Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 487/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Krnáčom, Námestie SNP 70/36, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a v spojení s

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. februára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2018

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Krnáčom,

Námestie SNP 70/36, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 5 a v spojení s

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 15. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi (ako aj ďalším

spoluobvineným, pozn.) je vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), sčasti v štádiu

pokusu podľa . Uznesením Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. júna 2016 (v štádiu konania po podaní

obžaloby, pozn.) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Po svojom vzatí do väzby opakovane žiadal o prepustenie z nej, avšak jeho

jednotlivé žiadosti boli uzneseniami okresného súdu (pod sp. zn. )

z 31. augusta 2016, zo 7. októbra 2016, z 8. februára 2017 (v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 16. marca 2017) a z 10. mája 2017 (v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2017) zamietnuté.

Na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. decembra

2017 okresný súd uznesením č. k. -2797 zo 16. januára 2018 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 24. januára 2018 rozhodol, že jeho väzbu

podľa psím. a) a nahrádza dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa , prijíma jeho

písomný sľub podľa , prepúšťa ho na slobodu

a ukladá mu (v uznesení špecifikované) primerané povinnosti a obmedzenia podľa § 82

ods. 1 . Proti označenému uzneseniu okresného súdu zo 16. januára 2018

v časti týkajúcej sa nahradenia väzby sťažovateľa a jeho prepustenia na slobodu prokurátor

Krajskej prokuratúry Bratislava (ďalej len „prokurátor“) podal sťažnosť, na základe ktorej

krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 194 ods. 1

písm. a) zrušil, žiadosť sťažovateľa ako obžalovaného o prepustenie

z väzby podľa zamietol, jeho písomný sľub podľa

ods. 1 písm. b) neprijal a jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka

podľa nenahradil.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie v sťažnosti

označených základných práv garantovaných a práv garantovaných dohovorom

napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

a svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného takto:

«Sťažovateľ má dôvodne zato, že v sledovanej trestnej veci v súvislosti s konaním

a rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa zo dňa 11. 12. 2017 o prepustenie z väzby

na slobodu došlo k porušeniu slobôd a práv sťažovateľa zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 17

ods. 2, a a ,

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konštatované porušenie vzhľadúvame predovšetkým v nepružnom a prieťahovom

konaní o označenej žiadosti obvineného zo dňa 11. 12. 2017 o prepustenie z väzby

na slobodu, ktoré vyústilo do rozhodnutia druhostupňového súdu, ktorý bez existencie

a zdôvodnenia náležitých a opodstatnených skutočností zotrval na zásahu a obmedzení

do základnej ľudskej slobody - osobnej slobody formou väzby, pričom neprihliadol ani

celkovú dobu, priebeh a okolnosti doterajšieho trestného konania a dobu trvania doterajšej

väzby uvalenej na osobu sťažovateľa.

Z hľadiska formálnych podmienok obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa formou

krajného procesného prostriedku ultima ratio v podobe väzby sa žiada uviesť, že

- prebiehajúce trestné stíhanie vedené voči osobe sťažovateľa plynie od 16. 04. 2012,

to znamená presiahlo dobu 6-tich rokov;

- obžaloba v konaní redukovala návrh vykonať výsluch svedkov v množstve

zahrňujúcom 7 osôb;

- v konaní nebolo nariadené žiadne znalecké dokazovanie, ani iné osobité

dokazovanie vyznačujúce sa zvýšenou odbornou alebo technickou náročnosťou;

- zo žiadnych súdnou praxou ustálených hľadísk sa nejedná o tak zložitú vec, ktorá

by odôvodňovala aktuálnu dĺžku trestného konania.

Podstata a povaha predmetu prejednávaného obvinenia a obžaloby vyjadrená

skutkovým vymedzením v skutkovej vete obžaloby v posudzovanej veci vyvoláva množstvo

pochybností a rozporov, pretože do skutku zahrňuje obchodnoprávne a občianskoprávne

vzťahy týkajúce sa poistenia a sprostredkovania poistenia, na ktorých vzťahoch

participovali právnické osoby a nadväzne fyzické osoby. Obchodný vzťah medzi

spoločnosťou .. a ... prebiehal

a fungoval bez vážnejších a zásadnejších problémov po dobu jedného roka vrátane

riadneho uhrádzania poistného poisťovni (ktoré nehradil ani sťažovateľ, ani spoločnosť

so sídlom , ako to mylne tvrdí skutková veta

obžaloby), riešenia poistných udalostí a ostatnej súvisiacej agendy. Následný problémový

stav vyvolalo jednostranné konanie zo strany poisťovne potom, ako jej bolo

v septembri 2009 predložených cca 100 poistných zmlúv (cca 2 % zo všetkých zmlúv),

ktorých uzavretie sprostredkovala fyzická osoba... a pri ktorých vznikli pochybnosti

o skutočnom prejave poistníkov (na uzavretí týchto zmlúv sťažovateľ žiadnych spôsobom

neparticipoval).

... V rámci doterajšieho dokazovania pred súdom I. stupňa boli vykonané výsluchy

iba 7 (siedmich) svedkov navrhnutých výhradne prokurátorom (v podanej obžalobe

navrhoval vypočuť celkom 17 svedkov, avšak v konaní pred súdom tento návrh redukoval

a v súčasnosti nenavrhuje výsluch ďalších osôb v procesnom postavení svedka), pričom ani

jeden z týchto výsluchov, ani výsluch spoluobžalovaného (na ktorý všeobecne

odkázal druhostupňový súd), nemajú povahu priamych dôkazov usvedčujúcich sťažovateľa

zo spáchania skutku v intenciách skutkovej vety podanej obžaloby (vypočuté osoby

nedisponujú poznatkami o tvrdeniach obžaloby vo vzťahu k sťažovateľovi).

... V nadväznosti na dobu trestného konania v danej veci poukazujeme aj na judikát

Rt 40/2003, v zmysle ktorého orgány musia naviac vo väzobnej veci postupovať

s „osobitnou starostlivosťou (urýchlením)“.

Pri posudzovaní a rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v trestnom

konaní a tým aj k porušeniu okrem iného základného práva vyjadreného v čl. 48 ods. 2

, Ústavný súd vychádzajúc aj z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a judikatúry štrasburských orgánov, zohľadňuje všetky

okolnosti prípadu, pričom prihliada predovšetkým na tri základné kritériá, a to právna a

faktická zložitosť veci, správanie sa účastníkov konania a spôsob postupu štátneho orgánu v

konaní.

... Z hľadiska materiálnych podmienok väzby sťažovateľa je namieste zvýrazniť,

že aj v dobe vzatia do väzby bol riadne zamestnaný v spol. so sídlom

v , ako obchodný zástupca pre Poľskú republiku, kde počas týždňa pracoval

v zahraničí. Do Slovenskej republiky chodieval spravidla každý druhý víkend a na pošte mal

zriadený P. O. Box. Zamestnaný v označenej spoločnosti bol od augusta 2015. Trestnému

konaniu sa teda nevyhýbal, a to ani vedome, pričom orgány činné v trestnom konaní mali

možnosť zistiť si, že je riadne zamestnaný, odkedy, kde a u akého zamestnávateľa (evidencia

napr. v Sociálnej poisťovni) a teda kde a kedy zastihnuteľný.

Sú vážne pochybnosti či vôbec existovala reálna obava, že sťažovateľ ujde alebo sa

bude skrývať, navyše v aktuálnom štádiu a dĺžke trestného konania je potrebné aj otázku

útekovej väzby posudzovať so zvýšenou starostlivosťou a aj s ohľadom na kritériá týkajúce

dĺžky a priebehu trestného konania.

Sťažovateľ si uvedomuje svoje pochybenie týkajúce nedostatočného informovania

orgánov činných v trestnom konaní o svojom pracovnom pobyte v zahraničí, avšak túto

skutočnosť nemožno absolutizovať a paušalizovať počas celého trestného konania, naopak

táto skutočnosť aj s ohľadom na aktuálnu dĺžku a stav trestného konania a aktuálnu dĺžku

väzby stráca svoj kvalitatívny rozmer.

Okrem existencie rodinných a pracovnoprávnych vzťahov na strane sťažovateľa sa

žiada uviesť, že sťažovateľ je osobou, na ktorú sa hľadí ako na netrestanú osobu a vzťahuje

sa aj na neho princíp prezumpcie neviny.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17

ods. 2, a a podľa ,

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli konaním

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 15. februára

2018 porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. februára 2018

sp. zn. , a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby

o nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ si v sťažnosti tiež uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom

v celkovej sume 390,50 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (okrem iného) namieta, že v jeho

trestnej veci došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti v prvom rade poukazuje na skutočnosť,

že hoci časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa týkajúca sa zbytočných prieťahov zjavne

smeruje (aj) proti postupu okresného súdu vo veci samej, sťažovateľ, zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv výlučne napadnutým uznesením krajského súdu (a postupom,

ktorý jeho vydanie predchádzal), ktorým bolo rozhodnuté o väzbe sťažovateľa (v súvislosti

s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.). Keďže ústavný súd je podľa § 20

ods. 4 viazaný návrhom na začatie konania (resp. jeho petitom),

mohol v danom prípade preskúmať namietané porušenie v sťažnosti označených práv len

vo vzťahu k sťažovateľom (v petite) označenému napadnutému (väzobnému) uzneseniu

krajského súdu a jeho postupu, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal

(m. m. napr. , , ).

V nadväznosti na uvedené v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa

podľa a podľa dohovoru ústavný súd, vychádzajúc z vlastnej

stabilizovanej judikatúry, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), konštatuje, že označené články sú v trestných veciach z vecného hľadiska

(ratione materiae) aplikovateľné len na konanie a rozhodovanie vo veci samej, t. j. na

rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia, nie však na rozhodovanie o väzbe a jej

ďalšom trvaní. Pre rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava

obsiahnutá v ustanoveniach a dohovoru, keďže označené články zahŕňajú

všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu

vrátane požiadavky, aby v postupe príslušných orgánov v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

nedochádzalo k zbytočným prieťahom ( a 5 , resp. a 4

dohovoru). Na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sa preto aplikujú špeciálne ustanovenia

o osobnej slobode vyplývajúce z a dohovoru, a nie všeobecné ustanovenia

a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy

(vrátane ), resp. ustanovenia dohovoru, garantujúce právo na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. napr. ,

, , , , resp. napr. Khudoyorov

v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193,

Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84

a 103, alebo Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103

a 115).

Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu, že na vec sťažovateľa sú ustanovenia čl. 48

ods. 2 a dohovoru ratione materiae neaplikovateľné, ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 v spojení s a jeho práv podľa a 4 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal

Sťažovateľ v posudzovanej veci tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského

súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) došlo k porušeniu jeho základných

práv podľa a 5 v spojení s a jeho práv podľa a 4

dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Namietané porušenie označených práv garantovaných a dohovorom

sťažovateľ odôvodňuje (v podstate) tým, že

- (aj) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo

v postupe príslušných všeobecných súdov k zbytočným prieťahom,

- napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu ku konštatovanej existencii

väzobných dôvodov dostatočne odôvodnené,

- krajský súd neprihliadol na konkrétne okolnosti prípadu (podľa sťažovateľa)

umožňujúce nahradenie jeho väzby.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom vzneseným výhradám v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu (ako aj postup jeho vydaniu predchádzajúci) z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľom označeným právami

podľa a dohovoru. V súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti pritom

ústavný súd vzal pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu predchádzajúceho

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. januára 2018, keďže označené

rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom

opravnom prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej

ochrany jeden celok (m. m. , , ).

Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľa, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu došlo v postupe príslušných všeobecných súdov

k zbytočným prieťahom, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou poukazuje

na skutočnosť, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti rozhodovania o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzbe v zmysle

a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. ,

, ). Zo sťažnosti a z dokumentácie k nej priloženej vyplýva,

že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu okresnému súdu

15. decembra 2017, ktorý o nej rozhodol uznesením č. k. -2797 zo 16. januára

2018 (tzn. na tridsiaty druhý deň po jej podaní). Na vec sa vťahujúci spisový materiál bol

na základe sťažnosti prokurátora podanej proti označenému uzneseniu okresného súdu

predložený krajskému súdu 25. januára 2018, ktorý vo veci rozhodol (napadnutým)

uznesením sp. zn. z 15. februára 2018 (tzn. tri týždne po predložení veci

a dva mesiace po podaní žiadosti o prepustenie z väzby).

Krajský súd vo vzťahu k postupu okresného súdu pri rozhodovaní o predmetnej

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (v kontexte požiadavky na prednostné

a urýchlené rozhodnutie) v napadnutom uznesení uviedol:

„Sťažnostný súd posudzoval vec aj z pohľadu, či je konanie vykonávané v súlade

so zásadou prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí ( ),

pričom nezistil také subjektívne prieťahy v činnosti súdu, ktoré by boli v rozpore s touto

zásadou a ktoré by mali za následok nutnosť prepustiť obžalovaného z väzby na slobodu.

Obžalovaný je vo väzbe od 9. 6. 2016 a dokazovanie je priebežné vykonávané na hlavnom

pojednávaní konanom v dňoch 3. 8. 2016, 31. 8. 2016, 7. 10. 2016, 9. 11. 2016, 8. 2. 2017

(rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu), 22. 3. 2017,

10. 5. 2017, 28. 6. 2017, 22. 8. 2017, 4. 10. 2017, 23. 11. 2017 a 24 .1. 2018, kedy bolo

hlavné pojednávanie odročené na 14. 3. 2018 a 4. 4. 2018. Treba pritom uviesť,

že prejednávaná vec nie je bežnou vecou, ale ide o skutkovo náročnejšiu vec, pričom

spisový materiál je rozsiahly, skladajúci sa z viacerých zväzkov a trestne stíhané sú viaceré

osoby.

K samotnému konaniu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu

treba uviesť, že od podania žiadosti do rozhodnutia sťažnostného súdu o podanej sťažnosti

uplynula lehota 2 mesiacov, čo je podľa ustálenej súdnej praxe lehota hraničná a skôr

už neprimeraná. V tejto súvislosti však treba poukázať, že termín neverejného zasadnutia

prvostupňového súdu na rozhodnutie o žiadosti pôvodne určený na 11. 1. 2018 bol takto

neskôr určený dôvodu, že predsedníčka senátu prvostupňového súdu dala dňa 19. 12. 2017

pokyn probačnému a mediačnému úradníkovi na vykonanie predbežného šetrenia

v súvislosti s kontrolou výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami ohľadom

obžalovaného (č. l. 2772-2773). ktorý sa mal po prepustení zdržiavať v okrese , takže

bola nevyhnutná súčinnosť probačných a mediačných úradníkov rôznych súdov, pričom

príslušná správa probačného a mediačného úradníka je zo dňa 4. 1. 2018 (č. l. 2774-2780).

Ďalej treba poukázať, že obžalovaný písomnú žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu doplnil svojim písomným sľubom, ktorý predložil až na neverejnom zasadnutí

dňa 16. 1. 2018. Zdržanie rozhodovania o podanej sťažnosti bolo spôsobené tým,

že po doručení spisu na tunajší súd na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora bola táto

v zmysle ustálenej súdnej praxe doručená na vyjadrenie druhej procesnej strane,

a to obžalovanému, obhajcovi a náhradnému obhajcovi, pričom vyjadrenie od posledného

z nich bolo doručené na tunajší sud dna 7. 2. 2018. Sťažnostný súd navyše pripomína,

že pokiaľ vznikli prieťahy pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby

na slobodu, tieto nikdy nemôžu mať podľa ustálenej súdnej praxe za následok prepustenie

obžalovaného z väzby na slobodu (na rozdiel od prieťahov vzniknutých pri prejednaní veci

samej), ale sú dôvodom pre prípadné finančné odškodnenie.“

Ústavný súd v kontexte posudzovanej námietky sťažovateľa opätovne poukazuje

na , podľa ktorého je viazaný návrhom na začatie

konania (predovšetkým jeho petitom). Sťažovateľ v danom prípade v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu namieta len postup (a napadnuté uznesenie) krajského súdu, nie však

už postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu,

ktorý tak ústavný súd nemohol samostatne preskúmať. V nadväznosti na uvedené ústavný

súd konštatuje, že postup krajského súdu, ktorý rozhodol vo väzobnej veci sťažovateľa

na dvadsiaty prvý deň po predložení spisu prvostupňovým súdom, možno považovať

za ústavne konformný. Z ústavného hľadiska za akceptovateľný ústavný súd považuje

aj právny záver krajského súdu vyvoditeľný z jeho napadnutého uznesenia, že postup

prvostupňového súdu vo veci sťažovateľa bol v medziach (hoci na hranici) reálneho

naplnenia jeho práva na prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe. V tejto súvislosti

poukazuje aj na skutočnosť, že rozhodovanie všeobecných súdov o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu trvalo celkovo (na oboch stupňoch) dva mesiace,

čo je doba, ktorú (aj pri aplikácii relevantnej judikatúry ústavného súdu) možno považovať

z ústavného hľadiska za udržateľnú.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že krajský súd

v napadnutom uznesení nedostatočným spôsobom odôvodnil naplnenie v rozhodnutí

konštatovaných väzobných dôvodov. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné

poukázať na skutočnosť, že k záveru o tom, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú, dospel

nielen krajský súd v napadnutom uznesení, ale aj okresný súd v uznesení

sp. zn. zo 16. januára 2018. Uvedené vyplýva jednak z odôvodnenia

označeného rozhodnutia súdu prvého stupňa, a tiež zo skutočnosti, že nahradiť väzbu

obvineného (obžalovaného) niektorým z na to určených inštitútov možno len v prípade,

keď je daný niektorý zo zákonom ustanovených dôvodov väzby.

Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 16. januára 2018 konštatoval

existenciu dôvodov väzby na strane sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil najmä takto:

„Senát okresného súdu... zistil, že na jednej strane treba uviesť, že stále sú naplnené

- jednak tzv. skutkové okolnosti väzby (doteraz zistené skutočnosti predbežne

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky

trestného činu, pričom existuje dôvodnosť podozrenia, že obžalovaný konal tak, ako je

uvedené v uznesení o vznesení obvinenia), čo vyplýva z výpovedí spoluobvinených

a z vykonaných svedeckých výpovedí, ale aj z listinných dôkazov, hoci obžalovaný popiera

spáchanie skutku a bude úlohou ďalšieho dokazovania posúdiť konanie obžalovaného

z pohľadu, či napĺňa alebo nenapĺňa znaky trestného činu, pre ktorý bolo vznesené

obvinenie resp. iného trestného činu,

- jednak existencia dôvodu útekovej väzby vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný

napriek tomu, že mal vedomosť o trestnom stíhaní na dlhší čas vycestoval do zahraničia,

pričom sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí - vo Veľkej Británii, kde býval asi rok a pol

a následne rok a pol v Poľskej republike v Krakowe, pričom neprítomnosť obžalovaného

bola riešená aj prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Českou

republikou, kde je zo spáchania činu rovnakej povahy stíhaný, ale aj vzhľadom na

charakter a rozsah spáchanej trestnej činnosti, výšku spôsobnej škody a hrozbou vysokého

trestu (od 10 do 15 rokov) a tiež existencia dôvodu preventívnej väzby (obavy z

pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia na slobodu), a to vzhľadom na

charakter a rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti a ako aj vzhľadom na to, že obžalovaný

bol už v minulosti dva krát súdne trestaný aj za rovnakú trestnú činnosť (hľadí sa na neho

akoby nebol odsúdený) a podľa priloženého uznesenia KS v BB je v Českej republike okrem

iného stíhaný pre obdobný skutok, ktorého sa mal dopustiť v rokoch 2012 až 2013.“

Krajský súd, rozhodujúc o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu

zo 16. januára 2018, ktorým (okrem iného) bola väzba sťažovateľa nahradená jeho

písomným sľubom a probačným dohľadom, v napadnutom uznesení k dôvodnosti

podozrenia, že sťažovateľ spáchal skutok, pre ktorý bola proti nemu podaná obžaloba,

uviedol najmä nasledujúce:

„Sťažnostný súd... z pohľadu zisťovania formálnych a materiálnych podmienok väzby

musí uviesť, že z obsahu doteraz vykonaných dôkazov zistil, že trestné stíhanie

obžalovaného je vedené dôvodne a doteraz zistené skutočnosti predbežne nasvedčujú tomu,

že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a pre ktorý bola podaná obžaloba, bol

spáchaný, má znaky trestnej činnosti a existuje aj dôvodnosť podozrenia, že obžalovaný

konal tak, ako je uvedené v podanej obžalobe a v tejto súvislosti poukazuje na už vykonané

dôkazy na hlavnom pojednávaní, a to výpoveď spoluobžalovaného , vykonané

svedecké výpovede a listinné dôkazy. Obžalovaný popiera spáchanie trestnej činnosti s tým,

že jeho konanie bolo štandardným výkonom podnikateľskej činnosti a vec by nemala byť

riešená v trestnom v občianskom súdnom konaní. K tomu sťažnostný súd uvádza, že je práve

úlohou dokazovania na hlavnom pojednávaní vykonať všetky dostupné relevantné dôkazy,

tieto posúdiť a vyhodnotiť v zmysle a v súlade so zákonom a spravodlivo

o obžalobe rozhodnúť. Dokazovanie na hlavnom pojednávaní nie je ukončené a z doteraz

vykonaných dôkazov nie je v tomto štádiu súdneho konania možné urobiť záver, že by bolo

trestné stíhanie vedené voči obžalovanému nedôvodné, resp. zjavnú neopodstatnenosť

vzneseného obvinenia a podanej obžaloby. Samotná skutočnosť, že je obžalovaný stíhaný

väzobne, neznamená, že musí byť uznaný vinným zo žalovanej trestnej činnosti a že nemôže

byť spod obžaloby oslobodený, resp. že musí byť uznaný vinným zo žalovanej trestnej

činnosti v rozsahu, v akej sa mu kladie v obžalobe za vinu, keďže väzba má v prejednávanej

veci iba zaisťovaciu funkciu a má obžalovanému zabrániť jednak v prípadnom vyhýbaní

sa prebiehajúcemu trestnému stíhaniu, resp. hroziacemu trestu, ak bude uznaný vinným,

jednak v prípadnom páchaní druhovo rovnakej trestnej činnosti na slobode,

čím sa nezasahuje do prezumpcie neviny, ako to uvádzal obžalovaný. V tomto štádiu

konania, v ktorom sa nachádza vyšetrovaná trestná vec, nemusí byť preukázaná vina

bez dôvodných pochybností, ale postačuje, aby bolo možné z doteraz vykonaných dôkazov

konštatovať existenciu dôvodného podozrenia (zákonná formulácia predvetia § 71 ods. 1

) z pohľadu, či skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a či ho obžalovaný

mohol spáchať, a to vo význame zistenia informácii, ktoré objektívnemu pozorovateľovi

umožnia urobiť záver, že obžalovaný mohol trestný čin spáchať.“

Naplnenie väzobného dôvodu podľa krajský

súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil najmä takto:

„Zo spisu je zrejmé, že obžalovaný po podaní obžaloby nepreberal súdom

doručované zásielky, nedostavoval sa na hlavné pojednávanie a jeho účasť na úkonoch

súdu bola zabezpečená až na základe toho, že bol vzatý do predbežnej väzby a vydávacej

väzby ohľadom jeho trestného stíhania pre majetkovú trestnú činnosť v Českej republike a

na tom základe bol prvostupňovým súdom aj vydaný príkaz na zatknutie dňa 6. 4. 2016,

ktorý bol realizovaný dňa 8. 6. 2016. Z výsluchu obžalovaného pritom vyplýva, že sa mal

zdržiavať vo Veľkej Británii a v Poľsku, hoci musel vedieť o tom, že je trestne stíhaný na

území Slovenskej republiky a že svojou neúčasťou môže mariť úkony trestného konania a k

tejto skutočnosti mal teda ľahostajný prístup, čo vyplýva aj z jeho vyjadrenia pri

rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, keď sa vyjadril, že sa spoliehal na matku, že mu dá

vedieť, keď mu príde predvolanie na súd. Dôvod útekovej väzby u obžalovaného je

zosilnený tou skutočnosťou, že v prípade preukázania viny hrozí obžalovanému uloženie

trestu odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby 10 rokov a v tejto súvislosti sú

nepodstatné vyjadrenia obžalovaného, že je nevinný a preto mu uloženie žiadneho trestu ani

nehrozí, keďže doposiaľ vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní nezoslabilo

skutkové okolnosti vzatia do väzby u obžalovaného na takú relevantnú mieru, ktorá by mala

za následok možnosť konštatovania nedôvodnosti trestného stíhania obžalovaného.“

K dôvodu pretrvávania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Dôvod preventívnej väzby vyplýva z tých ďalších skutočností, že obžalovaný

je stíhaný pre majetkovú trestnú činnosť nielen v prejednávanej veci, v ktorej mal byť

podľa obžaloby skutok spáchaný v období september 2008 - september 2009, ale aj v inom

štáte - v Českej republike a rovnako pre závažnú trestnú činnosť (pre pokračovací obzvlášť

závažný zločin podvodu a pokračovací zločin úverového podvodu formou účastníctva

so spôsobením škody vyše 22,3 mil. Kč resp. vyše 1 mil. Kč, pričom skutky mali byť

spáchané v období máj 2012 - máj 2013 a september až október 2013). Navyše treba

poukázať, že obžalovaný už bol v minulosti (v roku 2010) pre majetkovú trestnú činnosť

(zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.) aj odsúdený a hoci sa na neho

hľadí v tejto súvislosti akoby nebol odsúdený, súd má pri posudzovaní dôvodu väzby

podľa ustálenej súdnej praxe pri hodnotení osoby obvineného prizerať na skutočnosť,

že v minulosti spáchal trestný čin a z tejto skutočnosti vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide

o sklony k páchaniu určitej trestnej činnosti (primerane k tomu R 6/1975). Z uvedeného

možno odvodiť dôvodný predpoklad, že obžalovaný si pravdepodobne trestnou činnosťou

majetkového charakteru zabezpečuje prostriedky na živobytie, resp. že mu legálne príjmy

nepostačujú na uhrádzanie životných nákladov. V tomto smere je teda nepodstatným

vyjadrenie obžalovaného, že bol pred vzatím do väzby zamestnaný, resp. že mal príjem

z výkonu podnikateľskej činnosti a že má do budúcnosti prisľúbené zamestnanie.“

Poukazujúc na obsah rozhodnutí všeobecných súdov vo veci sťažovateľa [ktorých

podstatné časti (v kontexte posudzovanej námietky sťažovateľa) už boli citované], ústavný

súd uvádza, že podľa jeho názoru napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s procesne

predchádzajúcim uznesením okresného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej

ústavnej ochrany tvoria jeden celok, v okolnostiach posudzovanej veci jasným,

zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom objasňujú všetky relevantné skutočnosti

odôvodňujúce ich právny záver o naplnení formálnych i materiálnych podmienok

tzv. útekovej väzby sťažovateľa podľa , ako aj jeho

tzv. preventívnej väzby podľa psím. c) . Všeobecné súdy

pritom svoje závery odôvodnili konkrétnymi skutočnosťami, týkajúcimi sa tak dôvodného

podozrenia, že sťažovateľ spáchal trestný čin (resp. sčasti sa pokúsil o spáchanie trestného

činu), z ktorého je obžalovaný [ide o výsledky dokazovania vykonaného (dosiaľ) najmä

výsluchmi spoluobvinených a svedkov, ako aj listinnými dôkazmi], ako aj existencie

dôvodnej obavy, že sťažovateľ by po prepustení z väzby ušiel (dlhodobý pobyt sťažovateľa

v zahraničí v predchádzajúcom priebehu trestného konania, nepreberanie súdom

doručovaných zásielok, nedostavovanie sa na hlavné pojednávanie, vydanie európskeho

zatýkacieho rozkazu na sťažovateľa v zahraničí a jeho vzatie do predbežnej a vydávacej

väzby, charakter a rozsah spáchanej trestnej činnosti, výška spôsobenej škody, hrozba

vysokého trestu), resp. že by pokračoval v trestnej činnosti (ide najmä o predchádzajúce

odsúdenia sťažovateľa za druhovo rovnakú trestnú činnosť, prebiehajúce trestné stíhanie

v zahraničí za obdobnú trestnú činnosť, rozsah spáchanej trestnej činnosti, pri ktorej

je podozrenie, že si ňou sťažovateľ zaobstarával prostriedky na živobytie).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, prostredníctvom ktorej popiera spáchanie

stíhanej trestnej činnosti, ústavný súd uvádza, že považuje za ústavne konformný právny

názor krajského súdu obsiahnutý v jeho napadnutom uznesení, že v danom štádiu trestného

konania (vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe sťažovateľa) nemusí byť vina sťažovateľa

ako obžalovaného preukázaná bez dôvodných pochybností (čo je nevyhnutná podmienka

na prípadný odsudzujúci rozsudok), ale postačuje, ak na základe dosiaľ zistených

skutočností možno mať dôvodné podozrenie, že trestný čin, pre ktorý je stíhaný, spáchal.

Za neopodstatnenú ústavný súd považuje aj námietku sťažovateľa, že vzhľadom na celkovú

(doterajšiu) dĺžku trestného konania, ako aj vzhľadom na dobu, ktorú už strávil vo väzbe,

nie je jeho ďalšie väzobné stíhanie nevyhnutné. Krajský súd v napadnutom uznesení v tejto

súvislosti podľa názoru ústavného súdu správne poukázal na skutočnosť, že celková

(maximálna) lehota väzby je osobitne upravená v [pri obzvlášť

závažnom zločine predstavuje podľa dobu

48 mesiacov a táto v prípade sťažovateľa nebola prekročená, pozn.], pričom dĺžka trvania

väzby obvineného v konkrétnom prípade nie je závislá od dĺžky trestného konania

(tú možno zohľadniť pri rozhodovaní vo veci samej), ale závisí od (preukázanej) existencie

či neexistencie konkrétnych (zákonom ustanovených) väzobných dôvodov.

Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu)

nenahradil jeho väzbu niektorým z na to určených inštitútov, hoci (podľa neho) na to boli

splnené podmienky. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti v prvom rade uvádza,

že nahradenie väzby niektorým zo zákonom ustanovených inštitútov má fakultatívny

charakter, t. j. súd môže, avšak nemusí väzbu nahradiť (m. m. ). Ústavný

súd pritom v rámci svojej rozhodovacej činnosti nespochybňuje zákonné obmedzenie

vyplývajúce z , podľa ktorého je možné väzbu osoby

obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo

dohľadom, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu (napr. ,

, , , , ).

Krajský súd napadnuté uznesenie v časti, v ktorej konštatoval, že väzbu sťažovateľa

nemožno nahradiť, odôvodnil najmä takto:

„Sťažnostný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je možné väzbu

nahradiť ani písomným sľubom obžalovaného ani dohľadom probačného a mediačného

úradníka, a to ani pri prípadnom uložení súvisiacich obmedzení alebo povinností, keďže

také nahradenie by bolo nedôvodné a nedostatočné predovšetkým z materiálneho hľadiska,

a to s ohľadom na závažnosť stíhanej trestnej činnosti s poukazom na osobu obžalovaného,

ktorý bol v minulosti pre rovnaký druh trestnej činnosti už odsúdený a je trestne stíhaný

pre rovnakú, závažnú majetkovú trestnú činnosť aj v Českej republike. Inštitút dohľadu

probačného a mediačného úradníka nie je spôsobilý objektívne minimalizovať prípadné

konanie obžalovaného zakladajúce zistené väzobné dôvody na takú únosnú mieru, aby bolo

možné túto formu nahradenia väzby považovať za dostatočnú aj s poukazom na skutočnosť,

že taký dohľad nie je vykonávaný nepretržite a reálne nemôže dostatočným spôsobom

minimalizovať možnosť prípadného páchania trestnej činnosti obdobného charakteru,

pre ktorú je obžalovaný stíhaný, resp. že obžalovaný sa pred prebiehajúcim trestným

stíhaním nebude vyhýbať. Písomný sľub obžalovaného nemohol byť sťažnostným súdom

zhodnotený pozitívne takým spôsobom, že aj bude dodržaný, keďže tento už bol v minulosti

odsúdený pre rovnaký druh majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú je teraz stíhaný.

Nahradenie väzby z týchto dôvodov nie je možné ani za uloženia primeraných povinností

a obmedzení, resp. ich kontroly technickými prostriedkami. Pritom pri uložení ich kontroly

technickými prostriedkami ide len o technickú stránku spôsobu výkonu primeraných

obmedzení alebo povinností, čo môže byť posudzované až v prípade, že budú zistené dôvody

na nahradenie väzby, čo v prejednávanej veci sťažnostný súd v tomto štádiu konania

nezistil.

Navyše a predovšetkým obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, v prípade

ktorého ustanovenie umožňuje nahradiť väzbu inštitútom nespojeným

s obmedzením osobnej slobody len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Podľa ustálenej súdnej praxe sa výnimočné okolnosti prípadu posudzujú s ohľadom

na pomery obvineného a okolnosti prípadu. Za pomery obvineného sa považujú okolnosti

týkajúce sa osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia s vyšetrovanou trestnou

činnosťou a musia existovať v čase rozhodovania. Za okolnosti prípadu sa v zmysle

výnimočných okolností rozumejú také mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré sa vymykajú

bežným a všeobecným okolnostiam, napr. spáchanie trestného činu v afekte alebo zo

strachu a pod. Výnimočné okolnosti prípadu sú teda také okolnosti, ktoré sú svojim

významom resp. charakterom obdobnými k okolnostiam prípadu a k pomerom páchateľa

ustanoveným v prípade mimoriadneho zníženia trestu v § 39 ods. 1 Tr. zák. Sťažnostný súd v

prípade obžalovaného nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by v zmysle § 80

ods. 2 umožňovali nahradiť väzbu.

Týmto podmienkam nevyhovujú v napadnutom uznesení prvostupňového súdu

uvádzané skutočnosti, že sa na obžalovaného v súčasnosti hľadí, akoby nebol odsúdený,

celková dĺžka vykonanej väzby a konštatovanie, že mala byť vykonaná rozhodujúca časť

usvedčujúcich dôkazov, keďže ide o bežné okolnosti, vyskytujúce sa obvykle aj v prípade

iných väzobne stíhaných osôb. Uvedené skutočnosti teda nespĺňajú vyššie uvedené

podmienky výnimočných okolností prípadu podľa

Na základe uvedených skutočností sťažnostný súd musí skonštatovať, že v prípade

prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu by hrozila reálna obava, že by sa obžalovaný

jednak vyhýbal prebiehajúcemu trestnému stíhaniu a jednak by mohol páchať trestnú

činnosť rovnakého druhu, pre ktorú je stíhaný.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že označené rozhodnutie všeobecného súdu vo veci

sťažovateľa ani v tejto časti nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo

arbitrárnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti, v súlade so svoju stabilnou judikatúrou

poukazuje na skutočnosť, že k porušeniu , resp. dohovoru rozhodnutím

o nenahradení väzby obvineného by v zásade mohlo dôjsť len v prípade, ak by všeobecný

súd opomenul rozhodnúť o žiadosti obvineného o nahradenie jeho väzby, resp. ak by

ex offo nerozhodol o tom, či väzbu nahrádza probačným dohľadom (napr. ,

, ). V danom prípade však z obsahu napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd sa žiadosťou sťažovateľa o nahradenie jeho väzby prijatím

písomného sľubu, ako aj prípadným dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa

riadne zaoberal a svoj záver, že väzbu sťažovateľa

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu nemožno nahradiť, aj náležitým spôsobom

odôvodnil. V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne pripomína, že jeho prvoradou

úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,

že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. , , ).

Sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú také

ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených základných práv

garantovaných , resp. jeho práv podľa dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018