Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 100/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 predbežne

prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva zaručeného a práv zaručených ,

čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline z 2. januára 2012 vo veci

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a osobnú bezpečnosť

zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva

na účinný prostriedok nápravy porušených práv zaručeného čl. 13 dohovoru i práva užívať

slobody a práva priznané dohovorom na nediskriminačnom základe zaručeného čl. 14

dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline

(ďalej len „krajská prokuratúra“) z 2. januára 2012 vo veci sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 18. októbra 2010 na krajskej

prokuratúre podal trestné oznámenie na vyšetrovateľa JUDr. P. M. „pre podozrenie

z viacerých trestných činov“. Trestné oznámenie vybavoval vyšetrovateľ Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby v Banskej Bystrici (ďalej

len „sekcia kontroly a inšpekčnej služby“), PhDr. Ľ. C., ktorý ho uznesením ČVS: SKIS-

293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010 odmietol.

Sťažovateľ podal 3. januára 2011 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátora krajskej prokuratúry

Mgr. J. K., ktoré bolo postúpené Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej

len „OR PZ v Žiline“). Z uznesenia OR PZ v Žiline ČVS: ORP-397/1-OVK-ZA-2011

z 11. apríla 2011, ktorým bolo trestné oznámenie sťažovateľa na prokurátora Mgr. K.

odmietnuté podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), sťažovateľ zistil, že toto trestné

oznámenie vybavoval práve vyšetrovateľ JUDr. P. M. Na základe predmetného uznesenia

o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľ 19. apríla 2011 adresoval OR PZ v Žiline

podanie označené ako „Reakcia na uznesenie ČVS: ORP-397/1-OVK-ZA-2011 – sťažnosť

a požiadavka na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom podľa vo výške 20.000,- EUR“, a 3. mája

2011 podal ďalšie trestné oznámenie na JUDr. P. M., „ktorý, hoci veľmi dobre vedel o jeho

zaujatosti..., nevylúčil sa z konania ohľadom mojej veci“, a tak jeho konanie bolo možné

považovať „za zneužívanie právomoci verejného činiteľa s možným motívom osobnej

pomsty“.

Následne, 22. júla 2011 vyšetrovateľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C.

uznesením ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku trestné oznámenie sťažovateľa z 3. mája 2011 na vyšetrovateľa JUDr. P. M.

V jeho odôvodnení uviedol, že „samotná skutočnosť podania trestného oznámenia dňa

18. 10. 2010 na mjr. JUDr. P. M. nemusí automaticky zakladať pochybnosti o nezaujatosti

vyšetrovateľa pre jeho pomer k osobe podávateľa trestného oznámenia.

Zo zabezpečených materiálov neboli zistené pochybenia zo strany vyšetrovateľa PZ,

ktoré by zakladali jeho trestnoprávnu zodpovednosť,... v danom prípade... neboli naplnené

zákonné znaky prečinu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1

písm. a/ , nakoľko v danom prípade absentuje subjektívna stránka

skutkovej podstaty trestného činu vo forme úmyslu, teda spôsobiť inému škodu

alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, ako aj objektívna stránka

skutkovej podstaty predmetného alebo iného trestného činu, a to vo forme konania,

následku a príčinného vzťahu medzi konaním a následkom.“.

Predmetné uznesenie vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby napadol

sťažovateľ 8. augusta 2011 sťažnosťou podľa ôsmej hlavy prvej časti .

Tvrdil protirečivosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Uviedol, že po jeho podaní

z 19. apríla 2011 sa vyšetrovateľ JUDr. P. M. mal „automaticky vylúčiť. On sa však

nevylúčil, čo opätovne dokazuje jeho zaujatosť.

Tvrdenia JUDr. P. M., že keby si aj pamätal, že som na neho predtým podal trestné

oznámenie, že by to nepociťoval vnútorne ako zaujatosť, je nezmysel. Všetky vedecké štúdie

dokazujú jednoznačne, že človek, ktorý netrpí duševnou poruchou, zaujatosť v takýchto

prípadoch pociťuje...“.

Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „vojenská

obvodná prokuratúra“) uznesením č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011 sťažnosť

sťažovateľa podľa zamietol. Stotožnil sa

so závermi uvedenými v napadnutom uznesení, keď dospel k záveru, že „z vyjadrenia

JUDr. P. M. zo dňa 12.07.2011 vyplýva, že nemal vedomosť o tom, že oznamovateľ JUDr.

PhDr. P. Ď. naňho podal trestné oznámenie a taktiež uviedol, že aj v prípade, že by túto

vedomosť mal, nepociťoval by zaujatosť voči oznamovateľovi. Z konania JUDr. P. M.

rovnako nevyplýva žiadna snaha poškodiť oznamovateľa, prípadne zadovážiť prospech

sebe, alebo inej osobe, Skutočnosť, že JUDr. M. odmietol trestné oznámenie oznamovateľa

a teda nespokojnosť a nesúhlas oznamovateľa s vybavením jeho podnetu nemôžu zakladať

znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

, a ani trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa

a ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti

.“.

V zamietavom uznesení sa ďalej poukazuje na procesnú samostatnosť policajta

v trestnom konaní i na skutočnosť, že „Inšpekcia MV SR po stránke skutkovej i právnej nie

je oprávnená vstupovať do konania iného orgánu činného v trestnom konaní, hodnotiť

okolnosti týkajúce sa dôkaznej stránky, samotného priebehu vyšetrovania, ani hodnotiť

jednotlivé rozhodnutia vydané inými orgánmi činnými v trestnom konaní. Táto činnosť patrí

do výlučnej právomoci príslušného dozorujúceho prokurátora, resp. v tomto prípade

prokurátorky, ktorá v tomto prípade, teda v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-397/1-

OVK-ZA-2011... nezistila zo strany vyšetrovateľa PZ žiadne porušenie zákona.“.

Sťažovateľ 8. novembra 2011 adresoval generálnej prokuratúre „Žiadosť

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej

Bystrici v zmysle zákona o prokuratúre.“. V nej namietal, že uznesením vyšetrovateľa

sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 z 22. júla 2011 bolo

porušené jeho základné právo podľa „ . Zároveň

opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd... Keď policajt poverený vyšetrovaním veci, ktorej som oznamovateľom

a možným poškodeným, sa neodvolá z vyšetrovania, hoci sa podľa má

považovať za zaujatého, rozhodne má ísť o porušenie práva na osobnú bezpečnosť.“. Podľa

sťažovateľa tiež došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, „keďže

úmyselným nadržovaním vyšetrovateľa PhDr. Ľ. C. malo dôjsť k mareniu dôvodného

trestnoprávneho súdneho konania s vyšetrovateľom JUDr. P. M. Spomínanými

pochybeniami a už spomínanými porušeniami garantovaných práv malo dôjsť aj porušeniu

článku 13... a článku 14... Dohovoru, aj k porušeniu článku 1 Protokolu číslo 12

k Dohovoru... Zároveň prístupom vyšetrovateľa PhDr. Ľ. C. malo dôjsť aj k porušeniu

článku 17 Dohovoru... Ku každému z označených porušení označených článkov SR,

Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť k porušeniu v spojení s porušením článku 1

Dohovoru...“. K porušeniu rovnakých práv a z rovnakých dôvodov potom

podľa sťažovateľa došlo aj uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23

z 21. septembra 2011.

Generálna prokuratúra postúpila podnet sťažovateľa krajskej prokuratúre, ktorá ho

upovedomením č. k. -5 z 2. januára 2012 vybavila tak, že ho ako nedôvodný

odložila. V upovedomení sa poukazuje na viaceré prechádzajúce trestné oznámenia

sťažovateľa, jeho sťažnosti a podnety, ktoré neviedli k trestnému stíhaniu sťažovateľom

označovaných osôb. Konajúci prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že „rozhodnutie

prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici považujem za vecne

správne a dôvodné, pričom v ďalšom naň odkazujem“.

K námietke sťažovateľa o povinnosti vyšetrovateľa JUDr. M. vylúčiť sa z trestného

konania potom, ako sa dozvedel, že i naňho sťažovateľ podal trestné oznámenie, prokurátor

krajskej prokuratúry uviedol, že „tento výklad nemá oporu v ustanoveniach Trestného

poriadku“. Poukázal na , podľa ktorého námietku zaujatosti

je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia,

a zdôraznil, že „vyšetrovací spis ale ani dozorové spisy neobsahujú podanie Vašej námietky

týkajúcej sa vylúčenia vyšetrovateľa... V danom prípade samotné podanie trestného

oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť z konania,

ako sa nesprávne domnievate.“. K tvrdenému porušeniu základného práva zaručeného čl.

46 ods. 1 i práv zaručených dohovorom prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že

„nie je jasné, akým spôsobom mali byť tieto ústavné práva porušené, keď ste zákonné

možnosti uvedené v odseku 4 vôbec nevyužili. Tak isto, ako je vyššie uvedené,

ustanovenia nemôžu byť v rozpore s prijatým Dohovorom...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv podáva pomerne rozsiahly

chronologický prehľad jeho úkonov i úkonov orgánov činných v trestnom konaní,

ktoré rozhodovali o jeho trestných oznámeniach, sťažnostiach a podaniach. V nadväznosti

na to k napadnutému upovedomeniu krajskej prokuratúry sťažovateľ uvádza, že na jeho

druhej strane „prokurátor Krajskej prokuratúry... v rozpore s textom môjho opakovaného

podania z 08.11.2011, celkom mimo kontextu tohto podania a teda úplne nemiestne

spomína uznesenie PPZ-185/BPK-S-2010 zo 07.12.2010 ohľadom môjho podozrenia na

okresnú prokurátorku v Ružomberku JUDr. J. B./uznesenie ohľadom iného podania, čím má

v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1 SR a

Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim ako upieranie

práva na účinný opravný prostriedok. Cítim to zároveň ako porušovanie mojich práv

garantovaných článkom 14 Dohovoru, čiže cítim to dôvodne ako diskrimináciu.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že prokurátor krajskej prokuratúry v texte „vo veci

vyšetrovateľ mjr. JUDr. M. konal i napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že 18.10.2010

podali ste na neho trestné oznámenie...“, potvrdzuje, že vyšetrovateľ JUDr. M. „nezákonne

rozhodol vo veci ORP-397/1-OVK-ZA-2011 z 11.04.2011“. Ďalej k tomu sťažovateľ

uvádza, že „JUDr. P. M. mal byť vo veci predmetného trestného oznámenia z 18.10.2010

osobne vypočúvaný, preto nemá obstáť tvrdenie, že si to nepamätal, prípadne, že to nemal

pociťovať ako zaujatosť. hovorí, že z konania vo veci je vylúčený orgán

činný v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Keď sa

vrátim k štvrtému odseku predmetného vyrozumenia -5, má ísť o faktický

nezmysel, ktorý nezodpovedá ani skutkovému stavu, ani textom mojich podaní. Takýto

odklon od merita môjho podania z 08.11.2011, ktorý má byť zároveň nemiestnym

zavádzaním, má v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1

SR a článok 13 Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim

ako upieranie práva na účinný opravný prostriedok. Cítim to zároveň ako porušovanie

mojich práv garantovaných článkom 14 Dohovoru, čiže cítim to dôvodne ako

diskrimináciu.“. Rovnaké tvrdenie sťažovateľ predostiera vo vzťahu k tej časti odôvodnenia

napadnutého upovedomenia, v ktorom sa spomína uznesenie vojenskej obvodnej

prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011.

K názoru prokurátora krajskej prokuratúry, podľa ktorého „samotné podanie

trestného oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť

z konania“, sťažovateľ uvádza, že JUDr. M. musel byť do konca roku vo veci trestného

oznámenia z 18. októbra 2010 vypočutý, a preto „pokiaľ... po 07.12.2010 dostal

na vybavenie trestné oznámenie, v ktorom figurujem ako oznamovateľ, aj ako možný

poškodený, u policajta JUDr. P. M. možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho

pomer ku mne. Dôkaz o zaujatosti nevyžaduje, stačí ju patrične namietať.“.

Sťažovateľ tak podľa jeho názoru urobil podaním z 19. apríla 2011, v ktorom „námietka

voči osobe JUDr. P. M. je obsiahnutá..., a vzniesol som ju bezprostredne po tom, čo som sa

dozvedel, že JUDr. P. M. dostal na vybavenie trestné oznámenie z 03.01.2011... Ak sa teda

policajt JUDr. P. M. už predtým sám nevylúčil z konania, hoci mal byť povinný oznámiť

jeho zaujatosť už vtedy nadriadenému..., po prevzatí mojej rekcie z 19.04.2011 na jeho

uznesenie, mal na základe tejto reakcie rozhodnúť o jeho vylúčení/nevylúčení. To však

neurobil.“.

Odôvodnenie napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry je podľa sťažovateľa

aj nezrozumiteľné a podsúvajú sa mu v ňom tvrdenia a názory, ktoré nikdy netvrdil.

V časti odôvodnenia svojej sťažnosti označenej ako „Porušené právo a sloboda“

sťažovateľ na podklade identických dôvodov tvrdí, že opísanými pochybeniami v uznesení

vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C. ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011

z 22. júla 2011, v uznesení vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23

z 21. septembra 2011 i v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-

5 z 2. januára 2012 „sa malo porušiť ... Zároveň

opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru..., ktorý garantuje právo

na osobnú bezpečnosť. ... Spomínanými pochybeniami a už spomínanými porušeniami

garantovaných práv malo dôjsť k porušeniu článku 13... a článku 14... Dohovoru.

Zároveň... malo dôjsť aj k porušeniu článku 17 Dohovoru... Ku každému z označených

porušení označených článkov SR, Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť

k porušeniu v spojení s porušením článku 1 Dohovoru...“.

Časť sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ formuluje takto:

„1. A preto podľa žiadam o preskúmanie namietnutých

porušení mojich garantovaných práv podľa časti II. tohto podania.

2. Po preskúmaní tejto ústavnej sťažnosti žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky

podľa o vyslovenie, že práva garantované

ods. 1 , , , , , a porušené

boli.

3. Na základe vyslovenia označeného porušenia uvedených práv žiadam podľa

o prikázanie pre Vyššiu vojenskú prokuratúru

v Trenčíne konať podľa platného na základe skutočného skutkového

stavu, ktorý som jednak jasne opísal v tejto ústavnej sťažnosti, a ktorý vyplýva

aj z priložených príloh.

4. Podľa článku 127 ods. 3 žiadam o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nemateriálnej morálnej a psychickej ujmy vo výške

150.000,- EUR...

Posledné úradné rozhodnutie v tejto veci/posledné upovedomenie o inom zásahu,

ktorým boli moje garantované práva a slobody porušené, je vyrozumenie Krajskej

prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou -5 zo dňa 02.01.2012, ktoré bolo

na moju adresou prvýkrát doručované dňa 05.01.2012, a ktoré som prevzal dňa 10.01.2012.

Túto ústavnú sťažnosť teda podávam v zákonom prípustnej dvojmesačnej lehote.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

1. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je tak rozhodujúca

formulácia petitu sťažnosti, ktorý obsahuje návrh sťažovateľa na rozhodnutie o jeho

sťažnosti. Začatie konania podľa je totiž ovládané výlučne dispozičnou

zásadou.

V časti odôvodnenia svojej sťažnosti označeného ako „Návrh na rozhodnutie“

sťažovateľ žiadal „o preskúmanie namietnutých porušení mojich garantovaných práv

podľa časti II. tohto podania“. Zároveň sťažnostným petitom navrhuje „vyslovenie,

že práva garantované , , , ,

čl. 13, čl. 14 a čl. 17 porušené boli“.

Sťažovateľ teda jednoznačne neuviedol, akým zásahom malo dôjsť k porušeniu jeho

základných práv a slobôd, a takisto neurčito sformuloval práva a slobody, ktoré mali byť

porušené (výnimkou je základné právo na súdnu ochranu podľa ).

V takýchto prípadoch je postup ústavného súdu štandardne zameraný na odstránenie

nedostatkov podania prostredníctvom výzvy adresovanej sťažovateľovi. Za určitých

okolností však môžu prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný

súd rozhodne o podanej sťažnosti aj bez odstránenia nedostatkov podania. Je tomu tak

v prípade, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie sťažnosti by za žiadnych

okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom prerokovaní jeho

sťažnosti.

V časti odôvodnenia označenej rímskou číslicou II sťažovateľ dôvodí v prospech

záveru o porušení svojho základného práva zaručeného , svojich práv

zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17

dohovoru. Súčasne zásahy, ktorými malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, identifikuje

s uznesením vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-V-

2011 z 22. júla 2011, s uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23

z 21. septembra 2011 i s upovedomením krajskej prokuratúry č. k. -5

z 2. januára 2012.

Na základe uvedených zistení ústavný súd ustálil predmet konania o sťažnosti

sťažovateľa tak, že je ním námietka porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práv zaručených , , a dohovoru v spojení s

a čl. 17 dohovoru, a to upovedomením krajskej prokuratúry č. k. -5 z 2. januára

2012.

Uznesenie vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-

-2011 z 22. júla 2011 a uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23

z 21. septembra 2011 do svojho prieskumu ústavný súd nepojal, a to vzhľadom na to,

že v tejto časti by musel sťažnosť sťažovateľa vyhodnotiť ako neprípustnú pre nevyužitie

účinných prostriedkov nápravy ( ) a pre prekážku veci

rozhodnutej [uznesenie č. k. -7 zo 14. decembra 2011 v spojení s § 24

písm. a) ] i ako oneskorene podanú ( zákona o ústavnom

súde). Navyše, sťažovateľ na prvej strane svojej sťažnosti za porušovateľa jeho práv

označuje generálnu prokuratúru „v zastúpení Krajskou prokuratúrou v Žiline“ a v závere

svojho sťažnostného petitu zdôrazňuje, že „Posledné úradné rozhodnutie v tejto

veci/posledné upovedomenie o inom zásahu, ktorým boli moje garantované práva a slobody

porušené, je vyrozumenie Krajskej prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou 1 Kn 262/11-

5 zo dňa 02.01.2012.“.

K adresovaniu výzvy na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľovi teda ústavný

súd nepristúpil, a to z toho dôvodu, že z obsahu odôvodnenia jeho sťažnosti možno

spoľahlivo a bez pochybností dospieť ku spresneniu neurčitých formulácií použitých

v sťažnostnom petite predmetnej sťažnosti. V neposlednom rade ústavný súd upustil

od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti aj s ohľadom na záver predbežného

prerokovania sťažnosti sťažovateľa uvedený vo výroku tohto uznesenia.

2. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

2.1 Odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti naznačuje, že porušenie označených práv

sťažovateľ vidí v tom, že krajská prokuratúra nevyhodnotila jeho podnet na preskúmanie

postupu a rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry ako dôvodný, čím mala potvrdiť

nezákonné rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry i sekcie kontroly a inšpekčnej

služby. Nezákonnosť týchto rozhodnutí mala pritom spočívať v tom, že vo vzájomnej

spojitosti znamenali odmietnutie trestného oznámenia sťažovateľa založeného na tvrdení

o úmyselnom konaní vyšetrovateľa JUDr. M., ktorý konal a rozhodol vo veci iného

sťažovateľovho trestného oznámenia, hoci vedel, že sťažovateľ naňho už podal skoršie

trestné oznámenie.

2.2 Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú

podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

2.3 Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd stabilne

považuje podnet, ako aj opakovaný podnet (príp. ďalší opakovaný podnet) podľa zákona

o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných

práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. , ,

atď.).

Sťažovateľ sa podnetom z 8. novembra 2011 domáhal preskúmania postupu

vojenskej obvodnej prokuratúry vo veci č. k. OPn 148/11-23 i jej uznesenia v tejto veci

z 21. septembra 2011. Preto, ak nebol spokojný so spôsobom, akým jeho podnet vybavil

prokurátor krajskej prokuratúry, mohol sťažovateľ žiadať opakovaným podnetom

podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre preskúmanie spôsobu vybavenia tohto

predchádzajúceho podnetu.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie

tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry

Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným

súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej

kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia

podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných

alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní,

resp. aj pred začatím trestného stíhania (, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd uzatvára, že spôsob vybavenia podnetu sťažovateľa krajskou

prokuratúrou môže sťažovateľ napadnúť opakovaným podnetom podľa zákona

o prokuratúre, na základe ktorého bude povinnosťou nadriadeného prokurátora [§ 52 ods. 4

písm. a) zákona o prokuratúre] preskúmať zákonnosť postupu krajského prokurátora vo veci

sp. zn. Kn 262/11, a tak poskytnúť ochranu základnému právu na inú právnu ochranu

i právam zaručeným ustanoveniami dohovoru, ktoré sťažovateľ označil. Sťažovateľ

vo svojej sťažnosti netvrdil, ani v jej prílohách nijako nepreukázal využitie opakovaného

podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, preto ústavný súd vychádzal zo záveru, že

opakovaný podnet podaný nebol. Zároveň žiadne okolnosti posudzovaného prípadu

nenaznačujú možnosť výskytu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), ktoré by ústavnému súdu bránili odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre

neprípustnosť. Ústavný súd preto odmietol predloženú sťažnosť ako neprípustnú.

3. Nad rámec odôvodnenia výroku tohto uznesenia, predsa však v záujme

presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 posledná veta zákona

č. v znení neskorších predpisov), ústavný súd

uvádza, že odôvodnenie predbežne prerokúvanej sťažnosti v komplexnej perspektíve

poukazuje na nespokojnosť sťažovateľa s vybavením jeho trestného oznámenia

na vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície OP PZ v Žiline JUDr. P. M. pre podozrenie

zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. To následne

sťažovateľa viedlo k spochybneniu postupu a rozhodnutia sekcie kontroly a inšpekčnej

služby (pri vybavovaní trestného oznámenia na uvedeného vyšetrovateľa), postupu

a rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti odmietnutiu

trestného oznámenia sťažovateľa), ako aj k spochybneniu postupu krajskej prokuratúry pri

vybavovaní podnetu sťažovateľa, pričom práve postup a spôsob vybavenia podnetu

sťažovateľa krajskou prokuratúrou predstavuje predmet tu predbežne prerokúvanej

sťažnosti.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) ústavný súd

zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie

(ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho

trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z

vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že v predmetnej

veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením

a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho

deliktu,

b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,

c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo

d) odmietne.

Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie

podľa bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti

proti nemu ( ) a následne sa môže domáhať ochrany svojich

práv aj podnetom a opakovaným podnetom, príp. ďalším podnetom, ktoré sú príslušné

orgány prokuratúry povinné preskúmať a zaujať k nim meritórne stanovisko. V naznačenom

kontexte ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu

medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje

podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.

Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom

a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (, ).

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne

neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom

zastúpení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012