Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave č. k. -914 z 11. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol.,

s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-914 z 11. októbra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

pred Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. trestné

stíhanie pre zločin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa ustanovení § 302 ods. 1

a ods. 4 písm. b) v znení neskorších predpisov.

V rámci uvedeného trestného konania sťažovateľ adresoval okresnému súdu 4. októbra

2017 žiadosť o zrušenie dohľadu probačného a mediačného úradníka vrátane zákazu

vyvážania akéhokoľvek odpadu, a týmito inštitútmi bola na základe uznesenia krajského

súdu sp. zn. zo 6. októbra 2015 nahradená pôvodná väzba sťažovateľa

založená na dôvode podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). O predmetnej žiadosti

sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením č. k. -803 z 11. októbra 2018,

ktorým žiadosť sťažovateľa podľa zamietol. O sťažnosti

sťažovateľa, ktorú proti tomu prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podal, rozhodol

krajský súd namietaným uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že sa krajský súd v namietanom uznesení

adekvátnym spôsobom nevysporiadal s ním predostretými podstatnými námietkami, v čom

vidí sťažovateľ porušenie jeho označených práv. V konkrétnosti dôvodí:

«V prvom rade sa žiada uviesť, že všeobecný súd nedal adekvátnu súdnu odpoveď

na námietku sťažovateľa prezentovanú v sťažnosti ohľadom oslabenia dôvodov tzv.

preventívnej väzby, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou i pre ďalšie trvanie probačného

dohľadu. Vychádza sa totiž všeobecnej notoriety, že dôvody väzby trvaním väzby postupne

oslabujú (napr. Rozhodnutie ESĽP, Georgiou proti Grécku z 22. 03. 2011, č. 8710/08).

Všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali s argumentom sťažovateľa ohľadom neexistencie

dôvodu väzby a tento sa „pokúsil“ odôvodniť len všeobecný prvostupňový súd poukazom

na spáchanie priestupkov na úseku cestnej dopravy. Uvedené priestupky však nemajú

žiadnu súvislosť s existenciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku, keďže predpokladom tohto dôvodu je dôvodná obava, že obvinený bude naďalej

pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Rovnako sa všeobecné súdy nezaoberali existenciou

dôvodného podozrenia, ktoré je potrebné považovať za tzv. materiálnu podmienku väzby.

Vychádzame z toho, že ak všeobecné súdy mali za to, že tu existujú dôvody pre ďalšie

trvanie probačného dohľadu ako náhrady väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku, tak museli mať nevyhnutne za preukázané, že trvajú i materiálne podmienky

trvania väzby, a to, že:

(i) dôvod väzby podľa naďalej trvá,

(ii) existuje dôvodné podozrenie, že trestný čin spáchal sťažovateľ,

(iii) všeobecné súdy konajú s náležitou rýchlosťou.

Ani s jednou z týchto podmienok sa však všeobecné súdy nezaoberali vo svojom

odôvodnení, a preto ich rozhodnutia nie sú zlučiteľné s právom na spravodlivé súdne

konanie, ktoré je garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Je potrebné

tiež zvýrazniť i dĺžku predmetného prebiehajúceho trestného konania počas ktorej sa

„nepodarilo“ uznať sťažovateľa vlnného zo spáchania žalovaného trestného činu. Uvedené

okolnosti nasvedčujú tomu, že v prípade sťažovateľa tieto podmienky väzby neexistovali.»

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, toto uznesenie zrušil

a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

5. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi

Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce bola predbežne prerokovaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana

Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením

odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd

právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35

a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa

§ 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je

podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

10. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti uplatnenej voči

prvostupňovému uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o zrušenie uložených

alternatívnych opatrení nahradzujúcich vo vedenom trestnom konaní sťažovateľovu väzbu.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu

ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu väzby, ktoré zahŕňa požiadavku urýchleného

rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. , ,

, ).

12. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6.

1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby

poskytuje čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru.

13. Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu 46 ods. 1 a

ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17

ods. 1 a ods. 5 , ako aj dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a ods. 3

dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie

o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné

na konanie týkajúce sa väzby. Rozhodovanie o alternatívnom opatrení, nahrádzajúcom

väzbu, je súčasťou väzobného konania.

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného

právneho zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným

článkom a dohovoru vychádzal, riadiac sa princípom viazanosti návrhom na začatie

konania v zmysle , z petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľ

subsumoval svoje námietky pod a dohovoru.

15. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu

vydaným v rámci väzobného konania (ako už bolo uvedené, rozhodovanie o alternatívnom

opatrení nahrádzajúcom väzbu je súčasťou väzobného konania) a obsahom čl. 46 ods. 1

a dohovoru, inými slovami, z dôvodu neaplikovateľnosti

a dohovoru na väzobné konanie, boli sťažovateľom formulované

námietky porušenia uvedených článkov a dohovoru namietaným uznesením

krajského súdu posúdené ako zjavne neopodstatnené.

16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako

zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

17. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2019