Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)II. ÚS 375/2015
PDF · 576.38 KB
No categories available
II. ÚS 375/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
27 Em 1/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 231/2010
zo 14. marca 2014 rozhodol vo veci určenia otcovstva a úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností k mal. , . Týmto rozsudkom okresný súd
upravil aj styk otca – sťažovateľa s maloletým, ktorý sa mal uskutočňovať v určených
časoch.
Predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil v konaní o odvolaní Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. zn. 29 C/231/2010 873 zo dňa 14. 3. 2014 sťažovateľ, v súlade s týmto rozsudkom,
sa ustanovil 17. 1. 2015 do miesta bydliska matky maloletého dieťaťa − povinnej, aby
si mal. dieťa vyzdvihol v čase určenom pre začiatok styku.
Od uvedeného dátumu sa sťažovateľ v každý deň určený pre jeho styk s jeho
maloletým synom (každú sobotu) ustanoví v čase určenom pre začiatok
styku na miesto určené pre prevzatie maloletého dieťaťa od matky maloletého dieťaťa (vchod
do bytového domu, v ktorom býva matka maloletého dieťaťa) a dožaduje sa, aby mu ho
matka v súlade s vykonateľným rozhodnutím súdu odovzdala.
Matka maloletého dieťaťa sa ustanoví na určené miesto s maloletým dieťaťom
v náručí a napriek výzvam sťažovateľa, aby mu ho odovzdala, odmieta odovzdať maloleté
dieťa sťažovateľovi, či už do jeho náručia alebo jeho zložením z vlastného náručia na zem.
Pokusy sťažovateľa prevziať dieťa od matky sú zakaždým neúspešné.
Ak sťažovateľ chytí dieťa do rúk a snaží sa ho prevziať do svojho náručia, matka
zovrie dieťa ešte silnejšie a sťažovateľ ho bez toho, aby použil fyzické násilie nemôže
vytrhnúť z jej náručia.“
Sťažovateľ podal 28. januára 2015 okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia,
ktorým sa domáhal, aby tento nariadil výkon rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2014.
Vo svojom návrhu sťažovateľ poukázal na to, že návrh na výkon rozhodnutia – predbežného
opatrenia podal už 15. apríla 2014. Do zániku predbežného opatrenia – do 23. januára 2015,
kedy bolo právoplatne skončené konanie vo veci samej, „súd nepostupoval dostatočne
efektívne na to, aby zabezpečil výkon rozhodnutia o úprave jeho styku s maloletým
dieťaťom.
Sťažovateľ dal do pozornosti súdu, že v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010 bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru
psychológie, pričom z výsledkov tohto dokazovania vyplynulo, že matka maloletého dieťaťa
negatívne ovplyvňuje maloleté dieťa voči sťažovateľovi a nie je vnútorne presvedčená
o správnosti toho, aby mal syn kontakt a vzťah s otcom − sťažovateľom.“.
Sťažovateľ po podaní návrhu na výkon rozhodnutia doručil okresnému súdu podania,
v ktorých postupne oznámil, že matka zmarila realizáciu styku s maloletým
31. januára 2015, 7. februára 2015 a 14. februára 2015.
Dňa 24. februára 2015 podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní, na ktorú odpovedal predseda okresného súdu prípisom
z 25. marca 2015, v ktorom vyhodnotil jeho sťažnosť ako nedôvodnú. V prípise poukázal
na to, že okresný súd výzvou z 3. marca 2015 vyzval matku na vyjadrenie k návrhu
sťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia. V ten istý deň si okresný súd vyžiadal
vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len „úrad práce“).
Sťažovateľ následne doručil okresnému súdu svoje podania, v ktorých oznámil,
že matka zmarila realizáciu styku s maloletým aj 21. februára 2015, 28. februára 2015,
7. marca 2015, 14. marca 2015 a 21. marca 2015.
„Podaním zo dňa 1. 4. 2015 sťažovateľ oznámil súdu, že aj po výzve súdu zo dňa
3. 3. 2015 matka zmarila v každom dni určenom na styk jeho styk s maloletým dieťaťom.
Poukázal na vyjadrenie z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa
23. 3. 2015, v ktorom kolízny opatrovník uviedol, že matka napriek opakovanému
vysvetleniu o tom, že je povinná dodržiavať rozhodnutie o úprave styku, sa vyjadrovala,
že potrebuje pred otcom chrániť, že otec sa nevie o syna postarať.
Podaním zo dňa 9. 4. 2015 sťažovateľ opätovne požiadal súd, aby vo veci konal,
pričom poukázal tak na skutočnosť, že matka v každom dni určenom pre jeho styk
s maloletým dieťaťom tento styk zmarila, ako aj na to, že tak z dokazovania vykonaného
vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, ako aj z vyjadrenia
matky pred zamestnancami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove vyplýva,
že matka mu nemieni umožniť styk s maloletým synom, naopak, nie je presvedčená o tom,
že by dieťa malo mať vzťah s otcom sťažovateľom, a že je presvedčená o tom, že má syna
pred sťažovateľom chrániť.
Podaním zo dňa 15. 4. 2015 sťažovateľ opätovne poukázal na to, že matka naďalej
marí jeho styk s maloletým dieťaťom a predložil na potvrdenie týchto skutočností, ako aj na
vyvrátenie tvrdení matky, uvedených v jej písomnom vyjadrení, o jeho údajnom agresívnom
správaní v prítomnosti hliadky PZ, listinné dôkazy − služobné záznamy a úradné záznamy
vyhotovené príslušníkmi zasahujúcich policajných hliadok.
Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že povinná neupustila od marenia styku jeho
a maloletého dieťaťa ani po pohovore vykonanom na ÚpSVaR Prešov a opätovne žiadal
nariadenie výkonu rozhodnutia.
Okresný súd Prešov doteraz nenariadil výkon rozhodnutia a sťažovateľovi
nie sú známe žiadne úkony, ktoré by súd v predmetnej veci okrem výzvy zo dňa 3. 3. 2015
voči matke maloletého dieťaťa vykonal.“
Sťažovateľ v sťažnosti cituje relevantné ustanovenia ústavy, dohovoru, Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Následne
poukazuje na to, že matka maloletého zmarila od 17. januára 2015 realizáciu styku 14 krát,
t. j. zmarila každý styk, ktorý sa mal v tomto období realizovať. Na túto skutočnosť
upozorňoval sťažovateľ okresný súd vo svojich podaniach a žiadal, aby okresný súd v jeho
veci konal. Okresný súd vykonal prvý úkon až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní.
Následne sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:
„Sťažovateľ poukázal na opakované závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania
vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C/231/2010, z ktorého vyplynulo,
že matka udržiava nezdravú závislosť maloletého dieťaťa na sebe, pričom takéto pôsobenie
matky predstavuje vážne riziko separačno úzkostnej poruchy u maloletého dieťaťa
do budúcna.
Súdu teda bolo známe z vlastnej činnosti, ako aj z podaní sťažovateľa, aké
je pôsobenie matky a jej postoj voči stretávaniu maloletého dieťaťa so sťažovateľom.
V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za významné, že vo veci starostlivosti
o maloletého bolo Okresným súdom Prešov, rozsudkom sp. zn. 36 P/38/2013 zo dňa
29. 5. 2013 uložené výchovné opatrenie k maloletému dieťaťu matke a sťažovateľovi −
podrobenie sa odbornému poradenstvu s cieľom zlepšenia schopnosti rodičov komunikovať
o výchove dieťaťa a naučiť sa akceptovať úlohu druhého rodiča vo výchove.
Vzhľadom na skutočnosť, že výchovné opatrenie, nariadené Okresným súdom Prešov,
sa realizovalo spoločnými stretnutiami matky, maloletého dieťaťa a sťažovateľa
v priestoroch občianskeho združenia , umožnilo toto výchovné opatrenie nadviazať
sťažovateľovi kontakt s jeho synom.
Vzhľadom na to, že toto výchovné opatrenie sa realizovalo vo forme stretnutí
sťažovateľa so synom a matkou, ku ktorým dochádzalo pravidelne v týždňových intervaloch
a vzhľadom na nariadené predbežné opatrenie o úprave styku, podľa ktorého bol sťažovateľ
oprávnený stretávať sa so synom dva krát v týždni v priestoroch označeného občianskeho
združenia, a aj napriek opakovaným pokusom matky nezúčastňovať sa so synom stretnutí
v rámci výchovného opatrenia a neúčasťou na styku so sťažovateľom, ktorú zdôvodňovala
údajnými, zvyčajne nepreukázanými, zdravotnými dôvodmi na strane maloletého dieťaťa
a vo viacerých prípadoch sa týchto stretnutí nezúčastnila bez vysvetlenia, sťažovateľ
nadviazal so svojim synom kontakt, tento ho začal vnímať ako známu osobu a bol ochotný
komunikovať s ním, ako aj tráviť čas so sťažovateľom bez prítomnosti matky.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci starostlivosti o maloletého ,
ktorého súčasťou je aj výrok o styku sťažovateľa so synom, zaniklo predbežné opatrenie
o úprave styku a matka už nebola povinná priviesť maloleté dieťa na styk s otcom –
sťažovateľom, do priestorov občianskeho združenia.
Realizátor výchovného opatrenia – občianske združenie , oznámil vo februári
2015 otcovi, že v realizácii výchovného opatrenia nebude ďalej pokračovať až do ďalšieho
rozhodnutia súdu.
Z uvedeného vyplýva, že od 23. 12. 2014 nemá sťažovateľ umožnený žiaden styk
s maloletým dieťaťom, a to ani na základe výroku právoplatného rozsudku o jeho styku
s maloletým , ani nie je v kontakte so synom v rámci realizácie výchovného
opatrenia.“
Sťažovateľ sa od januára 2015 snaží o styk s maloletým, a to aj v súčinnosti
s realizátorom výchovného opatrenia – občianskym združením – avšak bezúspešne.
Sťažovateľ v sťažnosti považuje za relevantné, že vývoj maloletého má svoje
„výrazné osobitosti“. Poukazuje pritom na závery znaleckých posudkov z júna 2012
a z novembra 2013. V čase prvého vyšetrenia znalcom mal dva roky a tri mesiace
a „matka znalcovi uviedla, že jeho psychomotorický vývin je v norme, pričom v uvedenom
čase dieťa hovorilo len základné slová.
Dieťa už v tom čase pôsobilo dojmom úzkostlivosti.
... znalec uviedol, že otec maloletého dieťaťa (sťažovateľ) by nemal byť v styku
so svojim synom obmedzovaný.
Už v uvedenom čase znalec skonštatoval, že reč maloletého je opozdená,
hovoril len základné slová.
Dieťa pri vyšetrení pôsobilo dojmom úzkostlivosti, počas vyšetrenia sedelo niekoľko
hodín na rukách starej matky bez prejavov akejkoľvek snahy zísť dole, či reagovať na nové
veci vo svojom prostredí.“.
Znalkyňa pri vyšetrení v novembri 2013 uviedla, že „matke sa zdá, že dieťa
je v poriadku, pričom v uvedenom čase nerozprávalo, jeho slovná zásoba bola približne
25 slov...
Znalkyňa konštatovala, že u dieťaťa neprebieha zrelá, prirodzená diferenciácia
individuačného vývinu a dieťa prešľapuje v regresných zónach, pričom, matkiným
hyperprotektívnym prístupom dochádza k retardácii emočného a sociálneho správania
a popisované oneskorovanie psychomotorického vývinu, podľa názoru znalkyne, sa javí
ako výrazne s psychogénnym podielom.
Z klinického pozorovania správania u znalkyne je potrebné dať do pozornosti,
že matka budila dojem naliehavosti, akoby dieťaťu neustále niečo hrozilo, bola tenzná
a prenášala to aj na dieťa.
Dieťa počas celého priebehu rozhovoru so znalkyňou bolo matkou kontrolované,
neustále s ním udržiavala fyzický kontakt a dieťa doslova obmedzovala svojou invazivitou.
Znalkyňa zároveň zistila, že matka nie je vnútorne presvedčená o správnosti toho,
aby syn mal kontakt a vzťah s otcom...“.
Podľa sťažovateľa závery predmetných znaleckých posudkov preukazujú,
že u maloletého „došlo k rozvinutiu negatívnych tendencií...“ a absencia kontaktu s otcom
(sťažovateľom) v trvaní viac ako štyri mesiace môže mať pre ich vzájomný vzťah „nezvratné
dôsledky“.
V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza:
„U dieťaťa s takto ohrozeným emočným vývinom, s vývojovými poruchami, ktoré
v dôsledku hyperprotektívneho prístupu matky, je spomaľované vo svojom vývine, emočnom
aj sociálnom, hrozí podstatne závažnejšie riziko nezvratného narušenia vzťahu medzi ním
a otcom sťažovateľom, ako u iného dieťaťa bez takýchto závažných rizík vo vývoji.“
Sťažovateľ poukazuje na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorých konanie vo veciach maloletých „je podrobené osobitne prísnym
kritériám pokiaľ ide o jeho rýchlosť.
Beh času môže mať totiž nezvratné dôsledky na vzťah dieťaťa s rodičom, s ktorým
nežije a súdy teda musia, z využitím prostriedkov, ktoré im poskytujú príslušné procesné
predpisy, zabezpečiť včasné rozhodnutie vo veci samej (rozsudok ESĽP vo veci Nuutinen
proti Fínsku zo dňa 27. júna 2000..., Mezl proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007...
Výkon rozhodnutia je z rovnakých dôvodov nutné vykonať v čo najkratšom čase
po jeho vydaní (... Hokkanen proti Fínsku zo dňa 23. septembra 1994... Santos Nunes proti
Portugalsku zo dňa 22. mája 2012...).
Pri realizácii výkonu rozhodnutia je pritom potrebné použiť všetky dostupné
donucovacie prostriedky z hľadiska snahy o minimalizáciu zásahu do základných práv
dotknutej osoby... Kříž proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007...).“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa uvedenými závermi ESĽP neriadi, pritom sú mu
známe závery citovaných znaleckých posudkov, z ktorých vyplýva riziko nezvratného
narušenia jeho vzťahu s maloletým synom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...,
na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy...,
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,
na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru...,
bolo postupom Okresného sudu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em/1/2015
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 27 Em 1/2015.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy
(I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;
ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Podľa § 257 OSP nariadiť a uskutočniť výkon rozhodnutia možno len spôsobmi
uvedenými v tomto zákone.
Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe
a) vykonateľného rozhodnutia súdu,
b) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej
v cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu.
Podľa § 272 ods. 3 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd
písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1,
aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností
ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť
pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,
oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.
Podľa § 272 ods. 4 OSP súd je oprávnený výzvu podľa odseku 3 uskutočniť
bezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzve
sa doručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.
Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa
odseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch
nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä
v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti.
Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súd
je oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutu
vo výške 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane. Výnos pokút je príjmom štátneho
rozpočtu.
Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súd
je oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby
a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,
b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 273 ods. 4 OSP súd je oprávnený v súčinnosti s príslušným orgánom
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obce
zabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie
priznáva právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený
neoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Sudca je oprávnený poveriť
zabezpečením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.
Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnaké
oprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvorenie
bytu, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibaže sudca
výkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.
Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je spojený s viacerými špecifickými
skutočnosťami, ktoré je súd povinný rešpektovať v tomto type konania.
1. V prvom rade je potrebné v každej fáze konania o výkon rozhodnutia o výchove
maloletých dôsledne prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa (porovnaj napr. odlišné
stanovisko sudcov Zupančič, Panţȋ ru a Tűrmen k rozsudku ESĽP vo veci Nuutinen proti
Fínsku z 27. 6. 2000). Vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa a na skutočnosť, že tento
záujem sa môže v priebehu času meniť, je súd vykonávajúci rozhodnutie o výchove
maloletých povinný v závislosti od okolností prípadu zisťovať dôvody, prečo sa povinný
nepodrobil vykonateľnému rozhodnutiu súdu (porovnaj § 272 ods. 5 OSP), a vykonať
šetrenie o pomeroch maloletého, pričom môže na ten účel nariadiť pojednávanie (§ 272
ods. 3 OSP), vyzvať príslušné orgány na poskytnutie súčinnosti (§ 272 ods. 5 OSP) a pod.
Súd nemôže len mechanicky vychádzať z úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
vo vykonateľnom rozhodnutí, je povinný neustále vyhodnocovať, či nútený výkon
rozhodnutia je v záujme maloletého.
2. Mimoriadny význam v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých má
plynutie času, čo kladie osobitnú požiadavku na rýchlosť a plynulosť konania súdu (porovnaj
napr. rozsudky ESĽP vo veciach Nuutinen proti Fínsku z 27. 6. 2000, bod 110, Hokkanen
proti Fínsku z 23. 9. 1994, bod 72, Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004, bod 106,
Kříž proti Českej republike z 9. 1. 2007, bod 74, Hub proti Nemecku z 9. 4. 2009, bod 48).
3. Ďalším špecifikom je samotný predmet konania o výkon rozhodnutia o výchove
maloletých. Vzhľadom na povahu vymáhanej povinnosti, resp. na povahu práva, ktorého
realizácia sa nútene vykonáva, zákon neustanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonu
rozhodnutia o výchove maloletých detí (porovnaj § 272 ods. 2 OSP). Zákon ustanovuje len
niektoré právne nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne
k podrobeniu sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania
(§ 272 ods. 3 OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods. 1 OSP), výzva na zastavenie príslušných
dávok (§ 273 ods. 2 OSP), a upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamy
spôsob výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon teda neupravuje
vyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne iné
formy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletých
detí. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 452/2013) konkrétny postup
súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy odlišný,
bude závislý od konkrétnych okolností veci. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť,
že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku dieťaťa takmer
vždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto prípadoch tak súd
len vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady na realizáciu rozhodnutia, nemá
však vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo k výkonu rozhodnutia.
Predmetom konania v tejto veci je nútená realizácia práva sťažovateľa na styk s jeho
maloletým dieťaťom, ktorý 22. februára 2015 dovŕšil päť rokov. Zo sťažnosti sťažovateľa
vyplýva, že
28. januára 2015 podal okresnému súdu návrh na výkon rozsudku okresného súdu
zo 14. marca 2014,
24. februára 2015 podal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
3. marca 2015 okresný súd vyzval matku maloletého na vyjadrenie sa k návrhu
sťažovateľa a na rešpektovanie súdneho rozhodnutia a tiež požiadal úrad práce, aby sa k veci
vyjadril.
Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že okresný súd 20. mája 2015 nariadil
pojednávanie na 23. jún 2015.
Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie trvá približne štyri mesiace,
okresný súd prvé procesné úkony – výzvu pre matku a žiadosť pre úrad práce – realizoval
3. marca 2015, t. j. po približne mesiaci. O dva a pol mesiaca neskôr vykonal ďalší procesný
úkon – nariadil pojednávanie na 23. jún 2015.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd koná o návrhu sťažovateľa plynulo
a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v čase rozhodovania
ústavného súdu približne štyri mesiace, pozn.) nemožno konštatovať existenciu zbytočných
prieťahov v konaní. Jednotlivé procesné úkony vykonáva okresný súd priebežne, zatiaľ
s odstupmi približne dva mesiace, pritom využíva prostriedky upravené v Občianskom
súdnom poriadku pre tento druh konania. Ústavný súd nemôže hodnotiť výber jednotlivých
právnych prostriedkov okresným súdom ani ich vzájomné poradie. V tomto štádiu
napadnutého konania nemožno posúdiť, či postup okresného súdu bol sústredený
a efektívny. Námietka sťažovateľa, že okresný súd vykonal prvé procesné úkony
až po podaní sťažnosti podľa zákona o súdoch, nie je opodstatnená. Možno dospieť k záveru,
že tento právny prostriedok splnil svoj účel a po podaní sťažnosti okresný súd začal
vykonávať priebežne jednotlivé procesné úkony. Skutočnosť, že sa od podania návrhu
nerealizoval styk s maloletým ani v jednom prípade, nemožno pripísať na ťarchu okresného
súdu. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, dôvodom je zrejme negatívny postoj matky
k realizácii tohto styku. Je akceptovateľné, ak okresný súd zisťuje dôvody, prečo matka
nerešpektuje vykonateľné rozhodnutie, a tiež, ak vykonáva základné šetrenie, ktoré
mu umožní prihliadnuť na záujem maloletého. Zákonná úprava konania o výkon
rozhodnutia o výchove maloletých detí predpokladá až postupné stupňovanie pôsobenia
na povinného, preto v zásade nemožno očakávať okamžitý priamy výkon rozhodnutia
odňatím dieťaťa.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu
konania konal plynulo, pričom jeho postup nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný,
prípadne zjavne nesprávny. Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
existenciu takej príčinnej súvislosti medzi postupom súdu v napadnutom konaní
a namietaným porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec veci však ústavný súd opakovane poukazuje na to, že vzhľadom
na predmet napadnutého konania bude okresný súd povinný pristupovať k tejto veci
s osobitnou starostlivosťou počas celého konania, dbať na jeho celkovú dĺžku, realizovať
jednotlivé opatrenia a úkony rýchlo, priebežne a neustále hodnotiť ich efektivitu. Bude jeho
povinnosťou postupovať s mimoriadnou intenzitou tak, aby bolo čo najviac možné nadviazať
na pozitívny efekt, ktorý sa podľa tvrdení sťažovateľa dosiahol stretávaním s maloletým v
priestoroch občianskeho združenia do 23. decembra 2014.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v súlade
so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 64/2012) aj naďalej zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy,
ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením
(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015