Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 552/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , t. č. v Ústave na výkon väzby,

Chorvátska 5, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1,

Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 12. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, t. č. v Ústave na výkon väzby, Chorvátska 5, Bratislava (ďalej aj

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3

a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. augusta 2020 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi bolo uzneseniami

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, odboru 3

Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS:PPZ-339/BA3-2019 z 3. marca 2020,

zo 4. marca 2020, 16. apríla 2020 a z 25. mája 2020 vznesené obvinenie vo všetkých

prípadoch pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa a a

v znení neskorších predpisov. Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) sudca pre prípravné

konanie Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) uznesením

sp. zn. zo 7. marca 2020 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Väzba sťažovateľa začala plynúť 4. marca 2020.

3. Sťažovateľ podal 15. júla 2020 žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej namietal, že

orgány činné v trestnom konaní nevypočuli ani jedného svedka, ktorý by mal akýkoľvek

vzťah so sťažovateľom, po dobu 5 mesiacov, orgány činné v trestnom konaní nerozlišujú

postavenie sťažovateľa ako advokáta, ktorý spravoval finančné prostriedky na základe

zmlúv o poskytovaní právnej pomoci a o ich úschove a zabezpečení, sťažovateľovi bola

pozastavená advokátska činnosť, čím prišiel o akýkoľvek zdroj príjmov, dozorujúci

prokurátor dvakrát odmietol žiadosť sťažovateľa o možnosť podpisu splnomocnení pred

notárom na riadne zastupovanie, orgány činné v trestnom konaní nerozlišujú finančné

prostriedky, ktoré získala advokátska kancelária na základe legálnych príjmov od

spoločnosti , od ostatných finančných prostriedkov ďalších klientov

a orgány činné v trestnom konaní odmietajú odblokovať súkromné účty sťažovateľa, na

ktorých sú prostriedky tretích osôb.

4. K predmetnej žiadosti podal prokurátor špeciálnej prokuratúry stanovisko

č. VII/3 Gv 106/19/1000-354 z 27. júla 2020 (12 dní od podania žiadosti o prepustenie

z väzby), v ktorom konštatoval, že dôvody preventívnej (pokračovacej) väzby naďalej

trvajú, a vzhľadom na obťažnosť trestnej veci zároveň žiadal o predĺženie trvania väzby do

4. marca 2021.

5. Špecializovaný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2020 (20 dní od podania žiadosti o prepustenie

z väzby), ktorým žiadosť sťažovateľa zamietol, zamietol návrh na nahradenie väzby

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a zároveň predĺžil lehotu trvania

väzby do 4. januára 2021.

6. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ 4. augusta 2020 sťažnosť,

ktorú písomne odôvodnil nepresvedčivosťou odôvodnenia napadnutého uznesenia tým, že

súd nezaujal stanovisko k jeho námietkam, taktiež namietal nedôvodnosť svojho trestného

stíhania a samotnú nedôvodnosť väzby.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 12. augusta 2020

sťažnosť sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uvádza, že sa tak stalo 28 dní od podania jeho

žiadosti o prepustenie z väzby a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené

4. septembra 2020, t. j. 51 dní od podania žiadosti o prepustenie, a podľa tvrdení

sťažovateľa jeho obhajcovi nebolo doručené ani do podania tejto ústavnej sťažnosti.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho práva na urýchlené

rozhodnutie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, keď tvrdí, že konanie orgánov o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby trvalo a ešte stále dosiaľ trvá, keďže ku dňu podania ústavnej

sťažnosti nebolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené jeho obhajcovi, a preto

podľa sťažovateľa nebolo o zákonnosti jeho väzby rozhodnuté právoplatne. Zároveň

sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie bolo jeho obhajcovi JUDr. Jozefovi Veselému

doručené 28. septembra 2020, teda takmer po uplynutí 1 mesiaca odo dňa, ako bolo

31. augusta 2020 doručené špecializovanému súdu, pracovisku Banská Bystrica. Ďalej

poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného

súdu v súvislosti s požiadavkou urýchlenosti rozhodovania vnútroštátnych orgánov o väzbe.

9. Sťažovateľ zároveň argumentuje tým, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nie je dostatočne odôvodnené, keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľa.

10. Podľa tvrdení sťažovateľa došlo postupom vyšetrovateľa, špecializovaného súdu

a napokon aj najvyššieho súdu aj k porušeniu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru, a to tým, že vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia zo 4. marca 2020 na

strane15 v bode 5 uviedol, že „období od roka 2016, kedy sa disponentom jednotlivých

účtov... stal aj tento jednotlivé platby... boli a aj v súčasnosti sú

formálne legalizované... v danom prípade teda nemôže vzniknúť pochybnosť o tom, že

menovaní... úplatky od jednotlivých žiadateľov formálne legalizujú...“. Túto skutočnosť

podľa sťažovateľa vzal do úvahy a stotožnil sa s ňou aj špecializovaný súd, o čom svedčí

posledný odsek na strane 14 uznesenia (ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby a predĺžil trvanie jeho väzby). Tento nedostatok a nezákonnosť v postupe

vyšetrovateľa a špecializovaného súdu podľa sťažovateľa neodstránil v napadnutom

uznesení ani najvyšší súd, ktorý konštatoval, že prvostupňový súd v konaní rešpektoval

práva sťažovateľa a nezistil žiadne iné podstatné chyby konania.

11. Sťažovateľ tiež tvrdí, že v jeho prípade neexistujú ani dôvody väzby.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ ďalej tvrdí, že ani uznesenie

špecializovaného súdu, ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahujú zhodnotenie

takých okolností, ktoré vzhľadom na osobu obvineného, jeho sociálne a rodinné pomery,

prostredie, v ktorom pracuje a pohybuje sa, vytvárajú alebo znižujú riziko ďalšieho

páchania určitej konkrétnej trestnej činnosti, ako ani s dôkaznými prostriedkami, z ktorých

boli zistené. Sťažovateľ uvádza aj početnú judikatúru ústavného súdu a judikatúru ESĽP

vzťahujúcu sa na rozhodovanie o väzbe.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. z 12.08.2020

porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c, a ods. 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z12.08.2020 zrušuje.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€ (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii ÚS SR ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

v sume 662,69 € (slovom šesťstošesťdesiaťdva eur šesťdesiaťdeväť eurocentov) advokátovi

JUDr. Jozefovi Veselému, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

13. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

17. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených

práv podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorý ako odvolací súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj o návrhu

prokurátora o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Sťažovateľ jednak namieta, že došlo

k porušeniu jeho práva na urýchlené rozhodnutie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, namieta, že

došlo postupom vyšetrovateľa, špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu k porušeniu

prezumpcie neviny, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením súdu

prvého stupňa nebolo náležite odôvodnené, keďže sa konajúce súdy nevysporiadali

so všetkými námietkami sťažovateľa, teda je v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a namieta aj

samotnú existenciu dôvodov väzby a v tej súvislosti porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5

ods. 3 dohovoru.

21. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým

uznesením došlo aj k porušeniu ďalších práv, napr. podľa a 5 , prípadne

čl. 6 ods. 2 dohovoru, no tieto práva sťažovateľ neuvádza v petite svojej sťažnosti, a preto

na nich bude ústavný súd reflektovať len ako na súčasť argumentácie.

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

22. Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade

čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto

zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje

primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich

hmotnoprávne aj procesné právne normy, a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca

nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku

väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby

nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom

(čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického

prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť

rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) (k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v.

Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 125, 172 ‒174 a 193; Öcalan v.

Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83, 84 a 103;

Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115).

23. Z a dohovoru, ktorými sa zaručuje osobná

sloboda, možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne

alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná

(, ).

24. Ústavný súd už vo svojej judikatúre k rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe

obvineného/obžalovaného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby príslušný súd

bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle a

dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , ,

, ).

25. Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa a priložených príloh ústavný súd zistil,

že špecializovaný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením

sp. zn. zo 4. augusta 2020. Podľa informácie získanej ústavným súdom bol spis

postúpený na najvyšší súd 5. augusta 2020. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu špecializovaného súdu napadnutým uznesením z 12. augusta 2020, ktoré

bolo špecializovanému súdu doručené 31. augusta 2020 spolu s trestným spisom. Celkovo

sa teda vec nachádzala na najvyššom súde 27 dní.

26. Ako možno vyvodiť aj zo samotnej argumentácie sťažovateľa, k prieťahom

v postupe súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby malo dôjsť najmä pri

doručovaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Samotné tvrdenia sťažovateľa sa však

rozchádzajú, čo sa týka doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jeho obhajcovi,

keď raz tvrdí, že mu do podania ústavnej sťažnosti vôbec doručené nebolo, a zároveň

uvádza, že mu bolo doručené 28. septembra 2020. Ústavný súd zistil, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 4. septembra 2020, t. j. 51 dní od

podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby (15. júla 2020), a jeho právnemu zástupcovi

dokonca až 28. septembra 2020. Doručovanie napadnutého uznesenia bolo realizované

špecializovaným súdom po vrátení spisu z najvyššieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ v petite svojej sťažnosti, ktorou je ústavný súd viazaný, ako odporcu neoznačil

špecializovaný súd, a ani sa nedomáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

špecializovaného súdu došlo k porušeniu jeho práva na urýchlené rozhodnutie o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd preskúmal len postup najvyššieho súdu, ktorého

trvanie (27 dní) samo osebe nemožno považovať za nesúladné s požiadavkami

vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP a ústavného súdu na urýchlené rozhodnutie.

27. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd námietku sťažovateľa k porušeniu jeho

práva na urýchlené rozhodnutie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na primerané odôvodnenie

napadnutého uznesenia, práva na zákonné dôvody väzby a k namietanému porušeniu

prezumpcie neviny

28. V prvom rade považoval ústavný súd za potrebné vysporiadať sa s tým, že

sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na primerané odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu namieta porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Avšak podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako

aj ESĽP je namietané porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ratione materiae súčasťou

rozhodovania o veci samej, t. j. rozhodovania o trestnom obvinení, a nie rozhodovania

o väzbe, respektíve o jej ďalšom trvaní, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia

a čl. 5 dohovoru. Keďže v posudzovanej veci sú predmetom ústavnej sťažnosti námietky

sťažovateľa smerujúce proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o jeho väzbe,

možnosť porušenia uvedeného článku dohovoru neprichádza do úvahy (,

, , ).

29. Označený a označený dohovoru totiž zahŕňajú všetky základné

hmotné a tiež procesné atribúty (základného) práva na osobnú slobodu vrátane práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (vrátane práva na

rešpektovanie prezumpcie neviny), a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z , resp.

dohovoru, a nie všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články

siedmeho oddielu druhej hlavy garantujúce právo na súdnu ochranu, resp. všeobecné

ustanovenia čl. 6 dohovoru garantujúce právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. napr.

, , , , ).

30. Ústavný súd teda pristúpil k preskúmaniu obsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu skrz sťažovateľom označené porušenie čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

31. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru, podľa ktorej

rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane,

pretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne ,

, ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (pozri ). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu

k väzobným veciam (napr. , , ) uvádza, že

odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia

v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú

alternatívu odôvodnenia. Preto pokiaľ prvostupňový súd zodpovie na všetky relevantné

argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto posúdením stotožní,

potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa nie je v zásade

dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž je, že strane

boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (obdobne napr.

, ).

32. Špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatujú, že

jednotlivé dôkazy, na ktoré vo vzťahu k sťažovateľovi odkazuje prokurátor vo svojom

stanovisku, naďalej odôvodňujú záver, že v predmetnej veci existuje dostatok konkrétnych

podkladov pre jeho trestné stíhanie, pričom počas prebiehajúceho prípravného konania

nedošlo k zoslabeniu dôvodu väzby podľa , ale

práve naopak. Podľa stanoviska prokurátora, s ktorým sa konajúce súdy stotožnili, dosiaľ

vykonané dôkazy a realizované procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní

nielenže potvrdzujú dôvodnosť trestného stíhania, ale dokonca výrazne naznačujú, že

trestná činnosť, údajne páchaná aj obvineným, by mohla byť ešte rozsiahlejšia v porovnaní

s penzom trestnej činnosti, z páchania ktorej aj vo vzťahu k sťažovateľovi bolo

konštatované dôvodné podozrenie. Námietku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní

vyvracia skutočnosť, že uvedená údajná trestná činnosť mala byť páchaná v rámci zložitej,

organizovanej schémy vzájomných vzťahov, ktorých reálnu existenciu preukazuje aj

väzobné stíhanie ďalších osôb, ktoré sú stíhané za totožnú, respektíve úzko prepojenú

údajnú trestnú činnosť. Prokurátor poukázal najmä na výsluchy hodnotiteľov jednotlivých

projektov a ďalších osôb, ktoré pôsobili v rozhodnom čase na Poľnohospodárskej platobnej

agentúre a ktoré pri výsluchoch doplnili mozaiku vzájomných vzťahov a prepojenia

jednotlivých osôb, ktoré sa na predmetne trestnej činnosti mali podieľať. Konkrétne uviedol

výsluch svedkov zo 16. júla 2020 a 20. júla 2020. V tomto štádiu trestného konania má

preto existovať dôvodná objektívna obava z možného pokračovania v danej trestnej

činnosti, ktorá by mohla smerovať k zastretiu skutočného pôvodu finančných prostriedkov,

ktoré boli predmetom jednotlivých finančných transakcií, a to nezávisle vo vzťahu ku

ktorémukoľvek v ňom zaangažovanému trestne zodpovednému subjektu trestného konania.

Súdy odôvodnili obavu v pokračovaní v trestnej činnosti najmä tým, že sťažovateľ je

dôvodne podozrivý z páchania rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá mala byť vykonávaná

sofistikovaným spôsobom viacerými osobami po dlhší čas a mala ňou byť spôsobená škoda

veľkého rozsahu v snahe získania majetkového prospechu a zabezpečenia značných zdrojov

príjmu obvineného. Všeobecné súdy zároveň akceptovali návrh prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby, a to najmä na účely realizácie znaleckého dokazovania. Nevyhnutnosť

znaleckého dokazovania v uvedenej trestnej veci je odôvodnené potrebou odkrytia

samotného fungovania uvedenej schémy, ktoré umožní analyzovať skutočný obsah

a podstatu vzájomného finančno-personálneho prepojenia medzi jednotlivými subjektmi,

ktorého štruktúra a mechanizmus fungovania v súčasnej dobe vykazuje vysoký stupeň

sofistikovanosti, cieľom ktorého mala byť snaha zakryť nelegálnu činnosť formálne

deklarovanými legálnymi činnosťami. Lehota trvania väzby sťažovateľa bola predĺžená do

4. januára 2020.

33. Najvyšší súd skúmal aj možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Keďže sťažovateľ je obvinený z obzvlášť závažného zločinu,

najvyšší súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by nahradenie väzby

(aj prípadné nahradenie väzby zárukou, písomným sľubom obvineného či peňažnou

zárukou) odôvodňovali. Najvyšší súd dospel k jednoznačnému presvedčeniu, že väzbu

obvinených nie je možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka či inými

náhradami väzby, aj s poukazom na charakter trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu,

pretože by boli v konkrétnom prípade sťažovateľa s ohľadom na dôvod väzby

(pokračovanie v trestnej činnosti, pozn.) celkom nedostatočné.

34. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práv neprimerane

odôvodneným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľom tvrdenou

neexistenciou dôvodov väzby, ústavný súd poznamenáva, že do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii zákonného dôvodu o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe,

ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín,

podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

, ). Právomocou ústavného súdu je preskúmať zlučiteľnosť

konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody

(v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

, , ).

35. Závery všeobecných súdov v otázke potreby ponechania sťažovateľa vo väzbe sú

podľa názoru ústavného súdu založené na racionálnych úvahách vychádzajúcich

z dokazovaním zistených skutočností a nejavia sa ako ústavne neakceptovateľné.

Sťažovateľ je podozrivý z trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ktorá mala

byť páchaná viacerými osobami vo veľkom rozsahu, v premyslenej schéme prevodov

finančných prostriedkov medzi jednotlivými na trestnej činnosti údajne participujúcimi

subjektmi. Pričom, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v spojení s rozhodnutím špecializovaného súdu, nelegálna činnosť mala byť zakrývaná

formálne legálnymi činnosťami. Aj vzhľadom na uvedené a najmä v súvislosti s potrebou

vykonania znaleckého dokazovania, ktoré by malo byť spôsobilé odkryť spôsob fungovania

uvedenej sofistikovanej schémy páchania údajnej trestnej činnosti, sa závery súdov

o pretrvávajúcej existencii dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku u osoby sťažovateľa javia ako logické a dostatočne odôvodňujúce nimi prijatý

záver o ďalšom trvaní väzby. V okolnostiach uvedeného preto vyhodnotil ústavný súd

námietku sťažovateľa o neprimerane odôvodnenom napadnutom uznesení najvyššieho súdu

a neexistencii dôvodov väzby ako zjavne neopodstatnenú.

36. Sťažovateľ v sťažnosti formuluje aj námietku porušenia prezumpcie neviny

s odkazom na čl. 6 ods. 2 dohovoru. Uvedený článok však sťažovateľ neoznačil v petite

svojej sťažnosti a, ako už bolo uvedené, záruky podľa čl. 6 dohovoru sa poskytujú v rámci

konania o samotnom trestnom obvinení, pričom právo na spravodlivé súdne konanie pri

rozhodovaní o väzbe je chránené prostredníctvom čl. 5 dohovoru. V súvislosti s porušením

prezumpcie neviny sťažovateľ poukazuje na jednu vetu z uznesenia vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi zo 4. marca 2020, v ktorom vyšetrovateľ uvádza,

že „v danom prípade nemôže vzniknúť pochybnosť o tom, že menovaní... úplatky od

jednotlivých žiadateľov formálne legalizujú“. Keďže v tomto vyjadrení vyšetrovateľa

konajúce všeobecné súdy nevzhliadli porušenie zákona a na jeho základe postupovali,

porušili podľa sťažovateľa prezumpciu neviny rovnako ako vyšetrovateľ.

37. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd sa pri rozhodovaní

o väzbe nezameriava na hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného, okolnosti jeho

zatknutia alebo dôkazov spôsobom upraveným v . Súd pri

rozhodovaní o väzbe skúma iba to, či sú splnené materiálne a formálne podmienky väzby

predstavujúce základné väzobné podmienky, ktorých existencia musí byť daná pri vzatí

obvineného do väzby, ako aj pri celom jej ďalšom trvaní (). Z tohto pohľadu

teda všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa hodnotili existenciu uznesenia

o vznesení obvinenia a kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, ktorý sa

sťažovateľovi kladie za vinu.

37.1 Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby (orgány prípravného trestného

konania nevynímajúc, pozn.) porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte

osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras v. Litva, §43; Adolf v.

Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, § 36 ‒§ 41). V tejto súvislosti tak

nie je adekvátne vytrhnúť jednu vetu z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia

a ponechať bez povšimnutia jeho zostávajúci obsah a tiež samotný kontext. Je síce

opodstatnené trvať na tom, aby príslušné úradné osoby pristupovali vo svojich

rozhodnutiach osobitne uvážlivo a opatrne k prejavovaniu rešpektu vo vzťahu k prezumpcii

neviny konkrétneho obvineného, avšak až kontext namietaného rozhodnutia, resp. postupu

umožní v okolnostiach prejednávaných vecí učiniť holistický záver o eventuálnom zásahu

do zásady prezumpcie neviny. Mohlo by sa tak stať napríklad vtedy, ak by sa nevhodné

výroky orgánov prípravného trestného konania v podstate rovnali vysloveniu viny trestne

stíhanej osoby, najmä pokiaľ by podnietili verejnosť uveriť, že trestné stíhaná osoba je

vinná, a prejudikovali by hodnotenie faktov kompetentným súdom (). Tomu

však musí zodpovedať ich razancia a príkrosť, ktorá svojou intenzitou prekračuje horizont

povinnosti orgánu činného v trestnom konaní adekvátnou argumentačnou a dôkaznou bázou

odôvodniť opodstatnenosť vydania svojho rozhodnutia v príslušnom štádiu trestného

konania.

37.2 S ohľadom na už uvedené skutočnosti tak ústavný súd aj túto námietku

sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

38. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj sťažovateľom namietaným porušením práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

39. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody bolo zároveň v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (napr. aj Bozano v.

Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia,

č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry

Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;

L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

40. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva

zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sa týka rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

a ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (rozhodovalo sa aj o návrhu na predĺženie lehoty

väzby). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby a rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby

je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby

(o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená (obdobne napr. , ,

).

41. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, že odmietol sťažnosť

sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

predsedníčka senátu