Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)IV. ÚS 452/2013
PDF · 202.43 KB
No categories available
IV. ÚS 452/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 21
Em/1/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013
doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. T.,
B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em/1/2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ je navrhovateľom (oprávneným) v konaní o výkon rozhodnutia súdu
o výchove maloletých detí vedenom pred Okresným súdom Pezinok, pod sp. zn. 21 Em
1/2011. Konanie bolo začaté návrhom zo dňa 20. 05. 2011.
Nakoľko súd vo veci výkonu rozhodnutia od podania návrhu žiadnym spôsobom
nekonal, informoval ho sťažovateľ listom zo dňa 05. 08. 2011 o ďalších skutočnostiach
ohľadom problematického stretávania sa s maloletými deťmi z dôvodov na strane
povinného v konaní a zároveň vyzval súd na postup v konaní o výkon rozhodnutia.
Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 09. 11. 2011 (1. úkon súdu po takmer
6 mesiacoch od podania návrhu), na ktorom nariadil stretávanie rodičov spoločne
s maloletými deťmi v Centre poradensko-psychologických služieb v S. (ďalej „Centrum“) za
prítomnosti psychológa zariadenia a to vždy v utorok, dvakrát v každom kalendárnom
mesiaci, do 01. 03. 2012. Nakoľko stretnutia v Centre prebiehali z pohľadu sťažovateľa
pomerne uspokojivo, požiadal listom zo dňa 20. 03. 2012 súd o predĺženie doby stretávania
v Centre alebo o vykonanie iného vhodného opatrenia za účelom zabezpečenia stretávania
navrhovateľa s maloletými deťmi. Súd listom zo dňa 23. 05. 2012 požiadal Centrum
o zabezpečenie stretávania oprávneného a povinnej s maloletými deťmi v priestoroch
Centra za účasti psychológa, a to do 30. 06. 2012. Podľa sťažovateľa išlo o oneskorený
a v zásade zbytočný úkon súdu, nakoľko vzhľadom na termín, kedy bol tento úkon urobený,
by sa mohli uskutočniť stretnutia v Centre maximálne v rámci mesiaca jún 2012.
Súd následne vo veci už nevykonal žiaden úkon smerujúci k výkonu rozhodnutia
o výchove maloletých detí, čím jednak zapríčinil neodôvodnené prieťahy v konaní trvajúce
viac ako 6 mesiacov a tiež znemožnil akékoľvek stretávanie sťažovateľa s maloletými deťmi,
nakoľko matka maloletých dlhodobo ignoruje vykonateľné rozhodnutie súdu o výchove
maloletých detí a v dôsledku nečinnosti súdu sa sťažovateľ márne domáha súdnej ochrany.
Na základe uvedených skutočností sa oprávnený rozhodol podať na postup súdu,
ktorý koná v predmetnej veci, sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch v znení neskorších predpisov. Podpredseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi
na sťažnosť uviedol, že podľa jeho názoru súd vo veci priebežne a bez prieťahov koná, na
základe čoho vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú.»
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na relevantnú právnu úpravu a na judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom v tejto
súvislosti ďalej uvádza:
„Navrhovateľ ako oprávnený v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých
detí si je vedomý skutočnosti, že žiadny právny predpis mu negarantuje úspech v tomto
konaní, ale predpokladal, že toto konanie bude spĺňať kvalitatívne náležitosti, ktoré platný
právny poriadok predpokladá. Jedným z kvalitatívnych predpokladov takéhoto konania je,
že v danej veci budú rozhodovať všeobecné súdy podľa čl. 142 Ústavy SR a ktoré sa budú
v konaní správať podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR. ...
Správanie sa súdu konaním zákonného sudcu v danej veci, ako to vyplýva zo spisu,
konaním v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy nebolo a (zatiaľ?) ani nie je.“
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovuje.
Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené tým, že Okresný súd
Pezinok vo veci 21 Em 1/2011 nekoná bez zbytočných prieťahov.
... Ústavný súd nariaďuje Okresnému súdu Pezinok, aby vo veci 21 Em 1/2011 konal.
... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi A.K. primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je
Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa
tohto rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„Vzhľadom na konanie okresného súdu Pezinok, ktoré sťažovateľovi nezabezpečil
rozhodovaním bez zbytočných prieťahov možnosť stretávať sa so svojimi deťmi v zmysle
právoplatného rozhodnutia súdu a aj vzhľadom na narušenie dôvery sťažovateľa v právny
systém Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je postavený moderný demokratický
(materiálny) právny štát porušením jeho Ústavou SR garantovaných práv orgánom štátu
a aj s odvolaním sa na vyššie uvedené medzinárodné štandardy; žiada sťažovateľ
aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR
vo výške 5.000,- € (napr. Vičanová proti SR, Weis proti SR a pod.).“
Ústavný súd 18. júna 2013 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti
sťažovateľa. Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3238/2013
z 2. júla 2013 doručenom ústavnému súdu 8. júla 2013. V podaní poukázal na vyjadrenie
zákonného sudcu k sťažnosti, ktorý uvádza prehľad úkonov, ktoré okresný súd v predmetnej
veci doteraz vykonal. Následne okresný súd v prípise uvádza:
„K sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní, ktoré mali byť spôsobené údajnou
nečinnosťou Okresného súdu Pezinok sa vyjadril podpredseda Okresného súdu Pezinok
v súlade s § 64 zákona č. 757/2004 Z. z. Odpoveď na sťažnosť zo dňa 18. 12. 2012 bola
doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 02. 01. 2012... Podpredseda súdu
vyhodnotil sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú.
V prílohe Vám pripájam vyjadrenie zákonného sudcu k ústavnej sťažnosti, ktoré
obsahuje chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a vyjadrením zákonného sudcu, podľa môjho
názoru konal zákonný sudca v právnej veci riadne a včas.“
Vzhľadom na obsah vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti, ktoré neobsahuje žiadne
nové relevantné skutočnosti, ústavný súd nedoručoval tento prípis sťažovateľovi.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).
Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa
postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ podal 23. mája 2011
návrh na výkon rozhodnutia. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Okresného
súdu Bratislava II č. k. 28 P/346/2009-93 zo 4. marca 2011, ktorý upravuje styk sťažovateľa
ako rodiča s jeho maloletými deťmi, ktoré boli zverené matke. Okresný súd 30. mája 2011
požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v P. (ďalej len „úrad práce“), aby viedol a
usmerňoval matku maloletých detí k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia a aby do
jedného mesiaca podal písomnú správu o tom, či sa rozhodnutie dobrovoľne plní. Okrem
toho vyzval matku maloletých detí, aby dobrovoľne plnila predmetný rozsudok, a poučil ju
v súlade s § 273 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Okresný súd uznesením z 31. mája 2011 ustanovil úrad prace za opatrovníka pre
maloleté deti a vyzval ho, aby sa vyjadril k návrhu. Okresný súd doručoval 2. augusta 2011
vyjadrenie matky maloletých detí a správu kolízneho opatrovníka právnemu zástupcovi
sťažovateľa.
Dňa 4. októbra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2011. Po
pojednávaní okresný súd 10. novembra 2011 zaslal žiadosť Centru pedagogicko-
psychologického poradenstva a prevencie, S. (ďalej len „Centrum“), o zabezpečenie
spoločných stretnutí sťažovateľa s maloletými deťmi za prítomnosti ich matky a
psychológa. Okresný súd následne 22. marca 2012 vyzval Centrum, aby podalo správu o
výsledku stretnutí rodičov a maloletých detí. Toho istého dňa bola okresnému súdu
doručená žiadosť sťažovateľa o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre.
Dňa 19. apríla 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie Centra označené ako „Správa
o psychologickej starostlivosti maloletých a styku s otcom“, v ktorom Centrum podrobne
rekapituluje priebeh stretávania sa sťažovateľa s maloletými deťmi. Podľa tejto správy sa
v období od 13. decembra 2011 do 28. februára 2012 uskutočnilo šesť stretnutí, vždy
v prítomnosti psychológa. Matka maloletých detí sa na týchto stretnutiach nezúčastnila.
Uvedená správa konštatuje pozitívny posun vo vzťahoch sťažovateľa a jeho maloletých detí
(„Stretnutia detí a otca pomaly menili ich radikálne odmietavé postoje k nemu...“).
Okresný súd 23. mája 2012 opakovane požiadal Centrum o zabezpečenie spoločného
stretnutia sťažovateľa a matky maloletých detí a ich maloletých detí za prítomnosti
psychológa, a to do 30. júna 2012, pričom žiadal, aby Centrum podalo správu o výsledkoch
týchto stretnutí do 15. júla 2012. Okresný súd tiež vyzval matku maloletých detí, aby sa
uvedených stretnutí v Centre zúčastnila. Dňa 29. októbra 2012 vyzval okresný súd Centrum,
aby podalo správu o výsledku stretnutí. Sťažovateľ doručil 11. septembra 2012 okresnému
súdu podanie, ktorým žiadal o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre,
prípadne žiadal, aby okresný súd urobil iné vhodné opatrenie v tomto smere. Centrum
oznámilo okresnému súdu, že správu o výsledku stretnutí zaslalo už 3. júla 2012. V podaní
z 2. júla 2012 Centrum uviedlo, že v období máj – jún 2012 sa uskutočnili dve stretnutia
maloletých detí so sťažovateľom s tým, že stretávanie bolo ukončené 27. júna 2012
so záverom, že u „detí pretrvával odmietavý postoj i správanie k otcovi...“. Okresný súd
1. februára 2013 nariadil pojednávanie na 25. február 2013 a vyzval úrad práce, aby vykonal
pohovor s maloletými deťmi a vykonal šetrenie u matky maloletých detí. Podaním
doručeným 11. februára 2013 požiadal právny zástupca sťažovateľa o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd 25. februára 2013 pojednávanie
odročil na 3. júl 2013. Následne okresný súd uznesením č. k. 21 Em/1/2011-78 z 29. mája
2013 rozhodol tak, že vec postúpil vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu
Bratislava III, ktorému po právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi spis na ďalšie konanie.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 Em/1/2011.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272
OSP a nasl., a to realizácia práva sťažovateľa na styk s jeho maloletými deťmi. Vzhľadom
na povahu vymáhanej povinnosti, resp. na povahu práva, ktorého realizácia sa nútene
vykonáva, zákon nestanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonu rozhodnutia o výchove
maloletých detí (porovnaj § 272 ods. 2 OSP). Zákon ustanovuje len niektoré právne
nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu sa
rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania (§ 272 ods. 3
OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods. 1 OSP), výzva na zastavenie príslušných dávok (§ 273
ods. 2 OSP), a upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamy spôsob
výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon teda neupravuje vyčerpávajúco
všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne iné formy pôsobenia
súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Konkrétny
postup súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy
odlišný, bude závislý od konkrétnych okolností prípadu. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť
skutočnosť, že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku
dieťaťa takmer vždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto
prípadoch tak súd len vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady na realizáciu
rozhodnutia, nemá však vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo
k výkonu rozhodnutia.
Pri hodnotení toho, či súd v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí
konal bez zbytočných prieťahov a či konal sústredene, je potrebné zohľadniť uvedené
špecifiká. Nemožno preto automaticky vychádzať z dĺžky konania, početnosti procesných
úkonov súdu alebo z efektivity, akú jeho činnosť dosiahla.
Z prehľadu úkonov okresného súdu v namietanom konaní je zrejmé, že okresný súd
konal v zásade plynulo, nevznikali obdobia nečinnosti. Okresný súd v doterajšom priebehu
konania využil právne nástroje podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (nariadil
pojednávania, vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie rozhodnutia, upozornil ju na následky
neplnenia povinností z rozhodnutia) a tiež iné nástroje (požiadal o súčinnosť Centrum pri
zabezpečení stretávania sťažovateľa s maloletými deťmi za prítomnosti psychológa).
Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že okresný súd monitoroval činnosť Centra a vyžiadal si od
neho správy o priebehu stretávania sa sťažovateľa s deťmi. Zo správ Centra je zrejmé, že
styk sťažovateľa s maloletými deťmi sa realizoval za prítomnosti psychológa, vždy však bez
účasti matky maloletých detí, a sú v nich naznačené určité závery, ktoré hodnotia efektivitu,
prípadne výsledky tohto stretávania. Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že po
ukončení stretávania sa v Centre, t. j. po 27. júni 2012, okresný súd nevykonal žiadne
opatrenia alebo úkony, ktoré by viedli k ďalšej realizácii predmetného rozhodnutia.
Nasledujúci úkon vykonal až po siedmich mesiacoch – 1. februára 2013, keď nariadil
pojednávanie. Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu kolízie pojednávaní na strane
právneho zástupcu sťažovateľa. Dňa 29. mája 2013 okresný súd rozhodol o postúpení veci
vecne a miestne príslušnému súdu (Okresnému súdu Bratislava III). Z uvedeného je zrejmé,
že po období nečinnosti okresný súd opäť konal v namietanom konaní.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu
konania konal v zásade plynulo, pričom jeho postup v namietanom konaní nemožno
hodnotiť ako zjavne neprimeraný, prípadne zjavne nesprávny. Z týchto dôvodov ústavný
súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť
vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že
skutkovým stavom, ktorým sťažovateľ zdôvodňuje porušenie označeného základného práva,
je tvrdená nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní. V systematike ústavy sú
primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie tohto
základného práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne
okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo
možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07, IV. ÚS 186/2013).
V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.
Okresný súd sa neodmietol zaoberať návrhmi, pri prerokovávaní ktorých má
sťažovateľ procesné postavenie oprávneného – navrhovateľa. Doterajší priebeh
namietaného konania a jeho doterajšia dĺžka zatiaľ nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že
v danom prípade by mohlo ísť o denegatio iustitiae.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taktiež odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013