Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 84/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a 5 a práva podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 21. decembra 2018 a prípisom

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 8. januára 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 21. decembra 2018 a prípisom

špecializovaného súdu sp. zn. z 8. januára 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. januára 2019.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d)

a e), ods. 3 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na , a a

písm. a) a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.

2.2 Špecializovaný súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2018 podľa ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. decembra 2018 zamietol, podľa § 72

ods. 1 písm. b), , väzbu sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 81

ods. 1, ods. 2 písm. b) ponuku sťažovateľa na nahradenie väzby

zložením peňažnej záruky neprijal.

Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,

v rámci ktorej vzniesol aj námietku zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu.

Na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti proti senátu „4T“ reagoval

špecializovaný súd napadnutým prípisom sp. zn. z 8. januára 2019

oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32

ods. 6 konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté

uznesením špecializovaného súdu č. k. -14539 z 13. novembra 2018.

O sťažnosti sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu

z 21. decembra 2018 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 23. januára 2019 tak, že ju podľa zamietol.

2.3 Sťažovateľ v prvom rade namieta zaujatosť sudcov tvoriacich senát „4T“

špecializovaného súdu, ktorí rozhodovali a rozhodli o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, pretože v napadnutom uznesení špecializovaného súdu

z 21. decembra 2018 argumentovali prejudikovanými výrokmi o vine sťažovateľa, ktoré

naznačujú, že sťažovateľa považujú za vinného skôr, ako bola zákonným spôsobom

preukázaná jeho vina. Ako dôkaz o zaujatosti sudcov konajúceho senátu sťažovateľ

poukázal na argumentáciu uvedenú v predmetnom uznesení špecializovaného súdu,

v ktorom mal tento okrem iného uviesť:

«Treba poukázať na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina,

ktorej riadiacimi osobami mali byť obžalovaní a jeho brat ...

Konkrétna obava z kolúzneho konania plynie u obžalovaného

z toho, že ihneď po zadržaní jedného z dealerov drog spolu s obžalovaným

stotožnili svedkov, ktorí proti ním vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny

mali vydať pokyn, aby týchto „vybavili.“

... Napokon aj samotná úkladná vražda poškodeného

(skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal spolupracovať

s políciou.

... dôvod preventívnej väzby je u obžalovaného daný najmä

charakterom, závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti.»

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu si podľa názoru sťažovateľa senát „4T“

špecializovaného súdu ponechal predsudok voči sťažovateľovi, keďže rozhodoval

aj v totožnej trestnej veci proti spoluobvineným (tzv. kajúcnikom), ktorí spolupracovali

s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli na základe dohôd o vine a treste odsúdení

práve senátom „4T“ špecializovaného súdu a tento v rozsudku, ktorým odsúdil

spoluobvinených sťažovateľa, uvádza viaceré odkazy priamo na sťažovateľa a jeho rolu

v zločineckej skupine, z ktorej je sťažovateľ podozrivý. Podľa názoru sťažovateľa

sa argumenty špecializovaného súdu neobmedzujú iba na popis hodnotenia dôkazov,

ale obsahujú aj posúdenie situácie tak, ako by išlo o zákonným spôsobom preukázané

skutočnosti, čím majú dokazovať, že špecializovaný súd už pred dokázaním viny považuje

sťažovateľa za vinného.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo v prvom rade

napadnutým prípisom špecializovaného súdu sp. zn. z 8. januára 2019

oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke zaujatosti s poukazom na § 32

ods. 6 konať nebude, pretože o takej námietke už bolo rozhodnuté

uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 13. novembra 2018. Predmetný

prípis špecializovaného súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a svojvoľný vzhľadom

na absenciu riadneho odôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľa došlo k odmietnutiu

spravodlivosti tým, že špecializovaný súd sa vznesenou námietkou zaujatosti vôbec

nezaoberal, v dôsledku čoho sťažovateľ nedostal možnosť obrany proti pochybnostiam

o nestrannosti špecializovaného súdu podaním opravného prostriedku, z čoho je zrejmé,

že špecializovaný súd nedbal na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť

sudcu.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených práv následne došlo

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019,

ktorým nebolo napravené pochybenie špecializovaného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o predmetnej námietke zaujatosti.

2.4 Sťažovateľ v druhom rade namieta, že jeho sťažnosť proti rozhodnutiu

špecializovaného súdu z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu bola napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019 zamietnutá bez posúdenia a odôvodnenia sťažovateľom uvedených

procesných námietok. Sťažovateľ vo všeobecnosti namieta, že rozhodnutia najvyššieho

súdu o jeho väzbe sú takmer identické a súdy odôvodňujú trvanie jeho väzby tými istými

väzobnými dôvodmi. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že frekvencia

sťažovateľom podávaných žiadostí neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej dobe

od posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už formulovaným

záverom. Podľa názoru sťažovateľa sa právny názor najvyššieho súdu javí až príliš

formalistický a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne

stanovisko, resp. sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdením

(obsiahnutým v sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu

z 21. decembra 2018), že z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ podľa jeho názoru

nevyplývajú žiadne „ovplyvňovacie, podplácacie, ani vyhrážacie metódy“ zo strany

sťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí, že v predmetnej nahrávke s bratom vôbec

nevystupujú.

3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

špecializovaného súdu, resp. najvyššieho súdu došlo tým, že

- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkou zaujatosti

vznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené

pochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;

- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu

z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)

napadnutým uznesením sp. zn. z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia

a odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

a bezpečnosť, základné právo na rozhodnutie o zákonitosti väzby nestranným súdom,

základné právo na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok pozbavenia

slobody podľa , ods. 2 a 5 a SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. z 21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 23.01.2018 (ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť 23. 1. 2019,

pozn.) a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 08.01.2019

v súvislosti s námietkou zaujatosti porušené boli.

2. Uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo dňa

21.12.2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.01.2019

a rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 08.01.2019 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a Špecializovanému trestnému súdu pracovisko

Banská Bystrica sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne

na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 415,51 Eur z dôvodu

právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom, ktoré sú špecializovaný

trestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava povinní zaplatiť do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto Nálezu.

Advokát vykonal dva úkony právnej služby /1. prevzatie a príprava veci. 2. napísanie

ústavnej sťažnosti/, za jeden úkon právnej pomoci v roku 2019 prislúcha odmena v sume

163,33 Eur + 9,80 Eur rež. paušál + DPH.

Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur,

ktoré sú mu špecializovaný trestný súd Banská Bystrica a Najvyšší súd SR Bratislava

povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od vyhlásenia toto Nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

14. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

15. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Právne hodnotenie a závery ústavného súdu

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva podľa a 5 , resp. práva podľa dohovoru uznesením

špecializovaného súdu sp. zn. z 21. decembra 2018, prípisom

špecializovaného súdu sp. zn. z 8. januára 2019 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. januára 2019, pričom podľa názoru sťažovateľa k porušeniu

ním označených práv malo dôjsť tým, že

- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkou zaujatosti

vznesenou sťažovateľom v rámci jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. z 21. decembra 2018 a najvyšší súd toto sťažovateľom tvrdené

pochybenie špecializovaného súdu následne nenapravil;

- najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu špecializovaného súdu

z 21. decembra 2018 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu)

napadnutým uznesením sp. zn. z 23. januára 2019 arbitrárne a bez posúdenia

a odôvodnenia sťažovateľom uvedených procesných námietok zamietol.

19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

20. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa , a to v časti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

špecializovaného súdu sp. zn. z 21. decembra 2018

22. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-

z 21. decembra 2018 ústavný súd konštatuje, že z

vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu

vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím

jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,

odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu.

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci

v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie

procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej

procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.

23. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

z 21. decembra 2018 sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. januára 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho

opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorom bolo

aj rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu

svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. z 21. decembra 2018 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom

špecializovaného súdu sp. zn. z 8. januára 2019

25. Vo vzťahu k namietanému prípisu špecializovaného súdu sp. zn.

z 8. januára 2019 ústavný súd v úvode konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ namieta, že o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval senát špecializovaného súdu, ktorého

sudcovia boli proti jeho osobe zaujatí, potom bolo z hľadiska požadovanej ochrany

označenému právu sťažovateľa rozhodujúcim, aby túto skutočnosť namietal, a úloha

ústavného súdu následne spočíva v zhodnotení, ako sa s touto námietkou dotknutý senát

vysporiadal.

26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ námietku

zaujatosti proti senátu „4T“ špecializovaného súdu skutočne vzniesol v rámci sťažnosti proti

uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 21. decembra 2018 a odôvodnil

ju tým, že tento senát v minulosti rozhodoval v totožnej veci proti spoluobvineným, ktorí

spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorí boli odsúdení týmto senátom

na základe dohôd o vine a treste, a pritom rozsudok obsahuje viaceré odkazy na sťažovateľa

a jeho rolu v zločineckej skupine, z ktorej je podozrivý. Tieto skutočnosti mali podľa názoru

sťažovateľa vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnej nezaujatosti konajúcich sudcov

proti nemu.

27. Na uvedené špecializovaný súd reagoval napadnutým prípisom sp. zn. BB-

z 8. januára 2019 oznamujúcim sťažovateľovi záver, že o vznesenej námietke

zaujatosti s poukazom na konať nebude, pretože o takej

námietke už bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného súdu č. k. -14539

z 13. novembra 2018. Špecializovaný súd dodal, že na tomto závere nič nemení skutočnosť,

že vtedy rozhodoval súd o námietke zaujatosti podanej spoluobžalovaným, lebo aj jeho

námietka bola podaná z úplne rovnakých dôvodov ako sťažovateľova.

28. Uznesením č. k. -14539 z 13. novembra 2018 špecializovaný súd

rozhodol výrokom, že „podľa senát 4T Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v zložení predseda senátu JUDr. Igor Králik

a členovia senátu JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Peter Pulman, LL.M. nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obvinenému

a spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica,

pod sp. zn. “.

29. Špecializovaný súd sťažovateľovi v napadnutom prípise ozrejmil, že z výroku

označeného rozhodnutia jasne vyplýva, že senát „4T“ nie je vylúčený z vykonávania

úkonov v celej trestnej veci vedenej pod sp. zn. , „to znamená, že nielen

obžalovanému , ale aj voči Vám...“.

30. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že špecializovaný

súd na námietku zaujatosti sťažovateľa adekvátne reagoval poukazom na konkrétne

ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, t. j. na § 32 ods. 6

, a jasne a zreteľne uviedol dôvody, prečo aplikoval práve túto normu.

Podľa názoru ústavného súdu forma odpovede špecializovaného súdu, ako aj jej obsah plne

zodpovedajú zneniu, zmyslu, ale aj účelu použitého ustanovenia .

31. Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že špecializovaný súd sa jeho

námietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak, touto sa náležite zaoberal, avšak

výsledkom tejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie mu nedovoľovalo

o námietke konať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľa podstatným. Špecializovaný

súd svoj názor presvedčivo odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti prípisu špecializovaného súdu sp. zn.

z 8. januára 2019 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. januára 2019

33. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. januára 2019 ústavný súd zistil dôvod na odmietnutie ústavnej

sťažnosti v tejto časti, a to jej zjavnú neopodstatnenosť.

34. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, možno o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

35. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti

s nedostatočným preskúmaním zákonnosti jeho väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , ).

36. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré

garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

37. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť

alebo nemal byť ponechaný vo väzbe, či malo, prípadne nemalo byť jeho žiadosti

o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia

ústavnoprávne akceptovateľné.

38. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. januára 2019.

39. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. z 23. januára 2019

pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak

formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa.

K dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že o ňom nie sú

pochybnosti, keďže 29. októbra 2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba z rozsiahlej

(10 skutkov, z ktorých viaceré boli spáchané niekoľkými čiastkovými útokmi)

a mimoriadne závažnej trestnej činnosti (vrátane úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2

písm. d), e), ods. 3 písm. b) ). Najvyšší súd následne konštatoval,

že od posledného rozhodovania o väzbe podľa nezistil, že by

sa podozrenia proti sťažovateľovi akokoľvek rozptýlili. Naopak, na hlavnom pojednávaní

8. januára 2019 súd schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom a spoluobvineným

a 10. januára 2019 prokurátor predniesol obžalobu.

Pokiaľ ide o uplatnené väzobné dôvody, najvyšší súd nepovažoval za účelné ich

znova opakovať, keďže v napadnutom uznesení špecializovaného súdu z 21. decembra

2018, ako aj vo všetkých skôr vydaných rozhodnutiach (na ktoré najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí poukázal) ich súdy podrobne rozviedli a na ich aktuálnosti sa nič nezmenilo.

K výhrade sťažovateľa, že súdy pristupujú k jeho žiadostiam len formálne, keďže

odôvodnenia rozhodnutí sú takmer identické, najvyšší súd uviedol, že táto okolnosť je daná

frekvenciou ním podaných žiadostí, ktorá neumožňuje, aby konajúci súd v takej krátkej

dobe od posledného rozhodovania mohol dospieť k zásadne iným ako už skôr

formulovaným záverom. Napokon aj v prípade predmetnej naposledy podanej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ túto žiadosť o prepustenie z väzby

nijako bližšie neodôvodnil a podal ju ihneď na ďalší deň po doručení uznesenia k tej

predchádzajúcej.

K výhrade sťažovateľa, podľa ktorej u neho medzičasom pominula obava

z kolúzneho konania, najvyšší súd upozornil, že príslušné súdy môžu pri svojom rozhodnutí

prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa

o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, a teda len zo samotnej skutočnosti,

že vo veci už bola podaná obžaloba, nemožno automaticky vyvodiť, že by sa obava

z pôsobenia obžalovaného na svedkov medzičasom rozplynula (R 56/2007). Uvedené platí

o to viac, že v prípade sťažovateľa súdy dlhodobo poukazujú na konkrétne skutočnosti,

ktoré takýto ich postup odôvodňujú. Najvyšší súd zároveň poukázal na údajné postavenie

sťažovateľa v hierarchii zločineckej skupiny, na čele ktorej mal stáť spolu s bratom

.

Vychádzajúc z uvedených úvah, najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

40. Vzhľadom na zidentifikovanie sa najvyššieho súdu v súvislosti s existenciou

väzobných dôvodov u sťažovateľa s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho

rozhodnutí ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru, podľa ktorej

rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane,

pretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne ,

, ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (pozri ). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu

k väzobným veciam (napr. , , ), uvádza,

že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce

rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia, a preto pokiaľ prvostupňový súd zodpovie

na všetky relevantné argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa s týmto

posúdením stotožní, potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého stupňa

nie je v zásade dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia. Podstatné totiž

je, že strane boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody rozhodnutia (obdobne

napr. , ).

41. Špecializovaný súd v uznesení sp. zn. z 21. decembra 2018

k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,

že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu

a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ, poukázal na vykonané

dokazovanie, z ktorého vyplývala dôvodnosť trestného stíhania, a to z nazhromaždených

dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise. Sťažovateľ pritom podozrenie zo spáchania

skutkov podľa názoru konajúceho súdu nevyvrátil. Špecializovaný súd konštatoval,

že od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa vôbec neoslabila.

42. Väzobný dôvod podľa špecializovaný

súd videl nielen v skutočnosti, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí vysoký

až doživotný trest odňatia slobody, ale predovšetkým v tom, že sa mal spolu s ďalším

obžalovaným dlhodobo ukrývať v Českej republike, kde majú zázemie, a to byt

a podnikateľské aktivity.

43. K dôvodu väzby podľa špecializovaný

súd poukázal na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina, ktorej jednou

z riadiacich osôb mal byť aj sťažovateľ, bežne používala násilie alebo hrozbu

bezprostredného násilia na upevňovanie svojho vplyvu, na vynucovanie si disciplíny medzi

jej členmi, na prinútenie zotrvania členov v skupine, na zastrašovanie konkurencie,

na vyhrážanie sa v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna obava z možného

kolúzneho konania podľa názoru špecializovaného súdu plynula z toho, že ihneď

po zadržaní jedného z „dealerov drog“ stotožnili svedkov, ktorí proti nim vypovedali,

a nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn, aby týchto „vybavili“.

Tieto zistenia zapadali do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež deklarovali svoje obavy

zo zastrašovania, resp. fyzického násilia aj zo strany sťažovateľa. Špecializovaný súd

v súvislosti s odôvodnením tohto väzobného dôvodu poukázal tiež na objavenú nahrávku

na SD karte, z ktorej vyplynulo, že obaja obžalovaní, t. j. aj sťažovateľ, chceli podplatiť

poškodeného v ich inej trestnej veci s cieľom zmeny jeho výpovede a pre prípad, že by sa

s týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu mali vyhrážať ďalšími

následkami. Napokon aj samotná úkladná vražda mala byť nimi spáchaná práve preto,

lebo poškodený začal spolupracovať s políciou. Špecializovaný súd zároveň konštatoval,

že dôvod kolúznej väzby podaním obžaloby nepominul, lebo práve súdne konanie

je najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané všetky relevantné

dôkazy spôsobilé na to, aby všeobecný súd mohol spoľahlivo rozhodnúť v merite veci.

44. Napokon k dôvodu väzby podľa

špecializovaný súd uviedol, že preventívna väzba je u sťažovateľa daná najmä charakterom,

závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj predchádzajúcou

trestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa vyjadrenia svedkov obaja

obžalovaní, teda aj sťažovateľ, boli dlhú dobu častými, pravidelnými užívateľmi rôznych

druhov omamných a psychotropných látok. Navyše z dôkazov malo vyplývať, že sťažovateľ

svoj osobný život prispôsobil fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne pracovné

návyky ani žiadny legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky z trestnej

činnosti, a preto existuje dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

45. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 ().

46. Ústavný súd vo svojej judikatúre k opakovane uviedol,

že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva

podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť

na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne

).

47. Ústavný súd však zároveň opätovne pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej

inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

48. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako

aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

(). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie

osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo

odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou

záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé

pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je

ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

49. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

50. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje

aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe

koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná

a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase

a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,

ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje

obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť

obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno

rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192

ods. 1 pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť,

a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

51. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ),

ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú

pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

52. Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného

na účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré

odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia

trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných

článkov a dohovoru vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth

c. Rakúsko, 1991).

53. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého

dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z jeho

odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) , pre ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej

slobode, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa .

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným

dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

54. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Špecializovaný súd vymedzil dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku ich zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne

skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu.

Najvyšší súd následne v rámci záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia špecializovaného súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové

závery odôvodňujúce väzbu sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo

a podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania

obvineného, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c),

podľa ktorého argumentum a simili „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímano

jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže

by uváděné důvody byly mimořádne lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení

zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku,

rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku,

rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J.,

BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.).

55. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej

neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s hodnotením

dôkaznej situácie týmto súdom vníma ústavný súd ako tendenčné. Ústavný súd v tejto

súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení

obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje

dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky

skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá

existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy

od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (Fox, Cambell a Hartley c. Veľká

Británia z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení

obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní,

v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď

potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak ako to vyplýva aj z komentovaného

znenia dohovoru: „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty,

které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray

proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov.

též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti,

na nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné

k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podání obžaloby, čož je předmětem až další fáze

trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04

a č. 8723/05, § 75, ]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby

podľa rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas

prípravného konania (m. m. , ).

Ako pritom z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, v predmetnej veci

sa v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných

trestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže 29. októbra

2018 bola na sťažovateľa podaná obžaloba.

Napokon pokiaľ ide o všeobecne formulovanú námietku sťažovateľa, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko k jeho tvrdeniu (obsiahnutému

v sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu z 21. decembra 2018),

že z obsahu „objavenej nahrávky na SD karte“ nevyplývajú „ovplyvňovacie, podplácacie

a vyhrážacie metódy“ zo strany sťažovateľa a jeho brata, pričom ďalej tvrdí,

že v predmetnej nahrávke s bratom vôbec nevystupujú, ústavný súd konštatuje,

že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je nepochybné, že v súvislosti s posúdením

existencie väzobných dôvodov u sťažovateľa sa tento súd v celosti (t. j. vrátane časti

týkajúcej sa posúdenia skutočností vyplývajúcich z obsahu „objavenej nahrávky na SD

karte“) zidentifikoval s argumentáciou špecializovaného súdu uvedenou v jeho rozhodnutí,

čím najvyšší súd zároveň jednoznačne zaujal stanovisko k predmetnému

(bližšie neodôvodnenému) tvrdeniu sťažovateľa.

56. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní

postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou,

aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou

a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom

konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové

a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa

a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda

aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala

z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.

57. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom a z ktorej vyplýva,

že trestné konanie od svojho začiatku až do jeho konca je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (, , , ,

, , ). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba

jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (),

prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného

súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,

v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým

procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný

poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie

v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného

konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú

potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností

kladených mu za vinu. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého

trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany

základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých

procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému poskytuje

(, , ).

58. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 23. januára 2019, ktorým sa

na druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 21. decembra 2018

jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) v danom štádiu súdneho konania. Skutočnosti, na ktorých obidva

konajúce súdy založili dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené

(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,

že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom špecializovaného súdu uviedol, možno

spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby. Odôvodnenie tohto

rozhodnutia v otázke väzby sťažovateľa v spojení s rozhodnutím špecializovaného súdu

je teda absolútne dostačujúce, jasné, určité, bez akýchkoľvek vnútorných rozporov.

V zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté závery najvyššieho súdu možné a bolo ich

potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania o osobnej slobode

sťažovateľa.

Najvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor

k jednotlivým námietkam sťažovateľa a ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu

dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktoré by bolo možné napadnuté

uznesenie považovať za arbitrárne. Z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov

konajúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že všeobecné súdy jednoznačne uviedli

dôvody, pre ktoré považovali za potrebné žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu zamietnuť. Všetkými pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa právne, ako aj

skutkovo relevantnými otázkami sa konajúce súdy zaoberali a dali na ne dostatočne

presvedčivé odpovede. Závery všeobecných súdov sú založené na racionálnych úvahách

vychádzajúcich z dokazovaním zistených skutočností a na ústavne konformnom výklade

relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel, zmysel ani podstatu

59. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným

v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho

názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd zároveň opätovne

pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí

všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie

konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou

a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu

je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa

pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (, ,

).

60. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (v spojení s uznesením špecializovaného súdu) v kontexte argumentov

sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho

povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa

, a , a všetky okolnosti danej trestnej veci

možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti

väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu

so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto

nebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 , resp. práva podľa dohovoru.

61. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím

na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

62. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

63. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019