Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 619/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. K..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn.

z 21. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. júna

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2013 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa nachádza vo väzbe, do ktorej bol vzatý

napadnutým uznesením okresného súdu podľa § 72 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného

poriadku z dôvodov uvedených v . Proti tomuto

uzneseniu podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch okruhov

výhrad.

V rámci prvého okruhu sťažovateľ namieta pochybenie okresného súdu, ktorý podľa

neho rozhodol o jeho vzatí do väzby v rozpore so zákonom z dôvodu, že rozhodol o väzbe,

„ku ktorej má dôjsť až v budúcnosti“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd 21. júna 2013 rozhodoval o tom, že

„v budúcnosti budú existovať dôvody väzby sťažovateľa, konkrétne vzniknú dňa 13. 7. 2013

od 10.15 hod. (kedy mal byť prepustený z väzby v inej trestnej veci Okresného súdu

Piešťany č. k. )“.

Podľa jeho názoru „žiadne ustanovenie neumožňuje súdu rozhodovať

o väzbe do budúcna nie je to ani možné, dôvody väzby, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti

súd nemôže predpokladať, v budúcnosti môže byť predsa všetko inak (nielen dôvody väzby

nemusia v budúcnosti existovať ale aj sťažovateľ môže napr. zomrieť)“.

V druhej argumentačnej rovine sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „podľa § 76

ods. 6 písm. a/ lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred

súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin.

Na Okresnom súde Piešťany bol sťažovateľ väzobné trestne stíhaný vo veci č. k.

, po celý čas tohto väzobného stíhania sa súbežne viedlo aj trestné konanie

vo veci , v ktorej je sťažovateľ tiež trestne stíhaný pre prečin.

Rozhodnutie súdu, ktorým ma vzal do väzby predstavuje zneužitie zákona

a obchádzanie ustanovenia , nakoľko sťažovateľ, hoci je stíhaný

pre prečin, môže byť takto vo väzbe ďalších 12 mesiacov, čo je výklad zákona neprípustný,

sťažovateľ nemôže za to, že súd vo veci č. k po celý čas jeho väzby v inej

trestnej veci nekonal.

Pokiaľ by sme zvolili takýto výklad zákona, sťažovateľ by mohol byť vo väzbe bez

obmedzenia akúkoľvek dobu, stačilo by vylúčiť z konania nejaký skutok na samostatné

konanie, nič nerobiť a potom ho opäť zobrať v tejto ďalšej veci do väzby.

Sťažovateľ sa domnieva, že takýto výklad je neprípustný, vo veci sťažovateľa

do úvahy prichádza uloženie súhrnného trestu aj v prípade uznania jeho viny, preto

nemožno izolovane vnímať ani jeho väzbu, ktorá by presiahla a už presahuje dobu

12 mesiacov, hoci je trestne stíhaný pre prečin.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. zo dňa 21. 6. 2013

a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 27. 6. 2013, ktorým tento

súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k.

zo dňa 21. 6. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa a 5 .

Uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. zo dňa 21. 6. 2013

a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 27. 6. 2013 sa zrušujú.

Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu k väzbe

obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti môže ísť aj o porušenie ústavnosti (m. m. ).

Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

().

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]...

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje

aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe

koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná

a rozhoduje nadriadený súd... Podľa pri rozhodovaní

o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti

ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého

uznesenia...

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv podľa a 5

došlo napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 napadnutým uznesením okresného súdu

Pri prerokovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 napadnutým uznesením krajského súdu

Krajský súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol:

„Okresný súd svoje rozhodnutie vydal v podstate na základe tej skutočnosti, že

menovaný sa nachádzal vo väzbe Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. , kde

mu končí lehota väzby dňa 13. 7. 2013, a preto okresný súd pristúpil k výsluchu

obžalovaného a k rozhodnutiu o jeho väzbe v konaní vedenom pod sp. zn. .

Rozhodujúc o tom, či aj v tejto veci je dôvod jeho väzby, okresný súd vychádzal z tej

skutočnosti, že v tejto trestnej veci je stíhaný za 10 skutkov, ktoré sú kvalifikované ako rôzne

trestné činy. V osobe obžalovaného R. K. ide o 6-krát súdne trestanú osobu

aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré na neho nemali žiadny výchovný vplyv,

a preto okresný súd bol toho názoru, že je daný dôvod jeho väzby aj v tejto trestnej veci, a

to v zmysle písmeno c/ . Pokiaľ ide o ponúknutý písomný

sľub a peňažnú záruku bol toho názoru, že vzhľadom na osobu obžalovaného takáto

náhrada väzby neprichádza do úvahy, pretože samotná matka obžalovaného nevedela mu

zabrániť v páchaní trestnej činnosti už v minulosti.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obžalovaný R. K., ktorú však bližšie písomne

nezdôvodnil...

Krajský súd posudzujúc jednak súčasné štádium trestného konania v trestnej veci

, v ktorom sa obžalovaný nachádza vo väzbe a ktoré právoplatne doteraz

nebolo skončené a ako aj aktuálnu situáciu v trestnej vedenej na Okresnom súde

v Piešťanoch pod sp. zn. zistil oprávnenosť postupu okresného súdu vo vzťahu

k väzbe obžalovaného R. K.. Krajský súd je toho názoru, že k takémuto postupu okresný súd

pristúpil odôvodnene a opodstatnene, pričom poukazuje na to, že obžalovaný R. K. svoju

sťažnosť nezdôvodnil, a teda nevedno voči akému konkrétnemu postupu okresného súdu

jeho námietky smerujú.

V každom prípade však krajský súd je toho názoru, že u obžalovaného sú dané

dôvody väzby podľa písmeno c/ , pričom v tomto smere

krajský súd konštatuje to najpodstatnejšie, a to že obžalovaný je osobou, ktorá sa počas

pobytov na slobode opakovane dopúšťala majetkovej trestnej činnosti, a to aj napriek

predchádzajúcim nepodmienečným trestom odňatia slobody, a teda ani doterajšie výkony

trestu odňatia slobody u neho zjavne nemali žiadny výchovný účinok. V tomto smere teda

krajský súd pridržiava sa právneho názoru okresného súdu stým, že aj podľa jeho názoru

tieto skutočnosti v dostatočnej miere odôvodňujú jeho väzbu a väzobný dôvod tak, ako to

ustálil okresný súd v napadnutom uznesení.

Rovnako tak z týchto dôvodov ani vonkoncom neprichádza do úvahy náhrada väzby

obžalovaného inštitútmi, ako boli tieto navrhované pri jeho výsluchu pred samosudkyňou

okresného súdu.

Keďže okresný súd pri rozhodovaní o väzbe obžalovaného R. K. postupoval v súlade

zo zákona vo všetkých jeho smeroch, krajský súd nevzhliadol dôvod pre zmenu, či zrušenie

napadnutého uznesenia.“

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných

práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej

medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri

poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov

( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1

a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu

nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov všeobecných súdov pri

výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani

preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k názoru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a ústavne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok vzatia sťažovateľa do väzby v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, prejavom dôsledného zhodnotenia dosiaľ

zistených skutkových okolností trestnej veci sťažovateľa v nadväznosti na jej charakter

a protispoločenskú závažnosť bol už postup okresného súdu, ktorý bol odobrený

aj krajským súdom v rámci rozhodovania o sťažnosti, ako aj zohľadnením jeho osobných

pomerov a predchádzajúceho spôsobu života, tak ako ich vyhodnotil krajský súd,

konštatujúc, že „obžalovaný je osobou, ktorá sa počas pobytov na slobode opakovane

dopúšťala majetkovej trestnej činnosti, a to aj napriek predchádzajúcim nepodmienečným

trestom odňatia slobody, a teda ani doterajšie výkony trestu odňatia slobody u neho zjavne

nemali žiadny výchovný účinok...“.

Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež neopomenul zmieniť o dôvodoch,

prečo neprijal ani sťažovateľom, ani jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky ako

prostriedky nahradzujúce väzbu. Krajský súd teda dostatočne dôsledne skúmal okolnosti

pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných

ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania jeho základných práv

a slobôd garantovaných .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu zastáva názor, že

z jeho odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľovmu vzatiu do väzby nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy základných práv na slobodu a bezpečnosť

podľa a 5 ako práv, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením

krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu

s dôsledkom tvrdenia o nezákonnom vzatí sťažovateľa do väzby.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v sťažnosti sústredil svoje námietky do dvoch

argumentačných okruhov, pričom však nemožno opomenúť skutočnosť, že jeho

argumentácia uplatnená v konaní pred ústavným súdom sa predtým žiadnym spôsobom

nepremietla do opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

V rámci základnej argumentácie sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, že rozhodol

o jeho vzatí do väzby v rozpore so zákonom z dôvodu, že rozhodol o väzbe, „ku ktorej má

dôjsť až v budúcnosti“, a o tom, že „v budúcnosti budú existovať dôvody väzby sťažovateľa,

konkrétne vzniknú dňa 13. 7. 2013 o 10.15 h“.

V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľ namietal, že v jeho prípade už uplynula

celková doba trvania väzby, keďže na neho sa vzťahoval § 76 ods. 6 písm. a) Trestného

poriadku, podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou

v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre

prečin.

K prvej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že väzba je chápaná ako

výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely trestného konania v prípade zistenia

skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme

včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov.

Jej účelom je dočasné pozbavenie osobnej slobody obvineného. Trvanie väzby možno

v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného

záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú

slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa

nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

V čase rozhodovania okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby vo veci vedenej

pod sp. zn. (t. j. tej, ktorá je predmetom predbežného prerokovania pred

ústavným súdom) väzba sťažovateľa mala začať plynúť 13. júla 2013 o 10.15 h, pričom

osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená na základe uznesenia okresného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. z dôvodov podľa ,

v rámci ktorej mala táto väzba skončiť 13. júla 2013 o 10.15 h.

Keď okresný súd rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby (napadnutým uznesením

okresného súdu), rozhodoval o tom, že v tom čase existujú dôvody preventívnej väzby

sťažovateľa podľa , keď uviedol, že „obvinený je

dlhodobo bez práce, majetkovou trestnou činnosťou si zrejme zaobstarával prostriedky

na živobytie, skutkov sa dopustil krátko po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý

zjavne nemal na neho žiaden výchovný vplyv, čo zvyšuje obavu, že v prípade prepustenia

na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. V minulosti bol 6-krát súdne

stíhaný.“.

Keďže sťažovateľ bol čase rozhodovania okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

už zaistený v inej trestnej veci, nebolo potrebné (ani možné) na čas, na ktorý

sa vzťahovalo uznesenie okresného súdu vydané v jeho inej trestnej veci vedenej pod sp. zn.

, brať sťažovateľa do väzby vo veci vedenej pod sp. zn. .

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa, že tým, že už bol v trestnej veci (vedenej

pod sp. zn. ) vo väzbe 12 mesiacov [poukazujúc pritom na znenie § 76 ods. 6

písm. a) ], nie je možné, aby bol opätovne v inej trestnej veci (vedenej

pod sp. zn. ), kde je tiež stíhaný pre prečin, vzatý do väzby, keďže 12-mesačná

celková doba trvania väzby už podľa neho uplynula, ústavný súd uvádza:

Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného

poriadku. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin... Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6

pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre

prečin... Podľa lehoty uvedené v odseku 6 a 7 sa rátajú

od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný; ak nepredchádzalo zatknutie alebo

zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe rozhodnutia o väzbe obmedzená

osobná sloboda obvineného... Podľa ak pominie dôvod

väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7, alebo

§ 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu...

Otázka, ktorou sa ústavný súd musel zaoberať, sa týkala toho, či vzatie obvineného

(sťažovateľa) do väzby počnúc 13. júlom 2013 o 10.15 h v súvislosti so stíhaním pre

pokračujúci prečin krádeže (vo veci vedenej pod sp. zn. ) bolo v rozpore

s ústavnou požiadavkou, že sa tak môže stať „iba na čas ustanovený zákonom“, a to

vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že dňom 13. júla 2013 vykonal v trestnej veci (vo veci

vedenej pod sp. zn. ) väzbu v dĺžke 12 mesiacov, ktorú

ustanovil ako maximálne prípustnú celkovú dobu trvania väzby.

Ústavný súd pripomína, že v oboch spomínaných trestných veciach sťažovateľa sa

neviedlo spoločné konanie (aspoň to sťažovateľ v sťažnosti neuvádza), t. j. obe spomínané

trestné veci neboli spojené na spoločné konanie.

Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom ustanovenej celkovej doby trvania

väzby v konaní vedenom pod sp. zn. nie je rozhodujúce, ako dlho bol

sťažovateľ vo väzbe v inom trestnom konaní (vedenom pod sp. zn. ), pretože

v sťažovateľovom prípade ide podľa názoru ústavného súdu o samostatné trestné konania,

kde celková doba trvania väzby plynie, resp. sa posudzuje taktiež samostatne.

Iná situácia by nastala, ak by trestné konania vedené proti sťažovateľovi boli vedené

spoločne, a jedno z nich by bolo následne vylúčené zo spoločného konania na samostatné

konanie, pričom všeobecný súd by počítal lehotu trvania väzby v prípade následne

vylúčeného konania od jeho vylúčenia, pretože samotné vylúčenie veci na samostatné

konanie neodôvodňuje možnosť začatia plynutia novej lehoty ustanovenej pre ďalšiu väzbu

(napr. , ).

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nestotožnil s názorom sťažovateľa

o ústavne neakceptovateľnej interpretácii zákona zo strany krajského súdu, a preto

nepovažuje skutkové alebo právne závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom . Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však zistil, že sťažnosť je v tejto časti potrebné odmietnuť aj z ďalšieho

dôvodu. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ síce podal proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu sťažnosť podľa , a teda z formálneho pohľadu vzaté

opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, využil, avšak

z materiálneho hľadiska tak neurobil procesne náležitým spôsobom, keďže túto svoju

sťažnosť bližšie nijako neodôvodnil.

ako zákonnú podmienku ustanovil, že pred podaním

sťažnosti podľa musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky,

ktoré mu na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby tá-ktorá

vec bola posúdená tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie

spadá, ale taktiež v tom, aby prípadné chyby mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi

verejnej moci posúdené a spôsobom predvídaným zákonom napravené. Z toho vyplýva, že

námietky, ktoré mohli a mali byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, ale

uplatnené neboli, nemôžu byť úspešne po prvýkrát uplatnené až v konaní o sťažnosti pred

ústavným súdom.

Sťažovateľ preto tým, že po prvýkrát uplatnil svoje námietky proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu až v konaní pred ústavným súdom, odňal príležitosť

(a aj právomoc) sťažnostnému súdu vysporiadať sa s nimi.

Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 odmietol aj pre nedostatok

právomoci.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013