Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 64/2012
PDF · 261.14 KB
No categories available
IV. ÚS 64/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O., P., zastúpeného JUDr. J. H., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20.
novembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Cob/1/2009-480 z 12.
novembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Obdo/23/2010 z 26. mája 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 doručená sťažnosť O., P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra 2008 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Cob/1/2009-480 z 12. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného na
okresnom súde bolo rozhodovanie o žalobe P. D., ktorou sa domáhal určenia neplatnosti
uznesení zhromaždenia delegátov sťažovateľa z 26. mája 2005. Okresný súd rozhodol
rozsudkom č. k. 18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra 2008 tak, že predmetné uznesenia sú
neplatné. Pritom „sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom v Poprade tvrdil, že žaloba je
podaná osobou, ktorá nie je aktívne legitimovaná, nakoľko žalobca P. D. v čase podania
žaloby nebol členom družstva. Jeho členstvo zo zákona zaniklo prevodom bytu do jeho
osobného vlastníctva.
Súd prvého stupňa v rámci svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca P. D. je
členom družstva a že teda bol v konaní aktívne legitimovaný. V odôvodnení svojho rozsudku
poukázal na rozsudok NS SR 7 ObdoV 29/, v zmysle ktorého zákonom určené spôsoby
zániku členstva nemôžu byť rozšírené ďalšími dôvodmi v stanovách.“.
Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, pričom
namietal, že žalobu podala osoba, ktorá nebola aktívne vecne legitimovaná. „Sťažovateľ
poukázal na to, že návrh na určenie neplatnosti uznesení prijatých na zhromaždení
delegátov družstva môže podať len člen družstva, pričom P. D. ako žalobca prestal byť
členom družstva dňa 28. 6. 2004, kedy nastali účinky vkladu vlastníckeho práva k bytu v
prospech P. D. a jeho manželky. ...
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v konaní 5 Cob/1/2009 sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že členstvo v družstvách môže zaniknúť len spôsobom
uvedeným v zákone. V § 231 ods. 1, resp. § 232 Obchodného zákonníka je taxatívne
uvedený spôsob zániku členstva v družstve. Preto Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ...
Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného
bytu na člena družstva po účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“
Sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu s tým, že sa nestotožňuje s jeho právnym názorom o spôsoboch zániku
členstva v bytovom družstve, pričom poukázal na § 17 ods. 7 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“). V tejto súvislosti v dovolaní vyslovil
právny názor, že „člen prevodom bytu do vlastníctva prestáva byť členom družstva, pretože
do ceny bytu sa započítava aj základný členský vklad. Tento základný členský vklad sa do
ceny bytu započítal už v dobe, keď mu bol pridelený. To znamená, že ak sa vlastník bytu
opätovne chce stať členom družstva musí znovu zaplatiť základný členský vklad vo výške,
ktorú určujú stanovy družstva. Ak by teda prevodom bytu nezanikalo členstvo v bytovom
družstve, úprava nároku na vrátenie členského podielu by nebola vôbec potrebná - bola by
nadbytočná.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na to, že najvyšší súd ako dovolací súd
o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 tak, že
dovolanie zamietol, pričom uviedol, že „členstvo v družstve po prevode bytu do osobného
vlastníctva nezaniklo ani podľa zákona ani podľa stanov družstva. Podľa dovolacie súdu
členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva. ...
Nevieme, akým spôsobom dovolací súd dospel k záveru, že členský podiel
predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, takýto záver však
nezodpovedá ani samotnej dikcii ustanovenia § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Dovolací súd svojim rozhodnutím vytvoril dve kategórie členov družstva. Prvú
kategória členov družstva tvoria členovia, ktorí požiadali o prevod bytu do vlastníctva.
Členský podiel sa premietol do hodnoty prevádzaného bytu a teda nemajú majetkovú účasť
v družstve, nakoľko nemajú nárok na vyplatenie členského podielu. Druhú kategóriu tvoria
členovia, ktorých členský podiel tvorí majetkový podiel na družstve a disponujú aj
jednotlivými právami a povinnosťami člena družstva.
Takáto kategorizácia členov družstva podľa sťažovateľa je zásahom do základných
práv družstva /do práva vlastniť majetok/ ako aj jednotlivých členov.
Ako sme už uviedli podľa legálnej definície členského podielu /ustanovenie § 223
ods. 2 Obchodného zákonníka/ členský podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve.
Teda členský podiel má dve stránky a to kvantitatívnu a kvalitatívnu alebo inak
povedané zložku majetkovú a nemajetkovú. Členský podiel musí byť tvorený obligatórne
obidvoma zložkami (Družstevné právo, T. Dvořák, 3 vydanie, str. 63, 64 vydavateľstvo
C. H. Beck, 2001) Nie je možné, aby členský podiel bol výlučne tvorený kvantitatívnou
stránkou alebo výlučne kvalitatívnou stránkou.
Kvantitatívna stránka vlastne prestavuje majetkový podiel člena na družstve.
Prevodom bytu do vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zaniká kvantitatívna stránka členského podielu a tým vlastne
zaniká podľa osobitného zákona aj samotné členstvo člena družstva v družstve, pretože od
majetkovej stránky členského podielu sa odvíja stanovenie podielu v družstve. Teda miera
účasti na družstve.
Tým, že dovolací súd vyslovil záver, že prevodom bytu podľa zákona č. 182/1993 Zb.
nezaniká členstvo v družstve, zasiahol do základného práva zaručeného Ústavou SR a to
vlastníckeho práva - práva vlastniť majetok.
Podľa názoru sťažovateľa prvá kategória členov družstva, ktorí požiadali o prevod
bytu rozhodujú okrem iného o dispozícii s majetkom družstva. Tento zásah sa realizuje tak,
že svojou účasťou na členskej schôdzi resp. u sťažovateľa na zhromaždení delegátov hlasujú
o majetku družstva, aj keď podľa názoru sťažovateľa nie sú členmi družstva, nakoľko
nedisponujú oboma zložkami členského podielu. Teda o majetku družstva rozhoduje aj ten
kto k tomu majetku nemá žiadny vlastnícky vzťah.
Je pravdou, že ustanovenie § 17 Ods. 7 zákona č. 182/1993 Zb. výslovne neuvádza,
že prevodom bytu do osobného vlastníctva člena družstva zaniká členstvo v družstve, ale
vzhľadom na úmysel zákonodarcu je zrejmé, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva
dochádza k zániku členstva v družstve.
Sťažovateľ svoj názor o tom, že prevodom bytu do vlastníctva člena družstva členstvo
v družstve zaniká opiera aj obdobnú úpravu prevodov bytov v Českej republike. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy poskytli svojim rozhodnutím ochranu
osobe, ktorá nie je členom družstva a neposkytli ochranu sťažovateľovi, čím vlastne
dochádza k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa.“.
Sťažovateľ poukázal ďalej na judikatúru ústavného súdu a namietal, že okresný súd,
krajský súd a ani najvyšší súd nerešpektovali princípy tvoriace obsah základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Domnieva sa, že „rozsudky
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sú rozporuplné a arbitrárne, nakoľko...
[nereagujú] relevantným a dostatočným spôsobom na právnu argumentáciu sťažovateľa, že
prevodom bytu do vlastníctva člena členstvo tohto člena v družstve zaniká“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol, že „rozhodnutiami Okresného súdu v Poprade, Krajského
súdu Prešove i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [bolo] bezdôvodne znevýhodnené
vlastnícke právo sťažovateľa“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Rozsudkom Okresného súdu v Poprade č. k. 18 Cb/48/2008-385 (správne má byť
č. k. 18 Cb/48/2006-385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudkom Krajského súdu Prešov
č. k. 5 Cob/1/2009-1480 (správne má byť č. k. 5 Cob/1/2009-480, pozn.) zo dňa 12. 11.
2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/23/2010 zo dňa
26. 5. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Rozsudok Okresného súdu v Poprade č. k. 18 Cb/48/2008-385 (správne má byť č. k.
18 Cb/48/2006-385, pozn.) zo dňa 20. 11. 2008, rozsudok Krajského súdu Prešov č. k.
5 Cob/1/2009-1480 (správne má byť č. k. 5 Cob/1/2009-480, pozn.) zo dňa 12. 11. 2009
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/23/2010 zo dňa 26. 5.
2011 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
18 Cb/48/2006-385 z 20. novembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Cob/1/2009-480 z 12. novembra 2009
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 18 Cb/48/2006-385
z 20. novembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Cob/1/2009-480
z 12. novembra 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127
ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania
sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajský
súd, a rovnako tak ani napadnutý rozsudok krajského súdu, pretože ho preskúmal najvyšší
súd na základe dovolania sťažovateľa podľa § 236 OSP a nasl. s prihliadnutím na to, že
sťažovateľ v sťažnosti namieta skutočnosti, ktoré boli predmetom konania o dovolaní.
Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je z ústavného hľadiska pre
ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej pokiaľ ide o požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je
relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. mája 2011, ktorým
dovolanie sťažovateľa zamietol, poukázal na rozsudok krajského súdu, ktorým bolo
pripustené dovolanie, pričom uviedol:
„Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval je vymedzená v rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktorý dovolanie na zodpovedanie ním uvedenej otázky zásadného
právneho významu pripustil. Dovolací súd je viazaný znením dovolacej otázky a môže
dovolanie preskúmať len v jej rozsahu.
Odvolací súd pripustil dovolanie s otázkou, či prevodom vlastníctva družstevného
bytu na člena družstva po účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zaniká jeho členstvo v družstve v zmysle stanov družstva.“
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol svoj právny
názor na vymedzenú právnu otázku v zmysle napadnutého rozsudku krajského súdu
a dovolania sťažovateľa:
„Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravuje
spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.
Podľa názoru dovolacieho súdu uvedený zákon nerieši otázku členstva vlastníka bytu
v družstve.
Vznik a zánik členského vzťahu k družstvu je upravený Obchodným zákonníkom
a stanovami družstva.
Ustanovenie § 231 Obch. zák. vymedzuje spôsoby zániku členstva v družstve, ide
o taxatívny výpočet, ktorý nemôže byť rozšírený ďalšími dôvodmi. Stanovy môžu obsahovať
len podrobnejšiu úpravu členstva, jeho vznik a zánik, ako vyplýva z ust. § 227 ods. 5
Obch. zák. Môže ísť však len o konkretizáciu ustanovení zákona, vzhľadom na potreby
a podmienky družstva.
Výpočet spôsobov zániku členstva v družstve je síce taxatívny v § 231 ods. 1, ale
nezahrňuje všetky právne skutočnosti spôsobujúce zánik členstva /§ 227 ods. 3, § 229, 232
ods. 1, 4/.
Stanovy žalovaného spôsoby zániku členstva upravujú v čl. 23 /dohodou, vystúpením,
smrťou člena, pokiaľ dedičstvo neprejde na dediča, vylúčením, likvidáciou družstva,
prevodom členských práv podľa č. 21/. Podľa čl. 23 písm. f/ členstvo v družstve zaniká
prevodom členských práv podľa čl. 21, podľa ktorého prevod práv a povinností spojených
s členstvom v družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva. Členské
práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa vo vzťahu k družstvu
predložením zmluvy o prevode členstva k družstvu alebo neskorším dňom, uvedeným v tejto
zmluve. Tie isté účinky, ako predloženie zmluvy o prevode členstva nastávajú, ako náhle
družstvo dostane písomné oznámenie doterajšieho člena o prevode členstva a písomný
súhlas nadobúdateľa členstva. Odvolací súd k uvedenému článku stanov uviedol, že
výslovne nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného
vlastníctva člena. S týmto názorom sa dovolací súd stotožnil a vyslovil, že prevodom bytu
do osobného vlastníctva členstvo podľa stanov nezaniklo.
Podľa ust. § 17 ods. 7 zákona č. 183/1993 2. z. /§ 28a ods. 5 zákona 42/1992 Zb./
prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká nárok člena na vrátenie členského podielu.
Dovolací súd k citovanému zneniu vyslovuje, že pre vznik členstva v družstve je
okrem prihlášky potrebné zaplatiť aj základný členský vklad, ktorého splatenie je
podmienkou vzniku členstva. Členský podiel zase vyjadruje majetkovú účasť v družstve.
Podľa odvolacieho súdu teda základný členský vklad a členský podiel, nie sú pojmy
totožné /členský podiel vyjadruje účasť člena na majetku družstva, pričom základný členský
vklad je jednou z podmienok vzniku členstva/, a po prevode bytu do osobného vlastníctva
členstvo v družstve nezaniká, má za to, že podmienky potrebné pre členstvo v družstve
zostali zachované.
Podľa dovolacieho súdu na členský podiel vzniká nárok členovi družstva, teda osobe,
ktorá už bola prijatá za člena družstva a zaplatila základný členský vklad, bez ktorého by
členstvo v družstve nevzniklo. Členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva
na majetku družstva. Pri prevode družstevného bytu do vlastníctva členovi družstva, však ex
offo zaniká nárok na vyplatenie členského podielu, ako majetkového podielu, ktorý členovi
počas jeho členstva vznikol až do prevodu bytu, neznamená to však, že prevodom bytu
zaniká aj členstvo v družstve.
Dovolací súd vyslovil, že členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného
vlastníctva nezaniklo, ani zo zákona ani podľa stanov družstva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že
rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods.
1 O. s. p. zamietol.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol jeho dovolanie, pretože dospel
k záveru, že v predmetnej veci členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného
vlastníctva nezaniklo ani zo zákona, ani podľa stanov družstva.
Podľa § 231 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) členstvo zaniká písomnou dohodou,
vystúpením, vylúčením, vyhlásením konkurzu na majetok člena, zamietnutím návrhu
na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena alebo zánikom družstva.
Podľa § 17 ods. 7 zákona o bytoch ak sa prevádza byt alebo ateliér z vlastníctva
bytového družstva do vlastníctva člena bytového družstva, ktorý je jeho nájomcom, je člen
povinný uhradiť bytovému družstvu ako cenu bytu nesplatený investičný úver
s príslušenstvom pripadajúci na tento byt. Prevodom vlastníctva družstevného bytu zaniká
nárok člena družstva na vrátenie členského podielu. Ustanovenia osobitných predpisov nie
sú týmto zákonom dotknuté.
Podľa čl. 21 stanov O. (ďalej len „stanovy“) prevod práv a povinností spojených s
členstvom v družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva.
Členské práva a povinnosti spojené s členstvom prechádzajú na nadobúdateľa
vo vzťahu k družstvu predložením zmluvy o prevode členstva družstvu alebo neskorším
dňom uvedeným v tejto zmluve. Tie isté účinky ako predloženie zmluvy o prevode členstva
nastávajú, akonáhle družstvo dostane písomné oznámenie doterajšieho člena o prevode
členstva a písomný súhlas nadobúdateľa členstva.
Podľa čl. 23 stanov členstvo v družstve zaniká
a) písomnou dohodou,
b) vystúpením,
c) smrťou člena, pokiaľ jeho členstvo neprejde na dediča,
d) vylúčením,
e) zánikom družstva,
f) prevodom členských práv a povinností,
g) vyhlásením konkurzu na majetok člena,
h) zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku člena.
Podľa čl. 27 ods. 1 bodu 1.b.8 stanov predstavenstvo môže rozhodnúť o vylúčení
člena: ak po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaplatil v lehote určenej
predstavenstvom základný členský vklad.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že zákon o bytoch nerieši
otázku členstva vlastníka bytu v družstve, spôsoby zániku členstva v družstve upravuje
§ 231 Obchodného zákonníka s tým, že ide o taxatívny výpočet, ktorý nemožno rozšíriť
o ďalšie dôvody. Konkretizáciu tohto ustanovenia Obchodného zákonníka obsahujú stanovy
v čl. 23. Najvyšší súd konštatoval, že čl. 23 písm. f) v spojení s čl. 21 stanov výslovne
nerieši otázku členstva v súvislosti s prevodom družstevného bytu do osobného vlastníctva
člena. Uviedol tiež, že zánik nároku na vyplatenie členského podielu pri prevode bytu
do osobného vlastníctva neznamená, že prevodom bytu zaniká automaticky aj členstvo
v družstve. Najvyšší súd tiež v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na záver
okresného súdu ako súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavenstvo družstva môže
rozhodnúť o vylúčení člena, ak po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaplatil
základný členský vklad podľa čl. 5 ods. 1 stanov, pričom v tejto veci takéto rozhodnutie
predstavenstva neexistuje. Na základe týchto skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že
„členstvo žalobcu v družstve po prevode bytu do osobného vlastníctva nezaniklo, ani
zo zákona ani podľa stanov družstva“.
Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu vyúsťujúci do záveru
o členstve sťažovateľa v družstve nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, a teda je ústavne udržateľný. Je jedným z možných a podľa názoru ústavného
súdu aj akceptovateľným výkladom zodpovedajúcim požiadavke ústavne konformného
výkladu právnych predpisov a nemožno ho považovať ani za vybočenie zo štandardnej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, zákona o bytoch a stanov najvyšším súdom
ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto
časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/23/2010 z 26. mája 2011
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 23/2010 z 26. mája
2011 považoval za ústavne udržateľný, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2012