Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 452/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 21

Em/1/2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. T.,

B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľ je navrhovateľom (oprávneným) v konaní o výkon rozhodnutia súdu

o výchove maloletých detí vedenom pred Okresným súdom Pezinok, pod sp. zn. 21 Em

1/2011. Konanie bolo začaté návrhom zo dňa 20. 05. 2011.

Nakoľko súd vo veci výkonu rozhodnutia od podania návrhu žiadnym spôsobom

nekonal, informoval ho sťažovateľ listom zo dňa 05. 08. 2011 o ďalších skutočnostiach

ohľadom problematického stretávania sa s maloletými deťmi z dôvodov na strane

povinného v konaní a zároveň vyzval súd na postup v konaní o výkon rozhodnutia.

Súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 09. 11. 2011 (1. úkon súdu po takmer

6 mesiacoch od podania návrhu), na ktorom nariadil stretávanie rodičov spoločne

s maloletými deťmi v Centre poradensko-psychologických služieb v S. (ďalej „Centrum“) za

prítomnosti psychológa zariadenia a to vždy v utorok, dvakrát v každom kalendárnom

mesiaci, do 01. 03. 2012. Nakoľko stretnutia v Centre prebiehali z pohľadu sťažovateľa

pomerne uspokojivo, požiadal listom zo dňa 20. 03. 2012 súd o predĺženie doby stretávania

v Centre alebo o vykonanie iného vhodného opatrenia za účelom zabezpečenia stretávania

navrhovateľa s maloletými deťmi. Súd listom zo dňa 23. 05. 2012 požiadal Centrum

o zabezpečenie stretávania oprávneného a povinnej s maloletými deťmi v priestoroch

Centra za účasti psychológa, a to do 30. 06. 2012. Podľa sťažovateľa išlo o oneskorený

a v zásade zbytočný úkon súdu, nakoľko vzhľadom na termín, kedy bol tento úkon urobený,

by sa mohli uskutočniť stretnutia v Centre maximálne v rámci mesiaca jún 2012.

Súd následne vo veci už nevykonal žiaden úkon smerujúci k výkonu rozhodnutia

o výchove maloletých detí, čím jednak zapríčinil neodôvodnené prieťahy v konaní trvajúce

viac ako 6 mesiacov a tiež znemožnil akékoľvek stretávanie sťažovateľa s maloletými deťmi,

nakoľko matka maloletých dlhodobo ignoruje vykonateľné rozhodnutie súdu o výchove

maloletých detí a v dôsledku nečinnosti súdu sa sťažovateľ márne domáha súdnej ochrany.

Na základe uvedených skutočností sa oprávnený rozhodol podať na postup súdu,

ktorý koná v predmetnej veci, sťažnosť v zmysle a nasl.

o súdoch v znení neskorších predpisov. Podpredseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi

na sťažnosť uviedol, že podľa jeho názoru súd vo veci priebežne a bez prieťahov koná, na

základe čoho vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú.»

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na relevantnú právnu úpravu a na judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom v tejto

súvislosti ďalej uvádza:

„Navrhovateľ ako oprávnený v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých

detí si je vedomý skutočnosti, že žiadny právny predpis mu negarantuje úspech v tomto

konaní, ale predpokladal, že toto konanie bude spĺňať kvalitatívne náležitosti, ktoré platný

právny poriadok predpokladá. Jedným z kvalitatívnych predpokladov takéhoto konania je,

že v danej veci budú rozhodovať všeobecné súdy podľa SR a ktoré sa budú

v konaní správať podľa článku 2 ods. 2 SR. ...

Správanie sa súdu konaním zákonného sudcu v danej veci, ako to vyplýva zo spisu,

konaním v súlade s článkom 48 ods. 2 nebolo a (zatiaľ?) ani nie je.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovuje.

Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené tým, že Okresný súd

Pezinok vo veci nekoná bez zbytočných prieťahov.

... Ústavný súd nariaďuje Okresnému súdu Pezinok, aby vo veci konal.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi A.K. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je

Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa

tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„Vzhľadom na konanie okresného súdu Pezinok, ktoré sťažovateľovi nezabezpečil

rozhodovaním bez zbytočných prieťahov možnosť stretávať sa so svojimi deťmi v zmysle

právoplatného rozhodnutia súdu a aj vzhľadom na narušenie dôvery sťažovateľa v právny

systém Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je postavený moderný demokratický

(materiálny) právny štát porušením jeho SR garantovaných práv orgánom štátu

a aj s odvolaním sa na vyššie uvedené medzinárodné štandardy; žiada sťažovateľ

aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 SR

vo výške 5.000,- € (napr. Vičanová proti SR, Weis proti SR a pod.).“

Ústavný súd 18. júna 2013 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti

sťažovateľa. Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3238/2013

z 2. júla 2013 doručenom ústavnému súdu 8. júla 2013. V podaní poukázal na vyjadrenie

zákonného sudcu k sťažnosti, ktorý uvádza prehľad úkonov, ktoré okresný súd v predmetnej

veci doteraz vykonal. Následne okresný súd v prípise uvádza:

„K sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní, ktoré mali byť spôsobené údajnou

nečinnosťou Okresného súdu Pezinok sa vyjadril podpredseda Okresného súdu Pezinok

v súlade s Odpoveď na sťažnosť zo dňa 18. 12. 2012 bola

doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 02. 01. 2012... Podpredseda súdu

vyhodnotil sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú.

V prílohe Vám pripájam vyjadrenie zákonného sudcu k ústavnej sťažnosti, ktoré

obsahuje chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a vyjadrením zákonného sudcu, podľa môjho

názoru konal zákonný sudca v právnej veci riadne a včas.“

Vzhľadom na obsah vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti, ktoré neobsahuje žiadne

nové relevantné skutočnosti, ústavný súd nedoručoval tento prípis sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že

porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch ().

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa

postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (, , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ podal 23. mája 2011

návrh na výkon rozhodnutia. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Okresného

súdu Bratislava II č. k. -93 zo 4. marca 2011, ktorý upravuje styk sťažovateľa

ako rodiča s jeho maloletými deťmi, ktoré boli zverené matke. Okresný súd 30. mája 2011

požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v P. (ďalej len „úrad práce“), aby viedol a

usmerňoval matku maloletých detí k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia a aby do

jedného mesiaca podal písomnú správu o tom, či sa rozhodnutie dobrovoľne plní. Okrem

toho vyzval matku maloletých detí, aby dobrovoľne plnila predmetný rozsudok, a poučil ju

v súlade s (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd uznesením z 31. mája 2011 ustanovil úrad prace za opatrovníka pre

maloleté deti a vyzval ho, aby sa vyjadril k návrhu. Okresný súd doručoval 2. augusta 2011

vyjadrenie matky maloletých detí a správu kolízneho opatrovníka právnemu zástupcovi

sťažovateľa.

Dňa 4. októbra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2011. Po

pojednávaní okresný súd 10. novembra 2011 zaslal žiadosť Centru pedagogicko-

psychologického poradenstva a prevencie, S. (ďalej len „Centrum“), o zabezpečenie

spoločných stretnutí sťažovateľa s maloletými deťmi za prítomnosti ich matky a

psychológa. Okresný súd následne 22. marca 2012 vyzval Centrum, aby podalo správu o

výsledku stretnutí rodičov a maloletých detí. Toho istého dňa bola okresnému súdu

doručená žiadosť sťažovateľa o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre.

Dňa 19. apríla 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie Centra označené ako „Správa

o psychologickej starostlivosti maloletých a styku s otcom“, v ktorom Centrum podrobne

rekapituluje priebeh stretávania sa sťažovateľa s maloletými deťmi. Podľa tejto správy sa

v období od 13. decembra 2011 do 28. februára 2012 uskutočnilo šesť stretnutí, vždy

v prítomnosti psychológa. Matka maloletých detí sa na týchto stretnutiach nezúčastnila.

Uvedená správa konštatuje pozitívny posun vo vzťahoch sťažovateľa a jeho maloletých detí

(„Stretnutia detí a otca pomaly menili ich radikálne odmietavé postoje k nemu...“).

Okresný súd 23. mája 2012 opakovane požiadal Centrum o zabezpečenie spoločného

stretnutia sťažovateľa a matky maloletých detí a ich maloletých detí za prítomnosti

psychológa, a to do 30. júna 2012, pričom žiadal, aby Centrum podalo správu o výsledkoch

týchto stretnutí do 15. júla 2012. Okresný súd tiež vyzval matku maloletých detí, aby sa

uvedených stretnutí v Centre zúčastnila. Dňa 29. októbra 2012 vyzval okresný súd Centrum,

aby podalo správu o výsledku stretnutí. Sťažovateľ doručil 11. septembra 2012 okresnému

súdu podanie, ktorým žiadal o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre,

prípadne žiadal, aby okresný súd urobil iné vhodné opatrenie v tomto smere. Centrum

oznámilo okresnému súdu, že správu o výsledku stretnutí zaslalo už 3. júla 2012. V podaní

z 2. júla 2012 Centrum uviedlo, že v období máj – jún 2012 sa uskutočnili dve stretnutia

maloletých detí so sťažovateľom s tým, že stretávanie bolo ukončené 27. júna 2012

so záverom, že u „detí pretrvával odmietavý postoj i správanie k otcovi...“. Okresný súd

1. februára 2013 nariadil pojednávanie na 25. február 2013 a vyzval úrad práce, aby vykonal

pohovor s maloletými deťmi a vykonal šetrenie u matky maloletých detí. Podaním

doručeným 11. februára 2013 požiadal právny zástupca sťažovateľa o odročenie

pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd 25. februára 2013 pojednávanie

odročil na 3. júl 2013. Následne okresný súd uznesením č. k. -78 z 29. mája

2013 rozhodol tak, že vec postúpil vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu

Bratislava III, ktorému po právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi spis na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272

a nasl., a to realizácia práva sťažovateľa na styk s jeho maloletými deťmi. Vzhľadom

na povahu vymáhanej povinnosti, resp. na povahu práva, ktorého realizácia sa nútene

vykonáva, zákon nestanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonu rozhodnutia o výchove

maloletých detí (porovnaj ). Zákon ustanovuje len niektoré právne

nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu sa

rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania (§ 272 ods. 3

), ukladanie pokuty ( ), výzva na zastavenie príslušných dávok (

ods. 2 ), a upravuje odňatie dieťaťa ( a nasl. ) ako priamy spôsob

výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zákon teda neupravuje vyčerpávajúco

všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne iné formy pôsobenia

súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Konkrétny

postup súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy

odlišný, bude závislý od konkrétnych okolností prípadu. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť

skutočnosť, že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku

dieťaťa takmer vždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto

prípadoch tak súd len vytvára, prípadne zabezpečuje vhodné predpoklady na realizáciu

rozhodnutia, nemá však vo svojej moci dosiahnuť to, aby jeho pôsobenie vždy viedlo

k výkonu rozhodnutia.

Pri hodnotení toho, či súd v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí

konal bez zbytočných prieťahov a či konal sústredene, je potrebné zohľadniť uvedené

špecifiká. Nemožno preto automaticky vychádzať z dĺžky konania, početnosti procesných

úkonov súdu alebo z efektivity, akú jeho činnosť dosiahla.

Z prehľadu úkonov okresného súdu v namietanom konaní je zrejmé, že okresný súd

konal v zásade plynulo, nevznikali obdobia nečinnosti. Okresný súd v doterajšom priebehu

konania využil právne nástroje podľa ustanovení (nariadil

pojednávania, vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie rozhodnutia, upozornil ju na následky

neplnenia povinností z rozhodnutia) a tiež iné nástroje (požiadal o súčinnosť Centrum pri

zabezpečení stretávania sťažovateľa s maloletými deťmi za prítomnosti psychológa).

Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že okresný súd monitoroval činnosť Centra a vyžiadal si od

neho správy o priebehu stretávania sa sťažovateľa s deťmi. Zo správ Centra je zrejmé, že

styk sťažovateľa s maloletými deťmi sa realizoval za prítomnosti psychológa, vždy však bez

účasti matky maloletých detí, a sú v nich naznačené určité závery, ktoré hodnotia efektivitu,

prípadne výsledky tohto stretávania. Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že po

ukončení stretávania sa v Centre, t. j. po 27. júni 2012, okresný súd nevykonal žiadne

opatrenia alebo úkony, ktoré by viedli k ďalšej realizácii predmetného rozhodnutia.

Nasledujúci úkon vykonal až po siedmich mesiacoch – 1. februára 2013, keď nariadil

pojednávanie. Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu kolízie pojednávaní na strane

právneho zástupcu sťažovateľa. Dňa 29. mája 2013 okresný súd rozhodol o postúpení veci

vecne a miestne príslušnému súdu (Okresnému súdu Bratislava III). Z uvedeného je zrejmé,

že po období nečinnosti okresný súd opäť konal v namietanom konaní.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu

konania konal v zásade plynulo, pričom jeho postup v namietanom konaní nemožno

hodnotiť ako zjavne neprimeraný, prípadne zjavne nesprávny. Z týchto dôvodov ústavný

súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť

vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ústavný súd konštatuje, že

skutkovým stavom, ktorým sťažovateľ zdôvodňuje porušenie označeného základného práva,

je tvrdená nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní. V systematike sú

primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , a nie základného

práva podľa .

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nespadá pod ochranu , ibaže by namietané porušenie tohto

základného práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne

okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo

možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. , ).

V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

Okresný súd sa neodmietol zaoberať návrhmi, pri prerokovávaní ktorých má

sťažovateľ procesné postavenie oprávneného – navrhovateľa. Doterajší priebeh

namietaného konania a jeho doterajšia dĺžka zatiaľ nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že

v danom prípade by mohlo ísť o denegatio iustitiae.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie základného práva sťažovateľa podľa taktiež odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013