Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 569/2017
PDF · 265.31 KB
No categories available
III. ÚS 569/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš
Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Tomáš Tomčovčík, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. 1 Tp 10/2016 z 3. septembra 2016
a sp. zn. 1 T 10/2016 zo 16. novembra 2016 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 4 Tpo 22/2016 zo 6. decembra 2016, sp. zn. 1 Tos 5/2017 z 31. januára 2017,
sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Tomáš Tomčovčík, doplnená podaním doručeným ústavnému súdu
31. augusta 2017. V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5; čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 10/2016 z 3. septembra 2016, sp. zn. 1 T 10/2016
zo 16. novembra 2016 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Tpo 22/2016 zo 6. decembra 2016, sp. zn. 1 Tos 5/2017 z 31. januára 2017, sp. zn.
1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo vedené
trestné stíhanie pre zločiny sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), výroby detskej pornografie podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného zákona,
rozširovania detskej pornografie podľa § 369 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona
a vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, v rámci ktorého bol
sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 10/2016 z 3. septembra 2016 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 20/2016 z 20. septembra 2016 vzatý do väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Z príloh sťažnosti súčasne vyplynulo,
že vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu súdneho konania, keď bol prvostupňovým, zatiaľ
neprávoplatným rozsudkom uznaný vinným zo zločinov sexuálneho zneužívania
podľa § 201 Trestného zákona, výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1 Trestného
zákona a prečinu rozširovania detskej pornografie podľa § 369 ods. 1 Trestného zákona.
3. Sťažovateľ podal 21. októbra 2016 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
a návrh na jej nahradenie písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 10/2016 zo 16. novembra 2016 predmetnú
žiadosť zamietol a neprijal ponúknuté prostriedky nahrádzajúce väzbu. Sťažnosť podaná
sťažovateľom proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tpo 22/2016 zo 6. decembra 2016, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa napravil
nedostatky prvostupňového rozhodnutia, a to absenciu uvedenia konkrétnych skutočností
odôvodňujúcich väzbu, podrobnejším odôvodnením. Sťažovateľ uvádza, že jeho advokátovi
bolo druhostupňové uznesenie doručené 21. decembra 2016.
4. Nasledujúcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a návrh na jej nahradenie
písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka uplatnil
sťažovateľ po podaní obžaloby na jeho osobu, a to 10. januára 2017, avšak aj táto bola
uznesením okresného súdu sp. zn. 9 T 1/2017 z 18. januára 2017 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tos 5/2017 z 31. januára 2017 zamietnutá a ponúknuté prostriedky
nahrádzajúce väzbu boli odmietnuté. Sťažovateľ dopĺňa, že označené uznesenie krajského
súdu bolo doručené jeho advokátovi 20. februára 2017.
5. Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a návrh na jej nahradenie
písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka sťažovateľ
podal 9. marca 2017. Okresný súd ju uznesením sp. zn. 9 T 1/2017 z 22. marca 2017
zamietol a ponúknuté prostriedky nahrádzajúce väzbu neprijal. Nadriadený súd sťažnosti
sťažovateľa podanej proti tomuto uzneseniu okresného súdu nevyhovel. Druhostupňové
rozhodnutie sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené
10. mája 2017.
6. V podaní doručenom 31. augusta 2017 sťažovateľ ústavný súd oboznámil, že
4. júla 2017 uplatnil ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd
uznesením sp. zn. 9 T 1/2017 zo 4. júla 2017 zamietol a nenahradil väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.
7. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že prvotné uznesenie
okresného súdu o jeho vzatí do väzby „nebolo absolútne odôvodnené“, a rovnako
za neodôvodnené považuje aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 10/2016
zo 16. novembra 2016, ktoré podľa jeho vyjadrenia „bolo obmedzené len na formálny opis
skutku, konštatovanie dôvodnosti väzby, pričom rovnako ako predošlé rozhodnutia o väzbe
ani predmetné uznesenie neobsahovalo uvedenie žiadnych konkrétnych skutočností, ktoré by
odôvodňovali väzbu sťažovateľa“. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ
dôvodí: «Predmetné závažné pochybenie prvostupňového súdu konštatoval aj Krajský súd
Prešov v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4Tpo/22/2016 zo dňa 06.12.2016, avšak mal za to, že
dané pochybenie prvostupňového súdu napravil jeho podrobnejšou argumentáciou. Nie je
možné stotožniť sa s takouto „nápravou“ nezákonnosti rozhodnutia prvostupňového, a to
už uvedenou podrobnejšou argumentáciou v odôvodnení uznesenia druhostupňového súdu.
Nakoľko práve neodôvodnením prvostupňového rozhodnutia, teda neuvedením konkrétnych
dôkazov a konkrétnych skutočností, o ktoré oprel svoje zistenia a úvahy, ktorými sa
spravoval pri vyvodení svojich záverov mi bola ako obvinenému odňatá možnosť sťažnosťou
sa proti nim účinne brániť.»
8. Sťažovateľ tiež argumentuje, že rozhodovanie o jeho žiadostiach o prepustenie
z väzby na slobodu z 21. októbra 2016, 10. januára 2017, 9. marca 2017 a zo 4. júla 2017
nezodpovedalo požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzobných veciach, keďže
vo všetkých štyroch prípadoch presahovala doba, ktorá uplynula od prvostupňového
rozhodnutia až do vydania rozhodnutia druhostupňového, resp. jeho doručenia, lehotu
jedného mesiaca, čo považuje sťažovateľ za neprípustné.
9. Sťažovateľ ďalej postupu konajúcich súdov pri rozhodovaní o jeho väzbe vytýka,
že sa rozhodovanie malo opierať o dôkazy, a to výpovede svedkov, ktoré boli vykonané
pred vznesením obvinenia jeho osobe. Sťažovateľ považuje takéto výpovede
za nepoužiteľné pre zdôvodnenie jeho väzby.
10. Neodôvodnenosť svojej väzby sa sťažovateľ napokon pokúša obhájiť tvrdením,
že doterajšie výsledky dokazovania jeho vinu za stíhané skutky nepotvrdzujú, čo vylučuje
splnenie materiálnej podmienky ako jednej zo štyroch predpokladov na dlhšiu dobu
trvajúcej väzby.
11. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 1 Tp 10/2016
z 3. septembra 2016 a sp. zn. 1 T 10/2016 zo 16. novembra 2016 a tiež uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 22/2016 zo 6. decembra 2016, sp. zn. 1 Tos 5/2017
z 31. januára 2017, sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017
z 15. augusta 2017, zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať v porušovaní
označených práv sťažovateľa, uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Tos 15/2017
z 15. augusta 2017 zrušil, vec sťažovateľa vrátil krajskému súdu na nové konanie a priznal
mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.
13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode,
vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa uznesení okresného súdu, sp. zn. 1 Tp 10/2016
z 3. septembra 2016 a sp. zn. 1 T 10/2016 zo 16. novembra 2016 ústavný súd konštatuje
existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je
nedostatok právomoci ústavného súdu. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti
poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu
potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby.
Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho
základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti označeným
prvostupňovým rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí
tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
15. Vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 22/2016
zo 6. decembra 2016 a sp. zn. 1 Tos 5/2017 z 31. januára 2017 ústavný súd poukazuje
na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno sťažnosť podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom
konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom
súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď
vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti
ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
16. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 19. júna 2017 (na poštovú
prepravu odovzdaná 15. júna 2017) bola vo vzťahu k obom označeným namietaným
uzneseniam krajského súdu podaná po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch
mesiacov, ktorá sťažovateľovi v prípade prvého uvedeného uznesenia krajského súdu
zo 6. decembra 2016 (doručené sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia 21. decembra 2016)
uplynula 21. februára 2017 a v prípade druhého uvedeného uznesenia krajského súdu
z 31. januára 2017 (doručené sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia 20. februára 2017)
uplynula 20. apríla 2017. Sťažovateľ podal svoju sťažnosť vo vzťahu k obom označeným
druhostupňovým rozhodnutiam krajského súdu oneskorene a zmeškanie lehoty nie je
možné zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť posúdil v tejto
časti ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú
odmietol.
17. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn.
10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017.
18. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila
záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa
rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania
súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti
obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6
dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovaniu o väzbe (Neumeister c. Rakúsko
z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej
kontrole väzby v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je
preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie však čl. 5
ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium rozhodovania o väzbe (primárne
rozhodnutie o vzatí do väzby).
19. Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu, konania všeobecných súdov, ktorými
sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci
samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch
občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania
o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu
a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa
preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom
trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie
týkajúce sa väzby.
20. Aj pokiaľ ide o vzťah čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu
k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08,
21. Na základe skutočností uvedených v bodoch č. 16 až 19 ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 5 ods. 3 dohovoru uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutými uzneseniami
krajského súdu v konaní o väzbe a obsahom čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 5
ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
23. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
24. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 smeruje aj proti uzneseniam krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017, ktorými
krajský súd zamietol sťažnosti sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovým uzneseniam
okresného súdu, ktorými nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu spojeným s návrhom na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom
alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.
25. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04). Ústavný súd teda
zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu jeho úlohou nebolo
preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje
rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak
odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
26. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania
o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným
spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom
zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri
napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).
27. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch č. 24 a 25 posudzoval ústavný
súd aj časť námietok sťažnosti sťažovateľa smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 12/2017 z 20. apríla 2017 a sp. zn. 10 Tos 15/2017 z 15. augusta 2017.
28. Pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí okresného súdu o zamietnutí žiadostí
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. marca 2017 a zo 4. júla 2017 krajský súd posudzoval
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. V intenciách námietok
sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu okresného
súdu z 22. marca 2017, krajský súd k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby
poukázal na vykonané dokazovanie, a to na výpoveď poškodenej a výpovede ďalších
špecifikovaných svedkov ako ďalší relevantný dôkaz – fotografia v mobilnom telefóne,
resp. ďalšie dôkazy podrobne popísané vo vydanom rozsudku okresného súdu zo 4. júla
2017. Podľa názoru krajského súdu prezentuje toto dokazovanie dôkaznú situáciu v rozsahu
podporujúcom splnenie jedného z aspektov materiálnych podmienok väzby, a síce že
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli
spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal
sťažovateľ. Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu námietky
o nepoužiteľnosti výpovedí získaných pred vznesením obvinenia pri väzobnom
rozhodovaní. I napriek tomu, že argumentáciu tohto charakteru neuplatnil sťažovateľ
v sťažnostnom konaní pred krajským súdom, ústavný súd k nej nad rámec zaujal svoje
stanovisko, a v tejto súvislosti sťažovateľovi pripomína, že vykonané dokazovanie má vždy
podporiť príslušné štádium trestného konania, v danom prípade väzobné rozhodovanie,
pre ktoré je relevantné ako jeden z materiálnych predpokladov väzby dôvodné podozrenie,
nie istota zo spáchania skutkov obžalovaným, ktorá je relevantným podkladom
pre odsúdenie. Vzhľadom na túto okolnosť sú v štádiu väzobného rozhodovania svedecké
výpovede získané pred vznesením obvinenia ako podklad rozhodovania akceptovateľné.
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby
prezentoval krajský súd skutočnosti, ktoré podľa neho u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú
obavu z pokračovania v trestnej činnosti a vylučujú možnosť náhrady väzby inými
prostriedkami. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na povahu a osobitné okolnosti
vyšetrovanej trestnej činnosti a tiež na predchádzajúcu deliktuálnu minulosť sťažovateľa
svedčiacu o viacerých spáchaných priestupkoch, v jednom prípade priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu vyznačujúcemu sa útokom na dôstojnosť iného človeka.
V neposlednom rade v tomto smere krajský súd odkázal aj na znalecký posudok
vykresľujúci z hľadiska sociability negatívne osobnostné rysy sťažovateľa. K námietkam
sťažovateľa o procesných pochybeniach okresného súdu predostrel krajský súd podrobnú
interpretáciu aplikovaných trestnoprocesných ustanovení, na základe ktorej kvalifikoval
postup okresného súdu ako procesne perfektný.
29. Na podklade skutočností uvedených v predchádzajúcom bode ústavný súd
konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej
úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,
ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných
pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd
v odôvodnení svojich oboch väzobných rozhodnutí relevantným otázkam formulovaným
sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Dospel
k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru,
preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
30. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa prezentované v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, ktoré sa sťažovateľ neprípustne pokúša preniesť na všetky etapy
rozhodovania o jeho väzbe a ktoré sa podľa názoru ústavného súdu vzťahujú iba
k rozhodovaniu o jednej z jeho žiadostí o prepustenie z väzby, a to žiadosti z 21. októbra
2016 (podľa vyjadrenia sťažovateľa nahradil krajský súd odôvodnením svojho sťažnostného
rozhodnutia zo 6. decembra 2016 nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia),
odkazuje ústavný súd na bod č. 15, v ktorom konštatoval oneskorenosť vymedzenej časti
sťažnosti.
31. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj
na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už
v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou
urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska
požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.
V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania
nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03).
32. Sťažovateľ namietal porušenie požiadavky neodkladnosti rozhodovania o jeho
žiadostiach o prepustenie z väzby z 21. októbra 2016, 10. januára 2017, 9. marca 2017
a zo 4. júla 2017. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby z 21. októbra 2016 okresný súd rozhodol uznesením zo 16. novembra
2016, teda s odstupom 26 dní. Toto uznesenie bolo vyhlásené v prítomnosti sťažovateľa,
ktorý hneď po jeho vyhlásení podal proti nemu sťažnosť. O podanej sťažnosti, ktorej
odôvodnenie sťažovateľ doplnil 21. novembra 2016, rozhodol krajský súd uznesením
zo 6. decembra 2016, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. decembra 2016. Od doplnenia
odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o sťažnosti) do dňa
doručenia druhostupňového rozhodnutia advokátovi sťažovateľa uplynula doba presne
jedného mesiaca. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. januára 2017 okresný
súd rozhodol uznesením z 18. januára 2017, teda s odstupom 8 dní, pričom hneď
po vyhlásení tohto uznesenia podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť, ktorej dôvody doplnil
podaním z 20. januára 2017. O podanej sťažnosti krajský súd rozhodol uznesením
z 31. januára 2017, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 20. februára 2017. Od doplnenia
odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o sťažnosti) do dňa
doručenia druhostupňového rozhodnutia advokátovi uplynula doba presne jedného mesiaca.
O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. marca 2017 rozhodol okresný súd
uznesením z 22. marca 2017, teda s odstupom 13 dní, a hneď po jeho vyhlásení sťažovateľ
podal proti nemu sťažnosť. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd, ktorému bolo
doručené doplnenie odôvodnenia sťažnosti 5. apríla 2017 uznesením z 20. apríla 2017, ktoré
bolo podané na poštovú prepravu 5. mája 2017 a sťažovateľovi doručené 10. mája 2017.
Od doplnenia odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o
sťažnosti) do dňa odoslania druhostupňového rozhodnutia uplynula teda doba jedného
mesiaca a rozhodnutie bolo doručené s odstupom ďalších 5 dní, k doručeniu teda došlo
s celkovým odstupom jedného mesiaca a 5 dní. O poslednej zo žiadostí sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú sťažovateľ podal 4. júla 2017, priamo na hlavnom
pojednávaní rozhodol okresný súd bezodkladne 4. júla 2017, pričom technický úkon
predloženia spisového materiálu nadriadenému súdu spolu so sťažnosťou, ktorú sťažovateľ
proti jeho rozhodnutiu priamo na hlavnom pojednávaní uplatnil, realizoval okresný súd
podľa zistení ústavného súdu 1. augusta 2017. Celková doba prvostupňového rozhodovania
okresného súdu spolu s realizáciou pomocného technického úkonu predloženia spisu a
sťažnosti predstavuje dobu 27 dní. Doba konania na druhom stupni od predloženia sťažnosti
a spisového materiálu krajskému súdu 1. augusta 2017 až do vydania rozhodnutia
15. augusta 2017, resp. jeho doručenia sťažovateľovi 21. augusta 2017 predstavuje celkovo
21 dní.
33. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania
lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietanými čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva
z predchádzajúceho bodu, s výnimkou jediného prípadu, okresný súd a krajský súd
pri svojom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa stanovený limit jedného mesiaca neprekročili.
Pokiaľ ide o jediný z uvedených prípadov, presiahnutie lehoty jedného mesiaca o dĺžku
5 dní ústavný súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (keď prvostupňový súd
rozhodol o žiadosti sťažovateľa v naozaj krátkej dobe s odstupom iba 13 dní od podania
žiadosti sťažovateľa) nehodnotí ako tak závažný exces, ktorý by dosahoval intenzitu
porušenia sťažovateľom namietaných práv. V kontexte uvedeného sa tak námietka
sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania väzby
v zmysle záruk vyplývajúcich z označených článkov ústavy a dohovoru javí ako zjavne
neopodstatnená.
34. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017