Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)III. ÚS 90/2018
PDF · 208.13 KB
No categories available
III. ÚS 90/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
JUDr. Tiborom Bašistom, advokátska kancelária, Štefánikova 8, Poprad, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v č. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 T 99/10-2412 z 15. decembra 2013 uznaný
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podľa § 172
ods. 4 a § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výmere 22 rokov so zaradením sťažovateľa
na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b)
3. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd uznesením č. k. 6 To 8/2014-2466 z 2. apríla 2014 rozhodol tak, že ho
podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“) zamietol.
4. Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
g) a i) Trestného poriadku napadol dovolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 4 Tdo 18/2016-2627 z 3. apríla 2017 podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol.
5. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že v jeho trestnej veci
okresný súd na hlavnom pojednávaní v rozpore s § 263 ods. 3 Trestného poriadku, resp.
bez splnenia zákonných podmienok uvedených v označenom ustanovení prečítal výpovede
odsúdeného v pozícii svedka. Krajský súd však toto procesné pochybenie
v rámci druhostupňového konania o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nenapravil.
6. Sťažovateľ zároveň zastáva názor, že bol odsúdený na základe jediného dôkazu
výpovede svedka , ktorý nepovažuje za dostatočný dôkaz o jeho vine.
Poukázal na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra
2011, ale aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 499/04), z ktorej „je
jednoznačné, že uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade
jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
7. V postupe krajského súdu v označenom konaní sťažovateľ vidí porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 porušil právo
sťažovateľa , podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu
ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivý proces ako aj právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok [správne má byť „uznesenie“, pozn.] Krajského súdku v Prešove sp. zn. 6
To 8/2014 zo dňa 02.04.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na
ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do
jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,
akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím
zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom
uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť
argumentácie.
14. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením
z 2. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd akceptoval a teda nenapravil
pochybenie okresného súdu spočívajúce v prečítaní výpovede svedka na hlavnom
pojednávaní bez toho, aby na takýto postup boli splnené zákonom (Trestný poriadkom)
požadované podmienky, ako aj tým, že sťažovateľ bol v rozpore s judikatúrou ústavného
súdu odsúdený rozsudkom založeným len na základe výpovede jedného „chráneného“
svedka.
15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že uznesenie
krajského súdu č. k. 6 To 8/2014-2466 z 2. apríla 2014, ktorým bolo podľa § 319 Trestného
poriadku zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu
sp. zn. 33 T 99/2010 z 15. decembra 2013, napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom
rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 18/2016.
16. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom
ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou
zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde).
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť
v tejto časti bola podaná včas.
17. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
18. Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj
princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
19. Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor,
podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne
odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie
odvolacieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010). Tento právny názor ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom
prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť ústavnému súdu, ktorou bude súčasne
namietať porušenie svojich základných práv podľa ústavy, resp. práv podľa kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho
súdu. Za splnenia uvedených podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd
pochybenie ústavnoprávnej intenzity v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu
nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať
súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu a meritórne o ňom rozhodnúť
(m. m. IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 34/2012, III. ÚS 34/2012).
20. V zmysle uvedeného sťažovateľ už bol ústavným súdom „poučený“, a to
v uznesení č. k. IV. ÚS 360/2014-10 z 1. júla 2014, ktorým jeho predošlú sťažnosť
(doručenú ústavnému súdu 4. júna 2014) pre namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť jej podania (pred skončením dovolacieho
konania).
21. Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojich práv len
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a rozhodnutie dovolacieho súdu (ktorým dovolanie sťažovateľa nebolo odmietnuté ako
neprípustné) nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu
počítať začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa, kedy sa o jeho obsahu
mohol sťažovateľ dozvedieť.
22. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie krajského
súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. mája 2014, pričom svoju sťažnosť doručil ústavnému
súdu až 16. júna 2017, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanej oneskorene.
23. Napriek uvedenému ústavný súd dodáva, že sťažovateľ podal dovolanie
z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku argumentujúc,
že na hlavnom pojednávaní okresný súd bez splnenia podmienok uvedených v § 263 ods. 3
Trestného poriadku prečítal výpovede odsúdeného z prípravného konania
a hlavného pojednávania, ktoré urobil v postavení obvineného, hoci na hlavnom
pojednávaní konanom v trestnej veci sťažovateľa vystupoval v postavení svedka. Rovnako
sťažovateľ v dovolaní namietal vierohodnosť a pravdivosť výpovede svedka
s tým, že tento dôkaz považoval za nedostatočný na preukázanie tvrdení
obžaloby a teda nutnosti zrušenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu.
24. Námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní sú teda identické s námietkami, ktoré
uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
25. S prvou dovolacou námietkou sa najvyšší súd vysporiadal konštatovaním,
že sťažovateľ „skutočne dôvodne namietal vykonanie dôkazu – výsluchu svedka
prečítaním jeho výpovedí uskutočnených v procesnom postavení spoluobvineného
v rozpore so zákonom...“, keďže „evidentne nie je splnená ani jedna z podmienok pre
postup podľa § 263 ods. 3 Tr. por“. Avšak dovolací súd zároveň dodal, že „Napriek tomu...
uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa nie je v dovolacom konaní ako v konaní
určenom k náprave skutočne len tých najzávažnejších (mimoriadnych), či už procesných
alebo hmotnoprávnych, chýb, spôsobilé privodiť dovolateľom požadované zrušenie
napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov“, pretože „Je evidentné, že predmetné
výpovede svedka , ktorý na už na hlavnom pojednávaní v trestnej veci
obvineného... (oprávnene) odmietol vypovedať, sú v prospech obvineného a tento nimi v
ďalšej časti svojho dovolania aj dôvodí“, a teda „Predmetný dôkaz obvineného žiadnym
spôsobom neusvedčoval z trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, a teda hoci bol súdom
prvého stupňa vykonaný a vo svojom podstatnom rozsahu aj poňatý do odôvodnenia jeho
rozhodnutia, okresný súd na ňom odsudzujúci výrok svojho rozsudku nezaložil.“. Dovolací
súd preto uzavrel, že „uvedená námietka obvineného, vyčítajúca súdu prvého stupňa, že
dôkaz, spočívajúci vo výsluchu svedka , nevykonal zákonným spôsobom, síce
zodpovedá procesnému pochybeniu okresného súdu, ktorý rešpektujúc vyhlásenie
menovaného svedka, že odmieta vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por., správne nemal
pristúpiť k prečítaniu jeho skorších výpovedí ako (spolu)obvineného, avšak v dovolacom
konám, vzhľadom na mieru významnosti tohto (nezákonne vykonaného) dôkazu pre konečné
rozhodnutie vo veci, nemá žiadnu relevanciu“.
26. K druhej dovolacej námietke najvyšší súd uviedol, že „Trestný poriadok...
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.“. Dovolací súd zdôraznil správnosť
napadnutých rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu a k námietke sťažovateľa
„spochybňujúcej vierohodnosť svedka , obviňujúc tohto, poukazovaním na
možné zdroje jeho motivácie, z tendenčnej výpovede, poukazuje na skutočnosť, že už
prvostupňový súd venoval tomuto obhajobnému tvrdeniu obvineného náležitú pozornosť,
keď sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným spôsobom vysporiadal.
Odvolací súd naň následne opätovne reflektoval, keď podrobne analyzujúc obsah výpovedí
odsúdeného , uskutočnených v priebehu celého konania, konštatoval, že
tieto boli od začiatku konzistentné aj ohľadom tvrdenia o účasti ďalších, spočiatku ním
bližšie nekonkretizovaných, osôb na predmetnej trestnej činnosti, ako aj ohľadom okolností
ním uvádzaných ako dôvody jeho prvotného mlčania ohľadom nacionálií ďalších osôb
zúčastnených na danej trestnej činnosti. Krajský súd takto, logicky argumentujúc
a odkazujúc na konkrétne tvrdenia odsúdeného , a zároveň zdôrazniac
absenciu dôkazu nasvedčujúceho nedôveryhodnosť jeho osoby, vyvrátil akékoľvek
pochybnosti o tendenčnosti výpovede tohto svedka.“. Napokon sa najvyšší súd venoval aj
otázke tvrdeného odsúdenia sťažovateľa v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, k čomu
uviedol: „obvinený, modifikujúc závery vyplývajúce z citovaného nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, rozšíril jeho pôsobnosť aj na prejednávaný prípad. Pritom
v predmetnej trestnej veci boli okolnosti výsluchu svedka , majúceho
postavenie chráneného svedka, podstatne odlišné od tých, za akých sa vypočúvali svedkovia
vo veci, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky prijal rozhodnutie, ktorým obvinený
argumentoval. Týmto bol priznaný status utajených svedkov. Podstata nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky teda tkvela v tom, že uznanie viny nemožno založiť výlučne na
výpovediach svedkov, ktorí po celý čas konania zostávajú v anonymite, keďže dôsledkom
obmedzených možností obvineného vznášať voči takýmto svedkom protiargumenty
a napádať ich dôveryhodnosť sa významne sťažuje uplatnenie jeho práva na obhajobu.
V teraz prejednávanej veci však odsúdený , hoci majúci postavenie
chráneného svedka, bol obhajobe po celý čas konania známy. K utajeniu ani zmene jeho
identity nedošlo a dokonca, hoci na hlavnom pojednávaní vypovedal prostredníctvom
technických prostriedkov (telemostu), obvinený i jeho obhajca mali možnosť nielen mu klásť
otázky, ale aj vidieť jeho bezprostredné reakcie. V danom prípade preto nie je možné
hovoriť o zhoršení príležitostí na uplatnenie práva obvineného na obhajobu, možnosť
realizácie ktorého mu bola v plnom rozsahu zabezpečená.“
27. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ so závermi najvyššieho súdu
nesúhlasí, keď okrem iného uvádza: „Máme za to, že Najvyšší súd pri skúmaní dovolacích
dôvodov mal možnosť procesné pochybenie revidovať“, ale napriek tomu sťažnosťou
podanou ústavnému súdu nenamieta porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných
práv rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohol a mal. Keďže jeho námietky
smerujú iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavnému súdu neostáva iné, iba
konštatovať, že nedisponuje vzhľadom na princíp subsidiarity oprávnením tieto námietky
posudzovať, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu. Je totiž evidentné, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa v rozsahu
nevyhnutnom na poskytnutie ochrany jeho základnému právu zaručenému ústavou a právam
zaručeným dohovorom, ktorých porušenie namietal, dostatočne v dovolacom konaní
zaoberal. Inak povedané, napriek odmietnutiu dovolania najvyšší súd nerezignoval na svoju
povinnosť preskúmať a napraviť prípadný neoprávnený zásah do základných práv alebo
slobôd sťažovateľa súdmi nižších inštancií a primerane svojej právomoci neodmietol
poskytnúť ochranu jeho základným právam, keď námietky vzbudzujúce podozrenie
z neústavného zásahu do práv sťažovateľa preskúmal a závery ním zistené odôvodnil.
28. Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 6 To 8/2014 z 2. apríla 2014 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bola podaná
oneskorene a navyše, vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd
nedisponuje ani právomocou túto sťažnosť prerokovať. Preto neostávalo iné, iba sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
29. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018