Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 361/2011
PDF · 313.34 KB
No categories available
IV. ÚS 361/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., trvale bytom B., prechodne B., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 307/09 a jej prípisom z 20. septembra 2010 a namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2010 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
VI/2 Pz 307/09 a jej prípisom z 20. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“) a namieta
tiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008.
Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou
podanou 5. augusta 2008 okresnému súdu domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede
z nájmu bytu. Sťažovateľ podal 29. septembra 2008 okresnému súdu návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ,,ktorým sa domáhal nariadiť prenajímateľovi vyššie uvedeného
bytu povinnosť strpieť sťažovateľom nájom bytu v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa
19. 05. 2008 a zdržať sa vypratania vecí sťažovateľa, to všetko do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci sp. zn. 11 C 174/2008“. Následne okresný
súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol uznesením
č. k. 11 C 174/08-36 zo 17. októbra 2008, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd v Bratislave „o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil uznesením č. k. 14 Co/9/2009-75 zo dňa 9. februára 2009“.
Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol, že „odvolací súd svoje rozhodnutie založil
na fikcii neplatnosti nájomnej zmluvy o nájme bytu uzatvorenej medzi sťažovateľom
a prenajímateľom dňa 19. 05. 2008. Z predmetnej nájomnej zmluvy doloženej do súdneho
spisu odvolací súd usúdil, že v zmluve absentuje rozsah užívania bytu sťažovateľom
a z dôvodu, že predmet a rozsah užívania bytu sú podstatnými náležitosťami nájomnej
zmluvy ich absencia, respektíve nedostatky vo vymedzení, spôsobujú neplatnosť nájomnej
zmluvy. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľ podal dňa 04. 03. 2009 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
podnet na podanie mimoriadneho dovolania voči uzneseniu Krajského súdu Bratislava
č. k. 14 Co/9/2009-75. Dôvod na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľ vidí v tom, že
odvolací súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania pričom potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu, ovšem svoje rozhodnutie založil na inom právnom základe ako
prvostupňový súd. Sťažovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k novému právnemu posúdeniu
veci odvolacím súdom, nemal možnosť predkladať dôkazy a tvrdiť skutočnosti na svoju
obranu. Odvolací súd vyslovil v rozhodnutí o odvolaní fikciu neplatnosti zmluvy o nájme
bytu, čím zasiahol do zásady dvojinštančnosti súdneho konania, pretože prvostupňový súd
neplatnosť zmluvy o nájme bytu vôbec neposudzoval ani o jej neplatnosti nerozhodol.
Zo súdneho spisu vyplýva, že prvostupňový súd platnosť zmluvy o nájme bytu
nespochybňuje a vyvodzuje z nej práva, ktoré sťažovateľovi patria pri užívaní časti bytu.
Sťažovateľ doložil k podnetu adresovanom Generálnej prokuratúre aj Prílohu č. 1 zmluvy o
nájme bytu zo dňa 19. 05. 2008. Z predmetnej prílohy je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmý rozsah užívania bytu sťažovateľom, z čoho vyplýva nedôvodnosť záverov
odvolacieho súdu o neplatnosti zmluvy o nájme bytu.
Z poverenia Generálnej prokuratúry preskúmala sťažovateľov podnet na podanie
mimoriadneho dovolania Krajská prokuratúra B., pričom žiadne opatrenia neprijala.
Krajská prokuratúra B. informovala sťažovateľa o vybavení podnetu písomnosťou
Kc 78/09-7 zo dňa 27. 04. 2009. Vo vybavení podnetu konštatuje, že danosť práv
sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nebola osvedčená, pričom nie je potrebné
upraviť pomery účastníkov pre okolnosť vyplývajúcu zo znenia § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka. Svoj názor prokuratúra založila na tej skutočnosti, že sťažovateľ spolu s
návrhom na vydanie predbežného opatrenia založil do spisu len zmluvu o nájme bytu zo dňa
19. 05. 2008 a nezaložil aj Prílohu č. 1 tejto zmluvy. Odvolací súd preto podľa názoru
prokuratúry vychádzal pri rozhodnutí zo zistených skutočností (nemal k dispozícii Prílohu
č. 1 zmluvy) a rozhodol, že podmienky na vydanie predbežného opatrenia v čase jeho
rozhodovania splnené neboli.
Sťažovateľ sa žiadosťou o preskúmanie postupu Krajskej prokuratúry B. Kc 78/09-7
obrátil na Generálnu prokuratúru. V opakovanej žiadosti sa sťažovateľ domáhal podania
mimoriadneho dovolania. Dôvody zamietnutia podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania uvádzané vo vybavení podnetu Krajskou prokuratúrou sťažovateľ považuje
za chybné závery. Nepredloženie Prílohy č. 1 zmluvy o nájme bytu nemôže byť relevantným
dôvodom na neposkytnutie ochrany porušovania práva sťažovateľa, vyplývajúceho mu
z ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V zmluve o nájme bytu zo dňa
19. 05. 2008 je na Prílohu č. 1 odvolávka a to v čl. II bod 2 a bod 3. Sťažovateľ nemal
dôvod predkladať prvostupňovému súdu Prílohu č. 1 zmluvy a už vôbec nie predkladať ju
odvolaciemu súdu. Platnosť zmluvy o nájme bytu ako už sťažovateľ uviedol nebola
prvostupňovým súdom spochybnená a odvolací súd vyslovil len fikciu jej neplatnosti
za porušenia už v podaniach sťažovateľa vymedzených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Zákonným dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania je teda porušenie
§§ 221 ods. 2, 212 ods. 1 a nasl. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Generálna prokuratúra SR vybavila opakovaný podnet sťažovateľa písomnosťou
VI/2 Pz 307/09-8 zo dňa 13. júla 2009 tak, že neprijala žiadne opatrenia, keď konštatovala,
že rozhodnutia súdov, ktoré sťažovateľ žiada napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom.
Sťažovateľ podal na Generálnu prokuratúru ďalší opakovaný podnet, ktorým žiadal
preskúmať rozhodnutie prokurátora Generálnej prokuratúry VI/2 Pz 307/09-8.
Listom zo dňa 27. 04. 2010 sťažovateľ žiadal o informáciu o vybavení svojho
ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 27. 04. 2010.
Písomnosťou VI/2 Pz 307/09-12 zo dňa 20. septembra 2010 riaditeľ netrestného
odboru Generálnej prokuratúry SR informoval sťažovateľa, že jeho podnet zo dňa
27. 04. 2010 nebol vybavovaný s poukazom na § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre.
Prvé pojednávanie vo veci samej bolo vykonané 15. 11. 2010 po podaní sťažnosti
adresovanej predsedovi Okresného súdu Bratislava V, ktorý v odpovedi na sťažnosť
na prieťahy v konaní konštatoval dôvodnosť sťažnosti.“
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo P. K., nar..., trvalo bytom B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na verejné prerokovanie jeho veci v jeho
prítomnosti bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na účinný opravný prostriedok
pred národným orgánom upravené v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/ 2 Pz 307/09-12 zo dňa 20. 09. 2010 a konaním,
ktoré mu predchádzalo boli porušené.
Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať vo veci plynulé bez porušovania
základných práv sťažovateľa.
Vzhľadom na faktický a právny stav vo veci predbežného opatrenia, keď jeho
nariadenie v reálnom čase už spätne nemôže zhojiť ujmu na práve a právom chránených
záujmoch sťažovateľa premietajúcu sa do stavu nemožnosti užívať odo dňa 04. 11. 2008
časť bytu a vzhľadom na dlhodobú nečinnosť súdu vo veci samej sťažovateľ navrhuje
priznať mu nemajetkovú ujmu v sume 3000 euro. Sťažovateľ navrhuje uložiť Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky povinnosť nahradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu
v sume 1.500 euro a uložiť Okresnému súdu Bratislava V povinnosť nahradiť sťažovateľovi
nemajetkovú ujmu v sume 1.500 euro a nahradiť štátu trovy konania pred Ústavným
súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry a namieta tiež porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 174/2008. Ústavný súd v nadväznosti na takto vymedzený petit preskúmal
sťažnosť sťažovateľa.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“ alebo aj „zákon č. 153/2001 Z. z.“) prokurátor
preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov,
vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom
aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených
porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné
orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet
do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).
Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu
v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V rovnakej lehote
upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby
príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr.
I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného
práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu,
resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Sťažovateľ formuluje proti postupu generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho
podania z 27. apríla 2010 na základe jeho žiadosti zo 14. septembra 2010 v zásade dve
základné námietky.
1. K námietke sťažovateľa dotýkajúcej sa skutočnosti, že generálna prokuratúra sa
jeho podaním z 27. apríla 2010 meritórne nezaoberala, pretože ho vyhodnotila ako „ďalší
opakovaný podnet“ (t. j. v poradí už tretí).
Sťažovateľ bol prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 307/09-8 z 13. júla
2009, ktorým bol jeho v poradí druhý podnet, t. j. opakovaný, po meritórnom posúdení
odložený, informovaný, že „podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ďalší
opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len
vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti“. Generálna prokuratúra označila ako opakovaný
podnet už podanie sťažovateľa z 26. mája 2009, pričom podanie sťažovateľa z 27. apríla
2010 adresované generálnej prokuratúre týkajúce sa opäť tej istej veci bolo v skutočnosti
„ďalším“ opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Z príslušného
spisu generálnej prokuratúry vedeného pod sp. zn. VI/2 Pz 307/09 ústavný súd zistil, že pri
posudzovaní obsahu opakovaného podnetu sťažovateľa z 26. mája 2009 a ďalšieho
opakovaného podnetu sťažovateľa z 27. apríla 2010 ide o podnety, ktoré sa týkajú tej istej
veci a neobsahujú nové skutočnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne
neopodstatnenú.
2. K námietke sťažovateľa k vecnému stanovisku (resp. právnemu názoru), ktoré
zaujali orgány prokuratúry (tak krajská prokuratúra a tiež generálna prokuratúra) k jeho
podaniam, t. j. skutočnosť, že ich nevybavili v súlade s jeho právnym názorom, čím podľa
názoru sťažovateľa porušili jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva garantované v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd posúdil v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti vecnú stránku namietaného postupu generálnej prokuratúry.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.
14 Co 9/2009-75 z 9. februára 2009, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky
na jeho podanie.
V prípise prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 307/09-8 z 13. júla 2009
sa uvádza: „Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe Vášho opakovaného
podnetu preskúmala podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre zákonnosť
vybavenia Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. vedeného pod číslom konania
Kc 78/09.
Skutočnosti odôvodňujúce prijatie iného právneho záveru, než aký Vám bol
oznámený listom Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 27. apríla 2009 zistené neboli.
Po oboznámení sa s obsahom Vášho pôvodného podnetu, s obsahom opakovaného
podnetu, ako aj preskúmaním na vec sa vyťahujúceho spisového materiálu Okresného súdu
Bratislava V sp. zn 11C 174/08 bolo zistené, že rozhodnutia súdov, ktoré žiadate
mimoriadnym dovolaním napadnúť, sú vydané v súlade so zákonom.
Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak generálny prokurátor na
základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby
poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon
(§243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. V danom
prípade sa však o takýto prípad nejedná, nakoľko definitívnu ochranu práv a zákonom
chránených záujmov zabezpečí až právoplatný rozsudok vo veci samej. Predbežné opatrenie
má iba dočasnú povahu.
K dôvodom odloženia Vášho podnetu poukazujem zdôvodnenie obsiahnuté
vo vybavení Vášho podnetu zo strany Krajskej prokuratúry v B. Záverom Vám oznamujem,
že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej
istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové
skutočnosti.“
V prípise prokurátora generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 307/09-12 z 20. septembra
2010 sa uvádza: „K Vášmu prípisu zo 14. septembra 2010 oznamujem, že Váš ďalší
opakovaný podnet z 27. apríla 2010 nebol vybavovaný s poukazom na § 34 ods. 2 zákona
č. 153/2001 o prokuratúre.“
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. Z uvedených procesných
ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie
ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo
sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný
súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Pretože v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
namietanému rozhodnutiu krajského súdu č. k. 14 Co 9/2009-75 z 9. februára 2009
mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv
sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného – v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa
s napadnutým prípisom generálnej prokuratúry – ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov
prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci
(v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne
odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci
a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru
Ďalej sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej časťou,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom) a práva podľa čl. 13 dohovoru (na účinný prostriedok nápravy)
napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom č. k. VI/2 Pz 307/09-12
z 20. septembra 2010.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala
v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. Verejné prerokovanie veci
v prítomnosti sťažovateľa, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
príslušná právna úprava v súvislosti s preskúmavaním podnetov neustanovuje.
Po preskúmaní zákonnosti postupu napadnutého orgánu verejnej moci (§ 31 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z. z.) prokurátor podávateľa podnetu v zákonom ustanovenej lehote len
upovedomuje (§ 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.), žiadne dokazovanie pri vybavovaní
podnetu podávateľa sa nevykonáva, pretože mu to právna úprava neustanovuje; aj na jeho
postup sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo spisu
generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 307/09 vyplýva, že prokuratúra posúdila
opodstatnenosť podnetu sťažovateľa na základe vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
11 C 174/2008, ktorého postup sťažovateľ v podnete namietal.
To, že po posúdení všetkých okolností daného prípadu generálna prokuratúra dospela
k inému záveru a nestotožnila sa s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte
neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 13 dohovoru.
Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03),
a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,
ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, č. 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto
záveru nedospel.
Keďže ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti namietaného postupu generálnej
prokuratúry ani jej prípisu z 20. septembra 2010 v súvislosti s označeným čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj čl. 13 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 174/2008
Čo sa týka namietaných prieťahov, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 174/2008, ktorý sťažovateľ označil za ďalšieho porušovateľa svojich práv,
sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie
na 15. november 2010 až po podaní jeho sťažnosti predsedovi okresného súdu, ktorý
konštatoval jej dôvodnosť, a poukazuje na dlhodobé nekonanie súdu vo veci samej, ktoré
prehlbuje stav jeho právnej neistoty, a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
V súvislosti s informáciou sťažovateľa, že okresný súd nariadil pojednávanie vo veci
samej po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný
súd konštatoval, že podanie tejto sťažnosti sa v okolnostiach danej veci prejavilo ako účinný
prostriedok ochrany práv sťažovateľa v označenom konaní okresného súdu, ktorú mal
sťažovateľ „k dispozícii“ podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podľa názoru
ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti preto zjavne neopodstatnená, čo bolo
dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd sa nezaoberal ďalšími požiadavkami
sťažovateľa (prikázať okresnému súdu vo veci konať, priznať nemajetkovú ujmu), pretože
o tomto môže ústavný súd rozhodnúť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
a po rozhodnutí o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že z vyžiadaného spisu okresného
súdu sp. zn. 11 C 174/2008 zistil, že o návrhu sťažovateľa okresný súd už rozhodol
rozsudkom z 15. marca 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa
sťažovateľ odvolal a vec je t. č. na Krajskom súde v Bratislave vedená pod sp. zn.
14 Co/239/240/2011 z dôvodu rozhodnutia o odvolaní.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011