navrhovateľ na otázku súdu. v čom vidí existenciu naliehavého právneho záujmu

na podaní určovacej žaloby a aký význam by malo pre neho rozhodnutie súdu. ktorým by

bolo vyhovené jeho návrhu uvádza, že podľa jeho názoru nie je potrebné preukazovať

naliehavý právny záujem, keďže tento je daný priamo zo zákona, ktorý umožňuje právo

na napadnutie výpovede z nájmu bytu určovacou žalobou, ide mu len o to, aby bol nájomný

vzťah ukončený podľa práva. Zotrval na svojom právnom názore, že ide o zmluvu podľa ust.

a nasl. . To, že nejde o nájom celého bytu, nerobí zmluvu neplatnou, a preto boli

dané dôvody na to, aby napadol platnosť výpovede.

Právny zástupca odporkyne uviedol, že podľa ich názoru ide jednoznačne o zmluvu

v zmysle a nasl. , keďže predmetom nájmu bola iba jedna konkrétna obytná

miestnosť s prísl. bytu. v ktorom sa táto obytná miestnosť nachádza. Ust. a nasl.

nemôžu byť na daný prípad aplikované. Podľa ich názoru nie je daný ani naliehavý právny

záujem navrhovateľa na podaní určovacej žaloby. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania,

vyčíslenie ktorých predložil súdu v písomnom vyhotovení.

Odporkyňa doplnila vyjadrenie svojho právneho zástupcu v tom, že vlastne nešlo ani

o prenájom celej jednej obytnej miestnosti, pretože túto navrhovateľ obýval s ďalším

nájomcom. Uviedla, že na základe sťažnosti navrhovateľa celú záležitosť prešetroval aj

daňový úrad, ktorý tiež dospel k záveru, že nešlo o nájom bytu. ale o nájom jednej izby.

Na vysvetlenie, prečo je v záhlaví zmluvy uvedené, že ide o zmluvu podľa a nasl.

uviedla, že v minulosti mala celý byt prenajatý dvom osobám a pri uzatváraní zmluvy

s navrhovateľom použila pôvodnú zmluvu, takže tam ostali ustanovenia o nájme bytu.

Zdôraznila, že to bol sám navrhovateľ, ktorý jej navrhol jednomesačnú výpovednú lehotu

bez uvedenia výpovedných dôvodov. Keďže takéto riešenie sa jej zdalo pre ňu dobré, s

týmto návrhom súhlasila...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a

odvolacích dôvodov navrhovateľa dospel k záveru, že prvostupňový súd dostatočne zistil

skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pokiaľ ide o otázku, či ide o právny vzťah

podľa ust. a nasl. .. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého

stupňa, že v danom prípade nejde o nájom bytu, teda chránený nájom, od čoho odvodzoval

navrhovateľ neplatnosť výpovede. Súd prvého stupňa správne posúdil vec podľa

všeobecných ust. a nasl. . Správne tiež aplikoval ust. v spojení

s ust. a na základe tohto aj dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď

z nájmu danú odporkyňou navrhovateľovi dňa 31. 7. 2008 je platná, čo zakladá postup súdu

na zamietnutie návrhu navrhovateľa.

V konaní bola od začiatku sporná otázka, či sa má právny vzťah uzatvorený medzi

účastníkmi konania posudzovať podľa ust. a nasl., alebo podľa ust. a nasl. .

Keďže súd prvého stupňa správne posúdil, že v danom prípade nešlo o nájom bytu a z toho

dôvodu platnosť výpovede je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení, mal sa

zaoberať aj otázkou splnenia zákonných podmienok pre prípustnosť určovacej žaloby

(existencia naliehavého právneho záujmu). Súd v rozsudku len konštatoval, že nebol daný

dôvod navrhovateľovi odoprieť súdnu ochranu.

Podľa , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak sa kladným

rozhodnutím súdu zmení právne postavenie navrhovateľa (žalobcu). V danom prípade aj

za predpokladu, že by bol navrhovateľ v konaní úspešný, by sa jeho právne postavenie

nijako nezmenilo, nakoľko takéto rozhodnutie by mu nezabezpečilo možnosť pokračovať

v nájme časti bytu. Okrem toho navrhovateľ sám uviedol, že má bývanie v Bratislave

zabezpečené a že návrh na začatie konania podal len v záujme dosiahnutia spravodlivosti

(ukončenia nájomného vzťahu podľa zákona). Preto u navrhovateľa nie je daný ani

naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.“

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd si osvojil

skutkové i právne závery prvostupňového súdu a poukázal na to, že u sťažovateľa nebol

daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Podľa návrhom na začatie konania možno

uplatniť, aby sa rozhodlo najmä... o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že naliehavý právny záujem je nevyhnutným

predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak nemá navrhovateľ naliehavý právny záujem

na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, nemôže byť v konaní úspešný.

Ústavný súd sa stotožňuje s dostatočne odôvodneným a z ústavného hľadiska

akceptovateľným záverom krajského súdu, že u sťažovateľa nebol daný naliehavý právny

záujem na určovacej žalobe.

Táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zamietnutie žaloby, preto ústavný súd

nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať sa vecnou stránkou rozhodnutia krajského

súdu, ktorú sťažovateľ napáda.

Ústavný súd už len dodáva, že sťažnosť je iba pokračujúcou polemikou sťažovateľa

s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu na posúdenie právneho vzťahu medzi

sťažovateľom a odporkyňou. Námietky sťažovateľa sú v podstate zhodné s obsahom

odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, s ktorými sa však ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal už okresný súd, pričom krajský súd sa

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil. Pokiaľ by mal ústavný súd

reagovať na námietky sťažovateľa, iba by opakoval to, čo sa už sťažovateľ dozvedel

z rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd sa s rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu stotožňuje, nemá k nim čo dodať a na ich obsah odkazuje.

Z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014