Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 447/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť , , právne

zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51, Martin,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a a práv podľa , , 3 a 4 a

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. z 10. júla 2015 a postupom

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. júla 2015,

ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn.

z 8. septembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa ,

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 10. júla 2015 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. júla 2015,

ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2015.

Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 29. septembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 8. júla 2015 bolo voči sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre zločin znásilnenia podľa , prečin

ublíženia na zdraví podľa , prečin obmedzovania osobnej

slobody podľa a prečin nebezpečného vyhrážania podľa

.

Napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2015 bol

sťažovateľ vzatý do väzby podľa z dôvodov uvedených

v . Okresný súd týmto uznesením zároveň podľa

zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby

prijatím ponúknutého prevzatia záruky za ďalšie správanie obvineného, podľa § 80 ods. 1

písm. b) zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným

sľubom, podľa zamietol žiadosť sťažovateľa

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, podľa § 80 ods. 1

písm. c) rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka a podľa zamietol

žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. júla 2015 bolo napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. júla

2015 podľa a zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 10. júla 2015 vo výroku, ktorým okresný súd podľa

rozhodol „o nenahradení väzby obvineného dohľadom probačného

a mediačného úradníka“.

Napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2015

okresný súd podľa zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu podanú prostredníctvom obhajcu 21. augusta 2015.

Okresný súd týmto uznesením zároveň podľa

zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby prijatím ponúknutého prevzatia záruky za

ďalšie správanie obvineného, podľa zamietol

žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom, podľa § 80 ods. 1 písm. c)

zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a podľa zamietol žiadosť

sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Po podaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 bolo napadnutým rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2015 podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného

poriadku zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2015

vo výroku, ktorým okresný súd podľa zamietol žiadosť

sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou. Krajský súd týmto uznesením zároveň

podľa zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie

väzby peňažnou zárukou.

3. K namietanému porušeniu , resp. dohovoru postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2015 a postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015 sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Môj zdravotný stav je taký, že som uznaný za osobu s ťažkým zdravotným

postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %. V zmysle komplexného posudku Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny zo dňa 11.06.2012 mám priznanú kompenzáciu zvýšených

výdavkov na diétne stravovanie - „pri dodržiavaní prísnej diabetickej diéty.“ Pri mojej

hospitalizácii na Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave n. o., v novembri

2014 (hospitalizačná správa) mi bolo vysvetlené, ako sa mám stravovať a ako si mám

upravovať dávkovanie inzulínu. Monitoring glykémií som si mal vykonávať o 21.00 hod.,

medzi 02.00 a 03.00 hod. a o 07.00 hod. Bol som nastavený na inzulínoterapiu - Lantus 5-0-

0-40 j. sc., Apidra 4-5-7 j sc a medikamentóznu liečbu Vessel due F 1-0-1 a Thiogamma 600

mg 1-0-0. V prípade nepodávania inzulínu a diabetického jedla sa môj organizmus môže

dostať do kómy (lekárska správa zo dňa 14.07.2015).

Uvedené skutočnosti boli príslušníkom PZ známe už pri obmedzení mojej osobnej

slobody, nakoľko som mal so sebou dve inzulínové perá. Aj pri výsluchu v procesnom

postavení obvineného dňa 08.07.2015 som na to, že sa necítim byť zdravý, upozornil

vyšetrovateľa PZ. Napriek tomu na túto skutočnosť nijako nereagovali - inzulínoterapia

a medikamentózna liečba mi bola odopretá od času môjho zadržania. Nakoľko som

nemohol jesť inú ako diabetickú stravu, ktorú však na OR PZ nemali a ani ju nezabezpečili,

príslušníci OKP OR PZ Martin navštívili mojich rodičov až v nočných hodinách medzi

08.07.2015 a 09.07.2015 a až od nich mi zabezpečili stravu. V tomto čase sa však

vykonávali moje výsluchy a výsluch svedkyne poškodenej. Som toho názoru, že

nezabezpečenie adekvátnej stravy a liečby malo jediný cieľ - znemožniť, resp. aspoň oslabiť

moju obhajobu. Toto som napádal aj v sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné

konanie zo dňa 10.07.2015. S touto argumentáciou (podopretou čestným vyhlásením mojich

rodičov o tom, kedy ich navštívili príslušníci PZ za účelom získania adekvátnej stravy,

hospitalizačnou správou Národného endokrinologického a diabetologického ústavu n. o.,

komplexným posudkom ÚPSVaR Martin a lekárskou správou zo dňa 14.07.2015) sa

nadriadený súd vysporiadal v uznesení sp. zn.: - 54 zo dňa 20.07.2015 tak, že

som predsa uviedol vo svojom výsluchu, že mám cukrovku a že som mal dve inzulínové perá

a preto orgány prípravného konania nemali relevantné informácie, že nebudem schopný

sám sa obhajovať (str. 6 in fine). Nie je mi zrejmé, ako môže nadriadený súd tvrdiť, že dve

inzulínové perá boli adekvátne pre moju inzulínoterapiu. Fakt je ten, že som nemal inzulín

a ani predpísané lieky. Oba faktory sa nepriaznivo kombinovali aj s tým, že som nemal

diabetickú stravu. To, že som sa pokúšal v takejto situácii obhajovať nezľahčuje opísaný

stav. Nechápem, prečo Krajský súd v Žiline smeruje problematiku môjho zdravotného stavu

k povinnej obhajobe - aj ustanovený obhajca môže vykonávať obhajobu len

so spolupracujúcim klientom a nie s človekom, ktorý nemá zabezpečenú stravu a liečbu

(podľa hospitalizačnej správy a času jednotlivých úkonov sa dá zistiť, koľko jednotiek

inzulínu som vynechal). Čo bránilo príslušníkom PZ navštíviť mojich rodičov skôr? Nič,

prednosť však dostali úkony tak, aby mohlo byť realizované väzobné stíhanie za každú cenu.

Teda Krajský súd v Žiline vyhodnotil podstatu mojej sťažnosti nesprávne - nešlo primárne

o povinnú obhajobu, išlo o vystavenie podmienkam, ktoré podľa môjho názoru znamenajú

priame porušenie , resp. Dohovoru.»

4. K namietanému porušeniu , resp. dohovoru

postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2015 a postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015 sťažovateľ v sťažnosti

uvádza:

„Napriek tomu, že som požiadal o možnosť byť osobne prítomný pri výsluchu

svedkyne poškodenej dňa 08.07.2015, toto mi pre jej údajné trasenie a plač nebolo

umožnené. To ostro kontrastuje so zistením môjho obhajcu počas jej výsluchu zo dňa

29.07.2015, kedy sa počas opisovania údajných atakov smiala (môj obhajca si vyhotovoval

zvukový záznam z tohto výsluchu a poukázaním na jej smiech odôvodnil možnosť vykonania

vzájomnej konfrontácie, ktorú nakoniec vyšetrovateľka PZ vykonala dňa 11.08.2015,

vyhotovovanie zvukového záznamu je poznamenané v zápisnici). Vrátim sa však k výpovedi

svedkyne poškodenej zo dňa 08.07.2015. Nebolo to tak, že som mohol klásť otázky svedkyni

poškodenej prostredníctvom príslušníka OKP. Sedel som tam bez inzulínu, liekov a stravy

takmer tri hodiny a neviem, či výpoveď bola spontánna, alebo bola dotváraná a či vôbec

bola výpoveďou svedkyne poškodenej. Zápisnica o jej výsluchu mi bola daná iba na podpis,

ani mi nebolo umožnené ju prečítať (o dĺžke času môjho čítania v nej absentuje akýkoľvek

údaj, hoci je rozsiahla - z jednoduchého dôvodu - po jej vytlačení som ju musel podpísať).

Teda mi nebolo umožnené ani sa náležité obhajovať. Som toho názoru, že toto konanie je

porušením ustanovenia a

Dohovoru a rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie zo dňa 10.07.2015 a nadriadeného

súdu zo dňa 20.07.2015 na to nijakým spôsobom nereagovali.“

5. K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2015 a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2015 sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«V konaní boli následne zabezpečené viaceré dôkazné prostriedky. O. i. išlo

o výsledky toxikologicko - chemickej analýzy č. 251/2015 zo dňa 23.07.2015, z ktorých

vyplýva, že svedkyňa poškodená bola pod vplyvom látky α-PVP. Pri svojej výpovedi dňa

08.07.2015 však uviedla, že ona nemala nič (išlo o výpoveď, kde som nemohol byť

prítomný), „iba trošku hrušky.“ Pri podávaní trestného oznámenia dňa 07.07.2015 sa však

5 hodín po odchode odo mňa podrobila dychovej skúške s pozitívnym výsledkom (0,33

mg/L, č. 1. 67, vykonanie dychovej skúšky je konštatované v úvode zápisnice o trestnom

oznámení). To znamená, že svedkyňa poškodená pod vplyvom alkoholu v kombinácii

s látkou tzv. fireball klamala pri svojej výpovedi. A to napriek údajným predchádzajúcim

poučeniam o povinnostiach svedka. V tomto klamaní pokračovala aj vo svojom výsluchu

dňa 29.07.2015, kedy zase vypovedala, že mala len jeden dielik tejto látky, hoci o otázku

nižšie už hovorí o dvoch - troch dielikoch. Na konkrétne otázky (ktoré som nemohol položiť

už dňa 08.07.2015) sa začínajú objavovať zrazu široké medzery v pamäťovej stope svedkyne

poškodenej. Pri konfrontácii dňa 11.08.2015 už uviedla, že bola pod vplyvom drog a veci

nemusia byť presne tak, ako vypovedala, resp., že si poriadne nepamätá okolnosti

znásilnenia. Pripustila už, že nechcela odo mňa odísť, hoci ja som stále stíhaný za prečin

obmedzovania osobnej slobody Všetky tieto skutočnosti zhrnul môj obhajca v návrhu na

vykonanie dôkazov podanom na prvostupňový súd dňa 08.09.2015 po podaní obžaloby.

Týmito okolnosťami odôvodňoval potrebu vykonania znaleckého dokazovania znalcom -

psychológom. Tomuto súd vyhovel a vydal dňa 10.09.2015 príkaz na vyšetrenie duševného

stavu svedkyne poškodenej. Tu by som chcel uviesť, že neexistuje žiadny iný dôkazný

prostriedok o spáchaní zločinu znásilnenia a prečinu obmedzovania osobnej slobody okrem

vyššie opísaných výpovedí svedkyne poškodenej (a to vrátane gynekologického vyšetrenia),

ktorá podľa nej samotnej zaspala vedľa agresora po znásilnení.

Tieto skutočnosti uvádzam v nadväznosti na ustanovenie , 2 a 5

Slovenskej republiky. Tieto ustanovenia (ods. 2 a 5) „vťahujú“ zákon do ústavnoprávneho

rámca. Podobne je tomu v prípade ustanovenia čl. 5 Dohovoru. Ustanovenie § 71 ods. 1 Tr.

por. kladie mantinely potencionálnej svojvôli pri rozhodovaní o väzbe. Z výroku „doteraz

zistené skutočnosti“ je zrejmé, že ich posudzovanie musí byť vždy (v každom štádiu

väzobného stíhania ako jeho materiálnych podmienok) aktualizované. Vyššie opísané

skutočnosti vyplývajúce z obsahu vykonaného dokazovania však nenašli odozvu

v rozhodnutí Okresného súdu Martin sp. zn.: zo dňa 08.09.2015 a ani

Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -275 zo dňa 24.09.2015. Tieto rozhodnutia

sú neodôvodnené, nereagujú na zmenenú dôkaznú situáciu. Sú len automatizovaním

väzobného stíhania v prípade, že existuje záznam v registri trestov. Argumentáciou

z minulosti však nie je možné logicky bez ďalšieho odôvodňovať existenciu hrozby v zmysle

ustanovenia , osobitne, ak som v maximálnej možnej miere

spolupracoval s políciou (okrem priznania k niečomu, čo som nespravil). Zároveň som

ponúkol okamžitú ústavnú liečbu a peňažnú záruku, ktorá je spôsobilá zlikvidovať moju

rodinu. Ani Okresný súd Martin v rozhodnutí zo dňa 08.09.2015 a ani Krajský súd v Žiline

v rozhodnutí zo dňa 24.09.2015 však nebrali do úvahy ultima ratio väzobného stíhania.»

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 50

ods. 3 , ako aj jeho práva podľa , , 3, 4 a

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením sudcu

pre prípravné konanie Okresného súdu Martin sp. zn. z 10 júla 2015

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.

Základné práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 50

ods. 3 , ako aj jeho práva podľa , , 3, 4 a

ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -54 z 20.júla 2015, a konaním, ktoré mu

predchádzalo, porušené boli.

Základné práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn.:

z 8. septembra 2015 porušené boli.

Základné práva podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.:

z 24. septembra 2015 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: z 24. septembra 2015

zrušuje a prepúšťa z väzby na slobodu.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 296,44,- EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesťeur a štyridsaťštyri

eurocentov) na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Holubyho 51, 036 01 Martin,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

15. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú

III.

18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je:

a) namietané porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv podľa , , 3 a 4 a dohovoru

postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov o vzatí sťažovateľa do väzby (uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2015 a uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 20. júla 2015). Sťažovateľ tvrdí, že pri obmedzení osobnej slobody

príslušníkmi Policajného zboru bol vystavený podmienkam, ktoré predstavujú porušenie

, resp. dohovoru, s čím sa krajský súd podľa sťažovateľa náležite

nevysporiadal. Zároveň tvrdí, že jeho právo na obhajobu bolo porušené tým, že zápisnica

o výsluchu svedkyne  poškodenej z 8. júla 2015 mu bola daná iba na podpis, pričom ju

nemohol prečítať;

b) namietané porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov, ktorými nevyhoveli

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 24. septembra

2015). Sťažovateľ tvrdí, že tieto rozhodnutia všeobecných súdov sú neodôvodnené

a nereagujú na zmenenú dôkaznú situáciu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením okresného

súdu sp. zn. z 10. júla 2015 a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015

20. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 10. júla 2015 a namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného ustanovenia , môže ústavný súd poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa

ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto pokiaľ je o ochrane sťažovateľom

označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný

všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre

nedostatok svojej právomoci.

Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní

pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné

podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej

prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.

21. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. júla

2015 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 20. júla

2015.

Sťažovateľ podal sťažnosť taktiež proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2015.

V prípade oboch namietaných uznesení okresného súdu teda sťažovateľ využil

možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutým uzneseniam okresného

súdu, o ktorých bolo aj rozhodnuté.

22. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v častiach smerujúcich proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2015 a proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 8. septembra 2015 odmietol pre nedostatok právomoci podľa

.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015

23. Uznesením sp. zn. z 20. júla 2015 krajský súd rozhodoval

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. júla

2015, ktorým okresný súd vzal sťažovateľa do väzby.

24. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcu sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho

práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015, ústavný

súd zistil dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej oneskoreného podania.

Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

25. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny

názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

26. Podľa pravidiel na počítanie lehôt sa lehota určená podľa mesiacov končí

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň [ v spojení s

(ďalej len „OSP“)]. Lehota je zachovaná, ak je sťažnosť

podaná v posledný deň lehoty osobne v podateľni ústavného súdu alebo na poštovú

prepravu (rozhodujúci je dátum na poštovej obálke).

Zmeškanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti v zmysle citovaného § 53

ods. 3 neumožňuje odpustiť, pričom ide

o zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

).

27. Sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 20. júla 2015 nadobudlo v zmysle právoplatnosť

dňom rozhodnutia, t. j. 20. júla 2015, keďže proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu nepripúšťa sťažnosť. Vychádzajúc z už uvedeného to znamená,

že dvojmesačná lehota uvedená v uplynula

21. septembra 2015 ( v spojení s ).

Sťažnosť sťažovateľa podaná na poštovú prepravu 29. septembra 2015 je podaná zjavne po

uplynutí uvedenej lehoty, v dôsledku čoho ju vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015 nemožno považovať za

podanú včas.

Inak povedané, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2015, bola podaná až po uplynutí

zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty v zmysle

od kvalifikovanej právnej skutočnosti, ktorou je nadobudnutie právoplatnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu.

28. Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako

oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu sp. zn. z 24. septembra 2015

29. Uznesením sp. zn. z 24. septembra 2015 krajský súd rozhodoval

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, pričom sťažovateľ tomuto rozhodnutiu krajského súdu vytýka, že nie je

odôvodnené a nereaguje na zmenenú dôkaznú situáciu.

30. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcu sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho

práv uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2015, ústavný súd

zistil dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

31. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie

je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo

k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery

všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté

právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

33. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil sťažnosť

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2015.

34. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza

z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na

jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú spojitosť napadnutého uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 24. septembra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 ústavný súd považoval za potrebné uviesť najprv

podstatnú časť z rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2015:

«Dňa 28.8.2015 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry v Martine na tunajšom

súde na obvineného obžalobu sp. zn. zo dňa 27.8.2015, a to

pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., prečin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 Tr. zák., prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a pre

prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe, že

„dňa 6.7.2015 v presne nezistenom čase asi od 17.00 hod. v jednoizbovom byte č. 5 na

prízemí bytového domu na Ul. Nálepkovej č. 2 v Martine, najskôr verbálne útočil na svoju

priateľku , , pričom od nej žiadal, aby sa priznala, s kým

strávila víkend, vyhrážal sa jej, že živá nevyjde, že nie je nádej, aby prežila, že jej ukáže čo

je to byť krvavá, že si ju odsedí, že ju holú vyhodí cez okno, zo zamknutých dverí vybral

kľúče, ktoré neskôr odhodil na posteľ, ale tak, aby ich ona nikdy nemala na dosah,

nedovolil jej vziať si mobil, najprv ju fackal a potom ju bil už aj päsťami - najmä do hlavy,

zdrapil a ťahal ju za vlasy a hoci ho prosila, aby ju nechal a pustil von, neprestal, držal ju

za hlavu a päsťou ju opakovane udieral do tváre, kde sa schúlila na posteli a kryla si

vankúšmi hlavu, potom jej stiahol nohavice aj nohavičky, vulgárne nadával a proti jej vôli s

ňou vykonal pohlavný styk, hoci ho prosila, by ju nechal, napokon ho presvedčila, aby šiel

spať a na ďalší deň popoludní sa jej podarilo pod zámienkou stretnutia s matkou opustiť

byt, čím poškodenej , , trvale bytom ,

vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie a spôsobil jej fraktúru, bezvedomie ľahkého

stupňa, zlomeninu hrotovej časti nosa, hematóm na ľavom oku, hematóm na koreni nosa,

hematómy na krku, ľavej ušnici, bočnej hornej ploche ľavého ramena, hornej bočnej ploche

pravého ramena a v oblasti bedra vľavo, s predpokladanou dobou liečenia v rozsahu 7 -10

dní.“.

...

V predmetnej veci mal súd preukázané, že obv. má doposiaľ

v odpise registra trestov 1 záznam o rozhodnutí tunajšieho súdu v trestnej veci sp. zn.

. Hoci v danom prípade sa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol, nakoľko bol

účastný amnestie Prezidenta SR zo dňa 2.1.2013, táto zákonná fikcia nebráni tomu, aby súd

hodnotil osobu obvineného a jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti. Obvinený bol

rozsudkom OS Martin sp. zn. zo dňa 4.9.2012 právoplatne uznaný vinným zo

spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr.

zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným

odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 3 roky a uložením probačného dohľadu nad jeho

správaním v skúšobnej dobe, za súčasného uloženia obmedzenia, spočívajúceho v zákaze

požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a stretávania sa s osobami, ktoré

majú na neho negatívny vplyv, alebo ktoré boli jeho spolupáchateľmi, alebo účastníkmi na

trestnom čine.

Na základe spisového materiálu súd konštatuje, že doposiaľ zistené skutočnosti

nepochybne nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba bol spáchaný,

tento má znaky trestného činu, a je dôvodné podozrenie, že ho spáchal obvinený

. ( Dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov - zločinu znásilnenia podľa

§199 ods. 1 Tr. zák., prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., prečinu

obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. je v tomto štádiu konania preukázané predovšetkým

výpoveďami svedkyne poškodenej . Výpovede poškodenej potom priamo či

nepriamo potvrdzujú listinné a vecné dôkazy - najmä lekárske správy o jej vyšetreniach,

odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia súdneho lekárstva

, znalecké posudky znalcov z odboru psychiatrie o vyšetrení

duševného stavu poškodenej i obvineného, výsledky toxikologických vyšetrení krvi a moču

obvineného, fotodokumentácia zranení na tele poškodenej, fotografická dokumentácia SMS

správ výhražného a vulgárneho charakteru, ktoré mal obvinený zasielať poškodenej,

zápisnica o ohliadke miesta činu a iné. Podľa záverov znaleckého posudku o vyšetrení

duševného stavu obvineného č. 07, 02/2015 (znalci z odboru psychiatrie

, ) bolo konštatované, že obvinený trpí syndrómom

závislosti od viacerých psychoaktívnych látok a v čase spáchania činu išlo u neho o poruchy

psychiky a správania potencované účinkom psychoaktívnych látok u abnormne

štruktúrovanej osobnosti už so známkami degradácie. Pobyt obvineného na slobode je

potenciálne nebezpečný pre spoločnosť v prípade ak bude v užívaní psychoaktívnych látok

pokračovať. Znalci tiež doporučili nariadenie ochrannej ústavnej odvykacej liečby.

Dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných trestných činov sa teda nerozptýlilo, práve

naopak, keďže prokurátorka OP Martin dňa 28.8.2015 podala na obv.

obžalobu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na

slobodu podanú prostredníctvom obhajcu pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa

21.8.2015 posúdil ako nedôvodnú a túto podľa zamietol. Súd po

zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby už osobitným výrokom nerozhodoval o ponechaní

obvineného vo väzbe podľa . Súd postupoval v súlade

s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré bolo zverejnené v Zbierke

stanovísk NS a súdov SR č. 1/2013, a z ktorého vyplýva, že ak súd rozhoduje o väzbe po

podaní obžaloby v zmysle , teda postupom podľa alebo 4

, je takýmto rozhodnutím aj rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z

väzby. V takom prípade súd už nebude rozhodovať o ponechaní obvineného vo väzbe (§ 72

ods. 1 písm. e/ ), alternatívne o jeho prepustení z väzby bez predchádzajúcej žiadosti

obvineného ( ).

Senát okresného súdu dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného sa nezmenili

a tieto naďalej trvajú. Pokiaľ ide o konkrétne dôvody tzv. preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c/ , súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie uznesenia sp. zn.

zo dňa 10.7.2015 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 20.7.2015 ), ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí

obv. do väzby. Obvinený bol v nedávnej minulosti súdne postihnutý vyššie

uvedeným rozsudkom sp. zn. za spáchanie trestného činu (zločinu) v súvislosti

s prechovávaním omamných a psychotropných látok - kanabinoidov a metamfetamínu.

Rozsudkom uložený podmienečný trest ako i obmedzenia určené v rámci podmienok

probačného dohľadu u obvineného zjavne neboli dostatočné k tomu, aby sa vyvaroval

zneužívania rôznych návykových látok, nedopúšťal sa ďalšieho protiprávneho konania

a viedol riadny život. V prípravnom konaní boli v rámci dokazovania toxikologicko-

chemickou analýzou zistené vo vzorkách moču u obvineného rovnaké látky (kanabinoidy

a metamfetamín) a naviac i α-pyrolidínovalerofenón (α-PVP ) a vo vzorkách krvi taktiež

prítomnosť metamfetamínu a α-PVP. Navyše zo záverov znaleckého dokazovania vyplýva,

že u obvineného sa rozvinul syndróm závislosti od viacerých psychoaktívnych látok a ide

o osobnosť emočne labilnú, degradovanú, so sklonmi k agresívnemu a disociálnemu

správaniu (poruchy psychiky a správania potencované účinkom psychoaktívnych látok).

Podľa záveru súdu sú naplnené všetky formálne ako i materiálne podmienky preventívnej

väzby podľa . Obdobne ako pri rozhodovaní sudcu pre

prípravné konanie boli zo strany obvineného resp. aj jeho rodinných príslušníkov

navrhované možnosti na nahradenie väzby inými zákonnými inštitútmi, tak ako sú uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia. Súd po posúdení všetkých uvedených možností

nahradenia väzby u obvineného dospel k presvedčeniu, že tieto inštitúty by neboli v danom

prípade postačujúce. Vzhľadom na charakteristiku osoby obvineného, druh a závažnosť

trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný ako i v minulosti mu uložené sankcie a obmedzenia

(ktoré neviedli k naplneniu sledovaného účelu) podľa záveru súdu i v danom štádiu

trestného konania naďalej hrozí neprimerané riziko pokračovania v páchaní trestnej

činnosti v prípade pobytu obvineného na slobode. Nie je dôvodné predpokladať, že

ponúkané inštitúty nahrádzajúce väzbu ako zaisťujúci prostriedok v trestnom konaní by boli

dostatočnou zárukou toho, že obvinený sa skutočne podrobí odvykacej liečbe na báze

dobrovoľnosti, nebude viac zneužívať návykové látky, či dopúšťať sa pod ich vplyvom

ďalšieho protiprávneho konania. Súd preto návrhy na nahradenie väzby obvineného či už

prijatím písomného sľubu, zárukou dôveryhodnej osoby, dohľadom probačného

a mediačného úradníka ako i peňažnou zárukou zamietol ako nedôvodné.»

35. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 24. septembra 2015

v podstatnom uviedol:

„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr.

por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a

zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote, oprávneným subjektom a že táto je

čiastočne dôvodná, aj keď z iného dôvodu, než v nej uvedeného.

Zo spisu je zrejmé, že na obžalovaného bola podaná obžaloba pre viaceré úmyselné

trestné činy, z ktorých jeden je aj zločinom - znásilnenie podľa § 199 ods. 1 Tr. zák.

V súčasnom štádiu konania možno aj podľa názoru krajského súdu na základe

zadovážených dôkazov považovať postavenie obžalovaného pred súd za dôvodné. Pokiaľ ide

o dôvody, pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby - v zmysle ,

tieto ani podľa názoru krajského súdu nepominuli a trvajú aj v súčasnom štádiu konania.

Ako už konštatoval prvostupňový súd, obžalovaný sa už v minulosti dopustil

protispoločenského konania, aj keď jeho odsúdenie je s účinkami zahladenia. Takéto

správanie však charakterizuje osobu obžalovaného ako osobu so sklonom k páchaniu

protispoločenskej činnosti - v teraz posudzovanej veci ako páchateľa viacerých trestných

činov, pre ktoré je trestne stíhaný. Nesporný je aj fakt vyplývajúci zo spisu, že obžalovaný je

osobou závislou na drogách. Okrem iného je stíhaný aj za vyhrážanie sa poškodenej

zabitím. Tieto skutočnosti aj v súčasnom štádiu konania dostatočne odôvodňujú obavu, že

obžalovaný by v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v páchaní trestnej činnosti

obdobného charakteru - násilnej, prípadne existuje obava, že svoje vyhrážky voči

poškodenej by uskutočnil, najmä keď ide o osobu drogovo závislú. Výrok okresného súdu

o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby preto považuje krajský súd za

zákonný.

Za zákonné považuje krajský súd aj výroky, ktorými boli podľa § 80 ods. 1 písm. a),

b), c) zamietnuté žiadosti obžalovaného o nahradenie väzby vyššie uvedenými

inštitútmi. Ani podľa názoru krajského súdu vzhľadom na charakter a množstvo trestných

činov, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, ako aj vzhľadom na jeho osobu - ako drogovo

závislú, nemožno považovať inštitúty navrhnuté obžalovaným na nahradenie jeho väzby za

dostatočné. Krajský súd je toho názoru, že takáto náhrada väzby by sa v danom prípade

javila ako nedostatočná. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu nie je

možné konštatovať ani celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením

vyššie uvedenými inštitútmi.

V súvislosti s väzobnými dôvodmi obžalovaného sa krajský súd nestotožňuje

so sťažnostnými námietkami obžalovaného ohľadom pravdivosti, resp. nepravdivosti

výpovede poškodenej. Poškodená bola opakovane vypočutá a podľa názoru krajského súdu

zo spisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenú pochybnosť o jej

vierohodnosti. Ani skutočnosť, že rodičia obžalovaného ponúkli peňažnú záruku vo výške

20.000,-Eur neznamená, že účel väzby obžalovaného možno v jeho prípade dostatočne

nahradiť peňažnou zárukou. Na zákonnosť rozhodnutia prvostupňového súdu nemá vplyv

ani skutočnosť, že obžalovaný prejavil ochotu podstúpiť ústavné liečenie.

V súvislosti s námietkami obžalovaného, že rozhodnutie súdu je také, ako by za

daného stavu neexistovali pre neho možnosti nahradenia väzby, krajský súd

poznamenáva, že inštitúty na nahradenie väzby sú len možnosťou nahradenia väzby, ale nie

právom obžalovaného.

Okresný súd rozhodol správne pokiaľ väzbu obžalovaného nenahradil ani peňažnou

zárukou, ktorú ponúkli rodičia obžalovaného. Ani krajský súd nepovažuje takúto možnosť

náhrady väzby v prípade obžalovaného za dostatočne účelnú z dôvodov, na ktoré poukázal

pri iných inštitútoch navrhnutých obžalovaným. Prvostupňový súd však nepostupoval

procesné správne, keď rozhodoval o ponuke peňažnej záruky podľa ,

nakoľko postup podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy ak už je peňažná záruka

zložená. Keďže v predmetnej veci ešte nešlo o zloženú peňažnú záruku, ale len o jej ponuku,

procesné správny postup je podľa Toto procesné pochybenie

okresného súdu na základe podanej sťažnosti napravil krajský súd sám, tak ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

36. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako

aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 ().

37. Ústavný súd vo svojej judikatúre k opakovane uviedol, že

vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

38. Ústavný súd však zároveň pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,

ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách ().

39. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na

vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov

zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej

slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

40. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

41. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

42. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale

taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred

zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

43. Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre

účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré

odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia

trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných

článkov a dohovoru vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c.

Rakúsko, 1991).

44. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktorého

dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich

odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) , pre ktorý aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode,

nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa .

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným

dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Okresný súd vymedzil dôvod väzby podľa jeho

zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal o. i. na to, že v prípade

sťažovateľa zlyhala preventívna a výchovná funkcia trestu odňatia slobody, ktorý mu bol

v predchádzajúcom období uložený. Okresný súd navyše poukázal aj na zo spisu

vyplývajúcu nespornú skutočnosť, že sťažovateľ je osobou závislou na drogách, ktorá je

o. i. iného stíhaná aj za vyhrážanie sa poškodenej zabitím, čo taktiež odôvodňuje obavu, že

sťažovateľ by v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v páchaní násilnej trestnej

činnosti, resp. odôvodňuje obavu, že uskutoční svoje vyhrážky voči poškodenej. Krajský

súd vo svetle záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného

súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové závery odôvodňujúce

preventívnu väzbu, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu

sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania obvineného, tak ako to vyplýva aj

z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c), podľa ktorého argumentum

a simili „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže

vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody

byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení

stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,

č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,

č. 20197/03, § 69].“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012.). Samotná judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva v zásade identifikovala štyri potenciálne dôvody väzby sťažovateľa

ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní (Khodorkovskiy c.

Rusko z 31. 5. 2011), medzi ktoré zaradila aj riziko páchania ďalších trestných činov

(Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969), ktorý bol uplatnený aj v prípade sťažovateľa,

pričom krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím v sťažnostnom konaní podporil

napadnuté rozhodnutie okresného súdu o väzbe sťažovateľa z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) .

45. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej

neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s hodnotením

dôkaznej situácie krajským súdom vníma ústavný súd ako tendenčné.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri

vznesení obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe

postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil

znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá

existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od

všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia

z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia

sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku

čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo

vyvracia) práve dokazovaním, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru:

„Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné

k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému

království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též

Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na

nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné

k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze

trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04

a č. 8723/05, § 75, ]“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby podľa

rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného

konania (m. m. , ).

Ako pritom vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, v predmetnej veci sa

v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných

trestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže prokurátorka

Okresnej prokuratúry Martin 28. augusta 2015 podala na sťažovateľa obžalobu. Pokiaľ

pritom ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa pravdivosti, resp. nepravdivosti výpovede

poškodenej, krajský súd správne poukázal na to, že poškodená bola opakovane vypočutá,

pričom konštatoval, že zo spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by v čase rozhodovania

krajského súdu odôvodňovali opodstatnenú pochybnosť o jej vierohodnosti.

46. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní

postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby

posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou

a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom

konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové

a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa

a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby

boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala

z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný

súd zistí splnenie tvrdených predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči

svojvôľu a nezákonnosť ich postupov ().

47. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že

trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (, , , ,

, , ). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba

jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (),

prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného

súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,

v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým

procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný

poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie

v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného

konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú

potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností

mu za vinu kladených. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého

trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany

základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých

procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému poskytuje

(, , ).

48. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 24. septembra 2015, ktorým

sa v druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, v spojení

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2015 jasne a presvedčivo

odôvodnil danosť väzobného dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v danom štádiu súdneho konania. Krajský súd v spojení s uznesením

okresného súdu vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľa, pričom

ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych

predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne.

Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením

okresného súdu) v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že

vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd

založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa ,

a všetkých okolností danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne.

Krajský súd na námietky sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby odpovedal dostatočne, a preto aj ústavný súd toto uznesenie považuje

za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné.

Prijaté právne závery krajského súdu so zreteľom na skutkový stav nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť

k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 , resp.

práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

49. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru,

podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ), sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

50. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

51. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016