Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 569/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš

Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Tomáš Tomčovčík, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a 4 a a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. z 3. septembra 2016

a sp. zn. zo 16. novembra 2016 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 6. decembra 2016, sp. zn. z 31. januára 2017,

sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn. z 15. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Tomáš Tomčovčík, doplnená podaním doručeným ústavnému súdu

31. augusta 2017. V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa

, 2 a 5; a 4 a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 3. septembra 2016, sp. zn.

zo 16. novembra 2016 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. decembra 2016, sp. zn. z 31. januára 2017, sp. zn.

z 20. apríla 2017 a sp. zn. z 15. augusta 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo vedené

trestné stíhanie pre zločiny sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), výroby detskej pornografie podľa ustanovenia ,

rozširovania detskej pornografie podľa a

a vydierania podľa a , v rámci ktorého bol

sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. septembra 2016 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2016 vzatý do väzby

z dôvodov podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Z príloh sťažnosti súčasne vyplynulo,

že vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu súdneho konania, keď bol prvostupňovým, zatiaľ

neprávoplatným rozsudkom uznaný vinným zo zločinov sexuálneho zneužívania

podľa , výroby detskej pornografie podľa Trestného

zákona a prečinu rozširovania detskej pornografie podľa .

3. Sťažovateľ podal 21. októbra 2016 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

a návrh na jej nahradenie písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2016 predmetnú

žiadosť zamietol a neprijal ponúknuté prostriedky nahrádzajúce väzbu. Sťažnosť podaná

sťažovateľom proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 6. decembra 2016, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa napravil

nedostatky prvostupňového rozhodnutia, a to absenciu uvedenia konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich väzbu, podrobnejším odôvodnením. Sťažovateľ uvádza, že jeho advokátovi

bolo druhostupňové uznesenie doručené 21. decembra 2016.

4. Nasledujúcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a návrh na jej nahradenie

písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka uplatnil

sťažovateľ po podaní obžaloby na jeho osobu, a to 10. januára 2017, avšak aj táto bola

uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2017 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2017 zamietnutá a ponúknuté prostriedky

nahrádzajúce väzbu boli odmietnuté. Sťažovateľ dopĺňa, že označené uznesenie krajského

súdu bolo doručené jeho advokátovi 20. februára 2017.

5. Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a návrh na jej nahradenie

písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka sťažovateľ

podal 9. marca 2017. Okresný súd ju uznesením sp. zn. z 22. marca 2017

zamietol a ponúknuté prostriedky nahrádzajúce väzbu neprijal. Nadriadený súd sťažnosti

sťažovateľa podanej proti tomuto uzneseniu okresného súdu nevyhovel. Druhostupňové

rozhodnutie sp. zn. z 20. apríla 2017 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené

10. mája 2017.

6. V podaní doručenom 31. augusta 2017 sťažovateľ ústavný súd oboznámil, že

4. júla 2017 uplatnil ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd

uznesením sp. zn. zo 4. júla 2017 zamietol a nenahradil väzbu sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 15. augusta 2017, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.

7. V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že prvotné uznesenie

okresného súdu o jeho vzatí do väzby „nebolo absolútne odôvodnené“, a rovnako

za neodôvodnené považuje aj uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2016, ktoré podľa jeho vyjadrenia „bolo obmedzené len na formálny opis

skutku, konštatovanie dôvodnosti väzby, pričom rovnako ako predošlé rozhodnutia o väzbe

ani predmetné uznesenie neobsahovalo uvedenie žiadnych konkrétnych skutočností, ktoré by

odôvodňovali väzbu sťažovateľa“. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ

dôvodí: «Predmetné závažné pochybenie prvostupňového súdu konštatoval aj Krajský súd

Prešov v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo dňa 06.12.2016, avšak mal za to, že

dané pochybenie prvostupňového súdu napravil jeho podrobnejšou argumentáciou. Nie je

možné stotožniť sa s takouto „nápravou“ nezákonnosti rozhodnutia prvostupňového, a to

už uvedenou podrobnejšou argumentáciou v odôvodnení uznesenia druhostupňového súdu.

Nakoľko práve neodôvodnením prvostupňového rozhodnutia, teda neuvedením konkrétnych

dôkazov a konkrétnych skutočností, o ktoré oprel svoje zistenia a úvahy, ktorými sa

spravoval pri vyvodení svojich záverov mi bola ako obvinenému odňatá možnosť sťažnosťou

sa proti nim účinne brániť.»

8. Sťažovateľ tiež argumentuje, že rozhodovanie o jeho žiadostiach o prepustenie

z väzby na slobodu z 21. októbra 2016, 10. januára 2017, 9. marca 2017 a zo 4. júla 2017

nezodpovedalo požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzobných veciach, keďže

vo všetkých štyroch prípadoch presahovala doba, ktorá uplynula od prvostupňového

rozhodnutia až do vydania rozhodnutia druhostupňového, resp. jeho doručenia, lehotu

jedného mesiaca, čo považuje sťažovateľ za neprípustné.

9. Sťažovateľ ďalej postupu konajúcich súdov pri rozhodovaní o jeho väzbe vytýka,

že sa rozhodovanie malo opierať o dôkazy, a to výpovede svedkov, ktoré boli vykonané

pred vznesením obvinenia jeho osobe. Sťažovateľ považuje takéto výpovede

za nepoužiteľné pre zdôvodnenie jeho väzby.

10. Neodôvodnenosť svojej väzby sa sťažovateľ napokon pokúša obhájiť tvrdením,

že doterajšie výsledky dokazovania jeho vinu za stíhané skutky nepotvrdzujú, čo vylučuje

splnenie materiálnej podmienky ako jednej zo štyroch predpokladov na dlhšiu dobu

trvajúcej väzby.

11. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , a 4 a a práv podľa a 4

a podľa dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn.

z 3. septembra 2016 a sp. zn. zo 16. novembra 2016 a tiež uzneseniami

krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2016, sp. zn.

z 31. januára 2017, sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn.

z 15. augusta 2017, zakázal okresnému súdu a krajskému súdu pokračovať v porušovaní

označených práv sťažovateľa, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. augusta 2017 zrušil, vec sťažovateľa vrátil krajskému súdu na nové konanie a priznal

mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

12. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť predbežne prerokoval

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode,

vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa uznesení okresného súdu, sp. zn.

z 3. septembra 2016 a sp. zn. zo 16. novembra 2016 ústavný súd konštatuje

existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je

nedostatok právomoci ústavného súdu. zakotvujúci inštitút sťažnosti

poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu

potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby.

Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti označeným

prvostupňovým rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí

tejto časti sťažnosti podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

15. Vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2016 a sp. zn. z 31. januára 2017 ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého možno sťažnosť podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom

konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom

súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď

vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti

ako podanej oneskorene podľa . V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

16. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 19. júna 2017 (na poštovú

prepravu odovzdaná 15. júna 2017) bola vo vzťahu k obom označeným namietaným

uzneseniam krajského súdu podaná po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch

mesiacov, ktorá sťažovateľovi v prípade prvého uvedeného uznesenia krajského súdu

zo 6. decembra 2016 (doručené sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia 21. decembra 2016)

uplynula 21. februára 2017 a v prípade druhého uvedeného uznesenia krajského súdu

z 31. januára 2017 (doručené sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia 20. februára 2017)

uplynula 20. apríla 2017. Sťažovateľ podal svoju sťažnosť vo vzťahu k obom označeným

druhostupňovým rozhodnutiam krajského súdu oneskorene a zmeškanie lehoty nie je

možné zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť posúdil v tejto

časti ako oneskorene podanú a podľa ju ako takú

odmietol.

17. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 4 a základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3

dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn.

z 15. augusta 2017.

18. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovaniu o väzbe (Neumeister c. Rakúsko

z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej

kontrole väzby v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je

preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie však čl. 5

ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium rozhodovania o väzbe (primárne

rozhodnutie o vzatí do väzby).

19. Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu, konania všeobecných súdov, ktorými

sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci

samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch

občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania

o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa

preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom

trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie

týkajúce sa väzby.

20. Aj pokiaľ ide o vzťah a a a 5

týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu

k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie a (analogicky napr. ,

).

21. Na základe skutočností uvedených v bodoch č. 16 až 19 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia a 4 a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 5 ods. 3 dohovoru uzneseniami krajského súdu

sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn. z 15. augusta 2017

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutými uzneseniami

krajského súdu v konaní o väzbe a obsahom a 4, ,

ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. , ,

, ).

23. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

24. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a jeho práva zaručeného smeruje aj proti uzneseniam krajského súdu

sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn. z 15. augusta 2017, ktorými

krajský súd zamietol sťažnosti sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovým uzneseniam

okresného súdu, ktorými nevyhovel žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu spojeným s návrhom na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom

alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

25. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , ). Ústavný súd teda

zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu jeho úlohou nebolo

preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje

rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

26. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa .

Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri

napr. , ).

27. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch č. 24 a 25 posudzoval ústavný

súd aj časť námietok sťažnosti sťažovateľa smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu

sp. zn. z 20. apríla 2017 a sp. zn. z 15. augusta 2017.

28. Pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí okresného súdu o zamietnutí žiadostí

sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. marca 2017 a zo 4. júla 2017 krajský súd posudzoval

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. V intenciách námietok

sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu okresného

súdu z 22. marca 2017, krajský súd k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby

poukázal na vykonané dokazovanie, a to na výpoveď poškodenej a výpovede ďalších

špecifikovaných svedkov ako ďalší relevantný dôkaz – fotografia v mobilnom telefóne,

resp. ďalšie dôkazy podrobne popísané vo vydanom rozsudku okresného súdu zo 4. júla

2017. Podľa názoru krajského súdu prezentuje toto dokazovanie dôkaznú situáciu v rozsahu

podporujúcom splnenie jedného z aspektov materiálnych podmienok väzby, a síce že

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli

spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal

sťažovateľ. Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu námietky

o nepoužiteľnosti výpovedí získaných pred vznesením obvinenia pri väzobnom

rozhodovaní. I napriek tomu, že argumentáciu tohto charakteru neuplatnil sťažovateľ

v sťažnostnom konaní pred krajským súdom, ústavný súd k nej nad rámec zaujal svoje

stanovisko, a v tejto súvislosti sťažovateľovi pripomína, že vykonané dokazovanie má vždy

podporiť príslušné štádium trestného konania, v danom prípade väzobné rozhodovanie,

pre ktoré je relevantné ako jeden z materiálnych predpokladov väzby dôvodné podozrenie,

nie istota zo spáchania skutkov obžalovaným, ktorá je relevantným podkladom

pre odsúdenie. Vzhľadom na túto okolnosť sú v štádiu väzobného rozhodovania svedecké

výpovede získané pred vznesením obvinenia ako podklad rozhodovania akceptovateľné.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

prezentoval krajský súd skutočnosti, ktoré podľa neho u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú

obavu z pokračovania v trestnej činnosti a vylučujú možnosť náhrady väzby inými

prostriedkami. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na povahu a osobitné okolnosti

vyšetrovanej trestnej činnosti a tiež na predchádzajúcu deliktuálnu minulosť sťažovateľa

svedčiacu o viacerých spáchaných priestupkoch, v jednom prípade priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu vyznačujúcemu sa útokom na dôstojnosť iného človeka.

V neposlednom rade v tomto smere krajský súd odkázal aj na znalecký posudok

vykresľujúci z hľadiska sociability negatívne osobnostné rysy sťažovateľa. K námietkam

sťažovateľa o procesných pochybeniach okresného súdu predostrel krajský súd podrobnú

interpretáciu aplikovaných trestnoprocesných ustanovení, na základe ktorej kvalifikoval

postup okresného súdu ako procesne perfektný.

29. Na podklade skutočností uvedených v predchádzajúcom bode ústavný súd

konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej

úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,

ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných

pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd

v odôvodnení svojich oboch väzobných rozhodnutí relevantným otázkam formulovaným

sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Dospel

k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov a dohovoru,

preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

30. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa prezentované v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, ktoré sa sťažovateľ neprípustne pokúša preniesť na všetky etapy

rozhodovania o jeho väzbe a ktoré sa podľa názoru ústavného súdu vzťahujú iba

k rozhodovaniu o jednej z jeho žiadostí o prepustenie z väzby, a to žiadosti z 21. októbra

2016 (podľa vyjadrenia sťažovateľa nahradil krajský súd odôvodnením svojho sťažnostného

rozhodnutia zo 6. decembra 2016 nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia),

odkazuje ústavný súd na bod č. 15, v ktorom konštatoval oneskorenosť vymedzenej časti

sťažnosti.

31. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj

na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a tiež z hľadiska dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.

V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 , resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania

nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca ().

32. Sťažovateľ namietal porušenie požiadavky neodkladnosti rozhodovania o jeho

žiadostiach o prepustenie z väzby z 21. októbra 2016, 10. januára 2017, 9. marca 2017

a zo 4. júla 2017. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby z 21. októbra 2016 okresný súd rozhodol uznesením zo 16. novembra

2016, teda s odstupom 26 dní. Toto uznesenie bolo vyhlásené v prítomnosti sťažovateľa,

ktorý hneď po jeho vyhlásení podal proti nemu sťažnosť. O podanej sťažnosti, ktorej

odôvodnenie sťažovateľ doplnil 21. novembra 2016, rozhodol krajský súd uznesením

zo 6. decembra 2016, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. decembra 2016. Od doplnenia

odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o sťažnosti) do dňa

doručenia druhostupňového rozhodnutia advokátovi sťažovateľa uplynula doba presne

jedného mesiaca. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. januára 2017 okresný

súd rozhodol uznesením z 18. januára 2017, teda s odstupom 8 dní, pričom hneď

po vyhlásení tohto uznesenia podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť, ktorej dôvody doplnil

podaním z 20. januára 2017. O podanej sťažnosti krajský súd rozhodol uznesením

z 31. januára 2017, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 20. februára 2017. Od doplnenia

odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o sťažnosti) do dňa

doručenia druhostupňového rozhodnutia advokátovi uplynula doba presne jedného mesiaca.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. marca 2017 rozhodol okresný súd

uznesením z 22. marca 2017, teda s odstupom 13 dní, a hneď po jeho vyhlásení sťažovateľ

podal proti nemu sťažnosť. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd, ktorému bolo

doručené doplnenie odôvodnenia sťažnosti 5. apríla 2017 uznesením z 20. apríla 2017, ktoré

bolo podané na poštovú prepravu 5. mája 2017 a sťažovateľovi doručené 10. mája 2017.

Od doplnenia odôvodnenia sťažnosti (keď bolo možné pristúpiť k rozhodovaniu o

sťažnosti) do dňa odoslania druhostupňového rozhodnutia uplynula teda doba jedného

mesiaca a rozhodnutie bolo doručené s odstupom ďalších 5 dní, k doručeniu teda došlo

s celkovým odstupom jedného mesiaca a 5 dní. O poslednej zo žiadostí sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú sťažovateľ podal 4. júla 2017, priamo na hlavnom

pojednávaní rozhodol okresný súd bezodkladne 4. júla 2017, pričom technický úkon

predloženia spisového materiálu nadriadenému súdu spolu so sťažnosťou, ktorú sťažovateľ

proti jeho rozhodnutiu priamo na hlavnom pojednávaní uplatnil, realizoval okresný súd

podľa zistení ústavného súdu 1. augusta 2017. Celková doba prvostupňového rozhodovania

okresného súdu spolu s realizáciou pomocného technického úkonu predloženia spisu a

sťažnosti predstavuje dobu 27 dní. Doba konania na druhom stupni od predloženia sťažnosti

a spisového materiálu krajskému súdu 1. augusta 2017 až do vydania rozhodnutia

15. augusta 2017, resp. jeho doručenia sťažovateľovi 21. augusta 2017 predstavuje celkovo

21 dní.

33. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania

lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietanými čl. 17

ods. 2 a 5 a dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva

z predchádzajúceho bodu, s výnimkou jediného prípadu, okresný súd a krajský súd

pri svojom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa stanovený limit jedného mesiaca neprekročili.

Pokiaľ ide o jediný z uvedených prípadov, presiahnutie lehoty jedného mesiaca o dĺžku

5 dní ústavný súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (keď prvostupňový súd

rozhodol o žiadosti sťažovateľa v naozaj krátkej dobe s odstupom iba 13 dní od podania

žiadosti sťažovateľa) nehodnotí ako tak závažný exces, ktorý by dosahoval intenzitu

porušenia sťažovateľom namietaných práv. V kontexte uvedeného sa tak námietka

sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania väzby

v zmysle záruk vyplývajúcich z označených článkov a dohovoru javí ako zjavne

neopodstatnená.

34. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017