Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 44 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)III. ÚS 447/2016
PDF · 504.92 KB
No categories available
III. ÚS 447/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť , , právne
zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51, Martin,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015,
ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 23 T 117/2015
z 8. septembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 125/2015
z 24. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. septembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5
ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015,
ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015
z 24. septembra 2015.
Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 29. septembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 8. júla 2015 bolo voči sťažovateľovi
vznesené obvinenie pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, prečin obmedzovania osobnej
slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona a prečin nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1 Trestného zákona.
Napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 bol
sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd týmto uznesením zároveň podľa
§ 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby
prijatím ponúknutého prevzatia záruky za ďalšie správanie obvineného, podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným
sľubom, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku zamietol
žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.
Po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015
z 10. júla 2015 bolo napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla
2015 podľa § 194 ods. 1 a 2 Trestného poriadku zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn.
0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 vo výroku, ktorým okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku rozhodol „o nenahradení väzby obvineného dohľadom probačného
a mediačného úradníka“.
Napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015
okresný súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu podanú prostredníctvom obhajcu 21. augusta 2015.
Okresný súd týmto uznesením zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby prijatím ponúknutého prevzatia záruky za
ďalšie správanie obvineného, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietol
žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom, podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku zamietol žiadosť
sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.
Po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 bolo napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015 podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného
poriadku zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015
vo výroku, ktorým okresný súd podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku zamietol žiadosť
sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou. Krajský súd týmto uznesením zároveň
podľa § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie
väzby peňažnou zárukou.
3. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 ústavy, resp. čl. 3 dohovoru postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015 sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Môj zdravotný stav je taký, že som uznaný za osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %. V zmysle komplexného posudku Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny zo dňa 11.06.2012 mám priznanú kompenzáciu zvýšených
výdavkov na diétne stravovanie - „pri dodržiavaní prísnej diabetickej diéty.“ Pri mojej
hospitalizácii na Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave n. o., v novembri
2014 (hospitalizačná správa) mi bolo vysvetlené, ako sa mám stravovať a ako si mám
upravovať dávkovanie inzulínu. Monitoring glykémií som si mal vykonávať o 21.00 hod.,
medzi 02.00 a 03.00 hod. a o 07.00 hod. Bol som nastavený na inzulínoterapiu - Lantus 5-0-
0-40 j. sc., Apidra 4-5-7 j sc a medikamentóznu liečbu Vessel due F 1-0-1 a Thiogamma 600
mg 1-0-0. V prípade nepodávania inzulínu a diabetického jedla sa môj organizmus môže
dostať do kómy (lekárska správa zo dňa 14.07.2015).
Uvedené skutočnosti boli príslušníkom PZ známe už pri obmedzení mojej osobnej
slobody, nakoľko som mal so sebou dve inzulínové perá. Aj pri výsluchu v procesnom
postavení obvineného dňa 08.07.2015 som na to, že sa necítim byť zdravý, upozornil
vyšetrovateľa PZ. Napriek tomu na túto skutočnosť nijako nereagovali - inzulínoterapia
a medikamentózna liečba mi bola odopretá od času môjho zadržania. Nakoľko som
nemohol jesť inú ako diabetickú stravu, ktorú však na OR PZ nemali a ani ju nezabezpečili,
príslušníci OKP OR PZ Martin navštívili mojich rodičov až v nočných hodinách medzi
08.07.2015 a 09.07.2015 a až od nich mi zabezpečili stravu. V tomto čase sa však
vykonávali moje výsluchy a výsluch svedkyne poškodenej. Som toho názoru, že
nezabezpečenie adekvátnej stravy a liečby malo jediný cieľ - znemožniť, resp. aspoň oslabiť
moju obhajobu. Toto som napádal aj v sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné
konanie zo dňa 10.07.2015. S touto argumentáciou (podopretou čestným vyhlásením mojich
rodičov o tom, kedy ich navštívili príslušníci PZ za účelom získania adekvátnej stravy,
hospitalizačnou správou Národného endokrinologického a diabetologického ústavu n. o.,
komplexným posudkom ÚPSVaR Martin a lekárskou správou zo dňa 14.07.2015) sa
nadriadený súd vysporiadal v uznesení sp. zn.: 3Tpo/39/2015 - 54 zo dňa 20.07.2015 tak, že
som predsa uviedol vo svojom výsluchu, že mám cukrovku a že som mal dve inzulínové perá
a preto orgány prípravného konania nemali relevantné informácie, že nebudem schopný
sám sa obhajovať (str. 6 in fine). Nie je mi zrejmé, ako môže nadriadený súd tvrdiť, že dve
inzulínové perá boli adekvátne pre moju inzulínoterapiu. Fakt je ten, že som nemal inzulín
a ani predpísané lieky. Oba faktory sa nepriaznivo kombinovali aj s tým, že som nemal
diabetickú stravu. To, že som sa pokúšal v takejto situácii obhajovať nezľahčuje opísaný
stav. Nechápem, prečo Krajský súd v Žiline smeruje problematiku môjho zdravotného stavu
k povinnej obhajobe - aj ustanovený obhajca môže vykonávať obhajobu len
so spolupracujúcim klientom a nie s človekom, ktorý nemá zabezpečenú stravu a liečbu
(podľa hospitalizačnej správy a času jednotlivých úkonov sa dá zistiť, koľko jednotiek
inzulínu som vynechal). Čo bránilo príslušníkom PZ navštíviť mojich rodičov skôr? Nič,
prednosť však dostali úkony tak, aby mohlo byť realizované väzobné stíhanie za každú cenu.
Teda Krajský súd v Žiline vyhodnotil podstatu mojej sťažnosti nesprávne - nešlo primárne
o povinnú obhajobu, išlo o vystavenie podmienkam, ktoré podľa môjho názoru znamenajú
priame porušenie čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 3 Dohovoru.»
4. K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015 sťažovateľ v sťažnosti
uvádza:
„Napriek tomu, že som požiadal o možnosť byť osobne prítomný pri výsluchu
svedkyne poškodenej dňa 08.07.2015, toto mi pre jej údajné trasenie a plač nebolo
umožnené. To ostro kontrastuje so zistením môjho obhajcu počas jej výsluchu zo dňa
29.07.2015, kedy sa počas opisovania údajných atakov smiala (môj obhajca si vyhotovoval
zvukový záznam z tohto výsluchu a poukázaním na jej smiech odôvodnil možnosť vykonania
vzájomnej konfrontácie, ktorú nakoniec vyšetrovateľka PZ vykonala dňa 11.08.2015,
vyhotovovanie zvukového záznamu je poznamenané v zápisnici). Vrátim sa však k výpovedi
svedkyne poškodenej zo dňa 08.07.2015. Nebolo to tak, že som mohol klásť otázky svedkyni
poškodenej prostredníctvom príslušníka OKP. Sedel som tam bez inzulínu, liekov a stravy
takmer tri hodiny a neviem, či výpoveď bola spontánna, alebo bola dotváraná a či vôbec
bola výpoveďou svedkyne poškodenej. Zápisnica o jej výsluchu mi bola daná iba na podpis,
ani mi nebolo umožnené ju prečítať (o dĺžke času môjho čítania v nej absentuje akýkoľvek
údaj, hoci je rozsiahla - z jednoduchého dôvodu - po jej vytlačení som ju musel podpísať).
Teda mi nebolo umožnené ani sa náležité obhajovať. Som toho názoru, že toto konanie je
porušením ustanovenia čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru a rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie zo dňa 10.07.2015 a nadriadeného
súdu zo dňa 20.07.2015 na to nijakým spôsobom nereagovali.“
5. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015 sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«V konaní boli následne zabezpečené viaceré dôkazné prostriedky. O. i. išlo
o výsledky toxikologicko - chemickej analýzy č. 251/2015 zo dňa 23.07.2015, z ktorých
vyplýva, že svedkyňa poškodená bola pod vplyvom látky α-PVP. Pri svojej výpovedi dňa
08.07.2015 však uviedla, že ona nemala nič (išlo o výpoveď, kde som nemohol byť
prítomný), „iba trošku hrušky.“ Pri podávaní trestného oznámenia dňa 07.07.2015 sa však
5 hodín po odchode odo mňa podrobila dychovej skúške s pozitívnym výsledkom (0,33
mg/L, č. 1. 67, vykonanie dychovej skúšky je konštatované v úvode zápisnice o trestnom
oznámení). To znamená, že svedkyňa poškodená pod vplyvom alkoholu v kombinácii
s látkou tzv. fireball klamala pri svojej výpovedi. A to napriek údajným predchádzajúcim
poučeniam o povinnostiach svedka. V tomto klamaní pokračovala aj vo svojom výsluchu
dňa 29.07.2015, kedy zase vypovedala, že mala len jeden dielik tejto látky, hoci o otázku
nižšie už hovorí o dvoch - troch dielikoch. Na konkrétne otázky (ktoré som nemohol položiť
už dňa 08.07.2015) sa začínajú objavovať zrazu široké medzery v pamäťovej stope svedkyne
poškodenej. Pri konfrontácii dňa 11.08.2015 už uviedla, že bola pod vplyvom drog a veci
nemusia byť presne tak, ako vypovedala, resp., že si poriadne nepamätá okolnosti
znásilnenia. Pripustila už, že nechcela odo mňa odísť, hoci ja som stále stíhaný za prečin
obmedzovania osobnej slobody Všetky tieto skutočnosti zhrnul môj obhajca v návrhu na
vykonanie dôkazov podanom na prvostupňový súd dňa 08.09.2015 po podaní obžaloby.
Týmito okolnosťami odôvodňoval potrebu vykonania znaleckého dokazovania znalcom -
psychológom. Tomuto súd vyhovel a vydal dňa 10.09.2015 príkaz na vyšetrenie duševného
stavu svedkyne poškodenej. Tu by som chcel uviesť, že neexistuje žiadny iný dôkazný
prostriedok o spáchaní zločinu znásilnenia a prečinu obmedzovania osobnej slobody okrem
vyššie opísaných výpovedí svedkyne poškodenej (a to vrátane gynekologického vyšetrenia),
ktorá podľa nej samotnej zaspala vedľa agresora po znásilnení.
Tieto skutočnosti uvádzam v nadväznosti na ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky. Tieto ustanovenia (ods. 2 a 5) „vťahujú“ zákon do ústavnoprávneho
rámca. Podobne je tomu v prípade ustanovenia čl. 5 Dohovoru. Ustanovenie § 71 ods. 1 Tr.
por. kladie mantinely potencionálnej svojvôli pri rozhodovaní o väzbe. Z výroku „doteraz
zistené skutočnosti“ je zrejmé, že ich posudzovanie musí byť vždy (v každom štádiu
väzobného stíhania ako jeho materiálnych podmienok) aktualizované. Vyššie opísané
skutočnosti vyplývajúce z obsahu vykonaného dokazovania však nenašli odozvu
v rozhodnutí Okresného súdu Martin sp. zn.: 23T/117/2015 zo dňa 08.09.2015 a ani
Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3Tos/125/2015-275 zo dňa 24.09.2015. Tieto rozhodnutia
sú neodôvodnené, nereagujú na zmenenú dôkaznú situáciu. Sú len automatizovaním
väzobného stíhania v prípade, že existuje záznam v registri trestov. Argumentáciou
z minulosti však nie je možné logicky bez ďalšieho odôvodňovať existenciu hrozby v zmysle
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., osobitne, ak som v maximálnej možnej miere
spolupracoval s políciou (okrem priznania k niečomu, čo som nespravil). Zároveň som
ponúkol okamžitú ústavnú liečbu a peňažnú záruku, ktorá je spôsobilá zlikvidovať moju
rodinu. Ani Okresný súd Martin v rozhodnutí zo dňa 08.09.2015 a ani Krajský súd v Žiline
v rozhodnutí zo dňa 24.09.2015 však nebrali do úvahy ultima ratio väzobného stíhania.»
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením sudcu
pre prípravné konanie Okresného súdu Martin sp. zn. 0Tp/57/2015 z 10 júla 2015
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.
Základné práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3Tpo/39/2015-54 z 20.júla 2015, a konaním, ktoré mu
predchádzalo, porušené boli.
Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn.: 23T/117/2015
z 8. septembra 2015 porušené boli.
Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3Tos/125/2015
z 24. septembra 2015 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3Tos/125/2015 z 24. septembra 2015
zrušuje a prepúšťa z väzby na slobodu.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 296,44,- EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesťeur a štyridsaťštyri
eurocentov) na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Holubyho 51, 036 01 Martin,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
12. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
15. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú
III.
18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie
konanie.
19. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je:
a) namietané porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov o vzatí sťažovateľa do väzby (uznesenie
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a uznesenie krajského súdu sp. zn.
3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015). Sťažovateľ tvrdí, že pri obmedzení osobnej slobody
príslušníkmi Policajného zboru bol vystavený podmienkam, ktoré predstavujú porušenie
čl. 16 ods. 2 ústavy, resp. čl. 3 dohovoru, s čím sa krajský súd podľa sťažovateľa náležite
nevysporiadal. Zároveň tvrdí, že jeho právo na obhajobu bolo porušené tým, že zápisnica
o výsluchu svedkyne poškodenej z 8. júla 2015 mu bola daná iba na podpis, pričom ju
nemohol prečítať;
b) namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov, ktorými nevyhoveli
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015
z 8. septembra 2015 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra
2015). Sťažovateľ tvrdí, že tieto rozhodnutia všeobecných súdov sú neodôvodnené
a nereagujú na zmenenú dôkaznú situáciu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a uznesením okresného súdu sp. zn.
23 T 117/2015 z 8. septembra 2015
20. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015
z 10. júla 2015 a namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015
z 8. septembra 2015 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý
vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť
ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa
ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto pokiaľ je o ochrane sťažovateľom
označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný
všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre
nedostatok svojej právomoci.
Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní
pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné
podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej
prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.
21. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla
2015 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla
2015.
Sťažovateľ podal sťažnosť taktiež proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
23 T 117/2015 z 8. septembra 2015, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015.
V prípade oboch namietaných uznesení okresného súdu teda sťažovateľ využil
možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutým uzneseniam okresného
súdu, o ktorých bolo aj rozhodnuté.
22. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v častiach smerujúcich proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla 2015 a proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 odmietol pre nedostatok právomoci podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015
23. Uznesením sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015 krajský súd rozhodoval
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 57/2015 z 10. júla
2015, ktorým okresný súd vzal sťažovateľa do väzby.
24. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcu sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho
práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015, ústavný
súd zistil dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej oneskoreného podania.
Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
25. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny
názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
26. Podľa pravidiel na počítanie lehôt sa lehota určená podľa mesiacov končí
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň [§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 57 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Lehota je zachovaná, ak je sťažnosť
podaná v posledný deň lehoty osobne v podateľni ústavného súdu alebo na poštovú
prepravu (rozhodujúci je dátum na poštovej obálke).
Zmeškanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti v zmysle citovaného § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje zákon o ústavnom súde odpustiť, pričom ide
o zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
27. Sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015
z 20. júla 2015 nadobudlo v zmysle § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku právoplatnosť
dňom rozhodnutia, t. j. 20. júla 2015, keďže Trestný poriadok proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu nepripúšťa sťažnosť. Vychádzajúc z už uvedeného to znamená,
že dvojmesačná lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde uplynula
21. septembra 2015 (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 57 ods. 2 OSP).
Sťažnosť sťažovateľa podaná na poštovú prepravu 29. septembra 2015 je podaná zjavne po
uplynutí uvedenej lehoty, v dôsledku čoho ju vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015 nemožno považovať za
podanú včas.
Inak povedané, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 39/2015 z 20. júla 2015, bola podaná až po uplynutí
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
od kvalifikovanej právnej skutočnosti, ktorou je nadobudnutie právoplatnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu.
28. Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
oneskorene podanú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015
29. Uznesením sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015 krajský súd rozhodoval
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015
z 8. septembra 2015, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, pričom sťažovateľ tomuto rozhodnutiu krajského súdu vytýka, že nie je
odôvodnené a nereaguje na zmenenú dôkaznú situáciu.
30. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcu sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho
práv uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015, ústavný súd
zistil dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
31. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie
je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia
všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo
k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery
všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté
právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
33. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil sťažnosť
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tos 125/2015
z 24. septembra 2015.
34. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza
z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na
jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú spojitosť napadnutého uznesenia krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn.
23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 ústavný súd považoval za potrebné uviesť najprv
podstatnú časť z rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015:
«Dňa 28.8.2015 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry v Martine na tunajšom
súde na obvineného obžalobu sp. zn. 1 Pv 306/15 zo dňa 27.8.2015, a to
pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., prečin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Tr. zák., prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a pre
prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe, že
„dňa 6.7.2015 v presne nezistenom čase asi od 17.00 hod. v jednoizbovom byte č. 5 na
prízemí bytového domu na Ul. Nálepkovej č. 2 v Martine, najskôr verbálne útočil na svoju
priateľku , , pričom od nej žiadal, aby sa priznala, s kým
strávila víkend, vyhrážal sa jej, že živá nevyjde, že nie je nádej, aby prežila, že jej ukáže čo
je to byť krvavá, že si ju odsedí, že ju holú vyhodí cez okno, zo zamknutých dverí vybral
kľúče, ktoré neskôr odhodil na posteľ, ale tak, aby ich ona nikdy nemala na dosah,
nedovolil jej vziať si mobil, najprv ju fackal a potom ju bil už aj päsťami - najmä do hlavy,
zdrapil a ťahal ju za vlasy a hoci ho prosila, aby ju nechal a pustil von, neprestal, držal ju
za hlavu a päsťou ju opakovane udieral do tváre, kde sa schúlila na posteli a kryla si
vankúšmi hlavu, potom jej stiahol nohavice aj nohavičky, vulgárne nadával a proti jej vôli s
ňou vykonal pohlavný styk, hoci ho prosila, by ju nechal, napokon ho presvedčila, aby šiel
spať a na ďalší deň popoludní sa jej podarilo pod zámienkou stretnutia s matkou opustiť
byt, čím poškodenej , , trvale bytom ,
vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie a spôsobil jej fraktúru, bezvedomie ľahkého
stupňa, zlomeninu hrotovej časti nosa, hematóm na ľavom oku, hematóm na koreni nosa,
hematómy na krku, ľavej ušnici, bočnej hornej ploche ľavého ramena, hornej bočnej ploche
pravého ramena a v oblasti bedra vľavo, s predpokladanou dobou liečenia v rozsahu 7 -10
dní.“.
...
V predmetnej veci mal súd preukázané, že obv. má doposiaľ
v odpise registra trestov 1 záznam o rozhodnutí tunajšieho súdu v trestnej veci sp. zn.
2T/71/2012. Hoci v danom prípade sa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol, nakoľko bol
účastný amnestie Prezidenta SR zo dňa 2.1.2013, táto zákonná fikcia nebráni tomu, aby súd
hodnotil osobu obvineného a jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti. Obvinený bol
rozsudkom OS Martin sp. zn. 2T/71/2012 zo dňa 4.9.2012 právoplatne uznaný vinným zo
spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr.
zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným
odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 3 roky a uložením probačného dohľadu nad jeho
správaním v skúšobnej dobe, za súčasného uloženia obmedzenia, spočívajúceho v zákaze
požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a stretávania sa s osobami, ktoré
majú na neho negatívny vplyv, alebo ktoré boli jeho spolupáchateľmi, alebo účastníkmi na
trestnom čine.
Na základe spisového materiálu súd konštatuje, že doposiaľ zistené skutočnosti
nepochybne nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba bol spáchaný,
tento má znaky trestného činu, a je dôvodné podozrenie, že ho spáchal obvinený
. ( Dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov - zločinu znásilnenia podľa
§199 ods. 1 Tr. zák., prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., prečinu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. je v tomto štádiu konania preukázané predovšetkým
výpoveďami svedkyne poškodenej . Výpovede poškodenej potom priamo či
nepriamo potvrdzujú listinné a vecné dôkazy - najmä lekárske správy o jej vyšetreniach,
odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia súdneho lekárstva
, znalecké posudky znalcov z odboru psychiatrie o vyšetrení
duševného stavu poškodenej i obvineného, výsledky toxikologických vyšetrení krvi a moču
obvineného, fotodokumentácia zranení na tele poškodenej, fotografická dokumentácia SMS
správ výhražného a vulgárneho charakteru, ktoré mal obvinený zasielať poškodenej,
zápisnica o ohliadke miesta činu a iné. Podľa záverov znaleckého posudku o vyšetrení
duševného stavu obvineného č. 07, 02/2015 (znalci z odboru psychiatrie
, ) bolo konštatované, že obvinený trpí syndrómom
závislosti od viacerých psychoaktívnych látok a v čase spáchania činu išlo u neho o poruchy
psychiky a správania potencované účinkom psychoaktívnych látok u abnormne
štruktúrovanej osobnosti už so známkami degradácie. Pobyt obvineného na slobode je
potenciálne nebezpečný pre spoločnosť v prípade ak bude v užívaní psychoaktívnych látok
pokračovať. Znalci tiež doporučili nariadenie ochrannej ústavnej odvykacej liečby.
Dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných trestných činov sa teda nerozptýlilo, práve
naopak, keďže prokurátorka OP Martin dňa 28.8.2015 podala na obv.
obžalobu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na
slobodu podanú prostredníctvom obhajcu pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa
21.8.2015 posúdil ako nedôvodnú a túto podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol. Súd po
zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby už osobitným výrokom nerozhodoval o ponechaní
obvineného vo väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. e/ Tr. por.. Súd postupoval v súlade
s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 10/2012, ktoré bolo zverejnené v Zbierke
stanovísk NS a súdov SR č. 1/2013, a z ktorého vyplýva, že ak súd rozhoduje o väzbe po
podaní obžaloby v zmysle § 238 ods. 3 Tr. por., teda postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4
Tr. por., je takýmto rozhodnutím aj rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z
väzby. V takom prípade súd už nebude rozhodovať o ponechaní obvineného vo väzbe (§ 72
ods. 1 písm. e/ Tr. por.), alternatívne o jeho prepustení z väzby bez predchádzajúcej žiadosti
obvineného (§ 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).
Senát okresného súdu dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného sa nezmenili
a tieto naďalej trvajú. Pokiaľ ide o konkrétne dôvody tzv. preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c/ Tr. por., súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie uznesenia sp. zn.
0Tp/57/2015 zo dňa 10.7.2015 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
3Tpo/39/2015 zo dňa 20.7.2015 ), ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí
obv. do väzby. Obvinený bol v nedávnej minulosti súdne postihnutý vyššie
uvedeným rozsudkom sp. zn. 2T/71/2012 za spáchanie trestného činu (zločinu) v súvislosti
s prechovávaním omamných a psychotropných látok - kanabinoidov a metamfetamínu.
Rozsudkom uložený podmienečný trest ako i obmedzenia určené v rámci podmienok
probačného dohľadu u obvineného zjavne neboli dostatočné k tomu, aby sa vyvaroval
zneužívania rôznych návykových látok, nedopúšťal sa ďalšieho protiprávneho konania
a viedol riadny život. V prípravnom konaní boli v rámci dokazovania toxikologicko-
chemickou analýzou zistené vo vzorkách moču u obvineného rovnaké látky (kanabinoidy
a metamfetamín) a naviac i α-pyrolidínovalerofenón (α-PVP ) a vo vzorkách krvi taktiež
prítomnosť metamfetamínu a α-PVP. Navyše zo záverov znaleckého dokazovania vyplýva,
že u obvineného sa rozvinul syndróm závislosti od viacerých psychoaktívnych látok a ide
o osobnosť emočne labilnú, degradovanú, so sklonmi k agresívnemu a disociálnemu
správaniu (poruchy psychiky a správania potencované účinkom psychoaktívnych látok).
Podľa záveru súdu sú naplnené všetky formálne ako i materiálne podmienky preventívnej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.. Obdobne ako pri rozhodovaní sudcu pre
prípravné konanie boli zo strany obvineného resp. aj jeho rodinných príslušníkov
navrhované možnosti na nahradenie väzby inými zákonnými inštitútmi, tak ako sú uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia. Súd po posúdení všetkých uvedených možností
nahradenia väzby u obvineného dospel k presvedčeniu, že tieto inštitúty by neboli v danom
prípade postačujúce. Vzhľadom na charakteristiku osoby obvineného, druh a závažnosť
trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný ako i v minulosti mu uložené sankcie a obmedzenia
(ktoré neviedli k naplneniu sledovaného účelu) podľa záveru súdu i v danom štádiu
trestného konania naďalej hrozí neprimerané riziko pokračovania v páchaní trestnej
činnosti v prípade pobytu obvineného na slobode. Nie je dôvodné predpokladať, že
ponúkané inštitúty nahrádzajúce väzbu ako zaisťujúci prostriedok v trestnom konaní by boli
dostatočnou zárukou toho, že obvinený sa skutočne podrobí odvykacej liečbe na báze
dobrovoľnosti, nebude viac zneužívať návykové látky, či dopúšťať sa pod ich vplyvom
ďalšieho protiprávneho konania. Súd preto návrhy na nahradenie väzby obvineného či už
prijatím písomného sľubu, zárukou dôveryhodnej osoby, dohľadom probačného
a mediačného úradníka ako i peňažnou zárukou zamietol ako nedôvodné.»
35. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015
v podstatnom uviedol:
„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr.
por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a
zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote, oprávneným subjektom a že táto je
čiastočne dôvodná, aj keď z iného dôvodu, než v nej uvedeného.
Zo spisu je zrejmé, že na obžalovaného bola podaná obžaloba pre viaceré úmyselné
trestné činy, z ktorých jeden je aj zločinom - znásilnenie podľa § 199 ods. 1 Tr. zák.
V súčasnom štádiu konania možno aj podľa názoru krajského súdu na základe
zadovážených dôkazov považovať postavenie obžalovaného pred súd za dôvodné. Pokiaľ ide
o dôvody, pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby - v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.,
tieto ani podľa názoru krajského súdu nepominuli a trvajú aj v súčasnom štádiu konania.
Ako už konštatoval prvostupňový súd, obžalovaný sa už v minulosti dopustil
protispoločenského konania, aj keď jeho odsúdenie je s účinkami zahladenia. Takéto
správanie však charakterizuje osobu obžalovaného ako osobu so sklonom k páchaniu
protispoločenskej činnosti - v teraz posudzovanej veci ako páchateľa viacerých trestných
činov, pre ktoré je trestne stíhaný. Nesporný je aj fakt vyplývajúci zo spisu, že obžalovaný je
osobou závislou na drogách. Okrem iného je stíhaný aj za vyhrážanie sa poškodenej
zabitím. Tieto skutočnosti aj v súčasnom štádiu konania dostatočne odôvodňujú obavu, že
obžalovaný by v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v páchaní trestnej činnosti
obdobného charakteru - násilnej, prípadne existuje obava, že svoje vyhrážky voči
poškodenej by uskutočnil, najmä keď ide o osobu drogovo závislú. Výrok okresného súdu
o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby preto považuje krajský súd za
zákonný.
Za zákonné považuje krajský súd aj výroky, ktorými boli podľa § 80 ods. 1 písm. a),
b), c) Tr. por. zamietnuté žiadosti obžalovaného o nahradenie väzby vyššie uvedenými
inštitútmi. Ani podľa názoru krajského súdu vzhľadom na charakter a množstvo trestných
činov, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, ako aj vzhľadom na jeho osobu - ako drogovo
závislú, nemožno považovať inštitúty navrhnuté obžalovaným na nahradenie jeho väzby za
dostatočné. Krajský súd je toho názoru, že takáto náhrada väzby by sa v danom prípade
javila ako nedostatočná. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu nie je
možné konštatovať ani celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením
vyššie uvedenými inštitútmi.
V súvislosti s väzobnými dôvodmi obžalovaného sa krajský súd nestotožňuje
so sťažnostnými námietkami obžalovaného ohľadom pravdivosti, resp. nepravdivosti
výpovede poškodenej. Poškodená bola opakovane vypočutá a podľa názoru krajského súdu
zo spisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenú pochybnosť o jej
vierohodnosti. Ani skutočnosť, že rodičia obžalovaného ponúkli peňažnú záruku vo výške
20.000,-Eur neznamená, že účel väzby obžalovaného možno v jeho prípade dostatočne
nahradiť peňažnou zárukou. Na zákonnosť rozhodnutia prvostupňového súdu nemá vplyv
ani skutočnosť, že obžalovaný prejavil ochotu podstúpiť ústavné liečenie.
V súvislosti s námietkami obžalovaného, že rozhodnutie súdu je také, ako by za
daného stavu neexistovali pre neho možnosti nahradenia väzby, krajský súd
poznamenáva, že inštitúty na nahradenie väzby sú len možnosťou nahradenia väzby, ale nie
právom obžalovaného.
Okresný súd rozhodol správne pokiaľ väzbu obžalovaného nenahradil ani peňažnou
zárukou, ktorú ponúkli rodičia obžalovaného. Ani krajský súd nepovažuje takúto možnosť
náhrady väzby v prípade obžalovaného za dostatočne účelnú z dôvodov, na ktoré poukázal
pri iných inštitútoch navrhnutých obžalovaným. Prvostupňový súd však nepostupoval
procesné správne, keď rozhodoval o ponuke peňažnej záruky podľa § 81 ods. 1 Tr. por.,
nakoľko postup podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy ak už je peňažná záruka
zložená. Keďže v predmetnej veci ešte nešlo o zloženú peňažnú záruku, ale len o jej ponuku,
procesné správny postup je podľa § 81 ods. 2 písm. b) Tr. por. Toto procesné pochybenie
okresného súdu na základe podanej sťažnosti napravil krajský súd sám, tak ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
36. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako
aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.
obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).
37. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy opakovane uviedol, že
vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
38. Ústavný súd však zároveň pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,
ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 165/02).
39. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na
vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov
zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej
slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca
pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).
40. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
41. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri
rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia...
42. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej
slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu
konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale
taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred
zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
43. Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre
účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré
odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia
trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných
článkov ústavy a dohovoru vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou
všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c.
Rakúsko, 1991).
44. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu
(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktorého
dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich
odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, pre ktorý aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode,
nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad
relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným
dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby
sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Okresný súd vymedzil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jeho
zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal o. i. na to, že v prípade
sťažovateľa zlyhala preventívna a výchovná funkcia trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
v predchádzajúcom období uložený. Okresný súd navyše poukázal aj na zo spisu
vyplývajúcu nespornú skutočnosť, že sťažovateľ je osobou závislou na drogách, ktorá je
o. i. iného stíhaná aj za vyhrážanie sa poškodenej zabitím, čo taktiež odôvodňuje obavu, že
sťažovateľ by v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v páchaní násilnej trestnej
činnosti, resp. odôvodňuje obavu, že uskutoční svoje vyhrážky voči poškodenej. Krajský
súd vo svetle záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného
súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové závery odôvodňujúce
preventívnu väzbu, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu
sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania obvineného, tak ako to vyplýva aj
z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c), podľa ktorého argumentum
a simili „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže
vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody
byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení
stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,
č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,
č. 20197/03, § 69].“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012.). Samotná judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva v zásade identifikovala štyri potenciálne dôvody väzby sťažovateľa
ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní (Khodorkovskiy c.
Rusko z 31. 5. 2011), medzi ktoré zaradila aj riziko páchania ďalších trestných činov
(Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969), ktorý bol uplatnený aj v prípade sťažovateľa,
pričom krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím v sťažnostnom konaní podporil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o väzbe sťažovateľa z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
45. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej
neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s hodnotením
dôkaznej situácie krajským súdom vníma ústavný súd ako tendenčné.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri
vznesení obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe
postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil
znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá
existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok
o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od
všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia
z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia
sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku
čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo
vyvracia) práve dokazovaním, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru:
„Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné
k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému
království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též
Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na
nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné
k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze
trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04
a č. 8723/05, § 75, ]“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby podľa
§ 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného
konania (m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).
Ako pritom vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, v predmetnej veci sa
v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných
trestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže prokurátorka
Okresnej prokuratúry Martin 28. augusta 2015 podala na sťažovateľa obžalobu. Pokiaľ
pritom ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa pravdivosti, resp. nepravdivosti výpovede
poškodenej, krajský súd správne poukázal na to, že poškodená bola opakovane vypočutá,
pričom konštatoval, že zo spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by v čase rozhodovania
krajského súdu odôvodňovali opodstatnenú pochybnosť o jej vierohodnosti.
46. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní
postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby
posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou
a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom
konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové
a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy
a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby
boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala
z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný
súd zistí splnenie tvrdených predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči
svojvôľu a nezákonnosť ich postupov (IV. ÚS 301/2011).
47. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že
trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba
jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02),
prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného
súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,
v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým
procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný
poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie
v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného
konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú
potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností
mu za vinu kladených. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého
trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany
základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých
procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje
(III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06).
48. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 3 Tos 125/2015 z 24. septembra 2015, ktorým
sa v druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, v spojení
s uznesením okresného súdu sp. zn. 23 T 117/2015 z 8. septembra 2015 jasne a presvedčivo
odôvodnil danosť väzobného dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku v danom štádiu súdneho konania. Krajský súd v spojení s uznesením
okresného súdu vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľa, pričom
ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych
predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne.
Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným
v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho
názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením
okresného súdu) v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že
vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd
založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
a všetkých okolností danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne.
Krajský súd na námietky sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti
o prepustenie z väzby odpovedal dostatočne, a preto aj ústavný súd toto uznesenie považuje
za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné.
Prijaté právne závery krajského súdu so zreteľom na skutkový stav nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť
k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp.
práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
49. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru,
podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
50. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
51. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016