Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 361/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 307/09 a jej prípisom z 20. septembra 2010 a namietaného

porušenia jeho základného práva podľa postupom

Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2010 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

VI/2 Pz 307/09 a jej prípisom z 20. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“) a namieta

tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou

podanou 5. augusta 2008 okresnému súdu domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede

z nájmu bytu. Sťažovateľ podal 29. septembra 2008 okresnému súdu návrh na vydanie

predbežného opatrenia, ,,ktorým sa domáhal nariadiť prenajímateľovi vyššie uvedeného

bytu povinnosť strpieť sťažovateľom nájom bytu v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa

19. 05. 2008 a zdržať sa vypratania vecí sťažovateľa, to všetko do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci sp. zn. “. Následne okresný

súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol uznesením

č. k. -36 zo 17. októbra 2008, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd v Bratislave „o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil uznesením č. k. -75 zo dňa 9. februára 2009“.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol, že „odvolací súd svoje rozhodnutie založil

na fikcii neplatnosti nájomnej zmluvy o nájme bytu uzatvorenej medzi sťažovateľom

a prenajímateľom dňa 19. 05. 2008. Z predmetnej nájomnej zmluvy doloženej do súdneho

spisu odvolací súd usúdil, že v zmluve absentuje rozsah užívania bytu sťažovateľom

a z dôvodu, že predmet a rozsah užívania bytu sú podstatnými náležitosťami nájomnej

zmluvy ich absencia, respektíve nedostatky vo vymedzení, spôsobujú neplatnosť nájomnej

zmluvy. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto potvrdil podľa “.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ podal dňa 04. 03. 2009 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky

podnet na podanie mimoriadneho dovolania voči uzneseniu Krajského súdu Bratislava

č. k. -75. Dôvod na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľ vidí v tom, že

odvolací súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania pričom potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu, ovšem svoje rozhodnutie založil na inom právnom základe ako

prvostupňový súd. Sťažovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k novému právnemu posúdeniu

veci odvolacím súdom, nemal možnosť predkladať dôkazy a tvrdiť skutočnosti na svoju

obranu. Odvolací súd vyslovil v rozhodnutí o odvolaní fikciu neplatnosti zmluvy o nájme

bytu, čím zasiahol do zásady dvojinštančnosti súdneho konania, pretože prvostupňový súd

neplatnosť zmluvy o nájme bytu vôbec neposudzoval ani o jej neplatnosti nerozhodol.

Zo súdneho spisu vyplýva, že prvostupňový súd platnosť zmluvy o nájme bytu

nespochybňuje a vyvodzuje z nej práva, ktoré sťažovateľovi patria pri užívaní časti bytu.

Sťažovateľ doložil k podnetu adresovanom Generálnej prokuratúre aj Prílohu č. 1 zmluvy o

nájme bytu zo dňa 19. 05. 2008. Z predmetnej prílohy je bez akýchkoľvek pochybností

zrejmý rozsah užívania bytu sťažovateľom, z čoho vyplýva nedôvodnosť záverov

odvolacieho súdu o neplatnosti zmluvy o nájme bytu.

Z poverenia Generálnej prokuratúry preskúmala sťažovateľov podnet na podanie

mimoriadneho dovolania Krajská prokuratúra B., pričom žiadne opatrenia neprijala.

Krajská prokuratúra B. informovala sťažovateľa o vybavení podnetu písomnosťou

Kc 78/09-7 zo dňa 27. 04. 2009. Vo vybavení podnetu konštatuje, že danosť práv

sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nebola osvedčená, pričom nie je potrebné

upraviť pomery účastníkov pre okolnosť vyplývajúcu zo znenia § 711 ods. 6 Občianskeho

zákonníka. Svoj názor prokuratúra založila na tej skutočnosti, že sťažovateľ spolu s

návrhom na vydanie predbežného opatrenia založil do spisu len zmluvu o nájme bytu zo dňa

19. 05. 2008 a nezaložil aj Prílohu č. 1 tejto zmluvy. Odvolací súd preto podľa názoru

prokuratúry vychádzal pri rozhodnutí zo zistených skutočností (nemal k dispozícii Prílohu

č. 1 zmluvy) a rozhodol, že podmienky na vydanie predbežného opatrenia v čase jeho

rozhodovania splnené neboli.

Sťažovateľ sa žiadosťou o preskúmanie postupu Krajskej prokuratúry -7

obrátil na Generálnu prokuratúru. V opakovanej žiadosti sa sťažovateľ domáhal podania

mimoriadneho dovolania. Dôvody zamietnutia podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania uvádzané vo vybavení podnetu Krajskou prokuratúrou sťažovateľ považuje

za chybné závery. Nepredloženie Prílohy č. 1 zmluvy o nájme bytu nemôže byť relevantným

dôvodom na neposkytnutie ochrany porušovania práva sťažovateľa, vyplývajúceho mu

z ustanovenia . V zmluve o nájme bytu zo dňa

19. 05. 2008 je na Prílohu č. 1 odvolávka a to v čl. II bod 2 a bod 3. Sťažovateľ nemal

dôvod predkladať prvostupňovému súdu Prílohu č. 1 zmluvy a už vôbec nie predkladať ju

odvolaciemu súdu. Platnosť zmluvy o nájme bytu ako už sťažovateľ uviedol nebola

prvostupňovým súdom spochybnená a odvolací súd vyslovil len fikciu jej neplatnosti

za porušenia už v podaniach sťažovateľa vymedzených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. Zákonným dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania je teda porušenie

§, ods. 1 a nasl. ustanovení .

Generálna prokuratúra SR vybavila opakovaný podnet sťažovateľa písomnosťou

VI/2 Pz 307/09-8 zo dňa 13. júla 2009 tak, že neprijala žiadne opatrenia, keď konštatovala,

že rozhodnutia súdov, ktoré sťažovateľ žiada napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom.

Sťažovateľ podal na Generálnu prokuratúru ďalší opakovaný podnet, ktorým žiadal

preskúmať rozhodnutie prokurátora Generálnej prokuratúry VI/2 Pz 307/09-8.

Listom zo dňa 27. 04. 2010 sťažovateľ žiadal o informáciu o vybavení svojho

ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 27. 04. 2010.

Písomnosťou VI/2 Pz 307/09-12 zo dňa 20. septembra 2010 riaditeľ netrestného

odboru Generálnej prokuratúry SR informoval sťažovateľa, že jeho podnet zo dňa

27. 04. 2010 nebol vybavovaný s poukazom na

o prokuratúre.

Prvé pojednávanie vo veci samej bolo vykonané 15. 11. 2010 po podaní sťažnosti

adresovanej predsedovi Okresného súdu Bratislava V, ktorý v odpovedi na sťažnosť

na prieťahy v konaní konštatoval dôvodnosť sťažnosti.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo P. K., nar..., trvalo bytom B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základné právo na spravodlivý súdny proces upravené v

Dohovoru a , základné právo na verejné prerokovanie jeho veci v jeho

prítomnosti bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom upraveného v , základné právo na účinný opravný prostriedok

pred národným orgánom upravené v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. -12 zo dňa 20. 09. 2010 a konaním,

ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať vo veci plynulé bez porušovania

základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na faktický a právny stav vo veci predbežného opatrenia, keď jeho

nariadenie v reálnom čase už spätne nemôže zhojiť ujmu na práve a právom chránených

záujmoch sťažovateľa premietajúcu sa do stavu nemožnosti užívať odo dňa 04. 11. 2008

časť bytu a vzhľadom na dlhodobú nečinnosť súdu vo veci samej sťažovateľ navrhuje

priznať mu nemajetkovú ujmu v sume 3000 euro. Sťažovateľ navrhuje uložiť Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky povinnosť nahradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu

v sume 1.500 euro a uložiť Okresnému súdu Bratislava V povinnosť nahradiť sťažovateľovi

nemajetkovú ujmu v sume 1.500 euro a nahradiť štátu trovy konania pred Ústavným

súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , ako aj práv podľa

a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry a namieta tiež porušenie svojho

základného práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Ústavný súd v nadväznosti na takto vymedzený petit preskúmal

sťažnosť sťažovateľa.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“ alebo aj „“) prokurátor

preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov,

vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom

aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených

porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné

orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal

návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého

konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona

oprávnený.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet

do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto

lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu

v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V rovnakej lehote

upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby

príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr.

, , , ), t. j. za porušenie základného

práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu,

resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. ,

, atď.).

Sťažovateľ formuluje proti postupu generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho

podania z 27. apríla 2010 na základe jeho žiadosti zo 14. septembra 2010 v zásade dve

základné námietky.

1. K námietke sťažovateľa dotýkajúcej sa skutočnosti, že generálna prokuratúra sa

jeho podaním z 27. apríla 2010 meritórne nezaoberala, pretože ho vyhodnotila ako „ďalší

opakovaný podnet“ (t. j. v poradí už tretí).

Sťažovateľ bol prípisom generálnej prokuratúry č. k. -8 z 13. júla

2009, ktorým bol jeho v poradí druhý podnet, t. j. opakovaný, po meritórnom posúdení

odložený, informovaný, že „podľa o prokuratúre ďalší

opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len

vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti“. Generálna prokuratúra označila ako opakovaný

podnet už podanie sťažovateľa z 26. mája 2009, pričom podanie sťažovateľa z 27. apríla

2010 adresované generálnej prokuratúre týkajúce sa opäť tej istej veci bolo v skutočnosti

„ďalším“ opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Z príslušného

spisu generálnej prokuratúry vedeného pod sp. zn. VI/2 Pz 307/09 ústavný súd zistil, že pri

posudzovaní obsahu opakovaného podnetu sťažovateľa z 26. mája 2009 a ďalšieho

opakovaného podnetu sťažovateľa z 27. apríla 2010 ide o podnety, ktoré sa týkajú tej istej

veci a neobsahujú nové skutočnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú.

2. K námietke sťažovateľa k vecnému stanovisku (resp. právnemu názoru), ktoré

zaujali orgány prokuratúry (tak krajská prokuratúra a tiež generálna prokuratúra) k jeho

podaniam, t. j. skutočnosť, že ich nevybavili v súlade s jeho právnym názorom, čím podľa

názoru sťažovateľa porušili jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva garantované v a dohovoru.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd posúdil v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti vecnú stránku namietaného postupu generálnej prokuratúry.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-75 z 9. februára 2009, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky

na jeho podanie.

V prípise prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. -8 z 13. júla 2009

sa uvádza: „Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe Vášho opakovaného

podnetu preskúmala podľa o prokuratúre zákonnosť

vybavenia Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. vedeného pod číslom konania

Kc 78/09.

Skutočnosti odôvodňujúce prijatie iného právneho záveru, než aký Vám bol

oznámený listom Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 27. apríla 2009 zistené neboli.

Po oboznámení sa s obsahom Vášho pôvodného podnetu, s obsahom opakovaného

podnetu, ako aj preskúmaním na vec sa vyťahujúceho spisového materiálu Okresného súdu

Bratislava V sp. zn bolo zistené, že rozhodnutia súdov, ktoré žiadate

mimoriadnym dovolaním napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom.

Podľa ak generálny prokurátor na

základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby

poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon

(§243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. V danom

prípade sa však o takýto prípad nejedná, nakoľko definitívnu ochranu práv a zákonom

chránených záujmov zabezpečí až právoplatný rozsudok vo veci samej. Predbežné opatrenie

má iba dočasnú povahu.

K dôvodom odloženia Vášho podnetu poukazujem zdôvodnenie obsiahnuté

vo vybavení Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. Záverom Vám oznamujem,

že podľa o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej

istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové

skutočnosti.“

V prípise prokurátora generálnej prokuratúry č. k. -12 z 20. septembra

2010 sa uvádza: „K Vášmu prípisu zo 14. septembra 2010 oznamujem, že Váš ďalší

opakovaný podnet z 27. apríla 2010 nebol vybavovaný s poukazom na § 34 ods. 2 zákona

č. 153/2001 o prokuratúre.“

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. v platnom znení. Z uvedených procesných

ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie

ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo

sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod (prípadne právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný

súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, , ).

Pretože v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

namietanému rozhodnutiu krajského súdu č. k. -75 z 9. februára 2009

mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného – v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa

s napadnutým prípisom generálnej prokuratúry – ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov

prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci

(v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne

odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci

a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru

Ďalej sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej časťou,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

(na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom) a práva podľa čl. 13 dohovoru (na účinný prostriedok nápravy)

napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom č. k. -12

z 20. septembra 2010.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala

v súlade s príslušnými ustanoveniami Verejné prerokovanie veci

v prítomnosti sťažovateľa, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

príslušná právna úprava v súvislosti s preskúmavaním podnetov neustanovuje.

Po preskúmaní zákonnosti postupu napadnutého orgánu verejnej moci (§ 31 ods. 1 zákona

č. ) prokurátor podávateľa podnetu v zákonom ustanovenej lehote len

upovedomuje ( ), žiadne dokazovanie pri vybavovaní

podnetu podávateľa sa nevykonáva, pretože mu to právna úprava neustanovuje; aj na jeho

postup sa vzťahuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo spisu

generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 307/09 vyplýva, že prokuratúra posúdila

opodstatnenosť podnetu sťažovateľa na základe vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

, ktorého postup sťažovateľ v podnete namietal.

To, že po posúdení všetkých okolností daného prípadu generálna prokuratúra dospela

k inému záveru a nestotožnila sa s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte

neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ),

a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,

ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, č. 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto

záveru nedospel.

Keďže ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti namietaného postupu generálnej

prokuratúry ani jej prípisu z 20. septembra 2010 v súvislosti s označeným čl. 48 ods. 2

, ako aj dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Čo sa týka namietaných prieťahov, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorý sťažovateľ označil za ďalšieho porušovateľa svojich práv,

sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie

na 15. november 2010 až po podaní jeho sťažnosti predsedovi okresného súdu, ktorý

konštatoval jej dôvodnosť, a poukazuje na dlhodobé nekonanie súdu vo veci samej, ktoré

prehlbuje stav jeho právnej neistoty, a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd prikázal

okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s informáciou sťažovateľa, že okresný súd nariadil pojednávanie vo veci

samej po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný

súd konštatoval, že podanie tejto sťažnosti sa v okolnostiach danej veci prejavilo ako účinný

prostriedok ochrany práv sťažovateľa v označenom konaní okresného súdu, ktorú mal

sťažovateľ „k dispozícii“ podľa . Podľa názoru

ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti preto zjavne neopodstatnená, čo bolo

dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd sa nezaoberal ďalšími požiadavkami

sťažovateľa (prikázať okresnému súdu vo veci konať, priznať nemajetkovú ujmu), pretože

o tomto môže ústavný súd rozhodnúť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

a po rozhodnutí o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že z vyžiadaného spisu okresného

súdu sp. zn. zistil, že o návrhu sťažovateľa okresný súd už rozhodol

rozsudkom z 15. marca 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa

sťažovateľ odvolal a vec je t. č. na Krajskom súde v Bratislave vedená pod sp. zn.

z dôvodu rozhodnutia o odvolaní.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011