Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 653/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

87

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Detvaiom,

Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím zo 4. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím zo 4. apríla 2012 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v odvolacom konaní a jeho rozhodnutím sp. zn. zo 4. apríla 2012 (ďalej

aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku zo dňa 13. mája 2011, č. k. PK 9360, boli obžalovaní

, a oslobodení spod obžaloby prokurátora

Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

14. decembra 2005, sp. zn. VII Gv 8/04, pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

k účinného do 01. 01. 2006 a

a pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a

ods. 1 účinného do 01. 01. 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania prokurátora Úradu

Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podaného

v neprospech obžalovaných uznesením zo dňa 4. apríla 2012, sp. zn. , vyššie

uvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu

v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012 podal

sťažovateľ dovolanie, pričom vyjadril právny názor, že toto «dovolanie je prípustné

na základe ustanovenia a účinného od 1. 1. 2006 (ďalej

len „“) z dôvodov podľa ustanovení g) a v spojení s

ods. 1 (druhá veta), pretože

vo veci (odvolacom konaní) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania, pretože v prípravnom konaní rozhodoval vo veci mojej väzby

rozhodnutie, založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom

súd nepostupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, neobjasňoval

okolnosti, ktoré svedčia v môj prospech a pri hodnotení dôkazov sa neriadil zásadou

hodnotiť ich jednotlivo a v ich súhrne

rozhodnutie, založené na nesprávnom právnom posúdení, zisteného skutkového

stavu, nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia...

Odvolací súd na žiadosť obž. ... oznámil listom zo dňa

15. 06. 2012 zloženie senátu, ktorý prerokoval a rozhodol o odvolaní prokurátora proti

rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. Z oznámenia sa zisťuje, že okrem

predsedu JUDr. Juraja Klimenta, člena JUDr. Milana Karabína bol členom senátu „5 To“

aj JUDr. Peter Szabó. ...

Ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou súdneho spisu JUDr. Peter

Szabó ešte ako sudca a predseda senátu Krajského súdu v Bratislave konal a rozhodoval aj

v prípravnom konaní o niektorých úkonoch v tejto trestnej veci ako aj ohľadne väzby

obvinených , a .

A. V prípravnom konaní na podnet OČTK sudca JUDr. Peter Szabó vydával príkazy

na priestorové odposluchy, odpočúvania a záznam telekomunikačnej činnosti ako aj

na sledovanie osôb. Tieto príkazy boli predmetom našich námietok už v prípravnom konaní

ako aj v konaní na prvom stupni z dôvodu ich rozporu so zákonom, keďže neobsahujú

potrebné odôvodnenia ako ani osoby na ktoré sa odpočúvania v kancelárii KAME Slovakia

Group a. s. vzťahujú. ...

Napriek našim námietkam, ktoré sme permanentne podávali počas celého trestného

konania však odvolací súd ustálil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto obrazovo

zvukové záznamy vyhodnotil ako legálne, legitímne a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že

podľa odvolacieho súdu doposiaľ žiaden z obžalovaných, či už sám alebo prostredníctvom

svojich obhajcov, nenamietal ich zákonnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto

otázke vyjadriť...

B. JUDr. Peter Szabó ako predseda senátu Krajského súdu v Bratislave rozhodoval

uznesením sp. zn. z 18. augusta 2004 v našej väzobnej veci, ktorým uznesenie

Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 701/04 z 28. júla 2004 bolo zrušené a obvinení

ponechaní vo väzbe. ...

Na základe ústavnej sťažnosti obvinených Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

sp. zn. zo dňa 2. marca 2005 rozhodol, že Krajský súd v Bratislave v

konaní vedenom pod sp. zn. postupom a uznesením z 18. augusta 2004 porušil

základné práva , a

garantované v , 2 a 5 a jeho právo garantované

v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti

s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 701/04

z 28. júna 2004, ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti väzby nekonal urýchlene. ...

Vychádzajúc z uvedeného skutkového a právneho stavu je nesporné, že ide o súhrn

okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať podložené pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti

tohto sudcu a vzhľadom na obsah dovolaním napadnutého uznesenia celého senátu

odvolacieho súdu. Ide o okolnosti a o priamy pomer k veci a doterajšie konanie

konkrétneho sudcu, ktoré vo svojom celku dokážu u obžalovaných dôvodne vzbudiť

pochybnosti o objektivite a nestrannosti konkrétneho rozhodovania súdu v tomto zložení

senátu, resp. tohto senátu...

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom v tejto súvislosti sme poukázali jednak na odôvodnenie rozhodnutia súdu a

jednak na listinné dôkazy, ktorými preukazujeme, že sme permanentne v priebehu

doterajšieho konania vznášali námietku zákonnosti, resp. nezákonnosti dôkazov –

odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, použitie tzv. „kvázy agenta“

a za jeho účasti a asistencie zo strany polície vyhotovené obrazovo

zvukové nahrávky. Navrhovali sme ich vyhlásiť za nezákonné a aby súd na ne neprihliadol

vôbec, keďže sú nepoužiteľné. Svedok bol použitý ako agent bez príkazu súdu, teda bez

kontroly zákonnosti, pričom vykonával všetky úlohy agenta.

Odvolací súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne podľa

v súvise s , pretože prihliadol iba na okolnosti svedčiace v neprospech

obvinených, aj to nesprávne, ale okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech vôbec

nevyhodnotil. Vo svojom rozhodnutí vymenúva za radom niektoré listiny, ale ich

nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a nepoukázal na to, aký vzťah majú k veci a skutku.

Okrem toho pri hodnotení dôkazov sa nevysporiadal ani s otázkou zákonnosti niektorých

podstatných dôkazov a nevychádzal zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania po

prvom zrušujúcom rozsudku zo dňa 19. novembra 2009. Najmä z hľadiska, že dôkazy

produkované zo strany svedka sa oslabili a že jeho výpoveď sa postupne

vyvíjala. Teda závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia nechal bez povšimnutia.

Napriek existujúcim objektívnym listinným dôkazom svedčiacim o opaku, odvolací

súd dospel k záveru, citujem z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „Najvyšší súd

Slovenskej republiky tieto obrazovo zvukové záznamy vyhodnotil ako legálne, legitímne

a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že podľa odvolacieho súdu doposiaľ žiaden

z obžalovaných, či už sám alebo prostredníctvom svojich obhajcov, nenamietal ich

zákonnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť.“

Takéto konštatovanie v dôvodoch dovolaním napadnutého uznesenia, resp. tvrdenia

zo strany Najvyššieho súdu sú v príkrom rozpore s... písomnými podaniami obžalovaných,

ktoré sa nachádzajú v trestnom spise.».

Podľa sťažovateľa «rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia

čiastočne vyplýva z dôvodov dovolania uvedených... vyššie a jeho dôvodnosť bližšie sme

odôvodnili vychádzajúc z napadnutého uznesenia ďalej nasledovne:

... Je potrebné poznamenať a to napriek tomu, že odvolací súd sa snaží odôvodniť

pozadie svojho predchádzajúceho rozhodnutia, že prvostupňový súd postupoval v

intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. novembra 2009 sp. zn. 1 Toš

4/2009 a v nariadenom rozsahu vykonal aj dokazovanie, výsledkom ktorého bolo, že sa

oslabili svedkom produkované dôkazy a dôvody obžaloby, a naviac súd prvého stupňa zistil

aj nové skutočnosti, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaných spod obžaloby. ...

Tieto skutočnosti odvolací súd buď prehliadol, nevzal do úvahy, alebo ich vyhodnotil

výhradne v neprospech obžalovaných.

... podstatný rozdiel medzi rozhodnutiami oboch súdov nie je v dôkazoch, ale

v rozdielnom ponímaní trestnoprocesného práva a to najmä z hľadiska zákonnosti

a spravodlivosti, rovností zbraní a kontradiktórnosti konania ako súčastí spravodlivého

súdneho procesu. Rozdiel je v tom, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval

dôsledne nie iba podľa , ale aj podľa , keďže vzal

do úvahy nie iba okolnosti svedčiace proti obvineným ale aj okolnosti, ktoré svedčia v ich

prospech. Okrem toho pri hodnotení dôkazov sa vysporiadal aj s otázkou zákonnosti

niektorých podstatných dôkazov a vychádzal aj zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného

dokazovania, najmä z toho, že dôkazy produkované zo strany svedka sa oslabili a že jeho

výpoveď sa postupne vyvíjal. Žiaľ odvolací súd tieto princípy pri hodnotení dôkazov

opomenul a postupoval opačne a napriek jasným pochybnostiam dôkazy hodnotil

v neprospech obžalovaných.

... Napadnutým uznesením NS SR ako súd odvolací zavádza nebezpečný precedens,

kedy na jednej strane síce konštatuje nemožnosť zásahu do autonómie a voľného hodnotenia

dôkazu súdu nižšieho stupňa a preto nemôže odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/

napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia

hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, ale na druhej strane sa

snaží spochybniť jeho postup pri hodnotení dôkazov tým, že špecializovaný trestný súd ako

súd prvého stupňa jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ známe okolnosti prípadu a jednak

podľa jeho pojmoslovia „neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia“. Pritom súd

prvého stupňa vyhodnotil dôkazy aj dodatočne vykonané tým, že správne nevzal do úvahy

nezákonne zabezpečené dôkazy.

Žiaľ na druhej strane odvolací súd síce vyhodnotil dôkazy, (predpokladáme) tiež

podľa svojho vnútorného presvedčenia, ale tie neboli založené na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu a najmä nehodnotil a nevzal do úvahy okolnosti svedčiace

v prospech obžalovaných, ale iba okolnosti svedčiace v prospech obžaloby. V súlade

s odvolaním prokurátora preberá a uvádza iba okolnosti v neprospech obžalovaných

skresľujúco hmlisto tak, ako to nepresne uvádza prokurátor a nie tak, ako to vyplýva

z dôkazov. Naviac aj dobové právne úkony (zmluva o zabezpečení záležitostí, zmluva medzi

dlžníkom s veriteľmi, účtovné doklady a uznávacie dohody), ktoré inak slúžia a vypovedajú

v prospech obžalovaných vykladá v ich neprospech a priraďuje ich ako ďalšie nepriame

dôkazy spolu s nepresne interpretovanými odvolacími dôvodmi prokurátora k dôkazom

akoby svedčiacim o spáchaní skutku. ...

Svojský a neobvyklý postup odvolacieho súdu v konaní pri preskúmaní

prokurátorom napadnutého rozsudku preukazuje aj samotné nevyhodnotenie (ignorovanie)

vyjadrenia obžalovaného k odvolaniu prokurátora. Neporovnanie

jednotlivých tvrdení strán so zabezpečenými dôkazmi a neskúmanie a neposudzovanie

zákonnosti alebo nezákonnosti dôkazov (postavenie agenta, osoby svedka, obrazovo

zvukových záznamov, úplnosť prepisov atď.), ktoré obžalovaní a jeho obhajcovia namietali v

konaní svedčí o porušení práva na spravodlivý súdny proces (rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť konania). Naopak odvolací súd v rozpore so skutočnosťou konštatuje, že

námietky k zákonnosti týchto dôkazov neboli dané a preto odvolací súd sa s otázkami

nezákonnosti nezaoberá v tomto konaní!...

V záujme zistenia objektívnej pravdy a spravodlivého súdneho procesu a vylúčeniu

dojmu arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ak odvolacie dôvody prokurátora

odvolací súd bod po bode vymenoval, bolo povinnosťou odvolacieho súdu vyjadrenie

obžalovaného a najmä jeho námietky s dôvodmi a tvrdeniami prokurátora aspoň

skonfrontovať a v záujme náležitého zistenia skutkového stavu zároveň ich porovnať

so zápisnicami a inými dôkazmi na ktoré sa odvoláva. V každom prípade však bolo

povinnosťou na námietky účastníka ústavne konformným spôsobom reagovať.».

O dovolaní sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu

„zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. , ktorým bolo podľa § 382 písm. f)

dovolanie obžalovaného odmietnuté, nakoľko dovolací súd

po preskúmaní veci zistil, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že

„1. Postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012 v spojení s postupom Najvyššieho súdu... v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo dňa 04. apríla 2012 základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ... a jeho právo

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. septembra 2012 ústavný súd zrušuje a vec vracia mu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“.

II.

K prijatej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril predseda najvyššieho súdu

prostredníctvom predsedu senátu listom č. k. 13 doručeným ústavnému súdu

16. septembra 2014, v ktorom uviedol:

«1.) vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania – sudca – člen senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Peter Szabo, keďže v prípravnom konaní v tejto istej veci rozhodol o väzbe a vydal

príkazy na priestorové odposluchy, sledovanie osôb, odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej činnosti, pričom v rámci rozhodovania o väzbe podľa nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 2. marca 2005, sp. zn. , porušil základné práva

, a garantované v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I. z 28. júna 2004, sp. zn. 701/04, ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti

väzby nekonal urýchlene;

zákonná úprava vylúčenia sudcu priamo zo zákona upravená v

účinného do 1. januára 2006 nepozná dôvod vylúčenia sudcu na základe toho, že v tej istej

veci konal a rozhodoval ako sudca v prípravnom konaní (rovnako tak ani účinný

od 1. januára 2006 v § 31);

ušlo zrejme pozornosti konajúceho senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací už predtým vo veci konal a rozhodol

uznesením z 19. novembra 2009, sp. zn. , a to v zložení predseda senátu

JUDr. Juraj Kliment a členovia senátu JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala, pričom

v tomto prípade nenamietal porušenie svojich základných práv

garantovaných a dohovorom – zrejme preto, že odvolací súd v tomto prípade zrušil

odsudzujúci prvostupňový rozsudok, ktorým bol odsúdený k nepodmienečnému trestu

odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny

a k peňažnému trestu vo výmere 20.000 (dvadsať tisíc) Eur s náhradným trestom odňatia

slobody vo výmere 1 (jeden ) rok;

z uvedeného je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich základných práv ad hoc podľa výsledku „sporu“ a podľa

toho, či rozhodnutie odvolacieho súdu je alebo nie je v súlade s jeho subjektívnymi

predstavami o jeho vine, resp. nevine;

podotýkam, že prelomením princípu zakotveného v zákonnej úprave (sudca, ktorý

konal a rozhodoval v prípravnom konaní, môže v tej istej veci konať aj po podaní obžaloby)

by došlo k opätovnému otvoreniu prípadov rádovo v tisíckach a rovnako tak k potrebe

novelizácie zákonnej úpravy o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní;

2.) zákonnosť obrazových a zvukových záznamov

odvolací senát sa problematikou týchto dôkazov bližšie nezaoberal, pretože

sťažovateľ a ostatní obžalovaní zákonnosť konkrétne tohto dôkazu vôbec nenamietali – stalo

sa tak sťažovateľom , rovnako ako v predchádzajúcom

prípade až potom, čo odvolací súd vo svojom ostatnom uznesení zo 4. apríla 2012,

sp. zn. , veľmi detailne rozviedol jednotlivé obrazovo zvukové záznamy,

z ktorých potom logicky vyvodil v uznesení uvedené skutkové a právne závery;

sťažovateľ vo svojich podaniach namietal len zákonnosť

záznamov telekomunikačnej činnosti, pričom odvolací súd v prípade tohto dôkazu uviedol

veľmi podrobnú argumentáciu, v rámci ktorej rozviedol aj právne závery týkajúce sa

rovnako obrazovo zvukových záznamov (absencia podrobného odôvodnenia rozhodnutia

o nariadení tohto úkonu, ktorú okolnosť nepovažoval za dôvod nezákonnosti týchto dôkazov

– keďže sťažovateľ mal opakovane možnosť sa k týmto obrazovo zvukovým záznamom

a na nich zachytených slovných prejavoch a gestikuláciách svojej osoby vyjadriť, čo ale

na hlavnom pojednávaní opakovane nevyužil);

3.) hodnotenie dôkazov

odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil dôkazy vždy

jednostranne, sa v ostatnom rozhodnutí vyrovnal so všetkými dôkazmi v neprospech, či

v prospech sťažovateľa a tieto logicky vyhodnotil v intenciách príslušných ustanovení

;

sťažovateľ v podstate svojou sťažnosťou si z ústavného súdu spravil tretí stupeň

súdneho konania (keďže dovolanie nie je prípustné) a ústavný súd tým, že uvedenú sťažnosť

prijal na ďalšie konanie, sa na túto úlohu aj podujal, keď v neprávoplatne skončenej veci sa

chystá zasiahnuť do merita veci (i keď v uznesení o prijatí ústavnej sťažnosti veľmi

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým výlučne patrí právo

interpretovať a aplikovať zákony)

zdôrazňujem, že takýmto procesným postupom bol vo veci vytvorený viac ako

dvojročný prieťah, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky ostatne rozhodol 4. apríla 2012,

pričom sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 28. decembra 2012 (predtým podal neprípustné

dovolanie) a Ústavný súd Slovenskej republiky túto prijal na ďalšie konanie až

12. decembra 2013, pričom Špecializovaný trestný súd v Pezinku odvtedy vo veci nekonal

a nerozhodol.»

V označenom liste predseda najvyššieho súdu oznámil, že najvyšší súd súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Na vyjadrenie najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ stanoviskom doručeným

22. decembra 2014, v ktorom prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol:

„... rozhodoval vo veci na súde nižšieho stupňa v prípravnom

konaní, vydával príkazy a rozhodol aj o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu

o prepustení z väzby...

V zmysle uvedených rozhodnutí Európskeho súdu – preukázanie existencie pomeru

vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby nemusí byť vždy doložené len

konkrétnym priamym konaním úradnej osoby, jej priamym pomerom alebo vzťahom k veci

alebo osobám uvedeným v zákone, ale môže ísť aj o taký súhrn preukázaných

a nepochybných skutočností, ktoré vo svojom celku dokážu najmä u niektorej zo strán

vzbudiť pochybnosti o objektivite a nestrannosť konkrétneho rozhodovania súdu.

Pokiaľ ide o poukázanie NS SR na skutočnosť, že už raz rozhodol o odvolaní

a členom tohto senátu bol aj vtedy JUDr. Peter Szabo, by som snáď iba uviedol, že jednak

nemal som vedomosť vtedy o tom, že JUDr. Peter Szabo na NS SR je totožný s tým

JUDr. Petrom Szabom, ktorý bol predsedom senátu na Krajskom súde v Bratislave a jednak

konanie bolo vyhlásené na neverejné na ktorom rozhodol odvolací súd. Teda vtedy som

nemal okrem preverenia skutočnosti ani časový priestor podať námietky zaujatosti voči

sudcu. Z obsahu rozhodnutia a postupu v odvolacom konaní však vyplýva zaujatosť celého

senátu...

Zaujatosť sudcu, porušenie kontradiktórnosti konania, nezákonné a nepoužiteľné

dôkazy a zásah do voľného hodnotenia dôkazov sú základné zásady, ktoré determinujú

spravodlivý proces.

2. Pokiaľ ide o nezákonné dôkazy a námietky proti takýmto dôkazom

Nie je pravdou konštatovanie vo vyjadrení odvolacieho súdu, že by som bol namietal

iba zákonnosť záznamov telekomunikačnej činnosti a že by som nebol využil na hlavnom

pojednávaní sa vyjadriť k obrazovo zvukovým záznamom...

Dôležitou súčasťou podozrenia zo spáchania trestného činu je jeho odôvodnenosť.

Špecifickou situáciou odôvodnenosti je svedecká výpoveď tzv. kajúcnikov (osôb, ktoré

svedčia aj z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči vlastnej osobe). V prípade Labita c.

Taliansko (rozhodnutie zo 6. apríla 2000 týkajúce sa sťažnosti č. 26772/95) Súd zdôraznil,

že spolupráca „kajúcnikov“ predstavuje veľmi dôležitý nástroj v boji, ktorý talianske štátne

úrady vedú proti mafii...

Vznikajú pochybnosti aj o zaujatosti niektorých osôb v konaní, ktorých teraz nie je

možné presne označiť. Rovnako vznikajú pochybnosti ohľadom miestnej a vecnej

príslušnosti súdov.

Chráneným svedkom alebo svedkom s obdobným štatútom ako agent alebo agentom

je človek v tiesni, trestne stíhaný na slobode, ktorý sa ocitol v tiesni a sa stal nástrojom

polície... obvinenie a obžaloba je opretá a vychádza iba z nekontrolovateľných tvrdení tohto

svedka, údajne ním vyhotovených a za jeho pomoci vykonaných audiovizuálnych nahrávok

a nezákonne zabezpečených dôkazov a nepriamych dôkazov. Priamy dôkaz o tom, že kto

peniaze žiadal a kedy, na aký účel a koľko a kedy prevzal neexistuje... som toho názoru,

že v osobe ide o agenta alebo o osobu obdobným štatútom,

resp. o osobu prostredníctvom ktorého sa realizuje pôsobnosť agenta...

V príkazoch ďalej neboli určené osoby, ktorých sa odposluchy mali týkať ale iba

kancelárske priestory vo firme KAME SLOVAKIA GROUP a. s. Teda bolo možné hocikoho

v hociktorej v kancelárii odpočúvať. Rovnako to platí aj o príkazoch na sledovanie osôb...

Námietky nezákonnosti odzneli aj v záverečných rečiach obžalovaných dňa 19. 01.

2009.

Rovnaké námietky obsahuje aj moje podanie – návrh na dokazovanie zo dňa 21. 06.

2010...

Zo zákonného ustanovenia v súvise s vyplýva, že ak sa

má zvukový záznam použiť ako dôkaz v konaní pred súdom, treba k nemu pripojiť doslovný

prepis záznamu s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti vykonávania záznamu

v zmysle citovaných ustanovení . Vyplýva to aj z judikátu 52/2010 –

Činnosť agenta a použitie zvukového záznamu na v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. . Za týchto okolností (neexistencia úplného prepisu záznamu) nie je

vylúčené, že došlo k manipulácií s týmto dôkazom, a preto sa tento mohol stáť

nedôveryhodným a vo svojej podstate aj nepoužiteľným...

Nie je pravdou, že by odvolací súd vyhodnotil dôkazy v prospech aj v neprospech

obžalovaných. Veď ani v jednom bode s námietkami sťažovateľa k odvolaniu prokurátora sa

nevysporiadal, ani tieto námietky nespomína nieže by tieto bol skonfrontoval s odvolacími

dôvodmi prokurátora a dôkazmi. Na margo môjho vyjadrenia na 22. stranách ku každému

odvolaciemu dôvodu iba uviedol, že som podanie podal. Nemôžem to kvalifikovať inak ako

za porušenie zásady kontradiktórnosti konania rovnako ako to bolo v rozhodnutí

odvolacieho súdu vo väzobnej veci, kedy ústavný súd vyslovil porušenie základných práv

nás sťažovateľov.

Napriek tomu, že po výsledku opakovaného dokazovania sa posilnili dôkazy

svedčiace v prospech obžalovaných a svedkom produkované tvrdenia sa oslabili, dôkazy

vyhodnotil odvolací súd v neprospech nás obžalovaných. Odvolací súd pri hodnotení

dôkazov nepostupoval v intenciách svojho skoršieho rozhodnutia ani podľa § 2 ods. 6

v spojení s ..

Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím odvolací súd svojim postupom a rozhodnutím

oklieštil priestor a možnosť súdu prvého stupňa aby rozhodol v rámci vlastnej úvahy...

Podanou ústavnou sťažnosťou vychádzajúc z SR ako obžalovaný občan sa

uchádzam iba o súdnu ochranu, keďže všeobecný súd v rámci trestného konania mi právnu

ochranu neposkytol a navrhujem ctenému senátu Ústavného súdu SR mojej ústavnej

sťažnosti vyhovieť v zmysle petitu.“

Podľa ústavný súd prerokoval túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže účastníci konania vyslovili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania a podľa názoru ústavného súdu od ústneho pojednávania by nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012, ktorým najvyšší súd v odvolacom

konaní rozhodol o odvolaní Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna

prokuratúra“) proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len

„špecializovaný súd“) č. k Pk 9360 z 13. mája 2011 tak, že rozhodnutie

špecializovaného súdu zrušil a vec vrátil špecializovanému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znova prerokoval a rozhodol, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Vo svojej rozsiahlej judikatúre ústavný súd už ustálil, že podstatou základného práva

na súdnu ochranu podľa je možnosť každého domáhať ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto vykonaného prieskumu zistil, že

záver špecializovaného trestného súdu o nevine obžalovaných ,

a je nezákonný pre prítomné chyby

rozsudku v dôsledku toho, že špecializovaný trestný súd sa nevyrovnal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací všeobecne považuje.za potrebné,

uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa

, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky

odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr.

por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí

tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je

možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v posudzovanej veci zistil,

že špecializovaný trestný súd ako súd prvého stupňa jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ

známe okolnosti prípadu a jednak neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia.

Úvodom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť

skutočnosť, ktorá mala zásadný význam pre ďalší procesný vývoj v tejto trestnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako už bolo skôr spomenuté, uznesením

z 19. novembra 2009, sp. zn. , podľa , , zrušil

napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa vec vrátil

Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozhodol tak preto, že bývalý špeciálny súd sa k pôvodnému odsudzujúcemu

rozsudku dopracoval procesným postupom, ktorý nemožno nazvať inak ako diletantsky,

keďže v tomto odsudzujúcom rozsudku uznal za vinného aj obžalovaného

, ktorý takmer po celú dobu trestného konania pred bývalým špeciálnym súdom

vystupoval v procesnom postavení svedka. Uvedené flagranrné procesné pochybenie malo

ten následok, že odvolací súd musel napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť už

špecializovanému trestnému súdu, aby ju úplne od začiatku opäť prejednal a rozhodol.

Vzhľadom k tomu nemohol ani vyhodnotiť dovtedy vykonané dôkazy každý jednotlivo i v ich

súhrne, keďže väčšina z nich v dôsledku vyššie uvedeného procesného postupu bývalého

Špeciálneho súdu sa stala nezákonnými.

Z tohto dôvodu vznikol potom logicky vo veci prieťah, pretože nebyť tohto

procesného pochybenia bývalého špeciálneho súdu, mohla byť trestná vec obžalovaného

a spol. už dávno právoplatne skončená.

Na tomto mieste je potrebné ešte vysvetliť, že do úvahy prichádzalo aj zrušenie

rozsudku len v časti týkajúcej sa obžalovaného s tým,

že v prípade ďalších obžalovaných a by Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu ich konania rozhodol

postupom podľa sám. Uvedený procesný postup by však mal

za následok, že opakovaný proces proti obžalovanému by bol

len formálnou záležitosťou, keďže o jeho vine by sa de facto rozhodlo už v tomto odvolacom

konaní. Vzhľadom k tomu sa odvolací súd priklonil k alternatíve zrušiť pôvodný odsudzujúci

rozsudok v celom rozsahu a vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie, aby tak o vine

týchto obžalovaných bolo rozhodnuté v jednom konaní...

Treba ešte pripomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že

v odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia veľmi opatrne naznačil, ktorým smerom sa má

špecializovaný trestný súd v tejto trestnej veci uberať, a to aj vo vzťahu do úvahy

prichádzajúcej právnej kvalifikácii konania obžalovaných (pozri stranu 24 uznesenia NS SR

z 19. novembra 2009, sp. zn. ), špecializovaný trestný súd tento náznak vôbec

nepochopil a namiesto toho rozhodnutie odvolacieho súdu v novom konaní neustále

parafrázoval a spochybňoval, pričom nakoniec v otázke viny obžalovaných

, a sa opäť dopracoval k rozhodnutiu,

ktorým „takpovediac obetoval spravodlivosť“ a ktoré nemožno nazvať inak ako „z jedného

extrému do druhého extrému“.

Treba povedať, že odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (až

na jedného člena zložený zo sudcov bývalého senátu 1 Toš) v trestnej veci obžalovaných

, a len kontinuálne

nadväzuje na svoje právne názory aplikované v predchádzajúcich korupčných kauzách, a to

či už išlo o prípad bývalého prednostu Krajského pozemkového úradu v Trnave (uznesenie

NS SR z 13. decembra 2006, sp. zn. ), o prípad bývalého primátora v Čadci

(uznesenie NS SR z 5. júna 2008, sp. zn. ) alebo o prípad bývalého sudcu

Okresného súdu v Čadci (uznesenie NS SR z 15. apríla 2010, sp. zn. ).

Pre všetky tieto právoplatne skončené trestné veci je charakteristické, že výrok o vine

vychádzal predovšetkým z lege artis zabezpečených obrazovo zvukových záznamov, ktoré

veľmi objektívne dokumentovali korupčné správanie vyššie uvedených osôb nielen

v momente prevzatia úplatku, ale aj do minulosti, pokiaľ k takému konaniu došlo.

Rovnako uvedené obrazovo zvukové záznamy objektívne dokumentovali spôsob,

akým jednotlivé osoby kryli prevzatie úplatkov, či už v podobe sponzorského daru pre

miestny futbalový klub alebo ako zálohy za predaj rodinného domu, a to aj v písomnej

podobe.

A napokon uvedené obrazovo zvukové záznamy objektívne dokazovali aj to,

že v posudzovaných prípadoch nešlo zo strany polície o činnosť smerujúcu k vyprovokovaní

u korupčnej trestnej činnosti, ale len o činnosť polície smerujúcej k jej zadokumentovaniu.

A naopak chýbajúci obrazovo zvukový záznam, ktorý nebyť úniku informácií a tým

predčasného prezradenia akcie polície, zabezpečený mohol byť, bol v rozhodujúcej miere

dôvodom pre záver bývalého odvolacieho senátu 1 Toš o nevine bývalého starostu Rače,

keďže absencia tohto dôkazu zapríčinila stav dôkaznej núdze (uznesenie NS SR

z 26. novembra 2009, sp. zn. ).

V posudzovanej veci sa začalo trestné stíhanie vo veci uznesením vyšetrovateľa

Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ, Košice,

zo 7. februára 2004, ČVS: PPZ 11/BPK V 2004 pre trestné činy podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1

Tr. zák.

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave na základe návrhov prokurátora Úradu

špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorého príslušnosť

bola určená rozhodnutím generálneho prokurátora z 10. februára 2004, podľa § 88e ods. 1,

ods. 2, ods. 4 vydali v dňoch 19. a 27. februára 2004 písomné príkazy

na vyhotovenie obrazovo zvukových záznamov z kancelárskych priestorov firmy KAME –

Slovakia Group a. s., Košice so sídlom Košice, Popradská č. 66, na obdobie

od 19. do 27. februára a od 27. februára do 31. marca 2004.

Na tomto základe boli následne zabezpečené príslušnou súčasťou polície obrazovo

zvukové záznamy zo stretnutí svedka jednak s obžalovaným

v dňoch 23. februára, 3. a 5. marca 2004 a jednak zo stretnutia

svedka s obžalovanými

a zo dňa 10. marca 2004, na ktorom došlo k odovzdaniu

a prevzatiu sumy 1.000.000, Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto obrazovo zvukové záznamy vyhodnotil ako

legálne, legitímne a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že doposiaľ žiaden z obžalovaných,

či už sám alebo prostredníctvom svojich obhajcov, nenamietal ich zákonnosť, nepovažoval

za potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť.

Z obrazovo zvukového záznamu zo stretnutia medzi svedkom

a obžalovaným z 23. februára 2004 boli Najvyšším

súdom Slovenskej republiky zistené tieto skutočnosti: (tu najvyšší súd „skutočnosti“

podrobne rozpísal).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie uvedené skutočnosti považuje za

preukázané bez akejkoľvek pochybnosti, keďže v danom prípade ide o dôkaz (argumentum

ad veritatem objektívny), ktorý tak povediac „vis á vis zoči voči“ sprostredkováva slovné

prejavy a gestikulácie obžalovaných a , na

podklade ktorých potom možno veľmi precízne posúdiť jednak objektívnu a subjektívnu

stránku ich konania a jednak mieru participácie ďalších osôb na tomto ich protiprávnom

konaní.

Po prehratí týchto obrazovo zvukových záznamov obrazne povedané to nemôže

vidieť len slepý a nemôže počuť len hluchý Prisudzovať iný význam ich slovným prejavom

a gestikuláciám v týchto obrazovo zvukových záznamoch aj v kontexte iných nepriamych

dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich môžu len samotní obžalovaní

majúci právo brániť sa spôsobom, ktorí uznajú za vhodný a samozrejme ich zvolení

obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku

a vyvodzovania.

S poukazom na tento objektívny dôkaz je potom potrebné hodnotiť v neprospech

obžalovaných aj celú skupinu nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa

dopĺňajúcich, na ktoré správne poukázal prokurátor vo svojom písomne odôvodnenom

odvolaní a ktoré už odvolací súd podrobne rozviedol v predchádzajúcej časti tohto

uznesenia...

Rovnako podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej

trestnej veci, pokiaľ ide o skutkové závery vychádzajúce z hodnotenia doposiaľ vykonaných

dôkazov, každého jednotlivo i v ich súhrne, špecializovaný trestný súd sa dôsledne

nevyrovnal so všetkými týmito nepriamymi dôkazmi a z nich vyplývajúcimi skutočnosťami.

Ide o tieto nepriame dôkazy a skutočnosti:...

listinné dôkazy, ktoré okrem iných boli zaistené u obžalovaného

bezprostredne po jeho zadržaní, a to zmluva o pôžičke uzatvorená 26. februára

2004 medzi KAME – Slovakia Group, a. s. Košice ako veriteľom a

ako dlžníkom, príjmový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004,

na základe ktorého prijal od firmy KAME – Slovakia Group, a. s.

Košice 250.000, Sk, výdavkový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004, na základe

ktorého bola firmou KAME – Slovakia Group, a. s. Košice vyplatená

suma 250.000, Sk, príjmový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004,

na základe ktorého prijal od firmy KAME – Slovakia Group, a. s.

Košice 250.000, Sk, výdavkový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004, na základe

ktorého bola firmou KAME – Slovakia Group, a. s. Košice vyplatená

suma 250.000, Sk, potvrdenie firmy KAME – Slovakia Group, a. s. Košice

o tom, že na základe zmluvy o pôžičke z 26. februára 2004 vrátil

28. apríla 2004 sumu 250.000, Sk aj s úrokmi, pričom na potvrdení je dátum 28. apríl

2004...

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom s prihliadnutým na zabezpečené a vykonané

obrazovo zvukové záznamy objektivizujúce subjektívnu a objektívnu stránku konania

obžalovaných a , na ktoré nadväzujú vyššie

uvedené nepriame dôkazy vzájomne sa dopĺňajúce, vyhodnotil závery špecializovaného

trestného súdu týkajúce sa svedeckej výpovede ako nelogické a tým

absolútne nepresvedčivé.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa od špecializovaného

trestného súdu vyžadovalo, aby všetky tieto dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti

konfrontoval s výpoveďami svedka , ktorý tvrdil, že... v tejto

súvislosti odvolací senát 5 T (bývalý 1Toš) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí

opätovne poukázať na už skôr prezentovanú kontinuitu vlastnej rozhodovacej činnosti

z hľadiska svojich hodnotiacich úsudkov a logického vyvodzovania...

... špecializovaný trestný súd sa logicky nevyrovnal ani so samotnou obhajobnou

argumentáciou obžalovaných založenou na tvrdení, že 29. novembra 2002 im svedok

ani nemohol odovzdať predmetnú sumu, keďže na jednej strane

obžalovaný bol v ten deň dopoludnia v Spišskej Novej Vsi, kde sa stretol

so svedkom v rámci predvolebného týždňa a odtiaľ cestoval

do Rožňavy, kde nechal svoje auto u sestry a až tam prestúpil k ostatným a na strane druhej

obžalovaný bol cez obedňajšie hodiny kupovať darček v meste

Holoház, o čom svedčí listinný doklad preukazujúci prechod štátnej hranice – na tomto

mieste je potrebné uviesť, že obžalovaní boli pozvaní na oslavu päťdesiatky manželky v tom

čase poslanca NR SR, pritom darčeky kupovali na poslednú chvíľu v deň odchodu a počas

cesty, na tento deň si naplánovali ešte rôzne iné aktivity a stretnutia, komplikovaným

spôsobom cestovali do Bratislavy, pričom na oslavu prišli podľa svojich prvých vyjadrení

až okolo 21.00 hod. a odišli niečo po polnoci (neskôr to modifikovali), čo logicky svedčí pre

záver, že táto „cesta“ bola jednak zorganizovaná a dohodnutá takpovediac operatívne

a narýchlo a jednak mala úplne iný účel a cieľ (ako bola účasť na oslave), a to ten, ktorý

prezentoval jednak svedok a napokon aj samotní obžalovaní

„ a v obrazovo zvukovom zázname z 10. marca

2004, pričom nimi neskôr proklamované a dokazované rôzne iné aktivity a stretnutia mali

poskytovať obžalovaným alibi, ktoré však podľa názoru odvolacieho súdu nevyzneli zvlášť

presvedčivo, keď napr. svedok svoje tvrdenia oprel o udalosť súvisiacu

s poškodením svojho motorového vozidla, pričom z iného listinného dôkazu bolo zistené,

že táto poistná udalosť bola nahlásená až 2. septembra 2003 s tým, že k nej došlo

28. augusta 2003, tvrdeniam svedka napokon zodpovedá aj to,

pokiaľ tento vypovedal, že to boli práve obžalovaní, ktorí iniciovali doplatenie „dohodnutej

odmeny do Bratislavy“, zvlášť iniciatívny bol v tomto smere obžalovaný

, čo napokon bez akýchkoľvek pochybností objektivizovali obrazovo zvukové záznamy,

na ktorých tento iniciatívne určoval termíny, výšku „splátky“, mechanizmus jeho krytia

a rozdelenie úloh, pričom k odovzdaniu a prevzatiu sumy v určenej výške – „jednička“ –

1.000.000, Sk skutočne v termíne ním dohodnutom – 10. marca 2004 – aj došlo, a to za

asistencie obžalovaného s tým, že jej prevzatie kryli spôsobom,

na ktorom sa vopred dohodli a ktorý pripravil práve obžalovaný ;

že išlo o krycí manéver niet absolútne žiadnych pochybností, ktorá skutočnosť rovnako

zodpovedá tvrdeniam svedka , pričom rovnako v tomto smere

odvolací senát 5 T (bývalý 1 Toš) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí opätovne

poukázať na už skôr prezentovanú kontinuitu vlastnej rozhodovacej činnosti z hľadiska

svojich hodnotiacich úsudkov a logického vyvodzovania, pretože už v korupčných kauzách

bývalého prednostu Krajského pozemkového úradu v Trnave (sp. zn. )

a bývalého primátora v Čadci (sp. zn. ) sa rovnakým spôsobom vyrovnal

s obhajobnou argumentáciou týchto obžalovaných... – v kontexte týchto všetkých dôkazov

potom sa vyžadovalo, aby špecializovaný trestný súd vyhodnotil aj ostatné dôkazy, – ktoré

obžalovaní v rámci svojej obhajobnej argumentácie predložili alebo na ne poukazovali,

zvlášť znalecký posudok vypracovaný na základe ich poverenia (viď vyjadrenie Ústavu

súdneho inžinierstva), a z neho rezultujúca obhajobná argumentácia obžalovaného

, ktorú treba považovať za priam detinskú (svedok „vložil“

do počítačovej siete obžalovaného väčší počet mailov), vyšetrovacie spisy svedčiace jednak

o trestnom stíhaní a odsúdení svedka a jednak o zastavení trestného

stíhania z dôvodu, že sa nestal skutok (trestné oznámenie. opäť

pre trestný čin), pretože špecializovaný trestný súd tieto dôkazy hodnotil jednotlivo

bez vzájomných súvislostí a zároveň opäť nelogicky v prospech obžalovaných, pritom napr.

z obrazovo zvukového záznamu z 23. februára 2004 vyplýva, že aj tvrdenia svedka

, pokiaľ tento vypovedal o korupcii vo vzťahu k nestotožneným

príslušníkom PZ SR, ktorú mal opäť „sprostredkovať“ obžalovaný , majú

reálny základ.

Pokiaľ ide o záver špecializovaného trestného súdu, že v posudzovanom prípade išlo

o policajnú provokáciu riadenú a realizovanú prostredníctvom kontrolovaného konania

svedka , keď „skutok mal umelo vytvorený dej a vznikol na základe

činnosti orgánov činných v trestnom konaní prezentovanej konaním

, ktorý vytvoril situáciu, pri ktorej odovzdal obžalovaným peniaze, ktoré

prezentoval ako úplatok, ale toto konanie nevykazovalo znaky trestného činu“, Najvyšší súd

Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné:

V tejto otázke odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opäť

poukazuje na kontinuitu svojej rozhodovacej činnosti v otázke posudzovania policajnej

provokácie, keď už v korupčnej kauze týkajúcej sa bývalého sudcu Okresného súdu v Čadci

(sp. zn. ) veľmi precízne rozlišoval medzi policajnou provokáciou a tzv.

„skrytou reakciou polície“, pričom aj v tomto prípade už vychádzal z judikatúry jednak

Európskeho súdu pre ľudské práva (jeho klasické rozhodnutie Teixeira de Castro proti

Portugalsku) a jednak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 21. júna 2001, sp. zn. Tzo V 5/2001, ktorého právne závery

vychádzali z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 22. júna 2000,

sp. zn. ).

Pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo

navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti, u druhej osoby, ktorá by inak

protiprávne nekonala.

Skrytá reakcia polície smie naproti tomu sledovať zistenie skutočností dôležitých pre

trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno

právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia

spôsobených škôd.

Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba

spáchala trestný čin, šlo by už o policajnú provokáciu trestného činu.

Za kľúčovú odlišnosť skrytej reakcie polície od policajnej provokácie sa považuje

skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný

čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky.

Tieto podmienky však nesmú byť nijako mimoriadne, ale objektívne možné, v danej

situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel

spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...

Sudcovia Krajského súdu v Bratislave na základe dovtedy zabezpečených dôkazov

svedčiacich o dôvodnom podozrení voči konkrétnym osobám z páchania trestnej činnosti

korupčného charakteru na návrh špeciálneho prokurátora vydali po začatí trestného

stíhania vo veci nasledovné príkazy...

Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za to, že orgány činné

v prípravnom konaní v tomto posudzovanom prípade za účelom zistenia skutočností...

V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že celý tzv. skutkový dej s trestnoprávnymi

následkami takpovediac vymysleli a zinscenovali práve obžalovaní a svedok

sa mu len podľa pokynov obžalovaných prispôsobil a ho plnil. Za tohto stavu

potom zo strany orgánov činných v prípravnom konaní nebolo potrebné, aby svedok

vystupoval vo veci ako agent podľa , keďže jeho konanie

nemuselo byť založené na klame a predstieraní, ale len na realizácii zámeru zosnovaného

obžalovanými, ktorého cieľom bolo dokončiť ich plán v podobe prevzatia sumy 1.000.000,

Sk pre „ľudí z Bratislavy“, ktorá predstavovala splátku úplatku dohodnutého a sčasti už

v novembri 2002 odovzdaného, a to za to, že požadované finančné prostriedky určené

na výstavbu obecných nájomných bytov, boli príslušnými štátnymi orgánmi poskytnuté.

Pre tento záver napokon svedčí aj tá skutočnosť, že trestná činnosť obžalovaných

z hľadiska jej vývojových štádií bola dokonaná už pri prevzatí prvej polovice dohodnutého

úplatku, pričom v prípade odovzdania splátky z druhej polovice úplatku už išlo len

o dokončenie dokonaného trestného činu.

Orgány činné v prípravnom konaní vo vzťahu k obžalovaným teda neuplatnili takú

formu vplyvu, aby podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný, ale

naopak uplatnili takú formu vplyvu, aby bol trestný čin odhalený, teda obmedzili svoj vplyv

len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym spôsobom (viď Ramanauskas proti Litve).

Neobstojí ani tá časť argumentácie špecializovaného trestného súdu, pokiaľ tento

dospel k záveru, že svedok v období od 6. februára do 10. marca 2004

„nevystupoval dobrovoľne“, pretože nad ním visela hrozba trestného stíhania, ktoré bolo

dočasne odložené.

Vyšetrovateľ Policajného zboru Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, odbor

boja proti korupcii Východ, Košice dňa 7. februára 2004 pod ČVS: PPZ 11/BPK V 2004

podľa začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa

§ 160a ods. 1 Tr. zák.

Prokurátor generálnej prokuratúry Slovenskej republiky dňa

10. marca 2004 vydal súhlas na dočasné odloženie vznesenia obvinenia

pre trestný čin podplácania podľa § 160a ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal

dopustiť v presne nezistenom čase v mesiaci november 2002 v Košiciach na ul. Mäsiarskej

v súvislosti s odovzdaním úplatku v sume 9 miliónov Sk osobám ,

a , ktorí tento úplatok požadovali

za vybavenie žiadostí Mestských častí Košice – Dargovských hrdinov a Košice – Barca

o poskytnutie finančných prostriedkov na výstavbu obecných nájomných bytov zo Štátneho

fondu rozvoja bývania, čo vyšetrovateľ Policajného zboru Prezídia PZ SR, Úradu boja proti

korupcii, odbor boja proti korupcii Východ, zrealizoval 29. marca 2004.

Vyššie uvedený vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004, ČVS: PPZ U/BPK V 2004,

podľa začal stíhať obvinených ,

a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák.

Ten istý vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004 podľa vylúčil

trestnú vec trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. zo spoločného

konania na samostatné konanie.

Následne uznesením z 15. apríla 2004 pod ČVS: PPZ 14/BPK V 2004 podľa § 163

ods. 1 začal trestne stíhať a ako

obvinených z pokračujúceho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,

§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., druhého z nich aj pre trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky obhajobnú

argumentáciu obžalovaných založenú na tvrdení, že svedok v snahe

zakryť vlastnú trestnú činnosť, o ktorej polícia už mala vedomosť, začal s políciou

spolupracovať, aby sa tak sám vyhol trestnému stíhaniu, ktorú si rovnako osvojil aj

špecializovaný trestný súd, za nelogickú, keď práve naopak, z týchto skutočností vyplýva

záver, že svedok sa rozhodol s políciou spolupracovať a vo veci

vypovedať napriek riziku, že sa sám vystaví možnému trestnému postihu, čo sa napokon aj

stalo, keďže svedok bol neskôr v samostatnom trestnom konaní

právoplatne odsúdený pre trestný čin podvodu k trestu odňatia slobody vo výmere šesť

rokov.

Pokiaľ ide o nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti

obžalovaných, odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zotrváva

na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom predchádzajúcom uznesení z 19. novembra 2009,

sp. zn. .

Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tieto svoje právne

závery kontinuálne nadväzuje a vzhľadom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o ktoré sa opierala obhajobná argumentácia obžalovaných, zvlášť obžalovaného

, považuje za potrebné tieto doplniť nasledovne:

Podľa názoru odvolacieho senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

samotná skutočnosť, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti, či už

podľa , alebo o ochrane súkromia pred

neoprávneným použitím informačno technických prostriedkov neobsahuje odôvodnenie,

resp. jeho odôvodnenie je po obsahovej stránke nedostatočné, nemusí mať za každých

okolností ten následok, že dôkaz získaný na základe takéhoto prikazuje po podaní obžaloby

v súdnom konaní nepoužiteľný...

V tomto momente odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto

otázke nadväzuje na svoj právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí, keď

konštatoval: „pre záver, že príkaz príslušného sudcu bol dôvodný, svedčí skutočnosť,

že vo veci aj na základe takto získaných dôkazov bolo následne týmto osobám vznesené

obvinenie, pričom uvedený procesný postup a jeho dôvodnosť bolo potom možné preskúmať

v rámci tohto trestného stíhania“.

Teda špecializovaný trestný súd po podaní obžaloby v rámci dokazovania mal

preskúmať, či použité dôkazné prostriedky boli legálne, legitímne a hlavne proporcionálne.

Na základe týchto kritérií špecializovaný trestný súd mal potom rozhodnúť, či orgány činné

v prípravnom konaní obmedzili svoj vplyv len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym

spôsobom, alebo zneužili inštitút nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej

činnosti obžalovaných.

V tomto posudzovanom prípade nejde o vec totožnú s vecami, s ktorými sa zaoberal

Ústavný súd Slovenskej republiky, najmä pokiaľ ide o jeho nález

(odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti u osoby, u ktorej nedošlo k trestnému

stíhaniu – vzneseniu obvinenia). V tomto prípade totiž všetci obžalovaní, u ktorých sa do

práva na súkromie zasiahlo, sa o tejto skutočnosti v rámci trestného stíhania dozvedeli

riadne a včas, a to aj pokiaľ ide o skutočnosti, na základe akých podozrení orgány činné

v prípravnom konaní žiadali o zásah do súkromia, pričom obžalovaní mali dostatok času

a priestoru k tomu uplatniť primeranú obhajobu.

Treba navyše zdôrazniť, že v tejto veci už bolo začaté trestné stíhanie vo veci

na základe trestného oznámenia podaného , pričom toto

podozrenie z trestnej činnosti korupčného charakteru sa neskôr umocnilo jednak jeho

svedeckou výpoveďou a jednak ním predloženými listinnými dôkazmi.

Až v tomto momente bol potom sudcovi krajského súdu predložený špeciálnym

prokurátorom návrh na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti spolu s dôkazmi

a informáciami spôsobilými posúdenia, či zásah do súkromia obžalovaných je alebo nie je

primeraný a nevyhnutný.

Rovnako treba dodať, že ani následne príslušným sudcom krajského súdu vydaný

príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti netrpel žiadnou formálnou

chybou, keďže jeho výrok obsahoval všetky zákonom predpísané náležitosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky potom dospel

k záveru, že zo strany orgánov činných v prípravnom konaní nešlo v tejto veci o žiadnu

svojvôľu, ale o legálny (v súlade s platnými právnymi predpismi), legitímny (týkal sa

vymedzeného cieľa) a proporcionálny (primeraný, nevyhnutný a inými prostriedkami

nedosiahnuteľný) zásah do súkromia obžalovaných ,

a .

V opačnom prípade by postup špecializovaného trestného súdu, ktorým si osvojil

obhajobnú argumentáciu obžalovaných, hlavne obžalovaného ,

predstavoval prísne formalistický prístup k prípustnosti dôkazov, ktorý by tak minimalizoval

jeho prieskumnú právomoc na len akési formálne ponímanie práva, čo by na jednej strane

mohlo negovať všeobecnú povinnosť štátu zabezpečiť spravodlivosť potrestaním

protiprávnych konaní a na strane druhej by mohlo znamenať aj porušenie práva

na obhajobu, pokiaľ by z týchto záznamov napr. vyplývali skutočnosti svedčiace o tom,

že v posudzovanom prípade išlo zo strany polície o zneužitie prostriedkov trestného práva

na trestné stíhanie obžalovaných.

Vyššie uvedený záver však neplatí vo vzťahu k svedkyni ,

u ktorej pre absenciu možnosti preskúmania zásahu do jej súkromia sú všetky záznamy jej

telekomunikačnej činnosti, ktoré boli založené do vyšetrovacieho spisu, nepoužiteľné.

Na druhej strane však treba priznať, že orgány činné v prípravnom konaní pochybili,

pokiaľ pred právoplatným skončením trestného stíhania skartovali väčšiu časť týchto

záznamov, pričom do vyšetrovacieho spisu založili len nimi vybrané záznamy.

V tomto smere odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí

zopakovať len to, čo už vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, že:

„takýto postup Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustný z dôvodu, že

v konaní pred súdom potom obyčajne dochádza zo strany obžalovaných k vznášaniu

rôznych pochybností o manipulácii s týmito záznamami, čo sa stalo aj v tomto konkrétnom

posudzovanom prípade. Navyše potom súdu chýba ucelený obraz o komunikácii osoby,

ktorej telekomunikačná činnosť bola zaznamenaná“.

Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tomto stanovisku

zotrváva a z tohto dôvodu všetky záznamy telekomunikačnej činnosti obžalovaných, ktoré

boli zabezpečené a do vyšetrovacieho spisu založené, vyhodnotil ako nepoužiteľné.

Špeciálny prokurátor v podanej obžalobe konanie obžalovaných

, a po stránke subjektívnej a objektívnej

právne kvalifikoval ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák. s odôvodnením, že obžalovaní

spoločným konaním v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu pre inú osobu

žiadali a prijali úplatok...

Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade právneho

posúdenia konania obžalovaných , a

opäť len nadväzuje na svoje predchádzajúce uznesenie z 19. novembra

2009, sp. zn. , v ktorom k tejto otázke uviedol po prvé, že podľa jeho názoru

„určite však doposiaľ neexistuje skupina dôkazov pre taký skutkový záver a také jeho

právne posúdenie, k akým dospel bývalý špeciálny súd v prvom odsudzujúcom rozsudku“,

keďže „zásada náležitého zistenia skutkového stavu vyžaduje, aby súd oprel svoje

rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, a nie iba o

nejakú pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového

riešenia odpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tu,

ktorá je pre obžalovaných priaznivejšia (R 1/1966)“ a po druhé, že „pokiaľ by sa

vykonaným dokazovaním potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom

a na ňu nadväzujúcimi dôkazmi, bude potrebné z hľadiska jej právneho

posúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené konanie obžalovaných nenapĺňa len

skutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie podľa § 162 Tr. zák.“...

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu uvedenú v podanej obžalobe treba zdôrazniť, že

obžalovaní nedisponovali kompetenciami, v rámci ktorých by obstarávali veci všeobecného

záujmu, teda nerozhodovali o štátnej podpore pre výstavbu obecných nájomných bytov.

Spáchať trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody § 160a ods. 1 Tr. zák. môže

iba špeciálny subjekt, teda osoba, ktorá sa podieľa na obstarávaní veci všeobecného

záujmu. Rovnako treba dodať, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi úplatkom

a obstarávaním veci všeobecného záujmu, pretože prijatý alebo sľúbený úplatok musí

súvisieť s činnosťou osoby, ktorá zaisťuje plnenie činností súvisiacich s obstarávaním veci

všeobecného záujmu.

Z týchto dôvodov odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na podklade odvolania špeciálneho prokurátora opätovne zrušil napadnutý rozsudok

a špecializovanému trestnému súdu vec vrátil, aby ju v naznačenom smere znovu prejednal

a rozhodol.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia konštatuje, že

najvyšší súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne udržateľným spôsobom, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Napadnuté rozhodnutie je aj náležite odôvodnené.

Najvyšší súd primerane a postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

odvolacie námietky, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy.

Ústavný súd sa osobitne zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej:

„vo veci (odvolacom konaní) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania, pretože v prípravnom konaní rozhodoval vo veci mojej väzby...

Ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou súdneho spisu JUDr. Peter

Szabó ešte ako sudca a predseda senátu Krajského súdu v Bratislave konal a rozhodoval aj

v prípravnom konaní o niektorých úkonoch v tejto trestnej veci ako aj ohľadne väzby

obvinených , a ...“

Podľa účinného do 1. januára 2006 bol z vykonávania

úkonov trestného konania vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný

a mediačný úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého

možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom

alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa bol sudca alebo prísediaci ďalej vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor,

vyšetrovateľ, policajný orgán, spoločenský zástupca, obhajca alebo splnomocnenec

zúčastnenej osoby alebo poškodeného.

Podľa bol z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

okrem toho vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý sa zúčastnil rozhodovania na súde

nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o sťažnosti pre porušenie zákona je vylúčený

sudca, ktorý sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca súdu iného stupňa.

Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté

rozhodnutie urobil alebo dal k nemu súhlas alebo pokyn.

Podľa bola procesná strana povinná námietku

zaujatosti vzniesť bezodkladne, ako sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie...

Z citovaných ustanovení znenia nevyplýva, že by z rozhodovania

o odvolaní sťažovateľa mal byť vylúčený sudca, ktorý v sťažovateľovej veci v prípravnom

konaní vydával príkazy na priestorové odposluchy, odpočúvania a záznam

telekomunikačnej činnosti, teda nerozhodoval vo veci samej.

Ústavný súd už v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), keď ESĽP opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko nezlučiteľnosti

in abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch konkrétny prístup.

V uvedených prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží pri posudzovaní otázky

nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca pred procesom. Treba

preskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil pred rozhodnutím vo veci samej,

podľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel riešiť, a spôsob ako ich riešil,

neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného. Európsky súd pre ľudské

práva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie záveru, či subjektívna obava

sťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne odôvodnená (pozri napr.

rozhodnutia vo veciach Sainte Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey c. Rakúsko z r. 1993,

Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko z r. 1996, kde ESĽP nezistil

porušenie zásady nestrannosti súdu; ).

O účelovosti námietky sťažovateľa o rozhodovaní sudcu JUDr. Petra Szabóa

v odvolacom konaní svedčí aj skutočnosť, že sťažovateľ po prvýkrát rozhodovanie

uvedeného sudcu v jeho trestnej veci namietal až v konaní pred ústavným súdom, hoci

podľa ustanovenia § podľa bol povinný námietku zaujatosti

vzniesť bezodkladne potom, ako sa dozvedel o dôvodoch na jej vznesenie.

Námietka sťažovateľa, že v čase, keď JUDr. Peter Szabo v jeho trestnej veci

rozhodoval už o skoršom odvolaní, nemal vedomosť o tom, že „JUDr. Peter Szabo na NS

SR je totožný s tým JUDr. Petrom Szabom, ktorý bol predsedom senátu na Krajskom Súde

v Bratislave“, sa javí ako veľmi nepravdepodobná.

Ústavný súd poukazuje na svoj právny názor konštantne uplatňovaný v jeho

judikatúre, podľa ktorého postup súdu v súdnom konaní v súlade s platným a účinným

zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

Aplikujúc tento právny názor na vec sťažovateľa, možno konštatovať, že ak Trestný

poriadok výslovne nezakazuje možnosť, aby sa sudcovia, ktorí v určitej trestnej veci

vykonávali úkony v prípravnom konaní, rozhodovali ako sudcovia odvolacieho súdu,

tak potom sa námietka sťažovateľa o porušení jeho garantovaných práv javí ako

zjavne neopodstatnená (mutatis mutandis , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

a preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k

porušeniu sťažovateľom označených práv, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015