Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 105/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Zámocká 5, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 14. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej

pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej nad rámec

stanoveného rozsahu nápadu vecí.

Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti

senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,

ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.

V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje druhý senát ústavného súdu v zložení

Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti

sťažovateľa v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ je trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie alebo obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. c/ s poukazom

na , a v súčasnosti vykonáva väzbu v Ústave

na výkon väzby .

Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava IV Uznesením

sp. zn. zo dňa 04.02.2019 podľa žiadosť

sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodnú zamietla.

Zároveň podľa väzbu obvineného nenahradila

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti tomuto uzneseniu obvinený podal ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice

o výsluchu obvineného konanom dňa 04.02.2019 sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom

svojho obhajcu podaniami doručenými súdu dňa 11.02.2019 a 12.02.2019.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o podanej sťažnosti napadnutým Uznesením

sp. zn. zo dňa 14.02.2019 tak, že podľa zrušil

uznesenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn.

zo dňa 04.02.2019 v celom rozsahu. Podľa žiadosť obvineného

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Podľa zmenil dôvody väzby

obvineného tak, že vypustil dôvod väzby podľa (tzv. kolúzna

väzba), pričom rozhodol, že obvinený bude väzbu vykonávať naďalej z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a/ a c/ (tzv. úteková a preventívna väzba). Zároveň napadnutým

uznesením rozhodol, že podľa sa väzba obvineného nenahrádza

dohľadom probačného a mediačného úradníka.“.

4. Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu vykazuje znaky

arbitrárnosti a svojvôle, v dôsledku čoho bolo týmto rozhodnutím, ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, zasiahnuté do jeho označených subjektívnych práv.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentoval, že „v konaní o väzbe uplatnil konkrétne

námietky, na ktoré sťažnostný súd... vôbec nereagoval, a to ani tak, aby sa odvolal

na rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie“. Vo vzťahu k požiadavke na kontradiktórne

konanie a na rešpektovanie princípu rovnosti zbraní sťažovateľ uviedol, že „odpoveď

riaditeľa ÚVV a ÚVTOS , v ktorej sa vyjadruje k námietkam obhajoby, že porady

sťažovateľa s obhajcom sú odpočúvané vo vyšetrovacej miestnosti v ÚVV ,

nebolo sťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručené na vyjadrenie, ani len na vedomie“.

Sťažovateľ tiež namieta, že orgány činné v trestnom konaní «účelovo kvalifikovali

skutok, ktorý mal spáchať obvinený tak, aby táto právna kvalifikácia bola čo najprísnejšia.

Bez zjavnej zmeny skutkového stavu orgány činné v trestnom konaní zmenili podaním zo

dňa 19.12.2018 právnu kvalifikáciu skutku. Ani takáto zmenená a „zjemnená“ právna

kvalifikácia nezodpovedá skutku a je neprimerane prísna s jediným cieľom, a to

odôvodňovať väzobné stíhanie sťažovateľa. Súdy sa tak stávajú „copy centrom“ orgánov

činných v trestnom konaní. Ak by orgány činné v trestnom konaní nepristúpili

k „zjemnenej“ právnej kvalifikácii, aj súdy ako ich „copy centrá“ by trvali na prísnejšej

právnej kvalifikácii bez toho, aby si splnili svoju ústavnú a zákonnú povinnosť a sami

skúmali dôvodnosť podozrenia, ktorá je materiálnou podmienkou väzby. Od posledného

rozhodnutia súdov (ktorými sa rozhodovalo o väzbe) nedošlo k podstatnej zmene skutkového

stavu, ktorá by odôvodňovala menej prísnu právnu kvalifikáciu a všeobecné súdy ako

„primárni ochrancovia práva“ sami nezistili, že právna kvalifikácia skutku je účelovo

nadhodnotená.».

5. V súvislosti s námietkou porušenia práva na obhajobu sťažovateľ v odôvodnení

ústavnej sťažnosti najmä uviedol:

«Obhajoba namietala, že nemá zabezpečené právo na prístup k spisu vo forme

predložených fotokópii. Sťažovateľ má preto za to, že ani doposiaľ vykonané procesné

úkony nemôžu byť považované za zákonne získané, keďže dôvodom neúčasti obhajcu bolo

to, že bez znalosti spisu sa nemôže efektívne zúčastňovať vyšetrovacích úkonov.

Bez poznania obsahu spisu nemožno obhajobu reálne vykonávať. Dôsledkom neumožnenia

nahliadať do spisu bol sťažovateľ pozbavený svojich procesných práv, nakoľko nemohol

účinne predniesť argument proti jeho vzatiu do väzby.

... Sťažovateľ trvá na tom, že je nereálne, aby sa jeho obhajca mohol za krátky čas

pred výsluchom oboznámiť s takým rozsahom spisu, ktorým orgány činné v trestnom konaní

disponovali minimálne osem mesiacov. Máme za to, že ide o „iluzórny“ a nie reálny výkon

práva na obhajobu, ktorý nie je zlučiteľný s princípom materiálneho právneho štátu.

... Obhajoba namietala, že sudkyni pre prípravné konanie nebol prokurátorom

predložený celý spis, pretože jeho súčasťou neboli všetky doposiaľ zabezpečené odposluchy,

a sudkyňa postupom podľa nerozhodla o súhlase

s predložením nekompletného spisu a postupovala tak v rozpore s .

Súčasťou spisu neboli všetky zabezpečené odposluchy, ale len selektívne vybrané. Obhajoba

má nárok na oboznámenie sa so všetkými kategóriami dôkazov a so všetkými

zabezpečenými odposluchmi (rozhodnutie ESĽP zo dňa 04.04.2017, č. 2742/12 - Matanovič

proti Chorvátsku). Nie je sporné, že sudkyňa pre prípravné konanie nedisponovala celým

spisom, nakoľko obhajcovi oznámila, že utajovanú časť spisu má k dispozícií k nahliadnutiu

u vyšetrovateľa. Ani k týmto námietkam obhajoby sa sťažnostný súd nevyjadril.»

6. Vo vzťahu k väzobným dôvodom sťažovateľ uviedol, že dôvody útekovej

a preventívnej väzby nie sú podľa neho dané, keďže „sťažovateľ je občanom Slovenskej

republiky a na jej území má evidovaný i trvalý pobyt. Samotná hrozba vysokého trestu

podľa ustálenej judikatúry nemôže zakladať takýto väzobný dôvod. Nerelevantné sú i úvahy

o vysokom životnom štandarde sťažovateľa. Argumentácia sťažnostného súdu, že sťažovateľ

má vybudované kontakty v Holandskom kráľovstve, nakoľko viackrát cestoval

do zahraničia, sú absolútne nepodložené, hypotetické a nepreukázané.

... Sťažovateľ je osoba doposiaľ netrestná a nevedú sa voči nemu žiadne iné trestné

stíhania. Úvahy sťažnostného súdu o sofistikovanej trestnej činnosti a zabezpečovania si

finančných príjmov z trestnej činnosti objektívne nezakladajú dôvodnosť väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c/ , pretože sťažovateľ je riadne zamestnaný, má stabilné

rodinné zázemie, a teda žiadne okolnosti nenasvedčujú tomu, že by sťažovateľ bol nútený

páchať trestnú činnosť za účelom zabezpečenia si bežných životných potrieb.“.

7. Sťažovateľ tiež namieta, že „všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali

s možnosťou náhrady väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zároveň

s uložením primeraných obmedzení alebo povinností podľa ...

S touto námietkou sa sťažnostný súd vysporiadal evidentne nedostatočne, nakoľko

poznamenal, že kontrola technickými prostriedkami podľa nie je

samostatným inštitútom, ktorým by bolo možné väzbu nahradiť. Z odôvodnenia sťažnosti

obvineného... jasne a zrozumiteľne vyplýva, že tento poukazoval i na možnosť náhradu

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku spolu s kontrolou technickými prostriedkami podľa § 82 ods. 4 Trestného

poriadku a s tým, že súd uloží i primerané obmedzenia a povinnosti.

Sťažnostný súd sa však opäť obmedzil iba na teoretické a učebnicové výklady ohľadom

nemožnosti nahradenia väzby sťažovateľovi. Ani prezentovaná závažnosť trestnej činnosti,

jej rozsah a spoločenská škodlivosť automaticky nemôžu znamenať zamietnutie žiadosti

obvineného a náhradu väzby bez akejkoľvek reflexie na konkrétne námietky obhajoby...

V tomto smere namietame, že z napadnutého uznesenia nevyplýva ani jeden konkrétny

argument (resp. úvaha súdu), ktorá by odôvodňovala nenahradenie väzby inými

miernejšími prostriedkami. Napadnuté rozhodnutie možno hodnotiť len ako formálne

rozhodnutie...“.

8. V neposlednom rade sťažovateľ namieta, že existuje dôvodné podozrenie, že bol

pozbavený svojho práva na dôverný rozhovor s advokátom, čo spôsobuje nezákonnosť

trvania jeho väzby. V tejto súvislosti uviedol, že «sa svojmu obhajcovi dňa 11.02.2019

v ÚVV a ÚVTOS zdôveril, že existuje dôvodné podozrenie, že porady obvineného

s obhajcom sú vo výsluchových miestnostiach nezákonne monitorované ZVJS a tieto

záznamy sú následne odovzdávané orgánom činným v trestnom konaní. Uvedené je dané

tým, že porady obvineného s obhajcom sa uskutočňovali vždy len vo výsluchovej miestnosti

č. 2, pričom pri predvádzaní mal sťažovateľ započuť príkaz „Zapni nahrávanie na dvojke!“.

... Odkaz sťažnostného súdu na Z .z. o výkone väzby

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého riaditeľ ústavu zabezpečí, aby určený

príslušník zboru mohol rozhovor medzi obvineným a osobou alebo orgánom, pred ktorý je

predvedený, vidieť, nie však počuť, neodstránil dôvodné podozrenie sťažovateľa

z nezákonného konania ZVJS. Hoci riaditeľ ústavu uviedol, že Zbor väzenskej a justičnej

stráže na takéto konanie nie je oprávnený, nemožno považovať sťažnostnú námietku

obvineného za nepochybne vyvrátenú tak, ako to uvádza sťažnostný súd, a to navyše

za situácie, že s touto odpoveďou pred vydaním napadnutého uznesenia sťažovateľ nebol

oboznámený.».

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4 dohovoru

postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2019,

aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a prikázal krajskému súdu prepustiť

sťažovateľa z väzby na slobodu a aby mu priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

15. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

18. Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

20. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Právne hodnotenie a závery ústavného súdu

21. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, keď zmenil dôvody jeho väzby tak,

že sťažovateľ bude ďalej vykonávať väzbu len z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

, a väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

23. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

24. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je ústavnú sťažnosť

sťažovateľa potrebné odmietnuť podľa , a to z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti a v časti z dôvodu jej neprípustnosti.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

26. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou [k tomu pozri napr. judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Bozano v. Francúzsko,

č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92,

rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev

v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;

L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121].

27. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru bez toho, aby špecifikoval, porušenie konkrétne ktorého práva podľa čl. 5 ods. 1

namieta. Z obsahu odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta porušenie

práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

28. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva

zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie krajského súdu sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (rozhodovalo sa

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však

ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa,

naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby).

Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. , ,

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

29. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (porov. napr. , , ). Z čl. 17

ods. 2 ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným

v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,

ale aj počas ďalšieho trvania väzby. aprobovateľné uplatnenie inštitútu väzby je

zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou

musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S

touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v ,

z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich

za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych

skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. ,

, , ). V neposlednom rade z judikatúry

ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (porov. , ), a tiež,

že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jej predĺžení alebo

zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé, že sa príslušný

súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený

vo svojej sťažnosti uviedol (porov. , ).

30. Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná najmä na preskúmanie, či dôvod a spôsob obmedzenia

osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle

posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi,

či súd výslovne, prehľadne a logicky vysvetlil, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva

dôvod väzby, či sú rozhodnutia riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol

o zákonnosti ďalšieho trvania väzby a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

urýchlene a pod.] je v súlade s právami a slobodami zaručenými a 5

a čl. 5 dohovoru (porov. napr. , , , ,

, ).

31. Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe.

Tento postup skúma sťažnostný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je oprávnený

na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne

aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým

je väzba v trestnom konaní (porov. napr. , , ,

, , ). Skutkové a právne závery príslušného

všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (porov. , , ,

).

32. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby

musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

33. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť a svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktorý podľa neho vôbec nereagoval na jeho konkrétne námietky uplatnené

v konaní o väzbe. Porušenie princípu kontradiktórnosti konania odôvodňuje tým, že nebol

oboznámený s odpoveďou „riaditeľa ÚVV a ÚVTOS “ v súvislosti s jeho

námietkou o údajnom nezákonnom odpočúvaní jeho porád s obhajcom. Podľa sťažovateľa

orgány činné v trestnom konaní účelovo kvalifikovali skutok, ktorý mal spáchať,

tak, aby právna kvalifikácia bola čo najprísnejšia. Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s právnym

názorom krajského súdu o dôvodnosti útekovej a preventívnej väzby. Podľa sťažovateľa

sudkyni pre prípravné konanie nebol predložený celý spis a v dôsledku neumožnenia

nahliadať do spisu bol sťažovateľ pozbavený svojich procesných práv a bolo mu

znemožnené účinné uplatnenie práva na obhajobu. Sťažovateľ taktiež namieta, že všeobecné

súdy sa nedostatočne vysporiadali s možnosťou náhrady väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Napokon namieta, že bol pozbavený svojho práva na dôverný

rozhovor s advokátom vzhľadom na dôvodné podozrenie z nezákonného monitorovania

jeho porád s obhajcom príslušníkmi zboru väzenskej a justičnej stráže.

34. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k námietkam

sťažovateľa uplatneným v ústavnej sťažnosti najmä uviedol:

«Podľa názoru sťažnostného súdu sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu

Bratislava IV postupovala v súlade so zákonom, keď... žiadosť obvineného

o prepustenie z väzby na slobodu zamietla, nakoľko v danom prípade neboli

splnené materiálne a ani formálne podmienky stanovené zákonom na jeho prepustenie,

pochybila však, keď rozhodla, že u obvineného aj naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle

ustanovenia ..

Pokiaľ ide o dôvody tzv. útekovej väzby podľa a dôvody

tzv. preventívnej väzby podľa krajský súd sa stotožňuje

s dôvodmi uvedenými v uznesení sudkyne pre prípravné konanie, a preto nepovažuje

za potrebné tieto duplikovať a na tieto len odkazuje. Je potrebné však dodať,

že zo samotného charakteru trestnej činnosti, keď je podozrenie, že obvinený si činnosťou

opísanou v uznesení o vznesení obvinenia dlhodobo zabezpečoval zdroj finančných

prostriedkov, pričom je zrejmé, že malo ísť o sofistikovaný spôsob trestnej činnosti

ako konštatoval súd prvého stupňa - spôsob konania možno označiť ako zabehnutý,

jednotlivých vzájomne dohodnutých a poprepájaných obvinených. Je predpoklad,

že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať, pričom práve okolnosť, že drogy

pochádzali z Holandského kráľovstva a obvinený často cestoval do zahraničia, pričom

si vybudoval medzinárodné vzťahy, a preto v prípade prepustenia z väzby na slobodu

by sa tento mohol stať dočasne alebo trvale nedostihnuteľným pre potreby orgánov činných

v trestnom konaní. V tejto súvislosti sťažnostný súd pre úplnosť dodáva, že rozhodovanie

o väzbe z dôvodov uvedených v sa odohráva vždy v rovine

pravdepodobnosti (nie istoty) vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať, ak nebude

obvinený vo väzbe.

Podľa názoru sťažnostného súdu doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,

že skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, bol spáchaný, má znaky

vyššie špecifikovaného obzvlášť závažného zločinu, pričom aj naďalej existuje dôvodné

podozrenie, že ho spáchal . V tejto súvislosti treba poukázať na výpovede

jednotlivých svedkov, ako aj znalecké posudky a ostatné vo veci produkované dôkazy.

Opätovne je pritom potrebné v tejto súvislosti uviesť tú skutočnosť a to, že v tomto

štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného a preto nie je ani nevyhnutné, aby táto

bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

preukázaná. Stačí existencia odôvodneného podozrenia zo spáchania predmetného skutku.

Požiadavka istoty je nevyhnutná až v štádiu meritórneho rozhodovania vo veci. Na vyššie

spomenutom pretrvávajúcom dôvodnom podozrení zo spáchania stíhaného skutku

obvineného pritom, ani podľa názoru sťažnostného súdu, nič nemení ani skutočnosť,

že obvinený trestnú činnosť popiera. Preto krajský súd po preskúmaní veci a doteraz

vykonaných dôkazov, pri rešpektovaní prezumpcie neviny obvineného konštatuje,

že vznesenie obvinenia je dostatočne podporené doposiaľ produkovanými dôkazmi a teda

nie je možné konštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť a tým aj neopodstatnenosť

„základu“, z ktorého je potrebné vychádzať pri posudzovaní, či je možné vôbec uvažovať

o väzobných dôvodoch.

Sťažnostný súd teda záverom k tomuto bodu uzatvára, že dôvodnosť vzneseného

obvinenia v tomto prípade je v tomto procesnom štádiu i naďalej daná, ako esenciálna

podmienka ďalšieho trvania väzby.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúcich sa porušenia práva na obhajobu

obvineného s tým, že mu nebolo umožnené a zabezpečené právo na prístup spisu a tento bol

sprístupnený obhajobe v krátkom časovom úseku pred vykonaním výsluchu obvineného,

ako aj to, že mu nebol predložený celý spisový materiál, t. j. obhajca sa nemohol oboznámiť

so všetkými zaznamenanými odposluchmi, v tomto smere krajský súd udáva, že sudkyňa

pre prípravné konanie v napadnutom uznesení uviedla, že dňa 24.01.2019, kedy bol

predložený súd aj zväzok 20, v ktorom sa nachádzajú prepisy hovorov a s týmito sa

oboznámil obhajca dňa 24.01.2019 (č. l. 23) je potrebné tieto považovať za nedôvodné.

Nad rámec uvedeného krajský súd udáva, že o všetkých výsluchoch svedkov bol obhajca

obvineného riadne upovedomený, a preto nie je možné konštatovať porušenie práva

na obhajobu.

Väzba má však fakultatívnu povahu, a teda aj keď existujú dôvody väzby, sú dané

možnosti jej náhrady. Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je

oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru

aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo

prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného

úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Pri rozhodovaní musí

súd dôsledne zvažovať, či a do akej miery ponechanie obvineného na slobode zvyšuje

nebezpečnosť jeho konania zakladajúceho väzobný dôvod a či obmedzenie osobnej slobody

obvineného výkonom väzby nie je celkom zjavne neprimerané k miere zvýšenia rizika, ktoré

by vyplývalo z jeho zotrvania, či ponechania na slobode. Sudkyňa pre prípravné konanie

dôsledne skúmala u obvineného, či možno nahradiť väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka a krajský súd sa stotožňuje s jej záverom, keďže obvinený je stíhaný

pre závažnú trestnú činnosť, pričom závažnosť tejto trestnej činnosti, rozsah a spoločenská

škodlivosť, ako aj povaha prípadu neumožňuje vysloviť, že nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka a následné prepustenie obvineného na slobodu by bolo

dostatočné na to, aby bol naplnený účel väzby. Naviac neboli zistené ani žiadne výnimočné

okolnosti prípadu ( veta tretia ) na pozitívne rozhodnutie o nahradení

väzby týmto procesným inštitútom. Pokiaľ ide o námietku obvineného, ktorá sa týka

skutočnosti, že sudkyňa pre prípravné konanie nerozhodla o nahradení väzby použitím

technického prostriedku, túto námietku nebolo možné akceptovať, nakoľko väzbu možno

nahradiť inštitútmi uvedenými v a nariadenie kontroly technickými

prostriedkami podľa nie je samostatným inštitútom, ktorým možno

nahradiť väzbu obvineného.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o ňom a zostali sporné, alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že v dvojinštančnom

súdom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, preto námietky

obvineného spočívajúce v namietaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa

nepovažoval krajský súd za odôvodnené.»

35. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza

z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť

ako na jeden celok. Aj preto v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu

prvého stupňa, v ktorom sudkyňa pre prípravné konanie k dôvodom ústavnej sťažnosti

predovšetkým uviedla:

„... súd skutočne nie je pomocníkom orgánov činných v trestnom konaní a preto ani

nie je oprávnený ďalej zisťovať, či by skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia mohol

napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ ide o zmeny právnej kvalifikácie,

tak je zaujímavou judikatúra ESPĽ ktorý zmeny právnej kvalifikácie, či výrazné úpravy

skutku vykladá prostredníctvom práva obvineného byť oboznámený s povahou a dôvodmi

obvinenia (čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru) pričom toto právo sa nevzťahuje len na začatie

trestného stíhania (či v podmienkach SR na vznesenie obvinenia). Podľa ESPĽ by v zásadne

zmena právnej kvalifikácie by mal byť predvídateľná – teda obvinený by mal byť na ňu

upozornený a mal by mu byť daný čas si pripraviť k nej obhajobu (forma oboznámenia nie

je predpísaná, môže to byť písomná forma, či ústna zachytená v zápisnici, obvinený by mal

byť upozornený na každú zmenu právnej kvalifikácie, teda aj zmenu miernejšiu).

Toto zo strany orgánov činných v trestnom konaní vykonané bolo ihneď po tom, čo dôkazy

zatiaľ vykonané k tomuto smerovali.

... U dôvodu (tzv. útekovej väzby – ako je v tomto konkrétnom prípade) stačí

existencia ktorejkoľvek okolnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení príkladmo uvedené,

za podmienky, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú reálnu obavu, že obvinený ujde alebo

sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Súd má za to, že naďalej práve i na vzhľadom na predmetnú základnú trestnú

sadzbu pri žalovanom trestnom čine – obzvlášť závažnom zločine – že by tento mohol ujsť,

alebo by sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý v prípade

uznania viny by im hrozil. Opätovne súd poukazuje – že predmetné drogy pochádzali

z Holandského kráľovstva – preukázané bolo, že do zahraničia cestoval, stretával sa

s osobami – od ktorých sa drogy kupovali. Nie je vylúčené vzhľadom na dlhodobosť

páchania skutku – vybudovania si medzinárodných vzťahov, stykov – a preto v prípade

prepustenia z väzby – úkryt v zahraničí. Na území SR nemá vlastnú rodinu, je slobodný.

U obvineného sa zaistili finančné prostriedky v značnej výške – vyše 45 000 Euro

(a to i napriek tomu, že z lustrácie SP vyplynulo, že od 02.septembra 2015 bol zamestnaný

u spoločnosti – potrebné je však v tejto súvislosti uviesť že za časové obdobie

čo bol v predmetnej spoločnosti zamestnaný bol jeho vymeriavací základ do mesiaca marec

2018 – teda za obdobie troch rokov cca 931 Euro). Nie je tu tak preto i neoprávnený

predpoklad – skrývania sa, vyhýbania sa trestnému stíhaniu – takže v danom prípade nie je

len hrozba vysokého trestu.

... V danom prípade pretrváva dôvodná obava z možného pokračovania v páchaní

v rovnakej trestnej činnosti zo strany obvineného.. Predaj a kúpa drog bola i jeho

pravidelným zdrojom značného finančného príjmu a to po dlhší čas (minimálne od mesiaca

január 2017 do 26.marca 2018 – vzatia obvineného do väzby) – viď zaistené finančné

prostriedky. Deklarovaný príjem od zamestnávateľa prostredníctvom Sociálnej poisťovne

zistený – je vysoko odlišný od zaistenej finančnej čiastky. Obvinený pred

sudcom pre prípravné konanie vypovedal, že je zamestnaný v spoločnosti

s mesačným príjmom 900,-- Euro. Predmetná skutočnosť bola overená

a je vyššie rozvedená.

I samotný obvinený – keďže v danom prípade ide o viacerých spoluobvinených sa

podieľal priamo na financovaní, dovoze, kúpe, predaji na územie Slovenskej republiky

kokaínu - pričom si ho teda zadovážil, kúpil, doviezli, uskladnil, predávali množstvom

a značne vysokou finančnou hodnotou. Je tu preto dôvodná obava, že obvinený na slobode

bude pokračovať v trestnej činnosti rovnakého charakteru – z ktorej je podozrivý.

... Pokiaľ ide o rozpor s právom na obhajobu – a to konkrétne k prístupu k spisu –

pretože obvinenému nebola vyhotovená celá fotokópia vyšetrovacieho spisu a neboli

predložené všetky odposluchy získané v priebehu prípravného konania – tu súd poukazuje

na skutočnosť, že dňa 24.januára 2019 bol predložený súdu aj zväzok 20 – kde sa

nachádzajú i prepisy hovorov a s týmito sa oboznámil obhajca (prostredníctvom

advokátskej koncipientky) dňa 24.januára 2019 na súde – viď č. l. 23. Zároveň súd mal

vedomosť o tom, že obhajoba nahliadla do spisového materiálu aj u vyšetrovateľa

a to i po tom, čo vo veci už bola podaná žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Práva obvineného a jeho obhajcu tak boli zachované.

... K otázke nahradenia väzby – probačným a mediačným úradníkom ktoré boli

zo strany obvinených navrhnuté súd poznamenáva – nie je právnym nárokom, ide len

o možnosť, ku ktorej môže súd pristúpiť (v súlade s SR, Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd).

Súd v takomto prípade musí vždy zvažovať najmä okolnosti prípadu a osobu

obvineného, ako i ďalšie skutočnosti vyplývajúce z charakteru daného inštitútu a to v tom

smere, či na jednej stane intenzita zásahu do osobnej slobody obvineného tým, že je

vo väzbe nie je zjavne neprimeraná a zároveň na strane druhej, či nahradením väzby, ktorá

znamená fakticky prepustenie obvineného z väzby – nedôjde zo strany obvineného

k uskutočneniu konania, resp. k zvýšeniu rizika jeho uskutočnenia – ktorému práve

zaisťovací inštitút zabraňuje.

... pokiaľ ide o probačný a mediačný dohľad – tento nie je vykonávaný nepretržite

24 hodín – a preto ním nie je možné eliminovať výskyt aktivít – zo strany obvineného počas

celého obdobia a taktiež aj navrhované obmedzenia a povinnosti.

Predmetnú náhradu za inštitút väzby súd nepovažoval za dostatočný a to

s prihliadnutím na povahu trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný trestne

i pri zmenenej právnej kvalifikácii. Predmetná náhrada väzby – by neodstránila obavu

z predmetného predpokladaného ustanovenia , ,

Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie s najzávažnejším zásahom

do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov, má trvať iba nevyhnutný

čas, je naďalej nutné konštatovať jej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby, je s

prihliadnutím na závažnosť konania a zatiaľ očakávaný postih v prípade uznania viny

primeraná.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti akceptuje neprijatie

záruk ako náhradu väzby – ak zbavenie slobody bolo založené po celú dobu trvania

na relevantných a dostatočných dôvodoch a záujem na ochrane spoločnosti prevyšuje

individuálne práva a slobody jedinca. Súd mal preto za, že v danom prípade neboli splnené

podmienky na nahradenie trvania väzby u obvineného ani dohľadom mediačného

a probačného úradníka. V danom štádiu konania je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin, ktorý svojou závažnosťou, ako aj spôsobom, akým mal byť spáchaný a jeho osobou

nasvedčuje k tomu, že táto forma náhrady väzby je v súčasnom štádiu trestného konania

nepostačujúca.

Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie s najzávažnejším zásahom

do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov a má trvať iba nevyhnutný

čas, je naďalej nutné konštatovať u obvineného jej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby

je s prihliadnutím na stíhané konanie a očakávaný postih v prípade uznania viny primeraná

a je aj v súlade s ustanovením – podľa ktorého môže väzba v rámci

základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať

len nevyhnutný čas, čo je podporené aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

ako aj judikatúrou Ústavného súdu SR a aj s podľa ktorého

celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie

presiahnuť 48 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.“

36. Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu nadväzujúceho na dôvody uznesenia sudkyne pre prípravné konanie, ústavný súd

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

konajúcich súdov, ktorý by nemal oporu v zákone. Krajský súd svojím rozhodnutím

poskytol sťažovateľovi dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho

názoru aj v súčasnom štádiu trestného konania opodstatňujú dôvod útekovej väzby

podľa , ako aj preventívnej väzby podľa

písm. c) . Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje

akceptovateľné dôvody na jeho výrok o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, ako aj jeho žiadosti o nahradenie väzby jedným z inštitútov ustanovených

v . Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal námietkami sťažovateľa uplatnenými v konaní o väzbe a s týmito námietkami sa

dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom (tiež poukázaním na dôvody

prvostupňového rozhodnutia) aj vysporiadal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne udržateľné a nie je toho názoru, že by

skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené, svojvoľné či arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom práva na osobnú

slobodu zaručeného , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 3 a 4 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

37. Sťažovateľ tiež namietal porušenie princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní tým, že mu nebola doručená na vyjadrenie ani daná na vedomie odpoveď „riaditeľa

ÚVV a ÚVTOS “ v súvislosti s jeho sťažnostnou námietkou. Krajský súd

vo vzťahu k tejto námietke v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Krajský súd zaslal doplnené dôvody sťažnosti riaditeľovi Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , ktorý vo svojej odpovedi doručenej

Krajskému súdu v Bratislave 13.02.2019 uviedol, že vo vzťahu k otázke, či sa vo výsluchovej

miestnosti č. 2 vykonáva nahrávanie porád obvinených s obhajcami a to z dôrazom

na osobu obvineného, že Zbor väzenskej a justičnej stráže nie je oprávnený vykonávať

nahrávanie porád obvineného s obhajcom.

Podľa o výkone väzby v znení neskorších

predpisov, riaditeľ ústavu zabezpečí, aby určený príslušník zboru mohol rozhovor medzi

obvineným a osobou, alebo orgánom, pred ktorý je predvedený, vidieť, nie však počuť.

Vyššie uvedenou odpoveďou bola teda vyvrátená sťažnostná námietka obvineného

o jeho nezákonnom odposluchu pri rozhovore s obhajcom.“

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa vykonal

dokazovanie na potvrdenie, resp. vyvrátenie tvrdenia sťažovateľa o údajnom nezákonnom

odpočúvaní (nahrávaní) jeho porád s obhajcom, a to zaslaním obsahu uvedenej sťažnostnej

námietky riaditeľovi ústavu na výkon väzby na vyjadrenie. Ďalšie dokazovanie ani právne

posúdenie v tomto smere krajský súd nevykonával, keďže, ako už bolo uvedené, vykonávať

dozor nad dodržiavaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba, je v pôsobnosti

prokurátora. Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že v tomto prípade nešlo o vyjadrenie

protistrany, teda prokurátora (rozsudok z 31. 4. 2002 vo veci Lanz proti Rakúsku),

a je potrebné zohľadniť aj jeho obsahový význam (napr. rozsudok ESĽP z 18. 10. 2007

vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok ESĽP

z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05). Procesný postup

krajského súdu, ktorý nedoručil predmetnú odpoveď sťažovateľovi, preto podľa ústavného

súdu z pohľadu materiálnej ochrany práv sťažovateľa nemožno považovať za porušenie

princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Neprípustnosť časti ústavnej sťažnosti

38. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o údajnom pozbavení práva na dôverný

rozhovor s advokátom, ktorým odôvodňuje nezákonnosť trvania jeho väzby, je potrebné

uviesť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (v odôvodnení, ako aj v petite) pripisuje

porušenie svojich základných práv a slobôd len krajskému súdu. Ústavný súd poukazuje

na to, že realizácia porád obvineného s obhajcom vo výsluchovej miestnosti spadá

do kompetencie ústavov na výkon väzby, preto namietané správanie príslušníkov Zboru

väzenskej a justičnej stráže pri poradách sťažovateľa s obhajcom, ku ktorému došlo

v Ústave na výkon väzby , nemožno pričítať krajskému súdu, keďže medzi

konaním krajského súdu a namietaným protiprávnym konaním absentuje príčinná súvislosť.

Navyše ústavný súd poukazuje na o výkone väzby

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave

vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu, ktorým je

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Tento v § 18

ods. 1 uvádza, že prokurátor dozerá na to, aby v zariadeniach, kde sa vykonáva väzba, boli

osoby držané len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu

o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali

zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Ako prostriedok nápravy v týchto

prípadoch zákon o prokuratúre upravuje podnet (§ 31 ods. 1). Z ústavnej sťažnosti

nevyplýva, že by sťažovateľ uvedený právny prostriedok využil. Keďže sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti netvrdil, tým menej preukazoval, že uvedený prostriedok nápravy

nevyužil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu

ani neprichádzal do úvahy postup podľa . Vzhľadom

na uvedené ústavný súd považoval ústavnú sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke

za neprípustnú ( ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako neprípustnú.

39. Ústavný súd v závere konštatuje, že krajský súd postupoval ústavne konformným

spôsobom a ústavná sťažnosť neobsahuje také tvrdené porušenie ústavno-procesných

princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou, ktorého reálnosť by bolo možné posúdiť

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. V ústavnej sťažnosti sú uvedené skutočnosti,

ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal

aj primeranú, zákonu () a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia

všeobecných súdov dávali odpoveď na každú námietku v sťažnostiach obvinených,

postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv

na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

40. S poukazom na uvedené závery ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2019