Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 284/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou HODOR advokátska

kancelária, s. r. o., Vrátna 714/40, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Radoslav Hodor, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 Slovenskej vo väzobnej veci sťažovateľa postupom

a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 8. novembra 2019, postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 15. novembra 2019

a sp. zn. z 5. februára 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I pri doručovaní trestného rozkazu

z 13. februára 2020 v konaní sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Ústavný súd p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice I p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 354 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur) na účet jeho právneho

zástupcu advokátskej kancelárie HODOR advokátska kancelária, s. r. o., Vrátna 714/40,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2020 doručená a následne podaním z 12. mája 2020 doplnená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) vo väzobnej veci sťažovateľa

postupom a uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 8. novembra 2019, postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2019

a sp. zn. z 5. februára 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu

sp. zn. z 8. novembra 2019 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. novembra 2019 zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť a zároveň rozhodol

o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

3. Uznesením sp. zn. z 5. februára 2020 zamietol krajský súd sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

4. Sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode zadržaním po návrate sťažovateľa

z cudziny na Letisku v Košiciach už 7. novembra 2019 o 20.49 h na základe príkazu

na zatknutie vydaného sudcom pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

z 24. júla 2019.

5. Sťažovateľ je trestne stíhaný uznesením povereného príslušníka Zboru väzenskej

a justičnej stráže, Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

pod ČVS: ÚVVaÚVTOS-20/19-2017 z 28. marca 2018 pre prečin krádeže podľa § 212

ods. 2 písm. a) v znení účinnom v čase skutku

(ďalej len „“), ktorého sa mal dopustiť tým, že 16. novembra 2017 po dobu

výkonu trestu odňatia slobody v priestoroch Ústavu na výkon väzby a trestu odňatia slobody

v čase medzi 19.50 h až 20.15 h v izbe č. 248 vykonal

krádež z uzamknutej skrinky na osobné veci spoluväzňa tak, že nezisteným predmetom

odomkol uzamknutú skrinku zabezpečenú visiacim zámkom a odcudzil 1 ks kávy

Zlatý výber, 1 balenie tabaku, 1 balenie cigaretových papierikov zn. Vážka a 1 zapaľovač,

čím spôsobil škodu 12 eur.

6. Okresný súd v uznesení sp. zn. z 8. novembra 2019, ktorým vzal

sťažovateľa do väzby, uviedol ako základný dôvod pre väzbu skutočnosť, že obvinený

zjavne nemá stále bydlisko, pričom bol už skôr zadržaný na základe príkazu na zatknutie

okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2018. Po zadržaní sťažovateľ

pred sudcom pre prípravné konanie uviedol, že sa bude zdržiavať

u príbuznej. Sťažovateľ sa na uvedenej adrese nezdržiaval, pričom

orgány činné v trestnom konaní jeho pre neprítomnosť prerušili trestné stíhanie a vyhlásili

23. mája 2019 po sťažovateľovi pátranie. Okresný súd poukázal aj na neúspešné zisťovanie

pobytu v mieste, kde sťažovateľ prisľúbil, že sa bude zdržiavať, rovnako aj neúspešné

doručenie zásielky sťažovateľovi prostredníctvom orgánov Policajného zboru.

Uvedené skutočnosti tak podľa okresného súdu dostatočne odôvodňovali obavu,

že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu

v zmysle . Zároveň okresný súd nezistil dôvod

na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu,

že sťažovateľ bol v minulosti opakovane súdne trestaný.

7. Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2019 rozhodol

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa voči uzneseniu okresného súdu sp. zn.

a v odôvodnení sa plne stotožnil s argumentáciou okresného súdu. Navyše poukázal

na skutočnosť, že sťažovateľ bol už 9-krát trestné stíhaný, a to i v zahraničí.

8. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 5. februára 2020, ktorým zamietol

sťažnosť sťažovateľa o jeho ponechaní vo väzbe, sa i po podaní obžaloby domnieva,

že skutočnosti obsiahnuté v predloženom spisovom materiáli a vyjadrené v podanej

obžalobe nasvedčovali tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,

má znaky prečinu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ.

Krajský súd rovnako ako okresný súd aj v tomto štádiu trestného konania uviedol,

že naďalej je daná dôvodná obava úteku sťažovateľa vyplývajúca z ustanovenia § 71 ods. 1

písm. a) vyplývajúca z rovnakých skutočností, aké uviedol okresný súd

v uznesení sp. zn. z 8. novembra 2019.

9. Sťažovateľ založil svoju ústavnú sťažnosť na tvrdení, že v jeho prípade nebola

naplnená materiálna podmienka jeho väzby spočívajúca v dôvodnosti vedeného trestného

stíhania, pretože s ohľadom na výšku škody, ktorá bola skutkom, ktorý je mu kladený

za vinu, spôsobená, nie sú naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu (prečinu)

krádeže. Sťažovateľ sa domnieva, že pokiaľ by k takému skutku došlo mimo Ústavu

na výkon väzby, nebolo by to predmetom žiadneho konania a už nie vedúceho k začatiu

trestného stíhania. V danom prípade ide o tzv. bagateľnú vec, ktorá zo svojej podstaty

nemôže byť predmetom trestného stíhania, ale nanajvýš konania o priestupku.

10. Sťažovateľ taktiež namieta, že dôvodom na jeho vzatie do väzby bola len tá

skutočnosť, že sa nezúčastnil niekoľkých úkonov, čo považuje za mimoriadne závažný

a zjavne neprimeraný zásah do jeho práv.

11. V doplnení ústavnej sťažnosti z 12. mája 2020 sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť

aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 5. februára 2020. Sťažovateľ

opätovne poukázal na skutočnosť, že v jeho veci nejde o prečin, pretože aj v prípade,

ak by sa preukázalo konanie sťažovateľa a ostatných spoluobvinených, tak jeho závažnosť

je s prihliadnutím na všetky okolnosti nepatrná, a preto s poukazom na § 10 ods. 2

nejde o trestný čin. Základným predpokladom nariadenia väzby je

okrem iného preukázanie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, má znaky

trestného činu. Podľa sťažovateľa je však už v tomto štádiu zrejmé, že vzhľadom

na nepatrnú závažnosť konania sťažovateľa a spoluobvinených toto konanie nie je trestným

činom, a preto nie je splnený základný predpoklad na nariadenie väzby. Podľa sťažovateľa

ak krajský súd pri svojom opakovanom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniam okresného súdu o jeho vzatí, resp. ponechaní vo väzbe túto podstatnú

skutočnosť prehliadol, porušil uvedené práva sťažovateľa.

12. Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že trestným rozkazom

sp. zn. z 13. februára 2020 bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže

podľa v spojení s a a

v spolupáchateľstve a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní

14 mesiacov nepodmienečne, pričom ale tento trestný rozkaz bol sťažovateľovi doručený

až 5. mája 2020, t. j. takmer 3 mesiace po jeho vydaní, čím došlo v konaní

k neodôvodneným prieťahom. Podľa sťažovateľa v tomto čase jeho väzba sťažovateľa

trvala bez relevantného, t. j. zákonného dôvodu.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach Uznesením zo dňa 29.11.2019 (správne má byť

15. 11. 2019, pozn.) sp. zn. porušil a konaním ktoré mu predchádzalo porušil

právo navrhovateľa podľa čl. 17 bod. 2. a 5. ÚS SR. Uznesenie KS KE zo dňa 29.11.2019

(správne má byť 15. 11. 2019, pozn.) sp. zn. ako aj jemu predchádzajúce

Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 8. 11. 2019 sp. sn. zrušuje a vracia

na nové rozhodnutie.

Nariaďuje okamžité prepustenie navrhovateľa z väzby (vykonávanej t.č. vo ÚVV

a ÚVTOS )

Priznáva navrhovateľovi náhradu trov konania.“

14. Po doplnení podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach Uznesením zo 29.11.2019 (správne má byť 15. 11. 2019,

pozn.) sp. zn. a následne Uznesením zo dňa 05. 02. 2020 sp. zn.

porušil práva sťažovateľa podľa bod 2 a 5 SR.

Cit Uznesenie KS KE zo dňa 05. 02. 2020 sp. zn. zrušuje a vracia

na nové rozhodnutie.

Nariaďuje okamžité prepustenie sťažovateľa z výkonu väzby.

Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

15. Uznesením č. k. -17 zo 4. augusta 2020 prijal ústavný súd

sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu a následne vyzval dotknuté súdy, ako aj

právneho zástupcu sťažovateľa na vyjadrenie.

16. Dňa 17. augusta 2020 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie krajského súdu

z 12. augusta 2020, v ktorom tento uviedol, že po opätovnom preskúmaní napadnutých

rozhodnutí dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. K námietke sťažovateľa,

že v jeho prípade nebola naplnené materiálna podmienka väzby spočívajúca v dôvodnosti

trestného stíhania, krajský súd uviedol, že podľa právnych predpisov účinných v čase

spáchania skutku je páchateľ krádeže vlámaním zodpovedný za trestný čin bez ohľadu

na výšku spôsobenej škody. Materiálny korektív môže byť predmetom posudzovania

až v konaní vo veci, nie v rámci rozhodovania o väzbe. Krajský súd ďalej uviedol, že je

toho názoru, že v prípade sťažovateľa boli naplnené dôvody stanovené zákonom

pre uvalenie útekovej väzby, tak ako ich vymedzili v napadnutých rozhodnutiach konajúce

súdy. Napokon krajský súd poukázal na skutočnosť, že medzičasom bol sťažovateľ

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. júna 2020 právoplatne uznaný vinným

z prečinu krádeže podľa a bol mu uložený trest

odňatia slobody vo výške 8 mesiacov.

17. Okresný súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2020

len stručne uviedol, že po preskúmaní postupu súdov v napadnutých konaniach nezistil

žiadne pochybenia a je toho názoru, že žiadne práva sťažovateľa porušené neboli.

18. Právny zástupca sťažovateľa sa na výzvu ústavného súdu k vyjadreniam súdov

v podaní doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2020 v podstate stotožnil

so sťažnostnou argumentáciou. Zopakoval neexistenciu materiálnej stránky prečinu

a nenaplnenie dôvodov väzby. Uviedol, že sťažovateľ je ženatý, má maloleté dieťa

a za primerané považoval súdnou praxou ustálené finančné zadosťučinenie 35 eur za deň

väzby. K odsudzujúcemu rozsudku uviedol, že po siedmich mesiacoch pristúpil na trest

a nepodal odvolanie len preto, aby ukončil väzbu, inak by s vysokou pravdepodobnosťou

väzba pokračovala.

III.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

22. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

24. V zmysle obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť,

ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

25. V ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania (,

, ). V označených ustanoveniach sú teda obsiahnuté

obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (porovnaj , , ).

26. Právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov je

súčasťou práva vyplývajúceho z , ktorý je v tejto súvislosti v pomere

špeciality voči základnému právu podľa prvej vety (porovnaj

).

27. Pre účely posúdenia ústavným súdom tvoria rozhodnutia prvostupňového súdu

a sťažnostného súdu jeden celok (, ), a preto ústavný súd

pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa prihliadal

na všetky sťažovateľom napadnuté uznesenia.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Väzba má byť len výnimočným nástrojom pre orgány činné v trestnom konaní

vo chvíli, keď rozpor medzi verejným záujmom a osobnou slobodou jednotlivca nemožno

riešiť inak než obmedzením osobnej slobody, keď spoločenská ujma, ktorá by

bez obmedzenia vznikla, by bola väčšia ako ujma, ktorá vznikla obmedzením osobnej

slobody jednotlivca (Knapp, V. Teórie práva. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 1995. str. 17).

29. Vo vzťahu k väzobným veciam ústavný súd podotýka, že je úlohou všeobecných

súdov, aby s ohľadom na znalosť všetkých okolností a súvislostí konkrétneho trestného

prípadu, posúdili, či existujú dôvody na obmedzenie osobnej slobody väzbou, ako aj či ide

o opatrenie, ktoré je nevyhnutné na dosiahnutie účelu trestného konania, a najmä, či by účel

trestného konania nemohol byť dosiahnutý bez takéhoto obmedzenia. Ústavný súd do týchto

rozhodnutí všeobecných súdov zasahuje len vtedy, ak je toho názoru, že rozhodnutie

o väzbe nie je založené na zákonom dôvode alebo sú dôvody uvedené všeobecnými

súdmi v rozpore s princípmi obsiahnutými v ústavnom poriadku (porovnaj ,

, , , ).

30. Ústavný súd predovšetkým podrobil prieskumu hmotnoprávnu námietku

sťažovateľa, že v posudzovanom prípade nebola splnená základná podmienka

pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby – existencia zákonného dôvodu v podobe

naplnenia skutkovej podstaty trestného činu. Sťažovateľ namietal, že s ohľadom na výšku

spôsobenej škody nemožno predmetný skutok kvalifikovať ako trestný čin – prečin krádeže,

a z uvedeného dôvodu neexistoval ani zákonný dôvod jeho väzby.

31. K uvedenej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že v zmysle ustálenej

judikatúry je skutková podstata krádeže vlámaním podľa § 212 ods. 1 písm. b) Trestného

zákona naplnená i v prípade, ak škoda skutkom spôsobená bola nižšia než malá,

ale páchateľ sa zmocnil veci inej osoby prekonaním uzamknutia (pozri R 21/1995);

a to i v prípade, ak k prekonaniu uzamknutia došlo použitím kľúča odcudzeného, nájdeného

vylákaného od majiteľa alebo použitím pakľúča či iného technického prostriedku,

a to i bez poškodenia zámku (pozri R 98/1919, R 118/1946, R 23/1991).

32. Zo vzťahu ustanovení § 212 ods. 1 písm. a) a § 212 ods. 1 písm. b) Trestného

zákona vyplýva, že v prípade skutkovej podstaty krádeže vlámaním podľa § 212 ods. 1

písm. b) nie je výška spôsobenej škody formálnym znakom skutkovej podstaty prečinu

krádeže. Materiálny korektív vyjadrený v ustanovení nemožno

stotožňovať len a iba s výškou škody spôsobenej trestným činom. Tento znak skutkovej

podstaty je materiálnym vyjadrením protiprávnosti skutku a obsahuje v sebe viacero kritérií,

ktoré by súd mal pri posudzovaní jeho naplnenia vziať do úvahy (spôsob vykonania činu,

jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, miera zavinenia a pohnútka páchateľa).

Sťažovateľ sa dopustil krádeže počas výkonu trestu odňatia slobody. Tým nielen kradol

a dopúšťal sa spoločensky nežiaduceho konania, ale zároveň ignoroval zmysel a cieľ

výkonu trestu, ktorým je prevýchova páchateľa. Výška škody tak nezostala na účely

materiálneho korektívu osamotená, čo sťažovateľ neberie do úvahy.

33. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri rozhodovaní o väzbe

považuje za postačujúce, ak je v tomto štádiu trestného konania dostatočne preukázané

podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty

príslušného trestného činu (, , ).

Dôvodné podozrenie („reasonable suspicion“) pritom predpokladá existenciu faktov alebo

informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna

osoba mohla spáchať trestný čin (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Fox, Cambell a Hartley proti Veľká Británia, sťažnosť č. 12244/86, 12245/86 a 12383/86,

rozsudok z 30. 8. 1990).

34. Ústavný súd tak konštatuje, že z tohto sťažovateľom namietaného hľadiska

nedošlo zo strany všeobecných súdov k postupu a výkladu ustanovení ,

ktorý by vykazoval znaky svojvôle, a tým zakladal nezákonnosť väzby z dôvodu absencie

zákonného dôvodu.

35. Ústavný súd však považuje za potrebné zdôrazniť, že väzba je procesným

inštitútom, ktorého účelom je zabrániť úteku obvinenej osoby, strate alebo ovplyvňovaniu

dôkazov, a tým dosiahnuť účel trestného konania, prípadne zabrániť obvinenej osobe

v pokračovaní v trestnej činnosti. Rozhodnutie o väzbe musí prísne sledovať len tento

zákonom stanovený účel.

36. Súdy rozhodujúce o väzbe musia mať na pamäti, že väzba predstavuje

pre obvinenú osobu zásah do základných práv a tiež zásadné sťaženie jej obhajoby. Inštitút

väzby nesmie byť využívaný ako „predbežný“ trest pre osobu obvinenú zo spáchania

trestného činu. Súd rozhodujúci o väzbe musí dôsledne dbať na princíp prezumpcie neviny.

37. Každému rozhodnutiu súdu o väzbe musí byť venovaná náležitá pozornosť.

Každé rozhodnutie o väzbe musí byť založené na dostatočných a podstatných dôvodoch.

Každé rozhodnutie o väzbe by malo obsahovať i dôvody, pre ktoré súd nevyužil niektoré

zo zákonom upravených inštitútov, ktorými možno väzbu nahradiť.

38. Všeobecné a zbežné odôvodnenie rozhodnutia súdu, na základe ktorého má byť

obmedzená sloboda jednotlivca, nie je v súlade s ústavnými princípmi. Odôvodnenie

rozhodnutia vo väzobných veciach musí byť formulované tak, aby z neho bolo zjavné, že sa

súd zaoberal všetkými významnými skutočnosťami, musí obsahovať presvedčivé

odôvodnenie obavy, že osoba obvinená sa bude chovať spôsobom, ktorý by napĺňal niektorý

z väzobných dôvodov (porovnaj , , obdobne tiež ,

, ).

39. Účelom útekovej väzby je zabrániť konkrétnemu riziku, že obvinený alebo

obžalovaný sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, preto

odôvodnenie rozhodnutia o väzbe z dôvodu podľa

musí obsahovať konkrétne skutočnosti vo vzťahu k takémuto riziku.

40. Pri rozhodovaní o útekovej väzbe by mal súd o nej rozhodujúci zvažovať

predovšetkým charakter obvineného, jeho správanie v minulosti, rodinné a iné väzby

(majetkové, pracovné) a vzťahy, ktoré má v krajine, v ktorej sa proti nemu vedie trestné

stíhanie, ale tiež a najmä jeho správanie vo vzťahu k trestnému konaniu, ktoré sa proti nemu

vedie.

41. Dlhšie opustenie miesta bydliska, vycestovanie do cudziny či príprava naň,

nereagovanie na výzvy či predvolania orgánov činných v trestnom konaní sú nepochybne

dôvodmi, ktoré môžu vzbudiť dôvodnú obavu, že obvinený sa bude trestnému stíhaniu,

ako aj trestu vyhýbať.

42. V rámci posudzovania tzv. väzobných rozhodnutí všeobecných súdov je ústavný

súd oprávnený zasiahnuť vtedy, ak zistí, že rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe nie je

podložené zákonným dôvodom alebo ak sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore

so zisteným skutkovým stavom, alebo keď rozhodnutie nie je odôvodnené poukazom

na konkrétne skutočnosti. Formálne odôvodnenie väzby používaním stereotypných

formulácií v rozhodnutiach všeobecných súdov môže vzbudiť obavu, že súdy sa dostatočne

nezaoberali konkrétnymi okolnosťami daného prípadu (porov. ; tiež bod 10

rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva o veci Móry a Benc proti Slovenskej republike,

rozsudok z 22. 1. 2019 k sťažnostiam č. 3912/15 a č. 7675/15).

43. Ústavný súd považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o vzatí

osoby obvinenej do väzby je nevyhnutné, aby v rámci zásady primeranosti prihliadali súdy

i na skutočnosť, či je väzba primeraným opatrením s ohľadom na závažnosť činu

a očakávaný trest (pozri tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ).

44. V predmetnej veci konajúce súdy veci považovali za zásadný dôvod

pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby práve skutočnosť, že sa nezdržiaval v mieste,

ktoré uviedol pri predchádzajúcom zadržaní, a nereagoval na písomnú komunikáciu

orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku čoho bolo po sťažovateľovi opakovane

vyhlásené pátranie.

45. K námietkam sťažovateľa ústavný súd uvádza, že sťažovateľ svojím správaním

prispel k rozhodnutiu o vzatí do väzby, a to tým, keď vedomý si trestného stíhania sa

nezdržiaval na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní, nepreberal poštu

a dokonca na určitý čas opustil územie Slovenskej republiky a vycestoval do zahraničia.

Výsluch obvineného sa orgánom činným v trestnom konaní javil nevyhnutným z dôvodu

potreby odstránenia pochybností o miere účasti sťažovateľa na danom skutku.

Tieto skutočnosti boli zásadnými pre rozhodovanie súdov.

46. Ústavný súd však zároveň vyjadruje pochybnosť, či v danom prípade s ohľadom

na povahu i závažnosť spáchaného trestného činu bola väzba sťažovateľa jedinou

možnosťou, ako zabezpečiť jeho prítomnosť na úkonoch v trestnom konaní (pozri možnosti

primeraných obmedzení v ). Osobitne v tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na možnú ústavnoprávnu problematickosť uvádzania temer totožných viet

týkajúcich sa odôvodnenia nenahradenia väzby iným opatrením vo všetkých napadnutých

uzneseniach.

47. K druhému z dôvodov, na ktorých súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa založili

napádané rozhodnutia, a to k skutočnosti, že sťažovateľ sa v minulosti už opakovane

dopustil trestnej činnosti, a má teda sklon k jej páchaniu, ústavný súd považuje

za nevyhnutné poznamenať, že je nepochybné, že recidíva obvineného môže byť dôležitým

argumentom pri rozhodovaní o väzbe, lebo je dôležitým prvkom, ktorý môže vykresľovať

osobnosť a charakter obvinenej osoby. Avšak ústavný súd akcentuje potrebu priameho

súvisu medzi hrozbou úteku a sklonom k páchaniu trestnej činnosti.

48. Ústavný súd uvedeným chcel tiež povedať, že pri rozhodovaní o väzbe nie je

možné používať argumenty všeobecné, ale je potrebné každú osobitosť v kontexte

konkrétneho väzobného dôvodu posudzovať ad hominem. Vo vzťahu k predchádzajúcim

dvom bodom sťažnostná argumentácia prima facie trpí nedostatkom v podobe absencie

konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd [

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len ,“)] a ktoré ústavný súd

podľa iniciatívne nahradzovať nemohol.

49. Ústavný súd však zároveň konštatuje, že skutočnosť, že po celú dobu trvania

väzby boli naplnené podmienky pre zákonnosť a dôvodnosť väzby, ešte neznamená,

že nedošlo k porušeniu , a to v dôsledku neakceptovateľných prieťahov

v konaní orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nevenovali veci náležitú pozornosť.

50. V zmysle záruk obsiahnutých v od. 2 a 5 každý, kto je pozbavený

slobody v súlade so zákonom, má právo aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote

alebo aby bol prepustený v priebehu konania. nedáva štátnym autoritám na výber,

a pokiaľ niet zákonného dôvodu na zotrvávanie obvineného (obžalovaného) vo väzbe, musí

byť prepustený. V prípade, ak existujú dostatočné zákonné dôvody odôvodňujúce

obmedzenie slobody obvinenej osoby, musia štátne orgány postupovať v takýchto

konaniach s osobitnou starostlivosťou, aby nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá už dlhšiu dobu, treba vychádzať z toho, že musia

byť splnené tri skutočnosti. Predovšetkým musí jestvovať dôvodné podozrenie, že stíhaná

osoba spáchala trestný čin, okrem toho musí byť daný niektorý z väzobných dôvodov

podľa a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom

konaní postupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov je súčasťou práva

vyplývajúceho z , ktorý je v tejto súvislosti, ako už bolo konštatované,

v pomere špeciality voči základnému právu podľa prvej vety (porovnaj

).

51. Ústavný súd vníma odlišnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

a to v tom zmysle, že na osoby po odsúdení prvostupňovým rozsudkom tento už nenazerá

ako na osoby obmedzené na slobode z dôvodu väzby a nepriznáva im ochranu v rozsahu

záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

52. V tomto smere však ústavný súd považuje za potrebné v tomto konkrétnom

prípade nazerať na otázku záruk vzťahujúcich sa na osoby vo väzbe vrátane práva

na povinnosť orgánov konať vo veci s osobitnou starostlivosťou inak. Kým Európsky súd

pre ľudské práva musí brať do úvahy rôznorodosť právnych poriadkov krajín, ktorých

obyvatelia sa naň obracajú so svojimi sťažnosťami (keď napr. v systéme common law

okamihom prvostupňového odsúdenia sa väzba okamžite preklápa do výkonu trestu),

ústavný súd nemá v danom prípade pochybnosť, že sťažovateľ sa až do rozhodnutia súdu

vo veci samej nachádzal vo väzbe so všetkými dôsledkami s tým spojenými (porovnaj

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci B. v. Rakúsko vrátane menšinového

stanoviska Komisie, sťažnosť č. 11968/86).

53. Osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená 7. novembra 2019 o 20.49 h

na základe príkazu na zatknutie vydaného sudcom pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 24. júla 2019 a následne bolo toto obmedzenie potvrdené

uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2019. Trestný rozkaz

z 13. februára 2020 bol sťažovateľovi doručený 5. mája 2020. Právu sťažovateľa, nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu (,

, ), korešponduje povinnosť trestných autorít konať efektívne

a urýchlene. Tomu štandardu trojmesačné doručovanie trestného rozkazu zjavne

nezodpovedá. Ústavný súd poznamenáva, že porušenie uvedeného štandardu zákonite

vyvoláva na strane verejnosti obavu a pochopiteľne v tomto smere možno akceptovať

výhradu aj sťažovateľa, že výmera trestu bola značne determinovaná časom stráveným

vo väzbe. K právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa došlo 8. júna 2020 rozsudkom

okresného súdu sp. zn. . Sťažovateľ tak strávil vo väzbe 7 mesiacov a 1 deň,

pričom bol následne odsúdený na 8 mesiacov trestu odňatia slobody.

54. S ohľadom na okolnosti danej veci, keď sťažovateľ až do doručenia trestného

rozkazu 5. mája 2020 nemal vedomosť o tom, že bol odsúdený súdom prvého stupňa,

neboli orgány činné v trestnom konaní vrátane konajúceho súdu zbavené povinnosti konať

s osobitnou starostlivosťou.

55. Ústavný súd dospel na základe uvedených skutočností k záveru, že okresný súd

nepostupoval pri prejednávaní sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn.

s osobitnou starostlivosťou, ktorú si vyžadovala predmetná vec, čím porušil sťažovateľovo

právo na osobnú slobodu zaručené mu a 5 . Ak i ústavný súd prisvedčil,

že v čase rozhodovania o väzbe mohli existovať dôvody, ktoré odôvodňovali nevyhnutnosť

väzobného stíhania sťažovateľa, s prihliadnutím na závažnosť skutku (výška škody, miesto

spáchania činu, ako aj motív konania páchateľov), ako aj dôkaznú situáciu sa doba väzby

v trvaní 7 mesiacov a deň javí neprimeranou, a to najmä a predovšetkým, pokiaľ ide

o 3 mesiace trvajúce doručovanie trestného rozkazu sťažovateľovi. Hoci ústavný súd

ústavne neakceptovateľný zásah vidí v postupe okresného súdu vo veci sp. zn.

(trojmesačný prieťah pri doručovaní trestného rozkazu), ktorý už prebiehal pod inou

spisovou značkou, neústavnosť daného zásahu vyplýva práve z jeho priameho dopadu

na neodôvodnené predĺženie výkonu väzby u sťažovateľa, ktoré v ústavnej sťažnosti

namietal, a ktorá bola na sťažovateľa uvalená v konaní sp. zn. .

56. Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade nepovažoval s ohľadom na osobitosť

danej veci (pozri bod 50 a 51) za účinný prostriedok nápravy žiadosť o prepustenie z väzby,

pretože táto by nemohla napraviť porušenie povinnosti štátu konať s osobitnou

starostlivosťou v podobe odškodnenia za prieťahy v konaní.

57. Ústavný súd je toho názoru, že okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá

priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 500 €, ako to je uvedené v bode

2 výroku tohto nálezu. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti ústavný súd sťažovateľovi nevyhovel

(bod 4 výroku nálezu).

58. Ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi

vznikli v konaní pred ústavným súdom.

59. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

60. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2020 v sume 354 € (bod 3

výroku tohto nálezu).

61. V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu