Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 64/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O., P., zastúpeného JUDr. J. H., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. -385 z 20.

novembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -480 z 12.

novembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3

z 26. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2011 doručená sťažnosť O., P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

základného práva vlastniť majetok podľa rozsudkom Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -385 z 20. novembra 2008 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -480 z 12. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného na

okresnom súde bolo rozhodovanie o žalobe P. D., ktorou sa domáhal určenia neplatnosti

uznesení zhromaždenia delegátov sťažovateľa z 26. mája 2005. Okresný súd rozhodol

rozsudkom č. k. -385 z 20. novembra 2008 tak, že predmetné uznesenia sú

neplatné. Pritom „sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom v Poprade tvrdil, že žaloba je

podaná osobou, ktorá nie je aktívne legitimovaná, nakoľko žalobca P. D. v čase podania

žaloby nebol členom družstva. Jeho členstvo zo zákona zaniklo prevodom bytu do jeho

osobného vlastníctva.

Súd prvého stupňa v rámci svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca P. D. je

členom družstva a že teda bol v konaní aktívne legitimovaný. V odôvodnení svojho rozsudku

poukázal na rozsudok NS SR 29/, v zmysle ktorého zákonom určené spôsoby

zániku členstva nemôžu byť rozšírené ďalšími dôvodmi v stanovách.“.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, pričom

namietal, že žalobu podala osoba, ktorá nebola aktívne vecne legitimovaná. „Sťažovateľ

poukázal na to, že návrh na určenie neplatnosti uznesení prijatých na zhromaždení

delegátov družstva môže podať len člen družstva, pričom P. D. ako žalobca prestal byť

členom družstva dňa 28. 6. 2004, kedy nastali účinky vkladu vlastníckeho práva k bytu v

prospech P. D. a jeho manželky. ...

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v konaní sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, že členstvo v družstvách môže zaniknúť len spôsobom

uvedeným v zákone. V , resp. je taxatívne

uvedený spôsob zániku členstva v družstve. Preto Krajský súd v Prešove ako odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia ...

Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného

bytu na člena družstva po účinnosti o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“

Sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu s tým, že sa nestotožňuje s jeho právnym názorom o spôsoboch zániku

členstva v bytovom družstve, pričom poukázal na § 17 ods. 7 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“). V tejto súvislosti v dovolaní vyslovil

právny názor, že „člen prevodom bytu do vlastníctva prestáva byť členom družstva, pretože

do ceny bytu sa započítava aj základný členský vklad. Tento základný členský vklad sa do

ceny bytu započítal už v dobe, keď mu bol pridelený. To znamená, že ak sa vlastník bytu

opätovne chce stať členom družstva musí znovu zaplatiť základný členský vklad vo výške,

ktorú určujú stanovy družstva. Ak by teda prevodom bytu nezanikalo členstvo v bytovom

družstve, úprava nároku na vrátenie členského podielu by nebola vôbec potrebná - bola by

nadbytočná.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na to, že najvyšší súd ako dovolací súd

o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2011 tak, že

dovolanie zamietol, pričom uviedol, že „členstvo v družstve po prevode bytu do osobného

vlastníctva nezaniklo ani podľa zákona ani podľa stanov družstva. Podľa dovolacie súdu

členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva. ...

Nevieme, akým spôsobom dovolací súd dospel k záveru, že členský podiel

predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, takýto záver však

nezodpovedá ani samotnej dikcii ustanovenia .

Dovolací súd svojim rozhodnutím vytvoril dve kategórie členov družstva. Prvú

kategória členov družstva tvoria členovia, ktorí požiadali o prevod bytu do vlastníctva.

Členský podiel sa premietol do hodnoty prevádzaného bytu a teda nemajú majetkovú účasť

v družstve, nakoľko nemajú nárok na vyplatenie členského podielu. Druhú kategóriu tvoria

členovia, ktorých členský podiel tvorí majetkový podiel na družstve a disponujú aj

jednotlivými právami a povinnosťami člena družstva.

Takáto kategorizácia členov družstva podľa sťažovateľa je zásahom do základných

práv družstva /do práva vlastniť majetok/ ako aj jednotlivých členov.

Ako sme už uviedli podľa legálnej definície členského podielu /ustanovenie § 223

ods. 2 / členský podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve.

Teda členský podiel má dve stránky a to kvantitatívnu a kvalitatívnu alebo inak

povedané zložku majetkovú a nemajetkovú. Členský podiel musí byť tvorený obligatórne

obidvoma zložkami (Družstevné právo, T. Dvořák, 3 vydanie, str. 63, 64 vydavateľstvo

C. H. Beck, 2001) Nie je možné, aby členský podiel bol výlučne tvorený kvantitatívnou

stránkou alebo výlučne kvalitatívnou stránkou.

Kvantitatívna stránka vlastne prestavuje majetkový podiel člena na družstve.

Prevodom bytu do vlastníctva podľa o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov zaniká kvantitatívna stránka členského podielu a tým vlastne

zaniká podľa osobitného zákona aj samotné členstvo člena družstva v družstve, pretože od

majetkovej stránky členského podielu sa odvíja stanovenie podielu v družstve. Teda miera

účasti na družstve.

Tým, že dovolací súd vyslovil záver, že prevodom bytu podľa

nezaniká členstvo v družstve, zasiahol do základného práva zaručeného SR a to

vlastníckeho práva - práva vlastniť majetok.

Podľa názoru sťažovateľa prvá kategória členov družstva, ktorí požiadali o prevod

bytu rozhodujú okrem iného o dispozícii s majetkom družstva. Tento zásah sa realizuje tak,

že svojou účasťou na členskej schôdzi resp. u sťažovateľa na zhromaždení delegátov hlasujú

o majetku družstva, aj keď podľa názoru sťažovateľa nie sú členmi družstva, nakoľko

nedisponujú oboma zložkami členského podielu. Teda o majetku družstva rozhoduje aj ten

kto k tomu majetku nemá žiadny vlastnícky vzťah.

Je pravdou, že ustanovenie Ods. 7 výslovne neuvádza,

že prevodom bytu do osobného vlastníctva člena družstva zaniká členstvo v družstve, ale

vzhľadom na úmysel zákonodarcu je zrejmé, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva

dochádza k zániku členstva v družstve.

Sťažovateľ svoj názor o tom, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva členstvo

v družstve zaniká opiera aj obdobnú úpravu prevodov bytov v Českej republike. ...

Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy poskytli svojim rozhodnutím ochranu

osobe, ktorá nie je členom družstva a neposkytli ochranu sťažovateľovi, čím vlastne

dochádza k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ poukázal ďalej na judikatúru ústavného súdu a namietal, že okresný súd,

krajský súd a ani najvyšší súd nerešpektovali princípy tvoriace obsah základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Domnieva sa, že „rozsudky

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sú rozporuplné a arbitrárne, nakoľko...

[nereagujú] relevantným a dostatočným spôsobom na právnu argumentáciu sťažovateľa, že

prevodom bytu do vlastníctva člena členstvo tohto člena v družstve zaniká“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 sťažovateľ uviedol, že „rozhodnutiami Okresného súdu v Poprade, Krajského

súdu Prešove i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [bolo] bezdôvodne znevýhodnené

vlastnícke právo sťažovateľa“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Okresného súdu v Poprade č. k. -385 (správne má byť

č. k. -385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudkom Krajského súdu Prešov

č. k. -1480 (správne má byť č. k. -480, pozn.) zo dňa 12. 11.

2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26. 5. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené SR

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu v Poprade č. k. -385 (správne má byť č. k.

-385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudok Krajského súdu Prešov č. k.

-1480 (správne má byť č. k. -480, pozn.) zo dňa 12. 11. 2009

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 5.

2011 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-385 z 20. novembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k.

-480 z 12. novembra 2009

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -385

z 20. novembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. -480

z 12. novembra 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania

sťažovateľa podľa a nasl. (ďalej len „OSP“) krajský

súd, a rovnako tak ani napadnutý rozsudok krajského súdu, pretože ho preskúmal najvyšší

súd na základe dovolania sťažovateľa podľa a nasl. s prihliadnutím na to, že

sťažovateľ v sťažnosti namieta skutočnosti, ktoré boli predmetom konania o dovolaní.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru je z ústavného hľadiska pre

ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2011 (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , , , ,

, , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej pokiaľ ide o požiadavky

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch dohovoru a ,

ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. mája 2011, ktorým

dovolanie sťažovateľa zamietol, poukázal na rozsudok krajského súdu, ktorým bolo

pripustené dovolanie, pričom uviedol:

„Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval je vymedzená v rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktorý dovolanie na zodpovedanie ním uvedenej otázky zásadného

právneho významu pripustil. Dovolací súd je viazaný znením dovolacej otázky a môže

dovolanie preskúmať len v jej rozsahu.

Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného

bytu na člena družstva po účinnosti o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol svoj právny

názor na vymedzenú právnu otázku v zmysle napadnutého rozsudku krajského súdu

a dovolania sťažovateľa:

„ o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravuje

spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom

dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov

bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Podľa názoru dovolacieho súdu uvedený zákon nerieši otázku členstva vlastníka bytu

v družstve.

Vznik a zánik členského vzťahu k družstvu je upravený

a stanovami družstva.

Ustanovenie § 231 Obch. zák. vymedzuje spôsoby zániku členstva v družstve, ide

o taxatívny výpočet, ktorý nemôže byť rozšírený ďalšími dôvodmi. Stanovy môžu obsahovať

len podrobnejšiu úpravu členstva, jeho vznik a zánik, ako vyplýva z ust. § 227 ods. 5

Obch. zák. Môže ísť však len o konkretizáciu ustanovení zákona, vzhľadom na potreby

a podmienky družstva.

Výpočet spôsobov zániku členstva v družstve je síce taxatívny v § 231 ods. 1, ale

nezahrňuje všetky právne skutočnosti spôsobujúce zánik členstva /§ 227 ods. 3, § 229, 232

ods. 1, 4/.

Stanovy žalovaného spôsoby zániku členstva upravujú v čl. 23 /dohodou, vystúpením,

smrťou člena, pokiaľ dedičstvo neprejde na dediča, vylúčením, likvidáciou družstva,

prevodom členských práv podľa č. 21/. Podľa čl. 23 písm. f/ členstvo v družstve zaniká

prevodom členských práv podľa čl. 21, podľa ktorého prevod práv a povinností spojených

s členstvom v družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva. Členské

práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa vo vzťahu k družstvu

predložením zmluvy o prevode členstva k družstvu alebo neskorším dňom, uvedeným v tejto

zmluve. Tie isté účinky, ako predloženie zmluvy o prevode členstva nastávajú, ako náhle

družstvo dostane písomné oznámenie doterajšieho člena o prevode členstva a písomný

súhlas nadobúdateľa členstva. Odvolací súd k uvedenému článku stanov uviedol, že

výslovne nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného

vlastníctva člena. S týmto názorom sa dovolací súd stotožnil a vyslovil, že prevodom bytu

do osobného vlastníctva členstvo podľa stanov nezaniklo.

Podľa ust. 2. z. //

prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká nárok člena na vrátenie členského podielu.

Dovolací súd k citovanému zneniu vyslovuje, že pre vznik členstva v družstve je

okrem prihlášky potrebné zaplatiť aj základný členský vklad, ktorého splatenie je

podmienkou vzniku členstva. Členský podiel zase vyjadruje majetkovú účasť v družstve.

Podľa odvolacieho súdu teda základný členský vklad a členský podiel, nie sú pojmy

totožné /členský podiel vyjadruje účasť člena na majetku družstva, pričom základný členský

vklad je jednou z podmienok vzniku členstva/, a po prevode bytu do osobného vlastníctva

členstvo v družstve nezaniká, má za to, že podmienky potrebné pre členstvo v družstve

zostali zachované.

Podľa dovolacieho súdu na členský podiel vzniká nárok členovi družstva, teda osobe,

ktorá už bola prijatá za člena družstva a zaplatila základný členský vklad, bez ktorého by

členstvo v družstve nevzniklo. Členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva

na majetku družstva. Pri prevode družstevného bytu do vlastníctva členovi družstva, však ex

offo zaniká nárok na vyplatenie členského podielu, ako majetkového podielu, ktorý členovi

počas jeho členstva vznikol až do prevodu bytu, neznamená to však, že prevodom bytu

zaniká aj členstvo v družstve.

Dovolací súd vyslovil, že členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného

vlastníctva nezaniklo, ani zo zákona ani podľa stanov družstva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že

rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods.

1 zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol jeho dovolanie, pretože dospel

k záveru, že v predmetnej veci členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného

vlastníctva nezaniklo ani zo zákona, ani podľa stanov družstva.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) členstvo zaniká písomnou dohodou,

vystúpením, vylúčením, vyhlásením konkurzu na majetok člena, zamietnutím návrhu

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena alebo zánikom družstva.

Podľa § 17 ods. 7 zákona o bytoch ak sa prevádza byt alebo ateliér z vlastníctva

bytového družstva do vlastníctva člena bytového družstva, ktorý je jeho nájomcom, je člen

povinný uhradiť bytovému družstvu ako cenu bytu nesplatený investičný úver

s príslušenstvom pripadajúci na tento byt. Prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká

nárok člena družstva na vrátenie členského podielu. Ustanovenia osobitných predpisov nie

sú týmto zákonom dotknuté.

Podľa čl. 21 stanov O. (ďalej len „stanovy“) prevod práv a povinností spojených s

členstvom v družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva.

Členské práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa

vo vzťahu k družstvu predložením zmluvy o prevode členstva družstvu alebo neskorším

dňom uvedeným v tejto zmluve. Tie isté účinky ako predloženie zmluvy o prevode členstva

nastávajú, akonáhle družstvo dostane písomné oznámenie doterajšieho člena o prevode

členstva a písomný súhlas nadobúdateľa členstva.

Podľa čl. 23 stanov členstvo v družstve zaniká

a) písomnou dohodou,

b) vystúpením,

c) smrťou člena, pokiaľ jeho členstvo neprejde na dediča,

d) vylúčením,

e) zánikom družstva,

f) prevodom členských práv a povinností,

g) vyhlásením konkurzu na majetok člena,

h) zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena.

Podľa čl. 27 ods. 1 bodu 1.b.8 stanov predstavenstvo môže rozhodnúť o vylúčení

člena: ak po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaplatil v lehote určenej

predstavenstvom základný členský vklad.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že zákon o bytoch nerieši

otázku členstva vlastníka bytu v družstve, spôsoby zániku členstva v družstve upravuje

s tým, že ide o taxatívny výpočet, ktorý nemožno rozšíriť

o ďalšie dôvody. Konkretizáciu tohto ustanovenia obsahujú stanovy

v čl. 23. Najvyšší súd konštatoval, že čl. 23 písm. f) v spojení s čl. 21 stanov výslovne

nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného vlastníctva

člena. Uviedol tiež, že zánik nároku na vyplatenie členského podielu pri prevode bytu

do osobného vlastníctva neznamená, že prevodom bytu zaniká automaticky aj členstvo

v družstve. Najvyšší súd tiež v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na záver

okresného súdu ako súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavenstvo družstva môže

rozhodnúť o vylúčení člena, ak po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaplatil

základný členský vklad podľa čl. 5 ods. 1 stanov, pričom v tejto veci takéto rozhodnutie

predstavenstva neexistuje. Na základe týchto skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že

„členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaniklo, ani

zo zákona ani podľa stanov družstva“.

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu vyúsťujúci do záveru

o členstve sťažovateľa v družstve nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, a teda je ústavne udržateľný. Je jedným z možných a podľa názoru ústavného

súdu aj akceptovateľným výkladom zodpovedajúcim požiadavke ústavne konformného

výkladu právnych predpisov a nemožno ho považovať ani za vybočenie zo štandardnej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení , zákona o bytoch a stanov najvyšším súdom

ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa v tejto

časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2011

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája

2011 považoval za ústavne udržateľný, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012