Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 84/2019
PDF · 439.99 KB
No categories available
II. ÚS 84/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a prípisom
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a prípisom
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 2/2019
z 23. januára 2019.
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne
stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d)
a e), ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 písm. i), § 140 písm. b) a c) a § 141
písm. a) Trestného zákona a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.
2.2 Špecializovaný súd napadnutým uznesením sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 21. decembra 2018 podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. decembra 2018 zamietol, podľa § 72
ods. 1 písm. b), § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 81
ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ponuku sťažovateľa na nahradenie väzby
zložením peňažnej záruky neprijal.
Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,
v rámci ktorej vzniesol aj námietku zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu.
Na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti proti senátu „4T“ reagoval
špecializovaný súd napadnutým prípisom sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019
oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32
ods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté
uznesením špecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14539 z 13. novembra 2018.
O sťažnosti sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu
z 21. decembra 2018 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019
z 23. januára 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
2.3 Sťažovateľ v prvom rade namieta zaujatosť sudcov tvoriacich senát „4T“
špecializovaného súdu, ktorí rozhodovali a rozhodli o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu, pretože v napadnutom uznesení špecializovaného súdu
z 21. decembra 2018 argumentovali prejudikovanými výrokmi o vine sťažovateľa, ktoré
naznačujú, že sťažovateľa považujú za vinného skôr, ako bola zákonným spôsobom
preukázaná jeho vina. Ako dôkaz o zaujatosti sudcov konajúceho senátu sťažovateľ
poukázal na argumentáciu uvedenú v predmetnom uznesení špecializovaného súdu,
v ktorom mal tento okrem iného uviesť:
«Treba poukázať na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina,
ktorej riadiacimi osobami mali byť obžalovaní a jeho brat ...
Konkrétna obava z kolúzneho konania plynie u obžalovaného
z toho, že ihneď po zadržaní jedného z dealerov drog spolu s obžalovaným
stotožnili svedkov, ktorí proti ním vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny
mali vydať pokyn, aby týchto „vybavili.“
... Napokon aj samotná úkladná vražda poškodeného
(skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal spolupracovať
s políciou.
... dôvod preventívnej väzby je u obžalovaného daný najmä
charakterom, závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti.»
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu si podľa názoru sťažovateľa senát „4T“
špecializovaného súdu ponechal predsudok voči sťažovateľovi, keďže rozhodoval
aj v totožnej trestnej veci proti spoluobvineným (tzv. kajúcnikom), ktorí spolupracovali
s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli na základe dohôd o vine a treste odsúdení
práve senátom „4T“ špecializovaného súdu a tento v rozsudku, ktorým odsúdil
spoluobvinených sťažovateľa, uvádza viaceré odkazy priamo na sťažovateľa a jeho rolu
v zločineckej skupine, z ktorej je sťažovateľ podozrivý. Podľa názoru sťažovateľa
sa argumenty špecializovaného súdu neobmedzujú iba na popis hodnotenia dôkazov,
ale obsahujú aj posúdenie situácie tak, ako by išlo o zákonným spôsobom preukázané
skutočnosti, čím majú dokazovať, že špecializovaný súd už pred dokázaním viny považuje
sťažovateľa za vinného.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo v prvom rade
napadnutým prípisom špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019
oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32
ods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté
uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 13. novembra 2018. Predmetný
prípis špecializovaného súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a svojvoľný vzhľadom
na absenciu riadneho odôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľa došlo k odmietnutiu
spravodlivosti tým, že špecializovaný súd sa vznesenou námietkou zaujatosti vôbec
nezaoberal, v dôsledku čoho sťažovateľ nedostal možnosť obrany proti pochybnostiam
o nestrannosti špecializovaného súdu podaním opravného prostriedku, z čoho je zrejmé,
že špecializovaný súd nedbal na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť
sudcu.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených práv následne došlo
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019,
ktorým nebolo napravené pochybenie špecializovaného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o predmetnej námietke zaujatosti.
2.4 Sťažovateľ v druhom rade namieta, že jeho sťažnosť proti rozhodnutiu
špecializovaného súdu z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu bola napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019
z 23. januára 2019 zamietnutá bez posúdenia a odôvodnenia sťažovateľom uvedených
procesných námietok. Sťažovateľ vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutia najvyššieho
súdu o jeho väzbe sú takmer identické a súdy odôvodňujú trvanie jeho väzby tými istými
väzobnými dôvodmi. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že frekvencia
sťažovateľom podávaných žiadostí neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej dobe
od posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už formulovaným
záverom. Podľa názoru sťažovateľa sa právny názor najvyššieho súdu javí až príliš
formalistický a z ústavného hľadiska neudržateľný.
Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne
stanovisko, resp. sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdením
(obsiahnutým v sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu
z 21. decembra 2018), že z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ podľa jeho názoru
nevyplývajú žiadne „ovplyvňovacie, podplácacie, ani vyhrážacie metódy“ zo strany
sťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí, že v predmetnej nahrávke s bratom vôbec
nevystupujú.
3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
špecializovaného súdu, resp. najvyššieho súdu došlo tým, že
- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkou zaujatosti
vznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené
pochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;
- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu
z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)
napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia
a odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
a bezpečnosť, základné právo na rozhodnutie o zákonitosti väzby nestranným súdom,
základné právo na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok pozbavenia
slobody podľa čl. 17, ods. 2 a 5 a Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. BB-4T/36/2018 z 21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Tost/2/2019 z 23.01.2018 (ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť 23. 1. 2019,
pozn.) a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 z 08.01.2019
v súvislosti s námietkou zaujatosti porušené boli.
2. Uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 zo dňa
21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost/2/2019 z 23.01.2019
a rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/36/2018 z 08.01.2019 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a Špecializovanému trestnému súdu pracovisko
Banská Bystrica sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne
na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 415,51 Eur z dôvodu
právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom, ktoré sú špecializovaný
trestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava povinní zaplatiť do dvoch
mesiacov od vyhlásenia tohto Nálezu.
Advokát vykonal dva úkony právnej služby /1. prevzatie a príprava veci. 2. napísanie
ústavnej sťažnosti/, za jeden úkon právnej pomoci v roku 2019 prislúcha odmena v sume
163,33 Eur + 9,80 Eur rež. paušál + DPH.
Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur,
ktoré sú mu špecializovaný trestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava
povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od vyhlásenia toto Nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
15. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018, prípisom
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019, pričom podľa názoru sťažovateľa k porušeniu
ním označených práv malo dôjsť tým, že
- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkou zaujatosti
vznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené
pochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;
- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu
z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)
napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia
a odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.
19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
20. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018
22. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-
4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 ústavný súd konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy
vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu
vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím
jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,
odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu.
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.
Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci
v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie
procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej
procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.
23. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 21. decembra 2018 sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho
opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorom bolo
aj rozhodnuté.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu
svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd,
čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 8. januára 2019
25. Vo vzťahu k namietanému prípisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 8. januára 2019 ústavný súd v úvode konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ namieta, že o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval senát špecializovaného súdu, ktorého
sudcovia boli proti jeho osobe zaujatí, potom bolo z hľadiska požadovanej ochrany
označenému právu sťažovateľa rozhodujúcim, aby túto skutočnosť namietal, a úloha
ústavného súdu následne spočíva v zhodnotení, ako sa s touto námietkou dotknutý senát
vysporiadal.
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ námietku
zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu skutočne vzniesol v rámci sťažnosti proti
uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018 a odôvodnil
ju tým, že tento senát v minulosti rozhodoval v totožnej veci proti spoluobvineným, ktorí
spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli odsúdení týmto senátom
na základe dohôd o vine a treste, a pritom rozsudok obsahuje viaceré odkazy na sťažovateľa
a jeho rolu v zločineckej skupine, z ktorej je podozrivý. Tieto skutočnosti mali podľa názoru
sťažovateľa vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnej nezaujatosti konajúcich sudcov
proti nemu.
27. Na uvedené špecializovaný súd reagoval napadnutým prípisom sp. zn. BB-
4 T 36/2018 z 8. januára 2019 oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke
zaujatosti s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať nebude, pretože o takej
námietke už bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14539
z 13. novembra 2018. Špecializovaný súd dodal, že na tomto závere nič nemení skutočnosť,
že vtedy rozhodoval súd o námietke zaujatosti podanej spoluobžalovaným, lebo aj jeho
námietka bola podaná z úplne rovnakých dôvodov ako sťažovateľova.
28. Uznesením č. k. BB-4 T 36/2018-14539 z 13. novembra 2018 špecializovaný súd
rozhodol výrokom, že „podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku senát 4T Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v zložení predseda senátu JUDr. Igor Králik
a členovia senátu JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Peter Pulman, LL.M. nie sú vylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obvinenému
a spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica,
pod sp. zn. BB- 4T/36/2018“.
29. Špecializovaný súd sťažovateľovi v napadnutom prípise ozrejmil, že z výroku
označeného rozhodnutia jasne vyplýva, že senát „4T“ nie je vylúčený z vykonávania
úkonov v celej trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-4 T 36/2018, „to znamená, že nielen
obžalovanému , ale aj voči Vám...“.
30. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že špecializovaný
súd na námietku zaujatosti sťažovateľa adekvátne reagoval poukazom na konkrétne
ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, t. j. na § 32 ods. 6
Trestného poriadku, a jasne a zreteľne uviedol dôvody, prečo aplikoval práve túto normu.
Podľa názoru ústavného súdu forma odpovede špecializovaného súdu, ako aj jej obsah plne
zodpovedajú zneniu, zmyslu, ale aj účelu použitého ustanovenia Trestného poriadku.
31. Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že špecializovaný súd sa jeho
námietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak, touto sa náležite zaoberal, avšak
výsledkom tejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie mu nedovoľovalo
o námietke konať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľa podstatným. Špecializovaný
súd svoj názor presvedčivo odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti prípisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 8. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019
33. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019 ústavný súd zistil dôvod na odmietnutie ústavnej
sťažnosti v tejto časti, a to jej zjavnú neopodstatnenosť.
34. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, možno o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
35. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti
s nedostatočným preskúmaním zákonnosti jeho väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
36. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené
osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,
na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré
garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06,
III. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody
(obdobne napr. III. ÚS 374/09).
37. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť
alebo nemal byť ponechaný vo väzbe, či malo, prípadne nemalo byť jeho žiadosti
o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia
ústavnoprávne akceptovateľné.
38. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú
sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019.
39. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019
pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak
formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa.
K dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že o ňom nie sú
pochybnosti, keďže 29. októbra 2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba z rozsiahlej
(10 skutkov, z ktorých viaceré boli spáchané niekoľkými čiastkovými útokmi)
a mimoriadne závažnej trestnej činnosti (vrátane úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. d), e), ods. 3 písm. b) Trestného zákona). Najvyšší súd následne konštatoval,
že od posledného rozhodovania o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku nezistil, že by
sa podozrenia proti sťažovateľovi akokoľvek rozptýlili. Naopak, na hlavnom pojednávaní
8. januára 2019 súd schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom a spoluobvineným
a 10. januára 2019 prokurátor predniesol obžalobu.
Pokiaľ ide o uplatnené väzobné dôvody, najvyšší súd nepovažoval za účelné ich
znova opakovať, keďže v napadnutom uznesení špecializovaného súdu z 21. decembra
2018, ako aj vo všetkých skôr vydaných rozhodnutiach (na ktoré najvyšší súd v napadnutom
rozhodnutí poukázal) ich súdy podrobne rozviedli a na ich aktuálnosti sa nič nezmenilo.
K výhrade sťažovateľa, že súdy pristupujú k jeho žiadostiam len formálne, keďže
odôvodnenia rozhodnutí sú takmer identické, najvyšší súd uviedol, že táto okolnosť je daná
frekvenciou ním podaných žiadostí, ktorá neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej
dobe od posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už skôr
formulovaným záverom. Napokon aj v prípade predmetnej naposledy podanej žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ túto žiadosť o prepustenie z väzby
nijako bližšie neodôvodnil a podal ju ihneď na ďalší deň po doručení uznesenia k tej
predchádzajúcej.
K výhrade sťažovateľa, podľa ktorej u neho medzičasom pominula obava
z kolúzneho konania, najvyšší súd upozornil, že príslušné súdy môžu pri svojom rozhodnutí
prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa
o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, a teda len zo samotnej skutočnosti,
že vo veci už bola podaná obžaloba, nemožno automaticky vyvodiť, že by sa obava
z pôsobenia obžalovaného na svedkov medzičasom rozplynula (R 56/2007). Uvedené platí
o to viac, že v prípade sťažovateľa súdy dlhodobo poukazujú na konkrétne skutočnosti,
ktoré takýto ich postup odôvodňujú. Najvyšší súd zároveň poukázal na údajné postavenie
sťažovateľa v hierarchii zločineckej skupiny, na čele ktorej mal stáť spolu s bratom
.
Vychádzajúc z uvedených úvah, najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú
zamietol.
40. Vzhľadom na zidentifikovanie sa najvyššieho súdu v súvislosti s existenciou
väzobných dôvodov u sťažovateľa s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho
rozhodnutí ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru, podľa ktorej
rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane,
pretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 320/2012). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (pozri IV. ÚS 350/09). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu
k väzobným veciam (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, III. ÚS 461/2015), uvádza,
že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce
rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia, a preto pokiaľ prvostupňový súd zodpovie
na všetky relevantné argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto
posúdením stotožní, potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa
nie je v zásade dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž
je, že strane boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (obdobne
napr. II. ÚS 102/2018, I. ÚS 379/2018).
41. Špecializovaný súd v uznesení sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018
k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,
že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu
a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ, poukázal na vykonané
dokazovanie, z ktorého vyplývala dôvodnosť trestného stíhania, a to z nazhromaždených
dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise. Sťažovateľ pritom podozrenie zo spáchania
skutkov podľa názoru konajúceho súdu nevyvrátil. Špecializovaný súd konštatoval,
že od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa vôbec neoslabila.
42. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku špecializovaný
súd videl nielen v skutočnosti, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí vysoký
až doživotný trest odňatia slobody, ale predovšetkým v tom, že sa mal spolu s ďalším
obžalovaným dlhodobo ukrývať v Českej republike, kde majú zázemie, a to byt
a podnikateľské aktivity.
43. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku špecializovaný
súd poukázal na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina, ktorej jednou
z riadiacich osôb mal byť aj sťažovateľ, bežne používala násilie alebo hrozbu
bezprostredného násilia na upevňovanie svojho vplyvu, na vynucovanie si disciplíny medzi
jej členmi, na prinútenie zotrvania členov v skupine, na zastrašovanie konkurencie,
na vyhrážanie sa v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna obava z možného
kolúzneho konania podľa názoru špecializovaného súdu plynula z toho, že ihneď
po zadržaní jedného z „dealerov drog“ stotožnili svedkov, ktorí proti nim vypovedali,
a nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn, aby týchto „vybavili“.
Tieto zistenia zapadali do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež deklarovali svoje obavy
zo zastrašovania, resp. fyzického násilia aj zo strany sťažovateľa. Špecializovaný súd
v súvislosti s odôvodnením tohto väzobného dôvodu poukázal tiež na objavenú nahrávku
na SD karte, z ktorej vyplynulo, že obaja obžalovaní, t. j. aj sťažovateľ, chceli podplatiť
poškodeného v ich inej trestnej veci s cieľom zmeny jeho výpovede a pre prípad, že by sa
s týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu mali vyhrážať ďalšími
následkami. Napokon aj samotná úkladná vražda mala byť nimi spáchaná práve preto,
lebo poškodený začal spolupracovať s políciou. Špecializovaný súd zároveň konštatoval,
že dôvod kolúznej väzby podaním obžaloby nepominul, lebo práve súdne konanie
je najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané všetky relevantné
dôkazy spôsobilé na to, aby všeobecný súd mohol spoľahlivo rozhodnúť v merite veci.
44. Napokon k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
špecializovaný súd uviedol, že preventívna väzba je u sťažovateľa daná najmä charakterom,
závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj predchádzajúcou
trestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa vyjadrenia svedkov obaja
obžalovaní, teda aj sťažovateľ, boli dlhú dobu častými, pravidelnými užívateľmi rôznych
druhov omamných a psychotropných látok. Navyše z dôkazov malo vyplývať, že sťažovateľ
svoj osobný život prispôsobil fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne pracovné
návyky ani žiadny legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky z trestnej
činnosti, a preto existuje dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.
45. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,
ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,
resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).
46. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy opakovane uviedol,
že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť
na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne
47. Ústavný súd však zároveň opätovne pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej
inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
48. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako
aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie
osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo
odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou
záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé
pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je
ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).
49. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
50. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje
aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe
koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné
konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná
a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase
a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,
ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje
obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť
obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno
rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192
ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť,
a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
51. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej
slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu
konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku),
ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú
pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
52. Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného
na účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré
odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia
trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných
článkov ústavy a dohovoru vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou
všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth
c. Rakúsko, 1991).
53. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého
dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z jeho
odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) Trestného poriadku, pre ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej
slobode, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad
relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným
dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
54. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby
sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Špecializovaný súd vymedzil dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku ich zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne
skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu.
Najvyšší súd následne v rámci záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia špecializovaného súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové
závery odôvodňujúce väzbu sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo
a podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania
obvineného, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c),
podľa ktorého argumentum a simili „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano
jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže
by uváděné důvody byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení
zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku,
rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku,
rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J.,
BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.).
55. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej
neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s hodnotením
dôkaznej situácie týmto súdom vníma ústavný súd ako tendenčné. Ústavný súd v tejto
súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení
obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje
dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky
skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá
existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok
o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy
od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká
Británia z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení
obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní,
v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď
potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak ako to vyplýva aj z komentovaného
znenia dohovoru: „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty,
které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray
proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov.
též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti,
na nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné
k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podání obžaloby, čož je předmětem až další fáze
trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04
a č. 8723/05, § 75, ]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská
úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas
prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).
Ako pritom z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, v predmetnej veci
sa v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných
trestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže 29. októbra
2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba.
Napokon pokiaľ ide o všeobecne formulovanú námietku sťažovateľa, že najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko k jeho tvrdeniu (obsiahnutému
v sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu z 21. decembra 2018),
že z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ nevyplývajú „ovplyvňovacie, podplácacie
a vyhrážacie metódy“ zo strany sťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí,
že v predmetnej nahrávke s bratom vôbec nevystupujú, ústavný súd konštatuje,
že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je nepochybné, že v súvislosti s posúdením
existencie väzobných dôvodov u sťažovateľa sa tento súd v celosti (t. j. vrátane časti
týkajúcej sa posúdenia skutočností vyplývajúcich z obsahu „objavenej nahrávky na SD
karte“) zidentifikoval s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho rozhodnutí,
čím najvyšší súd zároveň jednoznačne zaujal stanovisko k predmetnému
(bližšie neodôvodnenému) tvrdeniu sťažovateľa.
56. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní
postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou,
aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou
a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom
konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové
a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy
a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda
aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala
z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.
57. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom a z ktorej vyplýva,
že trestné konanie od svojho začiatku až do jeho konca je procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba
jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02),
prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného
súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,
v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým
procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný
poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie
v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného
konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú
potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností
kladených mu za vinu. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého
trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany
základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých
procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje
(III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06).
58. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019, ktorým sa
na druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 21. decembra 2018
jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),
b) a c) Trestného poriadku v danom štádiu súdneho konania. Skutočnosti, na ktorých obidva
konajúce súdy založili dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené
(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,
že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom špecializovaného súdu uviedol, možno
spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby. Odôvodnenie tohto
rozhodnutia v otázke väzby sťažovateľa v spojení s rozhodnutím špecializovaného súdu
je teda absolútne dostačujúce, jasné, určité, bez akýchkoľvek vnútorných rozporov.
V zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté závery najvyššieho súdu možné a bolo ich
potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania o osobnej slobode
sťažovateľa.
Najvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor
k jednotlivým námietkam sťažovateľa a ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu
dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktoré by bolo možné napadnuté
uznesenie považovať za arbitrárne. Z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov
konajúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že všeobecné súdy jednoznačne uviedli
dôvody, pre ktoré považovali za potrebné žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu zamietnuť. Všetkými pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa právne, ako aj
skutkovo relevantnými otázkami sa konajúce súdy zaoberali a dali na ne dostatočne
presvedčivé odpovede. Závery všeobecných súdov sú založené na racionálnych úvahách
vychádzajúcich z dokazovaním zistených skutočností a na ústavne konformnom výklade
relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu
59. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho
názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd zároveň opätovne
pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam
všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí
všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie
konformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou
a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu
je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa
pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,
60. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu (v spojení s uznesením špecializovaného súdu) v kontexte argumentov
sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho
povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, a všetky okolnosti danej trestnej veci
možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti
väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu
so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto
nebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
61. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 2/2019 z 23. januára 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
62. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
63. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019