Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 90/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Tiborom Bašistom, advokátska kancelária, Štefánikova 8, Poprad, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v č. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -2412 z 15. decembra 2013 uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podľa

ods. 4 a vo výmere 22 rokov so zaradením sťažovateľa

na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b)

.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd uznesením č. k. -2466 z 2. apríla 2014 rozhodol tak, že ho

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) zamietol.

4. Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.

g) a i) napadol dovolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. -2627 z 3. apríla 2017 podľa § 382

písm. c) odmietol.

5. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že v jeho trestnej veci

okresný súd na hlavnom pojednávaní v rozpore s , resp.

bez splnenia zákonných podmienok uvedených v označenom ustanovení prečítal výpovede

odsúdeného v pozícii svedka. Krajský súd však toto procesné pochybenie

v rámci druhostupňového konania o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nenapravil.

6. Sťažovateľ zároveň zastáva názor, že bol odsúdený na základe jediného dôkazu

výpovede svedka , ktorý nepovažuje za dostatočný dôkaz o jeho vine.

Poukázal na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. z 22. septembra

2011, ale aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ), z ktorej „je

jednoznačné, že uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade

jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva

na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

7. V postupe krajského súdu v označenom konaní sťažovateľ vidí porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa , podľa SR na súdnu

ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivý proces ako aj právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok [správne má byť „uznesenie“, pozn.] Krajského súdku v Prešove sp. zn. 6

To 8/2014 zo dňa 02.04.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na

ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do

jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

12. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

13. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,

akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ), čím

zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ,

, ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom

uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

14. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd akceptoval a teda nenapravil

pochybenie okresného súdu spočívajúce v prečítaní výpovede svedka na hlavnom

pojednávaní bez toho, aby na takýto postup boli splnené zákonom (Trestný poriadkom)

požadované podmienky, ako aj tým, že sťažovateľ bol v rozpore s judikatúrou ústavného

súdu odsúdený rozsudkom založeným len na základe výpovede jedného „chráneného“

svedka.

15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že uznesenie

krajského súdu č. k. -2466 z 2. apríla 2014, ktorým bolo podľa § 319 Trestného

poriadku zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 15. decembra 2013, napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom

rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

16. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom

ochrany základných práv a slobôd (, , ). Jednou

zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde).

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť

v tejto časti bola podaná včas.

17. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote

na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže

zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

18. Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty (m. m. , ).

19. Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor,

podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne

odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie

odvolacieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(napr. m. m. , , , ,

). Tento právny názor ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom

prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť ústavnému súdu, ktorou bude súčasne

namietať porušenie svojich základných práv podľa , resp. práv podľa kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho

súdu. Za splnenia uvedených podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd

pochybenie ústavnoprávnej intenzity v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu

nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať

súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu a meritórne o ňom rozhodnúť

(m. m. , , ).

20. V zmysle uvedeného sťažovateľ už bol ústavným súdom „poučený“, a to

v uznesení č. k. -10 z 1. júla 2014, ktorým jeho predošlú sťažnosť

(doručenú ústavnému súdu 4. júna 2014) pre namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práv podľa a 3 písm. d) dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2014

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť jej podania (pred skončením dovolacieho

konania).

21. Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojich práv len

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a rozhodnutie dovolacieho súdu (ktorým dovolanie sťažovateľa nebolo odmietnuté ako

neprípustné) nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu

počítať začiatok plynutia lehoty podľa na podanie

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa, kedy sa o jeho obsahu

mohol sťažovateľ dozvedieť.

22. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. mája 2014, pričom svoju sťažnosť doručil ústavnému

súdu až 16. júna 2017, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanej oneskorene.

23. Napriek uvedenému ústavný súd dodáva, že sťažovateľ podal dovolanie

z dôvodov podľa a argumentujúc,

že na hlavnom pojednávaní okresný súd bez splnenia podmienok uvedených v § 263 ods. 3

prečítal výpovede odsúdeného z prípravného konania

a hlavného pojednávania, ktoré urobil v postavení obvineného, hoci na hlavnom

pojednávaní konanom v trestnej veci sťažovateľa vystupoval v postavení svedka. Rovnako

sťažovateľ v dovolaní namietal vierohodnosť a pravdivosť výpovede svedka

s tým, že tento dôkaz považoval za nedostatočný na preukázanie tvrdení

obžaloby a teda nutnosti zrušenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu.

24. Námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní sú teda identické s námietkami, ktoré

uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

25. S prvou dovolacou námietkou sa najvyšší súd vysporiadal konštatovaním,

že sťažovateľ „skutočne dôvodne namietal vykonanie dôkazu – výsluchu svedka

prečítaním jeho výpovedí uskutočnených v procesnom postavení spoluobvineného

v rozpore so zákonom...“, keďže „evidentne nie je splnená ani jedna z podmienok pre

postup podľa § 263 ods. 3 Tr. por“. Avšak dovolací súd zároveň dodal, že „Napriek tomu...

uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa nie je v dovolacom konaní ako v konaní

určenom k náprave skutočne len tých najzávažnejších (mimoriadnych), či už procesných

alebo hmotnoprávnych, chýb, spôsobilé privodiť dovolateľom požadované zrušenie

napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov“, pretože „Je evidentné, že predmetné

výpovede svedka , ktorý na už na hlavnom pojednávaní v trestnej veci

obvineného... (oprávnene) odmietol vypovedať, sú v prospech obvineného a tento nimi v

ďalšej časti svojho dovolania aj dôvodí“, a teda „Predmetný dôkaz obvineného žiadnym

spôsobom neusvedčoval z trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, a teda hoci bol súdom

prvého stupňa vykonaný a vo svojom podstatnom rozsahu aj poňatý do odôvodnenia jeho

rozhodnutia, okresný súd na ňom odsudzujúci výrok svojho rozsudku nezaložil.“. Dovolací

súd preto uzavrel, že „uvedená námietka obvineného, vyčítajúca súdu prvého stupňa, že

dôkaz, spočívajúci vo výsluchu svedka , nevykonal zákonným spôsobom, síce

zodpovedá procesnému pochybeniu okresného súdu, ktorý rešpektujúc vyhlásenie

menovaného svedka, že odmieta vypovedať podľa , správne nemal

pristúpiť k prečítaniu jeho skorších výpovedí ako (spolu)obvineného, avšak v dovolacom

konám, vzhľadom na mieru významnosti tohto (nezákonne vykonaného) dôkazu pre konečné

rozhodnutie vo veci, nemá žiadnu relevanciu“.

26. K druhej dovolacej námietke najvyšší súd uviedol, že „...

nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej

skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.“. Dovolací súd zdôraznil správnosť

napadnutých rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu a k námietke sťažovateľa

„spochybňujúcej vierohodnosť svedka , obviňujúc tohto, poukazovaním na

možné zdroje jeho motivácie, z tendenčnej výpovede, poukazuje na skutočnosť, že už

prvostupňový súd venoval tomuto obhajobnému tvrdeniu obvineného náležitú pozornosť,

keď sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným spôsobom vysporiadal.

Odvolací súd naň následne opätovne reflektoval, keď podrobne analyzujúc obsah výpovedí

odsúdeného , uskutočnených v priebehu celého konania, konštatoval, že

tieto boli od začiatku konzistentné aj ohľadom tvrdenia o účasti ďalších, spočiatku ním

bližšie nekonkretizovaných, osôb na predmetnej trestnej činnosti, ako aj ohľadom okolností

ním uvádzaných ako dôvody jeho prvotného mlčania ohľadom nacionálií ďalších osôb

zúčastnených na danej trestnej činnosti. Krajský súd takto, logicky argumentujúc

a odkazujúc na konkrétne tvrdenia odsúdeného , a zároveň zdôrazniac

absenciu dôkazu nasvedčujúceho nedôveryhodnosť jeho osoby, vyvrátil akékoľvek

pochybnosti o tendenčnosti výpovede tohto svedka.“. Napokon sa najvyšší súd venoval aj

otázke tvrdeného odsúdenia sťažovateľa v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, k čomu

uviedol: „obvinený, modifikujúc závery vyplývajúce z citovaného nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, rozšíril jeho pôsobnosť aj na prejednávaný prípad. Pritom

v predmetnej trestnej veci boli okolnosti výsluchu svedka , majúceho

postavenie chráneného svedka, podstatne odlišné od tých, za akých sa vypočúvali svedkovia

vo veci, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky prijal rozhodnutie, ktorým obvinený

argumentoval. Týmto bol priznaný status utajených svedkov. Podstata nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky teda tkvela v tom, že uznanie viny nemožno založiť výlučne na

výpovediach svedkov, ktorí po celý čas konania zostávajú v anonymite, keďže dôsledkom

obmedzených možností obvineného vznášať voči takýmto svedkom protiargumenty

a napádať ich dôveryhodnosť sa významne sťažuje uplatnenie jeho práva na obhajobu.

V teraz prejednávanej veci však odsúdený , hoci majúci postavenie

chráneného svedka, bol obhajobe po celý čas konania známy. K utajeniu ani zmene jeho

identity nedošlo a dokonca, hoci na hlavnom pojednávaní vypovedal prostredníctvom

technických prostriedkov (telemostu), obvinený i jeho obhajca mali možnosť nielen mu klásť

otázky, ale aj vidieť jeho bezprostredné reakcie. V danom prípade preto nie je možné

hovoriť o zhoršení príležitostí na uplatnenie práva obvineného na obhajobu, možnosť

realizácie ktorého mu bola v plnom rozsahu zabezpečená.“

27. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ so závermi najvyššieho súdu

nesúhlasí, keď okrem iného uvádza: „Máme za to, že Najvyšší súd pri skúmaní dovolacích

dôvodov mal možnosť procesné pochybenie revidovať“, ale napriek tomu sťažnosťou

podanou ústavnému súdu nenamieta porušenie svojich a dohovorom garantovaných

práv rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohol a mal. Keďže jeho námietky

smerujú iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavnému súdu neostáva iné, iba

konštatovať, že nedisponuje vzhľadom na princíp subsidiarity oprávnením tieto námietky

posudzovať, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu. Je totiž evidentné, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa v rozsahu

nevyhnutnom na poskytnutie ochrany jeho základnému právu zaručenému a právam

zaručeným dohovorom, ktorých porušenie namietal, dostatočne v dovolacom konaní

zaoberal. Inak povedané, napriek odmietnutiu dovolania najvyšší súd nerezignoval na svoju

povinnosť preskúmať a napraviť prípadný neoprávnený zásah do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa súdmi nižších inštancií a primerane svojej právomoci neodmietol

poskytnúť ochranu jeho základným právam, keď námietky vzbudzujúce podozrenie

z neústavného zásahu do práv sťažovateľa preskúmal a závery ním zistené odôvodnil.

28. Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 2. apríla 2014 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bola podaná

oneskorene a navyše, vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd

nedisponuje ani právomocou túto sťažnosť prerokovať. Preto neostávalo iné, iba sťažnosť

sťažovateľa odmietnuť podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

29. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018