Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 100/2012
PDF · 307.42 KB
No categories available
III. ÚS 100/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1,
čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline z 2. januára 2012 vo veci
sp. zn. 1 Kn 262/11 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a osobnú bezpečnosť
zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva
na účinný prostriedok nápravy porušených práv zaručeného čl. 13 dohovoru i práva užívať
slobody a práva priznané dohovorom na nediskriminačnom základe zaručeného čl. 14
dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline
(ďalej len „krajská prokuratúra“) z 2. januára 2012 vo veci sp. zn. 1 Kn 262/11.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 18. októbra 2010 na krajskej
prokuratúre podal trestné oznámenie na vyšetrovateľa JUDr. P. M. „pre podozrenie
z viacerých trestných činov“. Trestné oznámenie vybavoval vyšetrovateľ Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby v Banskej Bystrici (ďalej
len „sekcia kontroly a inšpekčnej služby“), PhDr. Ľ. C., ktorý ho uznesením ČVS: SKIS-
293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010 odmietol.
Sťažovateľ podal 3. januára 2011 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátora krajskej prokuratúry
Mgr. J. K., ktoré bolo postúpené Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej
len „OR PZ v Žiline“). Z uznesenia OR PZ v Žiline ČVS: ORP-397/1-OVK-ZA-2011
z 11. apríla 2011, ktorým bolo trestné oznámenie sťažovateľa na prokurátora Mgr. K.
odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), sťažovateľ zistil, že toto trestné
oznámenie vybavoval práve vyšetrovateľ JUDr. P. M. Na základe predmetného uznesenia
o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľ 19. apríla 2011 adresoval OR PZ v Žiline
podanie označené ako „Reakcia na uznesenie ČVS: ORP-397/1-OVK-ZA-2011 – sťažnosť
a požiadavka na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa § 9 zákon č. 514/2003 Z. z. vo výške 20.000,- EUR“, a 3. mája
2011 podal ďalšie trestné oznámenie na JUDr. P. M., „ktorý, hoci veľmi dobre vedel o jeho
zaujatosti..., nevylúčil sa z konania ohľadom mojej veci“, a tak jeho konanie bolo možné
považovať „za zneužívanie právomoci verejného činiteľa s možným motívom osobnej
pomsty“.
Následne, 22. júla 2011 vyšetrovateľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C.
uznesením ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku trestné oznámenie sťažovateľa z 3. mája 2011 na vyšetrovateľa JUDr. P. M.
V jeho odôvodnení uviedol, že „samotná skutočnosť podania trestného oznámenia dňa
18. 10. 2010 na mjr. JUDr. P. M. nemusí automaticky zakladať pochybnosti o nezaujatosti
vyšetrovateľa pre jeho pomer k osobe podávateľa trestného oznámenia.
Zo zabezpečených materiálov neboli zistené pochybenia zo strany vyšetrovateľa PZ,
ktoré by zakladali jeho trestnoprávnu zodpovednosť,... v danom prípade... neboli naplnené
zákonné znaky prečinu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a/ Trestného zákona, nakoľko v danom prípade absentuje subjektívna stránka
skutkovej podstaty trestného činu vo forme úmyslu, teda spôsobiť inému škodu
alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, ako aj objektívna stránka
skutkovej podstaty predmetného alebo iného trestného činu, a to vo forme konania,
následku a príčinného vzťahu medzi konaním a následkom.“.
Predmetné uznesenie vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby napadol
sťažovateľ 8. augusta 2011 sťažnosťou podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku.
Tvrdil protirečivosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Uviedol, že po jeho podaní
z 19. apríla 2011 sa vyšetrovateľ JUDr. P. M. mal „automaticky vylúčiť. On sa však
nevylúčil, čo opätovne dokazuje jeho zaujatosť.
Tvrdenia JUDr. P. M., že keby si aj pamätal, že som na neho predtým podal trestné
oznámenie, že by to nepociťoval vnútorne ako zaujatosť, je nezmysel. Všetky vedecké štúdie
dokazujú jednoznačne, že človek, ktorý netrpí duševnou poruchou, zaujatosť v takýchto
prípadoch pociťuje...“.
Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „vojenská
obvodná prokuratúra“) uznesením č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011 sťažnosť
sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Stotožnil sa
so závermi uvedenými v napadnutom uznesení, keď dospel k záveru, že „z vyjadrenia
JUDr. P. M. zo dňa 12.07.2011 vyplýva, že nemal vedomosť o tom, že oznamovateľ JUDr.
PhDr. P. Ď. naňho podal trestné oznámenie a taktiež uviedol, že aj v prípade, že by túto
vedomosť mal, nepociťoval by zaujatosť voči oznamovateľovi. Z konania JUDr. P. M.
rovnako nevyplýva žiadna snaha poškodiť oznamovateľa, prípadne zadovážiť prospech
sebe, alebo inej osobe, Skutočnosť, že JUDr. M. odmietol trestné oznámenie oznamovateľa
a teda nespokojnosť a nesúhlas oznamovateľa s vybavením jeho podnetu nemôžu zakladať
znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 Trestného zákona, a ani trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa
§ 327 ods. 1 Trestného zákona a ani iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti
V zamietavom uznesení sa ďalej poukazuje na procesnú samostatnosť policajta
v trestnom konaní i na skutočnosť, že „Inšpekcia MV SR po stránke skutkovej i právnej nie
je oprávnená vstupovať do konania iného orgánu činného v trestnom konaní, hodnotiť
okolnosti týkajúce sa dôkaznej stránky, samotného priebehu vyšetrovania, ani hodnotiť
jednotlivé rozhodnutia vydané inými orgánmi činnými v trestnom konaní. Táto činnosť patrí
do výlučnej právomoci príslušného dozorujúceho prokurátora, resp. v tomto prípade
prokurátorky, ktorá v tomto prípade, teda v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-397/1-
OVK-ZA-2011... nezistila zo strany vyšetrovateľa PZ žiadne porušenie zákona.“.
Sťažovateľ 8. novembra 2011 adresoval generálnej prokuratúre „Žiadosť
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej
Bystrici v zmysle zákona o prokuratúre.“. V nej namietal, že uznesením vyšetrovateľa
sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 z 22. júla 2011 bolo
porušené jeho základné právo podľa „čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň
opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd... Keď policajt poverený vyšetrovaním veci, ktorej som oznamovateľom
a možným poškodeným, sa neodvolá z vyšetrovania, hoci sa podľa trestného poriadku má
považovať za zaujatého, rozhodne má ísť o porušenie práva na osobnú bezpečnosť.“. Podľa
sťažovateľa tiež došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, „keďže
úmyselným nadržovaním vyšetrovateľa PhDr. Ľ. C. malo dôjsť k mareniu dôvodného
trestnoprávneho súdneho konania s vyšetrovateľom JUDr. P. M. Spomínanými
pochybeniami a už spomínanými porušeniami garantovaných práv malo dôjsť aj porušeniu
článku 13... a článku 14... Dohovoru, aj k porušeniu článku 1 Protokolu číslo 12
k Dohovoru... Zároveň prístupom vyšetrovateľa PhDr. Ľ. C. malo dôjsť aj k porušeniu
článku 17 Dohovoru... Ku každému z označených porušení označených článkov Ústavy SR,
Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť k porušeniu v spojení s porušením článku 1
Dohovoru...“. K porušeniu rovnakých práv a z rovnakých dôvodov potom
podľa sťažovateľa došlo aj uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23
z 21. septembra 2011.
Generálna prokuratúra postúpila podnet sťažovateľa krajskej prokuratúre, ktorá ho
upovedomením č. k. 1 Kn 262/11-5 z 2. januára 2012 vybavila tak, že ho ako nedôvodný
odložila. V upovedomení sa poukazuje na viaceré prechádzajúce trestné oznámenia
sťažovateľa, jeho sťažnosti a podnety, ktoré neviedli k trestnému stíhaniu sťažovateľom
označovaných osôb. Konajúci prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že „rozhodnutie
prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici považujem za vecne
správne a dôvodné, pričom v ďalšom naň odkazujem“.
K námietke sťažovateľa o povinnosti vyšetrovateľa JUDr. M. vylúčiť sa z trestného
konania potom, ako sa dozvedel, že i naňho sťažovateľ podal trestné oznámenie, prokurátor
krajskej prokuratúry uviedol, že „tento výklad nemá oporu v ustanoveniach Trestného
poriadku“. Poukázal na § 31 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého námietku zaujatosti
je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia,
a zdôraznil, že „vyšetrovací spis ale ani dozorové spisy neobsahujú podanie Vašej námietky
týkajúcej sa vylúčenia vyšetrovateľa... V danom prípade samotné podanie trestného
oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť z konania,
ako sa nesprávne domnievate.“. K tvrdenému porušeniu základného práva zaručeného čl.
46 ods. 1 ústavy i práv zaručených dohovorom prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že
„nie je jasné, akým spôsobom mali byť tieto ústavné práva porušené, keď ste zákonné
možnosti uvedené v odseku 4 § 31 Tr. por. vôbec nevyužili. Tak isto, ako je vyššie uvedené,
ustanovenia Trestného zákona nemôžu byť v rozpore s prijatým Dohovorom...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv podáva pomerne rozsiahly
chronologický prehľad jeho úkonov i úkonov orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré rozhodovali o jeho trestných oznámeniach, sťažnostiach a podaniach. V nadväznosti
na to k napadnutému upovedomeniu krajskej prokuratúry sťažovateľ uvádza, že na jeho
druhej strane „prokurátor Krajskej prokuratúry... v rozpore s textom môjho opakovaného
podania z 08.11.2011, celkom mimo kontextu tohto podania a teda úplne nemiestne
spomína uznesenie PPZ-185/BPK-S-2010 zo 07.12.2010 ohľadom môjho podozrenia na
okresnú prokurátorku v Ružomberku JUDr. J. B./uznesenie ohľadom iného podania, čím má
v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 13
Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim ako upieranie
práva na účinný opravný prostriedok. Cítim to zároveň ako porušovanie mojich práv
garantovaných článkom 14 Dohovoru, čiže cítim to dôvodne ako diskrimináciu.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že prokurátor krajskej prokuratúry v texte „vo veci
vyšetrovateľ mjr. JUDr. M. konal i napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že 18.10.2010
podali ste na neho trestné oznámenie...“, potvrdzuje, že vyšetrovateľ JUDr. M. „nezákonne
rozhodol vo veci ORP-397/1-OVK-ZA-2011 z 11.04.2011“. Ďalej k tomu sťažovateľ
uvádza, že „JUDr. P. M. mal byť vo veci predmetného trestného oznámenia z 18.10.2010
osobne vypočúvaný, preto nemá obstáť tvrdenie, že si to nepamätal, prípadne, že to nemal
pociťovať ako zaujatosť. Trestný poriadok hovorí, že z konania vo veci je vylúčený orgán
činný v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Keď sa
vrátim k štvrtému odseku predmetného vyrozumenia 1 Kn 262/11-5, má ísť o faktický
nezmysel, ktorý nezodpovedá ani skutkovému stavu, ani textom mojich podaní. Takýto
odklon od merita môjho podania z 08.11.2011, ktorý má byť zároveň nemiestnym
zavádzaním, má v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR a článok 13 Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim
ako upieranie práva na účinný opravný prostriedok. Cítim to zároveň ako porušovanie
mojich práv garantovaných článkom 14 Dohovoru, čiže cítim to dôvodne ako
diskrimináciu.“. Rovnaké tvrdenie sťažovateľ predostiera vo vzťahu k tej časti odôvodnenia
napadnutého upovedomenia, v ktorom sa spomína uznesenie vojenskej obvodnej
prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011.
K názoru prokurátora krajskej prokuratúry, podľa ktorého „samotné podanie
trestného oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť
z konania“, sťažovateľ uvádza, že JUDr. M. musel byť do konca roku vo veci trestného
oznámenia z 18. októbra 2010 vypočutý, a preto „pokiaľ... po 07.12.2010 dostal
na vybavenie trestné oznámenie, v ktorom figurujem ako oznamovateľ, aj ako možný
poškodený, u policajta JUDr. P. M. možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho
pomer ku mne. Dôkaz o zaujatosti trestný poriadok nevyžaduje, stačí ju patrične namietať.“.
Sťažovateľ tak podľa jeho názoru urobil podaním z 19. apríla 2011, v ktorom „námietka
voči osobe JUDr. P. M. je obsiahnutá..., a vzniesol som ju bezprostredne po tom, čo som sa
dozvedel, že JUDr. P. M. dostal na vybavenie trestné oznámenie z 03.01.2011... Ak sa teda
policajt JUDr. P. M. už predtým sám nevylúčil z konania, hoci mal byť povinný oznámiť
jeho zaujatosť už vtedy nadriadenému..., po prevzatí mojej rekcie z 19.04.2011 na jeho
uznesenie, mal na základe tejto reakcie rozhodnúť o jeho vylúčení/nevylúčení. To však
neurobil.“.
Odôvodnenie napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry je podľa sťažovateľa
aj nezrozumiteľné a podsúvajú sa mu v ňom tvrdenia a názory, ktoré nikdy netvrdil.
V časti odôvodnenia svojej sťažnosti označenej ako „Porušené právo a sloboda“
sťažovateľ na podklade identických dôvodov tvrdí, že opísanými pochybeniami v uznesení
vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C. ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011
z 22. júla 2011, v uznesení vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23
z 21. septembra 2011 i v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-
5 z 2. januára 2012 „sa malo porušiť čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Zároveň
opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru..., ktorý garantuje právo
na osobnú bezpečnosť. ... Spomínanými pochybeniami a už spomínanými porušeniami
garantovaných práv malo dôjsť k porušeniu článku 13... a článku 14... Dohovoru.
Zároveň... malo dôjsť aj k porušeniu článku 17 Dohovoru... Ku každému z označených
porušení označených článkov Ústavy SR, Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť
k porušeniu v spojení s porušením článku 1 Dohovoru...“.
Časť sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ formuluje takto:
„1. A preto podľa Ústavy Slovenskej republiky žiadam o preskúmanie namietnutých
porušení mojich garantovaných práv podľa časti II. tohto podania.
2. Po preskúmaní tejto ústavnej sťažnosti žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky
podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie, že práva garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 porušené
boli.
3. Na základe vyslovenia označeného porušenia uvedených práv žiadam podľa
čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o prikázanie pre Vyššiu vojenskú prokuratúru
v Trenčíne konať podľa platného trestného poriadku na základe skutočného skutkového
stavu, ktorý som jednak jasne opísal v tejto ústavnej sťažnosti, a ktorý vyplýva
aj z priložených príloh.
4. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia nemateriálnej morálnej a psychickej ujmy vo výške
150.000,- EUR...
Posledné úradné rozhodnutie v tejto veci/posledné upovedomenie o inom zásahu,
ktorým boli moje garantované práva a slobody porušené, je vyrozumenie Krajskej
prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou 1 Kn 262/11-5 zo dňa 02.01.2012, ktoré bolo
na moju adresou prvýkrát doručované dňa 05.01.2012, a ktoré som prevzal dňa 10.01.2012.
Túto ústavnú sťažnosť teda podávam v zákonom prípustnej dvojmesačnej lehote.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
1. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania. Pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je tak rozhodujúca
formulácia petitu sťažnosti, ktorý obsahuje návrh sťažovateľa na rozhodnutie o jeho
sťažnosti. Začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž ovládané výlučne dispozičnou
zásadou.
V časti odôvodnenia svojej sťažnosti označeného ako „Návrh na rozhodnutie“
sťažovateľ žiadal „o preskúmanie namietnutých porušení mojich garantovaných práv
podľa časti II. tohto podania“. Zároveň sťažnostným petitom navrhuje „vyslovenie,
že práva garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6,
čl. 13, čl. 14 a čl. 17 porušené boli“.
Sťažovateľ teda jednoznačne neuviedol, akým zásahom malo dôjsť k porušeniu jeho
základných práv a slobôd, a takisto neurčito sformuloval práva a slobody, ktoré mali byť
porušené (výnimkou je základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).
V takýchto prípadoch je postup ústavného súdu štandardne zameraný na odstránenie
nedostatkov podania prostredníctvom výzvy adresovanej sťažovateľovi. Za určitých
okolností však môžu prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný
súd rozhodne o podanej sťažnosti aj bez odstránenia nedostatkov podania. Je tomu tak
v prípade, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie sťažnosti by za žiadnych
okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom prerokovaní jeho
sťažnosti.
V časti odôvodnenia označenej rímskou číslicou II sťažovateľ dôvodí v prospech
záveru o porušení svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, svojich práv
zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17
dohovoru. Súčasne zásahy, ktorými malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, identifikuje
s uznesením vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-V-
2011 z 22. júla 2011, s uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23
z 21. septembra 2011 i s upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-5
z 2. januára 2012.
Na základe uvedených zistení ústavný súd ustálil predmet konania o sťažnosti
sťažovateľa tak, že je ním námietka porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1
a čl. 17 dohovoru, a to upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-5 z 2. januára
2012.
Uznesenie vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-
V-2011 z 22. júla 2011 a uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23
z 21. septembra 2011 do svojho prieskumu ústavný súd nepojal, a to vzhľadom na to,
že v tejto časti by musel sťažnosť sťažovateľa vyhodnotiť ako neprípustnú pre nevyužitie
účinných prostriedkov nápravy (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a pre prekážku veci
rozhodnutej [uznesenie č. k. I. ÚS 495/2011-7 zo 14. decembra 2011 v spojení s § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde] i ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde). Navyše, sťažovateľ na prvej strane svojej sťažnosti za porušovateľa jeho práv
označuje generálnu prokuratúru „v zastúpení Krajskou prokuratúrou v Žiline“ a v závere
svojho sťažnostného petitu zdôrazňuje, že „Posledné úradné rozhodnutie v tejto
veci/posledné upovedomenie o inom zásahu, ktorým boli moje garantované práva a slobody
porušené, je vyrozumenie Krajskej prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou 1 Kn 262/11-
5 zo dňa 02.01.2012.“.
K adresovaniu výzvy na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľovi teda ústavný
súd nepristúpil, a to z toho dôvodu, že z obsahu odôvodnenia jeho sťažnosti možno
spoľahlivo a bez pochybností dospieť ku spresneniu neurčitých formulácií použitých
v sťažnostnom petite predmetnej sťažnosti. V neposlednom rade ústavný súd upustil
od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti aj s ohľadom na záver predbežného
prerokovania sťažnosti sťažovateľa uvedený vo výroku tohto uznesenia.
2. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
2.1 Odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti naznačuje, že porušenie označených práv
sťažovateľ vidí v tom, že krajská prokuratúra nevyhodnotila jeho podnet na preskúmanie
postupu a rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry ako dôvodný, čím mala potvrdiť
nezákonné rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry i sekcie kontroly a inšpekčnej
služby. Nezákonnosť týchto rozhodnutí mala pritom spočívať v tom, že vo vzájomnej
spojitosti znamenali odmietnutie trestného oznámenia sťažovateľa založeného na tvrdení
o úmyselnom konaní vyšetrovateľa JUDr. M., ktorý konal a rozhodol vo veci iného
sťažovateľovho trestného oznámenia, hoci vedel, že sťažovateľ naňho už podal skoršie
trestné oznámenie.
2.2 Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú
podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
2.3 Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd stabilne
považuje podnet, ako aj opakovaný podnet (príp. ďalší opakovaný podnet) podľa zákona
o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných
práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05,
IV. ÚS 28/2010 atď.).
Sťažovateľ sa podnetom z 8. novembra 2011 domáhal preskúmania postupu
vojenskej obvodnej prokuratúry vo veci č. k. OPn 148/11-23 i jej uznesenia v tejto veci
z 21. septembra 2011. Preto, ak nebol spokojný so spôsobom, akým jeho podnet vybavil
prokurátor krajskej prokuratúry, mohol sťažovateľ žiadať opakovaným podnetom
podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre preskúmanie spôsobu vybavenia tohto
predchádzajúceho podnetu.
Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie
tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry
Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným
súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej
kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia
podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných
alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní,
resp. aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd uzatvára, že spôsob vybavenia podnetu sťažovateľa krajskou
prokuratúrou môže sťažovateľ napadnúť opakovaným podnetom podľa zákona
o prokuratúre, na základe ktorého bude povinnosťou nadriadeného prokurátora [§ 52 ods. 4
písm. a) zákona o prokuratúre] preskúmať zákonnosť postupu krajského prokurátora vo veci
sp. zn. Kn 262/11, a tak poskytnúť ochranu základnému právu na inú právnu ochranu
i právam zaručeným ustanoveniami dohovoru, ktoré sťažovateľ označil. Sťažovateľ
vo svojej sťažnosti netvrdil, ani v jej prílohách nijako nepreukázal využitie opakovaného
podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, preto ústavný súd vychádzal zo záveru, že
opakovaný podnet podaný nebol. Zároveň žiadne okolnosti posudzovaného prípadu
nenaznačujú možnosť výskytu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), ktoré by ústavnému súdu bránili odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre
neprípustnosť. Ústavný súd preto odmietol predloženú sťažnosť ako neprípustnú.
3. Nad rámec odôvodnenia výroku tohto uznesenia, predsa však v záujme
presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 posledná veta zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ústavný súd
uvádza, že odôvodnenie predbežne prerokúvanej sťažnosti v komplexnej perspektíve
poukazuje na nespokojnosť sťažovateľa s vybavením jeho trestného oznámenia
na vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície OP PZ v Žiline JUDr. P. M. pre podozrenie
zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. To následne
sťažovateľa viedlo k spochybneniu postupu a rozhodnutia sekcie kontroly a inšpekčnej
služby (pri vybavovaní trestného oznámenia na uvedeného vyšetrovateľa), postupu
a rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti odmietnutiu
trestného oznámenia sťažovateľa), ako aj k spochybneniu postupu krajskej prokuratúry pri
vybavovaní podnetu sťažovateľa, pričom práve postup a spôsob vybavenia podnetu
sťažovateľa krajskou prokuratúrou predstavuje predmet tu predbežne prerokúvanej
sťažnosti.
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 236/2010) ústavný súd
zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie
(ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho
trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1 Trestného poriadku
vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že v predmetnej
veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením
a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho
deliktu,
b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,
c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo
d) odmietne.
Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie
podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti
proti nemu (§ 197 ods. 3 Trestného poriadku) a následne sa môže domáhať ochrany svojich
práv aj podnetom a opakovaným podnetom, príp. ďalším podnetom, ktoré sú príslušné
orgány prokuratúry povinné preskúmať a zaujať k nim meritórne stanovisko. V naznačenom
kontexte ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu
medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje
podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.
Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom
a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09).
4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie) a procesne
neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom
zastúpení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012